ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Keď cisár Jozef II. cestoval po svojich krajinách, prišiel i k jednomu gazdovi. Ten práve rozsieval hrach.

Cisár zastavil sa pred ním, a pýtal sa ho:

„Čo robíš?“

„Sejem hrach, vaša jasnosť,“ odpovedal gazda.

„A či očakávaš dobrú úrodu?“

„Ak neprídu, príde, ak prídu, nepríde,“ riekol na tú otázku gazda.

Cisár pokrútil hlavou, nerozumel tomu, preto pýtal sa gazdu, ako to myslí?

„Nuž, to je tak, vaša jasnosť,“ odpovie gazda, „tuhľa mlynár má tri sto holubov; ak tie na moju roľu prídu, úroda nepríde, keď neprídu, príde.“

Cisárovi sa toto vysvetlenie ľúbilo. Pomyslel si, že by mu mohlo niekdy vhodné byť. Naložil preto gazdovi, aby o tom nikomu nič nevravel, dokiaľkoľvek by sa mu neukázal.

Gazda sľúbil, že to nikomu nepovie, a cisár odišiel.

Po nejakom čase cisár Jozef navracal sa zase tade zo svojej cesty a zase sa u toho sedliaka zastavil. Ten práve na kraji role trnie do zeme zastrkoval.

„Čo robíš?“ pýtal sa ho zase panovník.

„Nuž, vaša jasnosť, robím z jednej škody dve.“

„Ako to?“ pýtal sa ho cisár ďalej, preto, že tej odpovedi nerozumel. „Povedz, ako to myslíš?“

„To je tak, vaša jasnosť,“ vykladal gazda. „Tuhľa mi chodili a šliapali po roli; dávam sem preto trnie, aby tadiaľ nechodili, ale už popredku viem, že mi budú chodiť vedľa ešte ďalej na roli.“

Cisárovi táto odpoveď sa ešte viacej ľúbila, než prvá; i umienil si, že vyprávať bude obe tieto hádanky svojim ministrom a vysokým úradníkom, keď zase príde do Viedne. Rozprávali potom spolu ďalej; nuž tu prišla potom reč i na gazdovu domácnosť.

„Čo robí doma gazdiná?“ pýtal sa zase cisár.

„Čo robí?“ opakoval si gazda pre seba. „Pečie doma dávno zjedený chlieb.“

Cisár usmial sa tomu a žiadal gazdu, aby mu to vysvetlil, že tomu zase nerozumie. Čakal, že gazda zase niečo vtipného prehodí; lebo vedel, že nemá — ako vravíme — sečku pod klobúkom.

Gazda s odpoveďou zase okúňal sa, preto panovník otázku opakoval a znovu gazdu k vysvetleniu ponúkal.

„Náš chlieb sa už dávno minul,“ riekol gazda, „preto vypožičiavali sme si od súsedov pecník po pecníku, až konečne gazdiná dala sa do pečenia. Keď chleba napečie, potom ho vrátime. Či to nie je teda už dávno zjedený chlieb?“

„Pravdu máš,“ prisvedčoval cisár, ktorému sa toto posledné rozlúštenie najlepšie ľúbilo. Keď potom zase chcel ďalej ísť, naložil gazdovi, aby nikomu žiadnu z týchto hádaniek, ani vysvetlenie nepovedal, dokiaľ by ho zase neuvidel.

„Áno, tak urobím,“ sľuboval gazda a dodával: „A keď vašu jasnosť uvidím, potom to môžem povedať?“

„Vtedy môžeš,“ riekol mu cisár a zase išiel ďalej.

O krátky čas prišiel cisár do svojho sídla, do Viedne. Tu povolal všetkých svojich ministrov, radcov a vysokých hodnostárov, a ustrojil im veľkú hostinu. Pri tej hostine dal im tie tri hádanky, ktoré bol od gazdu počul. Ale nikto ich nemohol uhádnuť, a preto dal im cisár istý čas na rozmýšľanie. Riekol im:

„Keď vás zase k hostine povolám, každý nech má odpoveď prichystanú. Kto hádanky uhádne, toho povýšim, ale kto nie, ten bude shodený. Z toho najlepšie poznám, kto má dobrý vtip a niečomu rozumie.“

Všetci teraz nepremýšľali o inom, než o tých hádankách, ale nikto ich rozlúštiť nemohol, lebo to bol veľmi tvrdý oriešok.

Konečne jednomu z ministrov napadlo, kadiaľ cisár v poslednom čase chodil, a hneď sa do tých krajov vystrojil. Myslel, že len tam ich cisár musel počuť, a že teda i on sa o nich dozvie.

Šiel, šiel, až konečne prišiel k milému gazdovi. Hneď sa teda spýtal, či nerozprával sa s cisárom. Keď mu gazda prisvedčil, vyzvedal sa, či o tom nebola reč.

Gazda netajil, ale hádanky rozlúštiť nechcel a nechcel.

„Prečo mi nechceš povedať, čo hádanky znamenajú?“ pýtal sa ho minister.

„Preto, že nesmiem, lebo mi to jeho jasnosť zakázala.“

„A nepovieš mi to, ani keď ti sto dukátov za to dám?“

„Nesmiem.“

„Ani keď ti dám dve sto dukátov?“

„Ani vtedy.“

„Ani keď ti ich dám päť sto?“ neprestával minister na gazdu dorážať.

„Počkajte,“ rozmýšľal gazda a o chvíľu váhal. Po chvíli, keď si to dobre premyslel, riekol:

„No, keď mi dáte päť sto dobrých dukátov, tak vám to poviem.“

Utrčil teda dlaň, a minister mu na ňu čítal dukát za dukátom, až ich bolo päť sto. Gazda každý dukát na dlani obrátil hlavou hore a orlom dolu. Minister myslel, že si ich prezerá, či nie sú falošné, ale on to robil z inej príčiny.

Keď si gazda peniaze schoval, riekol ministrovi všetko o tých hádankách, a ten s radosťou poďakujúc sa mu, zase ponáhľal do Viedne. A bol už svrchovaný čas; lebo sotva do Viedne dorazil, ministri a radcovia zase boli na hostinu povolaní. Sišli sa všetci, boli smutní, zarazení; len náš minister nebál sa, ten čakal, ako panovníka prekvapí, až príde reč na tie hádanky.

Keď už chvíľu hodovali, začal konečne cisár o tých hádankách. Všetci mlčali a smutne na seba pozerali, iba náš minister hlásil sa, že ich uhádol. Cisárovi to bolo veľmi divné, a hneď mal v podozrení gazdu, že zákaz prestúpil.

I dal si ho zaraz povolať.

Gazda prišiel a cisár hnevlive naňho uderil:

„Ty si prestúpil môj zákaz! Sľúbil si mi, že nikomu vysvetlenie nepovieš, dokiaľ mňa neuvidíš, ale tys’ to predsa povedal.“

„Vaša jasnosť, ráčte odpustiť, povedal som.“

„Budeš teda potrestaný.“

„To nie, veď som ja vašu jasnosť skôr videl, než som to povedal.“

„To nie je možno,“ bránil sa cisár, „veď som od toho času ani z palácu nevyšiel.“

„A predsa som vašu jasnosť päť sto ráz videl, prv, než som to povedal,“ stál na svojom smelý gazda.

„Ako? To je nemožnosť!“

„Nuž to je tak,“ vysvetľoval gazda, „dostal som päť sto dukátov, a na každom je obraz vašej jasnosti; tak som si každý obrátil, aby som vašu jasnosť na každom videl.“

Cisár podivil sa vtipu gazdovmu, a nielen že trest mu odpustil, ale ho ešte i on hojne obdaroval.

2

Keď Karol V. r. 1540 prišiel do Paríža, privítaný bol zvláštnym rečníkom, ktorý všetky jeho cisárske cnosti do neba vychvaľoval.

Cisár počúval rečníka s veľkou pozornosťou a potom odpovedal:

„Veľká chvála, ktorú mi tu vyslovujete, teší ma veľmi; vidím zo slov vašich, akým byť mám, teda dobre si ich zapamätám.“

3

Bývalý president Spojených Štátov amerických, Cleveland, prezradzoval už čo chlapec bystrý, zároveň ale i šelmovský um.

Raz ho chcel učiteľ pre študentský kúsok potrestať, a síce mal dostať linonárom na ruku.

Pred školou hral sa malý Cleveland, pri čom si ruky veľmi černidlom zašpinil.

Učiteľ vyvolal ho z lavice a držiac linonár v ruke, napomínal ho, aby sa pekne držal.

A teraz mala nasledovať pokuta.

Chlapec však prv, než by bol podal pravicu k zaslúženému trestu, bojac sa, že za špinavú ruku dostane dvakráť toľko, napľuval si chytro na dlaň, a žeby bola koľko-toľko čistejšia, utrel si ju o kabát, ľavú ale schoval za chrbát.

Učiteľ, vidiac špinavú ruku, riekol:

„Keď v celej triede najdeš i len jednu ruku, ktorá by bola špinavšia, než tvoja, nuž ti tento raz odpustím trest.“

Bez toho, aby bol slovo preriekol, ukázal Cleveland svoju ľavú ruku, ktorá, poneváč ju o kabát utrel, bola ešte špinavšia.

Učiteľ sa ledva vedel smiechu zdržať, chlapcovi spolužiaci ale vypukli v hlasitý smiech.

„Dobre,“ hovorí učiteľ, „tento raz ti je odpustené, môžeš ísť na miesto.“

A malý šelma hrdo kráčal do lavice.

4

Pruský kráľ Fridrich II. mával často za hosťa chýrečného, ale nevereckého, bezbožného učenca Voltairea, ktorý pri tabuli (stole) jeho častejšie plané vtipy a posmechy si strojil z viery a náboženstva.

Raz tiež tak, keď práve hosťom do reči prišiel život posmrtný v nebesiach a blaženosť nebeská, hovoril, že on by svoje miesto v nebi daktorému z tu prítomných milerád odpredal.

Na to ozve sa jeden bohatý a nábožný muž:

„Milý pane! My sme tu pod pruským kráľom. U nás je ten zvyk a právo, že najprv ten, ktorý chce niečo predať, musí sa preukázať, či skutočne je majiteľom toho, čo na predaj vystavuje. Ak sa teda preukážete, že miesto v nebi po smrti máte uchystané, ja milerád ho odkúpim bárs hneď za celý svoj majetok.“

Bezbožný ruhač na to umlknul, poneváč mu ten nábožný muž naozaj do živého zaťal.

5

Kráľa francúzskeho, Ludvika XII., predstavovali raz v jednom deji divadelnom ako smiešneho lakomca.

Kráľ sa o tom dozvedel, ale nenahneval sa na to, lež povedal:

„Je mi milšie, keď smejú sa ľudia mojej lakomosti, než aby som ich videl plakať nad mojou márnotratnosťou.“

6

Demosthenes, mudrc grécky, mal tú vadu, že brbtal. Chcejúc rečnením vlasti svojej a spoluobčanom svojim pomôcť, umienil si cvičiť sa tak dlho, až by správne hovoriť sa naučil. I vložil si do úst kamienky a silným hlasom vraviac, na brehu morskom sa prechádzal a do vrchu vystupoval, aby si hlas sosilnil. V malej svojej izbičke na mnoho mesiacov sa zavrel a v prednášaní sa cvičil, a žeby vychádzať nemohol medzi ľud, na hlave polovicu vlasov do kože si ostrihal. Spozorujúc, že pri rečnení jedným plecom pomykuje, zavesil nad ním končitý meč, tak, aby každým pohybom pleca pichnul sa. Konečne docielil toho pilnosťou a vytrvalosťou svojou tak ďaleko, že medzi Grékmi stal sa prvým rečníkom.

7

Chudobný dôstojník predstavil sa raz cisárovi Jozefovi II. a prosil ho o podporu pre svoju nemocnú manželku a dcéru.

„Mám len osemdesiat dukátov,“ riekol cisár. „Ak sa vám nimi pomôže, toť sú.“

„To je veľmi mnoho, veličenstvo,“ skočil cisárovi do reči lakomý dvoranín vedľa stojaci, „osemdesiat zlatých by mu tiež dosť bolo.“

„Máte ich?“ pýtal sa cisár.

„Tu sú,“ odpovedal dvoranín, a siahnuc do tobolky, podal cisárovi osemdesiat zlatých.

Cisár vzal peniaze, a podávajúc ich zároveň s dukátmi dôstojníkovi, riekol:

„Poďakujte sa tomuto pánovi, lebo ho veľmi teší, že môže k čiastke mojej svojimi osemdesiat zlatými prispeť, aby pomohol vašim nemocným.“

8

Ktoréhosi júlového dňa r. 1853 šiel cár Mikuláš I. sídelným mestom Petrohradom a stretol pohrabný voz, za ktorým okrem špitálneho sluhu nikto nekráčal. Cár kázal svoj povoz zastaviť a otázal sa sluhu, koho to pochovávajú. Sluha odvetil:

„Je to chudobný úradník, ktorý umrel v nemocnici.“

Keď to cár počul, sosadol so svojho kočiaru, pokrižoval sa, sňal čiapku s hlavy a kráčal vážne za rakvou. Netrvalo dlho a so všetkých strán hrnulo sa obecenstvo podívať sa na ten pohrabný sprievod. Všetko pripojovalo sa a sprevádzalo rakev.

Vidiac za sebou veľké množstvo ľudu, cár pokrižoval sa, opäť dal si čiapku na hlavu a preriekol ku zástupu:

„Prosím vás, páni a dámy, vykonajte kresťanský skutok a doprevaďte zomrelého ku hrobu.“

Potom sadol do kočiaru a šiel svojou cestou.

9

Alexander Veľký, vidiac raz v Efeze svoj obraz chýrečným Apellesom maľovaný, nechválil ho dľa zásluhy.

Keď však priviedli Alexandrovho koňa, zarehotal tento na koňa na obraze namaľovaného, ako keby bol videl opravdového koňa.

„Jasnosť,“ hovoril na to umelec, „mne sa vidí, že tvoj kôň lepšie rozumie sa obrazom, než ty!“

10

Ruský cár Pavel I., ktorý, ako známo, mával často veľmi podivné nápady, stretnul jednoho dňa obecného vojaka, ktorý sa mu bol už na prvý pohľad veľmi zapáčil, a umienil si, že ho preto povýši.

„Poručík (lajdinant), vstúpte ku mne do koča!“ zavolal na neho cár.

„Veličensto, som len obecným vojakom!“ odvetil povolaný vojak.

„Kapitán cár sa nemýli!“

„Prosím, veličenstvo, poslúcham!“

„Veľmi dobre, major, posaďte sa vedľa mňa. Dnes máme pekné počasie.“

„Veličenstvo netrúfam si…“

„Čo to znamená?“

Vtedy bol už povoz dorazil do palácu. Keby bola vozba dlhšie trvala, kto vie, s akou hodnosťou by bol prepustený býval šťastný vojak.

11

Dr. Hyrtl, professor na lekárskej universite, zkúšal Žida menom Jerusalem. V predsieni čakalo množstvo Židov. Dvere otvoria sa, ale v nich na miesto kandidáta zjavil sa Hyrtl. Rozprestrúc ramená, riekol:

„Plač, Israel, — Jerusalem padol!“

12

O Milošovi Obrenovičovi, bývalom kniežati srbskom, kolujú rozličné zajímavé historky. Neznal síce ani čítať, ani písať, a štátne listiny podpisoval zaňho mladší jeho syn, potomný knieža srbský, Michal Obrenovič, ale predsa bol ducha veľmi bystrého, znamenitým vojvodcom a znalcom štátnych vecí. Povahy bol takej, že nikdy netrpel odporu.

Raz, keď bol vo Viedni, vyšiel si ráno na prechádzku v sprievode svojho pobočníka. Vedľa cesty, vedúcej k Prateru (tak zove sa tam veľký park či krásoháj), zazrel chudobnú flárku, predávajúcu pecníky chleba. Chcejúc jej dať niečo utržiť, riekol pobočníkovi, aby vzal od nej pecník chleba, že jej zaplatí.

Pobočník hľadel odvrátiť knieža od toho úmyslu.

„Vaša jasnosť,“ vravel, „ľudia by sa smiali, že si srbský knieža musí kupovať chlieb v Práteri.“

Ale knieža nedal nič na pobočníkove slová a pokročil s koňom až ku predavačke, a hodiac jej dukát, vzal si najväčší peceň a vstrčil ho pod pazuchu. Nevšímajúc si toho, či si kabát zamúčil, jazdil ďalej. Keď prišli na vršek, spustil chlieb, ktorý sa ďaleko skotúľal, a rozkázal pobočníkovi, aby mu ho priniesol. Pobočník voľky-nevoľky musel poslúchnuť. Soskočil s koňa a priniesol peceň.

„Teraz ho ty ponesieš!“ riekol Miloš, a pobočník musel klusať s pecňom chleba najhlučnejšími ulicami Viedne až k domu, v ktorom boli ubytovaní.

13

Kráľ Henrich VI. zablúdil v hore, v ktorej so svojimi ľuďmi poľoval, a darmo hľadal cestu, po ktorej by sa zase na známe miesto dostal. Tu videl stáť sedliaka vedľa malého chodníčka, ktorý neprestajne na jednu stranu sa díval. Nuž pýtal sa ho kráľ, koho vyzerá a očakáva, na čo tento odpovedal, že tadiaľ má vraj ísť sám kráľ, ktorého by rád videl.

Henrich sľúbil sedliakovi, že mu kráľa ukáže, keď dovedie ho na miesto, kde sú jágri kráľovskí zhromaždení. Sedliak sľúbil tak urobiť, a hneď kráčali spolu z hory.

Na ceste pýtal sa kráľ sedliaka, po akom znaku by poznal kráľa?

„Neviem,“ odpovedal tento, „ale ako očúvam, že kráľ nedáva klobúk s hlavy, kdežto ostatní všetci klobúky alebo čiapky pred ním strhajú, a dľa tohoto som ho teda chcel poznať.“

O chvíľu prišli k ostatným poľovníkom, ktorí úctive strhli klobúky, vidiac blížiť sa kráľa. Kráľ a sedliak nestrhli; sedliak z podivenia a kráľ z obyčaju.

„Nuž, teda, kto je ten kráľ?“ pýtal sa Henrich.

„Ach,“ divil sa sedliak, „ako vidím, je to jeden z nás.“

Kráľ usmial sa, dal sedliakovi za odprevadenie nový-novučičký dukát, a kráčal ku koču, ktorý naňho niže na ceste čakal.

Sedliak dlho—dlho díval sa ešte na kráľa a jeho sprievod; konečne, keď mu všetci s očí zmizli, ťahal i on spokojne domov.

14

Fridrich Veľký, kráľ pruský, bol náruživým milovníkom poľovačky. Aby zvedel, aký bude čas v dobe poľovačky, vydržiaval viacej hvezdárov.

Raz tiež, chcejúc usporiadať veľký pohon, pýtal sa hvezdárov, bude-li pekné počasie, a oni istili, že veru bude stále pekný čas.

Kráľ teda nemeškal, dal svolať svoju družinu a pozval i svojich hvezdárov.

Keď prišli k hore, oral na pokraji lesa sedliak, majúc do pluhu somárov zapriahnutých, ktorí neprestajne iákali.

Kráľ, ktorému sa toto revanie neobyčajným zdalo, pristúpil k oráčovi a pýtal sa ho:

„Prečo iákajú toľko tí tvoji somári?“

„Vaša jasnosť, bezpochyby bude pršať!“ znela odpoveď, a skutočne asi za hodinu spustil sa silný lejak, ktorý i jeho jasnosť kráľovskú náležite vyčesal.

Kráľ obrátil sa na to ku svojim hvezdárom, a ukazujúc na somárov, riekol:

„Toto sú hvezdári, ale nie vy!“

15

Tenže Fridrich Veľký stretnul raz malého žiačka, ktorý po ulici veľký krik robil.

„Nerob taký vresk,“ napomenul chlapca, „a choď radšej poriadne do školy!“

„Hľaďteže,“ smial sa mu chlapec, „chce byť kráľom, a nevie ani to, že vo štvrtok nechodí sa do školy!“

16

Za času cisára Jozefa II. latinčina ešte i za hranicami uhorskými bola dosť bežná, ale pravda nie tak všeobecne, ako v Uhrách. Keď teda raz menovaný panovník Čechy navštívil, mestská rada v Š. uzavrela vznešeného cestovateľa vo troch rečiach, latinsky, česky a nemecky, uvítať, pri tom ale jemu z mestského rybníka šťuku darom obetovať.

V ustanovený deň došiel cisár, a pán „pudmíster“ mesta Š., majúc medzi húfom obyvateľstva za sebou i mestského sluhu s rybou vo vreci, vítal ho nasledovne:

„Offero Tibi (obetujem ti) šťukám — servus (sluha) má v kabele — so lang!“ (tak dlhú).

V tom rozpial rečník obe ramená od seba, aby veľkosť ryby náležite objasnil.

Cisár Jozef zasmial sa chutne, doložil svoje „bene“ (dobre je), kázal rybu vziať a šiel ďalej.

17

V čas prvej revolúcie francúzskej u konca minulého storočia, vychýrený vodca ľudu a rečník republikánskeho snemu, Mirabeau, dotieral vo sneme na to, aby po celej krajine všetky lotterie a hry hazardné na večité časy zrušené boly.

Tento návrh slávneho rečníka potkal sa s veľkým odporom, a menovite jeden zo snemovníkov privolal mu posmešne:

„Čože pachoríte sa toľko proti tým hrám hazardným a lotteriam? Veď ste vy sami jeden z najväčších hráčov!“

„Práve preto,“ odvetil Mirabeau hromovitým hlasom, že pekelné osiedla tejto hry ešte i tak rozvažitého človeka, ako som ja, zaslepiť môžu; z vlastnej zkúsenosti mojej môžem žiadať ich konečné zrušenie. Lebo akože budú ony pôsobiť na iných, menej rozvahy majúcich ľudí?“

I zamlkli všetci odporníci, a návrh Mirabeauov stal sa aspoň na čas prísnym zákonom.

18

Anglický kráľ Juraj IV. raz bol sa vyslovil, že by si rád obzreť chýrny pivovár Barclaya a Perkinsa v Londýne.

Keď sa o tomto dozvedeli majitelia pivováru, pozvali kráľa a poprosili ho, aby si v pivováre zaraňajkoval.

Kráľ prišiel a v jednej pekne zariadenej miestnosti boly nastolené raňajky. Po raňajkách riekol, že najsamprv chce si obzreť tie obrovské sudy.

Vtedy predstúpil Perkins a riekol:

„Veličenstvo, ráčili ste raňajkovať v najväčšom sude!“

Len potom spozoroval kráľ, že skutočne raňajkoval v sude.

19

Cisára Leopolda II., keď bol práve zlej vôle, oslovil jeden starý vojak, ktorý na základe odporúčania prosil o povýšenie platu.

„To nejde,“ odpovedal cisár krátko, „moja pokladnica má dieru.“

„Moja hlava má päť dier, veličenstvo,“ odpovedal starý vojak, „a ešte vždy stojí v službe môjho cisára.“

„To mení na veci,“ hovorí cisár prívetive, „tie diery sa musia na každý pád zalepiť.“

A povýšenie platu prevýšilo očakávanie starého vojaka.

20

Cisár Jozef II. pozoroval kedysi dôstojníka stráže na dvore stojáceho, ktorý, bárs ho niekoľko ľudí zdvorile pozdravilo, nikomu nepoďakoval.

Jozef dal si dôstojníka predvolať.

Dôstojník hrdo stál pred cisárom, keď tento pýtal sa ho:

„Menujete sa N. N.?“

„Áno, vaše veličenstvo!“ odpovedal dôstojník.

„Je váš otec dvorným radcom?“

„Áno!“

„Váš otec obetoval zaiste mnoho na vaše vychovanie?“

„Mali sme vždy výtečných učiteľov.“

„Tak? Tomu sa veľmi divím. Ako sa to teda stalo, že ste sa nestali zdvorilejším? Videl som, že vás niekoľko ľudí pozdravilo, a vy ste im ani nepoďakovali. Pamätajte si, že prívetivá tvár a klobúk v ruke nestojí nič, ale môže prospeť veľmi mnoho!“

21

O ruskom veľkokniežati Alexejovi vypráva sa nasledujúca charakteristická historka:

Princ Alexej vstúpil k námorníctvu za kadeta. Loď, na ktorej sa plavil, uderila sa o skalnatý breh dánsky a poškodila sa. Admirál (veliteľ lodí) rozkázal, aby sa mužstvo na člnoch zachránilo a kázal veľkokniežaťu, aby do prvého člna vstúpil. Princ nechcel poslúchnuť. Admirál rozkazoval mu ako veliteľ.

„Veliteľu, nemôžem vás poslúchnuť,“ znela odpoveď, „lebo neslušalo by synovi cárovmu, aby prvý loď opúšťal; ja zostanem s vami až do posledného člna!“

„Ale ja vás dám pre neposlušnosť potrestať!“

„Urobte, ako chcete, ale ja neposlúchnem!“ odpovedal mu princ.

Keď už všetko mužstvo ku brehu pristálo, zachránil sa teprv princ s admirálom. Veľkoknieža bol, ako mu admirál sľúbil, potrestaný. Ruský vyslanec v Kodani (hlavné mesto v Dánsku) oznámil to hneď cárovi, a ten mu nato takto odpovedal:

„Schvaľujem admirála, že môjho syna, kadeta, pre neposlušnosť potrestal, žehnám a v duchu objímam ale i syna svojho za to, že rozkaz admirálov neposlúchol.“

22

Roku 1894 dosadol v Záhrebe na stolicu arcibiskupskú nový biskup. Menuje sa Dr. Posilovič. Je synom obuvníkovým a bol tiež svojho času obuvníckym učňom.

Vysoký ten hodnostár cirkevný rád rozpráva o tých časoch, kde v zasmolenej zástere roznášal po Záhrebe majstrovým zákazníkom obšívanú a novú obuv.

23

Henrich IV., francúzsky kráľ, mal krásneho koňa, ktorého tak vysoko cenil, že celému služobníctvu oznámil, že ten, kto prvý príde mu kedysi so slovom „zdochol“, bude synom smrti.

Akokoľvek dávali pozor na toho koňa, konečne raz predsa ochorel a zhynul. Každý sa bál tento prípad kráľovi oznámiť, a predsa nesmeli to zamlčať. Konečne hlásil sa jeden mladý sluha, že pád ten zvestuje kráľovi.

Šiel teda ku kráľovi, a akonáhle ho zočil, smutným hlasom a akoby bez dychu zvolal:

„Ach, ten kôň — to kráľovské zviera — tá perla všetkých koní…“ a zajachtával sa za každým slovom.

Henrich, ktorý hneď tušil, čo stalo sa, skočil mu rozhnevaný do reči:

„Dozaista kôň ten zdochol!“

„Vaše veličenstvo prepadlo smrti,“ odpovedal mladý sluha, „vaše veličenstvo ráčilo prvý povedať slovo „zdochol“.

Henrich sa chutne zasmial nad spôsobom, akým mu bolo oznámené, že jeho miláček-kôň zhynul, a vtip sluhov natoľko ľúbil sa mu, že ho zaň ešte obdaroval.

24

Raz, keď sa Matej kráľ v gemerskej stolici bavil, usporiadali gemerskí zemani jemu k úcte skvostnú hostinu. Ako to obyčajne pri pohároch býva, zdravkalo sa na všetky strany. Zdravice sa vynášaly na kráľa, na vlasť a na jednotlivých veľmožov; len roľníkov — ako sa vtedy ani čakať nedalo — nikto nespomenul.

To Mateja, ako ľudomila, mrzelo, a nedajúc na sebe nič znať, po hostine pozval všetkých stolovníkov na prechádzku do blízkych viníc.

Ako došli do viníc, vyžiadal si kráľ motyku a dal sa s celou chuťou do kopania; kráľom vyzvaní zemani urobili takisto. Lež netrvalo to dlho, a jeden za druhým začal vyvstávať, až konečne uprosili kráľa, aby ich od ťažkej tejto pre nich práce osvobodiť ráčil.

A šľachetný kráľ, obrátiac sa ku nim, preriekol tie pamätné slová:

„Vidíte, pánovia, aký ťažký je život chudobného roľníka; nesluší sa teda, aby ste ho opovrhovali, lež slušná vec je, aby, keď pijete víno, rozpomenuli ste sa i na toho, ktorý v potu tváre svojej vinicu obrába.“

25

Pri konci panovania cisára Františka I. vybral si jeden zámožný hospodár z neďalekého, pre dobré vína svoje známeho mestečka Gumpoldskirchen do cisárskeho hradu, obťažený dvoma košmi so sklenicami najlepších ročníkov svojho vína, aby ho dal cisárovi okoštovať.

Dvorskej stráži padnul ten človek, s košom na každom ramene, hneď do očí, a na otázku: čo chce? prostosrdečne odpovedal, že chce dať svoje vína cisárovi okoštovať.

Strážnici mali rozkaz, aby každého, nejakú divnú prosbu majúceho človeka, ak ináče nie je patrný blázon, cisárovi oznámili; čo tedy stalo sa i v tomto prípade.

Bolo asi desať hodín ráno, a cisár dal človeka hneď pripustiť k sebe. Po krátkom srdečnom pozdravení složí človek oba koše, vytiahne z remenných nohavíc pohárik a počne nalievať, „aby pán cisár jeho vína okoštovali“.

Cisár díva sa usmievave na tieto prípravy a doloží potom láskave:

„Môj drahý! Ja nikdy predpoludním víno nepijem ale oddajte koše môjmu komorníkovi tu v druhej izbe, a víno dôjde na môj stôl.“

Náš človek ale začne sa povážlive za uchom škrabať a doloží pochybujúcim hlasom:

„Ale aké?“

Obával sa, že by ho komorník mohol zameniť s iným, horším.

„Nuž nechajte mi,“ odpovie cisár, „jednu sklenicu tu, iste ju dnes okoštujem,“ a urobil hlavou poklonu, znakom toho, že je konec audiencie.

Hospodár postavil sklenicu na stolík, sobral koše a vypratal sa von; ale zrazu ešte raz otvorí dvere cisárskej izby, a pohrozí sa prstom cisárovi, volajúc:

„Ale že sám okoštovať!“

26

Ruský generál, gróf Suvarov, jehož meno víťazné dobre znali Turci, Poliaci, Taliani a Švajčiari, nielen prísne dbal na kázeň (disciplínu) vojenskú, ale i seba podroboval vlastným rozkazom, ako keby ich bol nariadil niekto iný, a nie Suvarov; a často museli adjutanti rozkazovať jemu menom vlastným, a on poslúchol ich ochotne.

Raz veľmi rozhneval sa na vojaka, ktorý zanedbal svoje povinnosti, a začal ho biť. Tu jeho adjutant, mysliac, že môže preukázať službu i generálovi i vojakovi, osmeliac sa, prišiel k nemu a riekol:

„Generál Suvarov rozkázal, že nikdy nemáme dopustiť, aby nás opanovaly vášne.“

Suvarov zaraz prestal vojaka biť a povedal:

„Poneváč tak rozkázal generál, musíme poslúchnuť.“

Kto seba premáha, veľkým je hrdinom.

27

Domoulin, chýrečný lekár francúzsky, hovoril, umierajúc, k lekárom, ktorí okolo jeho lôžka stáli:

„Pánovia! Po mojej smrti zostanú tu predsa ešte traja znamenití lekári.“

Každý z prítomných nazdával sa, že on je jedným z tých troch, preto naliehali na umierajúceho, aby ich pomenoval.

Domoulin riekol:

„Sú to: voda, pohybovanie a striedmosť.“

28

Za panovania anglického kráľa Karola II. nebolo dovoleno, aby ženské na divadlách anglických vystupovaly, teda mladíci, do ženských šiat oblečení, hrávali ich úlohy.

Raz stalo sa, že kráľ prišiel do divadla skôr, než v obyčaji mával, tak že herci ešte celkom pripravení neboli. Kráľ mrzute pýtal sa, aká je príčina, že ešte nehrajú? Riaditeľ divadla, vediac, že holou pravdou najlepšie u kráľa vyhovorí sa, zašiel do jeho lóže a riekol:

„Vaša jasnosť, kráľovna ešte nie je oholená!“

Kráľ zasmial sa srdečne a čakal potom trpezlive, až herec, ktorý mal predstavovať kráľovnu, bol oholený.

29

Raz priviedli pred kráľa Fridricha II. vojenského úskoka (desertéra), ktorý vyhováral sa, že preto utiekol, poneváč veci jeho veličenstva stoja veľmi zle.

„No,“ vraví Fridrich dobromyseľne, „počkaj ešte osem dní, synku; nepôjde-li to lepšie, teda utečieme spolu!“

30

Ludvik XVI., francúzsky kráľ, zadivil sa raz veľmi, keď, príduc do kostola, nenašiel tam ani jednoho z dvoranínov.

Po službách božích pátral po príčine, a dvorný maršal mu oznámil, že on rozniesol chýr, že kráľ dnes nepôjde do kostola. Urobil to vraj preto, aby sa raz presvedčil o tom, ktorí z dvoranínov chodia do kostola Pánu Bohu k vôli, a ktorí len k vôli kráľovi.

31

Ruský cár Peter Veľký meškal v Karlových Varoch (Čechy), kde ako jednoduchý „pocestný“ navštevoval dielne rozličných remeselníkov, a kedy-tedy i pracoval v nich.

Práve toho času stavali jeden dom. Peter teda vstúpil medzi murárov a vlastnoručne, veľmi obratne, ukladal tehly a zatieral maltou, tak že celá jeho práca poriadne vyzerala.

K rozpomienke na cárskeho murára stojí do dnes na tom dome nápis: „S kamenščíkmi (murármi) Peter Veľký bol kamenščíkom.“

32

Alfons X., pyšný kráľ španielsky, namyslel si, že je múdrejší nad kráľa Šalamúna, a mnoho ráz i o Bohu rúhave hovoril, poukazujúc na nedokonalosť stvorení tárajúc, že by sa boly dokonálejšie vydarily, keby bol býval radcom Boha pri stvorení.

Raz prišiel k nemu jeho naddvorník, Peter Martini, a sdelil mu, že mu anjel zjavil, jestli sa nenapraví a nedá sa na pokánie, že ho zastihne hrozný trest boží. To isté rozprával mu i jeden nábožný pustovník; ale kráľ odpravil i jeho so smiechom.

V tom náhle povstala búrka, hrom tresknul do palácu a podpálil ho. Tým prestrašený a skrotený, ponížil sa pred mocou Božou a dal sa na pokánie. Tak nešťastie učí poznať Boha.

33

Gróf Adam Revický, kancellár uhorský (úradník vysokého stupňa) za panovania cisára Františka I., rád rozprával slovensky s ľuďmi obecného stavu, ktorí chodili k nemu do Viedne so všelijakými prosbami.

Raz došiel k nemu jeden statočný chlapina, a vysvetľujúc obsah prosby svojej, porád ho tituoval pánom kancellistom (pisárom).

Revický usmievajúc sa, povie prosebníkovi láskave:

„Môj drahý! Vaša prosba vidí sa mi byť spravodlivou, budem ju mať na starosti; ale ja som kancellár, nie kancellista.“

„No, veď je nič preto,“ odvetí prostosrdečne náš chlapina, „ešte ste dosť mladý, môže vám Pán Boh i na kancellistu pomôcť.“

34

Cisár Jozef II. na ceste po Tyrolsku došiel do jednej dedinky, a podľa obyčaja svojho vypytoval sa u predstaveného obce strany stavu miestnej školy.

Predstavený odpovedal, že staručký učiteľ dobre síce učí, ale že u ľudu v neprajnej povesti stojí, preto, že zapodieva sa citovaním duchov.

„Toho chlapinu musím videť! Poďme do školy!“ odvetí cisár.

Došli. Po krátkom uvítaní táže sa cisár učiteľa:

„Môj milý starký! Či je to pravda, že vy viete duchov citovať?“

„To je pravda, istá pravda, vaša cisárska jasnosť, ale duchovia nechcú dôjsť,“ odpovedal učiteľ dobrosrdečne.

S chutným smiechom siahne cisár do vačku, oddá chudobnému starčekovi šesť dukátov a povie:

„No, starký, vyučujte len tak dobre deti, ako dosiaľ; v prázdnych hodinách môžete potom i ďalej duchov citovať!“

35

Ludvik IX. dával veľký obed, a medzi inými povolal tiež jednoho predného mešťana. Po obede bol kráľ veselý a pripomenul, že je hotový urobiť svojim hosťom akúkoľvek dobrú vôľu. Tamten mešťan predniesol svoju žiadosť, aby, vraj, medzi zemanmi nestál ako nezeman.

Kráľ ho pochopil a dal mu vystaviť zemiansky list, ale potom ho už viac k obedu nevolával.

Mrzelo to nášho nového zemana. A keď sa o tom raz sťažoval kráľovi, dostal nasledujúcu odpoveď:

„Predtým som vás volával, lebo ste boli prvý medzi mešťanmi; teraz však vás nevolávam, lebo ste posledný medzi zemanmi.“

36

Slávny učenec Drew bol pôvodne ševcom, a dokiaľ remeslo prevádzal, náružive mudroval o tom, čo sa v svete robí. Pre tú príčinu zmrhal mnoho času vo dne, a preto často neskoro v noci pracovať musel.

Raz v noci práve vyklepával podošvu, keď malý dajaký nezbedník, vidiac svetlo, položil ústa ku dierke kľúčovej a z plného hrdla vykríkol:

„Ševče, ševče, v noci robíš, vo dne beháš!“

Priateľ, ktorému Drew príbeh tento vyprával, pýtal sa ho:

„A nebežal si za chlapčiskom s poťahom?“

Drew odpovedal:

„Nie veru, mne ten výkrik bol hlasom káravým a pre celý život dôležitým. Od toho dňa naučil som sa, že nemám zanechávať dnešnú prácu na zajtra a nedarebáčiť, keď som pracovať mal.“

37

Lafontaine býval často veľmi roztržitý. Stalo sa, že mu zomrel jeho milovaný priateľ, ktorého až do hrobu doprevádzal. Po niekoľkých dňoch šiel do bytu zosnulého, aby ho navštívil. Keď bol upozornený, že priateľ jeho už zomrel, zľakol sa, no vzpamätajúc sa, zvolal:

„Skutočne, veď som i ja bol na jeho pohrabe!“

38

V minulom storočí žil vo Francúzsku chýrečný vychovávateľ mládeže a spisovateľ Russeau (čítaj Rusó). Učil, že deťom k dobrému vzrastu a vývinu tela veľmi osoží pohybovanie a ľahká práca. V tom čase ešte neprekliesnila si cesty do verejnosti myšlienka, žeby k tomu vhodným mohol byť telocvik, ktorý už za dávnych časov známy bol Grékom. Miesto telocviku odporúčaná bola práca dospelých: orba, zahradníctvo a remeslá. Dietky najvznešenejších rodín učily sa vlastnými rukami obrábať pôdu a pestovať rastliny. Ale i obyčajným remeslám boly priúčané.

Z tej príčiny vyznal sa cisár František I., dedko jeho jasnosti, teraz panujúceho cisára a kráľa Františka Jozefa I., obstojne v remesle tkáčskom, o čom podal dôkaz raz, keď prišiel do Lanškrúna (vo východných Čechách) navštíviť závod plátenníka Erkslebena. Erksleben bol toho času najprednejším továrnikom v celom rakúsko-uhorskom mocnárstve, majúc majetku na milliony. Cisár, poctiac ho návštevou, prezeral veľké dielne jeho, v ktorých veľké množstvo robotníkov bolo zamestnano. Keď prišiel ku tkáčom, vyslovil žiadosť pokúsiť sa o prácu za krosnami. Hneď vyhoveno jeho žiadosti, a cisár, zasadnúc za krosná, tkal za chvíľku.

Krosná, za ktorými cisár pracoval, opatruje ako vzácnu pamiatku rodina Erkslebenova v Lanškrúne.

39

Alexander Veľký mal vo zvyku, že kedykoľvek rozopru dajakú súdiť mal, vždy pri reči žalobníkovej jedno ucho si prstom zatisnul.

Známym jeho počínanie toto divným byť sa zdalo, i pýtali sa Alexandra, prečo to robí. Alexander odpovedal:

„Zapchávam jedno ucho svoje preto, aby zostalo druhé voľné pre počutie obžalovaného.“

40

Cár Peter učil sa, ako známo, stavaniu lodí v Hollandsku, a keď vrátil sa do svojej veľkej ríše, za dlhší čas i on pracoval medzi svojimi robotníkmi ako tovaryš, aby tak pohodlnejšie ku práci dozerať mohol. Počas tejto svojej práce v lodenici prijímal i on denný plat, pre každého tovaryša ustanovený.

Jednoho dňa, keď práve svoj plat dostal, kúpil si na ceste do cárskeho palácu syra a chleba, potom medzi jedením vkročí do svetlice manželkinej, hodí s natešenou tvárou vyrobený strieborný rubeľ na stôl a rečie:

„Vidíš, milá Katarínka, že by som ťa mohol vyživiť, i keby som nebol cárom!“

41

Keď veľmož Adam Revický bol za cisára Františka I. kráľ. kancellárom uhorským, došlo jedno dedinské vyslanstvo do Viedne, aby svoje prosby samému kancellárovi oddalo.

Po predloženej prosbe pustil sa kancellár do priateľského rozhovoru s týmito mužmi hospodárskeho stavu a spýtal sa ich:

„No, či ste už poobzerali tunajšie vzácne sklepy? Pravda, Viedeň mnoho stojí?“

„Mnoho stojí, mnoho,“ odpovie jeden z hospodárov, „ale predsa nie toľko, ako jeden teplý krajinský dáždik medzi Veľkou nocou a Turícami (Duchom).“

Toto vysvetlenie veci prijal kancellár veľmi láskave.

42

Raz zamyslený professor dr. Hyrtl búšil sa do generála s rádmi.

„Či nevidíte, že máte pred sebou generála jeho veličenstva, nevidíte moje vysoké rády?“

Hyrtl odpovedal:

„Jeho veličenstvo má sto takých generálov, ale iba jednoho Hyrtla. A rádov mám doma plný kufrík.“

43

Keď cisár Jozef II. na svojej ceste po Morave do jednej nepatrnej dediny prišiel, opísali mu tamejší obraz oltárny v kostole, akožto umelecké dielo. Pri vchode do dediny sostúpil s voza a šiel do kostola, aby si drahocennú tú maľbu obozrel.

Kráčajúc popri škole, počul, ako učiteľ niektorým deťom nohavice prášil. Namrzený nad tým, vstúpil do školy, chcejúc učiteľa na zodpovednosť vziať. Ačkoľvek cisár dal sa poznať, predsa nestrhol učiteľ svoju čiapočku, ktorá i v hodinách vyučovacích pokrývala jeho hlavu: To zdalo sa byť cisárovi divným.

Po krátkom zdržaní sa opustil cisár učebnú sieň. Učiteľ, vyprevádzajúc panovníka, sosňal čiapku svoju predo dvermi a prehovoril:

„Vaše veličenstvo odpustiť ráčiž, že čiapku svoju až teraz snímam, aby som cisárovi svojmu povinnú úctu vzdal, lebo keby moji chlapci videli, že vo škole môže ešte niekto vyšší byť, nežli ja, neobstál by som ani vtedy, keby som si na pomoc svojho ,Lieskovického‘ bral.“

Cisár sa usmial nad touto divnou výpoveďou, siahol do vrecka a vstrčil učiteľovi niekoľko dukátov do ruky so slovami:

„Čiapku môžete i v škole a pred kýmkoľvek na hlave mať, ale Lieskovického musíte mi predať.“

44

Okolo jednoho oddielu vojska, ktorý bol zamestnaný navaľovaním veľkých trámov, jazdil dôstojník v obleku civilnom.

Veliteľ malého toho oddielu práve dával rozkazy.

Dôstojník nepoznaný zadržal koňa a díval sa, ako vojaci trám (hradu) nemohli nadvihnúť, teda pýtal sa veliteľa, prečo kamarátom svojim nepomôže.

„Pane,“ odpovedal vojak, „som kapráľom!“

„Ach,“ riekol dôstojník, „to som ani nespozoroval. Teda pán kapráľ, prosím za odpustenie.“

Po tých slovách soskočil nepoznaný s koňa, uviazal ho ku stromu a pomáhal vojakom, až mu pot s čela stekal.

Keď bol trám naložený na voz, povedal jazdec ku kapráľovi:

„Pán kapráľ! Až budete zase prevádzať také ťažké práce, a nebudete mať k tomu dosť ľudí, len pre mňa pošlite; pomôžem vám milerád. Som váš veliteľ Washington!“

45

Cisár ruský Alexander I., cestujúc raz po južných krajinách mocnárstva svojho, odtrhnul sa pri jednej dedine od služobníctva, a tu sišiel sa so starenkou, ktorá, vidiac prívetivého vojaka, pýtala sa, či je zo služobníctva cárovho a či jej snáď nesie peniaze od jej syna. Cisárovi ľúbila sa prostosrdečnosť a dôvernosť starej tejto ženy, i pýta sa jej, kto je a čím je jej syn?

Starenka vyprávala, že je už vyše tridsať rokov vdovou, a jej syn vraj slúži pri dvore cisárskom a posiela jej každoročne dvadsať rubľov.

„Desať rubľov mi už poslal a desať mi mal poslať po jednom zo služobníkov cárových,“ dodala ešte žena.

„Vieš čo, starenko,“ radil jej cár, „pýtaj si peniaze ti prislúchajúce od toho pána, ktorého ti ukážem; ten tvoje peniaze má!“

Medzitým prišlo služobníctvo cárove a s ním i gróf Orlov, ktorého cár starenke ukázal. Orlov o ničom nevediac, veľmi sa divil, keď starenka od neho peniaze pýtala. Cár, usmievajúc sa, povedal Orlovi, aby starenke vyplatil tých šesťdesiat rubľov, ktoré jej poslal syn Ivan. Orlov hneď pochopil, že tu ide o dajaký žart, a zaraz vyčítal starenke šesťdesiat rubľov. Ale vdova zdráhala sa ruble prijať.

„Prečo nechceš tie peniaze?“ pýtal sa cár.

„Tie peniaze nie sú spravodlive zaslúžené,“ riekla starenka rozhorlene. „Môj Ivan má ročne len osemdesiat rubľov platu a nemohol by si teda toľko usporiť!“

Statočnosť ženy tej veľmi dojala cára. Povedal starenke, kto je, a sľúbil jej, že Ivan bude jej teraz každoročne toľko rubľov posielať, poneváč mu službu zvýši, aby matku tak statočnú podporovať mohol lepšie, než dosiaľ.

46

Keď cisár Karol V. vtiahol do mesta Antwerpen, spozoroval, že jeho deväťročný syn Filip, (pozdejšie španielsky kráľ), vzdor tomu, že sa otec na všetky strany veľmi úctive klaňal, pred nikým nesňal svoj klobúk.

Obrátil sa teda a hovoril mu:

„Keď ťa posiaľ tvoj učiteľ nenaučil, ako sa treba klaňať, tak ťa napochytre naučím ja!“

A po týchto slovách dal svojmu synovi taký oflinok, že mu klobúk ďaleko odletel s hlavy.

47

Za dávnych časov žil v Grécku muž neobyčajných vedomostí, menom Diogenes. Ten privykol rozličným zvláštnosťam a mnohému podivínstvu. I to veril, že je človek tým šťastnejší, čím menej k živobytiu svojmu potrebuje, a preto nebýval v dome, ale vo veľkom sude. Alexander Veľký, kráľ makedonský, počul veľmi mnoho o zvláštnom mužovi tomto. Odhodlal sa teda, že Diogenesa v Korinte navštívi.

Keď Alexander so svojou družinou k Diogenesovi sa blížil, ležal tento, ako obyčajne, vedľa sudu, aby sa na slnku vyhrieval. Zazrúc ho kráľ, pomyslel si: „Teraz snáď predsa vstane a pôjde mi oproti.“ Ale Diogenes zostal ležať, ako by príchod kráľov bolo niečo celkom obyčajného.

Alexander s Diogenesom chvíľu rozprával, a múdra reč jeho sa mu veľmi páčila. Potom mu hovoril:

„Vidím, že máš špatný byt a že šaty tvoje sú tiež biedne. Vyžiadaj si niečo odo mňa. Snáď bude možno, že žiadosť tvoju vyplním.“

„Nepotrebujem ničoho,“ odpovedal mudrc. „Ale ak mi chceš predsa niečo urobiť, teda sa mi uhni trochu od slnka!“

Tu poznal kráľ, že Diogenes je muž, ktorý ani peniaze, ani žiadneho odevu nemá, ani po skvostoch netúži, ale s málom spokojný je, a preto zvolal:

„Keby som nebol Alexandrom, chcel by som byť Diogenesom!“

48

K vynálezcovi a rozširovateľovi homeopatického liečenia, Hahnemannovi, prišiel raz bohatý anglický lord, žiadajúc lekársku jeho radu v akejsi chorobe.

Hahnemann preskúmal ho celkom povrchne, dal mu potom malú skleničku pod nos a riekol:

„Ovoňajte! Dobre! Ste vyliečený!“

Lord vytiahol celkom flegmaticky tisícku a pýtal sa, čo je dlžen.

„Tisíc frankov!“ odpovedal lekár.

Lord strčil mu bankovku pod nos a riekol:

„Ovoňajte! Dobre! Ste vyplatený!“

Vložil bankovku do tobolky a odišiel.

49

Keď raz vo Viedni vypuknul oheň, dobehol tam i cisár Jozef a odvažoval sa veľmi blízko ku horiacemu stavaniu. Jeden remeselník, vidiac cisára v nebezpečenstve, prosil ho, aby odstúpil. Ale keď cisár len stál, schytil ho a odniesol na bezpečné miesto.

Hneď na to srútilo sa stavanie a horiace brvná svalily sa práve na to miesto, kde bol cisár stál.

Jozef podával svojmu ochrancovi za hrsť dukátov.

Statočný remeselník však to neprijal, povediac:

„Čo som urobil, urobil som z lásky, a lásku zaplatiť si nedám. Ak smiem ale prosiť o jednu milosť, teda ráč vaše veličenstvo dar mne mienený dať môjmu súsedovi, ktorý je taký chudobný, že ani majstrom stať sa, ani potrebných nástrojov si kúpiť nemôže.“

S radosťou vyplnil cisár prosbu tú; svojmu ochrancovi však ku cti dal raziť pamätný peniaz.

50

P. Abraham a Sancta Clara, chýrečný kazateľ pri dvore viedeňskom (1644 — 1709), vyslovil sa v jednej svojej kázni o vystrihnutých šatách, aké vtedy nosily všetky dámy pri viedeňskom dvore:

„Ženy, ktoré sa tak obnažujú (odhaľujú), nie sú hodné, by im človek napľuval do tváre.“

Cisárovna, cítiac sa byť tým náramne obrazenou, v hneve svojom odkázala mu, že zaraz bude pozbavený svojho úradu, jestli slová tie neodvolá.

Budúcu nedeľu to skutočne P. Abraham a Sancta Clara odvolal takto:

„Hovoril som minulej nedele, že ženy, ktoré nosia hlboko vystrihnuté šaty, nie sú hodné, aby im človek napľuval do tváre; to teraz slávne odvolávam a hovorím, že sú toho hodné.“

51

U Fridricha Veľkého bol raz na výsluchu človek, ktorý náramne koktal (brblal). Kráľovi bolo to nepríjemné, preto pýtal sa:

„Povedzte mi, koktáte i vtedy, keď spievate?“

„Ni-ni-nie, v-ve-ve-veličenstvo!“

„Nuž teda mi zaspievajte, čo mi chcete povedať!“

52

Zo života ruského veľkokniežaťa Konštantína rozpráva sa tento pekný príbeh:

Keď mal asi dvanásť rokov, vyšiel si s ministrom vojenských záležitostí do prístavu poprezerať veľkú loď vojenskú, zvanú „Knieža Menčikov“.

Medzi tým, čo sa po lodi prechádzal, spadol akýsi mladý plavec do mora, a jedine vytrvalému namáhaniu istého starého námorníka, za ním do vody sa hodivšieho, podarilo sa ho vytiahnuť a zachrániť.

Princ bol tak dojatý zjavom týmto, že pristúpil ku statočnému námorníkovi, a chytiac ho za ruku, riekol:

„Ja ťa vymenúvam od tejto chvíle za dôstojníka (officiera).“

Týmto slovám mladého cáreviča sa minister veľmi podivil a prišiel do veľkých rozpakov, nevediac, ako sa má v tej veci zachovať, poneváč jedine cár sám podobným spôsobom bol by mohol niekoho vyznamenať, a okrem toho dôstojnícka hodnosť v Rusku len osobám šľachtickým dávaná býva.

Keď sa cár o tom dozvedel, dal si svojho syna zavolať a prísne ho káral. Ale mladý cárevič tomu nechcel rozumeť a v šľachetnom zápale svojom riekol:

„Dobre; keď teda vaše veličenstvo nedovolí, aby ten statočný človek stal sa dôstojníkom, teda ani ja nechcem byť admirálom (veliteľom loďstva), a tu odovzdávam meč svoj!“

Na to sa cisár usmial a povoliac žiadosti syna svojho, povýšenie starého námorníka na hodnosť dôstojnícku potvrdil.

53

Bývalý president Spojených Štátov amerikánskych, Andr. Johnson († 1875) bol vyučený krajčírstvu a cvičil sa iba ako mladý majster v čítaní a písaní. Onedlho ale pre zvláštne schopnosti svoje bol do snemu štátu Tennessee vyvolený, a bojoval tam za pravdu a právo neohrožene.

V tomto sneme raz jeden, na svoj vysoký rod a na svoje bohatstvo pyšný Amerikán privolá Johnsonovi, keď práve horlive rečnil:

„Ale, pane Johnson, nože sa tak nepachorte! Veď ste mi len nedávno šili nohavice.“

Johnson premerá nadutého chlapinu ostrým okom a dodá pokojne:

„Nuž, a či tie vaše nohavice neboly dobre ušité?“

Hromovitý potlesk prevádzal tieto, remeselníckej i občianskej statočnosti plné slová, a Johnson bol od tých čias ešte obľúbenejším v snemovni.

54

O funkcii, akú má slezina v ľudskom organisme, veda nič nevie. Dr. Hyrtl pýtal sa kandidáta, akú má funkciu slezina?

Kandidát mlčal.

„Ani len to neviete?“ čudoval sa professor.

„Ach, prosím, vedel som, ale som to už zabudol.“

„Nešťastný človeče! Čo ste urobili! Celá medicínska veda nevie to, je to mysterium. Vy jediný ste to vedeli — a zabudli.“

55

Keď maľoval chýrečný nemecký maliar Holbein u kráľa Henricha VIII., vyrušený bol raz z práce príchodom jednoho lorda (šľachtica, zemana) do svojej pracovne, a to rozhnevalo ho tak, že lordovi dvere ukázal. Urazený lord žaloval sa kráľovi a žiadal ho, aby maliar za to bol hneď potrestaný.

„Nech ráči povážiť vaša kráľovská jasnosť, môj stav a rod a rozdiel medzi mňou a jedným — maliarom.“

Kráľ chvíľu mlčal, potom ale nasledovne lordovi odpovedal:

„Zo siedmich sedliakov môžem zaraz sedem lordov urobiť, ale zo siedmich lordov, akým ste vy, ani len jednoho jediného Holbeina.“

56

Na dvore francúzskeho kráľa Ludvika XIV., keď v druhej polovici XVII. storočia stál na najvyššom stupni slávy a moci svojej, žil i chýrečný spisovateľ a cirkevný rečník, biskup Bossuet, pre svoje cnosti všeobecne vážený.

Ludvik chcel byť všetko na svete; raz tedy uklepal niekoľko malých básničiek a dal ich Bossuetovi k posúdeniu. To veru bol tvrdý oriešok; lebo na celom dvore nikto neopovážil sa o niečom neprajne súdiť, čo s kráľom stálo v akomkoľvek spojení.

Na druhý deň pýta sa kráľ Bossueta:

„Akože sa vám ľúbily moje básne?“

Bossuet pokloní sa úctive a povie:

„Vašej jasnosti nič nie je nemožného vo veciach ľudských; vaša jasnosť ráčila si umieniť zlé verše popísať, a hľa, vašej jasnosti podarilo sa to k podivu!“

Všetci prítomní dvoraníni stáli ako oparení, lebo plazivú pochvalu očakávali; Ludvik ale od tej doby nikdy viac nechcel byť — básnikom.

57

Peter Veľký po bitke poltavskej bol takého dobrého rozmaru, ako nikdy predtým. Keď k nemu priviedli švédskych zajatých, Peter schytil pohár s vínom a riekol:

„Na zdravie mojich učiteľov v umení válečnom!“

Reuschild dovolil si otázku, kto by mali byť tí, ktorým cár takú chválu a úctu vzdáva?“

„Vy, pánovia,“ odpovedal Peter, „vy švédski generáli.“

„Ej, ale to je len predsa veľká nevďačnosť od vášho veličenstva,“ úctive dohováral mu gróf, „že ste so svojimi učiteľmi tak zle naložili!“

58

Alexander Veľký, kráľ macedónsky, bral sa kedysi s vojskom svojím púšťou, na ktorej nielen vojsko, ale i on sám trápený bol hrozným smädom.

Niekoľkí vojaci prišli medzi skalami na slabý prameň vody. Naplnili teda svoje nádoby vodou, a priniesli ju kráľovi, aby sa občerstvil.

Alexander ale vidiac, že všetko vojsko napojiť nemožno, ani on nepil. Vylial tedy vodu pred zástupom na vysušenú zem.

Vojaci, povzbudení súc takým sebazaprením, mlčky a s novou silou dali sa na ďalšiu cestu, kráľa svojho nasledujúc.

59

Raz cestoval cisár Jozef II. do Itálie. Blízko mesta Čelovca (Klagenfurt) zlomilo sa na koči cisárovom koleso, tak že sa len po biede do najbližšej dedinky dostať mohli. Bolo veľmi chladno, a kováč v dedine sám jediný, bez učňa, bez tovaryša, preto cisár hneď videl, že veru oprava kolesa tak chytro nevyhotoví sa, ako bolo treba. Pochytil teda on sám mech a začal ho do chuti naťahovať, bo vraj „to dobrý spôsob zimu odohnať“; jeho pobočník ale vzal kladivo a pomáhal kováčovi kovať.

Keď už všetko bolo hotové, opýta sa cisár majstra:

„Čo som dlžen?“

„Dvanásť groší,“ odpovie kováč, „ale keby sami páni neboli pomáhali pri robote, bolo by to pätnásť groší stálo, takto ale človek musí niečo spustiť.“

Cisárovi sa táto statočná prostosrdečnosť remeselnícka veľmi zaľúbila; vytiahne teda mešec, podá kováčovi dvanásť dukátov a sadne do koča.

Náš majster videl kus sveta, preto mu žltáky neboly neznáme. Začne sa teda pod klobúkom škriabať, že kto mu to premení, aby sa vydalo, čo treba.

„Premeňte si, kde chcete, a zadržte si potom všetko,“ zavolá cisár a káže ďalej hnať. Len vtedy kováčovi svitlo, kto tí páni boli, čo v jeho vyhni (šmikni) mech ťahali a kladivom búchali; sám ale cisár z radosti sa na toto svoje vynútené kováčstvo rozpomínal.

60

Keď raz jeho veličenstvo cisár a kráľ František Jozef I. navštívil prímorské svoje krajiny, veľmi srdečne bol vítaný ľuďom slovinským. V Tolmile oslovil ho i jeden dedinský rychtár v lámanej čili zlej italčine.

František Jozef I., vidiac, že cudzia reč rychtárovi akosi ťažko padá, pýtal sa ho:

„Znáte slovinsky?“

S veľkou radosťou odpovedal mu na to rychtár, že lepšie, než italsky.

„Teda hovorte len svojou materinskou rečou!“ upomenul ho panovník, a potom hovoril s rychtárom plynne po slovinsky.

To bolo zaslúžené pokynutie nielen v srdci zahanbenému rychtárovi, ale i ostatným, ktorí tak radi v cudzej reči, ktorú neznajú, vravia, a tak smiešnymi stávajú sa.

61

Oleg, knieža ruský, ktorý panoval od r. 879 do r. 912, mal veľmi obľúbeného koňa jazdeckého. Raz mu radil veštec, aby nejazdil na koni tom, poneváč mu hrozí od neho nebezpečenstvo, ba že môže mu byť i príčinou smrti. Knieža zarazený nad tým, dal zaraz obľúbeného koňa svojho na odpočinok do zvláštnej koniarne a prikázal, aby ho až do smrti dobre opatrovali.

Po piatich rokoch, sediac Oleg medzi svojimi priateľmi, výborne sa s nimi zabával. Medzi iným vyprávali si vzájomne mnohé neobyčajné udalosti, ktorých boli svedkami a ktoré sami za svojho života boli zkúsili. Tu prišiel Olegovi jeho obľúbený kôň na myseľ, a hneď rozprával priateľom veštbu, ktorá mu o ňom daná bola, a dorozprávajúc, pýtal sa sluhov svojich, či jeho milý kôň dosiaľ tak čerstvý a švihký je.

„Oj, už dávno zdochol kôň tvoj, jasný knieža!“ odpovedali služobníci.

Knieža dal sa teda doviesť na to miesto, kde sa nachádzala kostra koňa, a vidiac ju, položil nohu svoju na lebku a vravel:

„Tu teda odpočívajú kosti tvoje, verný koník môj, kdežto ja dosaváď živý som! A teba som sa mal báť! Ty smrťou hrozil si mne, áno, táto kosť dľa veštby mala ma usmrtiť!“

Sotva že knieža dopovedal tieto slová, vyliezol z lebky jedovatý had a vymrštiac sa, uštipol knieža do nohy. Oleg boľasťou vykríkol a o krátky čas zomrel. Tak splnená bola veštba, jemu pred piatimi rokmi daná.

62

V Athénach, hlavnom meste Grécka, žil muž spravodlivý a poriadny, ktorý vždy zastával len pravdu a práva, a ujímal sa potlačených. Menoval sa Aristides. Priazeň ľudu, akú Aristides požíval, ťažko niesol Themistokles, človek ctižiadostivý, ktorý chcel vo všetkom byť prvým, a obviňoval Aristida, ako by dychtil po vláde.

I shromaždili sa mužovia mesta, aby vec rozhodli. Kto chcel, aby Aristides bol z vlasti vypovedaný (vyhnaný), mal napísať jeho meno na malú tabličku a do nádoby k tomu určenej vložiť. Práve shromaždení hlasovali, keď Aristides ulicou kráčal. Z nenazdania pribehne k nemu občan a vraví:

„Prosím, napíš mi meno Aristides, neznám písať, ale mám hlasovať.“

Aristides pozrel na človeka toho a vravel:

„Čím ublížil ti muž, ktorého by si rád vo vyhnanstve videl?“

„Ničím, lebo ho ani nepoznám; ale mrzí ma, že si počína, ako by len on sám bol spravodlivým.“

Aristides napísal mu meno svoje a za chvíľu odsúdený bol do vyhnanstva na desať rokov.

O krátky čas zaplietli sa Gréci do vojny s Xerxesom, kráľom perským, a keď videli sa už vo veľkom nebezpečenstve, spomenuli si na Aristida a povolali ho do vlasti. Statočný Aristides prišiel, Grékov osvobodil od nepriateľov a stal sa pýchou vlasti, ktorá vriaďuje ho medzi prvých synov svojich.

Z rozprávočky vidíme, že bárs i neskôr, cnosť predsa uznania dosiahnuť musí!

63

Ruský cár Mikuláš nenávidel bohatých lakomcov. Raz cestoval s vysokým, pre lakomstvo a žgrlavosť povestným hodnostárom.

Na jednej stanici muselo byť na koči niečo spraveno a cestovatelia šli pešky napred. Prišli na miesto, kde cesta bola zaplavená vodou. Cár zavolal silného jednoho robotníka, ktorý pracoval na ceste, a pýtal sa ho, či si trúfa preniesť ho vodou?

„Prečo nie!“ odpovedal robotník, a schytiac obrovského mocnára, niesol ho cez vodu, asi na pol metra hlbokú, opatrne na druhú stranu.

Cár dal mu za to niekoľko rubľov a riekol ticho:

„Teraz prenes sem i toho druhého pána, ale keď budeš v prostriedku vody, zostaň stáť a spýtaj sa ho, čo ti dá?“

Chlap urobil, ako mu cár nariadil, zostal so svojím živým bremenom v prostriedku vody stáť a pýtal sa ho, čo dostane?

„Ty naničhodník jeden,“ hneval sa lakomec, veď ti tamten pán už zaplatil za obidvoch. Videl som, koľko rubľov si dostal; ani groša nedostaneš!“

„Čo ti dáva?“ kričal cár.

„Nič!“

„Teda ho shoď do vody!“

Robotník už-už chcel tak urobiť, ale lakomec sľuboval tri ruble.

„Pýtaj si 300 rubľov!“ smial sa cár.

Tu nastalo vyjednávanie. Lakomec vždy viac a viac sľuboval a pevne držal sa robotníka; tento však bol upozornený posunkami cárovými, aby neustúpil od svojej požiadavky.

Hnev a strach vo tvári lakomcovej boly smiešne.

„No, teda dobre,“ riekol hodnostár, „dostaneš, čo žiadaš, len ma už skoro prenes; na druhej strane ti zaplatím.“

„Never mu,“ volal cár, smejúc sa chutne, „nech ti zaplatí zaraz!“

A lakomec, keď nechcel, aby ho robotník skutočne shodil, musel tri sto rubľov zaplatiť.

64

Raz upadol slávny mudrc grécky Diogenes do takej núdze, že chodiť musel po žobrácke. Tu prosieval za almužnu týmito slovami:

„Ak si komu už niečo dal, daj i mne; ak si ale dosiaľ nedal nikomu ničoho, daj mne.“

„Prečo tak hovoríš?“ pýtal sa ktosi Diogenesa.

Diogenes odpovedal:

„Ak dal ten, ktorého prosím, iným, slušné je, aby dal i mne; ale kto je takým lakomým, že dosiaľ nedal nikomu ničoho, má už svrchovaný čas, aby začal almužnu dávať, a ja mu chcem k tomu poskytnúť príležitosť.“

65

Mladý šľachtic, ktorý žil na dvore francúzskeho kráľa Ludvika XII., potupil a znevážil istého roľníka. Dozvediac sa o tom kráľ, naložil, aby mladý šľachtic dostával všetky pokrmy, ktoré na stôl prichádzaly, ale bez — chleba.

Stalo sa. Šľachtic nemohol pochopiť, prečo na žiaden spôsob nemôže dostať žiadneho chleba, a preto pri istej príležitosti žaloval sa kráľovi.

„Prečo nie si spokojný s pokrmami, ktoré sa ti podávajú?“ pýtal sa kráľ.

„Som spokojný, veličenstvo, ale nepáči sa mi, že napriek rozkazom nedostávam žiadneho chleba,“ odpovedal šľachtic.

„Hľa,“ dodal kárave kráľ, „keď túžiš tak po chlebe, prečo tupíš a znevažuješ roľníka, ktorý v potu tváre musí pracovať, aby ľudia mali chleba dostatok?“

Mladý šľachtic, zahanbený, navždy slová tie si zapamätal.

66

Caporali, básnik italský, náramne prenasledovaný bol rozličnými nehodami a osudom zlým.

„Mne zdá sa,“ žaloval sa raz, „keby osud bol chcel, aby stal som sa klobučníkom, že by sa ľudia boli rodili bez hlavy.“

67

August II., kráľ poľský (zomrel 1. febr. 1733), prechádzajúc sa raz v jednoduchom obleku bez všetkých odznakov kráľovskej hodnosti po ulici, ktorá sa práve dláždila, videl tam mladého robotníka, ktorý si veselo pohvizdoval.

Z tých robotníkov ani jeden nepoznal kráľa. K tomu veselému robotníkovi teda pristúpil kráľ a pýtal sa ho:

„Jak mnoho denne vyrobíš?“

„Štyri groše,“ odpovedal robotník.

„To je veľmi málo,“ vravel kráľ, „a z toho sa živíš?“

„Či som z toho živý?“ doložil robotník. „Nielen z toho som živý, ale okrem toho ešte z tých štyroch groší platím i úroky a skladám si kapitál. Urobte to vy!!“

Kráľ, počujúc tieto slová, nemohol ich pochopiť. Teda vyzval ho robotník, aby s ním šiel do jeho chudobnej chalupy.

Kráľ, idúc s ním, našiel pred chalupou dve staručké, šedivé osoby, ktoré robotník, bozkávajúc im ruky, vľúdne privítal a riekol:

„To sú moji rodičia, ktorých ja zo svojho skrovného denného výrobku živím. Vychovali ma v bázni Božej, pilne ma posielali do školy a pre mňa pracovali až do unavenia, kým som si sám nevedel zaslúžiť kúsok chleba. To je ten kapitál, ktorý skladali pre mňa a z ktorého ja im teraz úroky splácam. A tu,“ ukážuc kráľovi šesť dietok, ktoré sa okolo matky hraly, čítaly, písaly, „zase sú moje dietky, ktorým tak robím, ako mne robievali moji rodičia; v nich ja si teda ukladám kapitál, ktorý, ako pevne verím, zase mne úroky ponesie.“

Kráľ, súc veľmi pohnutý šľachetnosťou tohoto hodného statočného robotníka pri jeho biede tak veselého, odoslal mu hneď druhého dňa sto toliarov, pochválil ho pre jeho šľachetnosť a povzbudzoval ho, aby vždy takým ostal, akým je.

68

Keď cisár Jozef II. r. 1786 prišiel do Lincu a navštívil tamejší velechrám, pripravili mu kostolníci kľakátko, na ktoré položili drahú, bohate vyšívanú podušku.

Cisár, spozorujúc to, odložil podušku a povedal:

„Pred Bohom sme si všetci rovní!“

69

Jedným z najslávnejších mužov XVI. storočia je Poliak Peter Skarga, znamenitý rečník a kazateľ, muž učený a dôkladný dejepisec, ktorý okrem bystrého rozumu mal srdce anjelské a šľachetné. Ačkoľvek bol kazateľom kráľa Žigmunda III., predsa žil dosť biedne.

Raz, idúc do Lvova (Lembergu), zastavil sa v akomsi malom mestečku, a tu videl blízko jednoho domu shon ľudí. Opýtajúc sa po príčine, dozvedel sa, že predávajú na licitácii náradie chudobného remeselníka, ktorý následkom choroby veľmi sa zadlžil a dlh splatiť nemohol.

„Jak veľký je dlh?“ pýtal sa Skarga.

„Sto dukátov,“ odpovedali ľudia.

Skarga mlčal, kázal ísť ďalej, a keď sa kúsok vzdialili, rozkázal vozkovi zastať. Potom vytiahol z vrecka sto dukátov a vozkovi ich podávajúc, riekol:

„Vráť sa, a kúp za tých sto dukátov prvú lepšiu vec, ktorú tam predávať budú.“

Sluha hneď vyplnil vôľu pánovu. Práve, keď došiel na miesto, predávali trojnôžku.

„Sto dukátov!“ zkríknul vozka.

Všetci sa naňho podívali, niektorí hlasno smiali sa a iní vraveli:

„To bude iste dajaký blázon!“

Ale ako podivili sa, keď neznámy v sedliackom obleku sa predral na predok a opakoval:

„Dám za ňu sto dukátov!“

Prehovoriac tie slová, položil na stôl potrebnú čiastku k uspokojeniu veriteľa. Dlh zaraz bol zaplatený, a nešťastný otec i s rodinou pred biedou zachránený.

70

Keď Napoleon I. raz konal prehľad vojska, spozoroval jednoho starého vojaka, ktorý sa mu zdal známym. Chcel sa o tom presvedčiť, tým viac, že ten muž bol len prostým vojakom. Pristúpiac k nemu, pýtal sa ho na bitky, ktoré bol viedol:

„Bol si u Arkole?“

„Bol!“

„Bol si u Rivoli?“

„Bol!“

„Bol si u Marengo?“

„Bol!“

„Bol si u Slavkova?“

„Bol!“

„Bol si vyznačený?“

„Nebol!“

Tu Napoleon sám mu pripäl odznak „čestnej legie“ a vymenoval ho kapitánom.

71

Za našej doby veľkej obľúbenosti došly takzvané budíčky, t. j. hodinové stroje, ktoré, keď ich ruku na tú hodinu postavíme, o ktorej zobudení byť chceme, v ten uložený čas hmotným šramotom sen dlhospáča pretrhnú. Hlavné čiastky takého budíčka sú kolieska; ale i budíčky o dvoch nohách jestvujú.

Po Veľkej noci r. 1864 usporiadal pruský knieža Pless na svojom panstve vo Sliezsku veľkú poľovačku na sluky (šnepy); ale početní hostia, následkom veselej a dlhotrvajúcej večere, hneď prvé ráno zaspali, a tak z poľovačky nič nebolo.

Knieža Pless, obstarný to, ale veselý pán, urobil teda poriadky strany budíčka pre svojich hosťov nasledovne: Dal všetkých kohútov dediny poskupovať a narobiť v náhlosti z lát pozbíjaných tak nízkych klietok, aby sa pod postele postaviť mohly; večer ale, dokým spoločnosť pri stole sedela, komorníci museli každému hosťovi v jeho izbe pod posteľ nažratého kohúta pekne-rúče vpratať, ktorý, pravda, že pozde večer bolo, hneď zaspal. Okolo tretej hodiny ráno počal jeden kohút pod posteľou kikiríkať, k nemalému prestrašeniu hosťa, ktorý hupkom vyskočil; za ním ale všetci ostatní kohúti podľa obyčaja svojho zanôtili, tak že v tomto velikánskom škreku v izbách zámku všetci hostia o chvíľku boli na nohách.

„No, predsa som vás zobudil, páni moji!“ uvítal knieža Pless svojich hosťov, a po náležitom rannom občerstvení šlo sa veselo na sluky.

72

Ludvik XI., kráľ francúzsky, prišiel raz do dvornej kuchyne a našiel tam asi štrnáťročného šuhajca, ktorý obracal ražeň. Chlapec mal takú príjemnú a múdru tvár, že ho každý mohol držať za schopného i zvláštnejšej práce. Keď pýtal sa ho, odkiaľ je, čím je a čo si zarobí? Chlapec, ktorý kráľa neznal, odpovedal smelo:

„Pochádzam z Berry a volám sa Štefan; slúžim tu čo kuchyňský sluha a zarobím si toľko, čo kráľ.“

„Nuž a koľkože si zarobí kráľ?“ spytuje sa zadivený Ludvik.

„Toľko, koľko potrebuje,“ odpovie Štefan, „a práve toľko si zarobím i ja.“

„Táto odpoveď získala šuhajcovi priazeň kráľovu natoľko, že neskôr urobil ho svojím sluhom.

73

Cisár Jozef II., cestujúc raz po Uhorsku, zastavil sa na jednej poštárskej stanici, kde chcel niečo vypiť. Kým cisárovi chystali čaj, obzeral si izbu poštárovu, kde zazrel na obloku sväté Písmo. Radostný úsmev preletel jeho tvárou a povolal poštára bližšie k sebe.

„Či často čítavaš v tejto svätej knihe?“ spýta sa ho.

„Každodenne, akonáhle mi to služba dovolí,“ odpovedal poštár.

„Nuž a pokiaľže si ju už prečítal, syn môj?“ pýta sa cisár ďalej.

„Včera som ju začal už po druhý raz čítať,“ znela odpoveď.

Keď poštár vyšiel z izby, položil cisár tisícku k evanjeliumu sv. Marka tak, že to nikto nemohol spozorovať.

O tri týždne potom šiel cisár zase tadiaľto, zastal na tej samej stanici, a žiadal si znovu čaj.

„O pár minút bude na stole,“ povedal poštár.

„Dobre. Za ten čas môžeme sa poshovárať. Ľaľa! Sväté Písmo leží tu na tom samom mieste, kde som ho bol predtým našiel. Nuž a pokiaľže si ho už prečítal, syn môj?“

„Myslím, že ešte dnes dokončím evanjelium sv. Lukáša,“ riekol poštár.

„Nuž a či si našiel v evanjeliume sv. Marka i svoj zemský poklad?“ pýta sa ho cisár.

„Nerozumiem, čo tým mieni vaše veličenstvo?“

Jozef II. vzal sväté Písmo do ruky, roztvoril ho a vyňal odtiaľ tisícku.

„Pán Boh odmieňa tých, ktorí ho hľadajú,“ odpovedá prísne. „Ty si ho nehľadal. Lhári nezaslúžia žiadnej odmeny!“

Cisár nariadil, aby tých tisíc zlatých rozdelili v obci medzi chudobných.

74

Jur Washington, keď bol ešte chlapcom, dostal od svojho otca malú sekerku, z ktorej sa veľmi tešil a ktorou často tenšie veci presekával.

Raz prišiel otec Jurkov do zahrady a videl tam malú kvitnúcu višňu preťatú. Nahneval sa veľmi a pýtal sa v dome, kto to urobil. Jurko zprvu zarazil sa, ale potom pristúpil k otcovi a riekol:

„Nechcem lhať, otecko, ja som to urobil!“

Otec Jurkov objal chlapca a riekol:

„Dobre máš, syn môj, že neutiekaš sa ku lži. Ďakujem Bohu, že ťa obdaril pravdomluvnosťou, a ja rád oželiem svoju krásnu višňu.“

75

V čase prenasledovania kresťanov spravoval Britanniu a Galliu (terajšie Anglicko a Francúzsko) Konstantín Chlorus. Tomu raz doručený bol rozkaz od rimanského Diokleciána (r. 303), aby každý kresťan, ktorý chce Kristu verný zostať, k smrti bol odsúdený.

Svolal teda Chlorus kresťanov a riekol im:

„Viete už, aký osud vás očakáva. Rozhodnite sa a buďto zanechajte vieru svoju, alebo voľte smrť potupnú.“

Niektorí teda rozhodli sa prestúpiť ku viere pohanskej, aby vyhli smrti, iní ale sotrvali. Prvým povedal Chlorus rozhorlene:

„Vy, ktorí zapreli ste vieru svoju, choďte z očí; vašich služieb nemožno mi upotrebiť, lebo kto Bohu nie je verným, nemôže byť verným človeku!“

76

V pluku (regimente) slávneho generála Zietnera bol i náčelník stotiny jazdcov (ritmajster) Kurzhagen, syn chudobných sedliackych rodičov.

Keď po skončení sedemročnej vojny, ktorá trvala od roku 1756 do 1763, vracal sa údatný ritmajster domov, očakávali ho jeho rodičia so slzami v očiach, a on, ako ich zazrel, skočil s koňa a vyobjímal a vybozkával ich. Od tých čias žil s nimi na pokoji zo svojej pensie a vždy spolu pri stole sedávali.

Mnohí mu to i zazlievali, ale on im odpovedal:

„Skôr som bol ich synom, a len potom stal som sa ritmajstrom!“

Dozvedel sa o ňom i pruský kráľ Fridrich a zavolal ho raz ku kráľovskej hostine. Počas stolovania začal kráľ:

„Hej, ritmajster, z akejže vy rodiny pochádzate? Kto sú vaši rodičia?“

Kurzhagen zaraz odpovedal:

„Vaše veličenstvo! Ja pochodím zo sedliackej chalupy a moji rodičia sú chudobní sedliaci, s ktorými delím sa v šťastí, akého dožil som sa z Božej a vašej milosti.“

„Tak je dobre a pekne!“ odpovedal kráľ. „Kto si svojich rodičov ctí a váži, to je človek statočný; kto sa za nich hanbí a znevažuje ich, je oplan opovrhnutia zasluhujúci a nie je hoden, že sa narodil!“

77

Jean Bart, tento veľký víťaz na mori, bol veľmi priameho, otvoreného rázu (charakteru).

Raz riekol mu kráľ Ludvik XIV.:

„Jean Bart, vymenúvam vás najvyšším veliteľom môjho loďstva.“

„To je veľmi múdre,“ odpovedal Bart zkrátka, „lenže ste to mali už dávno urobiť.“

Onedlho na to, r. 1697, plavil sa so šiestimi válečnými loďami na sever. Na jednej z nich nachodil sa i kráľ. Devätnásť nepriateľských lodí číhalo na Francúzov, ale oni im šťastlive ušli.

Keď už nebezpečenstvo pominulo, vravel kráľ:

„Boli by sme ztratení bývali, keby nás boli dostali!“

„Vonkoncom nie,“ riekol chladne Bart.

„A čo by ste boli urobili?“ pýta sa kráľ zvedave.

Bol by som jednoducho lode podpálil a do povetria vyhodil; syn môj mal už u prachárne rozkaz a očakával iba uhovorené znamenie.“

Ludvik striasol sa na celom tele, a iba po chvíli, keď zase vzpamätal sa, riekol:

„Také hrdinstvá si po druhý raz vyprosím, aspoň dotiaľ, kým som ja na lodi!“

78

Keď maršal de la Ferté slávne do Met vchádzal, prišli k nemu i Židia s poklonou.

Dozvediac sa, že sú v predsieni, riekol:

„Nechcem tej roty ani videť; ukrižovali nášho Spasiteľa, vyžeňte ich!“

Sluhovia riekli Židom, že pán maršal nemôže s nimi rozprávať, a títo odpovedali, že im je veľmi ľúto, lebo že mu priniesli do daru 4,000 dukátov.

Rýchle zvestovali túto odpoveď pánu maršalovi, ktorý riekol:

„Nuž teda nechže vojdú, tí chudiaci. Stavil by som sa, že Spasiteľa neznali, keď ho ukrižovali, a nevedomosť hriechu nečiní.“

79

Starý Dumas bol raz v spoločnosti, v ktorej jeden pán zúmyselne potupne hovoril o černochoch (murínoch). Pri tom povedal ostre na Dumasa, dávajúc mu na srozumenie, že to platí jemu.

Dumas počúval pokojne, neprejavujúc ani najmenší hnev. Tu prešla vyprávajúcemu trpezlivosť, i obrátil sa k nemu rovno slovami:

„Vy máte mnoho krve černošskej vo svojich žilách.“

„Zaiste,“ odpovedal Dumas. „Môj otec bol mulat, môj dedo černoch, môj pradedo opica. Viete teda, že pochádzam z tohože pokolenia, ku ktorému posiaľ vy prislúchate.“

80

Prechádzajúc sa, videl raz cisár Jozef mladú devu, ktorá zo studne vodu ťahala. I prehovoril k nej:

„Či ti ťažko padá niesť tie putne, milá dcéra?“

„Veru ťažko,“ odpovedala neznámemu, „zvlášte keď som k takej práci nebola navyklá.“

Ďalším dopytovaním vyrozumel cisár, že je dcérou po úradníkovi; otec zomrel a zanechal vdovu s piatimi sirotami, ktoré pri malej pensii biedne sa živily. Jozef riekol:

„Príď zajtra so svojou matkou k cisárovi; snáď vám poskytne dajakú podporu.“

Druhého dňa išla dcéra s matkou do cisárskeho palácu, i zadivila sa veľmi, keď v cisárovi poznala včerajšieho neznámeho. Matke povolil podporu, a keď odchádzaly, riekol ku dcére:

„Neprestávaj pilne pracovať. Nie práca, ale lenivosť a zahálka hanobia človeka!“

81

Sluha kráľa Fridricha Veľkého vošiel jednoho dňa včasne ráno do ložnice kráľovej, aby, ako mal nariadené, kráľa zobudil.

Kráľ, nemajúc ešte vôle vstať, riekol:

„Ešte si chvíľku poležím, môžeš odísť!“

„Nemôžem. Vaše veličenstvo rozkázalo mi prísne, aby som ho určite o piatej hodine zobudil, teda musím robiť to, čo mi bolo rozkázané!“

„Dobre,“ riekol kráľ, a vstal. „Si hodný šuhaj. Som rád, keď každý koná určite svoju povinnosť — musím ťa teda poslúchnuť.“

82

Otec rakúsko-uhorských panovníkov, arciknieža František Karol, zdržoval sa najradšej v Štýrsku v okolí Maria Celly. Časom prechodil celý tento pôvabný kraj krížom-krážom samojediný a nepoznaný. Najradšej zabával sa k obyvateľmi pohorských dedín, bez toho, že by títo boli vedeli, kto pred nimi stojí a s kým sa shovárajú. Na jednej takejto vychádzke — tak sa rozpráva — postretol arciknieža jednoho človeka, ktorý pochádzal z okolia Maria Celly. Arciknieža ho pristavil a pýtal sa ho, kadiaľ najbližším chodníkom príde k jazeru erlaskému. Vonkovan ovšem nevedel, koho má pred sebou, ale ponúkol sa mu ihneď, že ho zavedie až na miesto. Na ceste rozpriadol sa medzi arcikniežaťom a vonkovanom živý rozhovor.

Medzi iným opýta sa arciknieža vonkovana:

„Videl si už Viedeň?“

„Pravdaže som videl,“ odpovedá vonkovan.

„Nuž a, súsede, ako sa ti páčilo vo Viedni?“ táže sa arciknieža ďalej.

„Znamenite, to si môžeš mysleť. Ale tak pekne tam nie je, ako tu.“

„To si môžeš mysleť,“ hovorí knieža.

„A že je Viedeň veľké mesto.“

„Väčšie, než Maria Cell,“ odtušuje vonkovan.

„Videl si aj ,burg‘ (hrad), kde býva cisár a princovia?“

„To sa rozumie. ,Burg‘ je celý zo zlata a okná sú drahokamami vysádzané.“

„Ale choď!“

„A celý dvor je sametom obtiahnutý.“

„Niečo podobného chcel by som skutočne i ja videť,“ zvolal vesele arciknieža.

„To ti verím. Musíš sa niekedy podívať do Viedne.“

„Videl si v ,burgu‘ i vojenskú stráž?“ vypytoval sa arciknieža, ktorého tento rozhovor nesmierne tešil.

„Ako by som nevidel; to sú ti chlapi, všetci ako hora, a skaly by mohli lámať,“ rozpráva vonkovan. „Ten najmenší z nich má prinajmenej osem stôp výšky.“

„Ale čo nehovoríš.“

„Veru to je spravodlivá pravda!“

„A ako sa ti ľúbila tamejšia muzika?“

„Znamenite. Ani na hody u nás lepšie nehrajú.“

„To môžu byť Viedeňčania na to hrdými,“ hovoril arciknieža. Bol si i na štefanskej väži?“

„Ako by som nebol!“

„A jak dlho si potreboval, kým si hore vyliezol?“

„Len dva dni. Tomu sa divíš? Ja som dobrý lezec!“

„A ako sa ti páčilo v mestskom lesíku, v Prateri? Je tam pekne, nie?“

„Tam som sa nemohol dostať.“

„A prečo?“

„Ale bolo tam zatvorené.“

„Tak?“

„Veru bolo. U ,burgu‘ stojí všade stráž, tak že tam človek nemôže ani nazreť.“

„Ale to je škoda, čo? Súsede, vieš ty prášiť!“

„Ale ja? Ešte čo; to je samučičká samá pravda!“

Po malej prestávke pýta sa opäť arciknieža:

„Ale keď si bol vo Viedni, videl si dozaista i cisára?“

„Pravda že som ho videl, veď by som prv z Viedne ani nebol odišiel; my Štýrčania žijeme a mreme za svojho cisára.“

„To je od vás veľmi pekne,“ chválil ho arciknieža.

„A kdeže si videl cisára?“

„Išiel práve na prechádzku.“

„A akože vyzeral?“

„Inu, mal na sebe červený kepeň a v pravej ruke berlu.“

„A tak išiel na prechádzku? Počuj, súsede, tvoj otec musel byť zaiste jágrom.“

„A čím by bol iným býval?“

„Ale povedz mi, čím bol tvoj otec?“

„Cisárom,“ odpovedal arciknieža.

„Ty, nerozprávaj tak na hlas,“ vystríhal prôvodca cisárskeho princa. „Keby ťa počul žandár, hneď ťa strčí do chládku. Môjho brata nedávno tak zatvorili. A ty máš tiež brata?“

„To sa rozumie.“

„A čím je?“

„Cisárom,“ odpovedal opäť arciknieža.

„Len si nerob porád bláznov z dobrých ľudí,“ sťažoval si vonkovan.

„Máš i deti?“ tázal sa ďalej arciknieža.

„Mám, — a ty?“

„I ja mám.“

„A čím si dal deti svoje učiť?“

„Najstarší, František, je cisárom.“ Vonkovan pustil sa do smiechu na celé kolo. „Druhý, Maximilian, je tiež cisárom.“ Vonkovan dal sa do takého smiechu, že ho nebolo možno ani upokojiť. „Potom mám ešte dve nevesty,“ hovoril arciknieža.

„A čo sú tie?“

„Cisárovnami!“

Vonkovan sa rehotal, až ho hádzalo, a keď trochu sa upokojil, pýtal sa:

„A čím si vlastne ty?“

„Ja som mohol byť cisárom, ale nechcel som,“ odpovedal arciknieža.

Vonkovan pokročil teraz asi dva kroky nazpät, premýšľajúc, má-li tomu, čo čuje, veriť alebo nie. Na čo sa predsa len rozhodol, i riekol:

„Len neluž, kamaráte, a nerob si zo mňa blázna.“

Keď však prišli do Marie Celly, kde arciknieža takmer každé dieťa znalo, tu počal teprv vonkovan oči otvárať a cudzinca obdivovať, lebo každý, s kým sa len stretli, z ďaleka hlboko sa uklonil a zdvorile pozdravil alebo arcikniežaťu ruku pobozkal. To však nemohol náš vonkovan nijako pochopiť, že sa vlastne len tomuto cudzincovi všetko tak pokorne klania.

Keď dorazil až ku kláštoru, poďakoval sa mu arciknieža nasledujúcimi slovami:

„Ďakujem ti, súsede, že si bol taký láskavý a doprevadil ma až sem, ináč by som nebol ani trafil. Až prídeš ešte raz do Viedne a v Prátri bude zatvoreno, pýtaj sa len na arciknieža Františka Karola. Ja ti pôjdem sám otvoriť.“

Avšak úbohý vonkovan už teraz ani nevidel, ani nepočul, lebo poznal už tu, s kým rozprával a kto cudzinec je. Keď sa vzpamätal, dal sa prosiť za odpustenie, aby za svoju prostorekosť nebol snáď potrestaný. Arciknieža ho však upokojil a okrem toho za jeho úslužnosť ešte i štedre obdaril.

83

Alexander Veľký často hovorieval, že svojmu milému učiteľovi Aristotelesovi má viacej čo v živote ďakovať, než kráľovskému svojmu otcovi Filipovi.

„Tento mi síce dal časný život.“ vravel, „tamten ale ma naučil prostriedok a umenie môj život dobre a rozumne užiť; môj otec mi zanechal kráľovstvo, ktoré len krátky čas človekovi trvá, čnosti ale mám čo ďakovať Aristotelesovi, ktorý ich do môjho srdca zaštepil.“

84

V lete roku 1871 bavil sa rakúsko-uhorský panovník František Jozef I., ako inokedy, za dlhší čas vo svojom krásnom Schönbrune pri Viedni. Tu vstával každodenne medzi piatou a šiestou hodinou rannou. Ak bolo pekné počasie, vyšiel po raňajkách do zahrady a posadiac sa na niektorom mieste, čítal došlé noviny a listy, ktorých vždycky balíček si priniesol.

Idúc raz v celkom obyčajnej rovnošate (uniforme) zpät zo zahrady ku svojim svetliciam, bol pri dverách k nim vedúcich pristavený vojakom stráž tu majúcim. Vojak neznal cisára a nevedel, že už z bytu vyšiel, a riekol dôstojníkovi (officierovi) celkom vážne, že má prísne zakázano niekoho okrem cisára dverami tými pustiť a že na žiaden spôsob k tomu neprivolí.

„Ale — veď som ja cisárom,“ vravel panovník vážne.

„Tomu neverím,“ odpovedal vojak, ktorému videl sa oblek panovníkov veľmi jednoduchým, a nehnul sa ani z miesta.

Cisárovi nepozostalo iného, než ísť ku hlavnej stráži, odkiaľ pojal si dvoch dôstojníkov ako svedkov, že je cisárom. Vojak teraz už pravda uveril a cisára pustil do bytu jeho, ale bol za niekoľko minút odvedený ku hlavnej stráži. So strachom očakávajúc, že bude za to potrestaný, bol tu milo prekvapený. Cisár poslal mu niekoľko zlatníkov za prísne zachovávanie povinností vojenských, ale zároveň i preto, aby vraj dľa obrazu jeho na zlatníkoch poznal po druhý raz lepšie panovníka svojho.

85

Nedávno zomrelý biskup a kardinál kaločsky Haynald bol neobyčajne dobrotivý ku všetkým, ktorí v mladosti jeho boli mu blízkymi. V jeho paláci žil aj učiteľ, ktorý ho kedysi v pospolitej škole bol vyučoval.

Raz bol pápežský nuncius (vyslanec) návštevou u biskupa, a prv, než sa prisadlo ku stolu bohato pokrytému, predstavil mu biskup malého chlapáka, vraviac:

„To je môj bývalý učiteľ, ktorý ma často lieskovicou poučoval.“

„Čo?“ vravel nuncius. „Vy ste sa opovážili biskupa biť?“

„Áno,“ odpovedal učiteľ, nedajúc nijako priviesť sa do rozpakov, „aby sa z neho stal biskup.“

86

Keď raz Alexander Veľký, kráľ macedónsky, na svojej víťaznej ceste pre neobyčajné množstvo sňahu nemohol ďalej postupovať, a rozkážuc oheň rozložiť, na svojej kráľovskej stolici sa sohrieval, zazrel medzi vojakmi svojimi vekom skľúčeného starca, ako sa zimou triasol. I priskočil zaraz k nemu a tými víťaznými rukami, ktoré boly kráľovstvo Dariove vyvrátily, schytil zimou skrehnutého starca a na vlastnú stolicu ho odniesol. Či to nebola krásna úcta k starcom?

87

Kráľ Ludvik IX. obdržal raz darom obrovskú repu (burgyňu), ktorá urodila sa bola na panstve, na ktorom Ludvik svoj mladý vek trávil. Kráľ daroval za ňu sto dukátov.

Keď o tom počul árendátor panstva, umienil si darovať kráľovi najlepšieho svojho arabského koňa, domnievajúc sa, že ho za taký pekný dar bohatá kráľovská odmena neminie.

Kráľ prijal koňa, otvoril škryňu (kasňu) a ukážuc árendátorovi repu, riekol:

„Hľaďte! Táto repa stála ma sto dukátov; prijmite ju na pamiatku za koňa.“

Árendátor poklonil sa a nie veľmi potešený teperil repu domov. Do smrti nemohol zabudnúť na „bohatú kráľovskú“ odmenu.

88

Dionysos, kráľ v Syrakusách, mal na dvore svojom lichotníka menom Damokles, ktorý ho vždy ako slávneho, mocného a bohatého pána velebil, ako by nikto už na svete šťastnejším nebol. Raz mu Dionysos povedal:

„Či bv si chcel ten môj šťastný život okúsiť?“

Damokles prisvedčil.

Kráľ kázal zariadiť mu zlatý a drahými kobercami pokrytý stôl, sluhom rozkázal mu posluhovať a všetky možné rozkoše mu pripravovať. Damokles cítil sa byť šťastným; ale raz padnú mu oči na ostrý a ťažký meč nad hlavou jeho na tenkom vlasi visiaci. I preľaknul sa náramne a prosil kráľa, aby mu dovoleno bolo preč odísť, poneváč vraj tej slávv a rozkoše už dosť má. Kráľ poučil ho na to, že i kráľovia v každú chvíľu v nebezpečenstve života sa nachádzajú. Sláva a bohatstvo nerobia človeka vždy šťastným.

89

Dňa 28. septembra 1708 strhla sa pri dedine Lesnej v Rusku krvavá bitka medzi Rusmi a Švédmi. Vojaci ruskí zvíťazili.

V bitke tej vyznačil sa nad iných knieža M. Golicin, ktorý v čele gárdy hrdinsky si viedol a k rozhodnému víťazstvu odvahou svojou pripomohol.

Cár ruský rozhodnul sa víťaza odmeniť. Keď sa vojsko shromaždilo, prišiel cár ku veliteľovi Golicinovi, objal a pobozkal ho, a riekol, aby žiadal si akúkoľvek odmenu.

„Nežiadam ničoho,“ odpovedal Golicin, iba to, aby vaše veličenstvo na milosť prijalo môjho nepriateľa Repnina.“

Cár veľmi sa podivil tejto žiadosti. Bol totiž Repnin nedávno zbavený generálskej hodnosti a odsúdený do väzenia. Ačkoľvek bol nepriateľom Golicinovým, prosil za neho, šľachetný vodca, držiac sa prikázania, že za zlé len dobrým sa máme odmeňovať.

Cár, uznajúc šľachetnosť víťazovu, rozkázal Repnina vypustiť a dal mu zase jeho predošlú hodnosť.

90

Slepý básnik Milton pojal za manželku veľmi švárnu devu, no čo do povahy opravdivú Xantippu. A tak nebola domácnosť jeho žiadnym rajom.

Buckingham, chcejúc básnika potešiť, hovoril raz:

„Vaša pani je krásna ako ruža.“

„Možno,“ odpovedal Milton smutne, „ale poneváč čo slepec krásu farieb rozoznávať nemôžem a sladkou vôňou ruže oblaženy nebývam, pociťujem len jej ostré tŕne.“

91

Napoleon I. mal nasledujúci rozhovor s Ameillonom, členom akademie:

„Vy ste pán Aselon?“ pýtal sa cisár.

„Áno, ja sa volám Ameillon.“

„Áno, áno, Ameillon! Vy ste dokončili rímsku historiu Lebona?“ pýtal sa cisár ďalej.

„Áno, sire, Lebo…“

„Až po zaujatie Carihradu Arabmi?“

„Áno, sire, Turkami.“

„Nu, tak je, Turkami. Roku 1449.“

„Áno, sire, roku 1453.“

„No, konečne roku 1453.“

Ale toto nevadilo, že Ameillon s oduševnením hovoril:

„Je to čudné! Cisár všetko zná… On nemá sa už čo učiť.“

92

Keď bola nastala obyčaj slovenské, nemecké, latinské priezviská radom maďarčiť, Hamuljakových spoluúrádníkov šteklila maďarská horlivosť i jeho k tomu kroku nakloniť. Dali sa tedy doňho, už s jednej, už s druhej strany mu poza uši brnkajúc, že jeho meno „nagyon tótul hangzik“ (veľmi po slovensky zneje), že do panujúcej doby nepatrí, že „egy magyar helytartó tanácsnál“ (pri jednej uhorskej námestníckej rade) by len samé maďarské, nie ale nejaké i slovenské mená maly by byť, — a rozličnými dôvodami chceli ho svábiť k pomaďarčeniu aspoň mena, keď nie ducha.

Milému Hamuljakovi tu napadlo dobre to vtedy panovavšie „y“, a preto, aby bol i vlk sytý, i baran celý, povedal im:

„Dobre, pánovia! Ako z Predkovského zostal Predkóczy, z Jánošíka Jánossy, z Kubošáka Kubossy atď., tak nech bude pozatým z Hamuljaka — Hamuljaky…“

Spoluúradníci vytreštili oči a dívali sa jeden na druhého, lebo s tou premenou nijako neboli spokojní, ale na oči vyhodiť mu predsa nemohli, že by si meno zdráhal pomaďarčiť, — veď to krásne, v ten čas všeobecnej obľúbenosti došlé a za maďarské považované koncové „y“ chcel prijať! Nechali ho teda byť aj ďalej Hamuljakom, a obarení súc, s oveseným nosom išli iných lapať.

93

Rudniansky farár, Madva, bol naozaj „divotvorným lekárom“, a zvlášte od r. 1840 — 1850. Každoročne tisíce nezdravých hľadalo uňho pomoc, tak že fara rudnianska bývala od rána do večera v najtuhšom obležení.

Madva ani za mak nehľadel na rozdiel stavu navštevovateľov svojich. Či pán, či sedliak, to mu všetko jedno bolo, každého rád videl, a žiaden nemal uňho prednosti pred iným.

„Boh nie je prijímač osôb,“ hovorieval, „a ja, nástroj jeho, bych mal rozdiel robiť?“

Raz jeden vysoký vojenský dôstojník (officier) prišiel k nemu tiež na poradu. Keď ho odbavil s radou lekárskou, vytiahol svoju návštevnú kartičku a dávajúc ju Madvovi, hovoril:

„Aby ste znali, pán farár, kto u vás bol, ráčte si toto podržať na pamiatku.“

Madva vzal kartičku a prečítajúc meno a dlhé tituly vysokého svojho pacienta, odvetil:

„Vaša excellencia, to nie je ani pre kuchyňu, ani pre apatieku,“ a dal mu kartičku nazad.

Druhý raz zase poslal jeden chorľavý a vysoký úrad majúci pán koč svoj preňho do Rudného, aby ho prišiel navštíviť a udeliť mu rady lekárskej. Madva vyslancovi hodnostárovmu odvetil:

„Povedzte jeho excellencii, že on tak ďaleko má ku mne, ako ja ku nemu; on nič nezamešká, ja ale veľa zameškám, lebo, ako vidíte, tu mnohí čakajú na radu moju — a pre jednoho nemožno mi týchto zanedbať.“

Obzvlášte spomenutia zasluhuje to, že Madva sebe za lekársku radu svoju nikdy nič platiť nedal. Gazdiná jeho tu i tu dostala síce niekoľko dvadsiatnikov, ba i iné dary menšie, ako na pr. pár funtov kávy, cukru, ryže atď., ale o daroch podobných sám Madva nesmel vedeť, lebo prijímanie takých vždy prísne zakazoval.

Obzvláštnu schopnosť mal Madva v poznávaní nemocí. Nezdravého sa veľa nespytoval, ale skúmal zvlášte oko jeho, potom jazyk, tepnu a načúval zdýmenie sa ňádier, pár okamihov rozmýšľal a pravidelne poznal chorobu navštevovateľov. Nepriatelia jeho raz vraj dvoch Prešporčanov — zdravých ako orechy — naviedli, aby šli do Rudného, a vydajúc sa za nezdravých, aby si dačo predpísať dali, a potom „divotvorného lekára“ náležite vysmiali.

Madva vďačne prijal pretvarujúcich sa pánov, a keď náležite prezrel, predpísal im; ale recept do obálky zapečatil a tak ho tým pánom oddal. Recepty Madvove len v troch lekárňach čítať znali: v Prievidzi, v Bánovciach a Topolčanoch. Recept tento adressovaný bol na lekáreň topolčiansku, zčiastky, že to Prešporčanom v ceste bolo, zčiastky, že tamejší lekárnik bol vždy rozmaru dobrého. Keď tomuto recept oddali, povedané im bolo, aby o dobrú hodinu prišli, že liek ich dotiaľ hotový bude. A čože im Madva za liek predpísal? Zo šesť holieb múky — brindzových halušiek a desať holieb piva. Čo mali robiť? Voľky-nevoľky vyplatili recept náležite osolený a pošli s hanbou domov.

94

Keď cisár Jozef II. r. 1774 rozkázal, aby veľký viedeňský park (krasoháj), „Prater“ zvaný, bol prístupným všetkým ľuďom, sťažoval si na to istý gróf u cisára, hovoriac, že teraz už v celej Viedni nebude miesia, kde by šľachtic sebe rovného našiel a medzi sebe rovnými baviť sa mohol.

„Uspokojte sa,“ riekol cisár, „a vezmite si príklad zo mňa. Keby som ja chcel byť vždy len medzi sebe rovnými, musel by som sostúpiť do hrobky (kripty) ku svojim predkom a nesmel by som ani odtiaľ von.“

95

Bavorský kráľ Maximilian Jozef (panoval od roku 1848 — 1864) bol panovníkom veľmi obľúbeným a mnoho všelijakých rozprávok o ňom zachovalo sa. Jedna z nich je nasledujúca:

Raz v lete sedel v svojej krásnej zámockej zahrade pri Tegornskom jazere jednoducho oblečený, baviac sa čítaním. Zunovaný i týmto, položil akúsi drahocennú knihu na lavičku a vyšiel zo zahrady. Keď už bol hodný kus od zahrady, napadlo mu, že kniha, ktorú nechal na lavičke, by sa mohla ztratiť, ale pre ňu ísť nechcelo sa mu. V tom vidí chlapca, ktorý neďaleko neho pásol husy. Prikročí teda k nemu a ho osloví:

„Počuješ, chlapče, mohol by si mi ísť pre knižku, ktorú som si na jednej lavici tam v zahrade nechal. Dostaneš za poslúženie zlatník.“

Chlapec, neznajúc kráľa, pozeral nedôverčive na tučného pána. „Zlatník“ za také nepatrné poslúženie, — to mu nešlo do hlavy.

„Nerobte si zo mňa blázna!“ povedal a odvrátil sa.

„Z čoho zatváraš, že by som s tebou žartoval?“ opýtal sa s úsmevom kráľ, ktorému sa rezký, smelý chlapec zapáčil.

„Z toho, že mi za tak malú službu zlatník sľubujete,“ odpovedal chlapec. „Zlatníky nepadajú s neba! Tamto tí dolu,“ ukázal pri tom na zámok, „nazdávajú sa, že sme my takí sprostáci a že každému ich slovu hneď uveríme. A vy ste bezpochyby tiež odtiaľ?!“

„Nuž keby i tak bolo, čože viac?“ povedal kráľ. „Ale aby si mi veril, tu máš vopred dva dvadsiatniky, choď mi chytro pre knihu.“

Chlapcovi zaiskrily sa oči, keď mal peniaze v ruke; nepamätal sa, že by v jeho vačku kedy boly bývaly dva také peniaze pohromade, — ale predsa ešte nešiel.

„Prečo už teda nejdeš?“ pýta sa kráľ.

Chlapec potisknul čiapku na bok a škrabajúc sa za ušami, riekol:

„Jaj, nuž veď by som šiel, ale keď nesmiem. Keby sa gazdovia dozvedeli, že som husy tak nechal, nuž by ma odohnali.“

„Ale, ty sprostáčik, neboj sa, ja ti ich popasiem, kým prídeš,“ odpovedal kráľ.

„Vy?“ s podivením preriekol husiar, merajúc kráľa od hlavy po päty. „Čože by ste vy vedeli, ako treba husy pásť! Pozrite len toho husiara (gunára) tam s tou čiernou hlavou, — patrí zámockému zahradníkovi, — to vám je kujon na nevyslovenie, ten mohol by vyviesť pekný kúsok, kým by mňa tu nebolo. Nie, to nejde!“

Kráľ ledva udusil v sebe smiech, vravel však na oko vážne:

„A prečože by som ja nevedel raz husy v poriadku udržať, keď môžem mnoho ľudí?“

„Ale vy?“ zase preriekol chlapec a skúmavým pohľadom prezeral si panovníka. „Aha, už viem, vy ste snáď učiteľom?!“

„Možno, — ale už toľko nerozprávaj! Pôjdeš pre tú knižku?“

„Veď by som šiel, — ale…“

„No, veď ak sa nejaká škoda stane, nuž ti ju nahradím.“

To konečne husiarom pohnulo. Ale skôr, než by sa bol pobral, dal ešte kráľovi naučenie, aby na rečeného „zahradníka“, krásneho to strakatého gunára, pozor dával, lebo že ten rád odletuje a celé hajno svádza. Na to mu oddal bič a odbehnul, ale hneď zase vrátil sa nazpät.

„Čože ešte chceš?“ pýtal sa ho kráľ.

„Nože zaplesknite!“ rozkazoval pasák.

Kráľ proboval, ale bič neplesknul.

„Toť ho máš! Či som dobre nehovoril?“ zvolal husiar. „Pán učiteľ si myslí, že je to len tak — husy pásť, a nevie ani bičom plieskať.“ Potom vytrhnul kráľovi z ruky bič a ukázal mu: „Či vidíte, takto! — Ešte raz — tak!“

Kráľ sa ledva sdržal smiechu, avšak usiloval sa naučiť sa plieskať, a keď sa mu to ako-tak podarilo, naložil mu husiar, aby to v náležitý čas upotrebil, a s tým odbehnul.

Len teraz ešte nasmial sa kráľ do chuti. Ale vyzeralo to tak, ako keby ho husy boly badaly, že už nevládne nad nimi mladý veliteľ. Husiar „zahradník“ vytiahne zrazu krk, poobzerá sa, niekoľko ráz zagága, a ako keby do hrby peria vietor zavial, schytily sa všetky husy na krýdla s veľkým gagotom, a skôr, než by sa kráľ bol mohol vzpamätať, rozletely sa na všetky strany. Kráľ kričal, — ale darmo; chce plieskať bičom, ale ten nevydáva žiadneho pleskotu. Behá sem-tam, ale všetko marne. Zadychčaný, vypotený, len tak tieklo z neho, posadil sa na peň, na ktorom sedel predtým husiar, a nechal husy byť husami.

„Ten chlapec mal predsa pravdu,“ myslel si, „že je ľahšie niekoľko millionov ľudí spravovať, než hajno husí. Ale tomu všetkému je ozaj len ten „zahradník“ na príčine. Tak sa i v živote ľudskom často stáva, že jeden zlý človek nakazí celú spoločnosť, jeden nezbedník vo škole celú triedu.“

Husiar medzitým priniesol knižku. Ale ako pred svojho kráľovského námestníka prišiel a videl, čo stalo sa, vypadla mu knižka z ruky.

„Toť ho máš, či som nepovedal?!“ kričal, plačúc i hnevom i strachom. „Či som nepovedal, že vy nič neviete?! Teraz mi ich musíte pomôcť dovedna sohnať!“

Poučiac kráľa, ako má rukami zaháňať a kričať, bežal, aby tie najvzdialenejšie husy popriháňal. Kráľ urobil, čo len vystalo z neho, a po veľkom namáhaní boly husy zase pohromade.

Ešte len potom pustil sa chlapec do kráľa, že tak zle vyplnil svoju úlohu, a dokončil slovami:

„Len nech sa mi ešte opováži niekto vziať tento bič do ruky! Nedal by som ho od terajška ani samému kráľovi!“

„Pravdu máš, synku!“ povedal kráľ, hlasite smejúc sa. „ten paseniu husí práve tak rozumie, ako ja, ktorý som sám kráľom!“

„Nuž ale vy chcete mi ešte nahovoriť, že ste kráľom?“ rečie poloudivene, polonahnevane chlapec. „Predsa si len chcete zo mňa blázna robiť!“ Vezmite si len svoju knižku a choďte svojou cestou. Taký ťarbavý, a ešte sa opováži za kráľa sa vydávať!“

96

Nebohý novosadský pop Kosta Marinkovič, otec veľazaslúžilého doktora Vuka Marinkoviča, mal okrem Vuka ešte jednoho syna, remeslom obuvníka. Tento rád zostal dakedy v hostinci dlhšie a kedy-tedy vracal sa domov pred zorou. Jednoho rána zachytil sa pop na raňajšie služby (jutrenje) a práve on von z domu a syn do dverí, vracajúc sa z krčmy.

— Či sa teraz prichádza domov? Či sa tak prichádza k šťastiu a pokroku? zvolá na neho otec, pop Kosta.

— Nuž akože mám byť šťastným, keď som, hľa, pred zorou stretol popa?! odvetí syn a vníde dnu.

97

Že ku spokojnosti netreba mnoho, áno že i chudobný človek môže si vyzískať úctu a vážnosť i slávu, to dokazuje skvele príklad gréckeho vojvodu Epaminondasa. Ten človek bol tak chudobný, že ani len dva kabáty nemal. Keď ho totiž raz istý jeho priateľ volal na prechádzku, riekol mu Epaminondas:

„Nemôžem ísť; môj kabát je práve v praní.“

A napriek tejto chudobe bol prvým občanom v meste Thébach, a jak veľká bola jeho vojenská sláva a štátnická múdrosť, jasne zračí sa z toho, že on prvý veľkú porážku spôsobil Spartánskym, najchýrečnejšiemu štátu vojenskému v starom Grécku, a že jeho rodné mesto Théby, ktoré ani predtým, ani potom nevynikly počas jeho života, boly hlavou Grécka.

98

Roku 1873 zomrelý staručký kráľ saský, Ján, ešte v ostatnej dobe života rád cestoval sem i tam, aby videl na vlastné oči, ako úraduje sa po krajine. Tak i málo pred smrteľnou chorobou došiel na jednu železničnú stanicu, aby ju poobzeral. Správca telegrafu tej stanice dal to tedy hneď svojmu súsedovi na známosť, aby sa pripraviť mohol k návšteve. Potom, ako kráľ prezrel dvor a úradné miestnosti stanice, došiel i do izby, pre telegrafické práce určenej, kde práve jedna telegrafická zpráva snovala sa zo stroja.

Kráľ prizeral sa tomu, a zastal pred stroj telegrafický, i povedal úradníkovi, aby mu tie bodky a čiarky prečítal.

Úradník očervenel, ako rak vo vrelej vode, a začal trasúcim sa hlasom koktať, že nemôže prečítať, že je to veľmi nezreteľné atď.

Kráľ povie na to prísne:

„Zavolajte druhého úradníka, ktorý vie čítať.“

Úradník, aby u kráľa nezostal sprostákom, naberie si smelosti a povie:

„Vaša jasnosť, ja za to nemôžem; môj súsed telegrafuje mi toto: Ten náš kráľ tiež musí do všetkého svoje nosisko (kráľ mal veľký nos) vstrčiť.“

Kráľ pustil sa do hlasitého smiechu a dodal láskave:

„Už ja len zostanem takým!“

99

Matka pápeža Benedikta XI. (1303 — 1304) bola chudobná práčka. Keď raz prišla do Rímu svojho syna navštíviť, nechcely ju rímske panie tak chudobne oblečenú pustiť pred pápeža a poobliekaly ju do skvostných šiat. No pápež, uzrevší ju, riekol pred všetkými tam shromaždenými:

„Toto nie je moja matka, lebo tá nosí sa celkom chudobne, po sedliacky.“

Zahanbení stáli tu všetci i s matkou; keď však odstúpila a o krátku chvíľu vo svojom skromnom obleku zase pápežovi sa predstavila, zvolal Benedikt radostne:

„Toto je moja drahá, moja najmilejšia matka, — tejto po Pánu Bohu mám najviac čo ďakovať,“ a hneď objal ju srdečne pred celým svojím dvorom (hodnostármi) a bozkal jej ruku s najväčšou úctivosťou.

100

Viktor Emanuel, kráľ taliansky, vybral sa raz včasne ráno, sám jediný v obyčajnom odeve poľovníckom, do poľa pri Ríme, kde práve bol malý popračok sňahový padnul. O chvíľku vystopoval ušiaka, na ktorého vypálily odrazu dve pušky. Podstrelený zajac vyskočil do vysoka a potom zostal na mieste ležať; oba strelci teda bežali pre svoju korisť a počali zajaca medzi sebou naťahovať, pri čom vec došla až na „buchnáty“; konečne Viktor Emanuel, silné chlapisko, vytrhnúc zajaca z rúk svojho malého bruchatého soka, stúpal nazpät do mesta.

Na ceste rozležalo sa to kráľovi v hlave, že predsa mohol zajac ranou toho druhého strelca padnúť, a že ho ukrivdil násilným odobraním ušiaka. Keď teda kráľ došiel ku bráne „Porta de popolo“, naložil kommandantovi vojenskej stráže, aby striehol na malého bruchatého strelca, nazpät do mesta idúceho, aby dozvedel sa, kto je, a aby to kráľovi hneď oznámil.

Officier vykonal, čo mu naloženo bolo, a zvestoval kráľovi, že ten druhý strelec bol stolársky majster Salvoni.

Na druhý deň o poludní dal ho kráľ k sebe pozvať, a Salvoni so strachom uberal sa do kráľovského palácu, lebo včera nepoznal v druhom strelcovi kráľa, a tak nevedel, čo to s ním bude.

Sotva že dvorský komorník uviedol ho ku kráľovi, podá mu tento srdečne ruku a povie:

„Pane Salvoni! Našly sa v tom včerajšom zajacovi aj cudzie broky, z čoho vidím, že sme ho oba zastrelili; najlepšie teda bude, keď ho oba zjeme.“

Salvoni stál ako zkamenelý od strachu, keď dočul, že naťahoval a „buchnátoval“ sa včera s kráľom Itálie o zajaca. Medzitým otvorily sa dvere; jeden komorník niesol náčinie stolové, druhý na mise upečeného zajaca, a keď stôl bol v poriadku, povie kráľ:

„Sadnite si, pane majster, a dajme sa doňho.“

To bol výsledok „buchnátovej“ poľovačky, a pán majster chválil si po celom meste kráľovskú zajačinu, zalievanú výborným vínečkom.