ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obzrime sa teraz na Sitno trochu aj s hospodárskeho stanoviska. Z tohoto ohľadu preukazuje sa ono užitočným len lesami, lúkami a pastvinami. Drevo vyváža sa na všetky strany, jak celé stromy a kláty na riadové a stavebné drevo, tak na palivo. Uhlie páli sa snáď bez prestania v zime v lete sem tam po Sitne, čo s temäna poznať po vystupujúcom dyme. Lúk jesto mnoho, vydávajúcich chutné hôrne seno, a tak dobrá a užitočná je aj pastvina, ač oboje pozostáva z veľkej časti z veľmi suchopárnych tráv, ako „psica“ (Cynosurus cristatus L.), „škutina“ (Festuca ovina L.), „kypčina“ (Nardus stricta L.) a všeliakých „ražníc“ (Agrostis L.), „ovsíh“ (Avena L.), „stoklasov“ (Bromus L.)?… a preto vyžaduje koscov veľmi dobrých, s akými ale aj pochváliť sa môžeme. Tu neplatí, že „tráva suchá, kosec mrcha“. No, najviac hnevajú sa na trávu, Brachypodium pinnatum Beauv., ktorej aj dali meno „Darmo hrdá“. Tomuto chutnému senu a pasienku pripisujem, že mne neobyčajne dobre chutí mlieko a maslo na Sitne od kráv, čo pasú sa po ňom, a nikdy mi nezaškodí. Chýr dobrého sena a užitočnej paše požíva síce i náš chotár prenčovský u okolitého obyvateľstva. „Čo u nás vraj budeme ďatelinou chovať, u vás ale statok bude popod Sitno len holú zem lízať, predsa váš bude lepší“, tak hovoria Prandorfani a Bohuničani, čo je, pravda, trochu ťažko uveriť. (Lichva prenčovská je neobyčajne krásna.) Okolo vrchu jesto tri panské majere, jeden pod Sitiencom, druhý „na Rovňach“, tretí „na širokej lúke“ v belujskom chotáre, do ktorých sváža sa seno; a kŕdle oviec (predtým aj krásnych švajciarskych kráv) pasú sa po pasienkoch a po skosených lúkach. Na Sitne urodí sa ročne asi 50 vozov sena; na Tatárskej až 80! Vozy sú to, pravda, nie po 16 — 30 centov, ale len 6, 8, 10 centov. Lebo po hôrnych cestách veľa nabrať nemožno. Keď seno hrabú, sťahujú ho na veľkých haluzách za koňom dovedna. Kým bola panština, bolo v čas hrabačky i do 500 ľudí na Sitne, a „od spevu len tak vrelo“.

Zo všetkých týchto predností (voda, drevo, krm, výhľad, bezpečnosť…) súdi Matej Bel (Ibid. pag. 684.), že na Sitne veľmi včasne bol postavený hrad. „Jaká výhoda, keď pred očima hradu mohla sa lichva pásť, ba i vytučiť!“

Baní v Sitne a v blízkosti Sitna niet, ačpráve mohla by sa najsť smerom od Štiavnice vtisnutá žila zelenokamu alebo kvarcu, v ktorých najviac prichodí zlatá a strieborná rúda, poťažne kvarc a zelenokam „vedú“ za ňou (Gang, z čoho slovenské „gene“, t. j. kamene, v ktorých postriekaná je rúda, a tie tlčú sa v stupách, aby rúda vylúčená byť mohla. Pôvodne menovali Slováci tieto kamene „nectnou skalou“. P. Križko. Baníctvo. Pohľady 1893 str. 299.) V prenčovskom chotáre menuje sa síce jedna dolina pod samým Sitnom „Banišťami“; ale či tie bane boly na rúdu, alebo len na porcellánovu hlinu, to už mladšie pokolenie povedať nevie. A zapísané je to sotva voľakde. — Kde dolinka „Baništia“ vpadá do Bardínovej, tam ukazujú ľudia dosiaľ v „Bohojo vršku“ v hore jamy, kde prenčovskí a belujskí hrnčiari ešte nedávno kopávali bielu hlinu na gliedenie hrncov. Tá belavá hlina je skutočne podlejší kaolín, to jest zvetralý a rozpadnutý živec (Feldspath, Sanidin). Hneď hore ďalej vyše týchto jám, pred nedávnom, voda, podmyjúc breh, odkryla hrubšiu žilu krajšieho kaolínu, premiešaného sirkovým kýzom (Schwefelkies). Nalezly sa v kaolíne i pekné priezračné krištáliky živcové. Zdá sa mi, že žila táto už zaniká; čo bolo lepšieho, to odniesla voda. Ale asi 500 krokov odtiaľto otvoril Franko Kabina^[59] ložisko, držiace i do striebra a zlata. Teraz zaiste vyplácalo by sa dobývanie kýzu i bez prídavku zlata, keď ho nielen v hutách jako liach, ale i ku vyrábaniu sódy potrebujú. Na toto naráža Rudolf Pokorný (Potulky II. 249.), že by v „bohatej rúde sitnianskej mohly byť ukryté oné vybájené poklady“. Dal by Pán Boh! O „zelenom kameni“ (Grünstein, druh trachytu, viac menej kvarcom presiaknutého) v Sitne nemám ešte známosti. S tamtej strany Sitna siaha síce za Iliju až do úpätia Sitna (Dr. Szabó. Ibid.), kde začali podobne otvárať bane, ale bez výsledku.

Živec, z ktorého pochádza kaolin, tvorí podstatnú čiastku trachytu, z jakého pozostáva i Sitno, a celé jeho široké a ďaleké okolie zôkol-vôkol. Najbližšie leží „Biely kameň“, niže Sitienca, Biotit-Orthoklas Andesin-Trachyt, t. j. slieďu a živec obsahujúci Andesin-trachyt. Vlastne trachyt bez živca nedá sa mysleť, tak že kameň, v ktorom nieto živca, vôbec nenie trachyt. V láve býva často primiešaný živec, a z neho, keď zvetralie, pochádza biela kaolínová hlina. Niekedy trachyt úplne demorfuje, (odrodí sa) na kaolín; takých nálezísk máme okolo Štiavnice dosť, a pravdepodobne i naše k ním prináležia, bárs v geol. diele dra Szabó nie sú vôbec poznačené. Najhrubšie žily najkrajšej porcellánovej hliny boly v „Zlatom vrchu“ a na „Bielej hline“ (čo je vlastne len jeho poludňajšia strana.) Dosiaľ poznať tam hálne zo šácht (staroslovensky „jama“, t. j. kolmá prázdnina. P. Križko ibid. 300.) i na 10 — 15 siah hlbokých. Baňská Belá má meno od bieleho kameňa,^[60] Dillnitu, či Agalmatolithu, slúžiaceho podobne na nádoby, a síce ohňovzdorné tégle, na topenie rúdy v najvyššej temperatúre; tak podobne snáď i Beluj od bielej hliny, a od slova, bielij, bielaja, bieloje (staroslovensky), ačpráve nám filologická veda nevie vysvetliť, kde vzala sa koncovka uj, uja, Beluj, Beluja. (Skloňuje sa dosiaľ „z Beluja“ i „z Beluji“.) Chotár jej oplýva práve tak, jako i prenčovský, hlinou hrnčiarskou, fajkárskou a porcellánovou, ktorú po trochy vozia fajkárom do Štiavnice, Kremnice a Zvolena. Keď som bol ešte na Krnišove, a náš slovenský život rezkejšie sa pohyboval, navrhnul som účastinársku fajkáreň a hrnčiareň na Prenčove a na Beluji, s nastienenými stanovami. — Posledných hrnčiarov na Prenčove spomínajú štrnástich, z ktorých ostalo len mnoho nádenníkov, na Beluji^[61] nedávno posledný zomrel, a tak vyhynul stav hrnčiarsky a remeslo hrnčiarske úplne. Na Beluji založili si nedávno obecnú tehliareň, čo je všetkej chvály hodné. Na Prenčove zjavila sa toť žila pekného kaolínu vo „Fanťovskej“ pod „Bielym kameňom“. Za panštiny dalo slávne panstvo kopať kaolín; ľud nevie na to zabudnúť, lebo že pri tom vychodil na „šichtu“ veľmi dobrú. Vo vlastnej šlamovni (teraz bývanie panského horára), dalo ho čo zväčša premývať a šlamovať (Odtiaľ na Prenčove priezvysko „Šlamiar“.) a potom voziť do Viedne. Fajkárska hlina odvážala sa, jako už rečeno, fajkárom; hrnčiarska zrábala sa pilne doma: a tak, poklady, ktoré vložil Stvoriteľ dobrotivý do našich chotárov podsitnianskych, a síce pomocou ohňa, či vulkánu: hľadely sa za starodávna všetky pilne vykorystiť, pomocou ohňa na nádoby a nádobky pretvoriť, aby zas ďalej slúžily pri ohni, a ohňu a kúru, jako hrnce, rajnice, čaše a fajky, či porcellánky, či naše svetochýrne štiavničky. (Nechcem sa tu tak hlboko ponoriť do rozjímania, že i rúda, pochádzajúca z gázov [plynov], vyvinutých nesmiernou podzemnou horúčosťou: zas musí do huty do ohňa: — potvrdzujem tento pekelný circulus vitiosus len naším príslovím, že „koho bili, zas ho budú — koho pálili, zas ho budú“.) Hrnčiarstvo zkazily železné hrnce, z čiastky ale i sedliaci, ktorých prinútení boli hrnčiari volať na furmanku s tovarom,^[62] lebo len na polovicu pristali, t. j. z utŕžených peniazí a obilia pravú polovicu vzal voziar. Čo pokazilo odbyt nášmu kaolínu, neviem. Nebolo by nám viac treba, než aby ešte fajkárstvo štiavnické zaniklo! Chvastáme sa, že napredujeme, „haladunk“, a koľko všade podnikov dobrých leží zapustených, a nové na ich miesto nevstúpily. Len koľko papierní, koľko sklených hút leží v rumoch! I sitnianske panstvo zapustilo toť jednu na Čabrade. Pod Sitnom na počuvalskej strane volá sa jedna dolina „Sklenárová“,^[63] v ktorej vraj stála sklená huta, stupy a mlyn, o čom svedčia mlynské kamene a kusy železiva, pred niekoľko rokmi tam nalezené. (K. Straka in litt.) Pri sklených hutách obyčajne býva stupa na tlčenie žabice sklovej, a mlyn. To svedčí veru o takom priemysle, ktorého teraz okolo Sitna niet!^[64]

Baní teda jedným slovom Sitno prítomné nemá, zato ale baňam alebo radšej baníctvu slúžiť musí, dodávajúc totiž vodu, nevyhnutne potrebnú, na stupy a iné umenia banícke („kunšty“). Kde sú bane, tam musia sa starať o zásobu vody, a tejto k vôli musia stavať a udržovať plesá, jazerá (tajchy).^[65] Tomuto cieľu slúži aj počuvalské jazero na západnej strane Sitna. Tento velikánsky umelý vodojem, dľa ústneho podania, leží na výmoku, kde totižto prvotne nalezalo sa „Morské oko“. (K. Straka in litt.) Tento velikánsky umelý vodojem leží tak vysoko (683 m nad hladinou mora!), skoro vyše všetkých potôčkov, že bez umelých vodovodov ostával by prázdny, napriek svojej vyvierajúcej vode, ak totiž žila morského oka dosiaľ slúži. Všetka voda, či zo sňahov či z dážďov, prirodzeným spádom odtekala by celkom inými smermi, len nie do jazera. K zachyteniu stekajúcich vôd, či zo sňahov a dážďov, či zo žriedel, vedené sú okolo Sitna, všetkými možnými smermi priekopy dlhé štyri; a síce prvá čili „Tatárska“ 4316 m dlhá, od východnej strany počnúc, celou južnou stranou Sitna, s dvoma jaskyňami, vtekajúc východnojužným kútom, popri samom tajchárovom bývaní, do jazera. A poneváč tu taká záľaha vody doteká, že by jedna priekopa ju chytiť nevládala: ponad spodnú priekopu, a ponad celé jazero ide druhá, 3082 m dlhá, dvojistá, počínajúca sa jedným ramenom (Horní počuvalský vodovod) pod strmou Tatárskou (lúkou), druhým (Dolní poč. vodovod) na „Krížnej“, a vteká na polnočnom konci jazera. Na tom istom mieste vteká aj tretia (Dekyšská priekopa), 1764 m dlhá vedená západnoseverne až z dekyšského chotára. Konečne štvrtá (Lipový jarok), 1940 mdlhá, juhozápadne v dekyšských horách, v „Lipovej“, a vteká u „Koryta“, ale tá je zapustená z tej príčiny, že gribovitým (grib = riedky trachytový túf) spodkom prepúšťa vodu, a preto nebýva ani opravovaná, ba ani čistená,^[66] jako ostatnie. I tak oné tri vodovody chytajú vodu s tak veľkej plochy, z toľkých žriedel, potôčkov, jarkov a doliniek, a dovádzajú toľkú záľahu vody, že jazero často preplnia, a voda zbytočná vyteká korytom (ako by ventílom) v západnom kúte, smerom oproti Počuvadlu; obíduc však Počuvadlo, odteká cez „Sklenárovú“, popod vrchy „Holík“ a „Filiarovú“ s jednej strany, s druhej ale „Repiny“ a „Mnišú“^[67] cez „Homolovskú“, popri počuvalskom mlyne, popod „Kiazanú“, cez „Kazárku“, popod „Bánov vrch“ a obec Baďany, a cez Klastavu (maličká obec), dlhou „Klastavskou dolinou“, poza „Sebechleby“, cez obce Ľadzany, Drášovce, Báčovce, Hornie a Dolnie Šipice a po tejto dlhej ceste, soberúc neraz takú záľahu nielen vody, ale i skáľa, krovia a stromovia a drevia, rúti sa, škodu činiac v menovaných obciach konečne vyše Tesár do Štiavnickej vody. V čas rýchlych veľkých odmäkov a prívalov, sú dva najprv menované vodovody týmto obciam čiastočne na osoh; v čas suchoty snáď i na škodu. Voda z jazera počuvalského bez umelých štýr stavov (Brust), prirodzeným spádom odtekala by z väčšej čiastky smerom opísaným; z menšej ale na Dekýš. Jazero hlboké je vyše 10 metrov, a keď je plné, cení sa obsah vody na 789.467 kub. metrov! Rychňavský tajch je vyše 21 metrov hlboký, a prijme vyše jednoho milliona kub. metrov vody! Keď by sa pretrhol!^[68]

Umelý smer vody z jazera vzatý je ďalšími, 5034 m dlhými priekopami a jaskami popod zem, pomedzi vrchmi, Hatlabov^[69] a Gumaninu, popod Krížnu a Pinkov vrch (zpod zeme vychodí „na stavkách“, jako už rečeno) na stupy vindšachtské, štefultovské, štiavnické a sv.-antolské. V striebornej hute tiež potrebujú túto vodu, ako aj pri iných baníckych strojoch. Len škoda, že nemôže všetka stiecť, ale len asi 8 metrov, tak že v čas suchoty a nedostatku vody bývalý už pripravené i čerpadlá (kolesá s naberačkami) a pumpy, ktoré dvíhaly pozostalú vodu k úsťu. Stĺpy z nich dosiaľ vyčnievajú z vody, keď je menšia. — Ku snadnejšiemu spusteniu tejto neodtekajúcej vody, keď chceli mať jazero suché, aby sa mohlo vyčistiť, alebo ryby vylapať: popod stav od počuvalskej strany boly pokladené železné trubice, ktoré daly sa snadno dľa vôle otvoriť i zatvoriť. Teraz ale sú navždy zatvorené; prečo? Dakedajší počuvalský mlynár dorozumel sa so stavkárom a tento vždy v noci púšťal mu vodu z jazera, tak že mlyn vždy v noci mlel, vo dne stál. (Ani tá „Klára, čo v noci šije, vo dne pára“.) Keď to ktosi podžaloval, „dali páni štolnu zalomiť, a rúry nahali tam“. Snáď len od tohoto železiva vyteká žltá hrdzavá voda (pozn. 59.) Tak hynie sláva sveta.

Na vode vindšachtskej bolo veľa výborných mlynov, komorských, panských a obecných, kým o parných mlynoch a o kupovanej múke sa nechyrovalo. Baníctvo v plate dostávalo žito z velikánskych sypární, do ktorých dodávali žitnári či obilní priekupci a preleváči obilie s veľkým osohom vedľa veľkého klamu.^[70] Od kedy začala kupovať chudoba múku v sklepoch po pár funtíkoch, prestaly sypárne a mlyny upadly, tak že dakoľko je popremieňaných na súkromné bývania, dakoľko popredaných, všetky ale živoria, jako skoro po celej krajine malé vodné mlyny. S daktorými je tak, že keď by maly vody, vtedy nemajú meliva, a keď by maly meliva, nemajú vody, jako na pr. počuvalský.^[71] Obci Počuvadlu síce neodníma sa voda sitnianska kroz vodovody, lebo doliny od Sitna ju obchádzajú; mlynu ale áno, lebo ten leží na sitnianskej doline. Iliji, Dekýšu odníma sa voda; Prenčov tratí tiež tú, ktorú mal by dostávať so Sitna Bardínovou.^[72] A ešte i to málo, čo od farskej lúky počnúc, z okolitých svahov a žriedel prichodí do Bardínovej, zamýšľal Prenčovu odobrať nebohý Michal Kemp, kapitulník ostrihomský, rodák zo Sebechlieb, z bezpríkladnej lásky k rodisku svojmu, ktoré trpí dosť nedostatok vody. Sebechleby prijímajú vodu od Beluja; Beluj ale nedostáva nič vody od Sitna, lebo dlhé doliny, jako Klastavská a Bardínová, ju tiež obchádzajú, sama majúc obšírnu síce, ale veľmi krátku kotlinu, s ktorej sbiera sa voda, tak že sama trpieva nedostatok vody. Michal Kemp teda z Bardínovej, hneď poniže farskej lúky dal spraviť umne založenú priekopu, ktorou ani po 2000 krokoch prevalila sa voda cez dosť vysoké rozhranie vodné (Wasserscheide) do doliny belujskej^[73] a tak do sebechlebskej. Zemské panstvo to zabránilo, ale priekopu videť dosiaľ.

Kde voda so Sitna vteká do štiavnického potoka, či v Prenčove či niže Sv. Antola, menuje sa „Čistou vodou“, pre rozdiel od vody kalnej, do akej totiž padá, a ktorá zo stúp prichodí k nám dakedy až hustá, nesúca kal, a v kale i polovičku zlata a striebra,^[74] čo všetko nevie ešte zachytiť umenie banícke. Z nánesu vymývajú potom daktorí Prenčovania zlato, a od toho zlata menuje ďaleký svet našu „Štiavničku“ „zlatou vodou“. Prášok zlatý odkupuje potom komora, poťažne huta, a šlamiari obržia dakedy i 600 — 800 zlatých za to, čo za niekoľko mesiacov na jar a pod jaseň, totiž pred žatvou a po žatve, navymývajú. Kde nánes okolo potoka za viac rokov pokoj mal, tak že pažiťou zariastol, v takom nachádzajú najviac. Trávička a korenčie koná tu asi tú úlohu, čo plátno a súkno, kde na súkno a plátno lapajú zlatý prášok. Šúplaty kopú, na železnej mrežke železnými ohrablámi veľmi usilovne a dôkladne bijú a premývajú; k tomu cieľu spravia si jarčok, ktorým tečie im voda z potoka na mrežku.^[75] S prácou veľkou a ťažkou spojené je toto šlamovanie. Ďaleko ono nesiaha; asi po Nemce, a trocha niže Nemiec; v belianskej doline asi po Kozelník. To sú naše zlaté rybky; inakšie i tak nevyžijú v tejto vode pri sirku a živé striebro, primiešané v kale. Podivné, že ju rožný statok pije radšej než zo studní, a mnohí pripisujú tejto vode, že naša lichva pomerne býva najzdravšia, a že tu nikdy nepustošil dúl. Lež husiam a kačiciam škodí, ktoré preto u nás zaháňajú do močil a na „Čistú vodu“, kde predsa jaký taký hmyz a žížal dostanú.

Iných väčších vôd prirodzených jazier alebo močarín Sitno nemá, vyjmúc západne, ale už za počuvalskou hradskou jednu prirodzenú úvalinu, ktorá na jar naplní sa vodou, a pozorovateľovi so Sitna bliští sa jako jazero; pozdejšie ale stečie, vyschne a kosi sa. Sluje „močarou“. Tak podobne na východe, už spomenuté „Salašiská“; tiež krásna, mise podobná neveľká úvalina; z jari naplní sa vodou až po kraj, pozdejšie vyschne a kosí sa. — Najtrvácnejšia voda je v „Jazarci“,^[76] v jednom neveľkom plese na „Ľahotskej lúke“ vedľa „belujského chodníka“; pleso sotva zaslúži meno morského oka, lebo v čas veľkej suchoty takmer vyschne. Porastené a zapletené je rakytinou (Salix cinerea L.) až ku podiveniu. Okolo neho je neveľká úvalinka výmočistá, z korej sťahuje sa voda do tohoto plesa a stojí tam, poneváč úplne odtiecť nemôže. Tu dľa povesti mal by byť prepadnutý mlyn; niekedy počuť vraj podzemný huk od kolies, a dve plačúce deti zjavujú sa. Teda zas len máta pôverčivých ľudí. Keď nemáme močarín, nemôžme mať ani močarných rastlín; a neviem pochopiť, jako môže živoriť na najstrmšom kúte Tatárskej, hneď pod schodami, Parnassia palustris L. V našom kraji neznám jej z druhého stanoviska, mimo s močarnej dolinky na Veľkom Poli. Či tu na Sitne má aspoň podzemnú vodu, neviem, ale možno, lebo podmienky života musí mať.

Voľakedy zakladalo a opatrovalo zemské panstvo rozsiahle krásne rybníky rybám a vodnému ptáctvu k vôli; teraz sú rybníky zapustené, za to ale zatúlajú sa k močarinkám a bahnám aj do naších dolín bociane, divé kačice (Raz dostali sme tu volavku [Reiher] a toho roku potáplicu [? Taucheränte]; nachodí sa v museume), divé husy, a p. Kde od Sitna tečie stála pramenistá voda, tam máme na sv.-antolskej strane bažanice, jednu zapustenú bez bažantov, druhú bohatú na ne. — V novšom čase obracajú tajchy aj k hospodárskemu chosňu jako rybníky, pestujúc v každom iný druh rýb, v počuvalskom ale asi päť druhov. Hlavne pestujú sa kapry (Cyprinus carpio a C. hungaricus); menej, hlavátky (Squalius scephalus), biela ryba, šťuka a drobné dúhové rybky.