ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V obci boli hody, najlepšia príležitosť mládeži zísť sa v dome Titusa Mrkvu, alebo, ako ho mládež menovala: u ujca Tita.

Dom ujca Tita, najmä v júli a auguste, máloktorý deň bol bez hostí. Tu prišli navštíviť syna Janka alebo študenta Slávka spolužiaci na deň na dva, ale zahľadiac sa do krásnych očiek dvoch sestier Slávkových, akosi zabudli na odchod, a k tomu, že sa tam po týždni i po dvoch zabavili, prispela i veselá a priama povaha ujca Tita.

On ich vedel veselými rozprávkami zabaviť, a potom z toho prešiel na vážne, do života siahajúce veci, a o nich ich poučil. Starší žiaci si hovorili, že je v dome ujca Tita celá akadémia, kde sa môžu, o predmetoch v školách nevyučovaných, naučiť. Počuli tam krátky dejepis Slovákov, dejiny literatúry slovenskej, vlastnosti dobré i zlé slovenského ľudu, o prácach za ľud, a najmä sa tam spievali, pri starom, mnohoráz rozladenom, ale zvučnom klavíri, nepočuté ľudové piesne, ktoré sa im do sŕdc vryli, a ešte ak ich spievali tichá Zora a ohnivá Darina, domáce dcéry.

Pobyt v dome ujca Tita to i predĺžilo, že chodili miestne i okolité dievčence Zoru a Darinu navštevovať pod titulom najesť sa višieň, marhúľ, hrozna atď. Bývali to tam schôdzky mládeže, na ktorej ujec Titus na strunách srdca vždy vedel zabrnkať a tón veselej nálady nájsť. Preto sa v dome ujca Tita každý dobre cítil.

Teda boli hody a mládež sa nepýtala, pred koľkými rokmi bol kostol posvätený, veď to pán farár i tak musí vedieť, ale pozrela na ujca Tita, či ich i dnes tak vesele pobaví: a ujec Titus bol vždy na to hotový, jeho program nikdy nezlyhal. Došlých hostí, starších i mladších, po obede viedol na majer a cestou im anekdoty rozprával; na majeri, na trávniku si oddýchli, a tu ujec Titus povedal krátku prednášku, raz o bernolákovskej, alebo štúrovskej dobe a po nej pustil mládež do vinice. A mládež sa ako škorce popod kŕčové hlavy rozliezla a zobkala sladkú vínovú šťavu. Ujec Titus so staršími, lanskú, dozretú šťavu z pohárikov upíjal a vážne naslúchal prednášku iných. Len čo sa nasýtená mládež vrátila, už vstal a navrhol jej tú alebo onú hru — on mal v mozgu celé skladište hier. Jeho návrh bol však unisono prijatý, a len keď jednu hru zunovali, prišli sa pýtať, čo sa budú hrať.

Vybehaná, v tvárach rumená mládež sa pod večer z majera do domu svojho hostiteľa so spevom vracala, a tam ešte si po dvore pobehala, pokým ju k večeri nezavolali. Pravda, takej chutnej večere málo kde jedli.

Po večeri nastal spev a tanec, čo trvávalo skoro do polnoci; starší sa pri pohárikoch zabávali.

Mládež požiadala ujca Tita o radu, akú spoločenskú hru sa má hrať; a keď zunovali i ním poradené, dievčence uchytili ujca Tita a viedli ho do izby, v ktorej sa zabávala mládež. Tam ho usadili do leňošky, objímajúc ho prosili, aby im niečo rozprával.

Ujec Titus sa opýtal: či rozprávať na poučenie a či pre zábavu? Všetci sa ozvali za posledné.

— Nuž, dobre, poviem vám niečo o láske; lebo viem, že vy, moje kozičky milé, o tom najradšej počúvate. A tí mladí páni filozofi, bohoslovci, preparandisti majú mať lásku ku knihám a len spoza kníh tu i tu nakuknúť na dievča. No dnes i im dovolíme počúvať, keďže sú hody, a budem vám rozprávať o mojom románe.

Mládež radostne sa pohla a hľadala si miesto okolo ujca Tita.

Radostne zvolali:

— Počujme ujcov román, román… ach, román!…

— No len, prosím vás, ujec, nenasaďte nám s tým románom rohy, ako nedávno s receptom na zaváranie, — poznamenalo dievča čiernooké.

— Nie, neurobím, — riekol ujec vážne; a že sa mu jeden fúz nezdvihol, uverili mu všetci. — Budú to i moji počúvať, a chcem, aby si poučenia nadobudli. Ale teraz už čušte a počujte:

— Bol som študent a ako takého z vyšších tried ma na suplikačku vysielali. Za tri roky som prešiel skoro celé Uhorsko. Popri zbieraní peňazí do knižky i mimo knižky, a ako Slovákovi sa mi týchto posledných dosť dostalo, zbieral som i podobizne krajších dievčeniec. Kde som sa mohol k podobizni doplátať, tam som si do notesa poznačil meno patričnej s opisom krátkym, napríklad: štíhla, plavuša s nezábudkovými očami, tvár s ružovým nádychom; alebo: černuša, ako žúžoľ, ohnivá, zvodná, postava stredná; alebo: miefcná pleť, oči žilkavé, usmievajúca sa, tvár ako zrelé jabĺčko, postava ťarbavá. A ešte aspoň jednu: tvár ako podarené pampúchy, očká malé, vždy sa smeje, až ju slzy zalievajú.

— Ujec, a ktorá z tých sa vám zapáčila? — spýtalo sa dievča černuša.

— Na to ešte prídeme, len trpezlivosť. Na mojich cestách som si poznamenal vyše dvesto dievčeniec do notesa a potom cez dlhé zimné večery sme my študenti s práznymi žalúdkami z môjho notesa štúdie robili. Tretí a posledný raz som šiel na suplikačku po zložení matúry.

— Majúc veľkú zbehlosť dvoriť dievčencom, ťahal som sa najviac do domov, o ktorých som počul, že majú dievčence. Teda, ak mali na fare, šiel som ta, ak u učiteľa, prilepil som sa k obedu, alebo na večeru v škole. Moje poznámky v notese boli najviac ironicko kritické a z takého stanoviska som i na dievčence hľadel. A divne, ani jedna sa mi nevrezala do srdca…

— Uj náš milý, odpustite, ale ja vám neverím, — poznamenal prvoročný právnik.

— No, no, veď príde rad i na halušky, hovorievali alumnisti, — bránil sa nepomýlený ujec Titus, — hral som sa s ohňom, až som sa popálil. Idúc hradskou, pospevujúc si, ani som nezbadal, že vozík za mnou hrkoce, a keď som ho počul z chodníka, neobzrel som sa naň, až keď počujem zavolať: „Pán suplikant, nech sa vám páči na vozík!“ Obzriem sa a vidím, že napredku v bričke poháňa kone mladý pán a pri ňom sedí s veselými očami na mňa hľadiace dievča. Popošiel som k bričke, predstavil som sa, keď zastali. Hneď posadili sluhu napred, a mňa usadili so slečnou na zadné sedisko, nám oproti sedel mladý človek, septimák v gymnáziu.

Slečna si mnou dovolila také žarty, že som sa viac ráz zapálil, a do tesného ma vohnala, keď mi povedala, že ak som nie do nikoho ešte zaľúbený, ona sa môže za mňa vydať. Až keď žart dosiahol vrchol, vytrhol ma jej bratranec z pomykova, lebo povedal: „Oľga preto sa tak slobodne zhovára, že je verenica a o dva týždne bude mať svadbu…“

A, tak reku.

Ale ma potom z inej strany chytila. Veľmi jej ľúto bolo, že nejdem rovno do K. s nimi. Veď sa jej sesternica Marka bude hnevať, ak neprídem do K.

Keď som z bričky zoskočil v najbližšej dedine, kde som mal suplikovať, volala verenica Oľga za mnou: — Zajtra pred večerom vám v ústrety vyjdeme do lesa… Iste prídete! — a šelmovsky mi mihla.

Čakal som na grófa až do pozdnej noci, a keď mi túžobnú piatočku do knižky zapísal, šiel som do tmavej noci, a kým mesiac nevyšiel, som po poli blúdil. Len po polnoci som zazrel zablyšťať sa plech na veži, a keď som k nej prišiel, našiel som faru, a bol som celý zablatený dnu pustený…

Spal som do poobedia, ako mŕtvy, a bolo pozde cez dve obce do tretej sa pohnúť, preto len na druhý deň, prejdúc dve obce, pustil som sa cez vrchy a lesy do K.

Bol som naozaj veľmi zvedavý na peknú Marku.

Idúc lesom, asi na pol ceste vidím na starom dube hárok papiera. Čítal som:

„Potiaľ sme vás boli čakať. Váš budúci švagor Tomáš. — Majte sa na pozore: iste odídete s poraneným srdcom. Oľga. — Som skutočne na Vás zvedavá, Marka.“

Tieto podpisy ma zmiatli. Už som mal vôľu „rechts um“ spraviť, ale som sa sám pred sebou zahanbil. Ja, ktorý som mal v notesi toľké a v srdci ani jednu, by som mal pred neznámou utiecť? I šiel som. Z vrchu na kraji lesa som v doline zazrel faru pri kostole, a pred farou dve ženské a mužského. Tam bude ona…

Bozkal som ruku staršej panej. Oľga mi ju predstavila ako svoju tetku, úradníčku a matku Markinu. Čakajúc ma, lebo farskí odcestovali, a opateru suplikantov zverili na úradníkov. Pozvanie som prijal s poklonou.

— A nevideli ste v lese dievča, ktoré tam obročilo srnku sirôtku, ktorej matku pytliaci zastrelili? — pýtala sa Oľga a šelmovsky mi do očí hľadela.

— Nevidel som nikoho, ale… — a tu som sa zamlčal.

Verenica Oľga mi do reči skočila: — Našli ste papier s našimi podpismi.

Nemal som času odpovedať, lebo spoza môjho chrbta, ticho a hĺbavo, ako srnka, predstúpilo dievča s úsmevom na ružovej tvári.

Podajúc mi ruku, rieklo: — Som Marka, a vás už poznám, vy ste suplikant Mrkvička.

Oľga sa rozosmiala a hovorila: — Ba celá Mrkva, a nie Mrkvička, a vbehla do dvora za tetkou.

Mňa Tomáš voviedol do svojej izby, kde som sa umyl a obriadil a len potom som vyšiel na dvor. Tam som počul zo záhrady veselý smiech. Šiel som ta. V záhrade po trávniku behali za pestrými motýľmi nám už známe dievčence a Tomáš.

Oľga mi oproti volala: — Pán suplikant, skryte sa, lebo Marka i vás chytí do siete miesto motýľa.

Marka skutočne utekala ku mne a zadychčaná mi riekla: — Vás nemám za motýľa… nechytím vás, a pozrela mi hlboko, hlboko do očí, že mi dych zastavilo. Takto mi z tých mnohých dievčeniec, ktoré som mal poznačené, ani jedno do očí nepozrelo.

Podanú mi malú, teplú ruku podržal som v svojej a zadŕhavým hlasom som sa jej spýtal: — Slečna, odkedy ma vy poznáte? — Ona sa mi vytrhla a so smiechom hovorila: — V lese som srnku sirotu kŕmila. Vy ste prešli popri mne a nevideli ste ma…

Oľga, ktorá dobehla, ju prerušila: — V lese bola Marka vás vyzerať a nie srnku. Či som uhádla, že sa o tom zhovárate?

Marka jej niekoľko buchnátov dala a nastalo obháňanie a buchnátovanie. Dostalo sa i mne; ale potom som i ja dával…

Ujec Titus sa zamyslel a prestal hovoriť. Všetci hľadeli naňho a neopovážil sa nikto ho osloviť, aby ďalej rozprával; vžili sa do jeho rozprávky. Ujec potom, ako zo sna sa trhnúc, hovoril: — Slnko zapadalo a svoje zlatisté lúče metalo na nás štyroch, na tráve ležiacich a sediacich… Oľga si spievala potichu o svojom ďalekom milom, Miškovi; Tomáš prezeral na strome lišajník, vyvalený pri strome; Marka, niže mňa sediac, šklbala listy z brečtana a šeptala niečo. Ja som zo strany pozeral na Marku a prirovnával som ju k tým mnohým, mne známym dievčencom, a koniec uvažovania bol: do notesa si ju poznačím: Najkrajšia medzi všetkými.

Takto uspokojený som vytiahol škatuľku s maličkými dámskymi cigaretami. Ponúkol som Tomáša, a i sám som si zapálil.

— A nás neponúkate? — ozvala sa Marka.

Skočil som, podniesol som jej škatuľku a pripálil. Fajčila. A ako fajčila! A div divúci, mne sa predtým fajčiaca ženská nepáčila, ba boli mi odporné také ženské, a teraz sa mi zdalo, že by sa mi bez fajčenia menej páčila; a ona, akoby uhádla moje myšlienky, ešte koketnejšie odfukovala voňavý dym.

Verenica Oľga sa podvihla na lakeť a riekla: — Pán suplikant, prosím vás, sadnite si k Marke.

Keď som to urobil, pokračovala: — Tak. Bol z vás utešený párik. Marka má šestnásť rokov, vy máte štyri roky pobudnúť na hospodárskej akadémii; ona bude mať dvadsať a vy dvadsaťtri roky, keď sa zoberiete…

Marka, vyskočiac, udrela Oľgu po ústach a utekala hore svahom k lesu. Zatrúbiac na trúbke, volala: — Milčiatko moje!… Milušká Milka, poď mi sem! — a zas zatrúbila a zas zavolala: — Miláčik… sirôtka moja, poď! — Netrvalo dlho, na kraji lesa, ktorý so záhradou hraničil zjavila sa srnka a placho sa obzrela; a keď zazrela Marku, hravým skokom pribehla k nej. Ja som tiež ta utekal. Marka mi v ústrety volala:

— Ak ste nie dobrý, nejdite sem, srnka mi utečie!

Priblížil som sa blízo milého zvieratka, ktoré Marka objímala a hladkala. Srnka sirota uprela svoje nevinné, pekné oči na mňa, a po chvíli červený jazyk vyplazila.

— Pýta si od vás cukor. Nie ste zlý človek, lebo neuteká od vás, — a pozrela mi zas tak do očí, ako len ona pozrieť vedela.

Srnku sme obaja hladkali, a tu i tu sa nám ruky dotkli na hladkom hrdle srnky. Zakaždým mi prešiel istý mráz telom a pocit, ktorý som dovtedy nepoznal. Tak sme za chvíľku láskali zviera, až konečne som riekol: — Naozaj je krásna… Hodna vašej lásky. Ale ja by… — tu som sa odmlčal a dievča sa ma očami spytovalo, čo som chcel povedať. Vtedy zdola z obloka zavolal stentorský hlas:

— Deti moje, poďte jesť!

— Apa nás volá na večeru. Nech sa páči, — a už sme dolu svahom bežali.

Večeru sme mali skvostnú, ktorej korunou bol štiavnický pečený kapún. Starý pán bol veselý človek. Otvoril klavír a urobil pred Markou poklonu, ktorá si sadla a niekoľko divých akordov chytiac prešla do g molu a zaspievala mäkkú a lahodnú áriu: — Nebanovala by, ej keby nemusela… — Pri slovách, ktoré sme už všetci spievali, šelmovská Oľga na mňa ukazovala: — keby ťa, šuhajko, rada nevidela… — Potom si pán otec dal vyhrávať piesne, ktoré ako malý gymnazista od samého Štúra počul spievať, a na konci si aj sám sadol za klavír a ťažkými prstami zahral niekoľko srbských a chorvátskych piesní.

Potom nám dlho do noci rozprával o svojom študentskom živote tam v Prešporku, kde mal priateľov Srbov a Chorvátov. Šli sme spať. Už sme si mali s Tomášom ľahnúť, keď nám niekto na dvore zaklopal. Tomáš sa potom od dvier vrátil s tým, že sestra prišla po moje rispové, biele šaty, lebo ich chce dať slúžke do rána oprať, a hoci som odporoval, vyniesol ich von.

V širokej chodbe bolo počuť hlas zamierajúcej piesne: — Nebanovala by…

Či som v tú noc spal, alebo nespal, na váhu nepadá… ale poďme si čaj vypiť, deti božie…

*

Partiu taroku nemýlilo sprvu džavotanie mládeže pri čaji; ale potom im už skríkli: — Aleže sa nám practe odtiaľto! — keď sa jeden z nich prerátal v tarokoch a prepustil pagát-ultimo. Mládež len to čakala a pojmúc so sebou ujca Tita vyrojila sa do bočnej izby.

— Prestali ste tam, že ste šli spať, — povedala Nella, a pritom sa začervenala až po uši a prebehla svojimi žltkavými očami po všetkých.

— Vstal som veľmi zavčasu; niečo ma hnalo z postele. Obliekol som si Tomášove šaty a vyšiel von na dvor. Bolo všade ticho, len v kuchyni zaštrkotalo tu i tu železo. Nazrel som do kuchyne oblokom, a koho vidím tam! Marka stála a hladila moje šaty, biele ako sneh. Zavolal som jej dobré ráno, ona zvrtnúc sa ďakovala a riekla: — Prečo ste aspoň trošku nespali, pán suplikant?

— Svieže, ranné povetrie milujem, a preto som vstal, — odvetil som. Popravde som vstával, keď „žobrák bol už na tretej dedine“. A pre túto moju lož som sa musel začervenať.

Potom som akosi zmätene hovoril:

— Slečna, vy ste pre moje šaty celú noc nespali. Ako vy k tomu prídete, neoddýchnuť si!

Ona hladiac odpovedala:

— Ach, čo len jednu noc nespať… mám odplatu, že sú šaty vaše nezaprášené, bielunké ako alabaster…

Bol som premožený, ja, kritik a posmievač všetkých mne dosiaľ známych dievčeniec. Ona, ako by to bola pocítila, pozrela bokom na mňa a oči jej zasvietili. Mozgom mi prebehla myšlienka: takého dievčaťa som dosiaľ nepoznal… a chcel som jej to povedať, ale ona mi podávala oprané, vyhladené šaty oblokom, rieknuc:

— Oblečte sa… Naši všetci spia. Pôjdem si srnku nakŕmiť.

Bol by som jej tú pracovitú rúčku pobozkal, ale som sa akosi ostýchal, veď som také niečo ešte nikdy neurobil, a mal som dosť príležitostí. Za malú štvrťhodinku som vyšiel z izby, v ktorej si Tomáš ešte sladko odfukoval, oblečený ako zo škatuľky.

Prešiel som dvorom, všade bolo ticho, len neďaleko koniarne mladé kačky brbotali v mláke; veľký, starý psisko chvostom sem i tam opálajúc, chcel mi labu na čisté šaty položiť; nižšie vo dvore sa moriak s gunárom rval a husi sipeli na okoloidúceho z lovu kocúra, a z domu ani hlások sa neozval. Šiel som pozorne chodníkmi cez záhradu: rosa vo vychádzajúcom slnku tisíce briliantov napodobňovala; vtáci v lese spievali svoju raňajšiu pieseň, a Marky ani srnky tam nebolo.

Zas som sa vrátil chodníkmi, ale som zabočil konča domu a tam pod dvoma storočnými lipami na lavičke sedela o stôl opretá a zamyslená Marka.

Na prstoch som prešiel poza jej chrbát a postavil sa pred ňu. Opretá o lakeť, pozrela na mňa a riekla: — A-a-á! — Ja som sa jej mal vôľu spýtať, ako sa jej páčim v šatách ňou usporiadaných, ale miesto toho som povedal: — Hľadal som vás i srnku a neboli ste tam.

Akosi nedbale, unavene odpovedala z dlane: — Srnka neprišla: nekŕmievam ju tak včas… Nech sa vám páči sadnúť.

Sadol som si na lavičku oproti nej. Obaja sme potom mlčali dlho, dlho. Počul som si srdce hlasno klopať. Nevedel som, čo jej povedať. Len tu i tu sme jeden na druhého pozreli. Až konečne ona preriekla:

— Pán suplikant, prečo ste taký tichý?

Pozrel som jej priamo do očí, do tých očí, aké ani jedna z mojich známych nemala, a zadŕhavo som preriekol:

— Vo vašej prítomností sa nedá hovoriť… ale… len obdivovať vašu krásu… Slečna, ja vás milujem… — a podával som jej cez stôl ruku. Ona si do nej vložila svoju rúčku a mojimi zmyslami preletelo nikdy nepocítené teplo. Boli by sme si do náručia padli, keby z obloka nebol niekto zašramotil. Po chvíli sa obločnice otvorili a v obloku sa ukázala Markina tetka, volajúca:

— Marka, ty v takých ľahkých šatách nachladneš. Dobré ráno, pán suplikant, a vy tak zavčasu vstávate?

Odvetil som, že áno. Marka zmizla do záhrady a za ňou som šiel aj ja.

Tomáš ešte vždy chutne spal, a ja som na odchod pomýšľal. Zobudil som Tomáša a povedal som mu, že chcem ísť ďalej. On o tom ani počuť nechcel. Potom pri raňajkách mi všetci hovorili, aby som aspoň, už keď nie viac, tri dni zostal. Len tetka, tá tetka ani slova nepreriekla.

I zostal som tri dni, ale málo som doma sedel. Raz ma pán úradník so sebou do poľa vzal, potom som po horách s Tomášom blúdil, a zas po večeroch sme si od mládencov piesne odpisovali. Jednako za tie tri dni som spozoroval, že Marka necíti opravdove po slovensky. Ja som si predstavoval, že ju v listoch obrátim, a tretí deň po obede som si od nej i dovolenie, jej listy písať, vyprosil. Potom so stiesneným srdcom som sa od všetkých odobral.

Tu sa vo dverách izby zjavila ujčiná Anna, žena Titova. On, hľadiac na ňu, povedal:

— Žena moja, rozprávam o mojej prvej láske. Nebudeš žiarliť?

— Prečo by som žiarlila? Len ty rozprávaj! — a zvrtnúc sa ponúkala tarokistom vína.

— Odišiel som cez dolinu a prekročil som potok. Pri kráčaní hore svahom som sa pri každom piatom kroku obzrel na dom úradníkov, ale živej duše som tam nevidel. Keď som na náprotivný kopec vyšiel a tam som si zastal, zjavili sa v troch oblokoch tri ženské a ručníkmi mi kývali. Rozprestrel som dáždnik a tým som, a potom i klobúkom, dával zbohom. Zašiel som za vŕšok a z dobrej diaľky som sa zas ta vrátil. To som tri razy urobil a zakaždým prišli k oblokom tri a bielymi ručníkmi mi kývali. Potom som sa premohol a viac som sa nevrátil.

Cestou som rozmýšľal, prečo mi už i tá štvrtá, tetka, nedala týmto spôsobom zbohom. Za každými asi desiatimi krokmi som na Marku myslel, vlastne som neprestajne myslel, len v pretŕhaných chvíľach som si vzdychol.

Za štyri roky sme si dopisovali a vždy sme sa jeden druhému uisťovali, že sa zoberieme. Keď som dostal úrad, hneď som si ju od rodičov listovne pýtal. Rodičia žiadali, aby som sa tam blízko nich osadil. Ja som nechcel popustiť, a naostatok vyšlo šidlo z vreca, že je všetkému na príčine nešťastná tetka.

Ale Marka stala sa vernou Slovenkou. To som dosiahol svojimi nespočetnými listami. To bol dobrý výsledok mojej veľkej, prvej lásky. — Dajte si pozor na srdcia a majte pri tom rozum, — zakončil ujec Titus rozprávku, a mládež sa dala zas do tanca.