ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No, len no, nechže sa ho opovážia cez ten prah! Hneď sú boží! — hrozil sedliak Slivoň exekútorovi Ištócymu, ktorý mu prišiel exekvovať 140 zlatých a práve mieril do maštale ku krave.

— Živáň voľáky, že ho už voľakto kolom dávno nezahlušil!

— Haf! Haf! Haf!

Položenie bolo ozaj vážne. Slivoňov dospelý syn stál s vidlami pri hnojisku, pokrytom ľahkým bielym srieňom. Slivoň držal sekeru ešte vždy hrozivo nad hlavou, hotový súc v každom okamžení rozštiepiť na poly malú, okrúhlu hlavičku pána exekútora, i s širokým, tupým nosčekom, na ktorom sa cviker len horko-ťažko udržal, i s tučnou dvojitou briadkou a mäsitým lesklým podhrdlím. Slivoňka stála na podstení so štetkou v ruke, pred ňou hrniec s rozbitým uchom, plným bieleho, hustého vápna ani smotany. Pred domom bolo už pol dediny. Zvedaví nezbední chlapci obsadili plot tak husto, že sa len tak prehýňal a každú chvíľu hrozil svaliť. Pes Dunčo štekal zúrivo do pána exekútora, ako do dákeho nočného zlodeja, otrhaného žobráka, alebo šarhu. A preca pán Ištócy de Ištvánfalva je preca vážna úradná osoba, ktorá nielen že nechce kradnúť v noci, ale práve naopak, poškodenému k jeho peniazom dopomôcť, a ktorá do Slivoňov prišla náhodou na pravé poludnie.

Ťažký úrad, úrad exekútorský, najmä keď ho treba vykonávať v Lopušnom. Človek je cez deň dvacaťrazy v nebezpečenstve života, ba vlastne dvacaťjedenrazy, lebo veď toľko stránok prichodilo dnes pánu Ištócymu úradne navštíviť.

No, už čo robiť! Pán Ištócy probuje tedy radšej podobrotky:

— Ale pán Slivoň, pán Slivoň, čo sa vám robí, veďže, preboha, majte rozum! Či som ja neprišiel k vám pekne, podobrotky, priateľsky v úradnej záležitosti?! Či som ja dáky zlodej alebo zbojník?!

— A čože si inšie, ty živáň živánsky! Zahlušiť by ťa bolo jako psa! — rozľútil sa Slivoň, znovu dvíhajúc sekeru ešte vyššie. — Či ma nechceš ozbíjať a to ešte pred celou dedinou, ty čierna duša! Aby ťa Pán Boh za to na detných deťoch skáral!

Slivoňka, ktorá sa patrne už raz bola vysilila od veľkého kriku, lebo veď pánu exekútorovi ešte hučal v ušiach jej piskľavý, odporný hlas, — chystala sa k novému jazykovému útoku; Dunčo len stále húdol svoje zúrivé haf! haf! haf! a mladý Slivoň bol tiež pohotove, keby tak na neho mal prísť rad.

— Pán Slivoň, tak, tak, sekeru na mňa, na úradnú osobu! Viete vy, čo to robíte, čo to znamená, čo sa vám za to môže sťať?! Ej, veru, veru, pán Slivoň, to by som si nebol o vás myslel. Veď len povážte, čo od vás vymáham, či to vymáham pre seba?! A či ste to nie povinný dať dľa zákona?! A potom čože sa vám takého stane? Pre jednu kravu vy ešte budete gazdom. Ďakujte radšej Bohu, že vám požehnal zdravého, mocného syna. Ak sa ešte aj najde dáka tá dlžoba, keď sa pousilujete, môžete sa za pár rokov vyplatiť. A aby ste vedeli, že vám dobre chcem, ešte zajtra budem hovoriť s pánom slúžnym a s pánom notárom, aby sa vám nabudúce, ak len možno, daň snížila. Tak, pán Slivoň, za to vy teraz dvíhate sekeru na mňa, však?!

Nie ten veru. Ležala mu už pokorne pri nohách, aj syn oprel vidly o ohradu, aj Dunčo pobrechával už krotšie, a Slivoňka zamočila štetku znovu do vápna, ale nie na pána exekútora, lebo počala ďalej bieliť trochu už obrýpanú pooškuľovanú, drapľavú stenu.

— No, vidíte, či sme to nemohli hneď podobrotky odbaviť?! Muselo sa sbehnúť pol dediny, jako na dáku komediu, — obrátil sa pán exekútor k divákom vyčítave. — Veď ja viem, pán Slivoň, že ste vy statočný človek, že si vy, čo ste dlžen, poriadne zaplatíte, a čo by ste sa aj s kravou mali rozlúčiť. Veď čo by sa navyše utŕžilo, to vás neminie, na môj’ dušu, neminie.

Diváci sa počali rozchádzať, mnohí boli kus nevrlí, že prišli o divadlo. Plotu odľahlo, počal sa vystierať, ako starý pán po poobednom spánku. Neprešla štvrťhodina, a pán exekútor Ištócy už kráčal zhlboka vydychujúc ďalej hore dedinou.

*

Mohlo byť tak k olevrantu. Cestou k Malinovu kráčal malý, tučný mužský. Kráčal strmo, vydychujúc zhlboka. Ponáhľal sa, jakoby od minuty záviselo jeho spasenie. Ach, a ten sňah taký šmykľavý, a tá cesta taká dlhá, a nôžky pána exekútora — veď ktože by to bol iný — také krátke.

Počínalo sa zotmievať. Hja, tie decembrové dni, sotva svitlo, už aj mrká, ešte človek ani poriadne prácu nezačal, už musí prestať. No, toto o pánu exekútorovi nebárs platí. Ten si dneská svojich jedenadvacať stránok obišiel, ako ručička hodiny. A preca majú v Lopušnom v každej drevárni sekeru, v každej maštali vidly a v každom dvore, keď aj nie Dunča, tedy aspoň Bodríka, Tisu alebo Zahraja.

A pán exekútor má už Lopušné za sebou a nohavice celé. Dnes sa veru niečo napotil, nahovoril, napresviedčal, pán farár by mohol z toho pol roka kázať. Veru, veru, po toľkej práci zišlo by sa mu kus odpočinku. A keď ho pán exekútor už naskrze v Lopušnom užiť nechce, mohol rozkázať zapriahnuť do koča — z prvého sňahu sanica nebýva — alebo, keď je to nie v meste, kde sú fiakri, aspoň do sedliackeho voza.

A pán Ištócy preca uháňa peší. Nie, tých jedenásť kilometrov je nie toľko. Pán Ištócy je síce telnatý, nôžky slabé, krátke, bruško tiež nemalé, udychčať sa udychčí, až ho v bokoch pichá, ale zato len hafrí ďalej ako najatý.

Snáď chce k vlaku dobehnúť? Lebo veď nezastavuje sa ani pri nízkych, drevených domkoch útulného Malinova — stanica je až za dedinou. Veď je k vlaku preca čas, ten príde až o dáke tri hodiny.

Nie. Pán exekútor nemyslí na vlak, nemyslí na čas. Jeho sadlom obrastené srdiečko búcha tuho pod ťažkou pokryvou: zimníkom, futrovaným kabátom, teplou vestou a vlnenou košeľou. Pán exekútor zabúda na svet, zabúda na exekúciu, na Slivoňovu sekeru, Dunčovo haf! haf! haf! — pán exekútor myslí len na svoju Irmu. Na slečnu Irmu s tými nevinnými a preca tak hlbokými očičkami, chutným malým noštekom, útlymi ručičkami a tým príjemným, čarovným hláskom, keď mu ďakovala po tanci na stoličnom bále, ba z ohľadu na jeho trochu objemnejšie tielko i medzi tancom, ďakovala tak nežne, tak sladko: „Ďakujem, pán Ištócy!“, alebo ešte sladšie, ešte nežnejšie: „Ďakujem“ — pánu Ištócymu zmieralo srdce slasťou — „ďakujem, pane Laci!“

Pán exekútor Ladislav Ištócy de Ištvánfalva je do slečny Irmy, ako sa vraví zaľúbený. Ani to pred nikým netají. Veď je preca nie naivný študent, červenajúci sa studom za svoju lásku. Pán Ištócy je preca zeman, hrdý zeman, povolaním stoličný úradník a to nie posledný, má pekný plat, ambíciu, dôkazom 21 záležitostí, ktoré dneská všetky odbavil, pre ktoré sa tak spotil a pre ktoré teraz tak zhlboka vydychuje.

Pán Ištócy je preca v najlepších rokoch na ženenie, pán Ištócy je partia. Keby požiadal rodičov slečny Irmy o jej ruku, veruže by mu ju neodopreli. Ale pánu Ištócymu neprihára. Ide spraviť len poklonu slečne Irme a jej rodičom, keď ho už úradné záležitosti tak blízko k nim doviedly.

A slečna Irma, pekná dcéra pána malinovského prednostu stanice, sedí na diváni pri teplom, voňavom čaji a ujedá si z chutných cukroviniek, ležiacich na sklenej mise na stole. Škoda, že nevie, že ten, ktorého srdce tak tuho pre ňu búcha, je na ceste k nim a blíži sa už k stanici. Ináč by hneď bežala k obloku, odhrnula dlhú čipkovú záclonu a pozerala na hradskú, trebárs je vonku už tma a pri obloku trošku tiahne.

Pánu Ištócymu búcha srdce čo raz tuhšie, nohy sa mu podlamujú a v hrdle ho čosi dusí. Ale pán Ištócy necíti únavy, trebárs husto chumelí, v srdci jeho snivé jaro, trebárs na ňom ťažký zimník, cíti sa voľný, ako vták. Ale cesta trvá mu už pridlho; najradšej by zahodil čiapku, zimník, rozovrel túžobne náručie a zvolal náružive: „Irma! Irma!“

A sňah chrapští, počína mrznúť. Pánu Ištócymu mihly sa osvetlené okná stanice. Nehľadí dolu, hľadí len na prvé poschodie. A zrýchli kroky, a osvetlené okná sa blížia. Pánu exekútorovi sa krúti hlava od blaha. Už len pár krokov a už bude držať v ruke tú peknú bielu kľučku. Čo hradskou?! To je večnosť! Rovno cez polia! Každá chvíľka, ktorú získa, neoceniteľná výhra.

Čože je to tu za ohradu?! Pozor, aby sa o ňu v tej tme nepotkol! Nie, preskočí ju. Ľúbosť mu dá krídla. Rozbehne sa. Raz, dva, tri! Hop! Šťastne! Prešvihol sa ponad ohradu jako vták — a čľup! — je vyše kolien v bahne.

*

— A ešte jednu porciu! — rozkazuje pán exekútor v krčme v Malinove už po tretí raz halušky s tvarohom.

Pani krčmárka doniesla. Pán Ištócy sa na ne zlostne podíva a dá sa do nich. Je ich chytro, voľáko hnevivo, nemilosrdne. Sú ľudia, ktorí od hnevu nemôžu jesť, sú zase, ktorým s hnevom rastie apetít. Pán exekútor patrí k posledným. Po takom malére, ako bol dnešný, najväčšmi mu ide chuť na tvarohové halušky. Keď je s nimi hotový, zalieva ich troma decmi vína. Zodvihne sa, ide do izby pána krčmára, ktorý už podáva kefu, vidiac čo pán exekútor potrebuje.

— Nie. Nejde to, som ako prasa! Hrom mu v duši! — vracia pán exekútor kefu po chvíli a — ešte jednu porciu! — rozkazuje sadajúc si znovu k stolu.

— Budem vás ja tíšiť, prehovárať, prosiť, potvory voľáke! Veď vám ja ukážem, hej, žandárov si privediem na budúce — zastrája sa, ľutujúc, že bol k dnešným exekvovaným stránkam taký shovievavý. — A budete vy psov do mňa huckať! Však vás ja naučím! Hej, budem ja vašim Dunčom kôrky hádzať, hej! Ešte im nohu nastavím, nech driapu nohavice, ak chcú, však ich gazda zaplatí!