ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kláštor a kláštor! V krupinskej Bebrave, „kláštor“,^[7] na Bzovskej „Hôrke“ kláštor Jezovitský,^[8] na Senohradzskej „Kuchyni“ „kláštor“,^[9] v Pečenicach „Jezovitský kláštor,“^[10] pri Ilijskom kostolíku snáď aspoň len počiatky kláštora („Veleba Sitna.“ I. „Tovaryšstvo“ str. 176.; osobitný odtisk str. 134.), na Dvornickom „Patkôši“ kláštor Červených mníchov, s podzemnou chodbou vraj až do Žemberoviec (Patkôš leží v Šiahskej doline, kdežto Žemberovce v doline Levickej, čo by i v povetrí pravou čiarou činilo vyše hodiny chôdze); na Slavodole kláštor Červených mníchov, na Štiavnickom Starom Zámku, ba i na „Červenej Studni“ „Červení mnísi“ (Templári), na Skleno-Teplickom „Pustom hrade“ tiež Červení mnísi; v Štiavnici v terajšom komorskom dome (Kammerhof, komorvof) Jezovitský kláštor; v terajšom kat. gymnásiume Otcovia sv. Dominika; atď. atď. Rozprávky, povesti, domnenky, miesty kusé údaje historické: všetko to núka historika, archaeologa, folklorista k ďalšiemu pilnému zkúmaniu. Vďačné a odporúčania hodné pole i pre dejezpytcu cirkevného, bo veď to spadá s počiatkami kresťanstva v Uhorsku snáď od samých časov Cyrillo-Methodejských a Svätoplukovských.

Len niečo na okúsenie a síce po poriadku. O Pečenicach, Slavodole (Vindšachte) a Sklených Teplicach (Článok „Sitno a čo s neho videť.“) už vieme; vidzme Patkôš. — V júniusi r. 1898 stavila sa u mňa pani Karolína Roháčová, ev. učiteľka z Dvorník, manželka p. Jána Roháča, idúc do Štiavnice. Doniesla utešene brúsený kameň, ako vlaský orech veľký, nájdený pri kopaní v školskej zahrade na tom mieste, kde kedysi pastiereň stála. Ako mohol dostať sa kameň ta, o tom rozprávala nasledovnú domnenku. Dvornický hostinec, za potokom Štiavničkou u hradskej ležiaci, a v novšom čase snáď od susediaceho majera, Patkôšom tiež nazvaný, bol Kláštorom Červených mníchov.^[11] Istý Gustáv Kubiš, stoličný exekútor, v sedemdesiatych rokoch, nosil so sebou latinské písmo na pergaméne, najdené vraj v pľachovej krabici v pivnici rodinného domu v Demandicach, ktoré písmo nebohý Andrej Vengerický, ev. farár dvornický, i s p. Jánom Roháčom čítali. Udávalo sa tam, že pod rotundou v pivnici, 45 krokov odo dverí na pravej strane jesto kvadra, iným kvadrám podobná, tretia od spodku, a pod ňou zlatý kríž, drahými kameňami vykladaný, v hodnote jednoho milliona zlatých. Menovite klince v rukách a v nohách Umučenia maly byť diamanty! — A odtiaľ zas na niekoľko krokov zakopané má byť peňazí za dva milliony, ako rodinný poklad. A ten čo to písal, mal byť Jezovítom, pochádzajúcim z onej rodiny Teszér-Deméndovskej… Keď terajší majiteľ, Emil Višni, panstvo patkôšske kúpil, dosť hľadali Kubiša, ale ten sa už bol ztratil, a pergamén s ním. O rotundách teraz, pravda, ani stopy, ale domnievajú sa, že aspoň kríž bol by už nalezený, a že drahý kameň pochádza z neho. Brúsenie ukazuje na sebe kríž alebo hviezdu. Dľa určenia znalcami v Štiavnici a v Pešti na universite, je — bohužiaľ, sklo. Aby i všetky rozprávky neboly bublinou!

Terajší hostinec predstavuje snáď len asi polovicu drievneho kláštora. Západnia strana ukazuje stopy, že bola zabudovaná, alebo aspoň zďami obohnaná, na štyroch uhloch majúca rotundy; z juhozápadnej rotundy do nedávna stály múry. Na severovýchodnej strane podopierajú stavisko tri piliere, ktoré ale mohly byť i pokračovaním nekdajšieho staviska až po pivničku, alebo i nad ňu, lebo otvory (zazdené) v stenách podobajú sa viac dverám, než oblokom. Piliere nie sú stavané síce na raz, ale len primurované; no i terajšie stavisko ukazuje na prostriedku, že bolo na dva razy stavané. Pri starých budovách zkusujeme to pristavovanie na pospol. Územie je sklepené s úzkymi pitvorkami alebo medzierkami; vo výklenkoch oblokov akoby sedadlá kamenné z obidvoch strán; v priečnych stenách od spodku komíny, o ktorých do nedávna nevedelo sa. Od východnej strany či od hradskej vyzerá dom na poschodie, kdežto od juhozápadu ako dvoje územie, každé s osobitným vchodom, t. j. z nižšieho územia vedú schody na to vyššie, alebožto z vyššieho územia stupí sa rovno na poschodie.^[12] Pod schodami nalezá sa šesť komôrok, asi na kvadrátny meter v priemere, na chlapa vysokých; spodok vysypaný potlčenými ostrými tehlami. Mohly to byť celly alebo väzenia. Tieto nevidel som, no vyprával mi o ních očitý svedok, p. Roháč, môj láskavý sprievodca. Ale pivnicu, krásne do celého kameňa vytesanú, pochodil som; záleží vlastne zo siedmych priestranných pivníc. Či za nimi nieto ešte pokračovanie, odhliadnúc od „pokladu“, hodno by bolo presvedčiť sa. Terajší majiteľ na vyzvanie od akademie peštianskej hľadal starožitnosti, ale vyjmúc komôrok, ničoho nenašli.

Stopujúc starožitnosti, navštívil som 21. nov. 1899 bohaté sbierky p. J. Tomku v B. Bystrici. Medzi iným, k nemalému môjmu prekvapeniu, ukázal mi rúško hodbabné (asi aké kladie sa pod Velebnú Sviatosť na stánok, keď sú služby Božie „pod vyložením“), ozdobené čipkami, jednou z hodbabných stužtičiek, druhou zo zlatého drótu (filigránu), pochádzajúcu údajne z patkôšskeho kláštora. Rúško našlo sa v ev. fare dvornickej, a bolo určené na oblečenie bábok na vianočný stromčok. Ochránila ho p. Karolína Roháčová, darovala synovi Sládkovičovmu, p. Braxatorisovi, notárovi na Sási, tento pánu Tomkovi. Rúško takéto vraj skutočne v ev. kostole určenia nemá, a tak mohol by človek skoro uveriť ústnemu podaniu, že pochádza z kostola kláštora patkôšskeho. Od kedy zanikly u nás Červení mnísi, mohlo to rúško na chránenom mieste pretrvať. Zaujímavé je peknou technikou; pre mňa zaujímavejšie poťahom na patkôšsky kláštor: preto, s povolením pána majiteľa, odfotografoval som si ho.

Nad hostincom do nedávna stál na severozápadnej strane evanjelický kostol, spoločný Tesárancom a Dvorničanom; p. Roháč odbavúval ešte v ňom. Keď si však Dvorniky (prv mali vraj tam Tesáranci len dvory a staje) a za tým i Tesáre postavily osobitné kostoly, zanikol starý kostol lebo i Tesárancom bol obďalač, rozumej Tesáre terajšie, ležiace pozdĺž doliny a vody štiavnickej, poneváč staré Tesáre ležaly v malej úvalinke pozhora kláštora, ústiacej do doliny štiavnickej, kde až dosiaľ hon menujú „záhumniami“, alebo novším menom „bok“. — Nad oným zrušeným múraným kostolom ale stál vraj kostolík drevený. — Nechybí ani tu rybník; jedno tisíc krokov od hostinca v onej úvalinke nachodia sa dosiaľ stopy jeho. Hony okolité menujú „Rybníkom“, „v rybníku“ atď. K rybníkom kláštorským vrátime sa ešte.

O všetkých tu spomenutých, jak zistených tak domnelých kláštoroch neidem na tomto mieste viac vyprávať, lebo to by presahovalo rozmery tohoto článočku. Dovoľujem si tu len poznámku na mienku p. P. Križku, vyššie uvedenú, že totiž v krupinskej Bebrave „nemohlo byť žiadneho kláštora jednoducho preto, že bol taký na blízkom Bzovíku a neznám príkladu, žeby boly dakde stávaly v bezprostrednom susedstve dva kláštory. Spomenutá povesť je len výmyslom, žiadneho skutočného základu nemajúcim“. — Početnosť a blízkosť tu vypočítaných kláštorov, jak zistených tak domnelých, prívodí ma na tú záverku, že ony boly predchodcami terajších fár. Súdiac aspoň dľa okolia baňských miest (ďalšie kraje sú mi neznáme), kde bolo obyvateľstva viac, bolo treba i viac kňazov. Kým boly obce malé (villae, ako ích listiny spomínajú), dostačovalo, keď ích kňazi z kláštora časom a dľa potreby navštevovali; keď však obce srástly a stáleho duchovného pastiera potrebovaly, povstávaly fary, a tak samo sebou sbory kňazské čili kláštory prestávaly. Aspoň len v Slavodole a v Štiavnici boly kláštory v bezprostrednom susedstve; v Štiavnici práve, ako už rečené, Červení mnísi, Dominikáni i Jezovíti.

Ešte aj iná pohnútka mohla byť, aby povstávaly kláštory trebárs i v bezprostrednom susedstve. Každej reholy, ešte i kontemplatívnych rehôl, ktoré žily modlitbe, rozjímaniu, mrtveniu tela, t. j. svojemu vlastnému posväteniu: bolo povinnosťou, pobožnosť rozširovať a nových údov získať. Týmto prirodzeným spôsobom plodily nové stany, ktoré na príhodných miestach, trebárs i v bezprostrednom susedstve zakladaly. A vo vynalezaní príhodných miest musí človek obdivovať ích velikú znalosť topografickú. Dľa toho dá sa súdiť, že i domorodí boli členmi kláštorov, lebo cudzincom sotva bolo by bývalo tak snadné vyznať sa v krajoch neznámych, kde nie len bývania ale i rybníky zakladať mohli.

Sľúbil som vrátiť sa ešte k rybníkom. Vyslovil som domnenku, že „v drievnych časiech žiadon kláštor, žiadon hrad snáď nebol bez rybníkov.“ Odstavec tento poslední slúžiť bude jedine podopreniu tejto domnenky. Poznamenať sluší po samom predku, že obyvatelia týchto stánkov neuspokojovali sa s rybami blízkych riek a väčších potokov, ako Hron, Štiavnička, Krupinica, oplývajúcich vtedy jak čistou vodou, tak množstvom nie len rýb, ale i vodného vtáčstva. Ani nezakladali rybníky a nestavovali vody týchto riek a potokov, ba ani v ich blízkosti, kde snáď povodeň mohla stavy porúchať a ryby dopestované preč odniesť. Ale zakladali ích obďalač od rečíšť, na miestach výmočistých, v dolinkách chránených a trávnatých, kde ryby, menovite kapry z uhnívajúceho korenčia maly hotovú výbornú potravu. Všetky boly plytké.

Obzrime sa ešte raz a ako na záverku, po kraji našom. Bebravské rybníky nechám si na posledok. — Pri Bzovskom zámku (bývalý kláštor Jezovitský), juhozápadne, za zahradou, zapamätal som ešte ja rybník, ktorý dostával vodu zo šiancov okolo hradu a z blízkych výmokov a z dažďov. Kým terajšie polia pokrývaly husté lesy, i potôčok od východnej strany, popri terajšej hradskej, mohol bývať stály. — Pozhora Patkôša rybník. — Okolie Vendšachty a Štiavnice je takrečeno posiate rybníkmi. Ak ozaj na „Červenej Studni“ bývali „Červení Mnísi“, a od ních má meno: tak nechýbal ani tam rybník, ba až tri. Ani nerozumiem novšie stavy slúžiace strojom baníckym („Veleba Sitna“ str. 159.), aké presne oddeluje obyvateľstvo nemeckým menom „tajchy“; ale rozumiem tie rybníky, ktoré toto svoje pôvodné a staršie meno zachovaly dosiaľ, ako v Štiavnici takzvané Rybníky, od ktorých i stupy na kolpachskej ceste menujú sa „rybníckymi“ a „v rybníkoch“. Mimo toho hore vyššie, východne od Kalvárie ešte teraz značia sa štyri rybníčky, z ktorých voda odtekala do sv. Antolského „Cigrundu“ (Zieggrund). Toto je severovýchodná strana Štiavnice; na juhovýchodnej strane, a síce poniže Ilije v bývalej „bažantnici“, máme štyri rybníky, ktoré mohly patriť lebo k štiavnickým kláštorom a zámkom alebo k sitnianskemu zámku, alebo k domnelému kláštoru ilijskému. Ináč, pod Sitnom, kde leží teraz Počuvalské jazero, a tak tiež pri početných stavoch na Vendšachte, boly pred terajšími hlbokými vodojemy, morské oká (Veleba Sitna str. 159.) a mohly byť i plytké rybníky, z ktorých i Jeronymitáni mohli ryby brať; najstaršie sú na Vendšachte „na stavkách“. („Veleba Sitna“ poznámka 64.)

Pozdola obce Podzámča vyše Žarnovice v Tekovskej stol., veľký rybník, prislúchajúci ku Revišťu, zámku nad Hronom. V Hliníku, z rumov obnovili „kaštieľ“ so štyrmi väžičkami na rohoch; pri ňom rybník. — Pri ladomerskom (Ladomer, v ústach ľudu, Hladomer, vedľa Viesky) kaštieli, na druhom brehu Hrona proti Tekovskému Sv. Krížu, rybník.

Pod vrchom „Pustý hrad“ v sklenoteplickej doline, rybník — Pod „Pustým hradom“ žakýlskym pri Teplej^[13] „morské oko“ i stopy umelého rybníka. Nepochybujem, že i pri „Pustom hrade“ Zvolenskom stávaly rybníky. Pri „Zámčoku“ Dobronivskom zistené sú dva. (A. Truchlý in litt.)

Rybník, ku Čabradskému zámku patriaci, nachodil sa na Čabradskom Vrbovku niže dediny, kde násypy dosiaľ poznať. Pod „Pustým hradom“ v Cerovskom chotáre, dva rybníky v takrečenom Turništi.

Povesť vypráva, že obec Žibritovská má meno po svojom zakladateľovi, dákom Žibritovi.^[14] Dva rybníky nad dedinou, každý na inej úvaline, ako ukazujú zretedlné stopy násypov: svedčia o tom, že mal tam svoj hrádok. Tenže, ako ľud tvrdí, stál tam, kde katolícky kostolík, ktorý od poslednieho požiaru leží v rumoch, keďže celá obec je ev. a. vyznania, a katolíkov tam niet. Rumy sú ešte i teraz zaujímavé, lebo ukazujú, že súvisely s hradom, dobre opevneným.

V tekovskej stolici leží obec Rybník, majúca meno od rybníka, prináležajúceho ku kláštoru sv. Beňadickému.^[15] Od sv. Beňadika nepadne to ďaleko, ale na druhej strane Hrona, asi kde železničný most stojí. Samé miesto, kde bol rybník, menuje sa „Karachtovo“.^[16] — Tak zas na opak (vice versa), pri obcach, majúcich meno od kláštorov, snáď aj od hradov a zámkov, môžeme hľadať rybníky. Reholníci pre prísne pôsty potrebovali rybníky, tak že možno postaviť pravidlo, že žiadon kláštor nebol bez rybníka. Ale možno rozšíriť toto pravidlo a povedať, že snáď žiadon hrad, žiadon kaštieľ nebol bez rybníka, lebo v tých časiech i svetskí katolíci i najväčší páni, ctili si cirkevné príkazy a držali pôsty.

Rybníky ale chránily obyvateľstvo aj od hladu v čas neúrody. (J. Gonda in litt.) Sám zkúsil som a tuším aj opísal kdesi, ako v rokoch šesťdesiatych obyvateľstvo pohronské od Žarnovice po Sv. Kríž (ale istotne aj inde) hromadne lapalo ryby, a len týmito zachránilo sa pred hladom, zapríčineným neslýchanou suchotou. Mimochodom podotýkam, že vtedy rybačka bola slobodná, a — bolo rýb hojnosť; teraz keď je v prenájme a ryby pod zákonom, potoky a rieky sú prázdne. Ináč, historicky dokázaná vec je, že pestovanie rýb pred 200, 300 rokmi bývalo o moc väčšie v strednej Evrope, než včuľ. Preto zaniklých rybníkov je množstvo. (F. Šujanský in litt.) Nezabudnime, že už na náklach hlavným pokrmom ľudstva boly ryby.

Vráťme sa už teraz k rybníkom bebravským, aby sme tam zavŕšili, kde sme započali. Rybníky sú tu; ľudová povesť svedčí, že „na Petre“ bol kláštor; dejepis nepovie nám ani áno ani nie, ako pri mnohých iných analogických prípadoch. Dejepis vie o kostolíku, a vykopané základy to dotvrdzujú. Rybníky však na toľko súvisia s kláštormi, že kde bol kedysi kláštor, tam smieme hľadať rybník; a tak na opak skoro platí pravidlo, že kde máme rybník, tam smieme hľadať kláštor. Zdá sa, že ľudová povesť tuto má pravdu; inak cieľ tých rybníkov vysvetliť nemožno. Kláštor vedľa kostolíka mohol byť malý a slabšie stavaný, tak že tento prv zaniknul, kostolík ale dlhšie stál. Opakujem, že ľudová povesť aké také jadro má, a čo by škrupina bola ako hrubá.

Na čo bolo pleso, ktorého stopy poznať na Senohradzskom „Žiare“, tak vysoko (vyše 700 m): kto že by vedel teraz o tom poučiť nás! Zaujímavé musely byť plesá na vysokých vrchoch, ako pleso na Tarkane nad Bohuniciami, ktoré je tak nebezpečné lichve, ako „Morské oko“ pod „Pustým hradom“ tepliansko-žakýlskym, pre hlien. Tarkan^[17] už v čas suchoty skoro cele vyschne. A koľko ich už vyschlo! Tak pleso na Žarnoseku v chotáre krnišovskom, okolo ktorého dosiaľ múriky poznať, oplývalo kedysi dobrými pijaviciami, a slúžilo pre ľud za liečebné miesto. — Ďalej, v Rakovčianskom chotáre, vedľa kráľovčianskeho chodníka, trvá. A na naších planinách vysokých honové názvy „močar“, „trstie“ atď. pochádzajú od vysušených vôd. Keby sme vládali sosbierať mená vysušených, a trvajúcich ešte mokradí, a preniesli by sme sa v mysli jedných 500 — 1000 rokov nazad: jaké vtedy musely byť malebné kraje naše! (Tak len k vôli malebnosti a k utvoreniu umelých vodopádov v čas rodinných slávností udržujú sa rybníky v panskej zahrade kaštieľskej vo sv. Antole.)

Keď sme pri rybníkoch, na zavŕšenie podotýkam ešte, že pravdepodobne v Krupine rybníky malý ešte i ten cieľ, šiance u vchodov do pivníc rýchlo naplniť vodou. V Krupine totiž jesto viac povestných pivníc, katakombám podobných, do kameňa vykresaných, tak v meste, ako „na vrchoch“ (na lazoch). Tie v meste rozvetvené sú popod celé mesto, a siahajú vraj až pod „šibeničný vršok“, ba až pod samý „Peter“, a slúžily za tureckých vpádov za skrýše a na obranu.^[18] U vchodu je široká a hlboká prepasť, vodou naplnená, ktorú ani prekročiť ani preskočiť nemožno. K vôli prechodu prekladá sa daska. V kútku u vchodu je komôrka, odkiaľ strážca mohol dotieravca kopiou prebodnúť alebo z flinty zastreliť. V blízkosti aspoň pri daktorých teda na porúdzi boly rybníky, aby v čas potreby šiance okamžite mohly byť naplnené vodou.

Takto, započali sme s bralom, a zavŕšili s vodou. Dotkli sme sa na krýdlach povestí duchov i duchovných, t. j. kláštorov. Kto ponadpriada rozmanité nite, tuná popretŕhané, zásluha jeho bude veliká. Vidíš zaiste, milý čitateľu, že tieto tu posnášané kypré skaly pochádzajú z niekdajších stavieb, a že zase z ních dá sa stavba zbudovať. Len staviteľov, staviteľov umných národných mnoho sem!!