ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Človek i spoločnosť pretrvávajú v dejinách prostredníctvom činnosti. Aby sa v anonymite času nestrácali mená, musíme ich zachovať pre budúce generácie v rozličných záznamoch. Či už na listinách, v kronikách, vo výsledkoch vedeckých výskumov, v osobných záznamoch alebo v umení. Atmosféru doby i konkrétneho prostredia, v ktorom človek i spoločnosť prácou vtláčali svoju pečať, najvernejšie uchováva literatúra.

Ani literatúru však nestačí len tvoriť. Aj tu musíme dbať na sústreďovanie poznatkov o nej a najmä — hľadať cesty, ktorými by vedomie o nej prechádzalo do podvedomia každej prichádzajúcej generácie, aby nové spoločenstvo žilo aj svojou históriou, aby poznalo svoje korene.

Senica sa zaraďuje medzi tie šťastnejšie regióny s pestovaným kultúrnym podhubím, ktoré si svoje historické vedomie udržiavajú a rozvíjajú. Aj keď si myslíme, že sme už odhalili takmer všetky tajomstvá a poznáme o sebe a o svojom okolí skoro všetko, pri sústredenejšom výskume zistíme, že z hlbín času a archívov sa vynárajú stále nové poznatky o starom obraze mesta a života v ňom. Súčasne sa pred našimi očami tvorí iná osobitá a jedinečná atmosféra, ktorú treba tiež zachytiť aj s jej neopakovateľným vyžarovaním.

Vedno s odpoveďami, ku ktorým sme sa dopracovali, otvárajú sa aj ďalšie otázky, ktoré pre nás ostávajú výzvou: našimi bádateľskými ponormi sme sa naozaj dotkli historického dna v poznávaní kultúrnych dejín mesta, alebo sme sa dostali iba do priestoru, za ktorým pokračuje možnosť zostúpiť ešte hlbšie?

Tento problém znepokojuje najmä v súvislosti s kníhtlačiarmi, informácie o ktorých siahajú k spomínanému „dnu“. Konkrétne ide o tlačiareň Václava Vokála. Zmienku o nej nachádzame v rukopise chýrnych Notícií „veľkej ozdoby Uhorska“ — Mateja Bela (Notitia comitatus Trenchiniensis — Vedomosti o Trenčianskej stolici) z roku 1740. Osvietený literát Juraj Ribay si urobil odpis z prvej knihy tejto tlačiarne Virtutes Christi (Kristova moc) s údajom o senickej Vokálovej tlači z roku 1636. Lenže existencia tlačiarní v našich mestách naznačuje aj vhodné kultúrne a kultivované zázemie — a o ňom zatiaľ nemáme ucelené podklady, hoci môžeme oprávnene predpokladať, že v Senici naozaj bolo. Podľa informácií, siahajúcich až do prelomu 16. a 17. storočia (J. Rezik, S. Matthaeides, D. Krman: Gymnasiologia), by sa dalo usudzovať, že kultúra a vzdelanosť boli v Senici skôr „importnou“ záležitosťou: vznešená rodina Nyáryovcov a senickí mešťania podporovali v 16. storočí vzdelanosť a dosadzovali na senickú evanjelickú a. v. školu „slávnych lektorov“. Ani jeden z nich však nepochádzal zo Senice, hoci nemožno poprieť, že svojím niekoľkoročným pôsobením určite zanechali stopu v domácom kultúrnom prostredí.

Bolo by zaujímavé zistiť, aké sú korene tejto isteže nevšednej záľuby senických mešťanov v „liternom“ umení. Vyplývala viacmenej z ochoty vychádzať zadobre s vrchnosťou — s Nyáryovcami? Alebo išlo o staršiu tradíciu? Ani to nemožno vylúčiť. O ľudovú slovesnosť sa však nemožno opierať, pretože piesne, v ktorých je zmienka o Senici (napríklad Na senických lúkách našel sem tam dukát, Já sem ze Senice a podobne), sa objavujú „upravené“ na miestne prostredie v mnohých lokalitách na Záhorí a nemožno dokázať prioritu nijakej z nich. Zmienka o Senici v „záhoráckom“ kontexte sa objavuje v knižnom vydaní Slovenských ľudových balád:

Lenže tento text nič neprezrádza o kultúrnej atmosfére Senice a nevedno, kedy a kde balada vznikla (má názov Z dávna i nedávna).

Ani o literárnej činnosti ambicióznych senických rektorov nevieme veľa: prvý známy učiteľ či rektor Jozef Gál, ktorý v Senici pôsobil v rokoch 1575 — 1595, bol vraj „dobrým latinákom a básnikom“, ale nijakú jeho prácu nepoznáme. Po ňom bol z rektorov literárne činný Jozef Guttovini — humanistickobarokový básnik s výbornou časomernou technikou verša, píšuci po latinsky i v domácom kultúrnom jazyku. Pravdepodobne v Senici vznikla jeho báseň Entheus ardet (Nadšený horí…, 1648), ktorú venoval vtedajšiemu senickému učiteľovi, neskôr superintendentovi Petrovi Zabelerovi. Zabeler pôsobil v Senici krátky čas a aj on sa venoval literatúre — veršovanej i prozaickej náboženskej spisbe, ktorá sa však nezachovala.

Senická kultúra zaznamenáva rozkvet najmä v 17. storočí. Už na jeho začiatku, približne v čase, keď svoju činnosť v Senici končil učiteľ Jozef Gál, v rokoch 1612 — 1617 tu pôsobil ako dekan a senior Juraj Šmidelius (Schmidelius)-Kováčik (1570 Brezno — 1617 Senica), náboženský spisovateľ. V čase Kováčikovho príchodu do Senice bola jeho literárna činnosť vlastne zavŕšená: príležitostné latinské verše publikoval už počas štúdií vo Wittenbergu, neskôr zostavil rukopisný zborník, tzv. Banskobystrickú postilu, ktorá obsahuje štyridsaťštyri jeho i cudzích kázní v slovakizovanej češtine (z obdobia 1598 — 1607).

V polovici storočia (1641 — 1655) senický kultúrny a duchovný život obohacoval farár Daniel Dubravius (1595 Žilina — 1655 Senica), prekladateľ nemeckej knihy Mateja Hoëho Manuale Evangelicum a vydal ju v Trenčíne (1650) s názvom D. Mattyaše Hoe… Evanjelitská Ruční Knížka. O tom, že preklad vznikol počas jeho senického pobytu, nasvedčuje venovanie: „Martinovi Prisoltovi Senickému pánu kmotrovi a príteli.“

Trenčianske vydanie zároveň potvrdzuje, že Vokálova kníhtlačiareň už v Senici nepôsobila. Pravdepodobne po dvojročnej činnosti (1635 — 1636) ju vdova po Vokálovi premiestnila do Trenčína — faktorom v nej bol Vavrinec Spodháje (a nielen faktorom, ale aj druhým manželom majiteľky) a v tlačiarni sa aj naďalej hojne používala slovakizovaná čeština.

V polovici 17. storočia (1648 — 49) v Senici pôsobil ako rektor aj ďalší barokový spisovateľ Martin Tarnóczi (Tarnocius, 1620 Beckov — 1685 Blatnica), autor latinsky písanej príležitostnej poézie a náboženských próz. Spomedzi jeho básnických skladieb vyniká rozlúčková Antiglypice metrica tornate enceata ac vermiculana… (1643, Metrické básne, akoby rezbársky vybrúsené, vypracované a do mozaiky zložené). Autor tu virtuóznym umeleckým vyjadrením ospevuje múdrosť a vzdelanie. O tom, či niektoré jeho dielo vzniklo v Senici, doklad nemáme.

Zo senického kultúrneho prostredia vzišiel aj vzdelanec Juraj Jozef Čermák (1631 Senica — 1689 Prievidza), ktorý na jezuitskej trnavskej univerzite získal v roku 1667 titul magistra filozofie, a približne v tom čase bol v Senici rímsko-katolíckym farárom Martin Csetney (rok narodenia a smrti nepoznáme). Významne prispel k príprave podmienok na vznik spisovnej slovenčiny. Ako administrátor Dómu sv. Martina v Bratislave vydal prvú modlitebnú knižku v slovenčine (išlo o vedome silno slovakizovanú češtinu) Hora zlatá serafinská.

O kultivovanie domáceho jazyka sa usiloval významný vzdelanec, v roku 1668 pôsobiaci v Senici ako rektor, Tobiáš Masnicius — Masník (1640 Zemianske Kostoľany — 1697 Uhrovec), strýko spisovateľa Daniela Krmana. Je známy predovšetkým svojou denníkovou cestopisnou tvorbou, ktorú podnietilo náboženské prenasledovanie a súdne procesy s protestantskou inteligenciou. Bol odsúdený bratislavským súdom a väznený v Leopoldove. Cestou na španielske galeje v Taliansku ušiel s ďalším literátom Jánom Simonidesom. Útek sa však nevydaril a väznili ich v Capracotte, ale vykúpil ich istý neapolský mešťan. Po putovaní Talianskom odišli do Nemecka. Masník sa zdržiaval vo Wittenbergu a Jene. Vrátil sa však na Slovensko, naspäť do Ilavy, kam odišiel zo Senice ešte pred svojím uväznením.

Podstatnú časť svojho literárneho diela Masník vytvoril v Nemecku. Vo všetkých prácach opisuje súdne procesy, cestu na galeje, útek a putovanie cudzinou. Najznámejší je jeho cestopisný denník Vězení i vysvobození kněze Tobiáše Masniciusa (1676), ktorý napísal v slovakizovanej češtine. Skrátene vyšiel aj v nemčine ako Gefängnis Prozess… (Neslýchaný proces väzenia). S Jánom Simonidesom vytvorili cestopisnú prózu Gottes Kraft und Gnade (Božia moc a milosť). Za ich spoločné dielo sa pokladá aj veršovaná skladba Crucis et lucis schole (Škola utrpenia a vyslobodenia).

Po návrate na Slovensko sa Masník orientoval najmä na jazykové otázky. V jeho dejinách reformácie Vyvolena boží vinice obnovena… vidno zreteľnú tendenciu slovakizovania češtiny. V príručke Zpráva písma slovenského vyzdvihuje nielen vznešenosť a starobylosť slovenského jazyka a uvádza pravidlá písania, ale všíma si aj niektoré rozdiely medzi češtinou a slovenčinou.

V čase Masniciovho ročného rektorského pôsobenia mala Senica v svojom kruhu aj ďalšieho významného barokového literáta: v rokoch 1663 — 1672 tu ako kňaz pôsobil Štefan Pilárik (uvádzaný ako starší; jeho syn Štefan v oblasti literatúry ostával hlboko v otcovom tieni).

K pobytu v Senici sa viaže Pilárikova najvýznamnejšia básnická skladba, prostredníctvom ktorej sa toto mesto prvý raz dostáva do umeleckej literatúry — Sors Pilarikiana — Los Pilárika Štěpána. Pretože Pilárik jednoznačne patrí k vrcholným zjavom našej barokovej literatúry a jeho najvýznamnejšie dielo sa viaže k Senici, zaslúži si i našu sústredenejšiu pozornosť.

Pilárik sa narodil v roku 1615 v Očovej (presný dátum nepoznáme), kde jeho otec pôsobil ako evanjelický kňaz. Už pred príchodom do Senice mal za sebou mnohé trpké skúsenosti a vystriedal viaceré miesta: Dolná Strehová, Spišská Teplica (tu napísal svoju prvú knižku Favus distillans — Kvapkajúci med), Liptovský Ondrej, Trenčianska Turná, Beckov. V júni 1663 sa Pilárik stal farárom v Senici. Pozvali ho cirkevný patrón, zemepán na Branči, gróf Ľudovít Nyáry a senická mestská rada.

V čase príchodu do Senice bol už Pilárik známy literát. Okrem Kvapkajúceho medu (knihy modlitieb) počas pobytu v Trenčianskej Turnej vydal knihu náboženských piesní Harfa Dávidova, ktorá zhodou okolností vyšla práve v trenčianskej Vokálovej tlačiarni, presťahovanej zo Senice (okrem inch titulov tu vyšla aj Komenského Brána jazykov otvorená).

Pozvanie do Senice si Pilárik veľmi vážil, lebo prežil už veľa utrpenia, ponižovania a otrasov, ktoré často sám vyprovokoval svojou vášnivou nekompromisnosťou, ale aj neznášanlivosťou. Pritom bol to veľmi senzitívny, citlivý človek. Následkom životných otrasov bolo i to, že od mladosti trpel poruchou reči v psychicky vypätých situáciách.

V Senici sa Pilárikovi a jeho početnej rodine (v tom čase mal päť detí) črtali radostné životné perspektívy. Netušil, že práve tu ho čaká najsilnejší životný otras.

Mesto hospodársky prekvitalo, čo Pilárikovi zaručovalo hojné cirkevné dôchodky. Lenže tri mesiace po príchode do Senice sa dostal do tureckého zajatia. Skladba Sors Pilarikiana je takmer denníkovým záznamom jeho osobných zážitkov, preto dielo patrí medzi základné práce slovenskej barokovej memoárovej spisby a okrem literárnej hodnoty má aj historickú cenu.

Pilárik sa dostal do tureckých rúk v čase vpádu Turkov na Záhorie začiatkom septembra 1663. Tretieho septembra vtrhli do Jablonice a Senice, až postupne vyplienili celú oblasť Záhoria i priľahlú časť Moravy. Zajali tisíce obyvateľov. Medzi zajatcami sa ocitol aj —

Turci chodili rabovať k Bratislave a na Záhorie z tábora pri Hlohovci, a tam smerovala aj Pilárikova cesta medzi ostatnými nešťastníkmi. Presne zaznamenáva čas, pomery, smer putovania s mnohými lokalitami v okolí Senice:

Bedákajúci zástup zajatcov pod napnutými kušami a blýskajúcimi sa šabľami, za hrozného kriku, naháňajúceho hrôzu, sa vydáva na cestu k tureckému táboru za Hlohovcom:

Plačúci zástup pokračuje v chôdzi k Malým Karpatom:

Na druhý deň sa prepravili cez „les“ — Malé Karpaty — a dostali sa až k Fraštáku (Hlohovcu) do tureckého tábora. Tu Turci Pilárika predali rumunskému veliteľovi Vulkulimu, ktorý si ho hneď všimol pre inteligentné vystupovanie a obľúbil si ho natoľko, že mu mienil zveriť výchovu svojho syna. Pilárik musel ísť s jeho sprievodom až k Novým Zámkom. Po dobytí novozámockej pevnosti Pilárikovi dopomohol k úteku (v tureckom preoblečení) ďalší rumunský šľachtic Konštantín. A tak sa Pilárik 24. októbra po takmer dvoch mesiacoch šťastne dostal do Bratislavy. Odtiaľ poslal správu svojim blízkym:

Potom už nasledovala radostná cesta domov za manželkou, deťmi, za svojimi cirkevníkmi:

Štefan Pilárik túto skladbu vydal v roku 1666 v Žiline. V tom roku ho vymenovali za seniora brančsko-plaveckého seniorátu. Ale ešte stále mu nebol súdený pokojný život. V auguste 1672 vznikla pri preberaní kostola katolíkmi vzbura a Pilárika upodozrievali z jej organizovania. Ušiel do Veľkých Levár, kde bol silný evanjelický zbor.

Aj ďalšie Pilárikove osudy boli pohnuté. V auguste 1673 ušiel pred súdnym procesom do Vratislavy (v Sliezsku), odtiaľ do Žitavy (Zittau) v Hornej Lužici v Sasku a o rok neskôr prijal miesto kazateľa v Neusalzi, kde bol napokon aj pochovaný 8. februára 1693 (dátum jeho smrti nepoznáme).

Pilárik v Neusalzi pokračoval v literárnej práci, takže k spomínaným Kvapkajúcemu medu a Harfe Dávidovej pribudli ešte dve prozaické diela v nemčine — tiež o tureckých ukrutnostiach a o jeho takmer zázračnom vyslobodení: Podivuhodný voz Najvyššieho a Turecko-tatárska ukrutnosť.

*

Na konci 17. storočia obohacuje slovenskú literatúru významná pamiatka s nemalou umelecko-historickou hodnotou — Senický kancionál. Aby však plastickejšie vyniklo jeho miesto v našich kultúrnych dejinách, treba ho konfrontovať s ďalším podobným duchovným skvostom — s Turolúckym kancionálom, ktorý je o osem rokov starší.

Sedemnáste storočie, najmä jeho druhá polovica, bolo poznamenané nielen dôsledkami krvavých zápasov tridsaťročnej vojny (1618 — 1648), ale predovšetkým pokračujúcimi protihabsburskými povstaniami a tureckými vpádmi, od ktorých neostalo ušetrené ani Záhorie, teda ani Senica. Hoci predchádzajúci vývin by sa mohol zdať idylický, obyvateľstvo Senice a blízkeho okolia platilo búrlivej dobe krvavú daň.

Zhodou okolností udalosti sa skomplikovali práve v čase pôsobenia Štefana Pilárika (ktorý k nim svojou výbušnou povahou iste prispel). Niečo zaznamenal on sám (turecký vpád), niečo ostalo nadlho ukryté v obidvoch kancionáloch (vpád cisárskych vojsk). Čím si však Turolúcky a Senický kancionál získali osobitné miesto v našich literárnych dejinách? Aby sme našli vysvetlenie, musíme prerušiť chronologický sled rozprávania a nakrátko sa presunúť o dve storočia dopredu.

V roku 1834 vydal Ján Kollár prvý zväzok Národných spievaniek. Zaradil do neho oddiel Zpěvy historicky památné — a práve ten vzbudil veľký rozruch a polemiku. Kollár tieto historické piesne väčšinou prevzal z rukopisu Imricha Laučeka, ktorý vyrastal u starého otca na myjavskej fare. Ale zo strany maďarských a neskôr i českých literárnych historikov vznikla polemika o pravosti piesní — Kollára obvinili z podvrhov v záujme zvýšenia národného sebavedomia v čase národného obrodenia.

Polemika trvala aj po Kollárovej smrti až do konca 19. storočia a spor sa definitívne vyriešil na slovenský (a Kollárov) prospech objavením Turolúckeho kancionála. Objavil ho senický rodák, významný cirkevný historik Ján Mocko. Kancionál pochádzal z roku 1684 a obsahoval spevy, ktoré Lauček kedysi poslal v odpise Kollárovi, čím sa básnikovo meno očistilo od podozrenia z podvrhov a dokázala sa pravosť významných literárnych pamiatok. Pre nás je z Turolúckeho kancionála dôležitá najmä pieseň Myjava a kozáci z roku 1621, lebo sprostredkúva atmosféru, blízku aj senickému prostrediu — dobytie Myjavy za tridsaťročnej vojny cisárskym vojskom v rámci rekatolizácie.

Senický kancionál ostáva čiastočne v tieni Turolúckeho, ale tiež sa zaraďuje medzi dôležité dokumenty našej kultúry. Ján Mocko o ňom informoval v Slovenských pohľadoch roku 1892, teda dvesto rokov po jeho vzniku. Celý názov diela znie takto: Kancionál aneb Písné duchovní z kancionálu Tranovského a jiných roku 1692 nasledujících vypísané. Písal Jan Orel, ševcovský mistr v Senici, maloval Strezenicky z Ilavy v Senici.

Aj keď Senický kancionál má väčšiu výtvarnú ako literárnu hodnotu, zaslúži si pozornosť aj v tohto hľadiska. I keď historické piesne z neho Kollár nepoznal, zostávajú dokladom, že spevy z Turolúckeho kancionála nie sú náhodné, ale sú produktom vyspelej kultúrnej atmosféry celej oblasti. Jan Orel veľkú časť piesní prevzal z Tranovského Cithary sanctorum, niektoré však upravil. V cirkevných piesňach siahal aj po Silvánovej a Komenského tvorbe a v ich duchu pravdepodobne aj on sám napísal niekoľko veršovaných modlitieb. Pre lepšie poznanie vtedajších čias sú však dôležité aj tri piesne cirkevno-historického obsahu a jedna svetská, ospevujúca víťazstvo kresťanských vojsk nad Turkami v Zente. Nimi sa Senický kancionál zaraďuje medzi diela s celoslovenským významom vedľa Turolúckeho. Historicky cenná je najmä pieseň Ach, uherská zeme zavržena, od svých potentátů opustěna, ktorá hovorí o tragických udalostiach v Senici z roku 1673, teda z čias pôsobenia Štefana Pilárika, keď došlo k obsadeniu senického kostola cisárskym vojskom, v dôsledku čoho vypukli nepokoje.

Pre Senicu sľubné 17. storočie sa skončilo nesľubne a ani vyhliadky do budúcnosti neboli najlepšie.

*

Hoci 18. storočie bolo celkovo pre Habsburskú monarchiu priaznivejšie ako predchádzajúce, kultúrny rozvoj Senice stagnoval, až upadal. Za vlády Márie Terézie sa síce ríša stabilizovala, i keď stratila Sliezsko, ale Senica prišla o bohatý kultúrny život. Po udalostiach z roku 1673 zanikla dobre organizovaná evanjelická škola, na ktorej sa vyučovali okrem latinčiny aj iné disciplíny, ktoré umožňovali vstup na gymnázium, a ktorá za výdatnej pomoci a podpory Nyáryovcov bola príťažlivým postom pre vzdelaných rektorov a učiteľov.

Prvá polovica 18. storočia sa však ani v celoslovenskom meradle neprezentovala ako literárne inšpiratívna. Umelecká literatúra sa rodí buď zo psychickej pohody autorov alebo pod vplyvom spoločenských otrasov. V tomto období chýbalo oboje.

Menila sa aj celková štruktúra vzťahov. Bývalí mecenáši kultúry sa vytrácali, noví sa neobjavili, do popredia sa dostávali skôr hospodárske záujmy ako umelecké.

V druhej polovici 18. storočia sa v Senici narodil literát Michal Blažek (1753 Senica — 1827 Jimramov), ktorý zareagoval na ohlasy francúzskej revolúcie v Habsburskej monarchii. Už predtým ako protestantský kalvínsky kňaz v Jimramove na Morave písal príležitostné poučné a duchovné básne. V roku 1797 bol v mieste svojho pôsobenia svedkom sedliackej vzbury proti vrchnosti. Obvinili ho z účasti na príprave vzbury. Na svoju obranu napísal tisíctristoveršovú básnickú skladbu Helvetská či Frajmaurská (slobodomurárska) rebelie. Táto práca je významným a zaujímavým svedectvom doby svojho vzniku.

Blažek bol všestranne literárne činný: písal modlitby, piesne, katechizmy pre českých kalvínov, náboženské texty, prekladal z nemčiny, maďarčiny a holandčiny. Tlačou vydal Kancionál berlínsky, to jest kniha žalmů a písní, Mléko čisté pravdy boží, Modlitby cirkevní neb kazatelské a kratšie náboženské spisy.

Koniec 18. storočia bol opäť v znamení kultúrneho rozmachu, spojeného s nástupom národného obrodenia. Osvietenské tendencie našich vzdelancov sa stali určujúce v obidvoch konfesiách. Do tohto obdobia prudkých a prevratných zmien zapadá u nás aj jedna zaujímavá skutočnosť: nebýva zvykom, aby sa udalosti súkromného života dostali do literárnej histórie, sobáš Juliány Mikovíniovej (je pochovaná v Kunove) s bratislavským advokátom Karolom Konrádom v Kunove 28. januára 1772 však bol takou významnou kultúrnou udalosťou, aby si zaslúžil zmienku v literárnych dejinách. Stal sa totiž inšpiračným zdrojom prvej po slovensky publikovanej básne Pri príležitosti svadby… Jej autorom je trenčiansky zeman a bratislavský advokát (ženíchov priateľ) Ján Demián. Vyšla vo Viedni pätnásť rokov pred Bernolákovým uzákonením prvého slovenského spisovného jazyka a je napísaná v takmer čistej stredoslovenčine.

Keď v roku 1792 vzniklo v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, malo aj v obciach na Záhorí členské zastúpenie. V Senici žili dvaja „učení tovariši“ — úradník Ján Mikinský a kaplán Matúš Návrat.

U najvýznamnejších predstaviteľov Tovarišstva síce nemožno dokázať priame kontakty so Senicou, ale keď v rokoch 1805 — 1815 v Prietrži pôsobil večný opozičník rímsko-katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza, autor prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti, je veľmi pravdepodobné, že navštívil aj Senicu.

Priame doklady o kontakte so Senicou nemáme ani u Juraja Palkoviča, významnej osobnosti z počiatkov štúrovského hnutia. Palkovič však mal za manželku Seničanku Kristínu Podhradskú, a teda ťažko vylúčiť, že by jej rodisko a svojho svokra senického kazateľa Jána Podhradského (1758 Modra — 1817 Senica) nebol navštevoval. Veď Podhradský bol nielen výborný kazateľ, ale podobne ako Palkovič aj literát. Ako prvú prácu knižne vydal Krátku summu učení evanjelického (1793). Z historického hľadiska je zaujímavá jeho práca Královské právo Krista Ježíše… při posvěcení chrámu 1817 v chrámě evanjelickém senickém.

Senici slúžia ku cti nielen tvorcovia literatúry, či už umeleckej alebo vecnej, ale aj mecenáši, od žičlivosti ktorých literatúra v podstate vždy závisela. Literatúra však na druhej strane zachováva svedectvá o tom, čo by sa inak stratilo v prepadlisku času. Iste nie je zanedbateľný fakt, že básnik a literárny historik Bohuslav Tablic, v tom čase pôsobiaci v Skalici, pri vydaní svojich Poezií (básnické zbierky) Pamětí česko-slovenských básnířů (II. 1807) ich venoval „Michalovi Žarnocaymu… církve senické a přítržské… inšpektorovi… patronu mně laskavě příznivému“: