ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vstup Kdo z pod Turecka hore Váhom stúpaš A oči ti preč hore vodou bežia, Alebo keď ích z hôr Jastrabských kúpaš V krajinkách šumných, čo nad Váhom ležia, Na vrchu sa ti zámok vystrie starý, Nesúci sa tam, jak nad horou chmáry. Stojí tam zámok šedý, spustatený, Jako nad hrobom starec svojich detí, A tak jak tento na hrob zahľadený, Do ktorého už sám neborký letí, Dolu Považím truchlivo pozerá, A pútnik smutný k nemu sa poberá. Pusto po zámku, nič sa tam nečuje, A boly časy kde hurtuvávalo, Až z výšin, z ktorých prudký Váh sbehuje Tam sa za Tisu, Dunaj rozliehalo, Bolo to; teraz ty múry tam stoja, Jako budovy večného pokoja. Stoja, bárs sa už mnoho vekov hnalo A mnoho búrok nad starou ích hlavou, A trebars už aj dosť s ních shrkotalo, Jako od žiaľu nad zapadlou slávou, Bo aj ten kameň, keď ho svet necháva, Smútkom sa na prach drobný rozsypáva. Ponad ty múry vytiahnutá väža Jak obor starý na ne sa opiera, Ktorý keď ho už sila ušla svieža, Chtiac sa zdal hrozným, ešte sa vystiera: Daromná snaha, keď sila sa minie, I tá u sveta vážnosť ti zahynie. Kdože na tebä zámok si spomína, A dosť sa sveta vôkol teba točí, Leš svet ten nevie o sláve Trenčína, Od múrov chladných tiahne sa a bočí, Len spevec časom o tebe myslieva, A pieseň hlasnú a hneď bolnú spieva. Na Trenčíne sa, na zámku Považia Na Trenčíne sa, na zámku Považia, Dajaký hrmot a búrka strháva, Všetci na vôkol vyzvedieť sa snažia, Čo to za zmena okoliu nastáva, Leš nik sa o tom nezvie od Matúša, Jako hrob jeho zavrená je duša. Na vysočinách zámku na Trenčíne Sedí si Matúš, jako pán si tróni, Čokolvek žije v Považskej doline Pánovi Váhu všetko sa to kloní, A vlny Váhu kadekolvek plujú Jeho meno, moc, slávu oznamujú. Dlúha na zámku predtým tichosť stála, Leš ako chýr ten na zámok dobehnul, Že si za svojho vyvolili kráľa, Uhria Roberta, pokoj sa pretrhnul, Všetko sa teraz k dačomusi strojí, Po dávnom zrazu je tichu, pokoji. Z rozličných sveta strán sa hore vodia Všeljakí ľudia, bojovníci, páni, Pobavia sa tam a zase odchodia, V hlubokom jak sa vidí rozjímaní, Čo sa tam schodia, o čom tam reč majú, Hovoria dosť, leš všetko len hádajú. A medzi tým vždy, jak sa videť dáva, V zámku pracujú tuho dáke moci, Bo sa v palotách svetlo ligotáva Dlúho predlúho, a to noc po noci, A v nich rozličné postavy sa snujú, A čo sa znať dá, hovoria, rokujú. Takto sa dluhšie preťahuje časy, Čo na zámku huk, hrmot neprestáva, O Matúšovi idú mnohé hlasy, A on o sebe nič vedieť nedáva, Ale sa vidí, že skoro sa letom Z hradu jak orol šírym pustí svetom. Mračno, temno na Považí Mračno, temno na Považí, Mesiac sa po chmárach valí, Hneď sa svetlo z neho leje, Hneď sa v mračnách hustých kalí, A jak trochu len preletí, A prešibne husté mraky, Meče na ňom sa zligocú A kopije a šišaky! A keď chvíľu z hustých mračien Vysadne a noc zažína, Konníkov sa hajno vidí Jak sa valia od Trenčína; Od Trenčína hore Váhom Moc konníkov ubehuje, A dupot sa po Považí Poľom horou ohlasuje; Popred nimi na sivkovi A v šišaku pozlatistom Letí vodca a sa svieti Sťa na nebi mesiac čistom, A za ním čo hajno letí Tak sa nesie a pozdáva, Sťa za jasným keď mesiacom Dlúha skrúca sa mrákava. Letia vranní hore Váhom, Dediny len preletujú, Už na vôkol svetlá zhasly, Len sa v zámkoch zabliskujú; Dlúho už noc rozostrená, Svetlá ešte pohárajú Vari v nočnej že hodine Hostí v zámkoch sčakávaju, A konníci proti svetlu, Čo zo zámkov vyblkuje, Chytro jako vietor letia A hlas strážnych vykrikuje: Nech sa brány otvárajú, Nech sa reťaz odopína, Idú hostia sčakávaní, Ide Matúš od Trenčína: A brány sa otvárajú, A reťaz sa odopína; A do brán sa otvorených Ženie Matúš od Trenčína; Za ním jako hrmavica Druhovia mu pripálili, Po zámku sa hrmot strhnul, A paloty rozsvietily, Dvoranstvo ích zámku víta, Srdečne pán pozdravuje, A do palôt rozsvetlených Všetkých zaraz uvodzuje; A v palotách rozsvetlených Kolo stolov zasedajú, Reč sa stŕha a Matúša Všetci najprú načúvajú, A keď Matúš dohovoril, Za čímsi len tak zahoria, Potom ešte rady vedú, Až sa všetci dohovoria, A keď rady ukončili, Na kone zas vysedajú, Jako prišli tak sa cválom Ďalej zase uberajú; Popred nimi na sivkovi, A v šišaku pozlatistom Letí Matúš sťa pred chmárou Keď na nebi mesiac čistom; Od Trenčína tak sa ženú Do Podhradia, do Lietavy, A ces Starýhrad a Strečno Do Turca a do Oravy; A oravské jako vrchy Krížom krážom obchodili, Do Liptova hlubokého Sa sťa chmára prevalili; Vysoko sa ponad jeho Hrozné vrchy Kriváň spína, Vysoko sa ponad druhou Nesie Matúš od Trenčína. Z Liptova sa hajno nesie Ta do Spiša, do Zvolena, A z tadialto kde Torisa Šumným krajom rozložená. Do Zemplína od Torisy Ďalej Matúš uletuje, A na zámku sa Brečtanskom V lete svojom zastavuje. Šíre kraje, dlúhe zeme Konníci preč oblietali; Obchodili zámky kolom A po ních sa radievali; Den ím býval odpočinkom, Púšťali sa na let v noci, Mesiac sa ím prizerával A na dobrej bol pomoci: Kam žes Matúš si vyletel? Do jakejs sa dal končiny? Čis sťa orol sa vyšvihnul Nedoletnej do výšiny? * Pod Trenčínom sa surma vychytila, Vojenská veje na zámku zástava, Na vôkol zámku krajina ožila, Vidno že na boj búrlivý sa dáva, I sám sa zámok pozdáva pohnutým Do výšky strmším, do dialky napnutým. Sila sa ľudstva ku Trenčínu valí, Pod vojenskými všetko zástavami, Chlapi sťa duby, čo ích napájaly Skalnaté Tatry čerstvými vodami, Predok zástupu vedú bohatieri, Páni zo zámkov, velmoži, rytieri. Čo len zasvitne, trúba neprestáva, Jednako nové pluky oznamuje, Tam plť s zástupom dolu Váhom pláva, Odinul druhý po suchu putuje, Čo majú Tatry ľudu bojovného Všetko do zámku tiahne obrovského. Vysokých vidno tam synov Liptova, Oravy chladnej kremenisté deti, Bystrých šuhajov čo ích Turec chová, A Hrona driečne, vyšvihnuté kvety, Zo Spiša chlapi, Šáriša, Zemplína, Dvoria si teraz okolo Trenčína. Jak keď je klasom pole zarastené, A sa na vôkol celé poknisuje, Tak pod Trenčínom všetko zatajené Vojskom, kam sa len oko rozbehuje, Lomot sa po ňom nesie nepokojný, A spev sa z neho vyráža bojovný. Z vonku je vojsko, dnuká v zámku páni, Tam krik a hrmot, tuto ticho stojí, Vojsko vo speve, páni v rokuvaní O krajine a výprave a boji, Páni sa radia, a vojsko sčakáva, Na boj sa píta, o ňom si vypráva. A tu do rady chýry dobehujú, Že je Roberta trón už ohradený, Valne vraj k nemu mnohí pristupujú, A na každého súd ten vyslovený: Kdoby pravému kráľovi sa spieral, Aby vlasť stratil alebo umieral. Zbúrila pánov v zámku tá novina, Jedni nad druhých zbúrení volajú: Tam je už naša zadaná krajina, Naša sloboda, kráľa nám tískajú, Natisknutej my nechceme mať hlavy, Tvojej my, Matúš, druhovia výpravy. V zástupe velkom z brány vychádzajú Páni s Matúšom rozohnení v tvári, Šišaky sa ím na hlavách blískajú, Leš ešte vätší oheň z očí žiari, V prostriedku Matúš so šišakom zlatým, Okom pokojným, túžobným, napiatym. K vojskám pod zámkom tuhým idú krokom, Ty v rady stanú, pánov pozdravujú, A páni každým obídu ích bokom, A Matúša za vodca ohlasujú, Zahučí celým vojskom „Sláva, sláva, Nechže víťazí Matúša zástava!“ A Matúš pozre panovitým okom Po vojsku, jak sa ďaleko podáva, A rečie: s bystrým nášho Váha tokom I naša pôjde ta na dol výprava: „Ta na dol, na dol“ celým vojskom beží, A Matúš pridá: „tam mať naša leží.“ Čo za mať naša? vojskom sa ozýva, A v kriku Matúš na zad sa obracia, Vojsku, aby sa bavilo, pokýva, A sám sa s pánmi hor na zámok vracia, Kde ešte velká strojí sa hostina Na rozlúčenú s hradbami Trenčína. Vo velkej zámku palote hodujú Páni s Matúšom veselo sa bavia, Vybranými sa jedlami častujú, Tokajským vínom pripíjajú zdravia Pánovi zámku najprv, Matúšovi, Potom kolkolom každému hosťovi. Ďakuje každý, a čo na um padne, Veselú pri tom pesničku zaspieva, Zo srdca ide a na srdce sadne, A tak palotou celou spev obieha; Smiechy a žarty, štrnkania, prekárky Vjedno sa sýpu a bežné zhovárky. Len čo si sedí tam zavrchom stola, Matúš, ni keď mu pripili, nespieval, Hneď oči spúšťal, hneď nesie do kola, Zdá sa jakby sa často zamyslieval, Oči sa jeho túžebne skrúcajú, A prenikavo na hosti padajú. Viete čo páni? odrazu zavolá, Spevavú teraz tu společnosť máme, Ja som nespieval, spev ide do kola, Dám vám zanôtiť, nech sa vyrovnáme, Mám ja tu spevca, ten vám dač zaspieva, I mne na zámku on často nôteva. Dajže ho doviesť, každý vyvoláva, A Matúš káže aby ho privedli, Vysoká vstúpi v palotu postava, Šedivých vlasov a v tvári vybledlý, Blesk očí jasný už tiež sa zaháša, Na ducha časov starých sa ponáša. Dakedy už len ten blesk z očí strelí, Jako z kahanca, keď ide zhasínať, Páni sa naňho všetci zahľadeli, Čakajúc kedy bude spev počínať, On harfu kladie a struny napína, A pomaly ích preberať počína. Spev Kdo staré piesne, chýry načúva, O zakliati sa dozvieda, Jaká na toho, kdo doňho padá, Prichodí psota a bieda; Kdo do tohoto padá neštestia, Ten sa znetvorí, zmrtvieva, Vše čo bolo v ňom hlasu ľudského V ňom sa zasekne, znemieva. Do kliatby tejto časom upadnú Celé krajiny, národy, Zdajú sa živé a žitia v ních niet, Len ľudské nosia podoby; Srdcia kamenné, oči svisnuté, A ruky na dol pustené Nosia postavy tyto stuhnuté, Sťa dáke sochy kamenné. Len kedy tedy srdce uderí, Keď ím kus na ňom odľahne, Len kedy tedy sa ťažký vzdychot Perami prácne vytiahne, Len kedy tedy sa oko zdvihne Na jasnú Božiu oblohu, Aby sa stretnúť s nebeským svetlom, Aby potúžiť sa Bohu. V takých krajinách kde hlasy ľudské, Kde ľudia stichnú a mlčia, Hory a skaly tam prehovoria, A rieky hlasom zahučia, Tam sa zo starých slávy pamiatok Hlas túžny časom vyroní, A ten dolinou ide a padá Jak keď zvon večer zazvoní! Osud dakedy krajom zakliatym Úľavy, šťastia dopraje, Keď pošle muža čo duchom mocným Rody ích stuhlé odkľaje, Srdcia tu zase z novu biť začnú, Oči sa iskria, blískajú, Hlasy sa zase ozvú, rozletia, A ruky na hor dvíhajú. Počuls šum hlasný, kdos syn Považia, Váhu tvojej rodnej rieky? Počul si Hrona, kdo si tam z tých nív, Tiché žalostné náreky? Počúvaš temné, kdo si tu bytom, Stonanie v hradbách Trenčína, A kdo tam po tých vrchach blúdeváš Ozývať sa z Tematína? Počul si, kdo tam dole čas tráviš Usedavý hlas Sobora? Jako sa z neho nesie a šíri, Sťa hlas organa z kostola? Počuls plač temný tej našej slávy, Stolice nášho národa, Kde žila a kde aj dokonala Naších praotcov sloboda? Oj Nitra, Nitra, keď ty zastonáš, Hlas tvoj sa v dialky rozrazí, Od Velehradu sa ta k Devínu K tým smutným skalám odrazí, A za tým celý rad hôr zastoná, A zámkami sa rozbieha, Oravou strmou, Likavou smutnou, A dial sa ohlas rozlieha. Koho že pohne ten hlas žalostný, Kdo tú pretrhne pustotu? Kdo stane velký na ty výšiny, A zhrmí slovom „k životu“! Koho že slová tých krajov rody Zachytia mocne, odkľajú, Na kohože sa tých krajín oči A vaše, páni, dívajú? * Spevec umlknul, — zúkol všetkých oči Na Matúša sa nevolky oprely, A Matúš okom po pánoch zatočí, Či ten spev čuli, či mu zrozumeli, Hlboké ticho palotou sa stelie, A v tom von spevec z paloty sa berie. Dlúho tak stálo, napokon v tíšine Matúš sa ozve, pánov oslovuje: Zajtra už teda nie sme na Trenčíne, Nech sa len každý pristrojí, zhotuje, Ta na dol zajtra už sa vystrojíme, Čo môže štestie junácke, skúsime. Surma na zámku, huk, štrnkanie zbroje Dlúho do noci trvá, prebehuje, Každý sa chystá, riadi pluky svoje, A Matúš si sám s vernými rokuje, Boleslavín s ním zo Starého Hradu, Radmír z Likavy, Ctibor vedú radu. Odkedyžes už, Váh, na tvojom brehu Nevidel poviať slovenské zástavy, Odkedys nestál v svojom valnom behu Počúvať piesne slovenskej výpravy, Jaké si teraz tvojím brehom vejú, Jaké po poli teraz tvojom znejú? Dluhokým radom pod Trenčínom tiahne Na dol vojenská Matúša výprava, Všade len vojsko, kam oko zasiahne, Stúpa a všade povieva zástava, Sťa bystroletné na prietek sokoli, Letia zástavy po Trenčianskom poli. Konníctvo v predku, a za ním sa sýpe Pechota, hrmot šum Váhu zahlúša, A naposledok vidno na paripe Jako sa nesie po vôli, Matúša, Jeho zástava najvyššie sa spína, A panovito nad vojskom rozvíňa. Okolo nej sa druhovia vybraní Matúša nesú, vodca obstupujú, Inší pri svojích plukach tiahnu páni, Po vodcovsky si vedú, rozkazujú. Pod chvíľu si tiež s vojskom nôťa spevy, Keď sa ím zachcú ty duše, výlevy. Pod Novým Mestom široká rovina, Na ňej sa tábor sbíja a rozkladá, Bo dennej lampy svetlo už zhasína, A hustejšia tma na Považie padá, Po tábore sa zablisknú ohníky, Vrieskajú ľudia a rechcú koníky. Okolo vatier sedia si v čuporach Bojovníci, a jedni smiechy stroja, Inší rozprávky si o divotvorach Vedú, a druhí nôťa si do boja; Tak po tábore sa tiahne, prestiera, Kým ohne tlejú, potom vše umiera. Hlboká noc na Považí spočíva, Mrákavy čierne nad Váhom zavisly, A taká noc aj Matúša pokrýva, Jeho nádeje, a jeho úmysly, O príhodach tiež, veku a rodine Nikdo nič nevie Pána na Trenčíne. V tábore všetko spí, ticho nastalo, Len jeden ohník v ňom ešte pohára, Okolo neho sa zarozprávalo Dakolko druhov a preč sa shovára, Milko v ich kole rozprávky je duša, Starý to verný druh, sluha Matúša. „Povedz že nám ty, Milko, už ráz o tom,“ Tak sa druhovia k nemu ohlasujú, Kdo je ten tvoj pán, bo o ňom šepotom Rozličné krajom rozprávky kolujú, Jedni ho držia za muža divného, Druhí za pána ctnostného, velkého. Z kadial prichodí, kam ma ide vôľa, Po čom zatúžil, na čo sa namáha? „Počúvajte že, šuhajci do kola, Všetko môj jazyk verne vyrozpráva, Čo som vídaval, od neho počúval, Odkedi som mu družil, vysluhúval.“ „Mnoho, je toho, leš viacej takého O čom sám neviem, s čím sa mi nezveril, Iste musí byť to dačo tajného, Najvernejšiemu že sa nezdúveril, Na to sa teda ani nepítajte, Čo viem to poviem, viacej nežiadajte.“ „Viete kde Skalka, zámok nad Trenčínom, Na ten ho dáki vraj, mnísi dodali, Kde sa narodil, čím by on bol synom, O tom ľudia nič nečuli, neznali, Keď tí odišli, nemal potom druha, Ja som mu len tým býval, jeho sluha. Bola na Skalke za prvých kresťanov, V Tatrách kaplnka ešte vysviacaná, V tejto od mníchov na velký den pánov Služba nábožná bola držiavaná, A Skalka čo sa svet len rozpamätá, Od kňazov bola voždy zaujatá.“ Po čo ho mnísi na zámok dodali, Pre čo tam býval, o tom nik nevedel, Ľudia si, pravda, Považím hádali, Žeby junák tam pri pokladoch sedel, Ktoré že v zámku zahrabané ležia, A od neho sa najčujnejšie strieža. Preto že pozde do noci sedáva Junák na Skalke, ľud si hovorieval, Bo keď už dlúho povstála noc tmavá, Na zámku ešte kahanec horieval, Vídal som ho tiež na oknách v palote, Jak okom blúdil po nočnej temnote. Keď sa napásol po noci do vôle, Dlúho v svetlici stával zamyslený, Potom sa so mnou bavieval v shovore, Lebo na malbách starej svetlíc steny, Staré to boly prestaré obrazy, Čuduval som sa na ních tiež mocrazí. Vidí sa na ních kráľ na trón oprený, A za ním velké vojsko, ľudu množstvo, Ku kráľovi v plášť nádherný odený Prichodí velmož, a za ním junostvo, Velmož so zlatým perom šišak skladá, A kráľ po rade považne pohliada. Ďalej sa vidia vojská rozľútené, Jako na sebä divo dorážajú, Tu sa zástavy strú beločervené, Tam sa na čierne zase nanášajú, A král sa v stroji zlatom, okázalom Na nepriatelov rozbehuje cválom. Zatým zas zámok na kopci sa dvíha, Pod ním dediny; mestá rozložené, Obďaleč strmé vrchy oko stíha, Rieky na všetky strany roztečené, Celým je radom zámkov kolom krytý, Musel to byť hrad slávny, panovitý. Ďalej sa v loži zas nezdravý zhliada, A vôkol neho traja rozžialení, Oko mu hasne a líce uvädá, A týchto sa tvár vždy viac v bledú mení, Postava dáka ďalej ruky spína, A slunko práve nad zámkom zhasína. Po týchto starých obrazoch sa pásal Mládenec Skalky často noc po noci, Aj keď už pozde kahanec zahášal, Hovorieval mi že mu šly pred oči, Mnísi, keď prišli, mu vysvetluvali, Čo ty obrazy v zámku znamenaly. Medzi malbami často usedalo Na zámku hrdom oko junákovo, Mnoho sa o ňom v povesťach slýchalo, A junák každé v duši zavrel slovo, Bola to Nitra, dakedy vraj slávna, Teraz pod tôňou už časov od dávna. Po nej zahorel junák rozihraný, Den a noc zavše išla mu pred oči, K behu hotový zdupotal kôň vraný, Naňho vysadne, ku Nitre sa točí, Nestáva, letí, za myšlienkou cvála, Až pred očima jeho Nitra stála. V Nitre tak mi môj pán často rozprával, Videl všeljaké pamätné stariny, Chrám, v ktorom Metód dákysi kázaval, Apoštol dávnej Slovenskéj krajiny, Zámok Nitry vraj tak stál zachovaný, Jak bol na stenách Skalky malovaný. O Zobore vraj nad Nitrou vystrenom Čudné mu padly do uší povesti, O ňom, že sa ten chýr rozišiel svetom, Že syn kráľovský tam položil kosti, Leš pokoja vraj že nemáva v hrobe, Vychodiac na púšť pod kríž v nočnej dobe. A to pre hroznú že vraj trpí vinu, Lebo zradil vlasť a kráľa Moravy, A dotial jeho kosti nespočinú, Kým ju z poroby druhý nevybaví, Len potom jeho že skončí mátanie, Ked jej zazvonia zas na z mrtvých vstanie. Môjho pána ty chýry vyvábily, Na vrch sa na noc vychytil zvedavý, Po nebi husté chmáry sa valily, A po nich mesiac gúľal sa túlavý; Púštou dakedy vietor prebehúval, A po ňom vzdychot tajomný načúval. Nadišla polnoc, junák napnul oči, Mesiac do čiernych zvalil sa oblakov, Tma sa hustejšia kol mohyly točí, Ale už mesiac von pláva zo mrakov, Naraz zabliskne, a už tien pri kríži Rukama spína, výši sa a níži. Mesiac mu prosto udieral do tváre, A ešte ju viac bielil ublednutú, V očach sa žiadne viac neliskly žiare, A žiaľ tvár krížom prechodil vpadnutú, Šedivý sa vlas kundolil na hlave, Plášť pústovnícky visel na postave. Môj pán sa pilno díval na zjavenie, Hoc aj dakedy mráz telom prebehnul, Jako dokončil tien svoje modlenie, Zaroveň mhle sa v tme tratil a rednul, V hrúze opúšťal môj pán ty pustiny, V hlbokej dume Nitránske končiny. Na Skalke také zas, jak predtým, časy Bývaly, žilo sa nám tam pokojne, Lež z dolu z Uhier dolietaly hlasy Vždy búrlivejšie o bojach, o vojne, Na trón rozliční sa vraj upriamili, A preto pokoj v krajine búrili. Môj pán vždy pilne ty chýry načúval, Kým nový prišiel, nemával pokoja, Pochytával zbroj, jak by sa hotúval Zaleteť tiež ta do surmy, do boja; A tu od razu ten chýr k nám docvála, Že na trón zvaný je syn Čechov kráľa. Odrazu na to chýry doletely, Že s velkým vojskom sem kráľ tiahne nový, Bo sa oproti nemu mnohí spreli, Čo korunu dať chceli Robertovi, Ty chýry pána vytrhly z pokoja, On nemal miesta, len leteť do boja. I sotvá že kráľ sem pritiahnul nový, K jeho zástavám odletel odrazu, S vojnou o krátky čas boli hotoví, Matúš kam zašiel všade niesol skazu, Za to ho i kráľ pánom na Trenčíne A v celej zrobil Považskej doline. Leš nebolo tu súdené kráľovi, O nedlúho sa do otčiny vrátil, Povstaly zmatky, až sa Robertovi Dostalo, za čím sa od dávna trápil, A to v boj nový môjho pána zvalo, Sem na ty brehy s tým vojskom dohnalo. Dopovedal som; čo viem, už tiež viete, Že viac nezviete, nie to moja vina, Keď ces to temno nad Váhom prezriete, Ohník sa blíska tam stran Tematína, Jako ten ohník v tej tme zblkne, zháša, Tak i Matúš sa z ďaleka ponáša. Na tom sa Milka rozprávka skončila, Rádby, leš nevie čo ďalej poviedať, Družina jeho hlavou pokrútila, A ide ešte mnoho sa vyzviedať, Mnoho, leš Milko nič neodpovedá, Vatra hasne a vše zastre noc šedá. Kolo Nitry tábor leží Kolo Nitry tábor leží, Šírym poľom roztiahnutý, A v ňom ľud na útok mesta Ozbrojený a napnutý, Všetko už na heslo vodca S netrpením očakáva, Všetko aby sa len dalo Vykrikuje, vyvoláva; A tu Matúš von zo stánku Pod šišakom ide zlatým, Hneď na vojská, hneď na Nitru Pohadzuje okom zpiatym: Hoj vy orli, Tatier deti, Tam ten hrad Vás očakáva, Do boja že, aby viala Čím skôr naša tam zástava, Do boja že ohnivého Vy Slovenské svieže rody, Lepšie padnúť v mužnom boji, Jako hynúť bez slobody. Jako keď sa víchor zdvihne, A na šíry háj dorazí, Celým hájom rozkolýše, Stromy zvŕta, láme, zrazí, Tak na slovo Matúšovo Celý tábor preč do skoku, Čo mu v ceste leží, padne, Rúbe, zráža na útoku; Na valoch sa vojsko kráľa Na obranu postavilo, Čo len valov zúkol vúkol Všetko husto obsadilo, Na jeho tam strane Róland Slovo vedie, rozkazuje, O ňom svetom chýr sa niesol, Že jako lev tne, bojuje. Letia šípy už na valy, Rebríky sa pristavujú, Letia šípy dolu z valov, Skaly dolu sa hurtujú; Vojskami sa hukot nesie, A čo chvíľa sa rozmáha, Plno mrtvých pod valami A na valach ích záľaha; Stojí útok, útok tuhý, Každú chvíľu ho pribýva, Perie sa v mesta valy, Leš ích ešte nepodrýva, Róland všade kde sa tlačí, Stojí, mocne ho odráža, Svojích slovom rozpaľuje Tamtých mečom tne, poráža; Už sa kopa dolu valmi Od jeho rán zosýpala, Už v útoku prvé rady Svieža sila opúšťala; V takej surme šírym vojskom Matúš sem tam poletuje, Bojovníkov k smelým činom, K bystrým chvatom rozpaľuje. A keď sem tam v radoch lieta, Tu mu Róland padne v oči, Jako hubí, rúca všetko, Kam len pozre, kam len skočí: Rozpáli sa a rozkáže Svojím verným na tú stranu, Kde jako smrť Róland kosí Čo len padne mu pod ranu; Na ty slová Boleslavín Ta sa k valom chvatom hodí, Za ním Radmír od Likavy, Za ním Ctibor vojskom brodí; Na valy sa všetci ženú, Hore nimi dobíjajú, Ale ostré meče z hora Útok lámu, odrážajú; Proti ranám, proti mečom Boleslavín hore stúpa, K výške valov jak sa blíži V teplej krvi meč len kúpa; Už množina bojovníkov Mečom jeho leží zbitá, Ale Róland ešte stojí Jako jedľa panovitá; Letia iskry z prudkých mečov, Letia z očí rozohnených, I krú tečie a rozžíha Pomstu v lícach rozpálených; Hoj cudzinče, padneš predca Mojím mečom porazený! Zavolá tu Boleslavín, Vychytený, rozsrdený, A za týmto slovom ranu Na Rólanda hroznú zvalí, Až sa mu vše v očach ziskrí, A hneď na to oko kalí; Jako dlúhy, roztiahnutý Na zemi už Róland leží; Že zabili náčelníka Krik po celých valoch beží, Krik po celých valoch lieta, Na rady sa hrúza valí, Už sa v útek rady ženú, Jakby vetry ích odvialy, Za nimi na valy skáču Matúšove husté pluky, Kriky zas tu sa radostné A hrmotné nesú hluky: Hoj užs naša, nášho pána, Nik ťa nám viac nevytrhne, A kdo sa sem opováži, Toho v peklo meč náš vrhne. A kde Matúš, kde náš vodca? Hlasy jedných pokrikujú, Hlasy druhých: tu je, tu je! A plukom ho ukazujú, Keď ho zazre, hor ho mužstvo Vyzdvihuje, slávu volá, A Matúš ích pochvaluje A hovorí k ním do kola: Dobre boj ste započali Naša Nitra je vysoká, Nech že ten chýr radom naším Preletuje do široka, Nech že letí, oznamuje, V rukách Nitra že Matúša, A našincov týmto chýrom Nech sa v boje zmocní duša; Tu na Nitre kde predkovia Slávu svoju založili, Starí králi Mojmírovci Nad Slovákmi kde trónili, I my vnuci ích ďalekí Založíme slávu svoju, Len sa smelo proti cudzím Len sa bystro majte k boju. * Za nepriateľom hneď pluky vysiela Matúš v zápätí, hnať ho rozkazuje, Nepriateľ kam ho oči nesú zmieľa, Preč so životom každý ubehuje; Víťazné pluky Matúša k Dunaju Všetko čo vidia berú, obsádzajú. Už sa v Komárne ích zástava vije, Odtial sa nesie hore Novohradom, Šajova voda kde šumný kraj myje Klonia sa zámky, poddávajú radom, Jak voda Váhu z jara kraj zapláva, Matúša sa tak šíri moc a sláva. A stará Nitra ožíva a mladne, Jej dni zahaslé vracajú sa z nova, Nad šírou zemou ona zase vládne, Kam rozprestiera sa moc Matúšova, Meno, moc kráľa Uhorského padá, Kde sa len pána z Trenčína rozkladá. — Matúš si svojho volí palatína, Verných do zámkov županov osádza, Na prestol sa už opierať začína, Pevnosti stavia, ozorne ohrádza; Veliké mysli vstupujú do sveta, A staré rodia z novu sa stoletia. Do velkých letov vychytená duša Nemá spočinku, a nemá úľavy, Pluky navyklé na vojnu Matúša Valia sa zas do súsednej Moravy, Mestá a hrady tam sa poddávajú, K Nitre sa matke, zas deti vracajú. Už do Dunaja zas letí Morava, Jak jeho družka, jeho dávna známa, Váh jej v Dunaji letom pošoptáva, Prečo tak dávno nedržala s nama, Poprad s tým letí posolstvom do Visly, A zvestuje tam Matúša úmysly. V striedku tých krajín Trenčín vyvýšený, Na ňom sa Matúš zastavuje, baví, Na let ďaleký duch jeho pustený, Na nové myslí tam činy, výpravy, A milá Skalka, Považská dolina Prvé mladosti sny mu pripomína. Kdo si nevidel Považskej doliny, Kdo si nepostál ešte na Považí, Darmo si duch tvoj čarovné krajiny, Darmo si raje vymaluvať snaží, Tys si nenabral zo sveta radostí, Tys si nemával pekných snov mladosti. Považie jako zrkadlo čarovné, Keď doňho pozreš, všetko sa ti zjaví, Čo za divadlo len krásne, malobné, Oko privábi a dušu zabaví, Tak jej tam dobre, tak jej všetko kýva, Že sa nevdojak so všetkým objíma. Či chceš v ňom videť nádhernú komnatu, Pozri tam na ty steny vrchovité, Čalúnmi, kvietim dlažbu máš vystlatú, Steny skalami, divánmi okryté, A kúpeľ Váhu, vody priezračisté, Jak oči hravé, jako krištál čisté. Či sa ti v chráme rado oko baví, Na vrchoch, múrach, ležia klenutiny, Po nich sa samo slnko Božie plaví, A šíre v chráme zlatí priestraniny, Piesne šum Váhu a skaly oltáre, Lampy mesiaca a hviezd jasných žiare. Či ti na pevnosť rado hľadí oko, Kolom Považia nedobitné valy, Hluboko v zemi, do neba vysoko, A po ních väže, zámky sa rozstaly; Jedna nad druhú sa nesie, vypína, A nad všetky sa strie väža Trenčína. Kdos ešte posial nebol na Považí, Kdos na Trenčínsku nevstúpil yýšavu, Trudno sa duch tvoj svetom leteť snaží, Trudno do výšin ti vynášať hlavu, Tam sa len duch tvoj smelým nesie letom, Nad širokým on panuje tam svetom. Po sto sa Horách on tam preletuje, Nad storakými chveje dolinami, Zrazu nad Poľskom, zrazu zavisuje Nad ďalekými Moravy horami, A hneď sa zase s Váhom dolu plaví. A tam na vrchach nad Nitrou zastaví. * Šírym poľom Váh sa valí, Bystro letia jeho vody, A po brehu na koníku Letí junák syn slobody; Obďaleč od Váhu toku Hory, vrchy rozostrené, A na vrchoch hrdé zámky Jako na stráž postavené; Popod zámky junák letí, A z ních temno naňho volá: Hoj junáku na Pováží Kam tvoj šumí let sokola? Ale junák nenačúva, Nič sa nazad neobzerá, On len brehom ďalej cvála A očima dialky merá; A za ním sa mračná snujú, A kam dial viac zachmurujú, A havrany za ním letia, Pokrakujú a škrevetia, Ale junák nenačúva, Nič sa nazad neobzerá, On len ďalej cválom letí, Kam ho duša nesie vrelá. A zo zámkov hlas tajemný Na junáka povoláva: Hoj junáku na Považí Kam že let tvoj bystrý pláva? Meč na tebe pripásaný, Šišak zlatom vykladaný, Hoj junáku na Považí, Po čom duša tvoja baží? Dlúhy vek my tu stojíme, Jak sa mení čas, hľadíme, Skľúčené sa naše rody, Oj upadneš, syn slobody! Starý duch len v nás sa tají, On už umrel tam po kraji, Neznajú ho pluky tvoje Márne práce, márne boje, Márne sny o starej sláve, Márne túžby po Morave, Hoj junáku na Považí, Kam že let tvoj, kam sa snaží?! Ale junák nenačúva, Nič sa nazad neobzerá, Koník jeho k Nitre letí, Jako duša jeho vrelá, A zo zámkov hlas žalostný Naňho temno povoláva: Hoj junáku na Považí Kamže let tvoj sa zastrája? Svedčí že ti na koníku, Sťa lalii na trávniku, Svedčia k boku pluky zbrojné, Na šišaku perá strojné, A duch v očach čo pohára Jak z večera jasná žiara, Ale skleslé naše rody! Oj upadneš syn slobody! I my sme sa ligotaly, Na ďaleko slávu maly, Videly sme časy slávne, Časy staré, časy dávne, Leš kam dial viac odkvítame, Do zrúcanín popadáme: Tak i tebe sa povodí, Nik ti v svete neporadí; Sťa ten kvet čo v parne zhorí Bolesť život tvoj umorí, To tvoj osud vyčítaný, Oj junáku nepoznaný! Ale junák nenačúva, Nič sa nazad neobzerá, On len ďalej k Nitre letí, A očima dialky merá; Šumí za ním, hučí rieka, A hlas ešte do ďaleka Nesie sa a temno volá; Tvoja je to, tvoja vôľa: Koník ti len preč uháňa, A do boja meč zazváňa, Leš neskončíš po čom túžiš, Darmo silíš sa a prúžiš, Upadlé sú naše rody, A ty zhynieš, syn slobody! * Zlé chýry letia dolu do Budína, O páde Nitry, úpadku pevností, O velkej moci víťaza z Trenčína, O túžbe velkej za ktorou prahostí; Strachom a hrúzou kráľ je omámený, Uhria nad svojou krajinou splašení. Na tyto chýry kráľ radu svoláva, Všetkých v nej svojích verných shromažďuje, Rada sa celá na tom dokonáva, Že každý velmož moc svoju sľubuje, A pápežská tiež veľamocná ruka Pomoc velikú do boja ponúka. Na verných pána Trenčianskeho metá Kliatbu cirkevnú, a s kliatbou zvestuje, Že tým zbúrencom a povrhlom sveta Svátosť sa žiadna viac neprisluhuje, A kdoby to smel, toho že hnev Boží Do večných pekla hrúz a múk položí. K tomu rytierom rozkazuje Nemcom, Do boja proti kliatbou privaleným, Proti vrchnosťam, jak káže, zbúrencom, Od námestníctva Božieho schváleným, Proti tropičom krajinského zmatku, A lupiteľom cirkevného statku. A kráľ zo svojej strany obnovuje Dávnejšie hrozby, výroky a súdy, Na náhlo vojská sbiera, vystavuje, A kade len koho môže, k sebe lúdi, A množstvo s ktorým vojnu započína Sťahuje všetko valom do Budína. Matúš z Trenčína ta na dol pozerá, Jak sa to hrozí a ku vojne strojí, Celého vojna už hýbe, preberá, On je bojom rád, on sa ích nebojí, Stoja prípravy tam dolu v Budíne, Stoja tu hore velké na Trenčíne. Idú z tadialto posli do pevnosti, K hrdinskej mysli vedú bojovníkov, Košice, Prešov majú k údatnosti, K vernosti všetkých predních náčelníkov, I do Rusínskej zeme prerážajú A tam spojencov, priateľov hladajú. Peter Petrovič, župan na Brečtane, Za priateľa sa, spojenca ím dáva, Sľubuje že ľud Rusínsky povstane, Že mu je známa Matúšova sláva, Že i on nechce viac slúžiť Uhrovi, Zem otcovskú že dobyť je hotový. S Českým kráľom tiež Matúš sa priatelí, Z tadial ľud branný tiahne mu k pomoci, Oba si sľúbä že ích nerozdelí Nič v svete, čo len v ľudskej stojí moci, Na východ, západ Matúš ohradený Stojí už sťa hrad valmi otočený. A kňazstvo v jeho države ho slúcha, Svátosti všetky radom prisluhuje, Mních Sklaský Štefan dodáva mu ducha, Nič sa na kliatbu on nedopituje, Oproti kliatbe kliatbu tiež vysiela, A tej zbavuje ochranca, priateľa. Hrúza vždy vätšia na Budín prichodí, Čo chýr doletí, prípravy sa dvoja, Kráľ si netrúfa, na novo národy Prosí a núka, vyzýva do boja Súsedov a tam knieža Sedmihradov Dansu podbáda do válečných radov. Sľubuje Dansa, a tamtí hotoví; Znajú od dávna čo boli Slováci, Ten Brečtanskému strojí sa pánovi, Títo sa do Čiech hotujú ku práci, K tomu podvodom a lesku kráľ v tiesni Cestu si proti Matúšovi kliesni. Tajných do kraja svojho odporníka Vystrája poslov, velmožov skusuje, Jaký to nečin a vina veliká Rozkladá, keď kdo kráľovi pád snuje, A k tomu statky, hodnosti dodáva, Komu sa znechce Matúša zástava. Zdá sa že Ctibor rád tých poslov čuje, Radmírovi sa vidia ích nárady, Jeden i druhý k ním sa priplichťuje, Leš zjavnej každý z ních sa bojí zrady, Hrozná je v ten čas sila Matúšova, A zradca zdrúzgať na skutku hotová. Už celý plní sa Budín vojskami Rozličných zástav, rozličného kroja, Palatín Filipp tam je už s radami, I rady grófa Jordána tam stoja, Velmožov množstvo, každý so zástavou, I biskupstvo tam s duchovenstva hlavou. V plášti červenom, krížom vyšívanom, Stoja na koňach tam meča rytieri, Nemci strašliví neverným, pohanom, V boji otuhlí pre kríž bohatieri, Velikí majstri Rikkolf s Benedikom Stoja na čele sami križovníkom. Na pochod kážu; leš nik si netrúfa Do striedku vraziť Matúša državy, Mnohý aj z vojska Uhorského zúfa, Z dialky sa ľaká Matúša postavy, Len rytier kríža otužený v boji, Naň čaká s túžbou, v napnutí, v pokoji. V predku sa Filipp s plukami vystrája, Za ním tiahne kráľ a hrozní rytieri, Na krajné zeme Matúšovho kraja Celá výprava sa skrúca a mieri, Kde Torisa kraj tichý pretekáva, Ta sa huk vojny a búrka podáva. Na ten chýr Matúš z Trenčína vychodí, Velmožmi, mužstvom verným otočený, Okom radostným na ľud branný hodí, Z kraja svojho z Čiech, z Moravy sídený, Od dávna Velká čo padla Morava, Jedna tých bratov nevedla zástava. Hore Považím, po brehu dunivom, Tiahne sa Matúš na západ povolne, Po bojovnictve boja prahostivom Spev letí valný o sláve, o vojne, Matúš sa nesie v tom spevov šumení, Chvíľou v nadšení, chvíľou v zadumení. Od neho nikam sa neodďalujú Boleslavín a Radmír so Ctiborom, Rozličné rady, rozpravky kolujú Otáčajúcim tým Matúša sborom, Boleslavín mu verné rady dáva, Leš z týchto podvod a zrada rozpráva. O Brečtanskom vraj padli ím pánovi Nedobré chýry k výstrahe do uší, Nestály v slove že sa vraj k Uhrovi Kloní a svoju prípoveď že zruší, Že ho vraj kráľa dary porušily, Mlčí Matúš, leš zdá sa zasmušilý. Nad Spiš sa prvý mrak vojny sťahuje, Tam už Palatín Filipp hospodári, Kam vtrhne, verných Matúša schvatuje, A za ním všetko kadí sa a žiari, Dediny, mestá popolom ľahnuté, Zámky vojskami jeho obsednuté. Matúš pospiecha svojím verným s ratou, A zastaviť plien ďalší palatína, S kypiacim hnevom už čata za čatou Letí a on ích k mužstvu napomína, Pod Spiš sa pluky Matúša ťahajú Tam sa i čaty Filippa zrážajú. Zaviala poľom Slovenská zástava, Na šír zúkol nej Matúša junáci, Na pravé krielo Čech bojovný stáva, Do striedku svieži, ozorní Slováci, Boleslavín tam v čele vystupuje, A Matúš ešte rady preletuje. Trúba zaznieva, Česi do útoku, Ích ťažké meče už cvendžia, rúbajú, K ľavému tiahnu sa Slováci boku, Povoli Uhrov prudkých zachádzajú, Zloreči Uhor, preklína a cieta, A český meč ho len preč tne a zmieta. Filipp obieha, kričí a popchýna Svojích na zradcov, buričov, Slovákov, Zlorečí Uhor čo mu nesie slina, Kliatba neplaší, nehatí junákov, Padajú Uhria jako vetrom slivy, Filipp obieha a kričí jak divý. Ľavé sa krielo čím dial pošmykuje, Už i tam heslo dáva sa k útoku, Kosba na Uhrov sa zmáha, zdvojuje, Z obidvojho už váľajú sa boku, Jaší sa Uhor, zmíka, kliať prestáva, Kam ktorý môže na útek sa dáva. Vzteká sa Filipp, zdŕža ích a sháňa, Do strachúnov ím nadáva, podliakov, Nik nepočúva hlasy svojho pána, Nik sa nevracia z týchto neborákov, O seba v strachu i sám Filipp zmýva, Za pätami mu pohoň úchvativá. Po pri ňom cvála verný jeho sluha, V nádhernom rúchu, jak on pristrojený, Aby zachránil svojho pána, druha, Sekne beh, stojí k boju pripravený, Bráni sa, mácha, leš hneď je v zajatí, A v tom sa Filipp v ďalekosti tratí, Rozprášení sú! ozve sa vojskami, Matúš spokojný verných pochvaľuje, A heslo dáva na pochod trúbami, Po rozprášených hnať sa rozkazuje, Do Šáriša sa ženú utečenci, Kde už aj kráľa stoja ozbrojenci. Obstatý kolom je zámok Šáriša, Útokom ho vziať Robert sa napína, Kým je okrytý Filippom od Spiša, Kým sem moc pána nevtrhne z Trenčína, Poddávajú sa hluboké doliny, Útokom smejú sa zámku výšiny. Hradby vysoké, v ních verní Matúša; Kdo ích dobyje, kdo prejde múrami? Darmo sa Robert s útokmi pokúša, Padá mu mužstvo, kamením, šípami. I sám už Rikkolf obľahnul umdlený, Kameňom z výšky hradu poranený. Dobehnú zbité v tom Filippa čaty, Zmorený aj sám palatín dobieha, Ležením celým, že Filipp je spratý, Hlas úzkostlivý a krik sa rozlieha, A za jednym hneď krikom druhý letí, Že Matúšove už pluky v zápätí. Na chytro Robert na pochod svoláva, V okamžení preč tiahnu jeho pluky, Kdo môže beží, nehľadí, nestáva, Ostatnie padá do víťazov ruky, Zvolna a v hneve len rád krížovníkov Nad strachom tiahne spolubojovníkov. S rozostretými Matúš zástavami Pred vysoký sa Šáriš rozstavuje, Huk a spev valný nesie sa vojskami, Huk a spev Šáriš volný opakuje, Mosty sa spustia, brány otvárajú, Víťazi, bratia, ruky si dávajú. V rozradovaných zápalistých plukach Len dvaja trnú, zarazení stoja, Straty Roberta držia ích na mukách, O zradné svoje úmysly sa boja, Náhlej ím rady a pomoci treba, Jak chcú zachránil Roberta a seba. Prestroja poslov, k Matúšovi vedú. Že pán Brečtanský naňho sa vystrája, Že jeho čaty už stúpajú k predu, A nebezpečie hrozné mu nastáva, Donášky poslov ešte sveličujú, Sami čo hrozí predstavia, malujú. Búri sa Matúš, nehrozí, neľaká, Neveru skarhať spojenca ukladá, Zrady od svojích dúverných nečaká, Kam všetko bije, na um mu nepadá. Rady vysiela pokarhať spojenca, S druhými tiahne sám na utečenca. Ďaleko pluky zutekali kráľa, Nezastávajúc strachom vychytené, Len myseľ rádu nepodvratná stála, Staví a z nova do boja ích ženie, Pri Rossanovcach na širokom poli Sporadujú sa, sbierajú povoli. Posily nové dochodia z Budína, Veliký majster, Rikkolf rozkazuje: Kdo bude bežať pred pánom z Trenčína Skolením, smrťou všetkým zahrozuje, Do predku Uhrov ľakostivých dáva, A týchto rytier rádu obostáva. Neváha Matúš, za kráľom uchodí, O verné sebe Košice sa bojí, Voj jeho piesne o sláve zavodí, Predkom budúcim víťazstvom sa pojí, A prečo by nie? veť všade víťazil, Kde sa len nabral, nepriateľa zrazil. Na úvalistom Rossanoviec poli Búrlivé vetry proti sebe dujú, Bojovné sa už zástavy rozvialy, Vetry ích točia a s nimi lomcujú, Matúšova je s vetrom v tuhom boji, Na dol sa kloní a sotva že stojí. Tichá inohdá; teraz rozvlnená Obďaleč mutná Torisa preteká, Vlna sa hádže na breh rozpenená, Duní a kam dial viac sa búri rieka, I hlas žalostný, keď víchor utícha, Z rieky sa nesie a po poli vzdýcha. V tom živlov boji a citov vlnení, Kde bojovníkov hlas každý stichuje, V odenia lesklé, v šišak pristrojený Na divom koni Matúš vyletuje, Oko jeho hneď rady preletelo, Jakby z každého obra stvoriť chcelo. K nemu odrazu Boleslavín cvála, Konský sa dupot zasekne v stretnutí, Stoja a jeden s druhým sa shovára, Vojsko na oboch díva sa v napnutí, Chvíľu tak stoja a jak dokonajú, Na sebe pozrú, ruky si podajú. K druhému každý odráža sa boku, Matúš uchodí prísny, zádumčivý, Pokyvne a už znie trúba k útoku, Po nej sa valia bojovníci chtiví, Na samom predka zrieť Boleslavína, S Čechmi svojími on boj rozpočína. Z Uhrov je Filipp prvý postavený, Jeho porážka Spišská dopaľuje, Jak Uhor býval predtým oslávený, Pred bojom svojím ohnivo rečňuje, Teraz vraj nectne kryje sa Slovákom, Svojím poddaným, rabom, neborákom. Nedbajú Česi na reči, rozklady, Mečom na chvasty Filippa odvetia, Na nepriatelské vysýpu sa rady, V okamžení ích zo dvúch strán obletia, Strašné ích meče sa lisknú, brinkajú, Pod nimi na stá na zem sa váľajú. Zmatok nastáva, Uhor sa už kláti, Nazad ustúpa, utekať sa bojí, Rytierom kríža je dial obostatý, Úbehov všetkých ten skoliť sa strojí, Filipp v súrke ku kráľovi vysiela, Že nevládze viac držať nepriateľa. Bez odkladu kráľ k boju doťahuje, S ním všetky pluky a kríža rytieri, Z druhej strany sa Matúš ukazuje, Jeho zástavy, jeho bohatieri, Boleslavín preč len rúbe dokola, A kam dial tiskne nepriateľov z poľa. Matúš odrazu na kráľa sa valí, A „napred“ kričí svojím bojovníkom, Či chcete, volá, aby sme nechali To, čo predkovia svojím nástupníkom? Hanbu súženie celého národa, Slováci, viete čo to je sloboda? Tí, ktorých tamto pred sebou vidíte, V nádhere chodia, o ních chýr sa ženie, Vy sa len trápne životom tmolíte, A pred svetom vás nikdo nespomenie, Slováci! chcete i ďalej len tak žiť, Na božom svete biť a za živa hniť? Na divom predkom letí Matúš koni, Za ním jako dážď sýpu sa Slováci, Z každej meč strany bojovníkov roní, Hrozne s ním vedia zachodiť križiaci, Leš darmo križiak tne, Slovákov skúša, Na predku vídať bojovať Matúša. Popri rytieroch o zápas bojuje, A množstvo zráža Jordán neúmorný, Boleslavín ho v boji zpozoruje, Jako po vojsku nesie sa ozorný, Doletí k nemu a boj s ním zavodí, Na stranu každý preč od ních uchodí. Iskria sa meče a cvendžia strašlivo, Jeden i druhý ešte nedotknutý Rechtajú kone, spínajú sa divo, Sedí z ních každý na svojom nehnutý, Jako ked lvi sa popadnú a hlušia, Tak sa tí dvaja sekajú, tantušia. Po dlúhom boji Jordán protivníka Šišak presekne, toho hnev vychyti, Treskne mu na meč, z ruky ho vymyká, A Jordán stojí bez meča odkrytý, Ešte sa jedna po ňom rana spúšťa, Upadá Jordán a dušu vypúšťa. Krik sa na vôkol strháva, splašené Semotam bežia Jordánove čaty, Víťaz pred sebou jak stádo ích ženie, A kdo nevládze, smrťou istou platí, Po celom vojsku krik a ľak preniká, A k pomoci zve majstra Benedika. Priráža majster, a v tom okamžení I hrozný Matúš ta na krik dopáli, Obom sa v očach oheň rozplamení, Jak sa zazreli, proti sebe stáli, Oba kopie v okamihu hodia, Oba na prázno, každého obchodia. Príde na meče; majster vycvičený Mečom jak perom ľahučkým zavíja, V odení hroznom nesie sa zvýšený, Jak istú korisť odporca dobíja, Odráža rany Matúš ramenito, A stojí v boji považne, skalito. Seká Benedik, a Matúš necháva, Boj sa predlúža, niet mu konca, kraja, Čo z dialky hľadia, keď boj neustáva, Hovoria kolom: nepremožní dvaja, A Matúš čaká kým omdleje ruka, I struna silno natiahnutá puká. Slabne už ruka, Matúš biť začína, Benedik rany ledvá že odvodí, Osudná bila majstrovi hodina, Pod útokom sa Matúša nachodí, Zrachotí rana na Majstra odení, Majster je v hlúbku do pleca ranený. Krú sa vyvalí, majster sa zachveje, Leš ešte sa raz vypína, postaví, Odráža rany, ale ruká mdleje, Rana zas hrozná padá ma do hlavy, Po tej upadá i majster hrdina, Poslednia jeho udiera hodina. Poľom ubieha kôň bez bohatiera, Rechce žalostne a za pánom volá, Vojsko sa plaší a rád žiaľ zastiera, Že majster ctený odobral sa z poľa, Matúš sa sýpe teraz v rady kráľa, A kde čo stojí, na zem všetko váľa. Ďaleko Matúš sa tne, prerubuje, Za ním slovenská junač plamenistá, K zástave kráľa cestu prekliesňuje Matúš jej mečom, dobyť sa ju chystá, Bondor ju drží, chlap jak ubíjaný, A okolo nej druhí vybieraní. Nastane kosba, meč slovenský berie Kde zapopadne obrancov zástavy, Pres mrtvoly sa k nej útokom derie, V obrane Uhor na odpor sa staví, Z jednej i z druhej mnohí ležia strany, Veľa viac z tamtej čo zástavu bráni. Bondor v úzkosťach hlasom zúfanlivým Aby nedaly zástavu, podbáda, Darmo sa spierať junákom ohnivým, I sám o chvíľu do zajatia padá; „Zástava naša“ hlas junáctvom lieta, Radosťou tváre slovenské sa svieťa. Obďaleč od nej Robert stál v napnutí, Do boja na dial, na šír zahľadený, Jako zástava padla, ustrnutý Preč beží na kvap celý vydesený, Matúš umdlený na stranu sa dáva Obdychnúť, mysliac že boj sa skonáva. Čo dech popadá, k velkému majstrovi Robert ulieta, hrúzy mu maluje, Prosí o pomoc, a majster hotový, K boju ho už aj pomsta rozpaľuje, Stál on k obrane s rytierstvom ostatním, Samým výchyrným a samým udatným. Náčelník hrozný v zúfalstve a v žiali Do boja vchodí, s ním jeho rytierstvo, Kamkolvek zástup strašlivý sa valí, Padajú mužia, padá bohatierstvo, Zástup jako smrť každého zobiera, Koho živého postretne, umiera. Bráni sa junač chtivá, odhodlaná, Len z kroka na krok ustúpa, uchodí, Ruka rytierov bojom vychovaná, Mečom jak brázdou lemešom závodí, Sily umdlené, zmatok sa počína, Rikkolf s rytierstvom preč cestu pretína. V horúcom boji na ústupe svojím Boleslavín v kvap na pomoc prichváta, „Hanbu, Slováci, vašu neprestojím, Či meč náš cestu vrahom nezahatá?“ Skríka a divy v novom boji stvára, A Slovák cestu križiakom zatvára. Zborený Rikkolf na neho pripáli, A jako slepý mečom po ňom seká; Boleslavín sa na krok neoddiali, Mečom Rikkolfa zaroveň dopeká, Krvou sa meče už začervieňajú, Čo ďalej zdá sa že v sile zrástajú. Dlúho na súcu už čakali chvíľu Dovršiť zradu Radmír so Ctiborom, Okrývať, chrániť Matúšovu silu Stáli po strane s četným oni sborom; Všetkého strata tuto na ních čaká A bohatá tam odmena ích láka. V rozhodnej chvíli, v najľútejšom boji S podvedenými na úbeh sa dajú, Po celom vojsku slovenskom krik stojí, Že mnohí zradne k Uhrom prebiehajú, Krik ten zatrasie i Boleslavína, On majstra púšť, za nimi popchýna. V ľútosti, v hneve preč za nimi cvála, A Rikkolf za ním a za ním rytieri, Kopa ho zrazu obhrkla, obstala, Každý meč naňho naťahuje, mieri, Vidí že sám je do kola hrdina, Vidí že bila ostatnia hodina. Po Matúšovi ešte raz zatúži, A volá za ním, nik sa neozýva, Mečom už mácha; hrdina neslúži; On sa nepoddá, o milosť nevzýva, Seká v myšlienkach: sloboda Slovákov Keď mrie nech že mrie so smrťou junákov. Velkého majstra odrazu poraní, Druhých na vôkol rúbe a odbíja, Leš i velký sa tolkým neobráni, A čo meč s každým bohatier zavíja, Zbodajú, zrazia s koňa bohatiera, On vzdychne ťažko a oči zaviera. Krik zúfalý že Boleslavín leží Slovákmi letí, že nikde Matúša, Kam kdo zastihne so životom beží, Nikdo sa v boj viacej nepokúša; Po jednom, v hrbách všetko v beh sa dáva, Chrapot úmorný len v poli ostáva. A kamže Matúš, každý sa spituje; Jedni tou, druhí inou zase stranou Že bežal istia, tretí doisťuje Že zradcov padnul v boj sa vrátiac ranou, Iní v zajatia, inšia reč každého: Nedozvie sa nik nič o tom istého. V pohoň sa križiak za útekmi valí, Pohon ďaleká, útek nezastáva, Pri Žabokrekoch až rád k ním dopáli, A ostatniu jím tu ranu zadáva, Zbavení viery a bez náčelníkov Padajú všetci do rúk križovníkov. A mestá, zámky, pevnosti Matúša, Na Uhrov zdurným čo hľadely okom, Čím ích o jeho chýr skaze ohlúša, Poddávajú sa rad radom útokom: Preč ích nádeja, opierať sa darmo, Padnul už Šáriš, upadlo Komárno. Aj župan mocný na Brečtanskom hrade Verný, podvodom len zlých očiernený, Po Matúšovom skazonosnom páde Nevládze držat sa osamotnený, Vojvoda Dansa doňho sa oddáva, V nerovnom boji župan dokonáva. Len ešte jeden drží sa a bráni, Nezhrozným okom na vôkol sa díva, Darmo nepriateľ tu na obliehaní, Darmo sa morí a dnuká dobýva; On tak jak predtým i teraz sa spína, Nedobytné to sú hradby Trenčína. Čo útok, to hrom zarachotí zhora, Čo útok, sila nepriateľov padá, Chýr ide hrozný ten kolom do kola, Že sama ruka Matúša tam vláda; Neprejde chýrik z hradu zamknutého: Kdo vie či Matúš, a či len duch jeho! Tak bežia roky, a zámok sa tríma, Treba nepriateľ dokola hurtuje, Čím sa on viacej dobyť ho nadýma, Tým viacej zúfa, duchom upaduje, Časy to dlúhe a strata veliká, A z hradu nezrieť roky človiečika. Tam jakby všetko vždy zakliate bolo, Ked útok stane, číre ticho vláda, Len časom v noci zámkom sa okolo Spev žialny vinie, po doline padá, Môž byť že spevec Matúša tam starý Nôti jak slávik ostatní spev jari. Či spieva komu a či len prebiera Dušu si piesňou, v smutku utajenú, Nevedieť; spev jak povstane umiera, Slabú len počuť údolím ozvenu; Zamlkly všetky na vôkol ohlasy, Tam sú už tvoje slávne, Trenčín, časy! Spev na Trenčíne V púšti Zoborskej, v mohyle dávnej Staré povesti sa kryly, Pústovníci ích ztadial a spevci Po kraji celom šírili, Zapálila sa tými povesťmi Duša mladistvá, veliká, K velkým ju skutkom zápaľ unáša, Duša žiaľ horký preniká. Je nad čím žialiť: na zemi otcov Od dávna trvá čas krutý, Kde predtým krásne stály paláce, Biedne tam vídať chalupy; Národ, o ktorom chýr išiel svetom, Teraz vylíha v zajatí, Kdože ten šťastný, čo mu dni jeho, Dni slávy dávnej navráti? Nad krajom mhlistým vyšlo slniečko A vyšla hviezda nad nocou, A tys sa zjavil, bohatier mladý, Skľúčeným svojím s pomocou; Hrnuli k tebe sa, i nie svojí, Išli i nešli ti k vôli, S tebou povstalo, s tebou prepadlo Slovenské plemä nevoli. Padnuls bohatier i rody naše, Zhasly nádeje slobody, Zavalilo sa na dlúhe roky Na ne zas bremä nehody; Ale dni veku nového už tu, Trúby radostné už znejú, Pochopíš-li mu, rode môj, dni ti Slávy novej sa zaskvejú.