ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že vraj „animal non agit, sed agitur…“; bolo by to podobné tomu žartovnému „studiosus non it ad scholam, sed itur,“ čím svet, keď ešte latinsky rozprával, škádlil žiačikov, keď títo s uplakanými očami s prázdnin nevoľne tiahli zas do škôl. — Nie len žiačik, lež aj dospelý človek neraz príde do takých okolností, že sám chová sa skoro trpne, okolnosti ale tisnú ho smerom, ktorým by sám od seba nikdy nekráčal; „iný ťa poviaže (opáše), a povedie, kam ty nechceš.“ (Ján 21, 18.) Tak povodilo sa i mne.

Bol čas, kde strojil som sa spracovať materiál našich šípov (Genus Rosa, rod ruža), a čakal som len na prisľúbenú posielku jednoho oddelenia šípov, že by som mal väčšiu zásobu k porovnaniu; posielka otáľala, a ja, snáď z dlhej chvíle, za ten čas chytil som sa usporiadať sbierku húb. Moja milá posielka dorazila mi snáď o rok či o dva, a zatiaľ vzrástla sbierka húb radostne, a zaujala ma natoľko, že pátral som za hubami nie len nad zemou a v zemi, ale aj pod zemou. Tri razy sostupil som do bane, čili, aby som užil baníckeho výrazu, „fáral“ som, a síce na Wendšachte, v Štiavnici a v Kremnici. Výsledok koristi z týchto exkursij bude predmetom riadkov prítomných.

Jamy či bane, aby sa nezavalily, srubia či podopierajú drevom tak husto, že drevo opreté je o drevo. Každé dve podpierky klonia sa proti sebe šikmo, na vrchu súc priečnym trámikom spojené. Baňa je takýmto činom vždy na vrchu užšia, na spodku širšia. V Štiavnici a jej okolí berú na podpierky drevo dubové, tenké, nekresané, len kôry zbavené (teda okrúhle = Spule, u baníkov i u vonkovanov „špôlne“), ktoré od bele dosť skoro porušenie berú. Na uhnívajúcom dreve v zápätí zjavia sa daktoré druhy húb; hovorím len daktoré, lebo mnoho ich nenie. Špecifične ich je málo, zato ale kvantitívne býva ich mnoho, a keď by si podpierky z času na čas nečistili: snáď by kde-tu, najmä v tesnejších miestach, baníkom priechod obťažovaly. Zvlášte jedna huba, Agaricus (Armillaria) melleus Fl. dan., svoje prvotné počiatky, akoby korienky, takzvané mycelium (každá huba má svoje mycelium), jak na dni, na hnilom dreve, tak pod zemou vyvinuje tak silno v podobe rozvetveného, motúzovitého čierneho (kaštanovej barvy) korenčia, že na príklad drevené cievy u vodovodov úplne zapchá; v baňach ale zo spomenutého drevia visí dolu, ako krásne draperie, riedke opony, kratšie i dlhšie, niekde i vyše metra. Tohoto je najviac. Jesto ale aj druhé mycelium, cele inej podoby, jemné ako pavučina, barvy najbelšej; i toto visí niekde v celých povesnách alebo dosť objemných guľach s podlahy dolu. Iné druhy zase zaťahujú drevie od spodku do vrchu, svojím myceliumom cudzopasiac v dreve a napomáhajúc jeho rýchlejší rozklad. Jak z ohľadu pohodlnosti a čistoty, tak i z ohľadu ochrany, predstavení banskí z času na čas vysielajú chlapcov s ostrými metlami huby a pleseň posberať a oškriabať. Preto, keď robil som si poriadky o moje „fáranie“ do bane, popredku spytoval som sa, či dávno boly bane čistené; a prosil som, aby do toho času nečistili, kým sa ja neodbavím. Lebo by to bolo dosť fatálne, sostúpiť na 200 — 400 metrov pod zem s úmyslom sbierať huby, keď by ti ich pred nosom boli škrabadlami a metlami dolu posrážali, ani kominár sadzu z komína. — V zapustených pazuchách a dierach, v ktorých baníci nepracujú, a prirodzene ich ani neopravujú ani nečistia: býva korisť najlepšia; tam najde človek nielen mycelium, ale aj vyvinuté huby. Len že je tam opačito chodiť, lebo uhnívajúce^[1] podlahy sa preboria, alebo i boky popustia a povydúvajú sa; odmoknuté a oslabené skálie vykydá sa von, zatarasiac balvanmi, blatom, kalom a dodrúzganými podpierkami dieru. Keď ti to pred nosom spravia, to je ešte dobre, lebo tu pomyslíš si to známe latinské „ibant, qua poterant; qua non poterant, non ibant“, a vrátiš sa; keď by ti to ale tak stalo sa za chrbtom (ani nehovorím, že „na chrbát“), a to tak na niekoľko siah zdĺžky, a musel by si si pomysleť, že „nem lehet ám gyere ki“: ver’ by si si latinskú výpoveď „qui nescit orare, pergat ad mare“ preložil do slovenčiny banskej takto: „Kto sa nevie modliť, nech ide fárat.“

Ale žart na bok; sostúpenie do bane je hrozné a rovná sa smrti, menovite, keď to človek po prvý raz koná. — Ja vyrástol som takrečeno v B. Štiavnici, medzi samými baniami a baníkmi (veď popri tom ústi — na Packerštólni — kde som i teraz vchádzal, prechodil som ako študent za šesť rokov každodenne), ale do bane ísť neodhodlal som sa v tom čase; a keď som si stav volil, hovoril som, že radšej vojakom, nežli baníkom; kedykoľvek pomyslel som na tie podzemné tmavé diery, kde ti nad hlavou milliony centov skál zdrtením hrozia: vždy ma ovialo strachom smrteľným. Divné je, nad čím nad všetkým passionátnosť zvíťazí! Konečne zažiadalo sa mi aj to, raz v živote videť baňu z vnútra, potárať sa po nej a videť stelesnených perkmônikov čili baníkov alebo haviarov. „Všeho zkúste, a čo je dobrého, toho sa držte.“ Ale i banníci, na tento podzemný život od mladi zvyklí, skrúšene modlia sa, keď vstupujú do jamy. Neraz prídu im na um ich niekdajší druhovia, ktorých v bani „obrazilo“ (= ožobráčilo, zmrzáčilo), alebo do smrti zabilo, alebo na veky tam zavalilo a pochovalo. Baňa stala sa im i hrobom. Nieto smutnejšieho pohrabu, ako keď spieva sa „Circumdederunt me gemitus mortis“ (Obkľúčily ma smrteľné úzkosti) nad baňou odrazu desiatim, dvadsiatim zabitým a zavaleným, a keď kŕdeľ vdov a sirôt kvíli tam za svojimi živiteľmi. A ktože vie, či nekoná sa pohrabný obrad nad — živými, ktorí sa ešte len majú tam zadusiť alebo od hladu pomreť?! — —

Prvý raz odhodlal som sa sostúpiť do bane 3. mája 1888 (vo štvrtok) na Vendšachte (Slávodol), ináč aj Piarg (niekedy „na Peciny“, viď „Veleba Sitna“, poznámka 40), ktorá baňa pamätná je aj od tej smutnej udalosti, že predstaveného nožom chcel preklať jeden baník z pomsty v tej domnienke, že predstavený je príčina, prečo umenšujú tam mzdu, ba i počet robotníctva; miesto do neho pichol do chlapca, ktorý mu kahanec nosil; písalo sa o tom svojho času i v našich novinách. — Na nešťastie pokazený bol spúšťací stroj, v ktorom boli by sme mohli pohodlne a bez zamazania sa šachtou sostúpiť na 400 metrov pod zem: nasledovne bolo nutno ísť po rebríkoch či „fártach“. Bolo to s jednej stránky dobre, poneváč šachta je vysrubená trámami a daskami; voda steká všade: preto tu rastie najviac húb. Len to bolo zle, že rebríky a poválky („pýny“, Bühne) sú samé blato a kalná voda kvapká ti všade za väzy, a o tom som ja nevedel. O žrebíky (priečeľ) na rebríkoch a o všelijaké kvaky nesmieš sa háklivo chytať, ale smelo, aby si dolu nesletel; a tu ti kal steká do rukávov. Mal som síce najprv prisľúbený banícky oblek, ale snáď mi bol prikrátky, či už aká bola príčina, že som ho neobliekol. Môj dlhý čierny kabát bol v krátkom čase samý kal a blato. Zato nič, keď len bolo všade dosť húb, ktoré sme s radosťou sbierali a do papierov a škatúl ukladali. Zaplnené tobolky posielali sme domov po vracajúcich sa z práce baníkoch.

Na radu sprevádzajúceho nás „hutmana“ odbočili sme kde-tu od šachty do bočných dier či štolní, s čiastky, aby sme hľadali huby, s čiastky, aby sme videli pracujúcich baníkov. V jednej skupinke pracovalo ich so sedem s veselou mysľou pri ustavičných žartoch; jeden, zvláštny furták, nežiadal si nič iného v živote, len keby sa dostal za pána do „štajrantu, kde jesto vela penazí.“ — Pomaly sostúpili sme na samý spodok, do 400-metrovej hĺbky, kde už voda potôčkom odteká, a kde po železných koľajniciach rúdu odvážajú v malých vozíčkoch („hunty“), ktoré alebo ľudia tiskajú, alebo kôň ťahá. (Takého koňa pomocou stroja spustia dolu, a ten nikdy viac svetlo dňa neuzre.) Kadekoľvek sme chodili, všade sbierali sme huby. Neraz odletela mi čiapka s hlavy a v očiach siskrilo sa mi (ani čo by o kremeň ocielka, a nie moja hlava bola tresla!), keď som si viac pod nohy hľadel, na hlavu ale a na vyčnievajúce skaly pozabudol; lebo kde ťahaná je štolňa pevným bralom, tam srubená nenie, a skaly veru tiež nie sú do čistá odkresané.

Že pri prvom takomto viachodinovom výlete banskom bol som náramne ustatý, to nie len môj sprievodca uznal, ale uzná každý, a preto aspoň zpiatočnú cestu po „fártach“ chcel mi ušetriť; poneváč ale stroj, ako som už podotknul, bol pokazený: mienil, že vystúpime hore šachtou v takzvaných „knechtoch“. Sú to sedadlá z mocnej kože, na hrubičnom povraze asi na siahu jedno od druhého pripevnené, do ktorých sadnú si baníci po jednom, držiac sa rukami o povraz, nohami ale v tesných miestach odtískajúc sa od trámov a skál, aby k úrazu neprišli. Hore „na dni“ alebo kone v gápli alebo parný stroj ťahá povraz von z bane. Je to pre nezvyknutého v každom ohľade nebezpečné, ba krkolomné. Šťastie, že svitlo to zavčasu v hlave i môjmu sprievodcovi, a uznal za prospešnejšie vystúpiť zas len tou dlhou, unavnou a kalnou, ale bezpečnejšou cestou po rebríkoch; trnul, že by sa mi mohla zatočiť hlava, a mohol by som padnúť do priepasti 400-metrovej, odkiaľ boli by ma potom len po kusoch vyniesli. Miesto nás vsadli baníci; vždy nasledujúci držal si sedadlo o zadok, a ako tých pred ním stroj hore dvíhal, on postupoval za nimi, až začal sa holengať aj on. Jeden z nich nadhadzoval sa akosi v sedadle a rozkolísal druha pod sebou, ktorý povie žartovne: „No len ma — vraj — vytras von; či som ja paklík dohánu za štyri krajciare?“ Ja nebodaj bol by som takým paklíkom dohánu býval…

Teraz vráťme sa už zase k našim hubám. — Spóry či semiačka húb dostanú sa do bane s drevom alebo v dreve, a často v nahnitých čiastkach môže sa už i mycelium nachodiť. Pre bane nevyhnutne potrebný je prievan: teda i s povetrím čerstvým, ako i v odeve baníkov môžu spóry ta vniknúť. Ako mnohé javnosnubné rastliny, okrem semenom, rozmnožujú sa i korienkami, i buľvičkami na byľach a výhonkami z koreňov: tak podobne i mnohé rody, ba celé oddelenia húb rozplodzujú sa nie len opravdovými spórami (výtrusy vyvinutej zralej huby), ale aj takzvanými konidiami (conidiae), to jest práškovitými buňkami, oddelenými čajsi bezprostredne z myceliuma. Huba k zrastu, okrem prajného substrátu, potrebuje vlahu a teplotu. Z tohoto možno si vysvetliť rýchle rozširovanie sa húb v baňach, kde proti nim je ťažko, ba nemožno bojovať.

Huby, aké sbieral som ja v baňach, prináležia velikánskej triede, Basidiomycetes, složenej zo šiestich veľkých oddelení; najväčšie zpomedzi nich je oddelenie piate, Hymenomycetes, ku ktorému patria všetky veliké huby, ako Polyporus, Trametes, Daedalea, Hydnum, Agaricus, Boletus atď., rastúce na stromoch a na zemi. K oddeleniu tomuto patrí päť veľkých rodín: Clavariei, Thelephorei, Hydnei, Polyporei a Agaricini. Podľa tohoto poriadku budem udávať nálezy. Podotknúť sluší vo všeobecnosti, že huby v bani nevyvinujú sa vždy pravidelne, lebo chybí im čerstvé povetrie a svetlo; krem toho prekážajú im rozmanité jedovaté výpary a kyseliny, rozpustené vo vode. Zato o mnoho ťažšie je určovať huby z bane, nežli narastené v svobodnom.

Thelophorei

Stereum hirsutum (Willd) Pers. Huba kožená, pričapená i odstála, s vrchu štetinato-vláskatá i pásikovaná; vyvinutá ešte dosť pravidelne, ale odkryl som tam i odchýlku.

Stereum hirsutum (Willd) Pers. varietas personata Bresadola, tu po prvé v literatúru uvedenú. Liší sa od týpu jemnými vláskami, medovou barvou a klobúčkom či telesom prstnato deleným. Určil a pomenoval vehlasný mykolog, kňaz Bresadola v Triente. Revidoval aj iné huby zo sbierky mojej, daktoré i pomenoval jakožto nové, za čo jemu i tu vrelú vďaku vyslovujem.

Hydnei

Hydnum Erinaceus Bulliard Podoba od normálnej natoľko odchýlna, že peň je najprv tenký, zatým veľmi rozvetvený, na vrchu (miesto vláknato-strapatý) jemno vlnkatý, pichláče sú až na 4 1/2 cm. dlhé; o tejto podobe vyslovuje sa Bresadola: „forma anormalis, suffocata“. Nález veľmi zriedkavý a zaujímavý; zriedkavý natoľko, že i „na dni“ ešte len pominutého roku v septembri sbieral som ho v prenčovskom Havrane na cere.

Polyporei

Solenia candida Hoffm Neisté.

Daedalea quercina (L.) Pers. Ako „na dni“ je táto huba najobecnejšia, a nieto tak rečeno pňa dubového v hore, mostnice dubovej na moste, hrady vo mlyne, stĺpa v plote, kôla pri hradskej, kde by tejto huby nebolo: tak obecná je i v bani na dubovom dreve. Podoby je tam k nevypočítaniu najnajrozmanitejšej. Normálneho tvaru tam snáď ani nenie; aspoň ja som dosiaľ nenašiel. S pórusami zjavuje sa zriedka; a tieto často prijímajú podobu Thelephory alebo Lenzitesa. No všade stretávame sa s myceliumom Daedalei. Toto vídavame často i „na dni“, rozmanitej podoby a tvrdosti. V rozpukaných starých, ale sviežich a čerstvých duboch, ceroch, výnimečne i v bukoch, vypĺňa pukliny a škáry, a môžeme dostať kusy, najhrubšej vyrobenej koži (podošve) podobné, na 1 — 2 metre dlhé, 20 — 25 cm. široké, biele alebo žltkavé. V dutých stromoch je valcovité. Vedecké jeho meno niekedy bolo Xylostroma giganteum Tode, Xylostroma Corium Rbh. U našich rubárov nosí názov „hlas“, že snáď taký strom „hlási“, keď naň obuchom bachnú. Dakedy upotrebovali „hlas“ na práchno. — Inde najdeme mycelium mäkké a púchle, ako najjemnejšia vata. Takto mení sa i v bani; raz je tenké ako papier, že len s drevom možno ho sbierať, druhý raz je nabubrené ako pena, plné osoky, a kde odpadajú kvapky vody, tam tvoria sa menšie, väčšie okrúhle, hlbšie alebo plytkejšie jamky; i toto, keď uschne, ostáva púche a až na palec hrubé. Mám prímerky myceliuma tvrdé, a na nich nabubrené, mäkké. Mám z jemných i hladké (bez jamiek), len trochu vlnovité; bielunké, pružné a mäkkunké; boly kusy i na 1 meter dlhé.

Jeden prímerok berie na seba podobu stromčeka a je žltou kysovatinou preniknutý a na žlto zabarvený, tak že by v ňom človek celkom iné hľadal, než mycelium Daedalei.

Polyporus Vaillantii (D. C.) Fr. Len mycelium, hrubo rozdelené a rozvetvené, podobné asi knôtom do sviec, visí dolu ako povesná z najbelšej, najjemnejšej bavlny. Keby nebolo rozvetvené, blížilo by sa k myceliumu Daedalei. Polyporus Vaillantii i „na dni“ počína sa takýmto myceliumom, ale to je pomerne malé, motúzy krátke, a prechodí hneď v pórusy. V bani poťahuje miestami celé trámy akoby pavučinou alebo plesňou; kde-tu visí i v podobe gule alebo nafúkaného mechúra; dotknuté priškrie sa ti na prsty a pokazí sa. (O tejto hube s pórusami dolu nižšie.)

Polyporus undatus Pers. (P. Broomei Rabenh; P. cryptarum (Bull.) Fr.) Po dreve rozliaty, vodnavý; keď uschne, je tvrdý ako kameň. Voda z neho vytekajúca nechá v ňom diery a stalaktitové komínčoky. Z podlahy visí jeho jalové mycelium rozvetvené a berie na seba podobu Xylarie Hypoxylon (L.) Grev. (ale veľmi jemnej), Clavarie alebo práve Sparassis. (Bresadola in litt.) Keď uschne, je tvrdé a krehké, ako kríčok korallovitý. Huba mladá je telovej, staršia pod ňou drevovej, najstaršia čiernej barvy.

Tomuto podobný je Polyporus callosus Fr. Poneváč však je vrstvovitý a bez pór: je neistý. (Bresadola in litt.) Môže ukrývať v sebe nový druh.

Polyporus Braunii Rabenh. Čerstvý žltne sa z ďaleka, keď uschne, trochu vybľadne. Veľmi ozdobná hubka, družne rastúca.

Polyporus versicolor (L.) Fr. Názov „versicolor“ obdržala táto utešená hubka nie len za to, že každý jej pásik má inú barvu, ale snáď i za to, že vo všeobecnosti tak je rozmanitá, že by si sa nazdal, akoby si aj dvadsatoraké huby domov doniesol, kdežto máš len jednu. Nájde sa skoro biela, sivá, tmavo a jasno belasá, červenkavá, žltá, čierna, a každá je jarabá; a poneváč rastú strechovite, jedna druhú do poly prikrývajúc, napodobňujú krýdla z vtákov, motýle, ruže atp. Ku rozmanitým ozdobám je akoby stvorená. (Viď sbierku húb in natura v našom slovenskom museume). Ak Daedalea quercina je pod zemou k fantastickým odchylkám náklonná, to Polyporus versicolor desaťkráť viac. Najdeš podobné mištičkám, čiapočkám, člnkom, šošovičkám, peniažkom, gombičkám s nožkou v prostriedku, lastúrkam, zvončekom, ušiam, lopatkám, pluhoviciam, svietnikom, vtáčkom, netopierom; jedny sú len guľky a hrčky bez pórusov, druhé majú akoby pichláče po sebe, prijímajúc podobu trielca; iné je ťažko rozoznať od Daedalei alebo Trametesa (T. serialis Fr.); daktoré akoby jedna z druhej vyrastaly na poschodia, iné sú dlhé a akoby točené, zas haluznaté, rárožnaté, z jednoho koreňa sťaby stromčok alebo krovík; pravý to „perkmônik“. Dajedny podoby pristaly by i pomedzi Polyp. zonatus (Nees) Fr. Preto jednu odchylku aj oddelil Bresadola pod menom

Polyporus versicolor (L.) Fr. v. lutescens.

Menej priemenlivý je Polyporus hirsutus (Schrad) Fr.

Naopak Polyporus annosus Fries vyvinuje sa v bani snáď pravidelnejšie, než „na dni“ v hore; tu, menovite na jedlových pňach a klátoch v lesoch býva neraz taký zúbožený, vysušený a stľapkaný, bez mäsa a bez pórov, záležajúci z púhej kôročky, že by si ho sotva vedel kam vriadiť, keby v družstve nemal i pravidelných representantov; kdežto z vendšachtskej bane mám len prekrásne prímerky.

Fistulina hepatica (Huds) Fr. Táto najdelikátnejšia huba^[2], milujúca i na zemi či na dni škuliny a diery v stromoch, najmä v duboch, tak že ju ledva po kuse možno von dostať: neštíti sa sostúpiť i do dier podzemných. Ale tam berie na seba celkom inú podobu, tak že mi vtedy, ako počiatočníkovi, dalo prácu, až som ju určil. Keď na svobodnom narastie, má viac-menej pravidelný klobúk, ktorý jedným bokom sedí na hlúbe hrubom, kdežto z vendšachtskej bane mám dva veľké prímerky, úplne bez klobúka, ale hlúb vytiahnutý je na 15 — 20 cm. zdĺže, 2 — 3 cm. zhrúbe, na vrchnom konci zatenčený.

Agaricini

Túto velikánsku rodinu zastupuje vo vendšachtských baňach

Panus stipticus (Bull) Fr. Hubka málo odchylná, ako „na dni“.

Lentinus spec. Nedá sa bližšie určiť.

Hypholoma fasciculare (Huds)? Mladé. Na spoločnom, dosť širokom a hrubom myceliume, ktoré je za mlady pekne žlté a ohebné, na starosť očernie a stvrdne.

Armillaria mellea Fl dan. O tejto hube, vlastne o jej myceliume bola už na počiatku reč, že totiž niekedy zapchá trubice vodové, v baňach ale visí s podlahy a s trámov dolu. Ako Xylostroma malo svoje osobitné meno, kým botanici neznali jeho príslušnosť k Daedalei, tak i mycelium našej Armillarie slulo starším autorom Rhizomorpha subcorticalis Pers., „na dni“ (pod kôrou uhnívajúcich alebo ešte len vyschýňajúcich stromov a pňov), pod zemou ale Rhizomorpha subterranea Pers.; tamtá je tľapkavá, táto okrúhla, a rozvetvuje sa asi ako Chara. Záleží z krehkej, pseudoparenchymatičnej kôry, barvy kaštanovo-brunátnej, a z tuhej bielej striedy. Toto mycelium nachodí sa v baňach v každom čase, v každej čiastke roku, kdežto vlastná huba zjavuje sa len z jari až do jasene; na dni len v tvrdú jaseň; naše Václavky? (sv. Václava 28. sept.) Na hnilých pňoch a kladách v jednej hŕbe ich je 30 — 60 kusov, na všelijako povykrivovaných hlúbikoch; jedna hŕba nakŕmi celú rodinu.

Mal som i viac húb, sem prináležajúcich, ale od toho času, napriek preparovaniu Mercurius corrosivúsom, zjedly mi ich mole. (Podotýkam len v záverke, že keby som sa bol dosiaľ držal Mercuriusa, bol by som už naň snáď i sto zlatých vydal, a huby boly by mi predsa mole roztočily. Už takmer v zúfalosti chytil som sa petrolea, a od toho času mám pokoj. To je lacné, nie nebezpečné pre zdravie a život človeka, a isté. Na petrolej ani lekárske svedoctvo nenačim, ako na Mercurius. Odporúčam petrolej i pri bylinách, menovite pri hrubších byľach a pri hlávkatých kvetostanoch, ako u bodliaka, chrpy (Centaurea), Dipsacus, Hieracium atď.)

Toto o výlete do bane na Piargu či v Slávodole; prejdeme do slávnej Baňskej Štiavnice.

O štyri roky pozdejšie, dňa 10. a 11. novembra 1892, v spoločnosti pp. dr. Adolfa Cserey, učbára na lyceume štiavnickom, a blahej pamäti Samka Kuchtu, vtedy ešte doktoranda-medika, v milom sprievode banského predstaveného, pána Adolfa Wiesnera, sostúpili sme do najstaršej, ale dosiaľ požehnanej a slávnej bane, takzvanej Pacherštólne. Táto je z predku na dlhý kus krásne kameňom sklepená, čistučká, s pohodlnými laviciami pod nohy, tak že by na prechádzku ta mohla ísť spoločnosť, len že by museli ísť po jednom, ako husi. Až dôjde sa k „fártam“, po ktorých spúšťa sa človek vždy hlbšie a hlbšie. Tu nemusel som sa báť o svoj dlhý kabát, lebo po predku pekne-krásne vovliekli sme sa do uniformy baníckej; z našich ponechali sme si len spodné šaty a bôty; klobúky nahradily zelené banícke čapice. Pred nami dvaja haviari a dvaja „hutmani“ s kahanci, tak že pred i za každým jedným z nás išiel svetlonos, aby sme sa nepotkli alebo nestúpili pomimo. „(Ako) na rukách ponesú ťa, aby si snáď o kameň neurazil nohy svojej“ (Žalm 90, 12.); čajsi tak ochraňovali nás, za čo i vtedy vrele sme ďakovali, ale i teraz tuto pánu šichtmajstrovi Wiesnerovi vďaku vyslovujem. — Na druhý deň sostupovali sme ešte pohodlnejšie, po spúšťajúcom stroji, v koši, šachtou na takzvanej Žigmundšachte či „na Trojici“. Pán Wiesner s najväčšou ochotou začal nám ešte pred vsadnutím na spúšťajúci stroj, ktorý para pohybuje, vykladať dejepis baníctva štiavnického; keď sme po istú hĺbku sostúpili, on oddelil sa s pánom doktorandom, ktorého naše mazanie sa za hubami nezaujímalo, a išiel ta, kde ho povinnosť ku prácam baňským a dozor nad robotníctvom volal, všetko všade krok za krokom vysvetľujúc nášmu nezapomenuteľnému Samkovi, čo jeho vedochtivosť viac nasycovalo. My ale s našimi svetlonosmi pochodili sme krížom-krážom všetky možné diery, kutice a medzierky; kde si len spomenuli naši najochotnejší sprievodcovia, že sa dávno nerobilo, alebo kde ukladá sa staré neužitočné drevo, aby konečne dohnilo: všade sme šli. Tu niekdajšie „fárty“ alebo prírobky chýbaly alebo boly už zhnité; hneď tískali a vyťahovali sme sa jeden druhého hore skalnými stenami; hneď šúchali sme sa hore a dolu po krehkej daske, čo pod bruchatým pánom professorom sa zlomila, a on skotúlal sa dolu i s plnou tobolou, ktorú si nechcel dať nikomu nosiť; najprv sme sa zľakli, potom sme sa rehotali, keď sa mu nič horšieho neprihodilo, vyjmúc, že uniformu zamazal; tu kráčali sme po rebríku, preloženom miesto mosta (to bol akurátny deravý most); tam brodili sme sa po „stompovanej“ vode, plnej žltého kalu: až sme všetky, všetky tie najlacnejšie poklady vyčerpali, a s naplnenými tobolkami, Samko s plnou hlavou nových vidín a zkúseností, poberali sa von a domov. Čo sme tu našli, i to uvediem tým poriadkom, ako z Vendšachty.

Thelephorei

Corticium puteanum (Schum) Fr. (Coniophora cerebella A. et Sch.) Zatiaha drevo a súsednú skalu hustou akoby pavučinou, z počiatku bielej, potom brunátno-olivovej barvy, pochádzajúcej od množstva spór. Vegetuje veselo i vo večitej tme, a je drevu málo čo menej škodlivé, než takzvaná „huba domáca“, Merulius lacrymans (Wulf) Schum, o čom dolu nižšie. — Sbierali sme ho na viac miestach, a roku 1893 dostal som toto Corticium i z takzvanej „Francšachty“. — Z tejto bane obdržal som i

Stereum hirsutum (Willd.) Pers.

Hydnei

Hydnum coralloides Scop. Malý kúsok; snáď narastie niekedy i na väčšie, poneváč v prírode dosahuje rozmery na 20 — 35 cm., predstavujúc jednu z najutešenejších húb. Podobá sa obrovskému mochu, sňahobielej barvy, a môže sa jesť.

Polyporei

Merulius lacrymans (Wulf) Schum. Podľa nemeckého „Hausschwamm“, menujú ho snáď i Slováci „domácou hubou“. Najhroznejší nivoč dreva jak v horách, tak v ľudských príbytkoch, v dielňach a v baňach. Rovná sa mu len Polyporus destructor (Schrad.) W., ktorý je ale o veľa zriedkavejší, a z čiastky Corticium puteanum (Schum) Fr. Svojimi výparami škodí aj ľudskému zdraviu; môže sa teda právom počítať medzi jedovaté huby, ačpráve ho jesť nikto nejie. Jeho pavučinaté mycelium plazí sa široko-ďaleko; zasnuje všetko drevo, ba i steny; dostane tĺstku, pevnotu a podobu pijavého papiera, ba až lepenky. Časom vyvinujú sa na myceliume pórusy, hrubými rozvetvenými žilami obrúbené, pomarančovej, hrdzavo-brunátnej alebo olivovej barvy, zdvíhajúc sa od substrátu, poťažne od svojho myceliuma v podobe kožnatých uší, lopát, panví a pod., i na dlaň velikých; z nich a z myceliuma kvapká lepkavá osoka, chuti hnusnej. Boj proti hube je ťažký, ba keď sa rozplodí, až nemožný. Ešte i keď napadnuté drevie nahradí sa novým: to mu je len novou potravou. V suchých či ľudských príbytkoch, dľa mojej vlastnej zkúsenosti, najprospešnejšie je, hubu, ako náhle spozoruje sa, odstrániť, a to miesto petrolejom dobre napustiť. V spisoch narádza sa všeličo. Hja, ale ako že to použiť v bani, kde je málo suchých miest, a kde všetko nabraté je vlahou a všetko uhnieva a porušenie berie i bez domácej huby? Muselo by sa všetko drevo, prv než dáva sa do bane, nejako desinfekovať, ak to možno; nakazené drevo ale, a vôbec všetko, čo v bani nenie potrebné, čo je už akoby zhnité odhodené: nie tam nechať dohniť, lež von vypratať a spáliť, aby za teplú hradu neslúžilo škodlivým hubám, a nenakazilo i zdravé drevo. Aspoň rozmýšľať o tom bolo by na čase, keď dnes-zajtra môže nastať úzkosť o stavebné, zvlášte o dubové drevo, lebo tomuto nielen že „už je sekera ku koreňu priložená“ (Matúš 3, 10.), ale tak zdá sa, že dub hynie a k smrti pracuje, a vyhynie, ako oskoruša, kaštan, tisa atď., o tom však snáď druhý raz. Dosť na tom, a vidíme i z týchto niekoľkých črtov, ako prospešné je, keď nie len lesníci na akadémii štiavnickej, ale aj baníci, čiže budúci predstavení pri baňach, učia sa poznávať nie len kamene, lež aj byliny a huby; (vice versa, lesníkom užitočné je poznať nie len stromy, ale i kamene… lebo ony prípadne i na nové baništia upozorniť môžu baníka; „viacej očí viacej vidí“).

Daedalea quercina (L.) Pers. — Z Francšachty r. 1893. Platí to isté, s vrchu povedané.

Polyporus Vaillantii (D. C.) Fr. v, crassior Bres. Mycelium nadobýva rozmerov neobyčajných, sťaby tably fajnej vaty, a po ňom miestami shlučené sú pórusy čili vlastná vyvinutá zralá huba, niekde tak hrubá, že až odstáva, ako veľké huby (oddelenie „Apus“); poznamenať treba, že P. Vaillantii patrí k oddeleniu „Resupinati“, predstavujúcemu hubky subtílne, tenké, po substráte akoby rozliate a oň pričapené. Len škoda, že hubku s kusom jemného myceliuma nemožno bez porušenia na svetlo dopratať, poneváč medzi papiere uložená, priškrie sa o ne a nedá sa sňať, tak že i s papierom nádobno ju do sbierky uložiť.

Odchýlka „crassior“ je po prvé tu v literatúru uvedená.

Z Packerštólni a zo Zigmundšachty mám ale i týpus (P. Vaillantii (D. C.) Fr.); ako aj z Francšachty z r. 1893.

Polyporus undatus Pers. (P. Broomei Rabh; P. cryptarum (Bull) Fr.) Mám z neho jeden prímerok v sbierke odtiaľto, narastený na čírom kamení, tak že kyprú skalu huba spolu drží. Netreba zabudnúť, čo som povedal o nej, že keď uschne, tvrdá je ako roh. — Z Francšachty obdržal som pekný prímerok so širokootvorenými i vyhnutými otvormi a stalaktitovými trúbkami, ktoré voda nechala.

Polyporus mucidus (Pers.) Fr. Rozliaty na dubovom dreve, tenunkú vrstvu tvoriac, jak s pravidelnými, tak s nepravidelnými, ležiacimi a žliebkastými pórusami, vlnovitý, ako Polyporus medulla panis (Pers.) Fr., za ktorý som ho ja i držal. — Ten istý i z Francšachty r. 1893 „nisi nova species“. (Bresadola in litt.)

Polyporus Braunii Rabenhorst.

Polyporus versicolor (L.) Fr.

Polyporus versicolor (L.) Fr. var. lutescens Bres. Žigmund- i Francšachta.

Polyporus hirsutus (Schrad.) Fr. Neforemný, z Francšachty r. 1893.

Polyporus annosus Fr. Francšachta r. 1893.

Fistulina hepatica (Huds) Fr. Dva prímerky ako pršteky, 6 a 7 cm. dlhé, 5 — 8 mm. hrubé, a jamkaté ani vrkoč.

Agaricini

Panus stipticus (Bull.) Fr.

Flammula spec. alebo Hypholoma fasciculare (Huds)?

Coprinus plicatilis (Curtis) Fr.? Veľmi útla hubka, ktorá i na dni po rozvití hneď roztečie sa a mizne: na isto určiť sa nedá.

Armillaria mellea Fl. dan. Mycelium, Rhizomorpha subterranea Pers.

Teraz už vieme, ku ktorej hube jakožto prvé štádium prináleží Rhizomorpha; no o velikánskom počte mikroskopických húb domýšľajú sa znalci, že by podobne mohly prislúchať ku dokonalejším hubám, ako na príklad Rhizomorpha k Armillarii, Aecidium a Uredo k Puccinii a Uromycesu atď, Sclerotium ku Typhule a Clavicepsu atp. Zázračný pleomorphismus ukazujú daktoré huby; ba nie „daktoré“, lebo tých je mnoho! Tieto prvé štádia sú síce samy v sebe završené tvary, s úplnou možnosťou rozplodzovania sa, mnohoráz len letnie formy: nie sú ale dokonalé rastliny so schopnosťou plodiť spóry prezimujúce. Preto tieto hubky, ako nedokonalé, zahrnuté sú pod spoločným menom „Imperfecti“ . Ako množí sa ich počet kroz nové odkrytia, tak z druhej strany umenšuje sa následkom nových výskumov; mocou príslušnosti pridelia sa k patričným konečným rastlinám a vymnú sa z pomedzi „Imperfectov“. Z tejto príčiny sem, za Rhizomorphou, kladiem

Zasmidium cellare Lk (Rhacodium cellare Pers.) z Packerštólne, jak samotné, tak v spoločnosti s Corticium puteanumom sbierané. — Z Francšachty z r. 1893 tiež. Je barvy temnoolivovej. Je obecné v pivniciach na sudoch, na dreve; ba v starých vínnych pivniciach zatiaha i steny a sklepenie, tak že sa môže sbierať v celých plachtách, i na 1 cm. hrubých.

Ešte skok do Kremnice, do toho staroslávneho baňského mesta, kde maly byť už bane za narodzenia Krista Pána, ba ešte driev; do tej Kremnice, ktorá má meno od tvrdého kameňa, kdežto Štiavnica skorej od vody (šťavica, šťavnica). Tam botanisoval som síce o sedem týždňov skorej, než v Štiavnici, totiž 22. septembra 1892, ale zdalo sa mi správnejším, Štiavnicu položiť hneď za Vendšachtou.

Viackráť vyslovili moji priatelia v Kremnici, menovite pán archivár Križko, žiadosť, aby som ich navštívil. Poneváč v tom čase trávil prázdniny v Kremnici pán professor dr. František Pastrnek, zdobilo sa mi takto veľmi výborne, vrátiť i jemu návštevu. V milej rozpomienke mi ostáva môj príchod do Kremnice večer 21. septembra. Štrnásť osôb vítalo ma na nádraží; pán Križko povedal: „Vítajú Vás Čechy i Slovensko;“ prišiel mi totiž v ústrety pán dr. Pastrnek so svojou rodinkou, pán Križko so svojou veľkou rodinou, a pán dr. Jakubec. Tiahla nás dolu chodníkom od nádražia celá processia v radostnom priateľskom rozhovore. Večer strávili sme u Križkovcov, kde pani Pastrneková nemilosrdne prepúšťala ma za moje huby, hubky a hubičky. Je tá milá pani samý žart, samý vtip, samý smiech. Keď bola so mnou hotová, pochytila pána dr. Jakubca, a my ani „unitis viribus“ nestačili sme proti nej. Ostatní smiali sa na hotovom, a zväčša na našu škodu, až smiloval sa nad nami pán dr. Pastrnek, a riekol svojej panej: „Dosť již toho; teď o jiném.“ „Dosť již teda toho; teď o jiném;“ nie síce o zajímavých filologických rozvodoch p. Pastrnekových, ani o folkloristických zkúsenosťach p. dr. Jakubcových, ani o zaujímavých historických prednáškach p. Križkových: ale o hubách z kremnických baní.

Dovolenie smieť ísť do bane mal som vykonané vopred kroz pána Križku, a preto boly zavčasu porobené poriadky o môj sprievod a o môj oblek. Hosťom bol som u pána Križku, preto za všetku láskavosť a ochotnosť jemu a jeho domácnosti i tu vzdávam srdečné vďaky. Ráno 22. septembra vyšla nás od Križkovcov zas nemalá spoločnosť; vošli sme najprv do novotných amerikánskych stúp, obdivujúc ich složenie. Ja, nechajúc tam milú spoločnesť (keby som bol znútra kľučku vytiahol, aby neboli mohli za mnou!), pospiechal som k „Sigismundi-šachte“, a po samom predku zamenil som folklóriu svoju s folklóriou baníckou. Zelená čapica, barchetová gornica, barchetové pulidery, a, a — banícka zástera, vulgo „ošliador“, to jest remeň až po kolená na zadku; bol som vám hotový baník. Sprievod s kahancami už čakal; jednomu obesím svoju botanickú tobolu, vyjdem z izby, zamierac k šachte: i, tu stojí moja milá spoločnosť, vítajúc ma smiechom nehoráznym. No okamžik bol privážny, lebo do baní nevstupuje sa ináč, než s modlitbou alebo žičením pomoci Božej. Vykonajúc tamto vopred, prijmúc toto od priateľov a stisnúc im ruky, ztratil som sa im v Hádesi. A veru bol to miestami pravý hádes či hadí chodník; dakde úzky, dakde zaválaný, že sme sa po bruchu plaziť a cez úzke škáry a medzierky prevliekať museli. Zbytočné by bolo dlho vysvetlovať, že nezaujímalo ma ísť ta, kde baníci pracovali, alebo kade bol hlavný priechod, lež práve po zapustených dierach. Tu zrubia jamy jedlovým drevom, a nie dubovým, ako v Štiavnici, je teda i kvetna hubová tomu prispôsobená; lebo jesto huby, ktoré vegetujú výlučne na dreve jedlovom.

Thelephorei

Stereum hirsutum (Willd) Fr. v. personata Bres. Medzi vláskami nachodia sa čierne body, ako čo by boly vpálené; o nich odpovedal Bresadola „maculae majores metallicae“; od akej rúdy mohly by pochádzať, neviem.

Stereum disciforme (D. C.) Fr.

Polyporei

Trametes serialis Fries. V prírode výlučne na jedlovom dreve, a tak i tu na jedlovom dreve a na daskách biele gombičky tvoriac, ktoré pospájajú sa do dlhých radov na 1/2 — 1 m. Milý pohľad v takomto temnom otupnom mieste na také milé sňahobiele skupiny. Vyvinutá pravidelne. No našiel som aj odchýlku sivú s pórami väčšími, nanášajúcu sa na nejakú jemnejšiu Daedaleu quercinu.

Trametes protracta Fr,. Len na jedlovom dreve, zvlášte na reze.

Polyporus Vaillantii (D. C.) Fr.

Polyporus Braunii Rabenhorst

Polyporus roseus (Alb. et. Schw.) Fr. Len na jedlovom dreve. Barvy ružovej zvonka i zvnútra. Tvrdý.

Polyporus fragilis Fr. Len na jedlovom dreve. Utešená sňahobiela, okrúhla a tľapkavá hubka, velikosti dvadsiatnika alebo tvrdého toliara, s nôžkou v prostriedku, ako uško na gombíku. Póry husté, drobulinké. Mäkký, drobivý.

Polyporus stipticus (Pers.) Fr. Tiež biely, mäkký a drobivý, výlučne na jedle. Cele inej podoby, než P. fragilis Fr.

Agaricini

Lenzites abietina (Bull) Fries. Vyrástla z rozpuklín a škár jedlového dreva, tvoriac rozmanité podoby. — Tu bol primiešaný jeden kúsok, nedostatočný ku charakteristike:

Lenzites betulina (L.) Fr.

Panus stipticus (Bull) Fr.

Flammula limulata Fr.? Drobné a spoločne rastúce žlté hubky na dreve.

Lentinus adhaerens Alb. et Schw.

Paxillus panuoides Fr.

Sbieral som tam ešte akýsi Irpex (obliquus Fr.), ale toho tak málo, že nič určitého nedá sa o ňom povedať.

Teda asi 36 rozmanitých druhov húb nasbieral som v týchto baňach; a každá jedna baňa pre seba vykázala 15 — 19 druhov. Istotne väčší počet rodov a druhov našiel by sa, keď by človek častejšie v roku tieto tmavé priestory navštíviť, a keď by v tomto skúmaní za viac rokov pravidelne pokračovať mohol. Platí o týchto výletoch to, čo povedal som neraz, keď ma z priateľov niekto oslovil, aby som ta a ta botanisovať išiel, že je tam pekná flóra; odpovedal som: Čo môže cudzí skúmateľ z ďalekého kraja jednou-dvoma prechádzkami vyskúmať; najviac ak nájde to, čo vtedy kvitne, alebo čo rastie tam, kade on prejde; čo že ale s tým, čo inde rastie, alebo v druhej čiastke roku kvitne?! Koľko jesto v jednom kraji vrchov, dolín, kútov, močarín; koľko na jar, v lete a v jaseň mesiacov: a každé takrečeno inú flóru má, aspoň niekoľko svojich miestnych a časových representantov; všetko pochodiť a v každom čase sbierať môže len človek, ktorý je tam doma alebo za dlhý čas. Podzemná flóra húb istotne uspokojovala by stáleho a vytrvalého miestneho bádateľa. Sám rád mazal by som sa po baňach často, keby to okolnosti a stiha dovolovaly. Nemám však vedomosti o tom, že by niekto iný predo mnou kedy bol v našich baňach botanisoval; ani udania nálezov, čo i len náhodných, nenašiel som dosiaľ nikde uverejneného.

J. A. Scopoli, professor na akademii štiavnickej, vydal síce pred sto rokmi dielo: „Plantae subterraneae“ (drevenými vraj literami tlačené), dľa čoho možno súdiť, že botanisoval v baňach štiavnických, lebo z jeho diela Humboldt (Florae Friburgensis specimen pg. 101), a za ním Persoon (Mycologia europaea vol. II. pg. 115) pripomína Polyporus (Poria) turritus Scop., pri ktorom ako nálezište udávajú sa i bane štiavnické; sám názov však je úplne zastaralý a zanedbaný, ani nikto nevie, čo skrývalo sa pod ním. Či i viac húb z baní štiavnických obsahuje dielo Scopoliho, neviem, poneváč nemohol som ho dostať na oko.

Mnohé z vypočítaných húb v baňach rastú i v pivniciach, jaskyňach, v studňach a iných tmavých miestnosťach, ktoré v láskavú pozornosť odporúčam.

Ešte mohol by som spomenúť veľmi zvláštnu Daedaleu quercinu, akú doniesol mi 22. mája 1894 obecný pastier, môj niekdajší kraviar. Patrné je, že bola pričapená na dreve, ač z dreva nič nezostalo. Najprv vyvinovalo sa mycelium v podobe podúškovitej, ale vo vrstvách štvornásobných, ktoré dajú sa vyňať a povkladať jedno do druhého, ako korytká; na najhrubšom a vonkajšom nachádzajú sa pórusy. Kus je dlhý na 22 cm., široký 5 — 7 cm., hrubý 4 cm. Zvláštny je i spôsob a miesto, kde bola najdená. Niže Prenčova, vedľa potoka Štiavničky, jesto na jar viac výmokov, či studničiek; z jednej pijúc vodu, zbadal môj pastier, že čosi z vody vyčnieva; chytí to a tiaha, bolo to mocné; keď sa mu odtrhlo, mal do potoka odleteť. Dosť sme my potom tú studničku do hlboka vykopali a pokračovanie huby hľadali, ale nedajbože, ačpráve na hrubšom konci stopy odtrhnutia sú patrné. Či tá v zemi narástla, alebo tam niekedy zamytá bola, a v kyprom nánese (šlích z baňských stúp) ďalej sa vyvinovala? Prímerok nachodí sa v našom museume.

A. Kmeť