ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hrozné tu boly časy. Roku 1355 ukrutný národ Osmanov či Turkov vtrhnul z Asie do Europy a pod sultánom Muradom I. zaujal celý zabalkanský kraj. Murad urobil Adrianopol svojím sídelným mestom a odtiaľto rozširoval moc a panstvo svoje na všetky strany.

Vtehdajší srbský cár Lazar nechcel sa podrobiť tureckej moci, odoprel dať poplatok, ba postavil sa aj na odpor. Na Kosovom poli ztrhla sa bitka (1389), kde chrabrosť a nadšenie Srbov boly by snáď i zvíťazily, keby na nešťastie nebol zúril nesvár medzi vojvodami Lazarovými. Jeho zaťovia Miloš Obilič a Vuk Brankovič pohašterili sa medzi sebou. Príčinu zavdaly k tomu jich ženy. A Vuk Brankovič, ktorý bol v porozumení s Turkami, obžaloval Miloša pred cárom, že chce srbskú vec zradiť, za čo tento od cára verejne pokarhaný bol. Miloš v povedomí svojej nevinnosti odpovedal len toľko: „Uvidíme, kto je verný a kto zradcom!“ Na to v noci pojal so sebou dvoch verných druhov, vyšiel tajne z táboru a hlásil sa tureckým strážam čo úskok, aby bol predvedený pred sultána. Sultán pustil ho pred seba, úfajúc, že pomocou jeho podarí sa mu zničiť srbské čaty. Keď ale v radosti podával mu pravicu na privítanie, vytiahnul Miloš nôž a vrazil ho sultánovi do srdca. Prítomní, pravda, oborili sa na neho, no Miloš sa bránil mužne; keď ale odťali mu pravú ruku, podľahnul presile a jeho telo rozsekané a roznosené bolo na šabľách tureckých.

Sultánov syn Bajazet v rozhorčenosti a bôli zúrive napadnul Srbov a pomocou zradcu Vuka Brankoviča obkolesil ich a zničil. Sám cár Lazar padnul živý do tureckých rúk a Bajazet nad mŕtvolou svojho otca dal mu zoťať hlavu. Tak zahynul posledný panovník srbský a Turci mali otvorenú cestu do našej vlasti.

Na uhorskom prestole sedel vtedy kráľ Žigmund, ktorý bol spolu i kráľom českým a cisárom nemeckým, a jako taký viac staral sa o trenice náboženské, než o blaho našej vlasti. Až keď turecké hordy zaplavily už všetky podunajské kraje, sosbieral asi stokráttisíc vojska a tiahnul proti Turkom.

Rozhodná bitka svedená bola pri meste Nikopoli (1396), kde kresťanské vojsko bolo cele zničené a sám kráľ Žigmund len horko-ťažko cez Carihrad a potom po mori ušiel so životom. Na bojisku ležalo šesťdesiattisíc Turkov a Bajazet nad toľkou ztratou rozhorčený, desaťtisíc zajatým kresťanom dal postínať hlavy.

No, smiloval sa Hospodin i nad našou ubiedenou vlasťou, lebo poslal nám muža, ktorý bystrým umom, neohroženým srdcom a mocnou pravicou vedel zastaviť prúdy na nás sa valiacich vôd tureckej moci. Mužom týmto bol Ján Huňady. Tento nesmrteľný hrdina a najslávnejší muž toho veku v nesčíselných bitkách porazil mnohonásobne početnejšie húfy nepriateľov a nazpät vydobil všetky Turkami zaujaté kraje krásneho Uhorska. Ba vydobil aj opanované kraje niekdajšieho Srbska, a keby ctižiadosť Vladislava, kráľa uhorského pri Várne roku 1444 nebola zapríčinila porážku našich, bol by iste zahnal Turkov do Asie nazpät.