ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po týchto odchýlkach, ktoré ale tiež k veci prislúchajú, vrátime sa zase k nášmu Sitnu, a k cestám naň. Ale berme do ruky palicu touristickú, t. j. tak dlhú, jako si, milý čitateľu, sám. Lebo na hole je dlhá palica dobrá!

Mimo spomenutého východu na Sitno „bránou“, ktorým vozmo vystupúva aj osvietené panstvo, možno vystúpiť i inými miestami. Táto vozná cesta odráža sa od štiavnickej hradskej niže „Starej huty“ (prislúchajúcej štiavnickej spoločnosti banskej), od seba cez Rovne, majer panský. Od majera vystupuje dosť strmo na „Biely kameň“, popod Sitience, ponad druhý majer „pod Sitnom“, na pravo i na ľavo medzi lúčkami; zdvihne sa hodne do Sitna horou pod srúcaninami, vždy stranou severnou, okolo „kuchyne Šostalovej“, ponad lúku „Hornú Ilijskú“ popri grante; od grantu k sebe „bránou“ na lúku na Sitne, a tak celou šírosťou lúky vo veľkej kluke, ale pohodlne, ponad „močidlo“, až k horárskemu domu a k pavillonu.^[30] Tá istá vozná cesta vedie ale od grantu rovným smerom popod celé Sitno tiež na Tatársku, podobne velikánsku lúku, západne od brál sitnianskych. Tatárska majúca vyše 36 kat. jutár rozprestiera sa dvojím smerom; výšina, 900 m nad hladinou mora, leží proti „Valovskej“ (lúke strmej komorskej dolu k počuvalskému jazeru) a na „Petrov vršok“ (nad komorskou Petrovou horou); druhá dlhočizná čiastka spúšťa sa strmo dolu oproti Holíku a k lúke „Hrankovskej“. Osvietené panstvo vozieva sa i sem, a cestu naprávajú tomu k vôli každoročne. Na Tatárskej jesto aj teraz sieňa na štyroch stlpoch (Prvej stál tam spôsobnejší pavillon, ale neznámou náhodou shorel.) pod šindlom: vedľa nej kamenné ohnisko a stôl s lavicami. Keď osv. panstvo učiní výlet, premieňajú sieňu haluzami, chvojím, zástavami v príjemný pavillon.

Odtiaľto nielen na Sitno s pavillonom, a na jeho s tejto strany najkrajšie bralá (jakožto „Kazateľna“, „Hrdina s pannou“ na koni; Rudolf Pokorný videl jako by okná a brány na „hrade orlov“) jesto krásny výhľad, ale výhľad otvára sa i južne široko-ďaleko, západne ale dolu ďalej ponad Valovskú na počuvalské jazero. Za chrbtom pavillonku vyčnieva malý kopčok, „Petrov vršok“, tiež lúčka, pokračovanie Tatárskej, ale so všetkých strán horou zavrená, veľkými kríkmi lieskovými, jako by schválne pestovanými a patrne chránenými (lebo tí, čo z polovice zrábajú seno, boli by ich istotne dávno vykrčovali, keby smeli, jako na Tatárskej, a na temäni Sitna množstvo najzajímavejších kríkov vyničili) postriekaná, pomedzi ktoré pred kosbou, keď je všetko kvietim lúčnym a hôrnym pestro maľované, musí byť vznešenému panstvu, tak jemným pozorovateľom krás prírodných, miestečkom nadmier okuzlujúcim, príjemným a najpôvabnejším. Ak kde, tam môžu tancovať hôrne vily sitnianske, keď okúpajú sa v jazere počuvalskom, jako rybie oko čistom.

S Tatárskej na Sitno idú umne vedené schody drevené, miesty aj kamenné, z nekresaného kameňa. Pekné skupiny skalísk, vlastne velikých balvánov ostrohranatých, sem tam jeden cez druhý ležiacich, nachodia sa okolo schodov, dvíhajúcich človeka teda viac než na 100 metrov nad Tatársku. Partia nevýslovne krásna! So schodov otvára sa vždy krajší a krajší výhľad na severnú stranu, takrečeno do vnútorností Sitna, do jeho lesov a dolín a jám a priepastí. Koho zastihne západ slnka na Tatárskej (jako mňa nepočetnekrát), a ponáhľa sa hore schodami na vrch, kedykoľvek obzre sa za chrbát, vždy čaká ho rozkošný pohľad na zapadajúce slnce. Tá červená veľká ohnivá guľa, na ktorej bez ublíženia môžu oči spočinúť, už-už ide ponoriť sa za hory pod horyzont; urobíš niekoľko krokov, vystúpiš niekoľko stupňov vyššie, zas ju len vidíš, až naposledok podívaš sa na ňu s temäna od pavillonu, a tak najdlhšie môžeš kochať sa na zriedkavom prírodnom zjave. (Krásny je i východ slnca, jako i mesiaca.)

Toto je druhý riadny prístup na Sitne po týchto schodoch, mimo ktorého od východnej strany jesto ešte štyri chodníky. Jedným možno prijsť od majera pod Sitnom ku srúcaninám hore cez „Vlčiu jamu“; druhým veľmi pozvoľna od „Salašísk“ tiež ku srúcaninám; tretím od „Poľanky“ (nad farskou a školskou lúkou), v pravo od „Zbojníckeho bralca“, ostrou a strmou hranou Sitna do východno-južného kúta lúky na Sitne; konečne od poludňajšej strany tiež do tohoto kúta. Ale to sú chodníky len pre známych, pre takých totiž, ktorí aj bez chodníka pohodia. Pomedzi bralá dá sa vyjsť (pravda, takému, čo sa chce škriabať a laziť) na viac miestach; a síce celou severnou stranou od pavillonu (Pod pavillonom sú takéto „škrabačky“ najzajímavejšie, ale dosť nebezpečné!) až po srúcaniny; východnou stranou tiež na viac miestach; už poludňajšou len veľmi stvrda asi na dvoch miestach pod studňou; od západu konečne mimo schodov, a vedľa schodov, takrečeným Téryho chodníkom (t. j. úzkou medzierkou pomedzi bralá popod Kazateľňu), viac ani jedným jediným miestom. Bralá od poludnia a západu sú najvyššie a súvislé. Obišiel som Sitno popod ne zôkol-vôkol, ačpráve chôdza popod ne je najobtížnejšia, môžem povedať, nevýslovne obtížna: lebo nielen že zväčša prichodí stúpať po samom ostrom, pohyblivom kameni;^[31] a noha unavená nikde na pevnom mieste nezastane, ale mimo toho treba výbežky jednotlivých brál obchádzať, kde zas lebo pre hustú krovinu, zas pre strmú, hladkú pažiť ledva môžeš kroka učiniť. Pod studňou na južnom temäni Sitna dvoma miestami vyšiel som pred rokami hore a dolu. Lebo práve tieto bralá, vlastne flóra na nich, tak javnosnubná, tak lyšajníky a mochy, je tu najzajímavejšia. Načahovať sa za rastlinami na kraji brál spojené je s nebezpečenstvom života; padnúť dolu, musel by človek zomreť prv, než dopadol by na zem; ak by v letku nezomrel, zabil by sa a dolámal, ba dodrúzgal a rozdrvil by sa o kamene, jestli by sa voľakde na suché vrchovce a konáre stromov nezopchnul,^[32] alebo ak by v pazuche medzi haluzami viseť neostal.^[33] Niekoľko kusov rohatého statku, pasúceho sa na Sitne, spadlo už dolu a dolámalo sa. Pozreť z tých brál dolu, chytá závrat človeka (Neškodilo by, všetkým „závratníkom“ pohroziť, že ich odtiaľto pohádžu dolu; azda by prestali klamať!); najmä so západnej strany na Tatársku, na pr. s „Kazateľne“. Ba ešte horšie a hroznejšie vyzerá s južnej strany, kde pod vysočiznými, hore čnejúcimi skaliskami rozprestiera sa strmá hora a rozsiahla hlboká dolina. V bralách zdržujú sa pustovky, čili holubäčníky, ptáky dravé, ale veľmi plaché, neveľké. Na najmenšie šuchnutie dajú sa so škrekom na krídla, letiac v nesmierne veľkých smelých kruhoch a kolách ponad dolinu: krídlami veslujúc veľmi málo, alebo tak slabo, že to oko ani nespozoruje: hľadeť na týchto vetroplavcov, to je radosť! Škoda, že ich už skoro vykynožili.^[34] Obživovaly ony pustotu temäna Sitna veľmi, lebo ta hore zo spevu ptáčieho i tak málo dorazí. Neraz nakochal som sa ne nich pred tým, kým ich bolo mnoho, a hútal som si: keď ľudia chcú lietať, keby takéto lietanie vynašli, tak s malým pohybovaním krídel, to by už stálo za to! Ale ak má človek tak trepotať, jako vrana, to i tak nevydrží dlho, a capne na zem, jako Tolstého anjel v rozprávke „Čím ľudia žijú?“ „Bude lietať jako anjel, a padne jako čert“, hovorí naše príslovie.

Toto sú prístupy na Sitno, čili na temäno jeho. Pripomenul som i tie pre navštevovateľov komótnejších, jako i pre touristov a prírodozkúmateľov. Ja pochodil som nielen celé okolie, ale i celé Sitno krížom-krážom nepočetnekrát, a čo píšem, píšem z vlastnej zkúsenosti. — Čo tyče sa už prístupu od ďaleka, do obvodu Sitna, čili k najbližšej jeho päte, až k bralám: jeden prístup, totiž voznú cestu cez Rovne a Biely kameň, pripomenul som už; druhý pohodlný chodník pre peších, od štiavnického touristického spolku udržovaný a znakmi červenobielymi označený, vedie od Štiavnice cez Štefultov, Sitniansku, Vozárovú,^[35] Krížnu, lúku „Pastiersku“, hore „Petrovou horou“, popri studničke „Gretzerovej“, na lúku „Almášsku“,^[36] od nej zase horou na Tatársku. Tieto dva východy vedú obidva od severnej strany, vozná cesta viac východne, chodník viac západne. Medzi obidvoma od tejto severnej strany jesto i viac chodníkov. Druhý touristický chodník, bielo-čiernymi znakmi označený, ide od Ilije na „Bielu cestu“ a „pažiťami“ a belujským chodníkom na „Vlčiu jamu“, a odtiaľ „Ilijskými lúkami“ hore. Iný chodník vojde pod Sitience: potom popod „Medvedziu“ a ponad „Kružicovu studničku“, cestička ku grantu; zas strmý chodník cez „Hlbokú jamu“ hore na Tatársku; iná cestička na dolní koniec „Almášskej“. — Západne od Sitna popri počuvalskom jazere vedie počuvalská hradská, ktorou aj osv. panstvo chodí ku jazeru; od neho hore známou strmou „Valovskou“, chodníčkom prijdeš na Tatársku; ďalej viac k juhu, chodník ešte strmšou „Teplou stráňou“; južne, hore dlhou strmou lúkou, prináležajúcou, jako rečeno, ku Tatárskej.

A kadeže konečne od východu možno vyjsť, totiž od Prenčova? Neraz, keď vyberám sa na Sitno, neviem sa rozhodnúť, kade udreť. Rozhoduje potom len to, ktorým smerom možno viac potrebných vecí zachytnúť, posbierať, obzreť. Najsevernejší smer je takrečený „prenčovský chodník“, to jest cestička na „Štrát“, pomedzi role, až po „Bujačiny“ aj vozmo, odtiaľ pešky na „Biely kameň“: alebo „Nemcovým potokom“: cez „Fanťovskú“; „Červené“; „Polia“; dolniu „Vlčiu jamu“ ku Sitniencu; popri Šulcovom majeri cez „Čierne blatá“; voznou cestičkou „Medzi potoky“, cez „Stankojo vršok“ na „Buzalku“ a popri majeri „pod Sitnom“; konečne „Bardinovou“ na farskú lúku (kam aj od Stankojo vršku cestou, ktorou vozí sa seno, pohodlne možno prijsť), a popri vodovode na Tatársku lebo cestičkami, alebo hore strmou lúkou. Netreba pripomínať, že hory Sitna poprerezávané sú krížom-krážom cestičkámi,^[37] ktoré nezkúseného jako v bludišti (labirinte) vodiť môžu aj bez svetlonosa; zkúseného ale „všetky cesty vedú do Ríma“.

Čo týče sa priechodu (transenny), jesto aj také chodníky, ktoré možno považovať za priesmyky. Taký je zvláštne „ľadziansky chodník“. To je chodník, skoro bych povedal, podivuhodný. Nerobil ho žiadon merník, a napriek svojej veľkej zdĺžosti, skoro z takrečených naších „dolniak“ (Ľadzany ležia len 211 m nad morom) popod najvyšší náš vrch Sitno tak prevedie cestovateľa, že skoro nikde neide do vršku, ale tak pravideľne a jednostajne dvíha sa cez belujské hory ku studničke „Dobrej vode“, „Kiazanou“ ku „čiernej studničke“ a až k počuvalskému jazeru (683 m), a počuvalskou hradskou na Vindšachtu (863 m). Na tento chodník nielen Belujani, ale aj Sebechlebani belujskou dolinkou môžu dosť pohodlno prejsť, a chodník tento býva časom dosť živý. — Od počuvalského jazera mohol by človek udreť aj na novú hradskú voznickú čili Rychňavskú, a ta ku Hronu. Od jazera musel by ísť popri severozápadnom vodovode, prekročiť na východnopoludňajší vodovod rychňavského jazera, cez „Rázputie“^[38] dolu štamposkou hradskou od „Hlinky“ ponad studničku „Zbojisko“, a s vysockej cesty dolu novou hradskou voznickou, čili takrečenou rychňavskou dolinou. Naši ľudia do žarnovických veľtrhov neidú na Štiavnicu, ale lebo popod Sitno alebo cez Iliju, potom na Kopanice, Kohútovo a dolu do hodrušskej doliny. — Druhý taký chodník pre transennu je „belujský chodník“, na ktorom vraj v Banišťach aj máta. Ja prešiel som po ňom neraz o 10. večer, alebo o 2. po polnoci, ale nevidel som nikdy ničoho. Vedie popri panskom majeri na „Širokej lúke“, krížom cez Bardínovú, popod „Bohojo vršok“, hore „Baľovým kútom“ cez „Buzalku“ popri „Jazarci“ cez „Ľahotskú lúku“,^[39] ponad majer „pod Sitnom“, cez „Vlčiu jamu“, ta na Iliju; a cez Sitniansku, Štefultov, do Štiavnice. Tretí je „prenčovský chodník“, o ktorom už bola reč; od „Bieleho kameňa“ odrazí sa popri „Haviarskej zemi“ do ilijského „Račna“ a „pažiťami“ na „Bielu cestu“.

Pri všetkých bralách, zápoľách a jamách, dolinách a priepasťach, klukách a škulinách, nespozoroval som v Sitne nikde značnejšiu ozvenu (echo). No k nevypovedaniu hrozné je v Sitne hučanie hromu a otupné blýskanie. Zakúsil som to neraz, a premokol pri tom čajsi do nitky. Zvlášte raz išlo mi už o to, že živý neujdem, a preto držal som sa len počuvalskej hradskej okolo jazera, aby ma aspoň našli, ak ma tam zahluší. To nebol by žiadon div býval, lebo v Sitne často udiera hrom. Na bralách síce nenechá stopy, ani sklenný povrch, od častého udierania pochádzajúci, nespozoroval som na ních, ale do prvnejšieho pavillonu bily hromy, a ho aj zapálily, a v hore bárs kde stretneš vysoký strom obielený, rozčesnutý, od pola zlomený alebo vysušený. Preto náš ľud hovorí, že v hrmavici dobre je skryť sa pod liesku, lebože do tej neuderí. I ja zastával som v tomto lejaku pod liesky, ale prečo? Aby som si vydýchol, a trochu okuliare poutieral, že by som ďalej videl ísť, lebo husté hrubé krupaje, padajúce na dáždnik, prenikaly cezeň, a halily mi hlavu do mokrej mhly, takže okuliare mal som vždy zajdené. Prijdúc teda k ovisnutej lieske, podohnal som dáždnikom haluzy a zastal, dážď padal na veľké listy a neprenikal cez plátno dáždnika. To ale urobí človek len tam, kde leštiny jesto, a keď dáždnik má. Zažil som i takú úzkosť, že bol dobrý aj nakrývený dub, chrániaci aspoň, kým je sneť suchá. Môj milý starý dub, ktorý mi takto raz dal prístrešie, najdem pri druhej príležitosti zlomený. Bože, aby sa to bolo vtedy stalo! — Sitno veští nám i počasie. Ak kúri, to mrcha znak. „Sitno priťahuje oblaky“, hovorí okolitý ľud, preto okolo neho často a dosť nenadále prší. Sená a mládze (tuná hovoria „kosienky“) okolo Sitna je ťažko dosušiť. Neraz vyjde robotníctvo toľký svet; tu dážď: idz s neporídzenou domov! Od Sitna prichádzajú nám fujaky a dážde a búrky. Niekde „hnilým kútom“ menujú ten kraj, odkiaľ dážde prichádzajú; ono nám je často tým hnilým kútom. No veď nám leží severne. A kým na temäni jeho sedí kdekoľvek biela čiapočka sňahová, zatiaľ neufáme teploty stálej. Takú ozdobu vídavame daktorý rok aj o Ďuri. Zkúsil som ale aj to, že okolo Sitna na ďalekom i blízkom obzore zôkol-vôkol pršalo, a veľmi pršalo, ale na Sitno ani nekvaplo, alebo práve slnce svietilo. Odtiaľ javí sa krásne, čo ľud v poli pracujúci neraz hovorí: „Z čista jasna vraj prší; ani obláčka nevidno“. Oblak stojí na ďalekej oblohe, a pekne videť dážď, pre vetor vo vyšších sférach veľmi kosom padajúci. Nemožno však posúdiť, do koľkého chotára, alebo či i do druhej stolice nepadá? Keď je blýskanie ešte za obzorom, s podivením vidí človek, že raz blysne sa z oblaka dolu, druhý raz od zeme do oblaka hore. Vtedy ešte neslyšať hrmenie, ale keď začne raz z ďaleka, jako by z dola, zpod zeme mumlať: prac sa pod suché, lebo víchrica je hneď tu. A „kto sa vraj hrmenia nebojí, ani Boha sa nebojí“.

Tým príjemnejšie padne človeku, keď z chotárov dvoch pod sitnianskych dedín, Badana a Počuvadla, kde ešte lichvu v čriedach pasú, z dolín hore na Sitno počuje harmoniu množstva najrozmanitejších zvoncov, a do toho zamieša sa pastierska trúba, jako príjemná upomienka na dávnu milú prostotu ľudu. Niekedy z blízka zaslúchne človek gajdy alebo fujaru, alebo píšťalku. Na miesto trúby pastierskej počúvame teraz trúbu poštársku, hore dolinami veru príjemne znejúcu, a píšťal rušňov železničných a iných strojov; a gajdy a fujary nahrádza si roľnícky ľud cigánskymi husľami a cimbalmi a remeselníckymi harmonikami. Tiež „pokrok“. — Od Nového roku 1893 počuť cez deň štyri razy ohavný huk parnej trúby na parnej píle, ktorú sitnianske panstvo na dorábanie parkettov postavilo na Tepličkách; trúbu počuť zôkol-vôkol na 6 — 8 hodín chôdze; a dľa nej môžu touristi v Sitne vedieť aspoň, kedy je poludnie, i bez hodín. Pri tom všetkom však škoda trúb pastierskych, gájd a fujár valaských a píšťaliek pasáckych. Takúto ľudovú hudbu v slobodnej božej prírode rado počúva i osv. panstvo. Keď Štefánia, jako následníčka trónu prvý raz prišla do Sv. Antola, jako hosť svojej sestry a švagra, a prišla navštíviť tam svoje dcéry belgická pani kráľovná: osvietený pán im tiež tento pôžitok na Sitne dal pripraviť. Hric, panský valach, mal fujarovať, ale z omylu trúbil, len tak Sitno vrelo. Bolo aj tak dobre. Musely ale aj pred tým za starodávna už byť také časy, kde kráľovnie a snáď i králi navštevovali, a to o veľa častejšie kniežatá sv.-antolské, alebo princov^[40] prenčovských, a vedľa ních a s nimi (snáď na poľovačkách) navštívili i kraje okolité; ktorých návštev milou ozvenou môžu byť mená „Kráľovce“, obec spojená s Krnišovom, a „Kráľov vršok“ v chotáre belujskom, na ktorý vraj časom vídavať tri čierne ptáky sadať. (G. Stollmann in litt.).

Jako vidí prívetivý čitateľ, Sitno je vrch zriedkavo krásny, a pre touristické výlety jako stvorený. V tomto poslednom ohľade cenu jeho zvyšuje blízkosť takého okolia, ktoré má obyvateľstvo nie len stižné, ale aj pre touristické pôžitky vnímavé, jako je elita Štiavnice, Vindšachty,^[41] ba z čiastky celého Hontu a Tekova. O Štiavničanoch už pred 150 rokmi poznamenal Matej Bel (Ibid. pag. 533), že pre túto príhodnosť vrchu robia naň výlety, keď je povetrnosť prajná, s veľkými prípravami. Bez obecenstva primeraného nenie možná žiadna vec. — K tomu prispievajú ešte aj iné prajné okolnosti, jaké pri iných, snáď ináč tiež dosť príhodných miestach, chybujú a výlety znemožňujú. Na Sitno je prístup, jako sme videli, jak zo širokého okolia, tak z blízkosti so všetkých strán dosť snadný a pohodlný; potom so stránky zemského panstva od jakživa veliká zriedkavá ochota voči navštevovateľom. Len navštevovateľom k vôli stojí priestranný dom horársky, do ktorého každý slušný človek smele vstúpiť môže jako do hostinca, a najde prijemnú, prívetivú a nie drahú obsluhu a všetku možnú výsluhu. Viac primeraných miest po celom vrchu jesto, kde hostia bez prekážky a bez nebezpečenstva môžu oheň klásť, jedlá variť alebo piecť, všade sú ohništia z kameňov, stoly, lavice z dreva alebo z prirodzeného kameňa („Zbojnícky stôl“, „Kuchyňa“ so srubom, „Kania studňa“, sieňa na Tatárskej atď.); v čas nehody ešte aj neďaleké prístrešia a nocľaha. Ležiaceho dreva suchého jesto v horách množstvo; to bez prekážky upotrebiť môžu výletníci.

Mimo toho, a čo je hlavná vec, všade v blízkosti je hojnosť čistej, čerstvej, pramenistej vody, i v najväčšej suchote; a suchota, či radšej bezdážďové, jasné, teplé počasie býva výletom najprajnejšie a výletníkom najpríjemnejšie. Na temäni sú dve studnice s válovami aj pre lichvu; jedna známa pod menom „studňa“,^[42] strieškou daštenou opatrená, nad samými bralami južnými; je pravý div boží, jak pre hojnosť a stálosť dobrej vody, tak pre nerozlúštenú asnáď i nerozlúštiteľnú hádku, odkiaľ berie vodu, keď holá plocha nad ňou nijako nevládze jej ju dodávať, a nezbýva iná domnienka, než že nejaká prírodná sila od dola dvíha vodu do hora.^[43]

Druhý prameň na temäni známy je pod menom „močidlo“; voda dobrá, keby bola lepšie opatrená; plná je čierneho hlienu.

Poniže temäňa zôkol-vôkol, to v bralách, to na čistinkách, jak vo strminách a svahoch, tak na rovienčičkách, nachodia sa studničky a pri nich ohništia. Na opísanej voznej ceste prijdeme k „Šostálovej“ studničke a ku Kuchyni, najrozsiahlejšom a najsporiadnejšom pohostinnom mieste, pri ktorom mimo všetkého pohodlia (stoly, stolíky, lavice, kamenné sedadlá a ohništia, malá stavka na umývanie hrnčených nádob) ešte i domec srubený, jako už povedané. Pod Kuchyňou, na „Hornej ilijskej“ lúke je tiež dobrý stok medzi javorami a jaseňami. — Hore vyššie, o „grante“ už bola reč; k nemu vedie sa zo štedrej studničky u cesty válovcami v zemi i v povetrí veľmi studená voda, ku ktorej s dychtivosťou bežia panské ovce, idúce cestou na temäno, alebo na Tatársku na pašu. Pred „bránou“ sú teda vlastne dve studnice, ktorým pôvodné mená nemôžem sa dozvedeť. Voda, z grantu vypustená, slúžila za tuš pre človeka, v ohrádke, prútim opletenej, ukrytého.

Na touristickom chodníku v „Petrovej hore“ je tiež novopokrstená (Gretzmacherova alebo zkráteno) „Gretzerova studnica“, zakrytá a pri nej podobne stoly a lavice s ohnišťami, na „Valovskej“ je „Kania studňa“, obhlbná, kamením murovaná, i krytá, s kamenným ohnišťom a dlhým válovom, od ktorého snáď meno lúky „Valovskej“. Tento silný a veľmi studený prameň usnadňuje pobyt na „Tatárskej“, poneváč je blízko k nej (sieňa), a táto vody nemá; škoda totiž, že na strmej Tatárskej je zanedbaná studnička; no trochu v bok, kde stála pred tým iná veľká sieňa (útulok pre hodbabné ovce, merino, pred dážďom, poneváč od zmoknutia býva vlna ostrá), v hore je stok dobrý stály; na druhom boku a hore na cestičke nestály. — Niže Valovskej nad vodovodom, prameň silný má meno „Valovská studnička“, veľmi navštevovaná. Pod Tatárskou, s tejto strany „Almášskej“, v „Rovnej bani“ silný studený stok, z ktorého slúži voda do toho istého potôčka, do ktorého i z „Kružicovej studničky“ pod hornejším chodníkom od Ilije, popod „Medvedziu“, tvoriac viac väčších-menších zdúvalísk s bujnou sitinou. „Prenčovský chodník“ i v našom chotáre vedie popri studničkách, i v ilijskom. A ilijská strana Sitna je ešte bohatšia na žriedla, než naša. Tam je viac mokradí a v nich viac sitiny.

Poznáme už žriedla okolo Sitna severne a západne; ešte poznajme na juhovýchodnej strane. Belujský chodník dovedie nás vedľa „Jazarca“, cez „Ľahotskú lúku“ k prameňu najsilnejšiemu neďaleko majera pod Sitnom, válovcami pre ovečky opatrenému, „Čiernymi blatámi“ odtekajúcemu do Prenčova; okolo válovcov samý stok, samý výmok, a pozhora, v brale, velmi ľadová studnička stojaca, z ktorej totiž voda neodteká; pri samom majeri je studňa, vlastne cisterna na vedro. Hore vyššie, pod srúcaninami, jako už povedané, nad cestičkou, „zbojnícka studnička“. Tak podobne, v pravo od chodníka „strmou hranou“ od „Poľanky“, jedna studnička na Salašiskách a viac stokov v hore. Mimo toho, vodovodom „tatárskym“, od samého jeho počiatku nad „Ľahotskou lúkou“, ta na juh až k lúke „Hrankovskej“, preseknuté je viac prameňov, a ich voda vziata vodovodom do počuvalského jazera; menovite medzi prvým a druhým jaskom, máme dnu vo vodovode prehĺbenú a omurovanú studňu; a poneváč je v ustavičnom chládku a zátulí: má vodu vždy veľmi čerstvú a chutnú. — Ľadziansky chodník ide, jako už rečeno, popri „Dobrej vode“ (toto meno právom zasluhujú jej silné tri pramene) ku „Čiernej studničke“ (Má dno čierne, a v bahne vždy „živé vlasy“, Gordius aquaticus L. Sieb.),^[44] niže ktorej nad bahnitou dolinkou pod košatými dubami počúvali vraj horári a iní polovníci silné hučanie pod zemou.^[45] — Pripomeniem ešte na farskej lúke pod Sitnom šesť prameňov (Jeden vyteká zo zdúvaliska), na horárskej lúke „Prostrednej poľanke“ veľký stok, a konečne v „Banišťach“ v hore znamenitú studničku, nad ktorou bol zastrelený diviak, z neho koža nachádza sa v muzeume našom. Len o tej studničke neviem, ktorá o polnoci nemá vraj vody, poneváč vtedy z nej napájajú zakliati busári kone. (Potulky II. str. 248.)

O tej hodine, pravda, nechodievam po Sitne. Ostatne, ktože by všetky studničky v Sitne znal a vyrátal! Ináč, je to prirodzené, že z bájeslovia sitnianskeho studničky vystať nesmely! A keď jeho zakliati obyvatelia netrpia hlad, nesmú trpeť ani žížeň, aby im bolo ľahšie dočkať sa odkliaťa a osvobodenia! A keď vrané koníčky husárske dostanú obroku (Sebechlebský ovos!), musia dostať aj vodičky, aby darmo nedupotaly a podkovy nedraly!

Dosť na tom, že na Sitne a okolo Sitna človek nemusí smäd trpeť, a v najhoršom páde napije sa z potôčka, jako ptáčik, a to je najzdravšie. Takto občerstviť nemôže sa človek hockde, a aby som zas nadpriadol paralellu, nie menovite na Ptáčniku, v klakovských horách. Bárs je o veľa vyšší, tak že má už floru hôlnu, výhľad^[46] preutešený: ale čo by aj ľahší bol prístup^[47] naň, a čo by mal i blízke mestá a publikum, jako nemá: už tá okolnosť obťažovala by veľmi výlety, že na úzunkom temäni, ani blízko k temänu nieto vody. (Ale dolu nižšie jej je všade dosť, a znamenitej, zvláštne s tej strany od Prochota cez Magurku!)

Nad horárskym domom, na najvyššom brale Sitna, čneje pavillon, sedem metrov vysoký, postavený z Andesin-trachytu, lámaného na „Bielom kameni“. Prvú túto filagoriu,^[48] jako ju ľud volá, dal veľmi umeleckým spôsobom postaviť Mikuláš Koháry^[49] asi r. 1727. Hrom udrel do nej r. 1852 a spálil ju, a tak stála ošarpaná; žiaľ bolo hľadeť na tie krásne kresané, nápismi ozdobené kvadry, sem tam rozmetané; v nej postavený bol mernícky triangulačný znak. V terajšej, jednoduchej síce, ale cieľuprimeranej podobe, nie bez velikých zásluh touristického spolku štiavnického, obnoviť dal pavillon osv. pán Filip Koburg r. 1888. Proti udretiu zabezpečený je štyrmi hromosvodmi. Osv. rodine, a jej vznešeným hosťom poskytuje Sitno s jeho pavillonom podobným parte alebo korune, preutešený pohľad z kaštiela sväto-antolského. Podobne pobyt v kaštieli býva im milý, lebo najdlhšie bavievajú sa tam;^[50] (o veľa menej na Muráni; a na Čabrad už ani nechodievajú, jako ešte pred nedávnom); tak i kraj im je milý, a zvlášte Sitno, ktoré predovšetkým radi navštevujú.

Bralá poludňajšie sú najvyššie, ale hrozné, hrúznokrásne; kdežto západné, zvláštne severné, ač nižšie, sú predsa krajšie, áno najkrajšie; skupiny v ních zajímavejšie, a na ních samé sedadlá, samé pohovky, samé stoly, samé schody; tam „hrdina s pannou“, „kazateľňa“, „zbojnícky stôl“… No najkrajší pohľad na Sitno je predsa len od juhu a od západu, lebo na tých stranách najvyššie čnejú bralá, a nie sú stromovím zakryté. Počuť že idú odkryť aj východné bralá, to jest pozvracať najbližšie stromy, ktoré dosiaľ musely byť šetrené. Naopak zas, so Sitna najkrajšie panorama poskytuje sever, a síce pohľad na najbližšie okolie dolu. Tam biely sv.-antolský kaštiel v zeleni, jako plávajúca labuť na zelenom jazere (štiavnické tajchy daktoré ukazujú nápadne zelenú hladinu), v nádhernom rozsiahlom parku; tam „roztratená sem tam po visácich Štiavnica kopcoch“ (Holly, Svatopluk. Spev piaty) so svetochýrnou kalváriou; tam vrch Paradajz,^[51] s krížom na temäni;^[52] brdo Tanádu; Vindšachta, Štefultov a Sitnianska, s dômkami roztratenými po úbočiach jako Betlehem. Krásny pohľad je na štiavnickú železnicu prichádzajúcu a odchádzajúcu; dym jej komínov nesie sa jako stužky v povetrí. Dym však početných velikánskych komínov pri hute štiavnickej, jako aj pri baňach a pri iných strojoch, ukazuje smer vetra. Na kopci nad hutou čneje ohromné komínisko 50 m vysoký, pyramíde podobný, ktorý lapá drahú rúdu, unikajúcu v dyme. Naposledok, zhliadneme skoro pod nohami bielunký kostolík nad Ilijou, o ktorých už bola reč. — Dediny, čajsi u päty Sitna na západnej a juhozápadnej strane, Dekýš,^[53] Počuvadlo a Baďan, so Sitna nevidno.

Publikum Sitna je rozmanité a početné;^[54] len to je najhoršie, že ruší nedele a sviatky. V stredtýždni málo koho potkáš, lebo vtedy by si „zameškali prácu“, ale v nedeľu vraj „nič nezameškajú“. Pravda, tí držia sa len toho: „Čo je cisárovo, cisárovi“, a „čo je božieho, Bohu“, to nie. To je znak času, že od úradov nežiada sa bázeň Božia; pod nemeckým systémom museli úradskí predchádzať dobrým príkladom do kostola; teraz snáď usiluje sa predchádzať príkladom zlým. Česť zaiste výnimkám! Toto elegantné publikum baví sa prechádzkami po lúke, sbieraním kvetov a robením kytíc na rozpomienku,^[55] rečnením a pripíjaním pri hostinkách, ba i (čo s podivením pripomínam) kolkami a kartami, zvlášte ale pozorovaním východu a západu slnca a mesiaca, a výhľadom cez ďalekohľady na bližšie okolie. Videť vraj roviny peštianske (M. Bel. Ibid. str. 533), i Dunaj kdesi okolo Komárna.^[56] Zôkol-vôkol zpusta bŕd a vrchov, podobná skamenelému nedohliadnemu moru s nebotyčnými vlnami. Významnejšie brdá a končiare, jako i mestá, menujú touristi aspoň dľa domýšľania a ukazujú ich smer, poznačený i na zábradlí pavillonu. Videť detvanskú Poľanu (1459 m), Matru, Sandu v Novohrade. V Nitre vraj možno obloky na domoch počítať. (Dr. Szabó ibid.) Merníckymi triangulačnými znakmi spojené sú so Sitnom vrchy: Ptáčnik, Lavrin vrch nad Badínom zvolenským, Bradlo v Javorine nad Abelovou, Karanč u Šomošujfalu. Nagyszál u Vacova, Gereč u Taty a Zobor. (Udania od direktora astronom-geodätického oddelenia v c. a kr. vojansk. geograf. ústave vo Viedni, A. Ritýr von Kálmár, s ktorým stretnul som sa na Sitne 14. júla 1893. Z tohoto merania má sa zistiť podoba zemeguly). Na východ mimo udaných už predmetov, vidno biely kostolík ev. devičiansky, bzovský zámok (niekdy praemonštrátsky kláštor), krupinskú vartovku… na juhozápad Levice, Pukanec… Raz obdivovali touristi cez ďalekohľady nočný požiar v Pukanci. Videli ľudí behať, zalamovať a pomáhať im nemohli. Na západ videť biely, kostolík vysocký nad morom zelených hôr, a žarnovickoveľkopoľskú dolinu s pekným vrchom, Rajtopom (Reichberg 857 m).^[57]

Pospolitosť považuje sviatok sv. Štefana kráľa, jako by sviatkom sitnianskym, a návšteva je vtedy valná.

Holly spomínajúc Svatovítov chrám na Sitne ospevuje i

Aký to vtedy bol život na Sitne!

Tak je to i za našich časov na sv. Štefana na Sitne, len miesto juncov, jalovičiek a oviec ťahaných k obetám, bolo by treba povedať:

Prijdu hudci, prijdu predavači ovocia a sladkých vecí, obecenstvo samo donesie si jedlá i nápoje, píšťale a harmoniky, a veselí sa do noci. Domov idúc, vystrájajú žarty a pestvá, kladúc priečky cez chodníky a cestičky klady, haluzy, kamene, aby zadným obťažili chôdzu. Čomu to treba pripísať, že pospolitosť deň sv. Štefana kráľa na Sitne vydržiava, odhaliť neviem. Keby sme sa mohli doznať, že káplnka v hrade bola zasvätená tomuto svätcovi, jako na čabradskom zámku,^[58] povedali by sme, že ľud putoval ta na posvätenie chrámu, a pamiatka udržala sa dosiaľ. Lež prvé nevieme, a druhé zdá sa mi primalou pohnútkou ku tak veľkému navštevovaniu; a k tomu, keď hrad s káplnkou zanikol, maly zaniknúť aj púty. Starci len toľko vedia, a kde-tu i v kronikách je zapísané, že ľud na Štefana kráľa hrnul sa na Sitno, a veľké zábavy konal potom nielen na Sitne, ale i na Vozárovej. — A preto náchylnejší bol by som veriť, že siaha to ešte hlbšie, do predkresťanských časov, keď ku spoločným obetám a hostinám schádzal sa ľud na vrch. Obety prirodzene bývaly len v lete, snáď práve o tom čase okolo sv. Štefana kráľa; potom ale v kresťanskej dobe boly stotožnené obe slávnosti. Dôvod na to máme na svätodušných slávnosťach, známych u nás Slovákov pod predkresťanským menom Turíc, u Čechov Letníc. Jedny i druhé boly slávnosti pohanské, pripadajúce práve do tej doby, keď kresťanské hody svätodušné. Pohanské slávnosti zanikly, jedine meno ostalo z nich, ale s významom kresťanským. Tak môže byť i s pútom na Sitno na sv. Štefana. Ba či dáke iné meno týchto pútov nezachovalo sa u okolitého ľudu lebo v mluve alebo v piesňach? Pút je to i teraz púho národný, a hostina taká, jako príslovie hovorí: „Prijdite na hostinu, ale si doneste sebou, čo ľúbite.“

Kto by chcel poznať i kroj ľudu okolo Sitna, nech podíva sa na sitniansky pút. Vtedy zastúpený je tam kroj najrozmanitejší, počnúc od pestro a rýdzo národného z Prenčova, Beluja, Počuvadla, Dekýša, Sitnianskej,… až po kosmopolitový u remeselníkov a slovenských baníkov a hutníkov z Ilie, Štefultova, Antola, Vindšachty. Vtedy ta fotografa! Dosť blízky vidiek Sitna predstavuje 6 — 10 najodchýlnejších krojov, počnúc od rýdzo staroslovenského (na Senohradzi, Badínoch…) až po onen kosmopolitový. Tento posledný je každému známy; senohradský vidíte nižej v článku o čipkách a výšivkách; tu ale uvádzame z najbližšieho okolia Sitna, aspoň Prenčovanov a Sebechlebanov. Kroj prenčovský je nevyslovne vkusný, ač, bohužiaľ, začínajú sa tratiť biele nohavice a haleny súkenné. Na sebechlebskom kroji poznať zbytky z kroja saského. Onen dlhý kožuch ženský (ba síce i viac celých oblekov a párt sebechlebských) bol i na našej národopisnej výstavke v Turč. Sv. Martine. O ňom pamätihodné je to, že mladá nevesta na sobáš išla v takom kožuchu, a sedela v ňom celý prvý deň svatby za stolom, lebo v prvý deň svatby, z úcty k sv. sviatosťam, sv. spovedi, sviatosti oltárnej a stavu manželského, nebolo jej dovolené tancovať. Teraz nachodí sa tam snáď len tento jediný representant onoho krásneho katolíckeho zvyku. Ľud v okolí Sitna je veľmi pekný, nad mier usilovný a ku podivu schopný a šikovný; v práci vytrvanlivý a veselý; miluje žarty a smiech, ale neslušných rečí nezkúsil som nikdy. Do práce berú ho radi všade a koná i za hranicou hontianskej stolice murárske a tesárske práce. Je hrdý, a národne dosť upovedomelý.