ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V zimný, dlhý večer sedel som pri matke, ktorá dovršovala hodvábny, sobášny oblek pre srbské dievča. Brat spal. Otec — keďže mu zle išlo remeslo — ešte v jeseň odišiel ďaleko do Sriemu a tam v Binguli dostal miesto výpomocného učiteľa. Ako švagor nebohého kulpínskeho farára Kolényiho mal príležitosť počuť, čítať a od jeho piatich synov študentov sa aj poučiť.

Pri matke sediac, bol som za krátky čas hotový s učením; nemajúc inej práce, čistil som „puclíkom“ nahorený knôt smutne tlejúcej lojovej sviečky, alebo som na tenké drôtiky sklenené pátriky zbieral, z ktorých matka robila ozdobu na hlavu srbským dievčencom. Tieto ozdoby nám okrem peňazí i chlieb prinášali. Mojou prácou bolo „kopfpuce“ roznášať v obci a po susedných srbských obciach: Starej Šove, Starom Kýre a do odľahlého Sentivánu. Dobre pamätám, že som sa neraz vyplakal na ceste pod ťarchou jedného väčšieho alebo dvoch menších pecníkov chleba. Matka ma zavše tešila, že ak sme teraz aj chudobní, príde čas, keď sa budeme dobre mať, keď ma dajú do škôl a zo mňa sa stane veľký a bohatý pán. Takýmito nádejami mi zotierala z čela pot a z očí slzy; vzbudzujúc vo mne ctižiadosť, vzbudzovala vôľu a slabé, neotužené sily k práci. Môj brat bol neposlušný nezbeda. Keď ho matka i prinútila v niečom mi pomôcť, koniec toho bolo, že ma ako mladší vybil, preto som radšej sám konal naloženú mi prácu. Odmena za moju prácu boli rozprávky, ktoré mi matka po večeroch rozprávala. V spomenutý večer, keď matka po vyspievaní niekoľkých nábožných piesní — svetské som ju nikdy nepočul spievať — zamlkla, žiadalo sa mojej mladej, rojčivej duši počuť rozprávku. Preto som prosil, aby mi niečo rozprávala. Matkine rozprávky neboli naše milé prostonárodné, tie som si sám prečitoval, ale zo života čerpané. Matka mi začala rozprávať bez toho, že by bola oči odtrhla od práce.

— Boli raz chudobní rodičia — takí ako my — a mali viacero detí. Najstarší Janko sa dobre učil a o krátky čas mal skončiť dedinskú školu. Jeho učiteľ videl, že chlapec je usilovný a má vlohy k učeniu. Toto oznámil rodičom a radil im, aby ho dali do škôl. Títo sa vyhovárali na svoju chudobu, preto sa učiteľ obrátil na miestneho mladého farára a požiadal ho o radu, ako by Jankovi umožnili vyštudovať. Dobrák farár po krátkom premýšľaní sa odhodlal, že chlapca k sebe vezme a pripraví ho na skúšky z nižších gymnaziálnych tried.

Rodičia vďačne dali Janka farárovi. Chlapec sa pilne učil a v slobodných hodinách posluhoval, pracoval po dvore a v záhrade. Skúšky ku všeobecnej spokojnosti každoročne výborne skladal. V piatej triede ho prijali za posluhu v alumneu — v ústave, v ktorom chudobní žiaci dostávali lacno, za pol ceny, alebo i celkom bezplatne stravu. Šatstvo a obuv mu posielali rodičia. Horko-ťažko zložil skúšku dospelosti. S výtečným svedectvom, s plnou hlavou vedy a s peniazmi, ktoré dostal ako odmenu za pilnosť, s dobrou, veselou mysľou vstúpil do chudobného rodičovského domu.

Janko cez prázdniny trávil čas u svojich dobrodincov, farára a učiteľa. Prvý bez vedomia Jankovho porobil kroky u akademického učbárskeho zboru v meste P., aby Janka bezplatne prijali na bohoslovie. Prisľúbili mu to, a Jankovi ako výtečnému žiakovi zabezpečili najvýnosnejšie štipendium. Učiteľ nezaostal za farárom, a tiež vopred pracoval u priateľa v Prahe na tom, aby Janka prijali na tamojšiu univerzitu za medika a podporovali. Stalo sa podľa žiadosti učiteľovej.

Títo dobrí ľudia najprv skúmali Janka, k akému životnému povolaniu by mal náklonnosť. Janko dobre vedel z narážok jedného i druhého, čo si želajú, aby sa z neho stalo, ale nechcel ani jedného uraziť, preto im vyhýbavo odpovedal. Prázdniny sa chýlili ku koncu. Raz boli všetci traja na prechádzke. Farár trochu pozastal a uprene hľadiac Jankovi do očí, preriekol:

— Janko, prázdniny sa už končia. Už som všetko možné vykonal, aby ťa prijali na bohoslovie v P. Mám už všetko v rukách, pôjdeš sa za kňaza učiť?

Janko nemal kedy odpovedať, lebo ho učiteľ predbehol, rieknuc:

— Odpusťte, pán farár, poznám Jankovu povahu, on nie je súci za kňaza, z neho bude dobrý lekár, a preto som i ja kroky porobil, žeby bol v Prahe prijatý za medika. I ja mám už všetko prisľúbené…

Dobrodincovia sa dali do tuhej hádky, čo sa pre Janka lepšie hodí. Žiarlivosť vyznievala z ich rečí, obaja mu chceli dobre urobiť a nech ich Janko nepretrhne, boli by sa zaiste aj povadili a pohnevali. Janko ticho a odhodlane riekol:

— Som vám veľmi povďačný obidvom, páni moji, že sa otcovsky staráte o moju budúcnosť. Musím vám však úprimne riecť, že ani k jednému z uvedených povolaní necítim v sebe náklonnosť, — a obšírne im dokazoval, prečo sa chce venovať právnictvu. Dodal i to, že sa bude usilovať z vlastnej práce vyštudovať, bude učiť panské deti alebo si nájde prácu v pravotárskej kancelárii.

Farár i učiteľ boli prekvapení Jankovým vyznaním a teraz už zmierení mu dokazovali, prečo byť advokátom nie je pre neho. Už vraj nedbajú, či si zvolí medicínu a či teológiu, len nie právnictvo.

Janko zostal pri svojom, dôvodiac, že sú nášmu národu i takí ľudia potrební, ktorí sa svedomite starajú o práva i hmotné záležitosti ľudu.

V septembri sa Janko zapísal na právnickú akadémiu v P. Dostal deti vyučovať za päť zlatých mesačne, čo mu stačilo na byt. Na odev a obuv si zarábal odpisovaním pravotárskych listín. Stravu, obed a večeru dostal bezplatne v alumneu ako senior, ktorý tam udržuje poriadok a modlí sa pred jedením i po ňom.

Nemravným lumpačkám svojich spolužiakov sa vyhýbal, preto títo hľadeli na neho spol pleca a za nič ho nemali. Keď však učbári začali Janka všade vyznačovať i tým, že si ho na prechádzky so sebou brali, hovoriac a dišputujúc s ním o vážnych predmetoch už v druhom semestri, začali si ho všímať a vyhľadávali aj jeho priateľstvo. Janko sa neučil len pred samými skúškami, ako to robila väčšina, ale navštevoval prednášky, tie si usilovne značil a o nich rozmýšľal, čítajúc aj diela právnické z obsažnej knižnice. O tomto sa dozvedeli nielen jeho profesori, ale aj kolegovia. Preto nadutým právnikom začal chudobne oblečený Janko imponovať.

V druhom ročníku Jankovi kolegovia, nehľadiac na jeho chudobu, vyhľadávali jeho spoločnosť a chodili s ním do mestskej záhrady, kde mávala dostaveníčko inteligencia mesta. Tu rozoberal Janko ťažšie predmety svojim spolužiakom, kým iní dvorili pekným dievčencom. I Janko mal srdce, i jemu sa páčili pekné dievčence, ale jeho chudoba mu zabraňovala dvoriť im.

Bolo v nedeľu popoludní, koncom mája. Povetrie bolo presýtené vôňou. Starší, mladší plnou hruďou sali do seba svieži vzduch. Všetko bolo veselo naladené.

Skupina, v ktorej bol aj Janko, stála na bočnom chodníku a pozerala na mimoidúcich. Zjavilo sa odrazu samotné dievča; všeobecne sa hovorilo, že je prvá krásavica v meste. Bola to jediná dcéra najučenejšieho advokáta kriminalistu. Advokát Trnka si vlastnou prácou nadobudol nielen značný majetok, ale i chýr dobrého pravotára. Mal i troch pomocníkov, a každý právnik sa za šťastného považoval, keď sa k nemu mohol dostať.

Keď pekná, šestnásťročná Oľga prešla pred nimi, všetci ako na povel sa jej poklonili. Potom hľadeli za jej strojnou postavou.

— Vieš, Janko, čo ti chcem navrhnúť? — oslovil Janka bohatý právnik. — Ja sa ti mojím čestným slovom zaväzujem, že ak tu verejne toto dievča bozkáš, zabezpečím ťa peniazmi, kým neskončíš štúdiá…

— Ale Karol, si ty len chrapúň, keď ako právnik žiadaš od chudobného Janka také niečo, čo mu môže budúcnosť zničiť. Veď je to i proti mravom i proti zákonom, — karhal navrhovateľa rozvážny Vilo.

— To je jeho vec, či chce a ako to chce urobiť, — poznamenal Karol.

Janko sa zamyslel a potom podávajúc ruku Karolovi, riekol:

— Ak to urobím, splníš sľub? Daj na to ruku, — a Jankove oči sa zajagali pri myšlienke, že ak sa mu to podarí, bude si žiť bezstarostne a venuje svoj čas len učeniu.

Karol mu podal ruku a pred svedkami ustálili podmienky. Janko si tiež vyžiadal, že celá spoločnosť sa smie len z úkrytu naň pozerať.

Ticho a dôstojne kráčal oproti vracajúcemu sa dievčaťu. Srdce mu skoro z hrude vyskočilo. Nič netušiacemu dievčaťu sa hlboko uklonil a pozdraviac sa, trhane a rozčúlene ho oslovil:

— Ctená slečna, mám k vám prosbu, dovoľte, aby som vás sprevádzal.

— Nech sa páči, — riekla Oľga a nesmelo pozrela na Janka.

— Ďakujem… Som Janko Drieň, právnik. Som syn chudobných rodičov a ako taký nemám rodičovskej podpory. Biedne živorím, čo môžete i na mojom zovňajšku spozorovať. Teraz sa mi naskytla príležitosť pomoc prijať a tak bezstarostne sa oddať učeniu. Vy ste tá, ktorá mi tu môžete pomôcť.

— Ak to odo mňa závisí, vďačne vám pomôžem. Chcete azda, aby som vás oteckovi do kancelárie odporúčala? — a dievča spokojne hľadelo svojimi peknými nezábudkovými očami do Jankových čiernych očí.

— Nejde o to, slečna, ale… — a Janko v krátkosti vyrozprával, za akých podmienok mu sľúbil jeden kolega, že ho bude podporovať.

Dievča sprvu obledlo, potom sa začervenalo a urazene rieklo:

— Pane, ako sa opovažujete odo mňa také niečo žiadať? Čo povedia moji rodičia, čo povie na to svet?

— Poznám šľachetné srdcia vašich rodičov, veď oni nejedného hladného nakŕmia, nahého oblečú a vôbec každému biednemu pomôžu. Oni by vám to ani nezazlievali. Spomenuli ste svet. Tomu nikto nikdy neuhovie. Keby sa dnes pravda božia na zemi zjavila, svet by ju znova ukrižoval. Tá pravda i to hlásala: „Kto môže dobre robiť a nerobí, hriech činí.“ Ak sa mi dovolíte tu bozkať, urobíte šľachetný čin. Potom, prosím vás, oznámte to svojim rodičom a ja sa podrobím akejkoľvek pokute i súdu, ktorý ma, viem, neodsúdi, lebo čestne zmýšľam…

Dievča odhodlane zastalo. Pozrelo Jankovi priamo do očí, naklonilo peknú hlavičku, nadložilo svoje ružové líce a Janko ju rýchle bozkal. Oľga podala mu ruku a rozčúlene riekla:

— Urobila som to ako kresťanka. Rodičov odprosím a svet nech hovorí, čo chce… Zbohom!

Janko trasúcu sa ruku dievčaťa bozkal a skoro nezrozumiteľne šeptal:

— Ďakujem vám slečna! — v jeho očiach sa sperlili slzy vďaky, v ktorých sa dievča zhliadlo ako v krištáľovom zrkadle. Dievča sa splašilo ako splašená srnka.

Janka jeho druhovia hlučne privítali. Všetci mu tisli ruku a blahoželali. Vilo poznamenal:

— Drž sa, svrčku, už si v hrsti! Janko, teraz sa chystaj i na to najhoršie. Dievča má otca najzbehlejšieho kriminalistu, a ten urobí všetko možné, aby ťa potrestal!

— Ako boh dá, — ticho, s vyjasneným čelom hovoril Janko, — ak ma zatvoria, nemusí Karol na mňa troviť… Potom, zaviažuc všetkých čestným slovom, že nikomu nevyzradia, čo videli a čo im povie, dopodrobna im vyrozprával, ako si vydobyl bozk od Oľgy.

— Ja som bol truľo, keď som ti to navrhol. Radšej som ju sám mal bozkať, — povedal namrzený Karol, aj keď vedel, že to nemohol a nesmel urobiť. — Od dneska budeš bývať so mnou, ošatím ťa od hlavy do päty, aby si mi bol poriadnejší, keď sa s Oľgou stretneš.

Veselá spoločnosť, prv ako by sa bola rozišla, pobrala sa na pohár piva. Janko prvý raz v živote sadol si za krčmársky stôl a prvý pohár piva vypil.

*

Keď Oľga prišla domov, zdôverila sa matke. Matka ju tešila a zotierajúc jej slzy, hovorila:

— Dieťa moje, vyrozprávaj to aj oteckovi. Ako ho ja poznám, keď sa presvedčí, že mladík v čestnom úmysle požiadal ťa o bozk, istotne odpustí i tebe i jemu…

Oľga po večeri najprv otca vybozkávala a potom mu vyrozprávala, čo vykonala, prosiac ho o odpustenie.

— Len vtedy ti odpustím, keď vec vyšetrím, — hovoril otec vážne, — a presvedčím sa, že to nebolo zneuctenie našej rodiny.

O niekoľko dní si dal k sebe zavolať Karola. Prijal ho prívetivo a poprosil ho, aby mu povedal, kto je a aký je Janko a z akého úmyslu navrhol Jankovi jeho dcéru bozkať.

Karol vychválil Janka do neba, najmä jeho mravné chovanie a usilovnosť. Ostatne o tom sa môže pán doktor dozvedieť od samých učbárov. Prezradil mu, že je to syn chudobných rodičov a že mu je otec remeselníkom. Na ostatnú otázku mu bolo najťažšie odpovedať, ale aj tu si pomohol:

— Návrh, aby môj druh bozkal vašu dcéru, učinil som zo samopaše, zo žartu. Môj kolega to urobil, keď som mu sľúbil, že mu budem pomáhať na štúdiách. Dnes už na moje trovy študuje a je veľmi šťastný, že sa môže bezstarostne učeniu oddať. Odpustite nám obom, pán doktor, bol to len žart, ktorý sa dobre skončil.

— Ďakujem, mladý priateľ. Nezmieňte sa o našom rozhovore pred vaším druhom.

Oľgin otec dostal veľmi priaznivé svedectvo od učbárov o Jankovi. Tohoto si dal zavolať o pár dní, v nedeľu predpoludním k sebe do kancelárie.

Janko zronený kráčal, nevediac si ani predstaviť, ako ho pravotár prijme. Nevedel ani, ako sa má za svoj čin zodpovedať pred prísnym mužom i otcom. Zamyslene vstúpil pod pravotárovu bránu. Oľga práve zo schodov schodila a zapáliac sa podala Jankovi ruku:

— Len smelo…! Otecko má zlaté srdce. Zbohom!

Janko si zhlboka vydýchol a zaklopúc na dvere, vošiel do kancelárie. Predstavil sa.

Pravotár začal hovoriť bez okolkov:

— Pán právnik, myslím, že tušíte, prečo som vás dal k sebe pozvať. Ako otec dievčaťa sa vás pýtam, ako ste sa opovážili verejne moju dcéru bozkať?

— To som urobil s dovolením vašej slečny dcéry. Týmto, azda pre pochopu ľudí neslušným činom, som chcel koniec urobiť mojej núdzi. — A tu úprimne vyrozprával, za akých okolností dosiaľ študoval. Potom spomenul návrh svojho druha Karola a doložil: — Nejdem sa však na nikoho vyhovárať, lebo som to nevykonal z nečestného úmyslu. Verte mi, že by som bol radšej hladom zahynul, akoby som bol vašu dobrosrdečnú dcéru zneuctil. Prosím v mene ľudskosti za odpustenie, ak vám je to možné. Ak nie, podrobím sa akémukoľvek súdu…

— Celé mesto o tom už rozpráva. Nechcem byť horší od mojej dcéry. Oddnes vás prijímam do mojej kancelárie so začiatočným platom 25 zlatých. Stravu budete mať v mojom dome, len byt nech vám ten váš pokušiteľ dá, aby nasucho neprešiel a za svoju samopaš nech platí.

Do kancelárie vstúpila Oľga a riekla:

— Milý otecko, nech sa ti ľúbi obedovať.

— Odteraz bude aj pán Drieň u nás jedávať. Preto, dieťa moje, aj jeho volaj k obedu.

Oľga láskyplne pozrela na otca a Jankovi milo pozrela do očí.

Oľga si zvykla otca bozkávať, ale dnes sa mu toľko bozkov dostalo po obede od nej, že trochu mrzuto ju odtisol a povedal:

— Ale, dieťa, už je toho dosť…! Pánovi Drieňovi som odpustil, ale tebe ešte nie… Prosím ťa, nepýtaj sa ma, kedy ti odpustím. To potom budeš počuť.

Janko doma vyobjímal a vybozkával Karola, ďakujúc mu, že ho zo žartu urobil šťastným.

— Janko môj, teba ešte len teraz šťastie čaká, — a pozrel mu významne do očí.

Tých pár rokov, v priebehu ktorých sa Janko stal pravotárom, rýchle odletelo. Janko statočne a svedomite konal svoju prácu a zastupoval svojho principála, ktorý sa so všetkým naňho spoľahol.

Oľga vyrástla v krásnu pannu. Jankov bozk — na prechádzke obdržaný — ju stále na tom jednom líci pálil, a neprestal ju páliť len potom, keď jej Janko lásku vyznal a bozkal ju aj na líce druhé. Obe líca stáli potom v súvahe, ako sa účtovníci o tom vyslovujú.

Pravotár Trnka pred zasnúbením svojej milej dcéry Oľgy vážne jej povedal:

— Dieťa moje, už teraz mi nič nestojí v ceste, aby som ti neodpustil ako otec previnenie, že si sa dala bozkať Jankovi. To ti teraz odpúšťam a žiadam od tvojho budúceho muža, aby ti i on tak vďačne odpúšťal chyby, ako ja. Boh vás žehnaj…

Oľga, vybozkávajúc si otca, žartovne riekla:

— Otecko, máš zlaté srdce. Stŕpam, že ťa v budúcnosti nebudem domŕzať svojimi bozkami…

A tak sa stalo, čo sa muselo stať. Oľga sa stala šťastnou ženou ešte šťastnejšieho Janka, ktorého tesť prijal za druha a, neskoršie, keď sa utiahol na odpočinok, odovzdal mu celú kanceláriu.

Janko často navštevoval svojich rodičov, ktorých aj hmotne podporoval a ktorým aj Oľga, ako nevesta, zo srdca všetko dopriala. Raz, keď bol na návšteve u svojich dobrodincov, farára a učiteľa, svoju Oľgu im takto predstavil:

— Moja milá žienka bozkom vydobytá… — a vyrozprával pri veselej nálade udalosť s tým bozkom.

Sedliačky obdivovali drahé čierne šaty na Jankovej žene a prvá suseda sa Janka spýtala:

— A malého Janka nemáte?

— Ak bude božia vôľa, budeme mať aj malého Janka.

No vidíš, Berci môj, aj chudobné deti sa môžu vyučiť. Či by si nemal vôľu chodiť do škôl?

V mojej detskej fantázii som si už predstavil, ako sa budem učiť, akým budem veľkým pánom, aj moja žena bude mať čierne hodvábne šaty a ak budem mať syna, bude sa volať Janko. Všetko sa mi splnilo, až na to, že som sa nestal „veľkým pánom“, ale len obyčajným dedinským učiteľom.