ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj v súčasnosti má Senica svojich literárnych tvorcov. Ján Majerník sa v Senici narodil (1936). Ľubomír Feldek (1936) tu prežil časť detstva. Ani jeden z týchto autorov nemá v tomto meste rodové korene, otcovia obidvoch pracovali na senickom súde.

Do Feldekovej bohato rozvetvenej tvorby však senické motívy neprenikli, v Majerníkovej poézii sa sporadicky objavili. V jeho básnickej zbierke Skadiaľ (Bratislava 1979) nachádzame aj tieto verše:

Dve básne, dotýkajúce sa Senice, Majerník zaradil aj do výberu Voda má čas (Bratislava 1985). Svieže a pôvabné črty s hubárskou tematikou Rastú! (Bratislava 1980) a Na huby šiel som (Bratilava 1985) už vyrastajú iba zo širšieho „záhoráckeho“ prostredia.

Zo štyroch autorov, ktorí dnes žijú v Senici, ani jeden nepochádza z tohto mesta. Prozaik Jozef Repko sa narodil v Trenčíne (1940). Popri próze sa venuje aj tvorbe pre rozhlas a televíziu. Hoci publikovať začal básne v Mladej tvorbe, napokon sa upísal tvorbe pre deti. Po knihe Kliatba Čierneho brala (Bratislava 1975), vydal prácu s ekologickou tematikou Pomsta mŕtvych rýb (1979), dávnu národnú históriu priblížil v diele Záhady starej pevnosti (Bratislava 1991), vedeckou fantastikou sa prezentuje v knihe Prípady z budúcej minulosti (Bratislava 1993).

Problematike národných dejín sa Repko venoval aj v knihách Udatný Ikar (Bratislava 1978) a Za úsvitom zory (Bratislava 1989). V tomto románe na pozadí boja hurbanovských dobrovoľníkov proti maďarským národným gardám v revolučnom roku 1848 zachytáva nefalšovanú dobovú atmosféru Brezovej, Myjavy, ale aj Senice, kde vyrastal hlavný hrdina diela Vavro Borič.

Popri mnohých rozprávkových prácach je Repko aj spoluautorom rozhlasového rodinného seriálu Čo nového, Bielikovci? a seriálu Králikovci.

Aj spisovateľka Jela Mlčochová (Revúca 1959) sa sústreďuje najmä na tvorbu prózy pre deti. Časopisecky začala publikovať už ako stredoškoláčka, potom vydala dve zbierky poviedok Jazero (Bratislava 1980) a Klebetnica (Bratislava 1985). Detektívnu prózu pre deti vydala pod názvom Hľadajte muža v maske! (Senica 1991). V roku 1996 vychádza Mlčochovej novela pre deti Adrianin prvý prípad. Autorka v ňom nadväzuje na niektoré motívy z predchádzajúceho diela.

Na pozadí predsavzatia jedenásťročnej dievčiny vyšetriť krádež sa Mlčochovej podarilo vytvoriť celú paletu postáv a situácií v typicky malomestskom prostredí. Rodičia, súrodenci, mierne atypická stará mama, kamaráti i celkom cudzí ľudia zrazu oveľa výraznejšie vstupujú do zorného poľa záujmov malej Adriany práve vďaka udalosti, ktorá naruší ospalú hladinu života v mestečku. Dievčatko v tejto próze súčasne vnútorne dozrieva, akoby mimovoľne prekračuje imaginárne hranice detstva. Novela Jery Mlčochovej ponúka nezvyčajne svieže, pútavé rozprávanie aj preto, lebo spisovateľka si zvolila iný uhol pohľadu, detský svet zrovnoprávňuje so svetom dospelých.

Jela Mlčochová sa predstavila aj ako prekladateľka. Po prekladoch najmä krátkych próz z francúzštiny preložila z češtiny knihy Jaroslava Foglara Prístav volá, Príbeh svornej sedmy a Troskovu trilógiu Kapitán Nemo. V roku 1990 autorka založila vydavateľstvo Arkus, ktoré sa zameriava najmä na vydávanie literatúry pre deti a mládež. V tomto vydavateľstve s Jelou Mlčochovou pôsobí aj spisovateľ Peter Andruška.

Básnik Pavol Pius pochádza z Nemčinian (1943). Pod pseudonymom Pavol Stanislav vydal štyri knihy jemne cizelovanej lyriky, oslovujúcej čitateľa bez pátosu a predstierania, voňajúcej senom a materinou dúškou rodného nemčiňanského chotára. Prvú básnickú zbierku vydal pod názvom Okno do dvora (Bratislava 1976). Cyklus jeho básní, ktorý zhudobnil Bartolomej Urbanec, vyšiel pod názvom Túžba po domove (Bratislava 1978). Tematika rodného kraja a kresťanského humanizmu zvučí aj v Stanislavových básnických zbierkach Duša utajená v husličkách, Osievanie kamienkov a Boží rok, ktoré vyšli v Senici (1992, 1993, 1995) a nachádzame v nich aj miestne motívy (napríklad v básni venovanej Štefanovi Zajíčkovi Život je taký zo zbierky Duša utajená v husličkách):

Básnik Marián Hatala (Holíč 1958) doteraz vydal tri básnické zbierky — Moje udalosti (Senica 1990), Zátišie s nočnými výkrikmi (Senica 1990) a Všetky moje smútky a iné výtržnosti (Senica 1995). Sú plné trpkého vzdoru proti konvencii a pohodlnej všednosti života, hýria invenčnou metaforikou, pod plášťom drsnosti (a motívov mesta) skrývajú túžbu po veľkosti a čistote ľudských vzťahov bez pretvárky:

Hatala ako rozhnevaný mladý muž s množstvom vnútornej energie prekvapujúco ožaruje monotónnu, až nudne známu krajinu novým nasvietením. A všetko ostáva otvorené…

*

Na záver si položme otázku: Aký obraz nám ponúka mozaika ľudských osudov a diel literárnych tvorcov, ktorí sa Senice buď iba „dotkli“, alebo tu zanechali trvalú pečať svojou prácou a prežili tu celý život?

Obraz je to impozantný. Pestrý a rozmanitý. Ostatne pozostáva z takmer všetkého podstatného, o čom sme sa mohli dozvedieť v archívoch, v odbornej literatúre, ale najmä z diela autorov.

V senickej „literárnej mozaike“ som sa usilovala nazhromaždiť a uviesť všetko dôležité, určujúce, oživujúce, nevyhýbala som sa však (aspoň v niektorých prípadoch) ani okrajovým zjavom, keď som bola presvedčená, že prinajmenšom dotvárajú dobový kolorit.

Napriek tomu, prirodzene, viem, že život, ani ten literárny, nemožno zachytiť v jeho úplnosti, a tak som chcela dosiahnuť aspoň jedno — zvýrazniť účasť Senice na rozvoji našej literatúry a slovesnej kultúry.

Ďakujem Mestskému úradu v Senici za podnet k tejto práci, ďakujem pánom Štefanovi Valentovi a JUDr. Štefanovi Fordinálovi za láskavé poskytnutie vzácneho materiálu z ich súkromných archívov.

Autorka