ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Sedeli sme pri víne. Statkár Julo Fekeč rozprával:

— Boly krásne júnové dni. Pokosené lúky len tak voňaly čerstvým senom. Onedlho maly sa klásť ďateliny do osťrmov. Žitá sa vlnily pod miernym vánkom vetra. Rozmýšľal som, ako si poradíme v žatve, ktorá nám o pár týždňov nastávala. Či zase najmeme Povážanov ako vlani. Dievčatá chodily po domoch núkať prvé jahody, keď som dostal list.

List bol od môjho dobrého priateľa, Gejzu Malatínskeho, šéfa vicišpánskej kancelárie v Orlove.

„Drahý braček! U nás je volebný pohyb už v plnom prúde. Naša strana si stojí v okrese síce pevne, ale bludári stvárajú v okrese všetko možné, len aby zvíťazili. Teraz prišlo za ich stranu kortešovať tolko farárov, že na náš okres zaľahla opravdová egyptská tma. Našich kortešov je primálo. Príď nás ratovať. Rátame celkom iste na teba. Príď hneď! Do skorého videnia! Tvoj oddaný priateľ Gejza.“

List ma veľmi vzrušil. Priateľ Gejza písaval veľmi zriedka, ale keď raz písal, bývalo to vždy niečo dôležitého. I teraz nedotkol som sa ani krásnych červených jahôd usmievajúcich sa na mňa z taniera — a preca boly ocukrené a poliate smotanou. — Miesto toho chytil som sa oboma rukama za rozpálenú hlavu. Svet sa zatočil so mnou, a mysľou mi preletelo celé to krásne, veľkolepé divadlo, plné zástav, oduševnených zástupov, sprevádzaných slávnostnými zvukami hudby, preletel všetok ten zimničný chvat, shon, závodenie, boje plné víťazstva, porážok a dobrodružství a všetok ten pestrý, rušný, opojne krásny, veselý život, ktorého meno: uhorské voľby.

Pozvanie žiadalo odo mňa primnoho. Opustiť mám svoje gazdovstvo pred samými hrabačkami a mám byť preč až do žatvy, prípadne aj cez žatvu, tedy počas najdôležitejších gazdovských prác. Ale slová: „Príď nás ratovať“ mi lichotily. Ja zapadlý, zadĺžený sedmoslivkár zachrániť mám vládnu stranu orlovského okresu pred porážkou! Nasledujúcich pár týždňov prestanem byť zabudnutým dedinčanom, budem hrdinom dňa, stĺpom strany, obávaným protivníkom. Hruď nadýmala sa mi sebavedomím, a líca mi horely od vzrušenia. Tedy smelo napred! Hor sa do boja, v ktorom čaka na mňa toľká sláva!

II

Telegrafoval som: „Zajtra do videnia!“

Druhého dňa popoludní sostupoval som už z vlaku, oblečený do sviatočných letných šiat, v pravej ruke so striebrom okovanou paličkou, v ľavej ruke s hodnou taškou, v taške okrem iných drobností tri páry bielizne, dôkaz, že som sa vybral z domu na dlhšie.

Na orlovskej stanici čakali ma s kočom priateľ Malatínsky, bankový úradník Kopytnícky a stolár Hlavina, všetci traja opantlikovaní stužkami, s bielymi perami za klobúkmi. To bol odznak našej vládnej strany, kdežto protivná ľudová (prezývali sme ju „bludová“) strana zvolila si perá červené.

Po meste už vialy zástavy. Jedny s nápisom: „Éljen POÓS Gyula!“ na druhých černaly sa litery: „Éljen Farbaky István!“ Pár učňov, zočiac naše biele perá, skríklo: „Abcúg Poós!“ Inak cesta sídelným stoličným mestečkom ma uspokojila: sídlo stolice sa len tak belelo, červené pero mihlo sa iba kde-tu, a prívrženci ľudáckeho kandidáta sa iba nesmelo opovážili zamrmlať. Farbaky bol väčší statkár, vdovec, otec pár odrastenejších detí, ešte mal dve dcéry na vydaj. Bol na celom okolí dosť obľúbený. Hovorilo sa, že k voľbám predal poriadny kus hory, okrem toho požičal si ešte v sporiteľni v meste na zmenku. A strana tiež neskrblila peniazmi. Ba i mnohí z ľudáckych voličov obetovali ochotne na volebný fond strany. Ľud okresu — väčšinou haleny ovládané ľudáckymi kňazmi. Položenie vládnej strany nebolo práve ľahké. Bude treba tuho bojovať, bolo nám zrejmé hneď na počiatku.

Náš koč zastal pred hostíncom „K červenému volovi“, kde ma čakala už objednaná izba. Hostínec bol totiž hlavným stánom našej strany. Ľudáci sa usalašili v hostínci „U jeleňa“. V prízemí oboch hostíncov hraly cigánske bandy. Korteši oboch strán si dali dobrý pozor, aby ani jeden dedinský volič neprešiel sídlom stolice, Orlovom bez toho, že by ho probovali získať na svoju stranu. Rozumie sa, hlavné dôvody boly víno alebo pivo, prípadne pálenka, guľáš a — sľuby.

Na ôsmu hodinu večer svolaná bola na byt advokáta dra Heintza dôverná porada našej strany. Keď sme po večeri vchádzali do poradnej miestnosti či advokátskych kancelárií, boly vešiaky v predizbe už plné svrchníkov, palíc, klobúkov, pinčov, čiapok a cylindrov. Vstupujúc boli sme privítaní hromovým „Éljen Poós!“

Izby sa len černely početnými účastníkmi porady. Nasledovalo vzájomné predstavovanie a podávanie rúk. Počnúc vicišpánom Aladárom Smokócym a so dvaciatimi stoličnými úradníkmi boly tu zastúpené skoro všetky stavy, medzi nimi duchovný reprezentovaný veľmi čestne bruchatým kanonikom Slivkom, ďalej mešťania, kupci, remeselníci, krčmári, trafikanti, statkári, roľníci až po mladých študentov-holobrádkov. Všetky konfesie bratrily sa tu v príkladnej svornosti. Síce hojný počet židovských prívržencov nerobil našej strane pred pospolitým ľudom nijakú reklamu. Ale inak nebola židovská podpora naskrze na zahodenie. Židia mali v okrese väčšinu krčiem, mnohí z nich aj obchody, stýkali sa s ľudom každý deň, vedeli, na dedine o každom voličovi, akého je smýšľania, čo a jako by sa dalo k nemu najlepšie pristúpiť. Naša strana im sľúbila, že ak zvíťazí, pričiní sa o zrušenie, alebo aspoň obmedzenie potravných spolkov, ktoré boly na dedinách najväčším postrachom židov. Inak mali židia v okrese aj slušný počet hlasov a to nielen samostatní ľudia, ale aj ich dospelí synovia. Na pr. drevokupec Šimon Glázer mal nasprostastého syna Kuba, ktorý mal hlas tiež, trebárs sa u otca iba ponevieral, iba ak kedy-tedy kus toho dreva prerubol. Ale Glázer napísal synovi menom svojej firmy svedectvo, že je u neho zamestnaný jako úradník s ročným platom 1200 korún. Milý Kubo hneď mal hlas a tak hneď zavážil. —

Ja som prišiel na kortešskú poradu už informovaný priateľom Gejzom o položení. Okres patril odjakživa našej vládnej strane. Predtým volieval skoro vždy ministrov. Pri minulej voľbe zostal ľudácky kandidát — bol ním vtedy statkár Farbaky — iba 64 hlasmi v menšine. Od posledných volieb sa ľudová strana veľmi zorganizovala. Kňazi nazakladali po dedinách miestnych odborov Katolíckej ľudovej jednoty, nazakladali katolíckych kruhov a potravných spolkov, ktoré sa staly čoskoro novými teplými hradami ľudáckeho ducha.

Vcelku bolo možno povedať, že sídlo volebného okresu Orlov je vládneho smýšľania. Ale dediny, zfanatizované farármi, boly väčšinou ľudácke. Naša strana pozostávala hlavne z mešťanov, úradníkov židov, drobných zemänov a železničiarov. Stoličná klika bola, rozumie sa, jej hlavou a dušou.

Keď aj sedliacka väčšina okresu bola rozhodne na strane ľudákov, boli drobní zemäni našej strane tým oddanejší. Držal ich pri vláde najmä vicišpán Smokócy. Ako stoličný úradník nebárs vynikal, ba bol povestný svojou neporiadnosťou. Hovorilo sa o ňom, že má v kancelárii stá a stá nevybavených spisov. Reštancie, keď tak oznámia znenazdajky revíziu z ministerstva z Pešti, vynáša vraj hajdúch v košoch na povalu. Tak sa raz stalo, že milý Smokócy ešte za svojich slúžnovských rokov povolaný bol ako poručík v zálohe na vojenské cvičenia. Povolanie šlo úradnou cestou cez slúžnovský úrad. Smokócy však o ničom nevedel, povolávacej karty si nevšimol, nechávajúc ju — jako na stá iných úradných dopisov — neotvorenú. Len keď pre pána poručíka prišli žandári, počal sa pilne prehriebať v dopisoch. No márne. Až hajdúch Fero našiel po dlhom hľadaní neotvorený povolávací list, opradený pavučinou, zapadnutý prachom, niekde za skriňou.

Aj inak bol slabý, chorľavý, vyžilý vicišpán s nepestovanou, dlhou, jakoby plesnivou bradou vzorom nedbalosti, netečnosti. Ruky sa mu triasly; keď podpisoval úradné akty, musel si položiť pero ľavou rukou do pravej a načmáral podpis úplne nečitateľne, jakoby v zúfalom kŕči. V rodinnom živote bol až príliš neviazaný či slobodomyseľný. Bol starý mládenec s pár vážnymi známosťami. O jednej modistke, bankovej úradnici, husárskom nadporučíkovi hovorilo sa, že sú to jeho nemanželské deti. Iný syn bol kočišom a jedna dcéra mníškou. — S bývalými milenkami mával často kríž, keď ho tak prišly obťažovať žiadosťami o peniaze. Lebo v láske bol trochu skrbloš. Zato tým väčším gavalierom bol inde. Za svojich podriadených úradníkov vedel vyplatiť 1000 — 2000 korún kartárskej dlžoby bez toho, že by bol brvou pohol.

Čo sa týka náboženského presvedčenia, bol vicišpán Smokócy liberál t. j. neveril v nič, iba vo svoju moc a bodáky. Ale zemianske tradície — bol evanjelik — nedaly mu nemiešať sa do cirkve. V jednej zemianskej cirkvičke vyvolili ho za inšpektora. Majúc tak prístup na seniorálny konvent, robieval tam tuhú opozíciu panslávskemu seniorálnemu predstavenstvu a zplna využíval výhodu, že mu bola slovenčina materinským jazykom. Neraz pohrozil niektorému z farárov ako zlým duchom posadlý.

„Hej, hej, Oni, Oni, nech si dajú pozor! Tá ich učiteľka dostala iba pre nich disciplinárku. Oni svádzajú poriadne stvorenie k panslavizmu. Oni ju budú mať na svedomí, keď príde o chlieb!“

Voči dôvodom seniorálneho inšpektora, ktorý staval na pranier jeho daňové reštancie, býval už bezradnejší. Pán vicišpán totiž, napriek tomu, že bol cirkevným inšpektorom, neplatil cirkevnú daň zásadne nikde. Neplatil jej v Orlove, odvolávajúc sa, že je občanom trebechovským, že tam má majetok. A neplatil jej ani v Trebechove, odvolávajúc sa, že úradujúc v Orlove, považuje sa za úda cirkevného sboru orlovského.

V Trebechove mal pôvodne iba malý, zadĺžený majetok po rodičoch. Len asi pred desiatimi rokmi stihlo ho neočakávané šťastie: zomrela mu tetka a poručila mu skoro celý svoj veliký majetok i s kaštieľom a všetky cenné papiere. Medzi ostatných príbuzných rozdelila iba vkladné knižky. Majetok s účastinami bol hoden istotne vyše jedného miliona korún, tak že bývalý sedmoslivkár stal sa razom jedným z najbohatších ľudí v stolici. Povrávalo sa síce, že vicišpánova tetka nezomrela prirodzenou smrťou a že v polievke, z ktorej v posledný deň svojho života trochu nechala, našly sa pozostatky toho istého prášku, jako vo vnútornostiach loveckého psa, čo v jej kaštieli toho istého dňa zdochol. Podozrenie padlo na blízkeho príbuzného, muža tetkinej vnučky, ktorý bol u tetky so ženou na letovisku. Nešťastný človek strávil skoro rok vo vyšetrujúcom väzení, zkadiaľ bol pre nedostatok dôkazov prepustený. Ale slúžobníctvo kaštieľa svedčilo proti nemu. I verejná mienka označovala jeho za vraha. Nešťastný človek, dôstojník na penzii, vyšiel z väzenia — zostarený, šedivý, zlomený. Zdedil so ženou mizerných 30.000 korún. Keby to bol vedel prv, ako zamiešal biele zrnko cyankali starej tetke do polievky, bol by si to istotne rozmyslel. Ale vicišpánovi Smokócymu to bolo jedno. Len keď mohol siahnuť na dedictvo s dobrým svedomím. O ostatné sa neveľmi staral.

Bol už dávnejšie v úrade hotovou živou mrtvolou. No, tento vyhaslý starec s trasľavou pravicou a plesnivou bradou vedel na neuverenie oživnúť, omladnúť, keď blížievaly sa voľby krajinských poslancov. V taký čas strúchnivelý Smokócy sršal ohňom, prekypoval energiou, vystrel nahrbený chrbát, mdlé, zlomené oči zablysly dávno vyhaslým leskom, a slabý, chorľavý šesdesiatnik vyvinul za pár týždňov báječnú energiu. Pochodil „svoje“ dediny, navštívil na stá voličov, po dedinách jedával, spával celé týždne, kortešoval hrozbami, sľubami, prosbami až do poslednej chvíle. On bol uznaný, nenahraditeľný vodca vládneho tábora v orlovskom okrese, berúci lví podiel na volebnej agitácii, pracujúci za desiatich iných kortešov. Mýtický Anteus, dotýkajúc sa zeme, naberal novej sily; elementom, silou vicišpána Smokócyho boly ablegátske voľby, v nich ožíval, nimi omladol.

Fiškál Heintz bol chýrny diplomat a národohospodár. Kandidatúra dra Poósa, peštianskeho advokáta, zaťa finančného ministra bola jeho dielom. Dr. Heintz mal s každým styky, počnúc od ministrov z Pešti až po najopozičnejšieho farára v okolí a dedinského žida — krčmára. Bol to bohatý chlapík. Majetok získal viac šikovnými špekuláciami, jako advokátskou praxou. Kupoval hory, stavebné parcely, účastiny atď. Nechybel ani na jednej významnejšej licitácii v troch stoliciach. Ak vicišpán bol hlavou, ozdobou strany, autoritou, ktorá držala pohromade rôznorodé živly, tak bol dr. Heintz jej dušou, jej administrátorom, organizátorom. Cez jeho ruku šly všetky peniaze strany. On vybehal v Pešti u vlády volebné trovy, on dal preddavok, často tisíce korún zo svojho, keď bolo treba, a on vedel si ho aj zinkasovať.

Bruchatý kanonik Slivka bol pápežom našej strany. Kňazstvo patrilo s malými výnimkami do ľudáckeho tábora. Vládny kanoník, štréber prvej triedy, znamenitý rečník, demagog bol prirodzenou protiváhou ľudáckeho kňazstva.

Chyba, veľká chyba bola, že náš kandidát bol človek úplne neznámy, neznajúci ktomu ani slova slovensky, kdežto ľudácky kandidát, statkár Farbaky, potomok starej zemianskej rodiny, bol synom okresu, tuhý katolík, človek veľmi obľúbený, slovenčina bola mu takrečeno materinskou rečou. I rečniť vedel znamenite; hovoril k srdcu. Ktomu bol mohutnej, impozantnej postavy, s peknou, trochu našedivastou bradou a fúzami. Náš kandidát, malý, útly, bledý, chudokrevný Pešťan, s cvikrom na nose, s anglicky pristrihnutými fúzikami nebol figurou vidiečanom práve sympatickou. Šípili v ňom napospol žida, trebárs bol katolík plnokrevný. —

Naša kalkulácia vyzerala asi takto:

Okres má 3800 voličov, z ktorých je v Amerike a doma zostane aspoň 700. — Úradníckych, farárskych, učiteľských a iných inteligentných hlasov je asi 220, meštianskych 250, zemianskych 350. Z 820 hlasov týchto troch kategorií musíme dostať aspoň 600, ďalej 200 židovských hlasov, je 800, k tomu aspoň 400 železničiarov je 1200. Ale sedliackych voličov odhlasuje aspoň 1600 — 1700. A tých držia skoro všetkých ľudáci vo svojich pazúroch, jako jastrab kura. Ťažko ich dovedieme 300 — 400 pod svoje zástavy. A keďže sú železničiari nie dosť spoľahliví a veľká časť židov ukazuje chuť zostať doma a neísť na voľbu, ba i zemianstvo sa kláti, tak osud našej strany je veľmi neistý. Spasiť nás môžu jedine Mútňany.

Mútňany sú veľká obec s veľkou železničnou stanicou a vagónovou fabrikou, majúca asi 480 voličov-železničiarov, tedy ľudí od vlády odvislých. Tí musia ísť s nami. Musia; ak nebudú chceť, prinútime ich. Dosiaľ vždy museli. Pred každou voľbou prišiel síce stoličný hlavný notár z Orlova do Mútňan, dal shromaždiť železničiarov a prečítal im prípis od ministerstva, že železničiari, jako každý volič, môžu voliť slobodne dľa svojho svedomia a presvedčenia. Ich predstavení nesmú na nich v žiadnom smere vplývať, ináč budú trestaní. To sa im prečítalo verejne, ale medzi štyrma očima povedal každý dielovedúci svojim ľuďom: „Počuj, urob svoju povinnosť a odhlasuj na vládu, lebo inak vyletíš zo služby. Darmo je, vláda vládze.“ A železničiari hlasovali vždy s nami.

Vo veci bola síce jedna galiba. Posledné roky zapustili bludári aj v Mútňanoch pomocou kresťansko-sociálneho spolku a ružencového bratstva dosť hlboko korene. A mladý barón Očkay, prevzavší veľkostatok po podivínskom a politicky dosť bezbarevnom otcovi, hlásil sa tiež rozhodne k nim, ba napomáhal aj peniazmi štedre ich ciele. Ale zato Mútňany budú s nami. Väčšina nahliadne sama svoju povinnosť. A prípadných odbojníkov zlomíme. Máme na to spôsob.

Poradu zahájil dr Heintz. Sdelil, ze nášho kandidáta odporúčajú vlastnoručnými listami minister zemedelstva, minister financií, minister obchodu, ba i sám ministerský predseda. Mimo to odporúča ho i obchodná a priemyseľná komora. — Ak ho vyvolíme, môžeme rátať na mnohé výhody: na siatne zrno za polovičnú cenu od štátu, licencie budú rozmnožené, našim synom-študentom dopomôže poslanec k štipendiam i k dobrým úradom. —

Prehovoril kanonik Slivka. Hovoril zápaliste — Čo sú naše výhľady jaké skvelé, — hovoril — nesmieme zanedbať nič, aby sme zabezpečili svoje víťazstvo. Lebo protivná strana zaľahla okres ako mura. Šíri tmu, rozbroj, aby mohla v mutnom ryby loviť. Prišlo jej na pomoc množstvo kortešov zo súsedných okresov. Na šťastie náš energický pán hlavný slúžny Belicay dal z okresu už do 50 ľudáckych kortešov vyšupovať. (ozvalo sa hromové: „Éljen Belicay!“) Tak tedy boj bude strašne tuhý. Možno potečie i krv. No, my nesmieme sa ľakať ničoho. Musíme každý vykonať svoju povinnosť. Nesmieme podľahnúť ani trungu ani ženským. Prajem víťazstvo našej čistej zástave! Éljen dr. Poós! (Éljen! éljen!) —

Potom rozdelili nám kortešom obce. Obcí bolo 49, kortešov asi 120. Na väčšie obce pripadlo i po 4 — 6 kortešov, na Mútňany so dvaciati.

My s priateľom Malatínskym, Kopytníckym a stolárom Hlavinom dostali sme tri neveľké obce: sedliacke Mačice, Rohovany a zemianske Záhorany. Kanonik Slivka nás uisťoval, že menované obce patria k našim najlepším: dohromady 280 voličov, z tých musíme doviesť do nášho tábora aspoň 180. Na volebné trovy dal nám fiškál Heintz 2500 korún. — Sporte, páni! — upozorňoval nás.

Nasledovala priateľská posiedzka u „Červeného vola“. Pretiahla sa vyše polnoci. Znamenité jágerské víno vlievalo do nás sebadôveru. Bludárov musíme poraziť tak rozhodne, že im odpadne raz na vždy chuť kandidovať v našom okrese. Oduševnenie dosiahlo vrcholu, keď dr. Heintz sdelil, že v najbližšie dni príde do okresu 60 žandárov a päťsto vojakov pechoty. Každý náš korteš dostane legitimáciu, aby mu branná moc išla na ruku. — Keď nepôjde inak, musíme ľudácky teror a fanatizmus zlomiť bajonetmi! — končil dr. Heintz za hlučného súhlasu.

Stala sa i nemilá príhoda. Stolár Hlavina, — takto medzi nami rečeno, trochu pijarista — drankal od fiškála Heintza viacej peňazí.

— Čo je to! 2500 korún na 280 voličov! To je nesmysel! Ja zo svojho doplácať nebudem! Ja som nie dobrý blázon!

Dr. Heintz ho chlácholil:

— Neboja sa, pán Hlavina, to sú obce dobré. Tam netreba tak kortešovať ako inde. Tam má aj erár veľké slovo. A musí sa sporiť.

— Dobre im je tuná v meste vyhrievať sa na výslní! A my aby sme sa tam po dedinách plahočili o hlade a smäde! — odľahčoval si Hlavina.

— Kto sa vyhrieva na výslní, Oni grobian, kto?! Aby také reči neobanovali, Oni, huba neumytá, neopláknutá! Oni by len pili a pili!

— Basom ti frak! Ešte ma budú urážať-! — vyrútil sa Hlavina beztak trochu podpitý proti advokátovi.

Skočili sme so desiati a zamedzili sme výstup.

— Veď ja nemusím ísť nikam. Ani nepôjdem, aby strana nemala škodu! — robil stolár drahotu.

Spoločnosť merila oboch protivníkov. Hlavný slúžny Belicay spustil:

— To by mali bludári radosť, keby sme sa tak medzi sebou povadili! Nie, to nesmie byť. Musíte sa pomeriť. Priateľ Heintz povedal pritvrdé slovo, a pán Hlavina sa tiež pozabudol. Viem, že to oba ľutujú. Slovo sa odvolá a všetko bude v poriadku.

— Chceli uraziť pána doktora? — zamiešal sa do veci kanonik Slivka.

— Ja a uraziť? Čo by! Ale to si len nedám povedať, že som ožran. Ja si nedám do cti vstupovať!

— Pán doktor sa trochu zabudol a povedal im, že si viacej vypijú.

— Ja to odvolávam! — zvolal dr. Heintz. — Každý človek si rád vypije. Ja si tiež rád vypijem.

— A ja tiež nevylejem! — škeril sa hlavný služny Belicay.

— Tak ja tiež prosím pána doktora, aby nemali za bánosť! — ospravedlňoval sa Hlavina.

Nepríjemný výstup sme nasilu zapíjali, ale stará dobrá nálada sa už nevrátila.

S nebárs ľahkými hlavami sme šli spať a po krátkom spánku rozišli sme sa jako mravce po okrese. My štyria zaviezli sme sa ranným vlakom do Mačíc.

Boli sme ozbrojení browningami, okrem toho priateľ Gejza Malatínsky poriadnym fokošom a ja hrubou hrčavou čerešňovou palicou. Tenkú, striebrom kovanú paličku, nehodiacu sa do volebných bojov, nechal som na byte Kopytníckeho.

III

Zaviezli sme sa do Mačíc. Slnko milo žiarilo. Po lúkách ručaly kravy, miesty obracaly ženy sená. Niekde kládly ich už do ostrmov. Pripadalo nám to všetko sprostým. Sedliak myslí iba na robotu, málo sa zaujíma o politiku. Tie ženy obracajú tie sená, ako by to bola najdôležitejšia otázka na svete. Ako by nebolo vyšších cieľov: politiky, volebného boja, kde tisíce voličov zápasí urputne medzi sebou a stá kortešov obliehajú okres vo dne v noci, až zasvitne so zimničným napjatím očakávaný volebný deň, keď voličstvo celého okresu shromaždí sa v okresnom meste. Po shone, kortešačke, pri speve, výkrikoch, hudbe bojuje sa ďalej, aby večer alebo neskoro v noci vyhlásené bolo meno víťaza a šťastný kandidáť nesený bol na pleciach voličov a oslavovaný. Úbohé ženy! Kedy sa dožijete i vy podobných občianskych radostí?!

— Macsicz! — Sme na mieste. Vystupujeme z vlaku. Nikto nás nečaká. To je veru lahodné prijatie.

— Ale sedlač je sedlač! — odľahčuje si diurnista Fero Kopytnícky.

— Dajú si pozor na jazyk! — upozorňuje priateľ Gejza. — Aby sa mi tak pred tými Mačicanmi podriekli! Dneská tie haleny potrebujeme. Po voľbách sa na ne vykašleme!

Vykračujeme zo stanice pešky. Pekný, teplý letný deň. Ľudia po lúkach obracajú voňavé sená. Je spara. Dnes iste bude pršať.

Odbočujeme od hradskej do doliny. Ponad potok vedie biedna cesta. Koľaje má priveľmi vydrané, samá jamka, samý hrboľ. Tu i tam dva-tri topole, po lúkach malé drevené senníky, poniže dediny rad zemiakových pivníc či búdok.

Na ceste hrajú sa deti v prachu. Utekajú pred nami do chalúp z prava i z ľava. Ideme k dôverníkovi našej strany. Je to — tak ukazuje náš zápisník — rychtár Ján Kováč, predplatiteľ „Vlasti a Sveta“. Rychtár býva až na vyšnom konci dediny, v jednom z ostatných domov. Vyzerá dosť majetný gazda. Dom obielený, so širokým dvorom, zrubom okolo studne, s hodným ovocným sadom.

Na rychtárovom dome veje zástava. Na zástave napis: „Éljen Farbaky István!“

Tak tedy rychtár drží s ľudákmi. To pekne vyzeráme a neshoduje sa to ani s našimi zápiskami, ktoré sme si porobili v Orlove. Dľa toho má byť Kováč dlhoročný predplatiteľ vládneho „Vlasti a Sveta“ a od mnoho rokov spoľahlivý liberál.

A na dome rychtára, na ktorého sa máme obrátiť ako na dôverníka našej strany, veje zástava protivnej strany. Zradil nás!

— Kde sú pán rychtár? — spytujeme sa odrastenej dievky. Akiste rychtárova dcéra.

— Neviem. Akiste budú u Rosenzweiga.

— V krčme?

— Hej.

Hybaj my k Rosenzweigovi. Krčma prázdna, iba s 50-ročný chlap, nevysoký, červených líc sedí pri židovej púdli. Žid je nahnutý k nemu, šuškajú si spolu.

— Dajte nám liter vína! — rozkazujeme si.

Pristupujeme k rychtárovi a predstavujeme sa jako korteši svojej strany.

— Dúfame, pán rychtár, že aj Oni nám budú nápomocný.

— Ja by, páni moji, rád, ale, ale…

— Čo?

— Mňa viaže slovo.

— Aké slovo?

— Sľúbil som sa pánu Farbakymu.

— Na ľudovú stranu?

— Na tú.

— To nemôže byť, pán rychtár. Skoro Im nemôžeme uveriť! Taký rozumný človek preca nemôže držať s tými bludármi. Nie sú preca sviečková baba, aby sa dali kňazom za nos vodiť!

— Mňa nikto za nos nevodí. Ale ja si chcem vieru brániť.

— A ktože Im vieru berie?

— Neznabohovia a židia a liberáli.

— Kde?

— Po celej krajine.

— A jakože Im tú vieru berú?

— Civilný sobáš zaviedli.

— Ale kto chce, môže sa dať aj cirkevne sosobášiť.

— Čože je z toho, keď to pred zákonom nemá platnosti. Zo škôl dávajú kríže preč.

— Neveria tomu, pán rychtár, to je klebeta.

— Ach, keby to bola iba klebeta! Ale v Pešti na univerzite sa to stalo.

— To vláda nerobí. To len študenti robia také komédie.

— Ale kto tých študentov tak kazí?

— Ej, ej, pán rychtár. Oni sú voľákym nedobrým duchom napáchnutý; ktože Ich to tak nahuckal?

— Mňa nikto nenahuckal. Dajú si pozor, aby Ich nikto nenahuckal!

— Ach, ešte nám idú grobianiť! Fuj! Zradca!

— Aký zradca? Preto, že si vieru nedám?!

Hlavina potrhával Kopytníckeho za kabát:

— Ale nechajme ho. Pre jednu lastovičku bude leto. Len keď pôjdu Mačice s nami.

— To sa nevie — neprestával rychtár odporovať.

— No to Im garantujeme. A Oni, rychtár pôjdu proti svojim vlastným občanom?!

— Mnohí pôjdu so mnou. Každý, kto si vieru chráni.

— A na úrady, na pána notára, na pána slúžneho nehľadia? Obec vrchnosti potrebuje. Keď budú proti vláde, budú Im úrady robiť všetko napriek, a obec bude mať z toho iba škodu.

— To je nie tak. Keď mám svoje veci v poriadku, nuž, sa nikoho nebojím, iba Boha.

— To sú všetko sprosté reči. V Písme svätom stojí: „Každá duša vrchnostiam poddaná buď!“

— Však ja vrchnosti poslúcham v úradných veciach. Ale politické presvedčenie je súkromná záležitosť.

— Hahaha! Vraj súkromná záležitosť! To by sme pekne vyzerali! Politické presvedčenie, voľby sú verejná, štátna záležitosť! To by sme pekne vyzerali! To by bolo vlastizradcov v krajine!

— Ja Im, pán rychtár, iba toľko hovorím, — prevzal slovo priateľ Gejza — že to obanujú, že tak proti vláde búrili!

— Koho?

— Nás. Dvaja svedkovia stačia a my sme štyria.

— A jakože som búril?

— Svojimi sprostými, nerozmyslenými rečami. Vedia, že preto môžu prísť do áreštu?

— Do áreštu pre pravdu prísť nemôžem! — bránil sa rychtár, ale z očú mu zieral strach. Naše hrozby počínaly účinkovať.

— Pre pravdu nie, ale pre tie reči o vláde a o viere. Majú ženu?

— Mám.

— A detí?

— Štvoro.

— Tak chcú ich urobiť nešťastnými?! Vedia, čo je to žalár, tisícové pokuty? To ich môže priviesť na žobrácku palicu. Žena, deti Ich budú preklínať.

— Tak pôjdu s nami?

— Nemôžem.

— No, keď nemôžu, ani my nemôžeme za nič. Prezrime mu vrecká, či nemá pri sebe nič poburujúceho. — zvolal Malatínsky.

Vrhli sme sa na poľakaného chlapa jako psi na zver.

— Protestujem! — reval rychtár. Ale Kopytnícky mu už vyrval z vrecka kus popísaného papieru. Ja držím rychtára za ruky, priateľ Gejza oblapil ho okolo krku od chrbta. Rychtár rozpajedený počal sa brániť. Vošla doň jakási zázračná sila, mykol sebou, že Hlavina odfrkol až k stene a Kopytnícky sa potočil. No, tým nás iba popudil. Stisol som mu ruky, ako som len vládal, priateľ Gejza oblapil mu driek a postískal ho tak, že zareval. Bránil sa zubami, nohama, ale darmo. Kopytnícky a Hlavina vrhli sa naň ako tygri. Kopytnícky čapol mu zaucho z prava z ľava, až sa mu v očiach zaiskrilo. Stolár Hlavina kopol ho do nôh.

— Jaj, jaj! To im draho príde! — reval rychtár od boľasti.

Žid Rosénzweig sa bol už pred chvíľou taktne stratil, aby rychtár nemal svedka.

— Pusťte to hovädo! — rozkazoval Gejza. — Smradľavý bludár nezasluhuje, aby sme sa s ním babrali!

Šťastie, že svet pracoval zväčša vonku na lúkach, ináč bolo by sa na rychtárov rev zhŕklo už pol dediny.

Kopytnícky prezerá popísaný kus papieru, čo vytrhol rychtárovi z vrecka. Čítame:

„Na našu stranu bude: Jano Kováč, Mišo Chamrať, Ďuro Kapusta, Myšiakov paholok i za gazdu.“

— To je fajn! Paholok bude hlasovať za gazdu! To chcú bludári previesť švindel! To je pekný dôkaz. Aby to Feri nestratili! — prikazuje Malatínsky Kopytníckemu.

Čítajme ďalej:

„Môj kraviar za Samu Gažu.“

— Nový švindel! To sú kapitálne dôkazy. Keby ľudáci vyhrali, musí byť voľba zrušená.

„Ťapka, Cingoš vyšný, Chriašteľ, pastier za Figeľu, čo je v Amerike.

— Ale toho švindlera, ak nebude hlasovať s nami, na každý pád kriminálne oznámime.

Obraciame sa k rychtárovi:

— Tak budú, rychtár, proti vláde?! Máme proti nim také dôkazy, že ľahko sa najdú v Ilave.

Podnapitý rychtár, zronený, vybľadlý hľadí na nás, ako by prosil o smilovanie.

— Tak, čo nevravia, onemeli?! — osopuje sa Malatínsky naň surove. — Také švindle. Dva roky môžu za to dostať!

Platíme a odchádzame. Kývame rychtárovi posmešne: Do videnia!

Žid nás zdvorile vyprevádza. Ten chlap bude museť pre nás niečo vykonať.

Dedinou stretávame plno sveta, najviac detí a mládeže, ale i ženské. Už sa rozchýrilo, kto to prišiel do dediny. Pri oblokoch stoja dievky, gazdinie, aby nás videly.

Priateľ Gejza počal sa zaliečať dvom nevestám pri záhradke. Mužov majú vraj v Amerike. Núka sa im do bytu. Smejú sa, ani počuť o tom, aby ho vzaly. Ja sa spytujem detí, či vedia dáku volebnú pesničku. Kývajú hlavami, že nie. Predspevujem im:

Na tretí raz počínajú čo väčšie a smelšie už spievať so mnou. Rozdávam im grajciare.

— Kričte, deti: „Éjlen Poós!“ — povzbudzujem ich.

— Iljen Pós!

— Hlasnejšie! Kto bude kričať najhlasnejšie, dostane šesták.

Ten prenikavý detský piskot preráža uši. Odstupujem od detí na dva kroky a vyťahujem z tobolky šesták. Dostalo ho veľké beľavé chlapča s modrýma očima.

— Čí si, syn môj?

— Húžvovie.

— A čím sú tvoj otec?

— Podrychtár.

Z drevenice naproti vykukuje malý, nevládny starček. Kopytnícky ho už obrába.

— Nezapredali ste sa tým bludárom, ľudákom? Či budete s vládou?

— Akože! — odpovedá starček s vráskatou, vyholenou tvárou placho.

— A na koho budete hlasovať?

— Ja nebudem, iba zať. Nemám hlasu.

— A zať?

— Ja neviem.

Hlúpy svet. Fery obrába starca ďalej.

— Ale s bludármi nebude?

— Prečo sa spytujú?

— Len tak z dlhej chvíle. Nesieme vám pozdrav od vysokej vlády z Pešti i od pánov ministrov i od ostatných pánov z Orlova. Aby ste sa držali a nedali a zostali verní vláde. Nebudete tu na Farbakyho?

— Akože, na toho. Veď my tu o inom ani nevieme.

Sbieha sa svet. Mnohí sa už vrátili s poľa. Obstupujú nás i chlapi. Gejza spúšťa dlhú reč. Vychvaľuje obec, pekné dievčatá, chlapov ako buky. Keď skončil reč, spustili sme všetci štyria volebnú:

Svet sa smeje, Teší ich, že sa niekto vysmieva z predstaveného obce. Iste ho nebárs majú v láske.

Mládež sa učí s radosťou novú pieseň. I odrastenejšie dievky sa pridávajú na našu stranu.

Vyspievaní, zachrípnutí vychádzame poniže dediny.

— Čo teraz?

— Musíme získať aspoň podrychtára.

Navštevujeme dom druhého dôverníka našej strany. Z otvora na streche veje veselo zástava: „Éljen Poós Gyula!“

I na dome je vylepený plakát s menom nášho kandidáta. Na štíte domu nápis: „Zbudoval Ján Kozelnícký roku Páně 1899.“

Náš dôverník je faktorom na píle v súsednej obci. Predstavujeme sa Kozelníckej.

— Kedy príde pán Kozelnícky?

— Po šiestej, o pol siedmej.

— A či nám ozaj pomôže?

— Akože.

Ideme mu naproti s chlapcom, jeho mladším synom. Kráčame chodníkom. Z oboch strán voňavé seno. Po strnisku skáču kobylky, precítajúc z omráčenia, do ktorého ich bola uvrhla slnečná páľa, k novému životu.

— Čo je to tam tá červená veža?

— To je Svätá Anna. Aha, už idú otec!

Ideme príchodziemu naproti, veselo pozdravujeme a predstavujeme sa. Prostredný, počerný chlap s peknými fúzikami vyzerá rázny, ešte dosť mladý.

— Ani Im oddýchnuť nedáme, pán Kozelnícky, chceme Ich unúvať, aby nám pomáhali. Všetka naša nádej je iba v Nich.

Kozelnícky sa usmieva sebavedome.

— Akože. A jakože stojíme v okrese?

— V Orlove a Mútňanoch znamenite. Ale po dedinách lezú nám kňazi veľmi do žita. Musíme dediny obrobiť. Dnes sa nás rozišlo po okrese 200 kortešov. I štiavnickí akademici nám prídu pomáhať?

— Zvíťazíme istotne?

— Zvíťaziť zvíťazíme. Ale ľudáci nám vyženú hodne groša z vačku. A to je škoda. Keby sme dediny dobre obrobili, možno by Farbaky odstúpil ešte pred voľbou. Tým by sa hodne peňazí usporilo.

— Ten neodstúpi.

— No, kto ho vie.

— To je tvrdá hlava! A potom kňazi ho povzbudzujú.

— Istá vec je, pán Kozelnícky, že musíme lepšie zvíťaziť ako minule. Veď ľudáckych hlasov hodne ubudlo, menej sme ich popísali. A nám pribudla nová papiereň, stodvacať hlasov.

— No, azda to pôjde. A peňazí máme?

— Ale máme. Okresné predstavenstvo strany dostalo stotisíc korún z Pešti. My nesieme sebou 2500 korún. Keby bolo treba, ešte by nám niečo dali. Ale ako tu vyzeráme, čo obec?

— Musí byť naša, aspoň väčšia čiastka.

— A čo rychtár!? Kedy sa on preondial?

— Ten nebol v srdci nikdy náš. Ešte predošlý notár ho držal na uzde. Ale tohoto sa nebojí.

— Veď je od koľkých rokov predplatiteľom „Vlasti a Sveta“.

— Nech. On to číta iba zo zvedavosti. A keď ju vie citovať, skôr sa priplichtí k našim ľudom. I na notára a slúžneho to dobre účinkuje, keď najdú u rychtára na stole vládny časopis.

— Taká je to pliaga, ten Kováč?

— Veru taká! A keby nemal rodiny. Ale sú tu okrem neho ešte traja Kováčovci.

— A čo podrychtár?

Mišo Húžva? To je poriadny človek, ale neskúsený, nevyzná sa v politike. Ale možno pôjde s nami.

— Na koho dá obec viac?

— To už na podrychtára, čo je i sprostejší. Kováč priveľmi k sebe hrabe, nuž, má moc nepriateľov.

Sme pred Kozelníckych. — Ale teraz, páni moji, si volačo zjeme.

— Ideme sa do krčmy navečerať. Prídeme o pol hodiny pre Nich.

— Ale čo sa máme rozchodiť! Marka, čo máme na večeru?

— Bryndzové halušky.

— Rátali ste na týchto pánov?

— Akože, nech sa im len páči! — a mladá gazdiná nie a nie pustiť nás preč. — Veď vari nás len neohŕdnu?!

— Ktoré obce majú ešte páni?

— Rohovany a Záhorany. Rohovany ponecháva strana na Lipku. I otec, učiteľ na penzii bude mu vraj pomáhať. Netreba im tu a tam vypomôcť?

— Ale kde! Keby radšej mladý Lipka nám prišiel. Najhoršie to pôjde s tými Záhoranmi.

— Ba ešte čo, veď je to zemianska obec — žasli sme.

— Zemianska, ale strašne bigotní katolíci.

— A stolica nemá na nich vplyv?

— Nemá na tých ani parom. To sú ľudia svojho boha. A čo je najhoršie, chodieva ta na letovisko jakýsi kuriálny sudca z Pešti, pochádza po otcovi tiež zo Záhorian, Záhorský. A to je divý ľudák. Nuž, ten tých ľudí v tom ľudáckom blude len utvrdzuje.

— Ale bez boja nepustíme ľudákom ani Záhorany?

— Eh, to už nie. Ale škoda by bola na nich primoc troviť.

— Tak, čo budeme teraz robiť?

— Aby sme šli k podrychtárovi?

— Nedbám.

— A čo jako na neho?

— Aby sme mu lichotili?

— No, to nemôže škodiť. Len aby nezbadal, že si z neho robíme blázna.

— Spoľahnite sa, bračekovci, len na mňa! — trúfal si Gejza.

Museli sme sa krčiť, aby sme v nízkych dverách podrychtárových nevrazili hlavami do dreva.

— Ozaj, akej je viery?

— Evanjelik, sme tu evanjelici.

— Solgája! Dobrý deň vinšujeme! Dobrý večer! — vrazili sme k podrychtárovi.

— Čo sa bude páčiť? — vstal s lavice podrychtár, mladý chlap jako hora v bielych vlnených nohaviciach, s krpcami na nohách.

— Nemajú za bánosť, pán vicerychtár! — spustil Gejza. — Ani by sme sa neopovážili ich unúvať, ale vlastenecká a občianska povinnosť nám káže. Ako vedia, nastávajú nám krajinské voľby.

— Viem, viem.

— Nuž, prišli sme pána vicerychtára prosiť, aby nám preukázali tú česť a postavili sa na čelo vládnej strany v Mačiciach.

— Keď pôjde pán vicerychtár, pôjde s nami celá obec — lichotil Hlavina.

— Taký pekný chlap. A vidno, silák. Keď ich tí bludárski havkáči uvidia na našej strane, hneď sa rozutekajú.

— Trovy a premeškaný čas sa im poriadne vynahradia. Nikto od nich nič darmo nechce.

— A potom, ako badáme, občania si ich žiadajú, aby ich viedli na voľbu.

— A tuná pán Kozelnícky bude im tiež nápomocný.

— No, tak, môžeme na nich rátať, pán podrychtár?

— No, keď je tak, páni moji, ja to na seba beriem! — a chlapisko ťapol svojou mohutnou pravicou jako medveďou tlapou do útlej suchej ruky či dlane Gejzu Malatinského, že ten by bol skoro vykríkol.

— Pri budúcej voľbe musíte vy zostať rychtárom — sľuboval Kozelnícky.

— Pán hlavný slúžny nedá zvoliť iného.

— Bude ako bude — usmieval sa Húžva celý radosťou.

— Na zajtra večer aby ste, pán podrychtár, dali svolať občanov na poradu! — odporúčal Kozelnícky.

— Na jakú?

— Nuž, poradiť sa k tým voľbám, čo a jako urobíme.

— A čo rychtár?

— Ten je voľáky spitý, nevládze zastávať svoje úradné povinnosti — uisťovali sme ho.

— Len aby sa na mne nepomstil a neoznámil ma! — obávalo sa ozrutné chlapisko.

— Hahaha! Chcú sa dať vysmiať! — povzbudzoval podrychtára Gejza.

— Jedným prstom ho srazia. A keď ich oznámi, pán hlavný slúžny oznámenie rozdriape. Akože tu stojím. Ja preca vediem vicišpánsku kanceláriu. A keď sme raz my, stolica za nimi, nuž, sa nemusia báť ani čerta!

— No, keď je tak, nuž, sa nebojím! — osmeľuje sa vicerychtár.

— To je slovo. Tak má hovoriť chlap — tľapká Gejza Malatínsky vicerychtára po pleci.

Porúčame sa a beháme po ostatných občanoch. Vidno, že nás ľudáci predbehli. Niektorí voličia sa už posľubovali Farbakymu. Ale väčšina je na naše šťastie dosiaľ nerozhodná, ba — možno povedať, primálo myslí na voľby.

— Pôjdete na voľbu? — spytujem sa v jednom dome. Gazda je voľákosi zamĺkly. Skoro sa mu ani hovoriť nechce.

— Nevieme, ešte — odpovedá nesmelo.

— Akože by ste nevedeli! To by bolo, aby volič na voľbu doma zostal! — počínam gazdovi dohovárať.

— Dajú mi pokoj! Čože im je, pánom! — ozýva sa dosť mladá ešte gazdiná z kuchyne.

— No, no, no! Ten jeden deň vás nezabije! —

— Horky nie! Za deň nám môže všetko seno zmoknúť — chytá sa výhovorky gazda.

— Nezmokne. Na našu voľbu nebude pršať! — uisťujem.

— Ako Pán Boh dá!

— Veď ale Pán Boh nedopustí, aby na voľbu pršalo.

— To nevieme.

— No, tak tu máte 10 korún — vyťahujem z vrecka pekný modrý peniaz a kladiem na stôl. Najmite si na zajtra ľudí. Veď do voľby máte ešte trochu času.

Oči gazdinej utkvely na modrej desiatke.

— Pre gazdu je každého dňa škoda, a potom človek dakedy ani tú pomoc nemôže dostať, čo by aj zaplatil — zahovára. Ale hlas i výraz jej akosi zmäkol. Vidím jej na očiach, že som ju tou desiatkou získal na našu stranu.

— Ale sa nesmiete dať oklamať. S bludármi nesmiete ísť, iba s nami, so stolicou.

— Už ako na pána Farbakyho?

— Ba ešte čo! Veď je to vodca tých bludárov. Náš kandidát je ministrov zať. Čo taký Farbaky?! Radšej keby sa staral o svoje gazdovstvo! Ale pechorí sa jako kôň, keď ho duri do kopca. Hrá pána, chce byť ablegátom, troví jako somár. Zadlžuje sa čo raz viac. Dnes-zajtra ho parom vezme, bude na psom triciatku. A takého márnotratníka, svetského dlžníka by ste chceli za ablegáta?! Akože by vám pomôhol taký bedár, lebo keď ho spredajú, bude bedár, ktorý sebe samému nevie pomôcť?

O chvíľku mal som už gazdov sľub, že pôjde s nami a odhlasuje na ministrovho zaťa.

Ešte pred schôdzkou či voličskou poradou u vicerychtára vialy na domoch popredných občanov zástavy s nápisom: „Éljen dr. Poós Gyula“. Dve tretiny obce sa nám posľubovaly.

Porada sa tiež vydarila. Rosenzweig sľúbil, že pôjde s nami. A Kozelnícky s podrychtárom tiež prehovorili mnohých. Iba jeden Amerikán nám kazil dielo. Ustavične opakoval:

— Liberáli nám berú vieru. Zle gazdujú, veľké dane nám predpisujú.

Darmo sme ho zakrikovali. Až po porade sme mu šeptali do ucha:

— Nekazia nás, pán Maliga, lebo, na môj’ hriešnu dušu, prídu do áreštu. Oni nech si odhlasujú trebárs na samého čerta. Ale svetu dajú pokoj! Azda len nechcú narobiť nepríjemnosti svojim spoluobčanom?! — Prečo by som mal čušať, prečo by som mal prísť do áreštu! — staval sa amerikán na zadné nohy.

— Lebo my sme vládna strana! A kto sa stavia proti vláde, ten si ľahko môže krk zlomiť! Vláda môže všetko, a oni nič.

— Ale som občan a mám svoje práva.

— Iba ten má práva, kto je poriadny občan. A kto je proti vláde, je vlastizradca. Sme v uhorskej krajine a nie v Amerike. Dajú si pozor na seba. Pán slúžny Belicay spomínali pred nami, že len aby niečo štrkli, už sú v chládku.

— Prečo, začo?!

— Nerobia sa takým sprostým! Oni sa to tak grobiansky chovali v slúžnovskej kancelárii?! — osopil sa na Maligu priateľ Gejza.

— Nuž, a —?

— Oni sa opovážili tykať pánu hlavnému slúžnemu?

— A keď my on tykal?!

— To je inšie, on je úradná osoba. Pán Maliga, pozor! Hovorím Im pozor!

Ale väščina občanov sa osvedčila za dra Poósa. Len vraj most cez rieku by potrebovali. Keby im ho vysoká vláda dala vraj vystaviť.

— Už to nejako urobíme — chlácholil som občanov. — Náš kandidát má tesťa financministra, toho ministra, čo je nad štátnymi kasami. Keď budete naň hlasovať, vykoná vám u svojho tesťa nejaké štátne peniaze na ten most. Niečo dreva, piesku atď. dáte vy, niečo štát.

— Ach, len keby to bolo také isté, jako nám títo páni hovoria, — zavzdychol si ktorýsi starec.

— Ľudia boží, majte rozum — zamiešal sa do reči náš miestny dôverník Kozelnícky. — Už sa vám len skôr ujde čo to od vlády, keď budete s ňou, ako keby ste boli proti nej.

IV

Nasledujúceho dňa viezol som sa do Orlova. Ostatní zostali v dedinách „ovce strážiť“. Šiel som referovať do našej volebnej kancelárie k fiškálovi drovi Heintzovi, jako si stojíme vo svätoannskom notariáte — lebo Mačice, Rohovany a Záhorany ta patrily. Dr. Heintz ma prijal milo. Ale inak bol trochu prísny.

— Čo tam robíte? Nespíte? — počal sa ma vypytovať na našu kortešskú činnnosť.

Počal som mu referovať. Pracujeme dňom i nocou. Rohovany budú naše skoro celé, Mačice z najväčšej čiastky a Záhorany aspoň z polovice — z tretiny.

— Ste si voľáki istí — mračí sa starý fiškál. — Len aby ste sa nesklamali! Bludári tiež nespia, ale obchádzajú jako vlci rvúci. Aby ste sa niektorí moc nepodpili a nedali si voličov odviesť!

Počal mi rozprávať odstrašujúce príklady. Na Lehote sa vraj naši korteši popili, peniaze im z vrecák ukradli a zamkli ich polonahých do ktorejsi komory. Predvčerom vrátili sa do Orlova bez krajciara, so psou hanbou. Vo Valaskej vraj dodievali naši korteši priveľmi do žien, čo majú mužov v Amerike. Skoro sa obec proti nim vzbúrila. Museli zutekať. Ale zväčša stojíme dobre, hodne lepšie, ako pri minulých voľbách.

Fiškál vytiahol voľákesi lajstre. Mal tam o každej obci poznamenaný počet voličov. Sratoval naše. Stodvacaťdevať — stojeden — dvestosedemdesiatosem.

- Koľkých si trúfate priviesť? — spytoval sa ma.

— Aspoň len stopäťdesiatich — odpovedal som pyšne.

— Minule odhlasovalo na nás 164 voličov. Teraz musíte doviesť aspoň stoosemdesiatich. To sa musíte, páni, inak pousilovať.

Počal som sa vyhovárať, že ľud je hlúpy, že ľudáci tam veľmi šarapatili, že mnohí zostanú doma.

Dr. Heintz podíval sa na mňa posmešne:

— Ľudáci šarapatia! V Mačiciach, Rohovanoch?! Mne sa zdá, že vás postraší pár hulákajúcich chlapcov. A čo, keby ste tak boli vyslaní kortešovať do Ondiakovej, kde sú zo 150-tich voličov naši najviac ak pätnásti a kde by šli na vás s drúkmi, s palicami, psov by do vás huckali?! A Putra a Soják sú tam preca a nezutekali. Neboja sa, nedajú sa.

Nemohol som ani prehovoriť. Celý som žasol nad neuveriteľným hrdinstvom našich ľudí.

— A čo je s peniazmi? Koľko prinesiete z tých 2500 korún nazad?

— Veď je už vyše polovice fuč! — vyhrklo zo mňa.

— No, však ja vám dám! Čože máte tak mrhať groše na také isté obce? Tie musíme dostať skoro bez peňazí. Peniaze budú treba na Mútňany a na obce, kde sa dá ľudákom dačo odorať. Sporiť, páni!

Keď som už bol raz v Orlove, zostal som i na popoľudňajšiu reč nášho dra Poósa. Mal ju vo veľkej dvorane hostínca. Hovoril maďarsky. Rečník bol dosť slabý. Jeho reč prekladal kanoník Szlivka do slovenčiny. Nielen prekladal, ale prikladal k nej hlavne sľubov. Orlov vraj dostane štátne fabriky. Vláda sa vždy starala o Orlov a bude sa starať i budúcne, len treba mať k nej dôveru.

— Nemáme k nej dôvery! Abcúg Poós! — ozval sa nejaký ľudák medzi obecenstvom. Ale už i odpadol na zem. — Júj! — zreval rozplaštiac sa po celej svojej dĺžke.

— Ale som mu dal! Ten bude pamätať, pľuha! — šeptal ktosi svojmu súsedovi za mojím chrbtom.

Po programnej reči v Orlove zaviezli sme sa i s kandidátom do železničiarskych Mútňan. Tam mal mať popoludní programnú reč ľudácky kandidát Farbaky. Našim cieľom bolo jeho reč prekaziť. Viezli sme sa najviac vlakom, Iba niektorí, — s pädesiati na — vozoch. To preto, že sme nechceli ísť s bubnom na zajace.

V Mútňanoch sme šikovne rozostavili svoje sily. So tristo chlapov — železničiarov a nás prespoľných do parku. Ostatných železničiarov na železničnú stanicu a okolo nej. A naši ostatní prívrženci sa utiahli do domov na námestie a do hostínca, kde mal Farbaky o tretej hodine rečniť. Štyriciati štiavnickí akademici boli schovaní v budove miestnej štátnej meštianskej školy. Direktor im otvoril pár učebných siení.

Všetci sme mali pripravené zbrane: palice a čo takého.

Pár minútami po tretej dohrnul sa na mútňanské námestie rad kočov. Ešte pred nimi prišlo pešky pár sto dedinčanov.

Z kočov a vozov vialo pár Farbakyho zástav. Sliezali z nich veľký mohutný kandidát so svojím sprievodom. Bolo v ňom mnoho kňazov. Mali namierené do hostínca.

— Abcúg Farbaky! — počali revať naši z oblokov hostínca, nádražných budov i domov na námestí. O hlavy a kabáty ľudákov počaly sa rozrážať smradľavé vajcia, ba i skaly.

— Von s nimi! Preč s tou bludárskou bandou! — ozývalo sa zo všetkých strán. Poľakané kone pred vozmi a kočmi sa vzpieraly, prskaly, plašily. Zmätení ľudáci sa rozprchli, jedni vrazili do hostínca, iní na dvor a do súsedných domov, do súsednej uličky atď.

— Marš! čierna háveď! — revali na ľudákov v hostínci naši. Nepustili ich do výčapných miestností. Ľudácky štáb utiekol do izieb v prvom poschodí.

Nasledovala trma-vrma, pračka, nadávalo sa, kričalo vyhrožovalo. Keď krik trochu utíchol, objavil sa ľudácky kandidát Farbaky so svojím štábom v balkóne nad námestím a počal rečniť.

Tu sme zakročili my. Vyrojili sme sa z parku, z domov, zo stanice, revali sme: — Abcúg Farbaky! Marš bagáž! — a vpadli sme ozbrojení fokošmi, palicami a skalami do ľudáckeho zástupu jako tlupa vlkov do kŕdľa oviec. Mastili sme, čo sme začiahli. Ozývalo sa jajkanie, nádavky, plač, hrozby zo všetkých strán.

Keď sa pekelný hukot trochu utíšil, probova] Farbaky uplatniť svoj mohutný hlas. Ale márne. Počali sme revať ako besní. Ba naše skaly počaly zalietať i na balkón tak, že rečník i so sprievodom uznali za dobré z neho zmiznúť. V oknách rinčaly rozbité tabule. Zvedavé obyvateľstvo mútňanské vybehávalo na ulice. Na rohu námestia a ulice stál hlavný slúžny Belicay so štyrmi žandármi, vykrúcal si s úľubou svoje pekné, bujné fúzy, usmievajúc sa spokojne.

Ktorýsi ľudácky farár pribehol k nemu. Iste ho žiadal, aby na ochranu napadnutých ľudákov zakročili žandári. Ako som sa neskôr dozvedel, slúžny farára vysmial.

— Veď sú voľby — hovoril. — A pri voľbách je preca dovolené trochu tej komédie. Len sa tak neplašia, pán farár! Trochu tej bitky, pri voľbách?! Daj sa mi svete! —

Rvačka, rev, piskot, hádzanie skál trvalo ďalej. K vôli postrachu vystrelil tu i tu niektorý z našich ľudí z revolvera alebo pištole do povetria.

Rozumie sa, naplašení ľudáci sa rozprchávali. Onedlho zmizly i koče a vozy. A na mraku prosili nás, aby sme ich pustili z hostínca, i Farbaky so svojím štábom.

Pustili sme ich. A večer predniesol vo veľkej dvorane hostínca svoju programnú reč náš dr. Poós. Po reči rozumie sa, nevystal oldomáš. Do Mačíc viezol som sa až na druhý deň, i to voľáky zmorený, nevyspatý.

Kamaráti ma prijali s vyčitkami.

— Kde sa túlaš, človeče?! — osopil sa na mňa Gejza Malatínsky.

Rozprával som, čo som videl, skúsil.

— Taľafatky! — mienil Gejza. — Keby si radšej tuná konal svoju povinnosť. Veď nám skoro voličov rozobrali, kým si bol preč. Dvaja ľudácki kňazi s jedným statkárom a učiteľom vkradli sa včera až sem k nám do Mačíc a pokúšali ľudí. Ba pol Rohovian nám sprisahali, že nebudú inam hlasovať, ako na ľudovú stranu.

— I v Mačiciach nám pokúša ľudí rychtár Kováč.

— Čo neurobíme s ním poriadok? — dohováram spolukortešom.

— Veď sme už urobili. Zbili sme ho tejto noci tak, že leží.

Večer navštívil nás notár Rendek zo Sv. Anny. Fajn chlap, zábavný človek. Ale vraj zlý korteš, mäkký, bez energie. Vyše pol obce držia mu v rukách ľudáci. Rozprával nám zaujímavé drobnosti zo skúsenosti našich kortešov. V Orličnej kortešoval za našu stranu mladý štátny učiteľ z Orlova, Lemeš. Vnišiel predovšetkým k rychtárovi.

— Aby vykonali, pán rychtár, svoju vlasteneckú povinnosť — spustil na rychtára, mimochodom nášho dôverníka, ktorý vždy priviedol do nášho tábora skoro celú dedinu.

— Vykonám, môžu byť, pán učiteľ, bez starosti!

— Ale aby naozaj vykonali! Ja vás znám, vás sedliakov. Vy aj sľúbite, budete sa dušovať, a keď príde voľba, preca sa len dáte omámiť tým bludárom čiernym.

— Ej, ale ja si také reči vyprosím. Veď ja som už vykonal za našu stránku desať ráz toľko, ako Oni, chrapúň! — nedal sa rychtár.

Keby neboli vec zahladili a rychtára udobrili iní naši korteši, bol by snáď šiel zo samej urazenej pýchy medzi ľudákov.

V

Sakramentskú galibu bol by vám vyviedol náš mladý korteš Aladár Stehlík. Zatáral sa do Machova do krčmy, kde upadol do ženských sietí a len-len že nás nezradil. Ale i tak sa mnoho zanedbalo.

Bol v Machove už druhý deň. No, jemu sa zdalo, že pobudol tam ešte iba pár okamihov. Ale od tých pár dní, čo sa bol pustil samotretí kortešovať k voľbám za našu stranu, ako by ho bolo dostalo nejaké kúzlo do svojej moci. Keď sa rozdelovaly obce medzi kortešov na volebnej porade a šacovalo sa, koľko privedie ktorý korteš zo svojich obcí voličov, pozastavil sa ohnivý Aladár Stehlík na tom, že požadujú od neho a dvoch kamarátov iba — 140 voličov?! — bol mladý jurista celý urazený… Nesmysel! Aké sú to dediny?

— Hrbolce sedliacke, Borovany zemianske — odpovedali viacerí.

— Som niktoš, darebák, ak neprivedieme aspoň dvesto! — Zastrájal sa hrdo.

— Nono! Pozor, pán brat! Nevýskajú, kým nepreskočili! — ozývalo sa zo všetkých strán výstražne.

— Však uvidíte! — uisťoval pochybovačov s mladistým zápalom.

A slovo počínal aj dodržiavať. Hrbolce obrobili dôkladne. On sám sa narozprával, naspieval, nažartoval, až ho ústa bolely. Potom obľahol farbiar Račice, a oni s priateľom Milom vrhli sa na zemianske Borovany a získali v krčme pri poháriku čosi-kamsi pol obce. Keď sa groše míňaly, poslali ho spolukorteši do Orlova k strane pre peniaze.

— Aleže sa obráť! Potrebujeme ťa! — prikazoval mu priateľ Chabzda.

A Aladár sľuboval. Vychytil sa pešky na železnicu. V mestečku Machove mal sadať na vlak. Nemohol mať na stanicu viac ako dákych tristo-štyristo krokov, keď sa pustil leják. Do vlaku mal ešte trištvrte hodiny. Vbehol do hostínca v Nádražnej ulici. Počká aspoň, kým najväčšia leja prestane. Dal si doniesť šálku čaju. Prinieslo mu ho krásne mladé dievča. Platil. Chcel dať diškréciu. Ale mladá kráska nerobila dojem kelnerky. Kladúc peniaze na stôl pýtal sa jemne:

— Slečna dcéra?

— Áno, — zapálilo sa dievča až po uši a odbehlo pružným krokom gazely. Zostal ako učarovaný. Až po chvíli sa spamätal a poberal sa váhavým krokom na stanicu.

— Strídža voľáke, skoro by človeku učarovalo! — myslel si sedajúc po chvíli do vlaku. Ale už o chvíľu sa skoro hanbil za svoju slabosť. — Rozum, Aladár, rozum! Pán jurista ostrieľaný, vybálovaný, ktorý sa vedel odvážne noriť do zorničiek nejednej peštianskej kráske, ktorého návrat z hlavného mesta znamená hotovú udalosť v dievčenskej spoločnosti trenčianskeho Občianskeho kruhu, tomu že by mohla za dve-tri minúty pomútiť hlavu prostá polodedinská kráska, obyčajná šípková ružička? Nesmysel! — a mladý korteš nútil sa do iných myšlienok. Aby mu tak dr. Heintz nedohováral, že mnoho potrovili. Pôjde rovno do kasína, aby zvedel nejaké nové chýry. Aspoň sa trochu osvieži, rozptýli.

Odbavil sa čosi-kamsi. Vo vrecku v peňažnej taške pätnásť dvacaťkorún, v malom balíčku pädesiat volebných letákov a so tri čísla novín. Osud národa je teraz na pleciach kortešov. Vypäl sa sebevedome kráčajúc pred piatou popoludní k vlaku.

Nevdojak myslel zase na švárnu machovskú blondýnu. Podíva sa na ňu aspoň na chvíľočku. Aspoň ho nebude mátať, jašterička voľáka!

Keď okolo šiestej hodiny — slnce chýlilo sa práve k západu — vchádzal do starého hostínca, cítil sa tak neobyčajne, tak divne. Čo, ak jej nebude doma?! Ešte ho zahriaknu rodičia. Jej samej to bude hlúpe. Vstupoval do hosťovskej izby skoro s obavou. Otváral dvere nepozorovane.

Zlatovláska sedí na stoličke, sklonená nad voľákou ručnou prácou. Bujné kadere, spiate modrou stužkou, splývajú jej na fijalové šaty. Prsty, tie nežné ružové pršteky niečo bodajú.

— Ruky bozkávam! — vystruhol poklonu.

Vyskočila. — Pardon! Nebudem prekážať. — ozval sa zvonivý hlások; brala sebou háčkovanie i klbko kávovej vlny so stola.

Sopäl ruky štverácky prosebne:

— Zostaňte, prosím, slečna, zostaňte!

Obrátila sa k nemu a zadívala sa naň dlhým, tázavým pohľadom. — Pane, ja vás nepoznám.

Pribehol k nej a predstavoval sa, ospravedlňujúc sa výrečne. — Nepoznáte ma a preca ste zasiahli, ach, tak veľmi do môjho osudu, slečna Mariška — vhupol hneď do prostriedku, (lebo veď na mladú krásku nezostaly slová: „jurista Aladár Stehlík“ bez účinku, a šeptala zmätene svoje krstné meno a priezvisko) tešiac sa, že už zná jej krstné meno.

— Ako to myslíte?… robila sa udivenou.

— Nesmiem byť úprimný, ešte by ste mi to zazlili — robil prípravy k útoku.

— Len hovorte!

— Pripravili ste ma o srdce. A keď som boľasťou vzdychal, nevedel som ani, ktorú svätú mám vzývať, aby za mňa orodovala.

— Neverím Vám! — odsekla rozhodne. — Hádam ani nemyslíte na to, čo vaše slová znamenajú?

— Ja že na to nemyslím?! Ako tak môžete hovoriť, ukrutnica! Obanujete ešte také reči! — hrozil jej prstom, nevychádzajúc zo sladkého úsmevu.

Ale krásna Mariš neobanovala, ani nebola priukrutná. A kým ožiarily besiedku v záhrade, zarastenú divou révou, bľadé lúče mesiaca, spočinula mladá krásavica v náručí neskúseného korteša, zabúdajúceho na svoju povinnosť.

Zostal do druhého dňa. Našiel si izbu v hoteli na námestí a nestarajúc sa o svet ani o voľby, strávil po boku peknej blondýny skoro celý deň. Až keď ho predvečerom nútila k prísahe, že na voľbu nepôjde, spamätal sa a odoprel. Hostinec počali plniť sedliaci, remeselníci, kapláni, ľudácki voličia. Hostinský sa mal okolo nich. Počalo sa spievať, debatovať. Aladár Stehlík sa cítil nevoľne v ľudáckej spoločnosti. Zaplatil, rozlúčil sa s háďaťom, čo ho chcelo prehovoriť k zrade, a s rozboleným srdcom vracal sa ku kamarátom do Hrboliec. Cesta popri zamĺklych, vážnych topoľoch a tmavou borinou popri hučiacej horskej riave, rútiacej sa dolu výmoľami, bola preň púťou kajúcneho hriešnika. Znesie všetko dohováranie, ba i nádavky. A bude sa činiť za troch. Nebude jesť, nebude piť, dušu vydá na jazyku, aby prebudil ospalých, povzbudil nerozhodných, bojazlivých.

Našiel priateľa Eleméra Chabzdu objednávať u gazdu v prostred dedine rebrovec na zajtrajší volebný deň. Chabzda priskočil k nemu jako jeleň:

— Človeče nešťastný! Čo stváraš? Kde sa túlaš, kde lumpuješ? To je preca podlosť, oplanstvo! — a priateľ ho vyctil horšie ako malého chlapca a hrozil mu, že ho dá do novín.

Mladý jurista ani necekol. Sklopil skrúšene oči a očakával rozkazy, odovzdávajúc hlavnému kortešovi tašku s peniazmi. Tak by sa bol rád spýtal: „Ako stojíme?“ Ale neopovážil sa, cítiac sa nehodným svojej čestnej úlohy. Na šťastie priateľ začal sám:

— Polovičku voličov nám rozobrali. Zachraňujeme, čo sa dá. Bež do Borovian. Je tam rohatecký dekán so svätomarským farárom, musíš im niečo vydriapať. Choď rovno k Lehotskému, do toho žltého domu z kraja, veď sa ešte pamätáš, ak aj ten už od nás neodpadol.

Nešiel, ale bežal ako bez ducha. Únava, zadychčanosť mu boly sladké, pociťoval to jako zaslúžený trest za svoju vinu, ktorú musí odpykávať horko-ťažko. Dovliekol sa k malej zemianskej dedinke neskoro večer, vítaný zurivým štekotom troch chlpatých dunčov.

Druhý deň viezli sa Chabzda, Mišianka a Aladár Stehlík so svojími voličmi na šiestich rebrovciach. Borovany minulej noci už nemohol zachrániť. Tie zaľahli jako nočné mury kňažúri. Horko-ťažko priviedol troch voličov, i z tých musel jednomu — zemänovi-gazdovi — sľúbiť, že strana mu vynahradí zameškaný deň. I dôverník strany v obci, Tomáš Lehotský sa ponosoval, čo skúsia od ostatných, že idú proti nim. Stehlík si poratoval každú chvíľu svojich ľudí, bojac sa, že mu niektorý z nich vyskočí z voza, aby hlasoval so svojou dedinou. Cestou pripojujú sa iné vozy. Vejú zástavy, ozýva sa spev, výskanie.

— Voľáko je nás málo — mienia Račičania, vidiac blížiť sa poľnou cestou dlžizný rad vozov s červenými ľudáckymi perami za klobúkmi.

— To len tento kút ide s kutňami. Ale od Lipovian to sú všetko samé naše obce — chlácholí Mišianka bojazlivcov.

Pred každou dedinou platí sa „mýto“ dievčencom, ktoré pretiahly cez hradskú reťaz z poľných kvetov.

Na krížnych cestách pred Machovom vlajú kohútie perá. Žandári zastavujú každý voz. Ľudácki korteši sa musia legitimovať, i poniektorého chlapa im strhnú s voza, že je vraj podnapitý. Zato stoličiari vezú bez prekážky celé vozy spitého národa.

Machov je proti vláde. Na zástavách vlajú vyzývavé nápisy: „Éljen Farbaky István!“

— Abcúg liberáli! Abcúg odroni! — ozývajú sa výkriky z niektorých domov.

Bác! Bác! hodil nám niekto do ktoréhosi rebrovca dve skaly.

— Mu dušu žobrácku! — chytá sa čižmár Holko za nohu.

Na námestí skupina ľudáckych voličov. Hrozia palicami a nadávajú.

— Nepusťte ich! Dajte im pár na chrbát! Po hlave ich, aby nekrívali!

Prask! Chabzdovi hodil ktosi so tri žíhľavy do tvári. — Juj! Hnáty vám polámať, beťári naničhodní! Aladárovi Stehlíkovi búcha srdce. Rebrovec zatáča do Železničnej ulice. Uvidí to strídža, čo mu tak počarilo, uvidí krásnu Mariš, pre ktorú zmárnil vyše 24 hodín a prepásol celú jednu dedinu. Z hostinca zaznieva spev podgurážených remeselníkov. Vybehujú von, ešte sa strhne pračka. I v zahrade svet. Marišky niet medzi nimi. Aha! Tam ju vidí v obloku, s matkou, či je to mužský, otec? Nie! Aladárovi kráti sa dych, — fúzatý počerný chlapík, akiste niektorý z tých štiavnických akademikov, ruku má ovinutú okolo jej šije, túli sa k tej, ku ktorej Aladár tak zahorel. Zatmieva sa mu v očiach. Precíta a upiera pohľad k oknu. Krásna Mariš stojí v okne, na hlave má narazený mäkký mužský klobúk s dlhým červeným perom. Ukazuje im dlhý nos a kričí z plného hrdla: „Éljen Farbaky“ Abcúg mameluci!

Stretly sa im pohľady. Jeho tázavý, vyčítavý ale boľastný, jej výsmešný, vyzývavý. Zovrelo to v Aladárovi. Počkaj, zmija zradná! Ty vyzývaš? Dobre. Však on ju skrotí. Bude dnes kortešovať a čo by mal po voľbe hneď týždeň ležať! Musí prehrať tá bludárska háveď i s ňou, háďaťom lstivým, jedovatým!

VI

Na noc pred dňom voľby zaľahli korteši obidvoch strán dediny. My sme nemohli ani oka zažmúriť. Treba behať po dedine, strážiť voličov ako valaskí psi ovce v košiari. Do Záhorian sme vyslali Gejzu Malatínskeho, Lipka s Kopytníckym boli v Rohovanoch, a ja s Kozelníckym a Hlavinom sme si rozdelili Mačice. Vlastne pomáhal nám i vicerychtár a so pár mládencov. Chodíme po dedine, načúvame, psi štekajú do nás. Vše sa ktorý vraciame do krčmy, kde pijú naši voličia. Majú dobré hrtany, narobia nám poriadnu cechu. No, noc pokojná. Kozelnícky ma prosí po polnoci, či by si mohol ísť domov na dve hodinky zdriemnuť. Púšťam ho. Zostali sme iba Hlavina, ja a so traja mládenci. Hlavina stráži horný koniec dediny, ja dolný koniec, prostriedok naši šuhaji.

Som už celý ochabnutý. Ospalosťou ledva stojím na nohách. Idem si ľahnúť ku krčmárovi Rosenzweigovi. Mali sme u neho izbu. Zdriemnem si čo len na hodinku. Veď dedinu strážia naši ľudia, ani psa nepočuť zašteknúť, iba potok žblnká mi pod okny.

Neviem, koľko som spal, keď ma ktosi trhá za plece. Pretieram si oči. Starý Rosenzweig s dlhou sivou bradou stojí nado mnou so sviečkou v ruke.

— Pán urodzený, vstanú! Pred chvíľou brechali tak veľmi psi. Ako by bol šiel dakto dedinou. Aby sa Im sem niekto nezahniezdil z protivnej stránky.

Vyskočil som na rovné nohy. Obliekam sa. Bežím von s revolverom a palicou.

Vonku nič. Mesiac zašiel za oblaky. Potok žblnká, blízka hora šumí. Všade mier, ticho. Iba moje líca horia vzrušením. To by ešte, aby mi tak niekto voličov rozobral! Lebo veď osud vládnej strany v Mačiciach leží túto noc na mojich pleciach. Nekráčam, bežím. Chvíľami vydychujem. A počujúc nepatrný šustot, zastávam a učúvam pod oblokmi maltou ohádzaných, obielených drevených chalúpok.

No nič. Som už von z dediny. Prikladám ucho na zem. Nejaké vzdialené kroky. Vietor donáša ku mne slabý ohlas akoby v diaľke hovorených ľudských slov. Ohlas sa vzdiaľuje.

— Preca bol niekto v dedine! — rozčulujem sa.

— Blázonko! — myslím si o chvíľu. — Bol to najskôr nejaký pocestný. Nuž, čo sa plašíš!

Striasa ma zima. Vraciam sa k nášmu židovi. Ľaľa, veď už svitá! Onedlho bude treba priahať. Povezieme sa na voľbu.

U Žida nachodím Gejzu Malatínskeho.

— Čo to? Čo si nezostal v Záhoranoch? — spytujem sa priateľa. — Kde máš voličov?

— Ta šli v katy! — odľahčuje si priateľ. — Bolo so mnou pol dediny. Pred polnocou priviezol sa k vicerychtárovi dekan so Svätej Anny i s voľákym statkárom. Pripojil sa k nim i Záhorský, ten kúrialny sudca z Pešti. Behajú po dedine. Iba keď ich vrazí odrazu do krčmy celý húf. A vicerychtár — ešte v pondelok pil za naše peniaze, paskudník! — ma vyzýva, aby som sa stratil z obce, lebo sa mi vraj môže ľahko niečo nemilého prihodiť. —

— Protestujem proti násiliu. Ale dostal som ešte palicou po chrbte od tých surovcov. A keď som vystrelil do povetria, zahuckali, beťari, do mňa psov! So psou biedou som sa vytratil poza humná z dediny. A ešte k tomu bez klobúka. Tuná mi požičal Rosenzweig svoju starú čiapku.

— Ale tí bojkovia?! To sú staré baby, nie voličia! Ako im kuriálny sudca a dekan hudú, tak tancujú.

— Tak nepôjde s nami ani jeden?

— Ani jeden. A premárnili sme na nich, oplanov, štyri stovky.

*

Svitol deň voľby. Mali sme sa sísť s Rohovanci na krížnych cestách pred Sv. Annou.

Voličia sa nám schádzajú v krčme. Zapíjame si, posilňujeme sa. Aspoň ma ten nápoj preberie z ospalosti. Chlapi priahajú.

— Na koľkýchže vozoch sa povezieme?

— Aspoň na dvaciatich!

— Ale hlúposti! Na šesť — sedem rebrovcov by sme sa vždy pomestili.

— No, nech sa zapriahne do troch vozov pre tých starých, aby ich tak nedrgalo. A okrem toho šesť rebrovcov.

— Dobre. Ale treba sa nám ponáhľať.

Kozelnícky, Hlavina, podrychtár Húžva mi statočne pomáhali. Podperení, so zástavami sme sadali na vozy a na rebrovce. Celá dedina sa sbehávala na nás sa dívať.

— A Záriš je kde? — spytuje sa Kozelnícky rátajúc chlapov.

— Odišiel z domu ešte v noci. To nám prešli cez rozum. Svätoanský rechtor vraj prišiel pre nich. Ušli s ním so deviati.

— Čože! Akože ste to dávali pozor! Štyria ste tu, a ešte vám chlapov kradnú! To je preca hanba! — vyctil ma Gejza Malatínsky.

Sdôveril som sa mu šeptom, ako ma zobudil žid a ako som bežal v noci po stopách zradcov.

— Vidíš ho! Poslednú noc pred voľbou, a mladý pán si ľahne.

Práve sme sa chceli hýbať. Bolo nás 69, keď voľakto zvolal:

— Záhoranci idú!

A skutočne zazreli sme prichádzať do dediny pešky troch chlapov. Gejza hneď soskočil a radostne ich vítal.

— Vy ste preca chlapi! Zadržali ste slovo páni! — lichotili sme Záhorancom.

Vyšlo najavo, že museli potajomky ujsť, aby ich ľudáci so sebou nepobrali.

Počkali sme chvíľku, kým potúžili sa naši Záhoranci.

— Ho — hó! Íljen Poóš! — doliehaly k nám výkriky.

— Aha, naši! Iste z Moštenian! — hádal Kozelnícky. Zďaleka zavznela hudba.

O pár minút zastal na ceste za nami dlhý rad kočov a vozov.

— Korteši ku mne! volal na nás z jedného koča hlas. — Poskákali sme s vozov a utekali ku koču — k vicišpánovi Smokócymu, lebo on to bol.

— Koľko máte voličov?

— 69 z Mačíc, troch zo Záhorian.

— Tak málo?! To nemôže byť! — Vyťahoval z vrecka lajstrá. — Mačice majú 129 voličov, Záhorany 70.

— Záhorany nám sobrali ľudáci.

— A dali ste si, babráci?! Fuj, hanbite sa!

— A Mačicanov je 11 v Amerike. Rychtára Kováča, čo je proti nám, sme poviazali.

— Kde je?

— V maštali.

— Hlupáci! Vyložte ho na voz, vezmeme ho sebou. Isté je isté. A čo je s ostatnými voličmi?

Počali sme sa v rozpakoch obzerať jeden na druhého.

— Treba ešte raz pobehať celú dedinu! — rozkazoval vicišpán. — Nikoho nesmieme doma nechať! Povyťahujte za uši z tých chalúp tých baranov sprostých! —

Rozbehli sme sa po dedine jako kopovi. A nielen my traja korteši, Kozelnícky a vicerychtár, ale i korteši z vozov, ktoré prišly s vicišpánom.

Cigáni sostúpili s voza. Režú veselé čardáše. Mladé nevesty a dedinská mládež výskajú.

V úzadí, niekde v poslednom voze zablysklo pár kohútich pier.

— Kto bol vyslaný do Záhorian? — poslal sa nás spýtať vicišpán posla. Priateľ Gejza sa hlási. Onedlho vezieme sa už so štyrmi žandármi do Záhorian.

Prvé vozy poslal vicišpán napred. Bolo ich so tricať. On sám zostal ešte chvíľu v Mačiciach, kde sa za krátku polhodinu sohnalo 18 voličov. Ostatní, čo nechceli ísť ani na jednu ani na druhú stranu, sa rozutekali do poľa, do hory.

My šiesti sme sa viezli na dvoch rebrovcoch. Dostali sme rozkaz nútiť Záhorancov, aby šli s nami na voľbu. Priateľ Gejza jásal. Teraz, majúc pri ruke štyroch žandárov, ukáže tým, čo ho vyhnali!

V dedine vchádzame do prvého domu.

— Poďte na voľbu, Morgoš! — Osopil sa Gejza na gazdu.

— Veď ja pôjdem, ale s pánom osvíceným z Pešti.

— Nepôjdeš, ty odroň sprostý! Pôjdeš s nami, aló, marš! Ja ťa naučím, ľudácka bagáž huncútska! Sadaj k nám!

Sedliak zočiac kohútie perá, neodvážil sa odporovať.

Neminula hodina a už sme mali tak naložených jedenadvaciatich.

— Vy ste ma vyháňali, paskudníci?! — čertil sa Gejza. — Postrieľať vás dám, keď budem chcieť, živáni voľáki!

Ostatní voličia stoja pred krčmou, v ich strede starý pán, kuriálny sudca, ktorý protestuje rozhorčene proti našim násilenstvám.

— Obráťme! — rozkazuje Gejza.

Konečne sa vezieme do Orlova na voľbu. Je krásny slnečný deň. Záhorania vzdychajú, čo sa vraj práce zamešká v poli.

Vezieme sa cez Mačice, Svätú Annu.

— Hop! Kto je to tam? — zočil som v diaľke chlapa pracovať na poli.

— Sedliak — mieni žandár. Beriem žandára so sebou a soskakujeme s voza. Ideme k pracujúcemu človeku.

- Čo robíte?!

Chlap čosi šemotí. Ale ja ho už beriem s nami. Onačí, že pôjde sa domov preobliecť. Že však on príde za nami. Popoludní bude iste v Orlove.

— Ani krok! — nepúšťam sa ho a durím na voz.

Vezieme sa ďalej. Pred každou dedinou musíme platiť mýto pred „bránou“, reťazou to poľných kvetov, ktorú natiahly dievčence cez hradskú. Nepúšťajú ju, kým im nedáme jako „mýto“ nejaký peniaz.

Na ktorýchsi krížnych cestách pripojuje sa k nám šesť vozov našich voličov. Notár, čo ich vedie, si presadá k nám. Púšťame sa do rozhovoru.

— Ten človek má rozum, ten vicišpán. Vo Sv. Anne a v Trebechove je žandársky kordon. Ľudáci nesmú na voľbu, iba za našimi; musia počkať, kým my neposbierame z každej obce voličov. Dostanú iba to, čo zvýši. Hahaha!

— Ale ak tí bludári preca len dáko zvíťazia!? — šepcem notárovi do ucha s obavou.

— Nemožná vec! Ale keby preca, nič by im to nepomohlo. Napadli by sme Farbakyho mandát petíciou. Veď mu chodili po celý čas v pätách detektívi a značili si všetko, čo hovoril po dedinách. Ako zaprisahával ľudí, aby si bránili vieru katolícku, jako ľud fanatizoval, ako začínal svoju programnú reč po dedinách tým, že si kľakol ku krížu, prekrižoval sa a pomodlil. Až potom spustil reč. Tedy fanatizoval ľud, poburoval ho proti inovercom. A na to sú paragrafy trestného zákoníka.

Po dedinách, cez ktoré sa vezieme, pracuju naši korteši. Ťahajú chlapov za ruky na svoju stranu, hádajú sa zo ženami, ktoré si chcú brániť vieru proti „liberálom“. Jeden chlap uteká pred nami do poľa.

— Počkaj, ty nevďačník, však ty budeš vedeť, keď ti panstvo sdurí kravy s hole!

Vezieme sa cez ľudácke Chvojníky. Veliká, dlhá dedina o dákych 200 číslach je celá na nohách. Chlapi po dvoroch a pri humnách. Ženy, dievčatá v oblokoch, vo dverách chalúpok. Jedna zastáva predo dvermi nesúc v každej ruke putňu vody od studne, druhá vybeháva bosá, sotva učesaná, tretia s deckom na rukách. Deti výskajú.

— Bodaj vás porantalo, vy ancikristi! — pozdravuje nás vetchá, bezzubá starena.

Bác! bác! buchly o rebrá nášho rebrovca jedna za druhou dve skaly.

— Pozor! Postrieľam vás, všiváci ľudácki! — reve notár vyhrážajúc päsťou. Naozaj ohmatáva v pravej nohavici revolver. — Hlavu by mohli človeku prebiť, živáni!

— Dáš pokoj! Zabijem ťa, mrcha! No, počkajte, potvory! — vašu mater! — pred samým nosom nám oblialy ponad plot dve ženské voličov hnojovkou.

Prask! Môťovský farár, vezúci sa v treťom voze za nami dostal do tvári prhľavu. — Bohdaj vás i so zbojníckou háveďou! Veď vás ja naučím! Zastaňte, Jano!

Tučný velebníček sostupuje s voza. Dva fagani utekajú dvorom naproti nás k humnu.

— To Im ztadiaľto hodili, Ich Milosti.

Sedliačka nedopustí na svoje dieťa.

— Od nás nik nehádzal. Čo chcete?

— Učte si toho sopliaka móres, lebo keď ho ja začnem učiť, bude zle s ním, faganom naničhodným! — hrozí palicou, ale už sa hneď zase štverá na voz, a my sa hýbeme.

Pribúda nás všade. Na krížnych cestách, pri každej obci pripojujú sa k nám nové a nové vozy. Zástavy vlajú, biele perá sa belejú jako záplava bielych kvetov. Na stá hrdiel reve: „Éljen Póš!“ „Abcúg Farbaky!“ A čím nás je viac, tým väčšmi rastie náš guráž, naša bojovnosť. Tu i tu dvíhajú sa palice hrozive, časom zakľaje jeden-druhý volič. Šíri sa dôvera:

— Musíme zvíťaziť! Musia prehrať, bludári bludárski!

Blížime sa k mestu. Už zďaleka vidíme záplavu našich pier a zástav. Ulica nás pozdravuje. Každé dieťa, každý učeň éljenuje nášho kandidáta, židkesi vybehávajú pred krámy a kývajú nám radostne. A na promenáde, práve naproti mestskému hotelu, kde je sosadnutý náš kandidát, režú vesele pod nohy cigáni. A majú aj komu hrať. Priestranstvo okolo nich je preplnené svetom. Chlapi pokreskávajú, mládenci výskajú, ženy vyspevujú. Tam držia sa dvaja chlapi za prsty a poskakujú proti sebe, tu zasa pojal obstarný už chlap dve mladé nevesty odrazu do tanca a krúti sa s nimi jako divý. A na mestskom hostinci v prvom poschodí otvárajú sa dva obloky, a zástupy revú:

— Íljen! íljen! íljen doktor Póš!

A chudý, bledý kandidát s krátkymi, po anglicky pristrihnutými fúzikmi pristupuje k oknu a kýva národu.

A nové éljeny otriasajú vzduch. My vezieme svojich voličov do budovy štátneho gymnázia. Tam sa pre nich varí. Na dvore krúti sa školníkova žena s dcérou a nevestou okolo ohňa. Na ohni sú postavené veliké kotly či panvy. Ženské miešajú v nich guláš a to dlhými žŕďkami miesto varechami. Naši voličia mliaskajú. A neplatí to len gulášu, ale i súdkom piva, ktoré váľa školník so synom z pivnice do učebnej siene, kde sa má čapovať.

Priateľ Gejza Malatínsky berie ma na stranu a šepce mi dôrazne:

— Popíš si svojich chlapcov a dávaj na nich dobrý pozor! Za každého si zodpovedný! Aby ti tak niektorý neušiel k ľudákom, keď si taký neskúsený!

A ja vyťahujem notes a popisujem.

— A to načo, mladý pán? spytujú sa ma moji ľudia.

— To aby sa ani na jedného nezabudlo s obedom — cigánim ľahostajne.

Na ulici nový výskot. Naši vedú novú obec, vedú ju s muzikou. Chlapci kráčajú pešky. Pred zástupom tancujúc pokreskávajú dvaja mládenci v čižmách, držiac sa vše za ruky, vše zase okolo hrdla. Cifrujú, výskajú, nadhadzujú sa od zeme, drobčia, tlieskajú si do dlaní i po bokoch. A voličia kričia:

— Hore ju! Poď sem, Mara, čo ťa vykrútim! Nech som dobrý, ani čerta sa nebojím!

A keď hudba utichuje, ozýva sa námestím spev:

Ako rečeno, postaral sa náš vicišpán svedomite, aby sme šli na voľbu prví my. Dal žandárom zadržiavať po obciach ľudáckych voličov. Smeli sa pohnúť až za nami. My sme sobrali po obciach smotánku, a čo zvýši, zostalo Mariši či ľudákom.

Veru tí nemali do mesta taký slávny vjazd ako my. Pred mestom asi kilometer očakávali ich na hradskej žandári. Museli pososkakovať s vozov, ktoré zostaly táboriť tam na lúke. A museli pozahadzovať palice. Aby sa vraj nepobili. Palice sa kládly na pažiť. Žandár posmešne sľuboval, že večer dostane každý svoju. Keby tomu kto veril. Kde budú do večera palice?! A kde bude žandár!?

Ľudáci kráčajú hradskou „k jeleňovi“. Voľbište siaha skoro cez celú hlavnú ulicu a zaberá dve tretiny námestia. Vchod do obce, železničná stanica a park sú miesta neutrálné. Stred obce patrí nám i s hostincom „u červeného vola“ na námestí a s Wachsbergrovým hostincom v hlavnej ulici. Oba tábory oddelené sú od seba na námestí a hlavnej ulici hustým kordonom vojakov, inde riedkou reťazou žandárov. Na hradskú majú ľahký prístup obe strany.

Na námestí a hlavnej ulici stoja štyri nové drevené búdy. Zasedajú v nich volebné komisie. Ta prichodia hlasovať jednotliví voličia. Prichodia z jednej i druhej strany. Ľudáci a liberáli, ktorí boli celé hodiny oddelení kordonom, sa tu stretajú. Lietajú poznámky:

— Ideš ho preč, ty chúďa z teplej múky!

— Hlavu ti rozbijem, ak budeš hlasovať proti nám!

A len blízkosť vojenského kordonu a prítomnosť volebnej komisie zdržiava voličov od pračky.

Začína sa hlasovať.

— Éljen Póš!

— Éljen Farbaky!

— Éljen Póš!

No, naši predsedovia volebných komisií chránia nás údatne pred ľudáckou záplavou.

— Farbaky? Ktorý?

Volič mlčí. Je odmrštený. Ľudácky hlas sa prijíma iba vtedy, keď zná volič kandidátovo zamestnanie alebo aspoň krstné meno.

No, ľudáci sa nedajú, po odmrštení prvých pár hlasov hučia svojim ľuďom do uší: Farbaky Ištván, statkár!

No, to im nepomôže. Naši predáci vymýšľajú na nich ustavične nové pasce.

Zrána a dopoludnia hlasujú hlavne naše liberálne obce. Je to báječne praktické zariadenie. Väčšina našich ľudí odhlasuje tak, že ich už nemusíme strážiť, aby sa nám nerozutekali. Naši korteši sú voľní, tak že sa môžu potom celou silou vrhať na obce ľudácke a kradnúť ľudákom hlasy. Kradnúť po dedinách a kupovať duše i na samom voľbišti. A má toto zariadenie ešte jednu dobrú stránku. My vedieme predok, my máme aspoň v prvých hodinách — väčšinu. A naša víťazná nálada vplýva aj na voličstvo.

Hlasovať začaly Mútňany, Rohovany, Jamné, Svrbľakovo, všetko naše obce.

Prvý výsledok, ktorý nám naši dôverníci oznamovali, bol: dr Poós 91 hlasov, Farbaky 26.

Zpráva prekvapovala. Ako môžu mať ľudáci toľko?! Veď hlasujú naše čisté obce. O pár minút rozširila sa v našom tábore zvesť:

— Mútňany nás zrádzajú!

Všetko u nás ožilo. Korteši odpočívajúci po izbách alebo popíjajúci pri poháriku poskákali na rovné nohy:

— Zle je! Treba niečo robiť!

Rozbehli sa na všetky strany. Odišli aj Hlavina, Kopytnícky, Lipka, ba i Gejza Malatínsky. Voličia z našich troch obcí boli sverení nám dvom s Kozelníckym.

Záhoranci ma obklopili:

— Čo je, mladý pán?! Prehrávame?

— Ba ešte čo! — vysmial som ich.

— Počuť, že áno.

— Nedajte sa baláchať sprostým ľuďom! Dosiaľ máme my sto hlasov, a bludári len dvacaťšesť.

— Hm, hm — nechcú mi veriť naši ľudia. Tisnú sa ku kordonu, aby videli, čo sa robí na druhej strane. Tam je práve rušno a hlučno. Vedú s muzikou novú obec. Voličia dvíhajú akéhosi tučného farára, ktorý reční. Nepočuť k nám, čo hovorí, ale je červený jako moriak, rukama divoko rozhadzuje.

— Tých je tam voľáko mnoho — poznamenáva jeden z voličov vedľa mňa.

— Mnoho, mnoho — vyhováram mu to ja, — ale nie voličov. Či nevidíte, že je tam plno mládencov bez hlasu, žien, dievok.

— Ako u nás — mrmle môj volič.

Každú chvíľu sa šíri nová zpráva. Naši korteši vraj vnikli až do ľudáckeho hlavného stanu „u jeleňa“ a odvádzali im duše. Ale boli prezradení. Strhla sa kuca-paca. Nášho učiteľa Lapoša vraj zbili do krvi. A doktora Mahrera vydriapali ľudáckym zúrivcom z pazúrov iba žandári. Ale i tak dostal nečítaných. Nos má vraj ako uhorku, kravatľa, košeľa roztrhaná, pod pazuchami diery. O klobúk prišiel tiež, a sklíčka na vreckových hodinkách mu rozpučili. Práve sa vracia. Naši ho dvíhajú. Výkriky; „Iljen doktor Mahrer!“

Ešte hlasujú vždy Mútňany. Cítim cudziu ruku na pleci. Obzerám sa. Doktor Heintz. Cerí na mňa svoje zafajčené, brnavé kolozuby.

— Pane Fekeč!

— Čo je?

— Vaša pani matka je rodená Mutňanská?

— Je, pán pravotár.

— A znáte sa s Mutňanskovci?

— Znám, ale nie so všetkými.

— Nerobí nič. Vidíte tam pred tým žltým domom na pravo toho chlapa, ako sa tacká? Je to Berco Mutňanský. Je trochu nacenganý. Musí byť náš. Triezveho by sme ho ľahko nedostali. Viete čo, pán brat? Choďte k nemu, vydávajte sa mu za rodinu, vybozkávajte ho a doveďte pod pazuchou k „červenému volovi“. Len smelo!

— Oprobujem — sľubujem trochu neochotne. Bežím k starému zemanovi. No, na môj’ dušu, ten je doriadený! Opiera sa o múr, aby nespadol. Fúzy má ovisnuté, oči smutné. Hľadí do zeme. Pribehnúc k nemu lapám ho tuho okolo krku, vtískam mu zúfalý bozk na pery páchnuce na desať krokov slivovicou. Starý zeman sa bráni.

— Servus, Berco báči! Vari ma nepoznáš?

— A čí si ty, syn môj?

— Emin, báči, Emin,

— Aha, už viem. No, tak servus!

— Poď, báči, so mnou!

— Kam?

— Zajeme si, vypijeme si niečo — vediem sebou do nášho tábora človeka, ktorého vidím prvý raz v živote.

Dal si povedať. Veď zemianske hrdlá chytro vysýchajú. I odhlasoval na nás. Síce som sa mu dosť nehučal do uší, kým si zapamätal meno nášho kandidáta.

Naši dôverníci sratujú každú polhodinu výsledky pri všetkých búdach. Výsledok sa naliepa na „červeného vola“.

— Akože stojíme?

— Znamenite, nevidíte?

— Nie ja.

— 198 našich, 46 bludárov.

— Íljen Póš! Abcúg Farbaky!

Už hlasujú Močidlany. Budú asi na polovice.

— Odhlasovalo 22 na nás, 15 na ľudákov. Jeden paholok hlasoval za troch: za jedného ľudáka za jedného zomrelého a za jedného Amerikána.

— Nemožná vec! Ako to, že ho nepoznali?!

— Raz mal kabaňu naopak, raz na líce, raz zas bol bez kabane.

— A čo rychtár?

— Ten je náš. Nechcel nič zbadať. Najlepšie bolo, keď prišiel hlasovať ten ľudák, čo za neho odhlasoval vicerychtárov paholok na našu stranu. Predseda komisie, inženier Krámer sa osopí na neho:

— Čo chcete? Vy ste už odhlasovali?!

— Neodhlasoval — bráni sa ľudák.

— Ba odhlasovali — potvrdzuje rychtár. Pisári hľadajú v knihách. — Áno, odhlasoval.

— Tak, vy chcete komisiu oklamať! Berte sa, lebo vás dám hneď zavreť.

Vicišpán Smokóci sa obšmieta okolo búdy. Ľudácky dôverník, chudý, bledý dedinský farár trasie sa celý rozčulením. Vstáva a rozčulene rozhadzujúc rukama hovorí:

— Prosím pána predsedu, aby dal pána vicišpána žandármi odviesť!

— Čo! Čo to! — členovia komisie skoro otvárajú ústa od úžasu.

— Pána vicišpána žandármi odviesť? Hahaha! — smejú sa skoro všetci.

— A prečo, za čo?! — spytuje sa rozčuleného dedinského farára predseda komisie, náš Krámer.

— Lebo pán vicišpán terorizuje našich voličov!

— Ako terorizuje?

— Vyhrožuje im.

Vicišpán Aladár Smokóci, tľapkavší ešte pred chvíľkou dve haleny po pleci, vchádza do búdy a zastáva až u samého stolu. Zmerá si farára opovržlivým pohľadom od päty do hlavy. Pretre si pár razy rukou hustú, plesnivú bradu a škerí sa posmešne:

— Spytujem sa tu Lopeja z Trebechova, ako sa má. Či mi chce pán farár už i to zakázať?

Celá komisia smeje sa farárovi do očí.

— Nech sa radšej neplašia, pán farár! — zavracia ľudáckeho dôverníka predseda komisie.

Naši nalepujú na hostinci nový plakát:

— Dr. Poós 498, Farbaký 256.

— Čo to! Tých ľudákov akosi povážlive pribúda! A najlepšie ich obce ešte nehlasovaly.

— Počkaj, veď sa tí bludári vyčerpajú! — teší ma priateľ Gejza Malatínsky. Vrátil sa už z Mútňan, doviedol 16 voličov, ale prišiel s nimi neskoro, zostal s nimi na záverečnú hodinu.

Zatiaľ sa odohral na prostred námestí výstup. Starý Glázer získal pre nás dvoch sedliakov v halenách. Bol s nimi v obchodnom spojení. Pošepol im niečo do ucha. A už ich viedol z ľudáckeho tábora. Pekne pomaly, potichu, načo budiť zbytočne pozornosť. Ale nášmu dôverníkovi závidel tie dve sedliacke duše ľudácky lekár dr Szantner. Priskočil k nemu, chytil ho za krk a počal kričať:

— Há! Voličov nám kradne, potvora židovská!

Výstup sa odohral na ľudáckej strane. Pribehli chlapi zo všetkých strán, počali čapcovať žida. Ten jajkal, ale svojej koristi sa nepúšťal. Na židov krik pribehli žandári s nabodnutými bodákmi a zachránili nášho Glázera ešte celého. Dra Szantnera a ešte dvoch chlapov, ktorí nášho žida bili, zavreli.

Fabrická kapela nám hrá u Wachsbergra a u „červeného vola“ režú cigáni. Pricválal na koni mladý statkár Barinkay.

— Našich ide celý vlak! Z horného vidieka. Vyvaľte pár súdkov, nech sa napijú! a aspoň jedna banda nech im ide naproti!

— Päťsto našich ide z horevidieka! — cigánim pred svojími voličmi.

Pozerajú na mňa nedôverčive. Rozdávam im cigary. — Veru dva vlaky. To sa ľudáci naľakajú! — povzbudzujem ďalej.

Rev, spev našich príchodiacich horevidiečanov sa rozlieha námestím na všetky strany. Jásam. Nechávam našich voličov na Kozelníckeho. Idem príchodzím na proti. Miešam sa medzi spievajúcich. Treba užiť oduševnenia. Veď voľba nebýva každý deň.

Dr. Heintz ma ťahá za ruku.

— Pán brat, mohli by ste ponavštevovať tuná s finančným komisárom Szabadošom pár tunajších židov — krčmárov. Neškodí im pripomenúť ich povinnosť. Vedia čo sa od nich očakáva. Keby nás sklamali, sami by sa pripravili o licencie. I profesora Rázgu by ste mohli navštíviť. Komisár vie dobre, kde býva. Rázga je ozembuch. Pohádal sa s našimi kortešmi, nuž, nechce na nás odhlasovať. Prehovorteže ho. Veď by z toho mohla byť galiba. Jeho pani, to je rozumná osoba, bude vám iste na pomoci.

Vchádzame k Platznerovi. Víta nás Platznerka.

— Kdeže je pán Platzner?

— Ale je chorý. Myslím, má zapálenie pľúc.

— Ba ešte čo! A práve dnes?

— Včera obľahol.

— No, už ho len musíte dáko vystrojiť. Veď sa za polhodiny odpraví. —

— Bojím sa, že sa prechladí. Je vietor. A ten zápal pľúc, to je taká háklivá choroba.

— Ale chybeť na voľbe, to je ešte háklivejšie! — púšťame strachy na starú židovku. — Pekne, teplo ho poobliekajte, pani Platznerka.

— Ach, len aby mu to nepresadlo.

No, poberáme sa ďalej. Milch sa vyhovára, že si poškodí na gšefte, ak odhlasuje na nás. Jemu že by bolo najlepšie zostať neutrálnym. Narieka, že musí veľké dane platiť, ani stolica že ho nepodporuje. Ani jeden jediný spolok k nemu nedali. A jeho Sára pomáha mužovi a obsypáva nás či vlastne vládu výčitkami. Sľubujeme, že sa všetko zmení, že sa osobne zasadíme u vicišpána, aby sa pamätalo i na Milchov hostinec. No, Milchovci nám neveria. Konečne vyrukuje finančný komisár s hrozbami. Kto nebude s vládou, tomu sa vezme licencia. Nebude nijakého pardonu.

Hrozby pôsobia. Szabadoš odchádza s Milchom do nášho tábora. Ja sa poberám k Fajkošovi. Je to mladý krčmár — kresťan. Nechápem, ako by mohol byť proti vláde.

Vchádzam do dvora, vidiac tam chlapa.

— Vy ste pán Fajkoš?

— Nie.

— Ako sa voláte?

— Mrňa.

— Čo tu robíte?

— Hľadám, kde sa tu chodí na stranu.

Vypytujem sa v kuchyni krčmárky, kde má muža.

— Je na voľbe.

— Nemožná vec! Veď naša strana ma práve poslala pre neho.

— Museli ste sa stretnúť.

— Je už dávno preč?

— Pred dákou štvrťhodinou.

Vraciam sa do nášho tábora. Referujem drovi Heintzovi, čo som vykonal.

— Ej, pán brat, to ste sa mali inak pochlapiť!

— Ako sa mám pochlapiť? Veď ja týchto Orlovcov ani neznám.

— Íljen Póš! — Vedú na voľbište novú našu obec. Chlapi výskajú. Ozýva sa spev na nôtu „Mala som frajera hodinára“.

— Abcúg Farbaky! Íljen Póš! —

Pozerám na plakát na hostínci. — Dr. Poós 1138, Farbaky 995. — Ako vidno, ľudácke obce počínajú už zavažovať.

Na oboch stranách pribúda podnapitých voličov. Chlapi chvália Dávida, iní sa zase rujú.

— Nazad! Čušíš ho! — strkajú žandári kolbami ľudáckych voličov.

Priviezol sa na koči vicišpán.

— Íljen Smokócy! ozýva sa zo všetkých strán. Vicišpán žiari, kýva rukou srdečne na všetky strany. Z koča vyliezajú dvaja židia.

— Choďte tým bludárom ľudí odvádzať! — povzbudzuje vicišpán našich mladých ľudí. — Platím 20 zlatých za každého voliča na Femku!

Vychytili sa hneď so štyria. Rozumie sa, Gejza Malatínsky medzi nimi nechybel.

— A čo je so židmi?! — spytuje sa doktora Heintza.

— Málo hlasujú.

— To vyčkávajú do záverečnej, tie pľuhy! No, však vás ja naučím, Mojžišovo plemä!

Obidva tábory výskajú, cigáni režú, fabrické kapely fúkajú z plnej pary. Poprichodily nové vozy, osobitné vlaky. Ľudácka strana sa až černie od chlapov.

Na troch rebrovcoch doviezli sa štiavnickí akademici. Garazdovali už od pár týždňov po ľudáckych dedinách, nabili pár farárov, svätomarskému prebili hlavu. V Mútňanoch strážili od včasrána ľudáckych dôverníkov a nepustili ich z domu. Jedného ľudáckého korteša na ktorejsi dedine zbili tak, že obľahol. Teraz sa vrhnú na Orlov. Poprivádzajú váhavých remeselníkov na voľbište trebárs za uši. A kto neodhlasuje na vládu, tomu rozhádžu sklep alebo dielňu alebo rozpárajú im periny a vypustia z nich perie na ulicu. Cestou vybili obloky ľudáckemu kortešovi, mäsiarovi Zborovskému.

Výskajú, vezúc sa na rebrovcoch. Všetci sú podperení. Hrozia palicami, fokošmi.

Na našej strane dvíhajú voličia práve voľákeho katolíckeho farára, ktorý je s nami a práve reční proti ľudákom. Je podnapitý, červený. Reční ľuďom na pleciach.

— Ale ho vyzeráš, ty papľuch voľáky, ožran ožranský! — vyhrážajú mu zpoza kordonu ľudácki voliča. Hádžu mu do hlavy papierové gule.

Dr. Heintz prichodí so zprávou, že na ľudákov odhlasovali práve traja dedinskí židia.

Nasleduje pár veľkých ľudáckych obcí. Vážky sa počínajú narovnávať. Ľudia sa tlačia k hostincu a k volebným búdam, aby čítali volebné výsledky.

— Dr. Poós 1173, Farbaky 1051.

Ako vidno, doháňajú nás. Na šťastie, asi o poldruhej hodiny, keď nás ľudáci prevážili svojími 1300 hlasmi, nasledujú naše obce: Rohovany, Mačice, Záhorany. V ostatnej chvíli odviedol priateľ Gejza ľudákom šiestich Svätoancov. Rukujeme s nimi my všetci korteši: Gejza Malatínsky, ja, Kopytnícky, Hlavina, vicerychtár Húžva, Kozelnícky, oba Lipkovci. Ešte im vštepujeme dôrazne kandídátovo meno.

Naši chlapi hlasujú. Vicišpán ma tľapká po pleci. Pozerá na soznam.

— Rohovany, Mačice, Záhorany — 280 voličov. Mali ste doviesť aspoň 180… Koľkých máte?

— Dvestojedenástich! — oznamuje Gejza menom nás všetkých hrdo.

— To ste chlapi!

Na ľudákov odhlasovali z našich troch obcí triciatitraja. Štyri ľudácke hlasy boly odhodené. Za jedného ľudáka odhlasoval paholok nášho vicerychtára, jedného ľudáka komisia odhodila, lebo je vraj chybne zapísaný. A tretí mal prehodené roky: 72 miesto 27. Štvrtý ľudák nevedel dobre vypovedať meno svojho kandidáta.

Vyvesuje sa nový plakát:

— Dr. Poós 1393, Farbaky 1371.

— Chvalabohu! — vydychuje si dr. Heintz. — Pred polhodinou to s nami horšie vyzeralo.

Jednako o polhodiny prevažujú zase ľudáci. Majú vyše 1400 hlasov.

Poschovávali sme si biele perá do vrecák a podperili sa ľudáckymi červenými a hybaj svádzať ľudáckych voličov.

Z hradskej zatáča do bočnej uličky notár Janota. Vezie na voze s pätnástich sedliakov, pár ich je podnapitých.

Bočná ulička je na ľudáckej strane. Voličia, tí bludárski revú na notára jako diví:

— Shoďte ho! Strhnite ho s voza! — a vrhajú sa na neho jako besní psi.

No, notár Janota je známy zurvalec. Človek i v úrade veľmi energický. Keď vkročí sedliak do jeho kancelárie so širákom na hlave, zareve naň:

„Marš von!“ a sedliak sa musí vrátiť držiac širák v ruke. Ale ani tak sa nepustí s nim do reči, kým ho sedliak nepozdraví: Dobrý deň vinšujem, pán urodzený!“ Veru tak. Ale notár je grobian i k ostatnému svetu. Nie čudo, že sa ho bojí pol stolice. Obávaný bitkár, chýrny lovec a strašný silák. Rozdrví päsťou kameň. Na ľudákov hotový kat. Posmieva sa im, uráža ich do krvi. I na kortešačkách sa púšťa do nich, psov do nich hucká.

— Strelím, vy háveď vlastizradná! — vyhrožuje notár, vidiac, že mu útočníci zastavili kone, obstúpili voz a chytajú ho za nohy.

Mladý kupec vyráža notárovi z ruky revolver. Jakýsi statkár vylepí notárovi zaucho, až mu líce napuchne.

— Ja ti dám, ty zbojník! Teraz strieľaj, ty duša žobrácka!

— Zabite ho!

— Rozum, ľudia, rozum! Radšej ho po zadku! — napomína dákysi starý chlap.

Notár sa bráni, jako ranený lev psom. Kohosi búšil do pŕs tak, že sa rozpľaštil cez hradskú jako žaba. Ale už ho strhli s voza. Váľajú ho v prachu po ceste.

Nemôžeme sa zdržať. — Pustíte ho, živáni! — Pomoc! Patrola! — kričíme na žandárov. Kopytnícky bodol medzitým ktoréhosi ľudáka do chrbta nožom, až krváca. No, jednako sa nemôžeme pretlačiť k chudákovi notárovi. — Tu sme, pán notár, nedáme Ich! — povzbudzujeme ho aspoň výkrikmi. Rozzúrení ľudáci ho kopú, bijú. Veď notár, trebárs leží na zemi, kopol ktoréhosi z nich medzi nohy. I pár voličov mu sobrali v tej trme-vrme.

— Však sa vám ja odplatím, bedač žobrácka, všivavá! — zastrája sa notár, sbierajúc sa zo zeme. Cez ich cestu razí si kolbami a bajonetmi cestu čata žandárov. — Na bok! Ustúp! — revú surove, socajúc ľudákov; pár ich hneď zadržali.

Slnko páli, obloha sa mračí, napjatie dostupuje vrcholu. Nastáva dvacaťminútová prestávka. Predseda voľby vyhlasuje záverečnú hodinu.

Sme v 55-hlasovej menšine. No, nezúfame si. Veď máme mohutnú rezervu, asi 80 Mútňancov, so 30 Orlovcov a s 50 chlapov posbieraných po ostatných dedinách.

Rozbehávame sa po súsedných obciach. Ja s Gejzom Malatínskym letíme na koči do Lipian, dedinky s druhej strany rieky. Musíme ešte posbierať pár voličov.

Vicišpán a slúžnovci sa tiež rozbehli po vidieku. Správa železníc vypravila hore vidiekom osobitnú lokomotívu s dvoma vozňami. Má priviezť oneskorených vládnych voličov. Notári sa rozbehli po svojich obciach už po druhej hodine, keď naša väčšina počala povážlive klesať.

Už sme v dedine. Ženy sa vracajú s poľa s nošami trávy na chrbtoch. Stretáme i dvoch gazdov.

— Hybajte hlasovať!

— My sme už boli.

Púšťame sa hore dedinou od chalupy k chalupe. Vyťahujem chlapov z maštale.

— Pusteže ma! Veď ja musím volom dať žrať!

My korteši strkáme seno do jaslí.

— A teraz poďte s nami, pán Lupa!

— Ach, keď ste vy takí! Nuž, či sa nemôžete bezo mňa zaobísť?

— Nemôžeme.

— Aspoň ma pusťte! — chce sa vytiahnuť druhý volič.

— Nie vám je hanba utekať od svojej povinnosti!

— Ja mám povinnosti tu doma, hnoj vykydať, statok krmiť.

Pribeháva gazdina. Osopuje sa na nás:

— A čože chcú s mojím starým?!

— Na voľbu ho chceme zaviesť. Veď ho vy dnes odmeníte v maštali, však? — zaliečame sa sedliačke.

— Starého čerta odmením! A kto bude večeru variť?

Druhý volič sa nám tiež chce vyšmyknúť.

— A čo mňa do Orlova? — šomre — — Kto sa chce biť, nechže si ta ide. Ale ja nemusím.

— Nemusíte sa tam biť. Nikto sa tam nebije. Ale odhlasovať tam máte.

— Bezo mňa voľba vždy bude. Veď je voličov vraj plné mesto.

Horko-ťažko sme vyredikali prvých pár voličov na koč. Letíme nazad do Orlova. Gejza sa ukára s voličmi. Vo mne to vre od hnevu, že v chvíli, keď by sme mali vyhrávať, naši gazdovia krmia po dedinách statok, uťahujú sa po komorách. A istotne sú ešte niektorí aj v poli alebo v hore.

Keď sme sa vrátili, boli ľudáci asi vo dvacaťhlasovej väčšine. Ale akosi sa vytrovili z rezervy. Z ich strany prichodí iba po pár voličov, na našej strane tisnú sa k búdam Mútňanci a Orlovci v hustých radoch.

— Ja ti dám, pľuha!

— Nebojím sa ťa, ty kujon!

— Zajtra aby nechodili do roboty! Sú prepustený! — okrikuje pán robotníka.

— Čo to? — spytujem sa zvedavý. Naši ľudia okolo mňa mi vysvetľujú, že vlak z Mútňan doviezol hŕbu robotníkov — voličov z vagónovej fabriky, medzi nimi jakéhosi Machnáča z Kozloviec. Všetci odhlasovali, jako mali rozkázané, na nás, iba Machnáč shodil v samej volebnej búde naše biele pero s klobúka, vytiahol z vrecka červené, podperil sa, a keď prišlo hlasovať, zvolal drzo:

— Íljen Farbaky Ištván! Abcúg Póš!

Vo volebnej komisii zasedal i direktor mútňanskej vagónovej fabriky. Dal Machnáčovi na mieste výpoveď. Štátny podnik preca nebude živiť ľudáckych oplanov.

Zase sme prevážili. Máme o deväť hlasov viac ako ľudácí. A rezervy máme, že by sa mohlo ešte hlasovať trebárs dve hodiny.

V ľudáckom tábore zimničný ruch. I spev im zaviazol v hrdlách. Aj hudba znie akosi vážne, neveselo. Kortešov majú rozbehnutých po dedinách. Zato tým veselšie je u nás. Rev, výskot, dupot tancujúcich nôh, spev sa len tak ozýva.

Naši voličia sa tisnú okolo mňa a Hlavinu.

— Vypiť by neškodilo, vypiť. A dáke cigary, páni! — drankajú od nás.

— Nemáme už nič, — odbíjam ich.

— Pekne, pekne! — dohovára mi ktorýsi záhoranský zeman. — Išli ste nás zjesť, kým sme na vás neodhlasovali. A teraz sa už o nás ani neobzrete, vy — ste sa na nás.

Vyberám z tašky posledných 25 cigár a rozdávam.

Som už hotový. — A mne nič?! — tisnú sa ku mne voličia.

Čatár od jágrov narovnáva svoj kordon vojakov. Spytuje sa ľudáckych voličov:

— Čo ste takí smutní!? Takú krásnu hudbu máte, ani neposkočíte, ani nezavýskate.

Jeden z našich dôverníkov pozapaľoval sviečky v lampášoch, vysiacich na drevenej búde.

Vraciame sa znovu na koči do Lipian. Vo voze leží starec, šedivý chorý chlap v perinách. Okolo neho ľudácke červené perá. Vraj nasilu sa bral na voľbu. A preca je na smrť chorý. Že on musí na svoju stranu odhlasovať, vykonať svoju povinnosť. Keby to neurobil, nemal by ani v hrobe pokoja. Naveľa, naveľa dal si zať povedať, zapriahol a doviezol chorého starca.

O polhodiny sa vraciame z Lipian so šiestimi voličmi. Na moste stretáme ľudáckych kortešov. Chcú ísť pešo do Lipian.

— Nem sabad! A Jézuš Máriád! — kľajú žándári stojaci na moste po maďarsky a strkajú ľudákov surove nazad.

— Len ta s nimi do rieky! — povzbudzujem žandárov. — Ešte by nám zaplienila našu dedinu tá bludárska bagáž!

V Orlove na ľudáckej strane na hradskej vidíme zástup ľudu. Voľakto chraptí, chrchle, stene, prská, kvíti úpenlive. — Jaj, jaj! Bože! Jaj! Ach, za — bijú ma!

Premáha ma zvedavosť. — Zostaňte na koči, pane Kopytnícky! — soskakujem a schovajúc si biele pero do kabáta razím si ľakťami cestu napred.

— Zdochni, žide, smrade! — revú zúriví ľudácki voličia na svoju polomrtvú obeť. Na veliký klinec či hák priviazaný povrazom visí za nohy dlhý chlap. Visí dolu hlavou, krv udrela mu do hlavy. Dobre, že mu žily neprasknú.

— Tu máš, psia duša! — rozháňajú ľudácki zúrivci chlapa s povrazom. Vyšinul sa jako kyvadlo. Dopadá hlavou o drsný, špinavý múr starej panskej sýpky. Už nestene, omdlel.

Pískam na pišťalku, ktorú som vytiahol z vrecka. Pribehlo pár žandárov a vojakov s napichnutými bodákmi. Zachraňujú žida. No, ešte sa neprebral z mrákot.

— Kto ho bil? Kto? — reve žandársky strážmajster.

— Všetci. — Odpovedám ja. — Berte ich rad-radom, ľudáckych živánov. Boli by ho hádam zabili, keby som sa nebol naďapil.

Žandári už strcajú pred sebou desiatich chlapov. Zauškujú ich, štuchajú kolbami do chrbta.

Pomáham vojakom kriesiť, neboráka, žida. Krv mu kvapká s čela, z nosa i z úst. Žandár ho obväzuje. Konečne otvára židák oči.

Vysadám na koč a letíme do nášho tábora. Tam je veselo.

— Hlasuje sa do desiatej hodiny! — oznamuje predseda.

*

V Mútňanoch stojí koč pred židovským krámom so starinou.

— Je pán Lunger doma? — spytuje sa hlavný župan, vysoký, elegantný počerný chlap v najlepších rokoch, kŕmenej starej židovky.

— Odišiel na voľbu. Pred dákou polhodinou, pán osvícený, prosím.

— Ej, ej! No, len keď odišiel. Lebo veď tí, ktorí by nevykonali svoju vlasteneckú povinnosť, budú bojkotovaní.

Hlavný župan sadá do koča.

— K Fleischmannovi! — hovorí kočišovi.

— O polhodinu uháňa hlavný župan do Orlova. Vezie sebou troch voličov. Iných šesť vezie sa na druhom vozíku za ním.

Zasadol som si v krčme za stôl. Chlapi tancujú, výskajú; jeden praštil o zem zamastený širák, onen pochytil do tanca krčmárovu slúžku, čo nás obsluhuje.

— Dajteže mi pokoj! Musím pivo nosiť!

— Nepustím ťa, dievča! — smeje sa podpitý volič objímajúc slúžku, ktorá mu hľadí ukĺznuť.

Do krčmy prichodí pár našich kortešov.

— Robte poriadok s tými Orlovčanmi, lebo nech som dobrý, ja im zakúrim! Profesor Rozvadský dosiaľ ešte neodhlasoval, hovorí sa o ňom, že je tajný ľudák. Doveďte ho odhlasovať. A povedzte mu, aby robil svoju povinnosť, lebo vyletí z miesta.

— A ten Pišta Lukovič nech sa moc nerozdrapuje! Tak vyfrkne z úradu, jako by tam nikdy nebol býval, opica voľáka!

— A čože je s ním?

— Ale tára doma, že vraj proti takému gentlemanovi a príkladnému kresťanovi, jako je starý Farbaky, nebude hlasovať, svedomie mu vraj nedá.

— To sa iste ožral, čudák voľáky. Doveďte ho sem, blázna sprostého. Veď mu ja voľačo poviem, čudákovi čudáckemu!

— Ani starý Rásocha ešte neodhlasoval.

— Čerta neodhlasoval, kujon ľudácky!

— To je háveď, tí Rásochovci! Mladý hlasoval s nami, starý s bludármi. Tie podlé duše, trúfajú si naraz oklamať anjela i Belzebuba, mitrhy voľáke!

— Tak koľkých ich máte?

— Jedenástich.

— Ale nech ste už aj tu s nimi! Hlavný župan by im to nedaroval. A štyria korteši sa rozbehli po meste.

*

Chvíľu som si oddýchol. Navečeral som sa, zalial smäd vínom. Veď som sa už od týždňov poriadne nevyspal, neoddýchol som si. A dnes som sa už ukonal ako kôň. Som celý zaprášený a spotený. Načo som sa tak pechoril?! Ani z kortešských peňazí som si nič neusporil, všetko sa to rozkotúľalo na útrovu. Keby som bol kortešoval doma, mohli sa mi odvďačiť stoliční páni, vicišpán. Ale v druhej stolici? Ani si človeka medzi tuctami kortešov nevšimnú.

Vychádzam von na vzduch. Ku mne zalieha šum a bzukot ako z úla: krik, spev, hulákanie, ochrapnuté hlasy. Hybaj ja k prvej volebnej búde. Tam je strkanica. Žandári zatláčajú hlavňami zvedavých ľudákov, tisnúcich sa do predku. Ozývajú sa stony, nádavky, bohovanie.

— Po hlave ich, bludárov, aby nekríväli!

— Čušte ho, oplani živánski!

Za vojenským kordonom na ľudáckej strane rozčuľuje sa voľáky farár:

— Svinstvo! Nevinných ľudí do pŕs strkať! To sa oznámi ministrovi vnútra. To sa nesmie strpeť:

Naši predáci sa len usmievajú. Čo by si netrúfal, taký dedinský farárisko!

— Idú sa vyspať, Oni ozembuch sprostý!

— Nie sú hodni tej reverendy, odroň voľáky!

Z volebnej búdy vyšiel von jeden z našich dôverníkov. Drží v ruke veľký kus bieleho papieru popísaného velikánskymi literami. Dvaja štiavnickí akademici rozsvecujú nad starým plakátom lampáš s petrolejovou lampou. Dôverník strháva starý plakát a pripichuje klinčekami na búdu nový. Nastáva šum. Všetko sa hrnie k búde.

Plakát ukazuje:

— Dr. Poós 1622, Farbaky 1521.

Naši ľudia počínajú éljenovať.

— Abcúg Farbaky!

— Vyhrali sme — oznamuje náš dôverník — 101 hlasmi. Éljen Poós!

— Éljen! Éljen!

Všetko sa hrnie pod balkón mestského domu. Náš kandidát ďakuje oboma rukama s balkónu. Vicišpán ďakuje voličom menom strany za vernosť.

Íljenovanie nemá konca-kraja. Bandy hrajú. Priateľ Gejza Malatínsky ma objíma. Voličia kričia:

— Dajte nám piť! Piť! Piť!

Poberáme sa do veľkého hostinca i s kandidátom, ktorého zodvihli dvaja silní chlapi na plecia. Ľudácky tábor sa rozprcháva. Dr. Poós sa zarazí. Poznáva v ľudáckom zástupe spolužiaka.

— Frico, Frico! Si to ty?

— Aha, Julo! Servus, kamarát!

Bývalí spolužiaci podišli proti sebe a srdečne sa objali.

— Čo tu robíš, Frico?

— Idem domov.

— A to s bludármi?! Nehanbíš sa? A to si proti mne hlasoval? Pekne od teba!

— Nehnevaj sa, braček — ospravedlňuje sa poslancov spolužiak v rozpakoch. — Keď je človek na takej zapadlej dedine cirkevným učiteľom, akože pojde proti celej obci?

— No, nič to, Frico môj. Vyhral som aj bez teba. A čo família?

— Ďakovať Bohu, ešte ta. Všetci zdraví. Šestoro toho máme.

Na rohu ulice strhla sa kuca-paca. — Juj! — zareval ktosi boľastne.

— Pohlušiť ich, živáňov!

— Dostal, čo zaslúžil, zbojník voľáky! — vykrikujú ľudáci.

Vyšlo najavo, že ktorýsi ľudácky paholok prebil nášmu Hlavinovi skalou od chrbta hlavu. Obväzujeme svojho spolukorteša. — Postrieľať ich ako besných psov! — odľahčuje si ranený v horúčke. Na hradskej rozháňajú žandári bodákmi klbko našich a ľudákov, čo sa pobili.

Okolo nás revú opité hlasy: