Partizánka Tamara

Hrebeňom prešla si cez vlasy zlatožlté, cez vlasy zlatožlté ako med a otvorila ústa čerešňové: „Prídem hneď.“ Ďaleko od nás tečie rieka Volga, veliká rieka Volga, Rusov mať. Od nej ju prišiel tvrdý ruský vietor zavolať. Mäkkým ju volala hlasom matička bojujúca Rus. Pred jej zrakom vtedy už krvácali polia. V zrkadle si prečesala vlasy, tie vlasy zlatožlté, v jej úsmeve smial sa už guľomet. „Ide už Tamara, ide už Tamaročka, príde hneď.“ O dievkach, ruských dievkach, spieva Volga, horúce čelo slnko do nej zamára. A ja tu pri puške po večeroch myslím na ňu a do tmy šepcem: „Prídem, Tamara.“