ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za náznak novej „silnej vlny“ možno pokladať tvorbu Eugena Lengyela (1892 Senica — 1940 Bratislava). Tohto autora by sme zbytočne hľadali v Encyklopédii slovenských spisovateľov, nenašli by sme ho tam pod pôvodným menom Lalák ani pod pseudonymom Janko Senický, hoci je autorom troch zbierok príležitostnej poézie a intímnej lyriky Večná kvíľba (Bratislava 1923), Vo chvíľach súmraku (Bratislava 1928), Umlklé chvíle (Bratislava 1933) a súboru poviedok Mramorová dáma (Bratislava 1921). Vydal aj životopisnú esej o cárskom agentovi Otec Gapon (Bratislava 1933) a biografiu slovenského veľkoobchodníka vo Varšave J. M. Országh (Bratislava 1932).

Mlčanie o Lengyelovi ľahko pochopíme, keď uvedieme, že od roku 1919 bol dôstojníkom československých légií vo vtedajšom Sovietskom Rusku a od roku 1939 v čase slovenského štátu správcom prezidentskej kancelárie.

Tvorba Janka Senického nebola síce priekopnícka v poézii ani v próze, sprostredkovala však pohľad do vnútra citlivého človeka. Išlo o osobnú výpoveď, ktorá súzvučí s básňami Cyrila Gallaya. Kým však Gallayove osobné smútky predznamenávali slovenskú modernu, Senického tvorba bola jej doznievaním.

Skutočné vrcholy literárnej tvorivosti nachádzme v lyrike Ladislava Novomeského (1904 Budapešť — 1976 Bratislava), ktorý bol jedným zo zakladateľov modernej slovenskej poézie. Hoci sa narodil v Budapešti, rodina bola pevne, dalo by sa povedať priam historicky zakorenená v senickom časopriestore. Veď medzi vlastníkmi dnes už slávneho Senického kancionála, ktorí sa zapisovali na poslednú stranu, nájdeme z roku 1807 aj Pavla a Jána Novomeského, básnikových predkov.

Po prevrate sa rodina Novomeských vrátila z Budapešti do starootcovského domu v Senici, takže Ladislav tu prežil časť detstva a mladosti. Ak v jeho básnickom debute Nedeľa (Bratislava 1927) Senica prebleskuje iba náznakovo, v druhej zbierke Romboid (Bratislava 1932) nachádzame už báseň Domov, situovanú do Senice:

V Otvorených oknách (Bratislava 1935) nachádzame ešte viac senických motívov (v básňach U nás na rínku, Starosť o chlapcov z našej ulice, Jednoduchá inšpirácia, Stretnutia). O Novomeského citovom pripútaní k známemu prostrediu najvýraznejšie vypovedá báseň Slávny slovenský cmiter — cintorín s hrobmi Cyrila Gallaya, Jána Bežu, Jána Mocku, Martina Braxatorisa-Sládkovičova…

Najmä v zbierke Svätý za dedinou (Praha 1939) nám Ladislav Novomeský umožnil hlbšie nazrieť do svojich citových väzieb k tomuto mestu. Popri „senických“ básňach Jarmok, Cestopis, Dojem, Poznatky nás najväčšmi osloví báseň Cintorín za mestom:

V zbierke Pašovanou ceruzkou (Bratislava 1948) básnika zaujali skôr veľké „svetové“ témy. Keď sa však po „zlých“ rokoch nespravodlivého väznenia navracia do občianskeho života i do literatúry, neobíde ani Senicu. Popri poéme Vila Tereza (Bratislava 1963) vydáva aj knihu veršov Do mesta 30 minút (Bratislava 1963), ktorá je najpôsobivejším a najpôvabnejším básnikovým vyznaním svojmu mestu. Je zaujímavé, že v tomto diele básnik nespomenul „slávny slovenský cmiter“, hoci predtým sa k nemu vracal ako ku kotve svojich väzieb k tomuto mestu. Všetko sa zmenilo, čas bol iný, mesto bolo iné a iný bol aj básnik — dozrel po predchádzajúcom poznaní:

V básnickej zbierke Stamodtiaľ a iné (Bratislava 1964), v knihe lyrických textov k umeleckým fotografiám Martina Martinčeka Nezbadaný svet (Bratislava 1964) ani v cykle trinástich lyrických básní Dom, kde žijem (Bratislava 1966) už senické motívy nenachádzame. Napriek tomu možno povedať, že Novomeskému bola Senica mestom jeho srdca.

Prozaik Ivan Horváth (1904 Senica — 1960 Bratislava) na rozdiel od Novomeského nebol „rodovým“ Seničanom, aj keď sa tu narodil. Vyštudoval právo a stal sa advokátom. I keď detstvo prežil v Senici a po otcovej smrti tu aj pôsobil (v rokoch 1931 — 1945), senické motívy do jeho tvorby neprenikli. Citovo ho oslovil Paríž, kde študoval a kam sa v roku 1937 opäť načas vrátil.

Ivan Horváth sa umelecky začal prejavovať veľmi mladý. Už ako gymnazista uverejňoval poviedky v literárnych časopisoch Vatra, Mladé Slovensko, Slovenský svet. Pseudonym Ivan Olšovský používal počas celej svojej publikačnej činnosti. Ako šestnásťročný napísal svoju prvú knihu krátkych próz Mozaika života a snov (Myjava 1923). Uznanie dosiahol druhou prácou — dvojnovelou Človek na ulici. Kniha vyšla v roku 1928 súčasne v Bratislave i v Prahe. Zapôsobila prienikom do psychiky ľudí postihnutých nepokojom. Po próze Strieborný prach (Bratislava 1929) nasledovala jeho najúspešnejšia kniha, zbierka piatich noviel Vízum do Európy (Bratislava 1930). Využil v nej osobné poznatky z návštevy európskych miest, najmä Paríža. Toto mesto ho inšpirovalo aj k napísaniu knihy Návrat do Paríža (Martin 1947). O rok neskôr vydal novelu Život s Laurou (Bratislava 1948). Ivan Horváth sa ako významný predstaviteľ sociálnodemokratickej strany v čase 2. svetovej vojny (podobne ako L. Novomeský) zúčastnil na protifašistickom odboji, bol členom ilegálnej Slovenskej národnej rady za sociálnu demokraciu, po skončení vojny sa v roku 1945 stal poslancom Národného zhromaždenia Československej republiky a v rokoch 1946 — 1948 bol podpredsedom SNR.

Koncom štyridsiatych rokov sa Horváthov osud začal zauzľovať. Bol vymenovaný za československého veľvyslanca v Budapešti, prichádza však rok 1950, osudný pre neho, Novomeského i pre ďalších „buržoáznych nacionalistov“. Obidvaja Seničania sa ocitajú vo väzení takmer na celé desaťročie. Horváth po prepustení z väzenia už nepublikoval.

Literárnej tvorbe sa venovali aj niektorí vrstovníci Novomeského a Horvátha. Jozef Lukáčik (1904 — 1970) pod pseudonymom Surovinský vydal brožúry Ján Donoval — Tichomír Milkin (Šaštín 1936) a Jozef Závodský, rím.-kat. farár, národovec a trpiteľ slovenský (Senica 1947). Jeho štúdia o Jozefovi K. Viktorínovi zostala v rukopise. Štefan Fordinál (1905 Sobotište) detstvo a mladosť prežil v Senici. Publikovať začal básne i prozaické práce (pod pseudonymom Stanko Strážny) už počas gymnaziálneho štúdia v Trnave od roku 1923 v časopisoch Rozvoj, Nové Slovensko ai. Osobitnú pozornosť si zasluhuje cestopisný cyklus Západnou Európou, ktorý vychádzal v Rozvoji v rokoch 1928 — 29. Štefan Gráf (1905 Gajary — 1989 Bratislava) prežil v Senici iba dva roky počas štúdia na meštianskej škole (1919 — 20). V jeho bohatej prozaickej tvorbe sa senické motívy neobjavujú.

Jozef Bánsky (1919 Kunov — 1956, tragicky zahynul pri Toryskách) bol literárny historik, bibliograf a bádateľ v oblasti vzťahov slovanského písomníctva. Publikovať začal poéziu a prózu v literárnych časopisoch. Špecializoval sa na výskum literárnych vzťahov poľskej, juhoslovanskej, ruskej a bieloruskej literatúry, z nových aspektov zhodnotil dielo Adama Mickiewicza v práci Slovenská mickiewicziána (Bratislava 1955). Prekladal z poľskej, francúzskej a nemeckej literatúry. Poľskú literatúru priblížil študujúcej mládeži výberom Čo čítať z poľskej literatúry v slovenčine (Bratislava 1955).

Jána Jonáša (1919 Prietrž — 1977 Bratislava) so Senicou spájajú roky štúdia na meštianskej škole a takmer desaťročie, ktoré tu prežil ako úradník okresnej nemocenskej poisťovne. Po II. svetovej vojne odišiel do Bratislavy, kde pôsobil ako redaktor denníka Práca. Publikovať začal pomerne neskoro. Knižný debut Zrnká vo vetre mu vyšiel v roku 1961. O rok neskôr vydal román Na úvrati. Literárne uznanie dosiahol novelou V znamení panny (Bratislava 1973). Vrcholným dielom tohto spisovateľa je román Jedenáste prikázanie (Bratislava 1975), situovaný do dedinského prostredia v rokoch kolektivizácie. Autor stvárňuje život v rodnej obci, ale v diele sa objavuje aj Senica (ako Prútené). Pokračovaním tohto diela mal byť román Do nízkej hory hromy nebijú. Vyšiel nedokončený posmrtne (Bratislava 1979) podobne ako kniha poviedok Krvavé klinčeky.

Spisovateľ sa venoval aj tvorbe pre televíziu. Napísal scenáre k viacerým inscenáciám (Miesto v dome. Prvá nadovšetky ai.).