ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V krupinskom chotáre, na hranici od chotára Žibritovského, na kopci takzvanom Štangarígli, nachodí sa bralce trachytové veľmi významnej a zaujímavej podoby. Naň upozornil ma p. Štefan Truchlý, v jehožto spoločnosti vybral som sa obzreť bralce 6. júna 1888. Odtiaľ šli sme smerom ku krupinskej „Bebrave“, kde odbočili sme k p. Štefanovi Gondovi, i dozvedeli sme sa o kopci a o bralci viac, a menovite to, čo nám bolo neoceniteľné, že totiž okolitá pospolitosť bralce dobre zná; že totiž okolitý ľud slovenský nenie nejaký tupý ozembuch, ale vidí tiež, čo je videnia hodné, a čo je pamätné, zapíše pre potomstvo. Kde zapíše? Do pamäti. Ako zapíše? Oblečie do povesti, a to dlhšie trvá než písmo; len treba vedeť čítať toto písmo ľudu čili povesť.

Najprv však rozhliadnime sa po topografickej polohe kraja; predo všetkým prehovorím o bebravskej doline. „Veľká Bebrava“ je dolina síce úzka, ale dlhá a úrodná, a na vody bohatá, kde snáď za panenskej prírody bobry stávaly svoje sruby, dajúc pozdejšie, keď človek ta zavítal, meno doline. Mala i plesá, „morskými okami“ menované, ktoré ale ako inde, tak i tu industria zavaľuje, zasýpa kamením, zemou, haluzinou, vysúša odvodňovaním, až sa ztratia a zarastú, tvoriac pred zmiznutím trasoviská alebo zdúvaliská na krátky čas. (Ján Spevák ústne.) Ukazujú ľudia i násypy z dvoch rybníkov, ktoré maly patriť k domnelému kláštoru „na Petre“, o čom dolu nižšie.

Potok Bebravy, zvaný Bebravicou, započína sa pod „Rázdelím“ trocha povyše nášho „Štangaríglu“, nad Žibritovom; do neho vtekajú potôčky žibritovské, tvorivšie kedysi dva rybníky povyše obce, a poniže hneď ženúce i teraz mlyn žibritovský. Hlavný prítok a hlavné množstvo vody, udržujúce Bebravicu i v čas veľkej suchoty, a naplňujúce aspoň jamy popod korene vŕb a jalší, dostáva v severovýchodnom kolene či uhle doliny kde bohatý prameň,^[1] bystropadajúci zo strmého vrchu, hneď ženie „bebravský mlyn“, a kde dolina, opúšťajúc svoj beh od západu ku východu, bere smer poludňajší. Ani nemá prerozsiahly, chotár krupinský dlhšej doliny, a ani nemá potok Krupinica väčšieho a dlhšieho bočného potoka nad Bebravicu, ktorá na jar a po prívale i dosť škody narobí. Od bebravského mlyna tečie popod „Starú horu“ (v ľavo), pod „Líšku“ a „Žobrák“ (v pravo), a vteká do Krupinice oproti bzovskému mlynu. Na ľavom boku má „Malú Bebravu“.

Blížiac sa udaného dňa ku bebravskému mlynu, navštívili sme, ako rečeno, p. Štefana Gondu, hospodára a mešťana krupinského, bydliaceho nad Bebravou, ktorý nie len že nás, ako starých známych, vďačne videl a počastoval, ale aj vyprevadil nás nazpät k bralcu, aby nám pokázal písmo na bralci a dieru pod ním v skáli. Cestou vyprával nám i povesť, ktorá už už vymiera, a aby celkom do zabudnutia neupadla, tu ju poznačím.

Kopec menuje sa síce teraz prozaickým a švábskym menom „Štangarígel“, ale u ľudu treba hľadať jeho pôvodné slovenské meno, ktoré takýto významný, povesťou ozdobený kopec od predhistorických časov musel mať. Kto rozlúšti povesť, ten prečíta snáď i písmo, a ten odhalí nám i meno; oboje však teraz rovnako nesnadno je rozlúštiť a prečítať.

Kopec, okolo 500 m nad hladinou mora, leží veľmi pekne, poskytujúc krásny výhľad na východ slnka, na bzovský zámok, a na okolité brdá hôr, menovite na senohradzské vrchy. Okolo neho, vlastne pred ním na východ, ležia tri vrchy, „Havran“ na pravej strane, „Slný vrch“^[2] a „Siksova stráňa“ na ľavej strane Bebravy. Každý z týchto vrchov mal svojho ducha; duch v Havrane volal sa Faklonoc, duch v Slnom vrchu Rakytnoc, duch v Siksovej stráni Malinoc. Povesť zneje, že keď hodina duchov prišla, zachytili človeka sebou. Išiel vraj jedon Krupinčan v tú nešťastnú hodinu okolo kopca; počuje zahvizdnúť, obzre sa, i vidí ducha leteť na jednom kolese, ohnivý šín v ruke, v druhej roh alebo trúbu. Človeka zachytol sebou, doviedol k zámku, zatrúbil na rohu a pred ním zmizol. Tak človeka, ako hovorí sa, vodilo.

Cesty duchov išly okolo tohoto kopca, či už okolo bralca na ňom. Pod bralcom však jesto diera či jaskyňa, ktorej vchod nachodí sa medzi balvanami, a ťažko ho nájsť; do radu vraj posadené kamene ukazujú zasväteným snáď od ďaleka smer k nemu; tam dnu však priestranná izba, ako starí ľudia vyprávali, a v izbe občas skrývali sa „dobrí chlapci“ pred bystrým okom spravedlnosti, či že pred bystrým okom hajdúchov a pandúrov. Vchod v pohyblivom skáli dal sa zatarasiť tak, že ho nebolo možno nájsť. Tak štyria dobrých gazdov synovia zo samopaši spravili si raz „dobrý deň“ pri ukradnutom barane a sude vína. „Panské stolice“ boly prísne, a dereša a palíc bál sa každý, ako ohňa! Chlapci teda, kedykoľvek cítili na pätách drábov a lapajov; alebo keď bola lapačka na vojančinu: dieru pod brakom vyhľadali, a ona poskytovala im bezpečnú skrýšu. Ale čo! Z oných štyroch jedon ochorel, a ostatní traja nočnou hodinou viedli ho do Štiavnice k lekárovi. Vo sv. Antole vyše „mýta“ stretli sa s baníkmi, idúcimi zo svojej práce, i uskočili za stupy na druhej strane potoka. „To sú vraj nie dobrí ľudia, keď sa skrývajú“, riekli baníci, obstali stupy, milých chlapcov lapili a „panskej stolici“ odovzdali. V kaštieli dali ím po 25 palíc; a tomu nemocnému vraj tak na chuť padly palice, že hneď ozdravel.

Toto však nenie to najpamätnejšie, čo vieme o našom bralci, a čo vzbudzuje našu pozornosť; hlavné pri ňom a na ňom je jeho podoba, a na dvoch plochách nejaké znaky, ako by starobylé neznáme písmo.

Od prvého nášho k tomuto bralcu, ako opísané, výletu, navštívil som ho ja ešte so sedemkrát i samotný, i v sprievode professorov, kresličov a fotografov. Jednotný pohľad na bralce strojom fotografickým dostať nemožno; preto dľa viacnásobných skíc, rukou urobených, a dľa viacnásobných svetlopisných odobratí dal som vyhotoviť kresbu, predstavujúcu vernú podobu bralca ako ho obraz pripojený ukazuje.

Čo tu vidíme? Krásny rad asi 20 hranolov v súmernom poriadku, kráľovskému diadému podobný, idúci hrebeňom kopca smerom od severu k juhu na 40 m v zdĺžosti. Toto je len tá zdĺžosť, kde hranole stoja. Ináč, celý kopec, velikej hroble podobný, je 95 m dlhý, 45 m široký. Ľavé sedlo a malý druhý kopec nevidíme na obraze. Najviac a najväčších a najkrásnejších kusov z rozváľaných hranolov leží tam, kde na obraze v ľavo vidíme strom; oči bys tam nechal! Nie len blízki obyvatelia znajú bralce, ako už povedané, lež aj zo vzdialenejších obcí, ktorí bralce síce nikdy nevideli, ale schádzajúc sa s Krupinčanmi a Žibritovanmi, od týchto počujú, že „stĺpy stoja vám, ako prsty“. Dobré porovnanie; lebo v skutku riadok je jednoduchý a pravý, len od zadku vystupujú štyri stĺpy, a činia ho akoby duplovaným. V Siksovej stráni jesú podobné hranole, ale už len rozváľané. (J. Gonda.)

Na jednej i na druhej strane hranolov, čili od východu a od západu, úpätie bralca tvorí hromada hrubého kamenia, celých balvanov, podobných valcom, kvadrám, ba rakvám. Nejednu takúto skoro pravideľnú kvadru odviezli odtiaľto k stavbám. Po kamení nebezpečno je kráčať, poneváč medzi jednotlivými balvánmi zejú hlboké diery a škáry, kam nenadále hupnúc, na ostrých hranách okamžite možno zlomiť hnát. To tým ľahšie môže prihodiť sa, že mnohé, keď na ne stupíš, pohybujú sa ti pod nohami; tak málo sú ešte uľahnuté na svojom mieste, ako čo by len nedávno boly odniekud dolu spadly.

Prizrime sa včuľ ešte raz stojacím hranolom a obdivujme ích podobu. Sú síce nevysoké; na tri, na štyri metre, až do päť m; avšak zdajú sa byť ony len chatrnými zbytkami a pozostatkami mohutných niekdy vysokých a štíhlych stĺpov. Tak myslím, že stĺpy idú dolu dosť hlboko do nahromadeného kamenia; a keď by sa toto odpratalo, možno, že hranole ukázaly by sa dvarazy trirazy tak vysokými. Stojacie hranole, ako i na obraze vidno, sú vodorovne popukané na väčšie menšie vrstvy. Pukliny mohly povstať pri tvrdnutí a chladnutí týchto velikánskych vulkanických (trachytových) hranolov; pukliny mohly povstať ale aj následkom nejakého zemetrasenia, pri čom štíhle stĺpy rozsypaly sa na menšie balvany a popadaly dolu. Jednotlivé kusy možno určiť, odkiaľ popadaly, a ktorým koncom sedely na stojacích hranoloch.

Dosiaľ hľadeli sme na ne z dola a z boku; teraz prizrime sa od vrchu: a k nemalému nášmu prekvapeniu spozorujeme takmer na všetkých skoro pravideľnú podobu pätihranov, tak že skutočne zasluhujú označenie a meno hranolov. Podobné sú obrovským kryštálom, v priemere 110 — 150 cm. Bralce je trachyt, takzvaný Pyroxenandesit (L. Cseh, báňský geolog v Štiavnici, in litt.), odrod kompaktný, jadra zrnitého, jednotného; trachyt zdravý, nič nie zvetralý; kde vzala sa teda táto, u trachytu nezvyklá hlaťovitá podoba?! Ktorá podzemná alebo nadzemná sila utvorila tieto stĺpy, Stalagmítom podobné? Podzemná mohla ich vytisnúť, vyzdvihnúť; nadzemná (voda, povodeň, prívaly,) mohla ich vymyť, odnesúc vrstvy zeme, pokrývajúce ich. Najkrajší stĺp a najpravideľnejší pätihran predstavuje nám onen hranol najvyčnievajúcejší, ktorý i na obraze v stĺporadí tvorí stred a najvyšší bod. Má 110 cm v priemere, jednotlivé hrany ale 60 — 80 cm (60, 61, 68, 74, 81 cm) v zdĺžosti. Na pravideľnom pätihrane každý uhol obnáša 107° (stupňov); na tomto však pohybuje sa počet stupňov od 97 po 110 (97°, 104°, 109°, 110°, 110°); malý teda rozdiel.

Táto istá podoba viac menej ukazuje sa i na ostatních hranoloch. Keď aj od vrchu na kus chýba jedna hrana, dolu ďalej najdeme ju neporušenú na isto. Medzi rozsypaným kamením najde človek, koľko chce, kvadier s najpravideľnejším pravým uhlom 90°; zdá sa totiž, že vrcholce hranolov neboly pätihranné, ale snáď štyrihranné; odtiaľ tie kvadry. Ináč, hôrny kryštál (kvarc) tvorí pravideľné hlate, a predsa dosť často jedna plocha na škodu druhej je roztiahnutá alebo nakrívená. I skaliny, najmä mladšie, majú istú náklonnosť ku pravideľným podobám. Stretáme sa s týmto zjavom dosť zriedka, preto tým vzácnejšie nám je bralce i z tohoto ohľadu. Že podobu právom pomenovať môžeme kryštálovitou, dôkazom nám je i to, že hranole pukajú a štiepajú sa rovnobežne k base (basis), ako pravé kryštále. Teda i podoba i lom ako u kryštálov. (Štef. Truchlý in litt.) V Novohrade v okolí Filakova, na vrchu Bučoni a inde možno obdivovať skupiny pätihranných stĺpov, ako tu, len že tam to sú stĺpy a hranole čedičové, čo nenie žiadnou novinou. (Hunfalvy. Magyar birodalom term. visz. leirása. I. str. 333.)

Opačnú stranu skupiny dal som tiež odfotografovať, a i tá ukazuje veľmi pekný pohľad, tu ju však nepodávame. Tam má byť tá diera; a v skutku videť odmetané kamenie, čo ale má pochádzať od strelcov, polujúcich na líšky a jazvece, skrývajúce sa tam. Psi vraj skutočne hlboko štekajú, že ích ledva počuť, ale nič nevyženú. — Hrebeňom a zôkol vôkol stoja stromy, zväčša dubové, ktoré zásluhou p. Štefana Gondu pri rúbaní boly ušetrené, a tvoria akoby štaffážu; na obraze však nevidíme ích k vôli jasnejšiemu pohľadu.

Teraz niečo o nápise či o známkach. Hovorím: známky, lebo môžu pochádzať aj od prírody, poneváč ľudskej ruky na ních nebadať. Ačpráve zas z druhej strany sú pripravideľné, než aby len od prírody pochádzaly. Tento náhľad zdá sa potvrdzovať i povaha samého bralca, ktoré, ako už povedané, je čistý, tvrdý, pôvodný jednoho jadra trachýt, a nie niejaký slepenec, z kusov rozmanitej tvrdosti poskladaný, z ktorého čo mäkšie zvetralie a vypadá, nechajúc po sebe jamy, diery, čiary a škáry. Z nášho brala ale nemôže zvetraleť jedno skorej než druhé. Kde vzaly sa teda v čerstvom trachýte známky? Dosť na tom: Ľud menuje ich písmom; a vy, vyosko a hlbokoučení páni čítajte! —

Nachodí sa na hranole v pravo od opísaného a pomeraného stĺpa najkrajšieho a najvyššieho; a síce na ľavej ploche tmavej pod jednotkou (1.), a na jasnej ploche pod dvojkou (2.). Tmavá plocha hľadí trochu juhovýchodne, túliac sa k súsednému hranolu; jasná plocha leží východne.

Nápis vyzerá asi takto. Na ľavej strane prvý riadok je od vrchu hranola na 124 cm, 40 cm zdĺže; druhý na 12 cm od tohoto, 54 cm zdĺže; tretí (dvojitý) tiež na 12 cm od prechádzajúceho, na 42 cm dlhý; štvrtý 20 cm niže toho, 24 cm dlhý. Na druhej ploche stoja riadky oproti tretiemu a štvrtému riadku prvej plochy, jedon 20, druhý 25 cm zdĺže.

Od nápisu dolu má hranol ešte 184 cm; zdĺžka nápisu obnáša 73 cm; vyše nápisu, ako povedané, 124 cm: tak celý hranol je vysoký 381 cm. Videť z toho, že nápisu prizerať a ho odoberať nádobno po rebríku; ako som to ešte raz na posledok činil teraz dňa 19. mája 1899. — Tu zastihla nás (bol som samotretí) pätihlavá spoločnosť trávnic z Havrana^[3] s jedným trávnikom (t. j. chlapom), vyžínajúca bujnú trávu v rúbani okolo bralca. Dievčence nespievaly, aby ich hájnik nechytil. Ale škrabaly sa ako veverice po skalách, aby si všetko dôkladne poobzeraly, a tešily sa najmä obrazom a fotografiam, ktoré sme mali sebou. Pri tom upozornily ma na iné pekné bralce na chotáre kráľovčiansko-krupinskom na „Červenej hore“, rovno proti svojim domom. Súc k nemu tak blízko, obzreli sme si ho; je tiež pekné, (so zaujímavou uličkou, ktorou chlapci na vrch prelazili, podobnou medzierke pri izbici g [Obraz 2.] v dolňom hrade na Sitne), ale nie tak významné, ako na Štangarígli.

Na záverku tu len poznamenávam, aby sme nerojčili za krásnymi partiami po cudzozemsku (Švajčiarsku, Tyrolsku…); máme ích aj my v každom skoro chotáre, ani nehovoriac o Sitnách a Kriváňoch! Len treba oči otvoriť a medzi ľud sa zamiešať, i dozvieme sa o nových partiach, o nových povesťach, nápisoch, oltárnach, jaskyňach, názvoch atď. atď. Poznávajme kraje svoje, a poznáme samých seba. Nepohŕdajme krajom svojím, aby sme nepohŕdli samými sebou! Nám je povinnosť upozorňovať cudzincov na krásy naše, nie čakať, kým upozornia nás cudzinci na ne.

Takí prišlí kosmopoliti nemeckí chvastali sa predo mnou, koľko výletov usporiadali oni do hôr za dva roky, kdežto poťažné obyvateľstvo od nepamäti ani jedon. Slúži nám to ku cti?

*

S bralcom boli by sme hotoví, ale nie s Bebravou. Idúc z Veľkej Bebravy cestičkou ku Malej Bebrave, pole sto-jutrové, na ľavej ruke ležiace, menuje sa „Petrom“, „na Petre“. Názov pochádza od kostolíka sv. Petra, kedysi tam v poli postaveného, ktorému pripisujú i kľúč nalezený „na Petre“ v rokoch deväťdesiatych keď poľom vládnul p. Filip Hermann, na teraz mäsiar na Dobrejnive, úd pochvaľne známej rodiny Hermannovskej vo Zvolene. „Je v mestskom archíve jedna listina z roku 1509., v ktorom spomína sa ,Ecclesia S. Petri extra muros civitatis‘, aj rumy tam boly, ale ich roznosili, no predsa ostal a i dostal som ten kľúč, ktorý tam našli, a ktorý bez pochyby kľúčom bol tamejšej kaply. Ten kľúč pochádza lebo ešte z XV. storočia, alebo zo začiatku XVI. storočia. Uložil som ho do mestského archívu. Možno, že to bola nejaká votívna kaplnka.“ (M. Matunák in litt.) Kamene z rumov upotrebili k iným stavbám, a v Hornej ulici v meste Krupinskom ukazujú kamene kresané z múrov, ba i kamenná krstiteľnica z kostolíka má tam byť zazdená.

Máme ale aj povesť o „Petre“. Jednu povesť ľudovú z predkresťanských časov o duchoch, Faklonocovi, Rakytnocovi a Malinocovi, počuli sme už: doplňme tento opis ešte jednou povesťou z kresťanských časov; táto odvodzuje názov honu „na Petre“ od kláštora, tam pred 900 rokmi stávavšieho a dákymisi Petrínmi obývaného. Avšak Petríni, to jest duchovní pastieri (kapláni, farári, biskupi) nebývali nikdy v kláštoroch. Iní Jezovítov kladú do kláštora. Spomenuté rybníky, tam kde ustí Malá Bebrava do Veľkej, pripisuje povesť domnelému kláštoru, ako skutočne v drievnych časiech žiadon kláštor, žiadon hrad snáď nebol bez rybníkov.

Povesť nenie ešte u konca, a práve teraz nasleduje to najštipľavejšie. Kláštorníci zajali vraj krásnu dcéru bohatého pána bzovského, Lamberta, a držali ju zavretú v pivnici, chcejúc vynútiť od otca bohatú odmenu v peniazoch alebo v poli za jej udajné vynájdenie. Otec márne hľadal dcéru svoju; až nejaký žobrák, ktorý utúlil sa pred búrkou ku vchodu pivničnému, počul ju nariekať, a poznal ju po hlase. „Kde si, vraj, Marjenka?“ „To ste vy, Tomáško?“ Ozvala sa ona, poznajúc tiež jeho po hlase. I naložila mu, aby išiel k jej otcovi, aby mu povedal, kde je, že by ju prišiel vyslobodiť. Žobráka vraj zprvu pustiť nechceli k veľkomožnému pánovi; až keď ubezpečoval, že sa musí shovárať s ním, a že mu má vážne veci zvestovať, pustili ho k nemu. Otec sobral ozbrojencov, dcéru vyslobodil, kláštor sboril a mníchov rozohnal, a od vtedy vraj nieto Jezovítov v Krupine…

Juhozápadne od „Petra“ leží vrch víníčný a hon, menovaný „Žobrákom“. Nenie to spravená (umelá) povesť, aby ľudovým spôsobom (ako Anonymus Belae regis notarius o „Zobore“ atď.) vysvetlila pôvod honových názvov, dávno pred tým panovavších, o ktorých zabudlo sa už, odkiaľ vlastne pošly? Ľud ľúbi k hotovým názvom pripletať rozprávky, alebo podobným spôsobom etymologisovať. (Ku pr. Bystrica, že jedon volal: „bi strýca“…)^[4] Ale kto vie, aj či to nenie báchorka tendenčná z časov Lutherových, namerená proti katolíkom, a menovite proti Jezovítom.^[5] (I z blízkeho Bzovíka vieme podobnú báchorku.) Aspoň zvesť o kláštore nemá dejepisného základu. „Že by tu dajaký mnísi boli bývali, o tom nieto stopy, ani Pázmány ani Czinár nevie o tom nič.“ (M. Matunák in litt.) Stoj tu svedectvo i druhého nášho vehlasného dejezpytcu: „O dákomsi kláštore v Krupine za starodávna nečítal som ja ničoho, ani nemohlo tam byť žiadneho kláštora jednoducho preto, že bol taký na blízkom Bzovíku a neznám príkladu, žeby boly dakde stavaly v bezprostrednom susedstve dva kláštory. Spomenutá povesť je len výmyslom, žiadneho skutočného základu nemajúcim. Ale neškodí, keď sa sdeľujú i takéto povesti verejnosti.“ (P. Križko in litt.)

Pivnica s pokladmi a so stonmi (plač krásnej Marjenky) pri žiadnom hrade a kláštore chybeť nesmie! Tak i tu; a najnovší majitelia „Petra“ už aj začali vraj otvárať domnelú pivnicu v jednej výmole, čo ale podobá sa len lômu. No predsa p. Štefan Gonda na inom mieste v Malej Bebrave, v skáli, trúfa otvor zavalenej bane alebo pivnice, poneváč odtiaľ v zime vychodí teplá para a topí okolo seba sňah. Ba najdú sa starí ľudia, ktorí vyprávajú, že za mladi chodili do otáznej pivnice.

Pochvalne zpomenutý p. Hermann, na moju otázku, či o kláštore tiež počul, odpovedá mi listovne: „Ja som nechcel veriť, že čo by tam robil kláštor! Len keď som tam oral, kde povedali, že tam bol kláštor, vyoral som fundamenty, kamenné kvádry, aj rimsu malovanú, tak asi 30 kusov; tie sme ledva vykopali, lebo to tak bolo v malte dobrej murované. A tam bol aj kľúč starodávny (lebo už má byť od toho času 900 rokov, ako tam kláštora toho niet), o ktorom ale ja som tak uznal, že musel byť zo štátuy sv. Petra, a že ho v ruke držal. Lebo rúčka je štyriuhlastá, ^[6] a nebola by sa mohla v zámku krútiť. Ale tam bol kláštor, a tam má byť aj pivnica, a sice dokonála. Petrovič, čo tie zeme predo mnou mal, kde bol kláštor, (bol už, pravda, starý, a) sľuboval tú pivnicu nájsť, lebo že je tam poklad a drahé veci poskrývané, aj víno, lebo že vtedy boly nepokoje, a že je to od mesta na bok; pivnica že je naschvál zarúcaná, aby ju nenašiel nikto. Poznať ešte rybníky na tej doline, čo tí kňazi mali.“ (Filip Hermann in litt.)