ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Venovanie

Komu vás mám venovať,
drobné moje piesne,
zime, letu, jeseni
a či mladej vesne?

Venoval bych milé vás
nádhernému letu,
ale slabý klások váš
bol by na smiech svetu.

Venovať vás jeseni
nemožno mi vcelku,
bo ľud biedny úrodu
potrebuje veľkú.

A v zime, ach, božechráň,
ľahké máte rúcho,
nôžky by vám pomrzli
i kde aké ucho.

Tak ostáva zlatý, hľa,
zjav mladuškej vesny,
nech vás ona uvíta
v škovránkovej piesni.

Tohto roku by sa bol dožil sto rokov a jeho srdce by sa iste bolo potešilo, keby uzrel pred sebou zväzok básní, obsiahly výber zo svojej celoživotnej tvorby. Bolo by ho hrialo vedomie, že národ naň nezabudol, ale priznal sa k nemu, ako k jednému zo svojich pevcov. Veď za života bol svedkom toho, že ten národ, ktorému oddal celú svoju dušu, čím ďalej, tým viac nechával svojho básnika zabúdaného v jeho dedinskej samote, a on musel poznať celú trpkú pravdu slov, ktoré vyslovila Ľudmila Podjavorinská v dedikovanej mu básni:

… verš Tvoj čistý, verš Tvoj mladý
kde-tu iba dušu sladí,
a mlaď naša preľúbezná
nás už nezná, nás už nezná…

Rozbor spoločenskej situácie i situácie v literatúre a umelecký vkus, aký mala mladá generácia v posledných rokoch Kýčerského života, nám potvrdí pravdivosť týchto slov a vysvetlí príčiny, pre ktoré tvorba tohto básnika ocitala sa na okraji nášho umeleckého života. Žiaľ, v literatúre to často býva, že o uznaní či neuznaní autora nerozhoduje vždy iba jeho dielo, ale i rozličné faktory mimoliterárne, ako priateľstvo, novinárska propaganda, hovenie momentálnemu vkusu publika, ovplyvnená verejná mienka súčasníkov, nepoznanie autora, alebo iba čiastočné poznanie z druhej ruky a pod.

Kýčerský prežil svoj život na dedine, ďaleko od literárnych centier, izolovaný a samotársky, umelecky a tvárne poplatný staršej básnickej škole, s prívlastkom „sedliacky“ básnik. Toto stačilo, aby ho estét, skúmajúci výlučne formálne výboje, vysunul mimo okruh svojich záujmov, či o ňom pomlčal, sociológ chápal ako doklad dedinského folklóru a literárny historik zaradil medzi Hviezdoslavových epigonov, i keď vcelku právom, predsa len bez zhodnotenia jeho individuálnej tváre. No výskum nášho kultúrneho dedičstva a hľadanie zdravých prúdov v našej literárnej minulosti káže sa nám zastaviť i pri diele Kýčerského, lebo ono predstavuje veľmi svieži a čistý tón v našej poézii. Onú ľudovosť, po ktorej tak často voláme, nájdeme v jeho tvorbe zastúpenú v hojnej miere, ba ona tu dominuje predovšetkým. Kýčerského poézia je obrazom srdca a citového sveta slovenského, najmä dedinského človeka, tej časti ľudu, ktorá sa v rokoch pred prvou svetovou vojnou a bezprostredne po nej nedostala ešte do styku s modernou civilizáciou a moderným kultúrnym prúdením, ale zachovala si — tak ako zovňajškove kroj a folkloristiku — tak vnútorne intaktnosť svetonázoru a duchovného života, ak chceme, určitý konzervativizmus, akoby zo strachu pred rýchlym, a nie dosť ekonomicky odôvodneným vpádom civilizácie, mysliac (v tomto prípade vcelku mýlne), že to bude na ujmu slovenského života.

Kýčerský nebol básnikom širokých rozmachov ani mnohostrannosti. Bol skôr zobrazovateľom citového sveta prostých ľudí. Rudo Brtáň o ňom napísal v nekrológu, že „všade zvučí ľudová pieseň a učí Hviezdoslav“. Ľudová pieseň dávala námet i látku, v drobných piesňach i formu a melódiu, Hviezdoslav učil vyjadrovať sa na širšej ploche a Kýčerský prejímal od neho moment národný a úctu k básnickému slovu i tvaru. Práve veľká spríbuznenosť s ľudovou piesňou dávala podnet mnohým nazývať jeho poéziu poéziou ponáškovou. Je v jeho poézii i ponášok. No v mnohých prípadoch ide o tvorivý čin autora, o uvedomelé vyspievanie citov a vyjadrovanie sa tónom ľudovej piesne. Lebo Kýčerský nerobí iba neosobnú ponášku, ale za všetkým stojí i on, na to, čo cíti a chce povedať ako básnik, nachádza ako najpriliehavejší tón, tón ľudovej piesne.

Keď spomienok padne päsť,
môjho srdca na bolesť,
ulomím si pre potechu
z drobných piesní ratolesť.

Kýčerský je zvláštny najmä svojím životom. Farársky syn, teda z prostredia, kde nebola cudzia ani latinčina ani písané slovo, po začiatočných štúdiách, ktoré mu tvoria iste dobrý úvod do vzdelanosti humanistickej a klasickej, dáva sa na roľníčenie. Zanecháva ďalšiu cestu za učenosťou a objatím humanistickej kultúry a volí si skôr tolstojovský spôsob života, pravda, značne odlišný od ostatných tolstojovcov. Nie Tolstého učenie, nie jeho asketické ideály ani apoštolát tolstojizmu, ale skôr typ takéhoto človeka, neodporujúceho zlému, ale sebestačného v práci a v svojich skromných nárokoch. Uvedomelý či neuvedomelý? Ale z rozprávania jeho netere vieme, že ho raz, orajúceho, navštívil istý profesor s tým, že hľadá slovenského „tolstojánera“. Myslel si o sebe toto i on? Nemáme dokladov. Ale spôsob jeho života nám čosi našepkáva.

Kýčerský je oráč i spevák. Orie, keď je na to čas, spieva, keď má na to čas. A práve preto, že nie je iba pozorovateľom dedinského života, ale je priamo v strede dedinského diania, nespieva o tom, aký je život zložitý a ťažký, ale preto, aby mu bol ľahší a krajší. Ako oráčovi škovránok nepomáha pri práci, ale svojím spevom mu dáva tušiť a poznávať nezanikajúcu silu života, ani jeho poézia nie je bojovou zbraňou, ale piesňou pre človeka. Literatúru chápe ako vyspievanie svojich citov, nálad, túžob a spomienok, skôr improvizuje, ako tvorí. Je to pre neho nedeľou či sviatočným dňom medzi všednými dňami. Nehľadajme v jeho tvorbe rozpory triedneho zloženia vtedajšej dediny, veľké sociálne zápasy a veľké témy. Nebolo pre to predpokladov. Žil osamotene, bez styku s takýmito pohybmi. Ak si želal slobodu ľudu, videl ju v prvom rade v oslobodení národnom a v pozdvihnutí človeka z prachu všednosti na stupeň, na ktorom by bol schopný tešiť sa z krásy, radostnej práce, lásky a pod. Miloval rodnú reč a strachoval sa pred jej záhubou. Aj o ňom možno povedať, čo povedal A. Matuška o Krčmérym, že „mu národné prekrývalo sociálne“.

A jednako nám je milý Kýčerského tón. Je v porovnaní s majstrami domácej i svetovej lyriky síce iba popoluškou, Marienkou-sirotou, ale zrodenou v slovenskej zemi, v krajine statočných, mravných a pracovitých ľudí, vyrastajúci pravdivo a organicky z prostredia, v ktorom sa zrodil. Aj takýto bol život! Neveľký, neslávny, neoslňujúci, ale život so všetkými predpokladmi rozvoja a rastu.

Kýčerského dedina nám je už dávnejšie nie ideálom. Jej patriarchálne vzťahy nahradzujú vzťahy iné, vynakladá sa úsilie na jej preformovanie. Ale nikto nechce vymazať jej minulosť a umlčať trilky jej tónov. Preto sa vieme zastaviť i pri týchto veršoch a potešiť sa nimi. Aj v tom je kus našej minulosti a úsilia o krajší život, a, pravda, i kus poézie. Náš dnešok nie je negáciou včerajška, ale jeho zákonitým pretvorením. A Kýčerského dedina je rodiskom otcov či dedov nejedného z nás.

Milan Kraus

Poznámka editora

— Ctená redakcia žiada odo mňa môj životopis a zreteľný podpis. Vyhovieť tejto žiadosti nemôžem, mám totiž ruky tak presilené ťažkou prácou, že nemôžem ani len svoje meno napísať tak, aby sa dalo prečítať.

K obšírnejšiemu napísaniu svojho životopisu potreboval by som viac času, preto obmedzím sa len na stručné dáta. Narodil som sa 23. novembra 1856 na Lazoch pod Makytou. Otec, Samuel Kokeš, bol ev. farárom a bývalým patentálnym seniorom, spolupracovníkom Kuzmányho, Hodžu a Hurbana na cirkevnom a národnom poli. Matka, rodená Karolína Petruchová, bola dcérou ev. farára zo Záriečia pri Púchove. Roku 1869 zaviezli ma do Modry na nemeckú normálku. Tam bol našim učiteľom pán profesor Ján Jaromír Majer. Strávil som tam tri roky. Potom som prešiel na gymnázium do Turč. Sv. Martina. Tam som skončil štvrtú triedu roku 1874, práve v ten čas, keď ministerský radca Gedeon Tanárky vykonal svoju inkvizítortskú návštevu na tejto škole. Keď gymnázium zavreli, prešiel som na hospodársku školu do Hrádku, kde som po troch rokoch absolvoval.

Roku 1877 vrátil som sa z Hrádku na Lazy a po smrti otcovej, ktorý umrel 17. novembra toho istého roku, prevzal som hospodárstvo. Tu až dodnes gazdujem. (Veru od tisíca ku stu.)

Takto píše o sebe básnik Pavol Kokeš-Kýčerský roku 1931 v Slovenskom literárnom almanachu. Takto sa azda po prvý raz privráva tento sedliacky básnik svojim čitateľom, vraviac o sebe a o svojom ťažkom živote. Pod týmito autobiografickými riadkami je sotva čitateľný, ťažkou rukou trasľavo napísaný pseudonym. A tieto, na oko suché biografické fakty, skrývajú v sebe tragiku celého Kokešovho života, prenasledovanie národné a s tým súvisiaci návrat k pôde, ktorá však pritvrdo sa odmeňovala svojmu básnikovi, jednému z mála, čo ju ospevoval priamo od pluhu, od kosy a písal svoje verše tvrdou mozoľnatou rukou.

A verše Kýčerského, roztratené po novinách, časopisoch a kalendároch, málokoho z našich literárnych kritikov zaujali, ľudia si ich poprečitovali, dobre im padol svieži tón, ľudové melódie a akási ozajstná zemitosť tejto poézie — ale viac nič. Od konca minulého storočia až takmer do jeho smrti (1933) zjavovali sa Kýčerského verše v Slovenských pohľadoch, Národných novinách, Dennici a v mnohých iných národných i cirkevných časopisoch, kde zapadali a iba niektoré znárodneli vo forme dnes už ľudových piesní. Len Štefan Krčméry, jemný estét našej literárnej kritiky, prilipol akosi intímnejšie k tejto poézii, hodnotil a neraz i prehodnotil ju, pripravil zväzoček 27 básní a vydal ich pod názvom „Piesne“ v Matici slovenskej (1927). Preňho to bola „… čistučká poézia! Ročníky Slovenských pohľadov v novom storočí sú ňou rozzunené. Zvuk lýry Kýčerského je tichý. Delikátny. Z poprevratových zasadaní matičných pamätáme si človeka dedinského, chudobne oblečeného, so šedivým fúzom, ale koľkokoľvek ráz sa dotkol rozhovor poézie, jeho jasné oči sa rozsvietili ako hviezdy. Rozumel posedeniu pri víne, rozumel muzike Cigánovej. Obrazotvornosť rozohrala sa mu niekedy z nárazu celkom nepatrného. Z pohľadnice akejsi vznikla jeho báseň o husároch, taká opravdivá, akých málo, aké rodia sa len vo chvíľach požehnaných.“ Takto ho charakterizoval vari dosiaľ náš najbystrejší kritik.

A čoho sa básnik nedožil, v tom mu splácame vďaku pri storočnici jeho narodenia dnes. Vydávame obšírny výber z jeho veršov. Základným prameňom boli nám materiále publikované v týchto časopisoch: Cirkevné listy, Dennica, Letopis Živeny, Ľudové noviny, Národnie noviny, Slovenské listy, Slovenské pohľady, Stráž na Sione, Vesna, Vianoce (príloha NN), Vzkriesenie (príloha NN), Živena. Okrem toho z Národného kalendára (amerického), Slovenského obrázkového kalendára, Tranovského kalendára a Zábavných a poučných knižiek. Výber usilovali sme sa urobiť čo najobsiahlejší, upustili sme od publikovania veršov čisto s náboženskou tematikou, veršov, ktoré sa tematicky opakovali, a najslabších básnických pokusov. Ďalším prameňom, z ktorého sme čerpali boli rukopisné materiály, ktoré si básnik jednak sám zrejme pripravoval pre prípadnú edíciu, jednak mu ich odpisovala jeho opatrovníčka Božena Hudecová z Lúk pod Makytou, ktorá ich aj opatruje a ochotne nám ich sprístupnila. Žiaľ, básnikove rukopisy boli neraz neprečitateľné, no pri tom všetkom sme sa usilovali čo sa len dalo „reštaurovať“ a prípadne publikovať.

Cykly sme si určili sami podľa náplne básní, pričom sme však vychádzali či už z básnikových názvov jednotlivých veršov, či citátov z veršov, aby to bolo duchu jeho poézie čo najbližšie. Pokiaľ ide o odchýlky rukopisov od publikovaného znenia, volili sme v tomto prípade znenie plnšie, i keď sme tým azda ubrali autorovi, no pridali veršu. Také zásahy boli najmä v básňach publikovaných v Slovenských pohľadoch, a tu tedy boli zásahy kompetentných. Pochopiteľne, gramaticky sme všetky texty upravovali podľa platných noriem.

Možno sa nájdu čitatelia, ktorým sa nebudú vidieť všetky Kýčerského verše na žiadúcej úrovni, azda sa pozastavia nad občasnou monotónnosťou zvukov jeho strún, všimnú si kde-tu i jazykových kalkov a nie vždy súzvučných rýmov, pobádajú, že sa niekde i celé verše opakujú, krátko, nebudú Kýčerského verše každému čitateľovi dosť uhladené vo forme a „hlboké“ v myšlienke. No prosíme ich, aby si uvedomili, že Kýčerský nepísal v tíšine pracovne plnej kníh, nežil život plný vzruchov a inšpirácií v pokoji a pohodlí. Veršovanie bolo mu iba útechou po trudných dňoch práce a neúspechov, ku svojej múze chodieval si doráňaný životom liečiť rany a chcel svojim balzamom poézie liečili aj rany svojich druhov i svojho národa. A takto sa, prosím, k čítaniu týchto veršov približujme i vtedy, keď uvedené slabiny zbadáme, takto ich chápme a uctime si ich. Sú ony i pri všetkých svojich slabinkách mocným a spoľahlivým ohnivkom v reťazi našej poézie tohto storočia, našským i keď neligotavým a nelešteným.

Veď takto si hodnotil Kýčerského tvorbu aj jeho veľký a nedostižiteľný vzor Pavol Országh-Hviezdoslav, ktorý sa mu takto poďakoval za zdravicu ku svojej šesťdesiatke:

Blahorodý pane, vysokoctený brat a priateľ môj!

Len dnes, dozvediac sa o Vašej bližšej adrese, bez pomeškania ďakujem Vám zo srdca za utešený poetický pozdrav, nímž ráčili ste ma poctiť z príležitosti narodenín. Nevezmite za pochlebenstvo — lebo úprimnosť je mojím heslom v spoločenskom obcovaní — keď poviem, že Vaše básne sú vždy tou najšťastnejšou emanáciou poetického ducha: tak krásne výrazom, prekvapujúce myšlienkou, bezprostredné citom: opravdivý prvorozvitý kvet v rannom jase farieb, pelu i rosy, pôvabný formou, vonný dychom… Nože, nám ich dopriavajte zhusta po hodnej kytici! Nebuďte skúpy, nemlčte, „Lapajte chvíľky nadšenia…“

Prosí Vás o to, Vás srdečne pozdravujúci a Vám úprimne oddaný brat Pavol Országh

D. K. 20. II. 1909

*

Nech je táto edícia vencom našej vďaky na básnikov opustený hrob pri storočnici jeho narodenia — veď možno bude to jediné takéto obsiahle vydanie z Kýčerského tvorby vôbec.

G. R.

Redaktor i vydavateľstvo vyslovujú osobitnú vďaku za sprístupnenie a opatrovanie básnikovej literárnej pozostalosti Božene Hudecovej v Lúkach pod Makytou.