ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na panskom, poschodovom dome bolestne zavrzgla veľká brána; trochu sa otvorila a za ňou bojazlive, opatrne nakukla tvár sedliaka, Slováka. Prichádzajúci chvíľku váhal, potom sa pomaly, opatrne pretiahol cez tesný otvor, ako by nesmel bránu väčšmi otvoriť, zľaknúc sa vŕzgania, ktoré sa rozliehalo pod dutou klenbou, ako v prázdnom, veľkom hrobe. Potom chcel bránu tíško pritvoriť, ale ona zas nešeredne zavrzgla; nechal radšej všetko tak.

Prešiel — v krpcoch bez šramotu stúpajúc — cez chodbu ku dverám, na ktorých bola pribitá akási tabuľka. Oprel palicu do kúta, klobúk šuchnul k nej na zem, uhladil si vlasy, oddrhol si a zaklopal. Ktosi sa ozval zdnuká, on vkročil pomaly. Zastal pri dverách a pozdravil sa.

Pred ním pri obloku sedel za stolom mladý človek. Na pozdravenie ani sa neobzrel; bol pohrúžený do rýchleho písania.

— Či tu býva pán advokát? — preriekol sedliak.

— Áno, áno, nech sa len páči bližšie, pán gazda! Čo dobrého ste nám doniesli? — povedal mladý človek za stolom, složil pero a ponúkol prišlého sadnúť si.

Náš krpčiar váhave pošiel napred. Sadol si a, vyhnúc upretému zraku mladého človeka, poobzeral sa po izbe, ako by hľadal niekoho. Nemal dôvery k mladému človeku; myslel si: pisár. Stranou boly polootvorené dvere, za ktorými ktosi hrubo zakašľal. A gazda ticho, nedôverčive obráti sa k mladému človeku:

— Pán advokát sú azda nie doma?

Ivan Borovský, osnovník advokáta Kürtöša, začal už tratiť trpelivosť, ale predsa vľúdne odvetil:

— Doma je, doma; lenže mi už povedzte, v čom vám budeme môcť poslúžiť?

Gazda sa konečne osmelil a začal:

— Ale nuž, prosím ich úctive, človek má vždy nejakú galibu na tomto zlom svete. Ja som bol v bohabojnosti a poctivosti vychovaný, nikdy som nikomu neublížil, ani nemôže nikto na mňa nič nedobrého povedať, a veru by som nikdy nebol myslel, že ja raz po súdoch budem musieť chodiť…

— No, veď mi už len povedzte nakrátko, pán gazda, čo sa vám stalo?

— Ach, jaj, prosím ich, zlého, bezbožného súseda máme. Nevravím to len ja; hovorí to každý v celej dedine. Ľuďom je ten človek len na protiveň… a ja som na neho nikdy ani len zlým okom nepomrel…

— No, a čože vám vykonal?

— Nuž, hľa, prosím ich, takto sa to stalo. Asi pred týždňom ráno vyháňala moja stará našu — ponížene ich odpytujem — kravičku. A — nuž krava ako krava — nešla cestou, ako sa jej patrí, ale zabočila popod obloky súsedove a začala sa ošúchať, otierať o súsedovu stenu — nuž prosím ich, krava ako krava… A tu ti vypáli súsed s hrozitánskym drúkom, a bác, bác! kravu, kade ju len začiahol… Nuž a moja stará, pravda, nemohla sa na to bez slova dívať — ale ten zle-nedobre na ňu, že taká a taká, čo si to vraj kravu za chvost nevyvedie, alebo lepšieho poriadku nenaučí! Vybehla i súsedka; nuž pravda je, že si stenu pred dvoma dňami bielila — ale predsa tie nadávky, jaj, nie je to dobre ani spomínať! Prosím ich: ľudia si uši zapchávali, tak nás pred svetom zhanobili… A prečo, prečo?…

— Hm, hm, — zahundral osnovník.

— Nuž tak ma teraz stará vystrojila, lebo ona sama prísť nemohla. — Choď, povedá, zažaluj bezbožníkov! Takú hanbu nám nemožno strpieť, choď a žaluj, čo hneď dáš tisícku! Nech ich pri súde dobre potrescú, nech im ukážu!… Prosím ich, teda nech ich len dobre zapravotia, nech platia, majú z čoho, a nech zaplatia potom i nám za ublíženie a hanbu…

Mladý osnovník sa ani nehnul počas celého vykladania, len hľadel vážne svojimi belasými očami na gazdu. Počúval ho, a oči jeho ako by trpkým, bolestným odtienkom žiarily. A keď ho dopočúval, sklonil trochu hlavu a ticho vzdychol.

Nastalo hrobové ticho, a gazdovi začalo byť trápno. Konečne chcel zasa otvoriť ústa, zajachtávajúc sa, ale mu osnovník mierno skočil do reči, pozdvihnúc naň svoj čistý, prenikavý pohľad:

— Človeče dobrý, predovšetkým vám musím povedať, že za tú urážku vám nikto nič nezaplatí. Ale počúvajte ma len. Smutná vec je, že sú ľudia nespratní; no, nemusíte utekať s každou pletkou hneď pred súd…

Gazda otvoril naširoko oči.

— Keď sa nedá vyhnúť nejakému zlu, odpúšťajte si navzájom, hľaďte si zabúdať urážky…

V súsednej izbe ktosi zasa hrubo zakašľal, lenže akoby nasilu a netrpelive.

Osnovník mierne dokončil:

— Choďte domov, dobrý človeče, a smierte sa so súsedovci; škoda je s takouto vecou papier márniť.

Gazda sa zmiatol. Vidno, že toho nečakal. Oči osnovníkove priateľsky, vľúdne, skoro prosebne spočívaly na ňom, ale z toho istého pohľadu vyčítal i to, že je vec skončená.

Vstanúc teda, poklonil sa a vyšiel.

Mladý osnovník sa chvíľku uprene díval za ním, potom sklonil hlavu nad aktá…

V súsednej izbe, za pol polootvorenými dvermi zahurtovalo odstrknuté kreslo; ktosi vstal a prešiel sa strmým krokom niekoľko ráz po izbe. Kroky jeho tupo dunely; po hrubých kobercoch kráčal.

Hneď zatým sa zjavila na prahu tlstá, územčistá postava advokáta Kürtöša. Krvou podbehnuté, vypuklé oči mu nervózne behaly za sklom okuliarov.

— Pán osnovník, — spustil odrazu, — nemôžem pochopiť, čo vás pohlo takto si počínať so stránkami?

Osnovník bol nad papiermi zohnutý, ale keď zdvihol hlavu, ani najmenšie prekvapenie sa mu nejavilo na tvári. Otvorene a pokojne hľadel na svojho principála.

A principál sršal ďalej:

— Nanajvýš som zvedavý, na akom základe mi vyháňate stránky z kancelárie…

Ivan Borovský pokojne odvetil:

— Myslím, že ma uznáte za spolupracovníka na poli vyhľadávania pravdy a práva, hoci som len osnovník. A ja nemôžem srovnať so svojím presvedčením, aby som niekoho na lepšiu cestu neobrátil, keď môžem…

— Mne tu kázne nedržte; mohli ste ísť teda za farára… Vy ste povinný tomu, kto sem zaklope, prijať jeho vec!

Ale osnovník nemýlene pokračoval:

— A od tohoto presvedčenia ma ani ztrata zárobku neodvedie, a myslím, že ani pán doktor je nie odkázaný…

Ale advokát sa navidomoči rozzloboval.

— Dajte mi pokoj s vaším blúznivým idealizmom; obdivovať vaše presvedčenie nie som náklonný… Prosím moje právo rešpektovať i za stolom osnovníckym! Alebo ak azda — a tu odrazu významne snížil tón — má to znamenať nejakú národnostnú politiku, tak vám neradím v tomto pokračovať…

Zvrtol sa nazlobený ku dverám. Ivan Borovský vstal a úradným, sviatočným tónom preriekol:

— Ak je medzi nami v tomto ohľade neprekonateľná priepasť, budem vedieť, čo je pre mňa toho konzekvencia.

Advokát sa strhol. Takého príkladného osnovníka ešte nemal; utratiť by ho ani najmenej nechcel. Obzrel sa, ale už hladšie, no Ivan Borovský sa pohrúžil do svojich papierov, ďalej si ho ani nevšímajúc. Advokát chvíľku ešte stál, potom vyšiel, ale už tichším krokom.

*

Ivan Borovský, ako položil pero na papier, už zabudol na celý svet. Rezký pohyb ruky prezradzoval, s akou schopnosťou a vôľou zdolal prácu. Rozberal dôvody istej veľkej pravoty, pádne porážajúc protivníka raz obratným a jasným dôvodením, hneď zasa neúprosne ostrou satyrou. Celou bytnosťou svojou sa ponoril do práce. Kedy-tedy mimovoľne máchnul rukou, ako by rečnil a gestikuloval, potom zas chytro sa rozbehol prstmi do zákonníka, hľadajúc potrebný paragraf.

Vše postál a rozmýšľal; v zraku sa mu zrkadlilo, ako sa prehŕňa v myšlienkach, aký nemý zápas a napnutý boj sa odohráva v jeho mozgu. V zraku sa mu zrkadlilo, ako tamdnu v hlave lomcujú myšlienky, ako sršiace a prskajúce elektrické iskry.

Tvár mu mala výraz bojovníka, ktorý sa udatne oháňa mečom na pravo i na ľavo, čo ďalej, tým srditejšie a mohutnejšie doráža na protivníka, ani na chvíľku mu postáť nedá, až kým ho úplne nepremôže.

Celá kopa popísaných hárkov stála už pred ním, keď konečne spravil hrubý bod, oprel pero o kalamár, vyrovnal sa a, vystrúc naširoko ruky, zhlboka si odfúkol.

Pod mladistvými fúzmi mu hral spokojný úsmev, ako by hovoril sebe: „Ale som mu dal!“ Myslel na protivníka-advokáta, proti ktorému bránil svoju stránku. A nebol ten úsmev znakom pyšnej namyslenosti. Ostrie jeho reči a umu už nejeden kolega pocítil a trpko si to zapamätal.

Svedomite vykonaná práca ho naplnila blaženým pocitom spokojnosti a bol by si azda i veselo zahvízdal, ale mu prišla na um hádka s principálom pre odpraveného gazdu… Pomaly sklonil hlavu do obidvoch dlaní a zamyslel sa…

Ivan Borovský bol dušou-telom idealista. Šľachetná, mladistvá tvár a nežný, hneď zas prenikavý pohľad jeho ani nežiaril iným. Počnúc od mladosti rojčil túhou nehasnúcou, miloval svoje prosté slovenské plemä a pevne sa odhodlal všetky svoje schopnosti tomuto plemenu venovať. Svojmu temperamentu a svojim schopnostiam primerane volil si také pole účinkovania v meste, na rečovej hranici ležiacom, kde v cudzom víre zlobou obtočený sám a sám bojoval proti vlnám, ktoré peniac a fŕkajúc sa valily proti nemu, ako proti skale. Ale bol otužený. Už ako študent prešiel školu utrpenia. Krutú, ale hrdinskú dobu prežil už vtedy. A to ho naučilo, pri všetkom svojom idealizme, prísno reálne smýšľať. Snilkom nikdy nebol. Ba zrovna nenávidel sentimentálnych, bolestne vzdychajúcich idealistov, ktorých ústami ustavične len žaloba sa leje, ktorí máchnu rukou a upádajú do chorobnej mdloby. Čím väčšie boly ťažkosti a prekážky, týra väčšmi rozvírily sa sily jeho — ináče bol chladný, pokojný a vypočítavý. Boj ho nikdy nezachvátil, ani len na zdvorilosť nikdy nezabudol — a to dodávalo jeho osobnosti magnetickej, pokorujúcej sily.

Tým bol Ivan Borovský v 26-om roku mladého, pekného života svojho.

*

Teraz sedel hlboko zamyslený. Šero večerné sa vzmáhalo v tichej pisárni; tichý, lahodný tlkot stenových hodín len zdôrazňoval nemú tichosť.

Ivan sedel napnute, ale nesnil. Oči jeho, naširoko otvorené, nemo sa dívaly do šera.

Šero a tma sú najlepším plátnom, na ktoré fantázia maľuje svoje najkrajšie a najpestrejšie obrazy…

Pohybujú sa tiene a postavy pred očami, ako na filme. Ticho, nemo plávajú v prázdnote a zmiznú, máchajúc rukami-nohami. Tu zas tváre, menej i dobre známé, vynorujú sa ako zo záhadného mora, a všetko to žije, nemo sa hemží, ako keď nočné mušky a motýle krúžia okolo elektrickej lampy.

Ivanovi predchodily tváre, tie dobre známé, snivé a dobrotivé typy slovenského ľudu, ma ktorých zjavne badať, ako drsný život hlbokými vráskami rozryl pôvodne detinsko-nevinný a šľachetný výraz tvári. Predchodily mu postavy, s macošskou pôdou nemo sa boriace, deti svoje kŕčovite privinujúce, a postavy, ako Rodinovi calaiskí mešťania: nemým odporom pery zatínajúce, alebo rukami hlavy svoje stískajúce, rukami kostnatými, na ktorých žily divo navrely. I predchádzaly mu postavy, ktoré sa hrozily, jedny-druhé za krky lapaly — i poznal medzi nimi i dnešného klienta-gazdu…

Odrazu zarinčal oblok hrmotným klopaním. A postavy hneď zmizly…

Ivan sa ustato a nevrle zdvihol, pristúpil k obloku a otvoril ho. Pod oblokom stál Kalman Komor, stoličný podnotár. Pokladal sa za priateľa Ivanovho, ale ich celé svety delily. Ináče bol známy typ malomestského šviháka a svetáka.

Kalman Komor zvolal z plného hrdla:

— A čože ty tu ešte robíš? Hľadám ťa už dve hodiny medzi živými i medzi mŕtvymi. Tu je večer, čas pre takýchto netopierov; poď už od toho stola!

— Už idem.

— Dočkať ťa však nemôžem… ponáhľam sa na večeru. V parku, v kiosku sa sídeme — choď len chytro večerať i ty…