ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dlhom čase som sa zišiel s pánom majstrom Samom Srieňom. Na prvý pohľad som ho poznal a bol by som ho i od chrbta poznal, veď tak krátko a rezko v papučiach len on vedel kráčať; nikomu tak päty nepukali, ako jemu pri chôdzi. Ako by som nepoznal pána majstra Srieňa, keď mi on prvé čižmy ušil. Chcel mi ich pekne ušiť a preto mi boli malé, tesné, také, že mi na čelo pot vysadol, pokým mi ich prvý raz na nohy natiahol, a že nešli na nohu, musel ich zdnuka mydlom natrieť. Tlačili ma, že mi bolesť až k srdcu šla, ale pán majster povedal, že sa roztiahnu a ja som veril. Otec ich nechcel prijať, ale ja — žeby som nemusel zase toľko pri čižmárskom kláte sedávať, ako som sedával, pokým som si ich vychodil — povedal som rodičom, že sú mi dobré. Otec sa mi zahrozil, že ak pri obúvaní čižiem budem plakať, že mi ich do kaluže vyhodí.

Čižmy, miesto aby sa rozšírili, sa ešte viac zúžili; matka mi ich v druhej izbe obúvala, len aby otec moje ako hrach veľké slzy nevidel; a už keď raz na nohách boli, trpel som, lebo v „cokuliach“ (v drevených, papučiam podobných topánkach) som, ako väčšina detí, nechcel chodiť. V stredu alebo v sobotu som si od matky vyprosil zopár grajciarov, za ktoré som pánovi majstrovi pálené kúpil, žeby mi čižmy na kopyto natiahol a ja som zas cez celé odpoludnie pri jeho kláte sedel, a on, šijúc čižmy, rozprával mi povesti alebo niečo veselého zo svojho života, najmä z učňovských čias a tešil ma, že mi už čižmy nebudú úzke. Ale ma tie i po piatom i po desiatom natiahnutí na kopyto aj ďalej tlačili; len prvé jarné lúče ma oslobodili od tesných čižiem. Odvtedy som len raz mal tesné topánky, po ktorých mám pamiatku: otlaky, ktorých sa nemôžem už teraz ani vo voľných topánkach sprostiť.

Nuž, akoby som nepoznal pána majstra Srieňa, čo i šedivý a biely bol ako holub!

Zijdúc sa s ním, oslovil som ho:

— Pán majster, a vy ešte žijete?

Pán majster sa mi úctivo poklonil a so zrakom, ktorý prezrádzal, že ma nepozná, od päty po hlavu ma premeral a potom ticho riekol:

— Prosím, a kto ste vy?

— A vy ma naozaj nepoznáte, nepoznáte toho, ktorému ste tak často, vami ušité čižmy na kopyto naťahovali?

— A, veď som ja veľmi veľa čižiem na kopyto naťahoval, preto nemôžem vedieť, kto ste vy…

— A ešte ak ste ich také tesné ušili, že sa pri obúvaní museli — ľudia totiž — rozplakať ako ja… Zabudli ste, že som vám z detskej márnomyseľnosti čižmy nevrátil, ale som vám pálené nosil a vy ste mi pri vašom kláte, pokým sa moje čižmy na kopyte šírili, povesti rozprávali…

Pán majster vyvrátil hlavu, lebo bol nízky, chytiac ma za rameno, radostne mi do očí pozrel, jeho mdlé oči ožili, a riekol:

— Nuž, pane… a Berci, to že by si ty bol?

— Veru som to ja, — a na jeho otázky som mu hneď aj odpovedal: čo som a kde som a pozval som ho na pohár piva do neďalekého pivového výčapu. To po dlhšom rozhovore, stále mi tykajúc, čo mi je vždy dobré a milé, lebo ma to upomína na blažené detské časy, mi povedal:

— Už som veľa rozprávok tvojich čítal, i niektoré, ktoré som ti pri kláte rozprával. Ale prečo si neopísal moju majstrovú, ktorá si s čepčekom zachránila život, a to ver sám pánboh tak vnukol, žeby tak urobila, ako urobila…

— Neviem sa, pán majster, na tú vašu rozprávku rozpamätať. Prosím vás, vyrozprávajte mi ju znovu.

— Vyrozprávam, ale pod tou podmienkou, že ju napíšeš, dáš ju vytlačiť a pošleš mi ju.

Prisľúbil som, len je tá chyba, že teraz, keď ju píšem, pán majster už dávno s podviazanou bradou leží na pokoji, prestali mu päty pukať, a ja, ak by som mu chcel túto rozprávku dať prečítať, mohol by som to urobiť len skrze zručné médium počas špiritistickej seansy. Ale aj tu je chyba, lebo tam, kde sa ja ocitnem, tam sa duchovia neobjavia; to vraj preto, lebo v nich neverím. Ale ja to pripisujem mojim, ako drôtiky tuhým a zdravým zmyslom; lebo keď už začínajú duchovia na stolíku znaky dávať, odhalím, že médium to rukami alebo prstami urobilo, a keď to vysvetlím, stolík sa prestane hýbať, lebo prísediaci prestanú médium podporovať, čo predtým v rozčúlení, v napätí mozgu nechtiac robili, a privolaní duchovia sa vzdialia. Ale keď mňa odpracú, predvádzajú neuveriteľné skutky. Dajme my živí pokoj mŕtvym, máme my dosť svojich starostí a trampôt, načo ich trápiť našimi otázkami a žiadosťami?! Keď zomriem, dám si túto rozprávku do rakvy položiť, a ak sa tam s pánom majstrom zídem, prečítam mu ju. Neveríte, špiritisti, že sa to môže stať? Nuž, keď vy mne, ani ja vám neverím!

Pán majster mi rozprával:

„Stratil som zavčas rodičov, nuž moja sestra, ktorá sa bola už vydala, dala ma na remeslo v Sibovej za čižmárskeho učňa k majstrovi Úskočnému! Môj majster málo sedával pri kláte a mňa hneď vyučil plátať obuv. Ukázal mi raz, a keď som dobre nespravil, vyťal mi na modro lápsikom. Moje šťastie bolo, že málo sedával doma. Pani majstrová, dobrá duša — hovorila, že bola z panskej rodiny a šla za muža, lebo bol pekný — celé dni a noci sliepňala nad šitím — šila pre ženy šaty, a mne ukazovala, ako mám plátať; ona ma vyučila, takže potom lápsik oddychoval a môj chrbát ešte viac. Tak som spolu s majstrovou zarábal chlieb pre ich deti, z ktorého sa i pánovi majstrovi dostalo.

Nevedel som a neviem ešte ani dnes pochopiť, ako stačil majstrov majetoček, — mal dom a za vodou, na Fruškej Hore vinicu, — keď mu vždy vystačilo na karty i na kolky, iba ak vždy vyhrával, pričom iste i pil. Od pani majstrovej málokedy peniaze pýtal.

Stalo sa, že si sadol ku klátu a zopár dní robil — a robil rýchle a pekne. Pyšní ľudia si hoveli svojej márnomyseľnosti tým, že si dali uňho čižmy zhotoviť a nedbali, že musia dlho za nimi čakať. V taký čas, keď pri kláte sedel — aby mu na srdci odľahlo, — požaloval sa často žene, že sa pri kartách alebo kolkoch s tým a s tým povadil, ba i pobil, nadával všetkým do hlupákov, a že už nepôjde medzi nich.

No, netrvalo dlho, že sa pri dome a práci zdržal; bol nevrlý, akoby chorý, pokým nešiel. Potom už v noci pozde veselší domov chodieval, ba i mne sa pekne, keď som ho dnu púšťal, prihovoril.

Mnoho ráz pani majstrová i mne hovorila, že nevie pochopiť, odkiaľ len jej muž peniaze má a naposledy vždy prišla k tomu, že peniaze vyhráva.

K pani majstrovej chodila na rozhovor boháčka majstrová, ktorú prezývali „slamenou vdovou“, lebo sa jej muž v Lombardii stratil, nevedeli, kde sa podel, či zahynul, či v zajatí u Talianov zostal, a preto sa ani vydať nemohla.

Moja pani majstrová často prosila slamenú vdovu, žeby povedala jej mužovi, aby doma sedel, a div-divúci, môj pán majster na oslovenie slamenej vdovy vždy doma zostal, čomu som sa i ja tešil, lebo som vedel, že vdova na svoje trovy u nás bohatú večeru usporiada.

Po chutnej večeri pri víne alebo pive sa spievalo a môj pán majster i pred pani majstrovou horlivo dvoril slamenej vdove. Pán majster ju v noci alebo domov odprevadil, alebo spala u nás v prednej, pre hostí zariadenej izbe.

Keď čerešne dozreli, šli sme po ne, pani majstrová a ja, cez vodu Dunaj do vinice. Pozdejšie sme chodievali na hrozno a broskyne. Moja pani majstrová sa s každým pekne zhovárala. Raz v auguste sme na prievoze čakali. Slnko pražilo, každý sa do chládku uťahoval; teplá voda vydávala paru, ktorá mala rybí zápach; na prievoze, o kormidlo opretý, stál cigán-kormidelník, o ktorom sa hovorilo, že je najzručnejší zlodej v celom okolí, a pri ňom stála jeho žena s cigánčaťom na rukách.

K týmto sa priblížila moja pani majstrová, hladkala opálené a beztak čierne cigánča, hovoriac matke, že slnko veľmi páli dieťa na hlavu. Zobrala odo mňa košík a z neho vybrala niekoľko čepčekov. Moja pani majstrová vždy z pozostatkov látok našila čepčeky, ktoré chudobným malým deťom zadarmo rozdávala. I vtedy vyskúšala viacero, a ktorý sa dieťaťu najlepšie hodil, darovala mu ho so slovami:

— A zdravý ho zoder a veľký narasť!

Cigánka bozkala ruku pani majstrovej, ďakovala a tešila sa, že jej synček v čepčeku je pekný ako anjel. I otcovi sa dieťa muselo zapáčiť, lebo si ho vybozkával, jeho vždy zachmúrené oči sa vyjasnili a tiež chcel pani majstrovej ruku bozkať, ale táto mu ju nedala. Cigán jej pozrel do očí a riekol:

— Pani moja, za ten malý dar, ak len budem môcť, odmením sa vám.

Asi o týždeň sa i odmenil. Šli sme s pani majstrovou z vinice domov asi o štvrtej popoludní. Kompa bola naplnená volmi. I my sme na ňu nastúpili a sadli sme si na koč.

Kompa sa odrazila od brehu. Neprešli sme ani štvrtinou Dunaja, keď sa schytil hrozný víchor. Kormidelník obrátil kompu proti vlnám. Do kompy voda striekala a sem-tam ju metala. Voly sa splašili, ručali, chceli sa z kompy vyslobodiť; jeden na druhého vyskakovali a dvom-trom sa podarilo cez vysoké zábradlie skočiť do Dunaja; kompa sa na jeden bok nahla a v tom osudnom okamihu cigán-kormidelník skríkol:

— Berte palice a obkľúčte voly! Bite, tnite… lebo všetci zahynieme.

Cigán-kormidelník oddajúc kormidlo pomocníkovi sám sa náhlil na najnebezpečnejšie miesto pri zábradlí, pred voly a celou silou, strašne hrešiac, spolu s inými chlapmi bil voly. Tak odvrátil nešťastie. Lenže voly museli biť až pokým víchor kompu neprihnal na ľavý breh, a to bolo asi na pol hodiny chôdze dolu od miesta, kde kompa mala zastať.

Pani majstrová pristúpila k cigánovi a povedala:

— No, Nikola, už ste sa mi odmenili za čepček, zachránili ste mnohým, i mne, život; ďakujem vám.

— Ďakujte bohu a nie mne, ja som to z povinnosti konal, — a utekal nazad do kompy, kde voly už začali ponad koče preskakovať.

Keď to počul pán majster, povedal, že sa Nikolovi odvďačí s niekoľkými holbami vína. On si myslel, že pitie je najväčšia odmena. Zatiaľ však cigán mal ten čepček, ktorý nebol drahší od dvanásť-pätnásť grajciarov, za najväčší dar.

Slamená vdova často chodila k nám, pani majstrová pražila čerstvé klobásky, teľacinu a iné veci a za ten čas sa pán majster s vdovou v izbe zabávali. Mohli si to dovoliť, veď slamená vdova — ako sama hovorila — mala peňazí ako pliev, a ja som len vláčil mäso, pivo a víno.

„Potom malo nasledovať to najhoršie,“ a pán majster Srieň sa zamyslel. „Áno, áno,“ pokračoval, „ja som nebol doma, to mi potom pani majstrová rozprávali.

Pán majster odišiel do vinice pozrieť hrozno, kedy ho budú môcť oberať, a kvôli broskyniam pojal i mňa so sebou; pani majstrová zostala sama doma.

Asi cez poludnie zaklopal jej ktosi na gangové dvere od ulice, ktoré mala zamknuté vždy, keď sama zostala doma. Nič zlého netušiac, šla a odomkla dvere, ktorými sa rýchle vrútil muž a zamknúc dvere, vytiahol z nich kľúč a spoza opaska nôž. Pani majstrová vybehla na dvor a chcela o pomoc volať, ale cigán-kormidelník Nikola, lebo on bol ten zlodej, ju začal prosiť:

— Pani moja, prosím vás, nekričte! Ja som sa nenazdal, že ste to vy. Nebojte sa, poďte sem, nestane sa vám nič… Hľa, idem i dvere odomknúť, — a skryjúc dlhý nôž, otvoril uličné dvere a vrátil sa k majstrovej, ktorá hrozný strach prežívala.

Cigán, pristúpiac k nej, podal jej ruku a povedal:

— Odpusťte mi, že som vás nastrašil, ale chvála bohu, že som vás poznal; ten čepček vám život a mne svedomie zachránil. Poviem vám úprimne, ale vy nikomu, o to vás prosím: mňa slamená vdova za sto zlatých najala, aby som vás zabil. Nezraďte ma. Zbohom! — a cigán sa vzdialil.

Ja, keď som to počul, večer som slamenej vdove obloky vybil a pán majster ju ľutoval. Slamená vdova prestala k nám chodiť. Mňa oslobodili a ako tovariš som šiel do sveta.

„Ja hovorím, že to pánboh ukázal cestu mojej pani majstrovej, aby cigánčaťu dala čepček,“ dokončil pán majster Srieň rozprávku.