ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Študentský román

Bohuš, chudobný syn chudobných rodičov, bol bohoslovcom v Prešove. V kolégiovom alumneu sa chudobne preživil a čo si, vyučujúc úradnícke deti, zarobil, z toho sa skromne šatil, žijúc ináč veľmi utiahnuto. Oddával sa celkom svojmu štúdiu, preberajúc si ho i vo svojej tichej, chudobne zariadenej izbičke, i chodievajúc s knihami a zošitmi na prechádzky, najviac na peknú Kalváriu, ktorej sa na Horniakoch vari iba asi banskoštiavnická vyrovná. Z vrchu kalvárie obzeral si mesto so starobylými strechami, pričom však neprestával sa učiť. Musel byť veľmi dobre naladený, keď si zašiel až na vychádzkové miesto Vilec-hurku, alebo cez vrch, porastený krásnym dubovým lesom, na Borkut, kde sa kyseľkou z prameňa osviežil a pohľadom na krásne ihličnaté lesy pookrial.

Iba jediný raz na sviatky ho spolužiaci nakriatli ísť s nimi do Šebešu, susednej to obce Prešova, preplnenej smradľavými židovskými krčmičkami, a tam ho fígľom opojili tak, že sa svet s ním za tri dni krútil. Od toho času nešiel viac na výlety so svojimi súdruhmi. Mal duševnú zábavu v knihách, ktoré si brával z veľkej kolégiovej knižnice, preto ho prezvali knihovou moľou.

Zavše pokúsil sa, ležiac v tráve na brehu strmej a bystrej Torisy, napísať básničky o kráse Slovenska, o slovenskom ľude, o jeho reči, o speve ružolícich slovenských dievčeniec atď., atď. — ale ako ich napísal, tak ich pustil dolu vodou. Nejedna pekná myšlienka tak odplávala a stratila sa v hliene Torisy. Bohuš bol idealista poeticky naladený. Všetko sa mu javilo v ružových farbách, i tomu najhoršiemu našiel dobrú stranu, všetko si na dobré vykladal, preto sa v živote mnoho ráz sklamal.

Nejeden raz i on, ako študenti majú v obyčají, pozeral zďaleka na dievčence, idúce z vyššej dievčenskej školy; nie drzo a dotieravo, ale s akousi plachou zvedavosťou. Pri takej príležitosti raz utkvela mu v pamäti strojná, strunitá postava dievčaťa belavej pleti. Sprvu mu iba postava tanula na mysli, lebo do tvári jej zblízka ešte nevidel. Končil práve druhý ročník bohoslovia a ona pätnásťročná chodila do tretej meštianskej triedy. Potom už viac ráz ju stretol, ale ani za svet by jej nebol pozrel do očí, lebo sa obával, že by tým dievča urazil.

Napísal viac raz i básničky o peknej postave stelesneného anjela-dievčaťa, ale sa mu nezdali, lebo neboli úplné, keďže tvár, oči, to zrkadlo duše, nemohol v nich opísať. Hodil ich teda do ohňa — a sníval ďalej o prekrásnej postave. I nasníval si: dievča je Slovenka, jeho viery, má sivé, dobré oči, okrúhle, červené líčka, malé ústa, pekný noštek — práve taká je, aká by jemu, ako budúcemu farárovi, k boku pristala.

*

Bolo po skúškach. Mládež sa hrnula na železničnú stanicu, chlapci i dievčatá. Všetko sa smialo a radovalo, že ide domov.

Bohuš šiel, s malým kufríkom v ruke, šiel na stanicu a, dohoniac hlúčok dievčeniec, zmiernil kroky, lebo medzi nimi zazrel i tú, ktorej postava sa mu tak veľmi páčila. Teraz už videl zblízka jej bohaté, plavé vlasy; tvár nemala okrúhlu, lež súmerne podlhovastú, zdravej pleti. Počul i jej zvonivý smiech, jej hlas, a to práve taký, aký si vo svojich snoch zaľúbil: hovorila v príjemnom alte, teda nie piskľavo, ani zadŕhavo. Len ešte jej oči vidieť — a bude mať cez prázdniny o čom snívať, o čom verše páchať!

Pri vystupovaní na železničný vlak mohol i pomôcť dievčencom, ako im iní pomohli, ba i sadnúť si do jedného vozňa s nimi, ale on to neurobil z akejsi ostýchavosti. Jemu stačilo aj to, že sa na neho pozrela, že videl jej oči nezábudkové, také krásne, aké majú anjeli, čo nebo zaplňujú — ako samé to nebo!

V Košiciach sa im cesty rozišli; on sa obrátil na sever a ona bohvie kam…

*

Prišiel september a s ním nový školský rok. Mládež sa hrnula do škôl. Prišiel zas i Bohuš. Starosť, ako sa udrží, dala mu v prvý čas zabudnúť na ideálne pekné dievča. Trvalo dosť dlho, kým si našiel byt a zaopatril priváta. Byt dostal lacný na „Hornom huštáku“, kde však málo študentov bývalo a on chodil samotný do školy i naspäť.

Jeseň bola pekná, na brehoch Torisy, ako i v záhradách pri nej, dalo sa príjemne učiť. Chodieval ta i Bohuš. Na železno-povrazovom moste Kriegelovskom, pozdejšie Čatárovskom, vedúcom do záhrady tohože mena, zavše zastal a podíval sa do mútnych, romoniacich vlniek vody. Nevdojak išlo mu na myseľ, že ako táto voda tečie najprv do Hornádu, s týmto do Tisy, s touto do Dunaja a tento konečne ju odnesie do Čierneho mora, práve tak sa vlievajú minúty času do hodiny, s touto do dňa, do mesiaca, do roka a s týmto do mora večnosti — preto rozumný človek nemá dať ubehnúť ani jedinej minúte bez užitočnej práce, ako pre jednotlivca, tak pre celok-národ. Bohuš pri tomto premýšľaní pevne si zaumienil držať sa podľa toho. On síce ani dosiaľ nezaháľal, ale mal tú chybu, že si ráno rád dlho pospal, čo je ináč zvykom veľkej väčšiny mladých ľudí. Zaumienil si teda večer nie o dvanástej, ale o desiatej ísť spať a ráno o štvrtej, miesto o pol ôsmej stávať. V tom že sa nedá pomýliť nikomu.

Z týchto myšlienok zrazu bol vyrušený, keď sa most pod ním zakyvotal. A ako vzhliadol, srdce mu prudko zabúchalo — zazrel prichádzať tú, ktorú tajne miloval, o ktorej celé dva mesiace sníval. V prvom okamihu chcel ujsť pred ňou, ale sa spamätal, že by to bola smiešna zbabelosť ujsť pred niekým, koho by najradšej každú hodinu videl pred sebou. Ostal teda na mieste, len sa trochu začervenal. Ona, hojdajúc sa na dlhom moste, pružne kráčala a hľadela priamo pred seba. V ruke niesla knihy a zošity.

Bohuš, strhnúc klobúk, nevdojak ju pozdravil po slovensky. Ona sa tiež začervenala, ale bez rozpakov a bez otáľania odpovedala „Dobrý dzen!“ kráčajúc bystro ďalej. Len čo zmizla v peknej záhrade, Bohuš, akoby neodolateľne priťahovaný, pobral sa za ňou.

Jeho miesto bolo medzi hustými jedličkami na lavičke. I teraz ta zamieril, ale zďaleka videl tam svietiť šaty dievčaťa, preto zmenil chodník a našiel si iné miesto na učenie. Avšak k učeniu zrazu mu prešla chuť. Čajsi mimovoľne vytiahol ceruzku a na kraj zošitu písal básničku o krásnom zjave devy medzi štíhlymi, ševeliacimi jedličkami. Premýšľal, že keby jej tak mohol podhodiť tú básničku — ale to by bola dotieravosť. Ona sa učí a on by ju v tom pomýlil… Ona sa učí — kto vie? — Ale iste sa učí, nebola by sem prišla… A on, hľa, mrhá čas na básnenie! Oddrapil ten kúsok papieru a skrkval ho do vačku, aby ho pozdejšie zveril vlnkám Torisy…

Pribral sa učiť, ale onedlho počali sa mu vtierať otázky: Odkiaľ je dievča, aké má meno, či je Slovenka? — Kto z nás v mladosti nebol taký, ako Bohuš? Kto z nás netúžil za telesnou i duševnou krásou — kto z nás rozvážne snahy nenechal stranou, keď šiel za tým, za čím ho srdce tiahlo?

Slnce sa klonilo za zelené vrchy; vôňa zrejúcich slivák napĺňala povetrie, listy hrubého topoľa, na ktorom železná tabuľka označovala, že toho a toho roku potiaľ vyliala sa Torisa, padali vrtiac sa a spievali svoju poslednú pieseňku o pominuteľnosti krásy a všetkého na svete — a uložili sa do mäkkej trávy na večný odpočinok, aby svojím rozkladom dávali pokrm pre nový život. O tomto dumal Bohuš, zastaviac sa na moste, hojdajúcom sa pod nohami štíhlej devy, ktorá o chvíľu zmizla v úzkej uličke povedľa.

Bohuš naschvál zaostal, aby nedohonil dievča. Hodil do vody báseň, čo mu z duše vzišla, zvelebujúc tú, ktorú čistým, vznešeným zápalom miloval.

Viac ráz bol ešte potom v Čatárovskej záhrade, ale dievča neprichádzalo ta viac. Či preto, aby sa s ním nezišlo? Teraz sa mohol nemýlene učiť.

A jeho to jednako neuspokojilo. Dráždilo ho čosi zmeniť miesto svojich prechádzok v tajnej nádeji, že ju tam niekde postretne. Chodil zasa ku Torise, uisťujúc sa, že na jej brehu, pri jej šepote, lomození a hrkotaní sa mu najchutnejšie učí. A konečne i dosiahol, za čím chodil: raz pred širokou rozrastenou vrbinou zrazu sklesla mu ruka s knihou a zastal na chodníku, ako prikovaný, lebo znenazdania začul jej hlas, ktorý sa ho vždy dotkol, ani elektrická iskra. Zašiel bližšie a vyrozumel, že dve sú tam a deklamujú si akúsi nemeckú báseň. Iste sa navzájom prerectúvajú.

Obchádzal, ako by ich nevidený mohol vidieť, i podarilo sa mu nájsť miesto, kde vrbina bola redšia, a tu zazrel dve dievčatá, ako si bezstarostne sedeli nad vodou na hrubých, vodorovne vyrastených panohách vŕby, zakorenenej na samom brehu.

Trhlo ho. Aká tu výborná príležitosť prihovoriť sa jej, vystríhať ju, aby do vody nepadla. A ona, ani čoby bola o ňom a o jeho myšlienkach vedela a chcela ho väčšmi podráždiť, počala sa ešte aj kolísať na hrubej haluzi. V ňom skrsla nestreženo žiadosť, aby spadla do vody a aby on mohol za ňou skočit a ju zachrániť. Ale v nasledujúcom okamihu už pochopil, že to bola nerozvážna žiadosť, lebo veď on plávať nevedel, a tak by boli obaja zahynuli.

Obrátil sa potichu a šiel naspäť chodníkom. Od prvej zákruty spozoroval, ako dievčatá, veselo sa smejúc a štebotajúc, zliezli z vŕby a stratili sa kdesi za vrbinou.

V nasledujúce dni častejšie obchádzal okolo miesta, postretával tam vždy väčších-menších študentov i väčšie-menšie dievčatá — iba tá, ktorú žiadal si postretnúť, viac ta neprišla.

*

V jedno nedeľné odpoludnie vyšiel na Kalváriu. Organček v kostolíku vydával dojemné zvuky peknej akejsi nábožnej piesne. Bohuš v povznesenej nálade pozeral z vrchu na krásnu panorámu mesta a jeho okolia; riedka hmla ešte zväčšovala krásu obrazu, keď ju akoby závojom zastierala. Bohušova vnímavá duša pohrúžila sa do nej, že ani nezbadal, keď sa ľud z kostolíka vyhrnul. Iba zrazu zdvihol hlavu a do zamyslených očí vrátila sa mu živosť, keď nečakane začul za sebou jej hlas.

Netrúfal si pozerať ta, ale načúval. Dievčence — bol ich tam celý hlúčok — zhovárali sa v dialekte východnej slovenčiny, témou im bol tiež krásny obraz okolia. Často si nevedeli vo vlastnej reči nájsť potrebný výraz a vypomáhali si maďarčinou, alebo nemčinou, pričom ona nikdy neomeškala opraviť ich, totižto predriecť im nejaký príhodný slovenský výraz, čo jej dodalo u neho tým väčšej ceny.

Veľmi by sa mu bolo chcelo ísť jej pomáhať uplatňovať materinskú reč, hoc si bol toho vedomý, že i jeho vlastná slovenčina pokuľháva, keďže sa jej pestovania nedopraje v žiadnej škole. No nemiešal sa, len pilno načúval, či nepočuje aspoň pomenovať tú, ktorej meno by tak rád bol zvedel.

Ale ani tá žiadosť sa mu nesplnila.

*

Koncom októbra toho roku začalo už tuho snežiť a mrznúť. Bohušov byt vykazoval mnoho nedostatkov, našiel si teda byt iný, v Járkovej ulici, odkiaľ nebolo mu ďaleko, ani na akadémiu ani do alumnea — ale ani na korčuľovačku. A tu už vídaval dievčatá všetkých ročníkov s knihami chodiť do školy, alebo zo školy. On však vyzeral iba tú jednu a tuho si zaumienil, že stoj čo stoj sa s ňou zoznámi. Len už ako? — Akým činom? — keď nikdy nešla sama, ani len na tú korčuľovačku. A medzi toľkými sa jej priblížiť, to jemu nijako nešlo.

Raz v stredu odpoludnia, keď nebolo prednášok, zachcelo sa mu nadýchať sa sviežeho, kyslíkom presýteného povetria, i vybral sa poblúdiť si po uliciach, len tak bez cieľa. Ako došiel ku grécko-katolíckemu biskupskému chrámu, počul z neho krásne sa vznášajúci štvorhlasný spev miešaného zboru. Vošiel dnu. Chrám bol temer prázdny, len tymianovou vôňou preplnený. Sadol si za stĺp, odkiaľ ho celý mohol vidieť.

Kňaz v bohatom ornáte slúžil omšu pred oltárom; napravo bol rozostavený spevácky zbor, naľavo malý hlúčok načúvajúcich ľudí. Keď Bohuš v mihotajúcom sa svetle sviec pozrel na ikonostas zazdalo sa mu, že svätci vo svojich ťažkých zlatých rámoch ožívajú, že sa hýbu a naňho hľadia svojimi krotkými očami, akoby prisviedčali popovi, mohutným mužským hlasom líturgujúcemu, ktorému speváci zakončievali modlitbu s „Amin“, alebo „Gospodi pomiluj“. Medzi spevákmi stála i ona, a jej čistý altový hlas vznášal sa nad ostatné, ako zvuk podareného spiežovca nad cengot obyčajných zvoncov.

Bohuš vyrozumel z modlitby, že sa odbavujú zádušnice nejakému umretému. Na konci liturgie spievali: „Sviaty Bože, sviaty, kriepky, sviaty bezsmertny: pomiluj nás!“ Krásne, bez námahy spievali, zdalo sa, že dlhý kostol, plný ozveny, tým spevom dvíhaný je do výše, ta, kde anjeli večne oslavujú Všemohúceho, Vševedúceho — a jej hlas hrave i víťazne prerážal všetky ostatné.

Bohušovi by sa bolo chcelo do nekonečna počúvať.

Tri razy opakovali „Sviaty Bože“ a spev stíchol. Nastalo tiché mrmlanie. Spevácky zbor sa pohol stredom kostola. Ona išla s dvoma inými, vážne, ale smelým krokom; bolo vidno, že často býva vo svätyniach, že necíti sa pri tom stiesnená.

Bohuš stál za stĺpom tak, aby ich mohol vidieť. I ona ho spozorovala a za chvíľu utkvela na jeho tvári svojimi nezábudkovými očami. On vydržal jej pohľad a vyčítal z neho: „Darmo ty hľadíš na mňa — naše cesty sa križujú…“

Rytmickým krokom vychádzala zo svätyne a on sa len nehýbal. Stál tam, ako omámený najprv pekným spevom, potom pohľadom dievčaťa. Až kroky vychádzajúceho popa ho prebudili a tiež pobral sa von.

Na ulici ťažké, mäkké chumáčky snehu osviežujúco mu padali na rozpálenú tvár — ale vznietenú myseľ mu neupokojili. Blúdiac bezúčelne po uliciach, v mysli ustavične sa zaoberal krásnou devou a utvrdzoval sa, že si ju čo ako vezme, získa si jej srdce, obráti ju na svoju vieru atď., atď. Predovšetkým si zaumienil, že sa sprostí svojej hlúpej ostýchavosti voči nej, pri najbližšej príležitosti sa jej predstaví a s ňou sa zoznámi. A potom už, ak by mu bolo ťažko k slovu prísť, podá jej peknú básničku, ktorá jej všetko vyjaví, čo on k nej cíti.

Skučí studený severák a mece drobný sneh ľuďom do očí. Žiaci a žiačky ponáhľajú sa do školy. I Bohuš stojí medzi dverami a premýšľa, ktorou stranou má ísť, keď zazrie ju prichádzať svižkým krokom. Trochu čaká a potom ju nasleduje v pevnom predsavzatí, že ju osloví. Cesta, ktorú mali pred sebou, nebola dlhá, preto musel čím skôr hovoriť. Ale ako? keď srdce trepotalo a hrdlo sa sťahovalo… Rytmické vŕzganie snehu pod ich nohami prerušovalo hvizd vetra. Ona, zbadajúc rytmus, premenila krok, on sa pousiloval zas ho napraviť. Ona však ho náročky kazí, akoby chcela riecť: Naše cesty nevedú životom spolu, lebo sa križujú.

Pri zabočení na hlavnú ulicu placho pozrela naspäť a zrýchlila krok, akoby pred vetrom, tam okolo kostola burácajúcim. Bohuš nato krížom cez ulicu zamieril ku Kolégiu a vystupujúc hore schodmi nadával si do zbabelcov. Zasa ostal zahanbený sám pred sebou. —

Prišli Vianoce. Čas tichý, ale mrazivý. V druhý sviatok pobral sa i Bohuš so želiezkami na korčuľovačku. Hrkálky počuť zo všetkých strán, na znak, že po uliciach letia so sánkami bujné kone. Krátku cestu za bránu pod špitáľom a na korčuľovačku, ktorá bola v hlbokej špitáľskej záhrade, keď z mlynského jarku do nej vody napustili, Bohuš ľahko prebehol. Na opatrovanom ľade už našiel mládež akademickú a inú. Usporadovali tanec na želiezkach, a právnici hneď okolo Bohuša, aby sa pripojil, lebo ho znali ako majstra v tomto športe. On sa vykrútil a ďakujúc odoprel, neudajúc príčiny. A príčina bola, že tam prítomnú jemu milú devu bál sa do tanca osloviť, a inú osloviť nechcel. Ona stála neďaleko a počula, ako sa mu prosili a pozrela na neho, akoby ho posmeľovala: Poď so mnou, veď je toto nevinná zábava! — ale on si netrúfal osloviť ju, majúc na mysli, ako mu posiaľ vždy všade vyhýbala.

Tanec šiel pri cigánskej hudbe, pri mnohom smiechu a všelijakých zmätkoch, až sa i skončil. Bohuš si za ten čas sólo vyvádzal všelijaké ťažké figúry.

Po skončení tanca vývodiaci smelý právnik zvolal: — Chytajte sa na bič! — a niekoľko párov hneď sa pochytalo i už leteli po hladkom ľade. Vodca-právnik razom na prostriedku zastal, zadržiac i svoju dámu — a šlo to ďalej radom. Rýchlosť ku koncu radu sa očividne stupňovala. Na štvrtom skrute sa dva páry odtrhli a leteli pozdĺž dráhy. A ona, čo Bohušovi tak na nej záležalo, ostala práve na „šugáre“. Už sa videlo, že jej partner, slabý, štíhly „balek“, ju dlho neudrží — a ak ju pustí na konci kruhu, nevyhnutne nastane strašný karambol devy s múrom.

Všetko zastalo v úžase.

Užasol i Bohuš, ale zároveň už i letel ta.

A strach nebol márny: v nasledujúcu chvíľu dievča odfrklo a strašne vykríknuc, nezdolnou silou hnané, s rozšírenými ramenami letelo rovno do múru. Tu v kritickom okamihu schytil doletevší Bohuš jej ruku, dal jej obehnúť okolo seba a s napnutím udržujúc rovnováhu vzal ju do náručia, buchol chrbtom do múra a zastal tam pevne.

Spoločnosť, takto razom vyslobodená spod tlaku desného očakávania vypukla v surmovný jasot. Všetci sa zhŕkli okolo mladého páru a oduševnene i srdnato volali na slávu Bohušovi. On však temer ani nevedel, že sa to jeho týka. S tlčúcim srdcom vypustil devu z náručia, starostlivo podržiac ju za ruky, aby sa stačila na nohách upevniť, pričom pocítil stisnutie jej ruky, zachytil vďačný pohľad jej modrých, slzou zvlažených očí a začul jej tiché, inými nepočuté:

— Dzekujem, pan teolog!

Odvetil jej, že nemá za čo ďakovať. Bol by jej chcel i viac pohovoriť, ale ruch a krik jarej mládeže neprestajne mu na slávu volajúcej, nemilo mu pripomínal, že je zo všetkých strán pozorovaný. Uklonil sa teda dievčaťu a v širokom polkruhu letel ľadovou dráhou, temer nevedomky preskakujúc všetky prekážky.

No, čo by sa ako bol uťahoval, k šťastnému hrdinovi dňa hneď pridružili sa mnohí, medzi nimi i východní Slováci zo Zemplína a niekoľko rusínskych právnikov. Tu sa i dopočul, že dievča tajne ním vzývané je učiteľská dcéra z Berežskej stolice a menuje sa Maňuša Sirutková. To mu bolo hlavnou vecou; na oslavy právnikov, bažiacich po rytierskej sláve, neveľmi dbal. Tí mu i bláhali i závideli, v tú chvíľu každý jeden z nich by si bol želal byť na jeho mieste — pre tú sedemnásťročnú krásnu Rusínku, Maňušu.

Bohuš ju mohol domov doprevadiť, teraz by istotne bola dovolila, ale jeho neprekonateľná chúlostivosť sa ani tu nezaprela: nemohol sa odhodlať priblížiť sa jej pred toľkými pozorujúcimi očami.

Potom ju nevidel cez celú zimu, lebo do školy chodila hlavnou ulicou a zo školy zmizla cez bránu, vedúcu do Járkovej ulice, a pokým Bohuš ta došiel, ona už dávno bola doma.

*

Na našich Horniakoch sa jar rada opozdí, ale keď už príde, dostaví sa naraz v celej kráse. Tu slnečné lúče za jeden deň viac trávy a kvietkov vylákajú zo zeme, ako na prozaických Dolniakoch za týždeň, lebo horniacke kamenčie o toľko rýchlejšie naberie sa životodarnou teplotou slnca, než dolnozemská hustá, ťažká hlina. Také krásne jarné odpoludnie poslednej nedele apríla vylákalo i nášho Bohuša von za mesto. Odtiaľ pobral sa ďalej, cestou ku Soliváru a umienil si vyjsť až na starý zámok, lebo sa mu v osviežujúcom dychu jarnej prírody zažiadalo krásneho rozhľadu, aký je odtiaľ po celom prešovskom okolí. Mnoho mládeže ho dohonilo i predbehlo, ale on, pohrúžený do svojich myšlienok, ničoho si nevšímal, ani v Solivári, kde dľa úsudku mnohých bývajú najkrajšie slovenské dievčence toho kraja, nenapadlo mu na um obzrieť sa, len vykračoval ďalej k svojmu cieľu.

Obišiel vrch a od východu cez nehustú horu uberal sa miernym svahom na rumy zámku. Vrchol, na ktorom sa rozkladajú, má na strane od obce Soliváru kolmý, asi šesťdesiat-sedemdesiat metrov hlboký zráz, celú to priepasť. Tu, do kroviny nad priepasťou sa Bohuš usalašil, obíduc všetky väčšie-menšie, tichšie i hlučnejšie skupiny ostatných výletníkov a dúfajúc, že tu nebude nimi vyrušovaný. Ich besedovanie ho nemýlilo.

Ale pomýlil ho iný hlas, ktorý on vždy rozozná spomedzi všetkých ostatných — a to z netušenej blízkosti.

Hneď sa nadvihol zo svojho pohodlného položenia.

— Dzivčata, co by sce hutorili, kedz by ja na toten dubec vyležla? začul jej zvonivý hlas.

— Jaj, jaj, Maňuša! nejdzi ta, upadneš! — kričalo odrazu viac postrašených hlasov.

— Ja še budzem dobre trimac, — znie odveta — a Bohuš videl zo svojho úkrytu, že Maňuša, len na jedno šesť krokov od neho, lezie ani veverica po pni zakrpateného, zo zrúcaného múru vyrasteného, nad priepasťou nachýleného duba. V strachu o dievča chcel vyskočiť, ale sa zároveň spamätal, že by ju tým mohol poľakať a z rovnováhy vyraziť, preto ostal ticho na svojom mieste, len napnuto hľadel cez krovie na koreň duba, či sa dobre drží, — hnevajúc sa v mysli na jej prismelé záľuby.

— Maňuša, podz dolu, lebo prídze medvedz a ty mu neujdzeš! — sprobúvala ju nakriatnuť k návratu niektorá zo súdružiek.

— Ja še tu medvedza nebojím, — odpierala tá. — Ny, tadzik šu zemplinške a tam tadzik beregške vrhy! — volala natešene, že vidí kus svojho kraja.

— A nevidziš tam Feďu? — zaprekárala iná.

— Vidzim tvojeho Todora! — odsekla Maňuša — ale razom i zatíchla. Bolo počuť slabý zvuk lomu a panoha stromu sa podávala nadol pod ňou.

V okamihu stál Bohuš vzrušený, preblednutý pri dube.

— Podajte mi ruku! — zvolal veliteľsky.

Maňuša medzitým sponad priepasti už bola sa prešínula k múru a pokojne, so slabým úsmevom odvetila:

— Dzekujem, nechcem vam byc dva razy dluhovačku! — a pružne zoskočiac, zastala si pevne na dva kroky od priepasti, zhlboka vydýchnuc.

— Zahrávate sa zo životom, slečna, pokúšate pánaboha… — začervenajúc sa karhal ju Bohuš.

— Ja še panubogu modlím a on ma i chráni… — odvetila, s nádychom nežnosti a vďaky ponoriac za chvíľu svoj zrak do jeho krotkých očí.

Ale i v tomto lahodiacom okamžení tajného porozumenia, vzdávania a prijímania vďaky ozývalo sa obom vo vnútri: „A naše cesty sa predsa križujú!“

Bohuš bol by chcel rozpriasť rozhovor, keďže družky Maňuškine sa počali placho vzďaľovať — chcel by jej bol rozpovedať, o čom už tak dávno sníval, ale ona sa mu uklonila a rieknuc: „Šbogem!“ svižne letela dolu svahom za nimi. On v prvú chvíľu si želal, aby ich diviaky, tam sa potulujúce, naspäť zahnali, no nesplnila sa mu táto nedobrá žiadosť. Ale, ako vždy po takomto stretnutí sa s ňou, i teraz hneval sa sám na seba.

Na spiatočnej ceste hodil do mútneho strmého Šebeša niekoľko skrkvaných básničiek…

Od toho času neuzrel viac Maňušu, čo ako ju vyzeral, až koncom júna i odišiel starou cestou domov, kde v rodných lesoch snil a básnil o nej v nadeji, že ju zas uvidí, lásku jej vyzná a po dvoch rokoch si ju za ženu vezme. Už viac nebude takým nesmelým babrákom!

*

Prišiel do štvrtého ročníka bohoslovia. Hľadal, vyzeral Maňušu po uliciach, v záhrade za mostom, v kostole, na Kalvárii a napokon aj na solivárskom zámku — ale jej nikde nebolo. Konečne oslovil štíhleho a slabého právnika, čo vtedy s ním na ľade tancovala, či nevie, kde je Maňuša. Ten mu lakonicky odpovedal, že skončiac občiansku školu, ostala doma. Viac nič.

Nato si umienil, že po zložení poslednej skúšky pôjde kvôli Maňuši do Berežskej suplikovať, vyhľadá si ju tam, všetko jej rozpovie a pre seba si ju zabezpečí. To si v duchu prisahal. —

Prišla zas jar so svojimi krásami a vtedy sa stalo, že po smrti predošlého grécko-katolíckeho biskupa vyvolili iného a duchovenstvo toho vierovyznania so všetkých strán zhrnulo sa do Prešova na inštaláciu nového biskupa. Túto slávnosť šli si pozrieť i evanjelickí bohoslovci.

Bohuš, ako obyčajne, sám sa prechádzal po hlavnej ulici a už dva razy sa mu zazdalo, že medzi obecenstvom spozoroval vytúžený zjav tej, ktorú si verne v srdci zachoval. Keď sa však poponáhľal na to miesto, už jej tam nebolo, akoby to bol býval len márnivý prelud. Ale na treťom raze si už bol istý, že je to ona, čo hentam ide, pozerajúc zavše stranou, akoby niekoho čakala. Videl ju síce len od chrbta, ale po postave, po každom pohybe ju spoznával. Zrýchlil kroky, ani čo by ho bol niekto posotil, a čochvíľa ju dohonil.

Pozdravil sa jej úctivo v pevnom úmysle, že sa dá s ňou do rozhovoru, pričom zabúchalo mu srdce a i známe stisnutie hrdla sa dostavilo. Ale teraz musel prekonať všetky tieto hlúpe prekážky.

A ona ani čo by mu chcela byť na pomoci; celkom inou sa mu prejavila, než dosiaľ. Nelíčená radosť zjavila sa v jej modrých očiach, ako ho zazrela, ihneď mu s priateľským úsmevom podala ruku, hovoriac, ako ju to teší, že sa zišla so svojím ochrancom.

Bohušovi udrela krv do tvári od radostného rozčúlenia.

— Slečna Maňuška, ja by som vám chcel niečo povedať… musím sa s vami zhovárať… — započal, prehĺtajúc to, čo mu v hrdle zavadzalo.

— Nehutorce, prošim, ja znam už šicko — nehutorce… — pretrhla mu reč. — Naše drahy še skrižovali: ja už ne slečna, mam chlopa… — vysvetlila, aby zamedzila jeho ďalší nástup. — Ny, tu idze! — obrátila sa oproti mladému bradatému popovi, ktorý, usmievajúc sa, náhlil sa k nej. Ona mu Bohuša hneď predstavila, ako svojho často spomínaného záchrancu.

Bohuš sa po uši zapálil, i zbledol, i zase očervenel. S týmto obratom nepočítal nikdy vo svojich snoch do budúcnosti — a teraz nevedel, kam sa podieť. Aby sa bol hladkými frázami vytiahol z ťažkého položenia, na to nemal dosť spoločenskej rutiny. Vidiac to, jeho šťastný, zabezpečený sok, vypomohol mu z nesnádze, rieknuc s dobrodušným úsmevom:

— Pozde, pán kolega, opozdili ste sa! Ja som si už dávno bol vydobyl Maňuškino srdce. Ale preto nič; vaše Slovenky sú tiež dobré, milé a pekné, ako tu moja drahá — veď majú spoločnú pramatku. Hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám — len smelšie, nie tak nerozhodne, ako vás moja Maňuška opísala!

Bohuš pocítil silnú sympatiu k svojmu sokovi a to mu pomohlo nájsť sa v novom položení. Prechádzal sa ďalej s nimi a krásny mladý pár, na ktorom zaujato utkveli zraky všetkých pomimo idúcich, pretekal sa v preukazovaní mu vďaky a priateľstva, až konečne celkom okrial medzi nimi a tiež našiel slová, idúce od srdca.

— Popravde, ja milosťpanej mám viac za čo ďakovať, než ona mne. Ak som ju ja zachránil od telesnej nehody, ona mňa zachránila na duši. Jej ďakujem za svoje mládenecké sny, ktoré ma k dobrému, k užitočnej práci pobádali a od zlého ma ochraňovali. Za to som jej dlžníkom do konca svojho života — želám jej — vám obom takého šťastia, aké želám si i samému sebe…

Pred vchodom do kostola, nabitého ľudstvom, sa rozlúčili, ako úprimní priatelia.

*

Bohuš potom kaplánoval do roka, po roku dostal faru. Došlo i na to, že poznal slovenské modrooké dievča. Hľadal — našiel; klopal — otvorili mu, i dali mu to dievča. Teraz píše básne i básničky, ospevujúce tichý, utiahnutý a šťastný rodinný život — a tie básne už neodnáša náš bystrý Váh, ale ich čítajú naše mladé, nepokazené duše, túžiace za pravou, ideálnou a nie mizerným grošom zaplatenou láskou.

Či sa ešte stretne v tomto živote, ako si praje, s Maňuškou a jej mužom, aby im predstavil svoju ženu a povedal o svojom šťastí? —

To ja neviem a teda ani vám povedať nemôžem.