Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Patrícia Šimonovičová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 36 | čitateľov |
„Ako je jeden Boh na nebi, tak bude aj jeden panovník na zemi!“ vyrieknul pyšný sultán Muhamed a so stošosťdesiattisícami vojska i ohromnými delami zastal pod srbským Belehradom.
V Budíne zasedal snem, a keď tam shromaždení páni to počuli, predesili sa. A to právom, lebo veď nebolo ani vojska ani peňazí v krajine. Len Huňady sa nenalakal. Najprv potravou zásobil Belehrad a potom vybral sa sbierať vojsko po krajine. No, nedarilo sa mu tak, ako si žiadal. Málo bolo tých, ktorí vstúpili pod jeho zástavy; a preto len s hŕstkou sosbieraného vojska musel bezčinne hľadeť, ako Muhamed doráža a čím diaľ tým väčšmi sviera Belehrad.
Konečne pridružil sa k nemu mních Ján Kapistrán so šesťdesiattisícami, len cepami, kosami a zahrdzavenými puškami ozbrojeným a zväčša len zo sedliakov pozostávajúcim vojskom, ktoré zo všetkých strán krajiny, áno i z cudzozemska posbieral. No, Huňadymu i toto bolo dostatočné, aby napadnul nepriateľa. Oboril sa tedy najprv na turecké loďstvo na Dunaji, ktoré aj šťastlive zničil a potom vnišiel do hradu.
Osem dní a osem nocí romonily turecké delá a ohromné gule metaly do hradieb belehradských. Vonkajšie hradby nemohly tomuto návalu odolať, a 21. júla 1456 na svitaní po trápnej a ťažkej práci vytisli Turci kresťanské vojsko z vonkajšieho mesta a na jeho hradby osadili znaky svojho víťazstva, polmesiac s koňskými chvostami.
Svitnul nový deň. Na jasnej oblohe neba vystupovalo slnce vo svojej rannej kráse. Posvätný pokoj panoval v prírode. Nezaševelil lístok. Nezašveholil vtáčik, tichosť panovala všade. — No, netrvalo to dlho, lebo v tom okamžení zaromonily delá, zarachotaly pušky a husté mraky čierneho dymu pokryly belasé klenutie jasnej oblohy.
Započal sa krutý boj. Turci sťa mrákavy kobyliek hrnú sa ku dnukajším hradbám, driapu sa hore nimi a všelijakým možným spôsobom usilujú sa dostať na hradby. Ale naši tiež nezaháľajú. Na dorážajúcich hádžu brvná a skaly, lejú vriacu vodu a olej; i delá chrlia smrťonosné gule; cvendžia meče, praštia kopije, tak že už mnohé rady tureckého vojska váľajú sa v krvi. Ach, ale to nič nepomáha! Na hromade mŕtvol zastane dva-triráz toľko čerstvých bojovníkov, ktorí novou silou, novou zúrivosťou tisnú sa na hradby. Už nieto poriadku, už niet poslušnosti! Všetko je len jedno zamotané klbko. Muž bojuje proti mužovi: päsť proti pästi. Kto ozaj zvíťazí?
Ach, a tam na západnej strane hradu musí byť našich málo. Slabá tam obrana. — A Turci to spozorovali, lebo ta tisnú sa najväčšmi. Už jeden z nich vystúpil i na hradby. Ozrutná to chlapina. V pravici drží ohromný meč a v ľavici žrď s polmesiacom a konským chvostom, ktorú usiluje sa na hradbe upevniť. Ach, a naši to nepozorujú! Či ozaj nenajde sa šuhaj, ktorý by tento odznak tureckého víťazstva vyrazil mu z ruky? — Chvála Bohu, áno. Hľa, už priskočil naš známy. Titus Dugovič a mečom doráža na ozrutu Turka. No, tento sa tiež neľaká! On mocne odráža jeho nápady. Poznať, že chlap našiel svojho chlapa. Z očí jim sršia blesky, meče cvendžia a z nich pršia iskry.
„Ocel skáče od oceli, rúbajú sa chlapci smelí!“ V tom zlomí sa Dugovičov meč na žrdi Turkovej. Lež ani to nezroní junáka. Odhodí kyptík na bok a priskočí ku samému Turkovi. Mocným ramenom objíme chlapa, napruží poslednú silu a s výkrikom: „S Bohom mať moja!“ vrhne sa i s Turkom do strašnej prepasti.
A vetríček za ním tichý materinské nese vzdychy: „S Bohom, syn môj, s Bohom!“
Zahynul junák. Ostré hrany skál rozcapartily jeho telo. No, nezhynul večne. Nad jeho hrobom stojí pomník, pomník večnej slávy. Belehradská pevnosť hlása i teraz svetu jeho junácky čin, a v knihách historie zaznačené jeho meno nevymažú viac veky a časy!
Dugovičov skutok oduševnil kresťanské vojsko. S výkrikom: „Ježiš!“ vrhlo sa na nepriateľa. Turci tomuto návalu odolať nemohli, ale húfne hrnuli sa z mesta von. A naši za nimi!
Bitka stala sa všeobecnou. Durkot diel, cvendžanie mečov, výkriky bojujúcich a stenanie ranených smiešalo sa v strašný pekelný lomoz. Aj sám sultán bojuje medzi prvými a príkladom povzbudzuje svojich. V tom vrazí mu niekto kopiju do boku a on naľakaný obráti svojho koňa a popchne k úteku. Jeho čaty ho nasledujú.
To rozhodlo bitku. Viac ako štyridsaťtisíc Turkov pokrýva bojisko. Mnoho diel, zbroje a inej koristi padne našim do rúk.
Belehrad bol osvobodený a turecká moc na istý čas zlomená. Huňady do nevädnúceho slávovenca priložil si nový kvietok a s jeho nesmrteľným menom zavznievalo i meno Titusa Dugoviča po celej krajine so slávou.