ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozprávka zo starých dobrých časov)

I

Za onoho času, kým sa ešte spravodlivosť udeľovala poddaným na dereši, žili v láske a svornosti dvaja ľudia v dedine Nižnej. Jeden z nich sa volal Bako, druhý Miko. V svornosti nažívali preto, lebo spolu pracovali a so zárobkom sa delievali. Ich práca podľa obyčajného pochopu nebola čestného pôvodu, lebo kradli ani straky, a to veru nie v rukavičkách. Len to nevzali od svojich spolublížnych, čo nemohli. Oblasť ich účinkovania nerozprestierala sa len na ich rodisko, ale aj na širšie okolie. A že boli vtipní vtáci, to sa už aj z toho pozná, že raz, keď v susednej obci ukradli kravu, aby sa jej stopa na čerstvo napadnutom snehu nezbadala, obuli jej na všetky štyri ratice krpce a tak pekne-krásne si ju doviedli domov.

Ale ako všetko, čo sa nachodí v tomto údolí plaču, je márnosť a trápenie ducha, tak aj láska a svornosť týchto dvoch výborných mužov mala dosiahnuť svoje porušenie.

Stalo sa to takto:

Mikovi bolo treba nachovať si koníčka, tak si išiel do poľa nakosiť trochu ďateliny. To by bolo v poriadku, len v tom bol háčik, že neodkosil za svojej, ale z cudzej. A ešte k tomu mal aj to nešťastie, že ho hájnici dolapili a pekne-rúče dohnali aj s odkosenou ďatelinou do obecného domu. To sa rozumie, že vtedy veľké oštary s previnilcom nerobili, a tak vtedajší pán richtár po krátkom výsluchu posadil Mika do chládku s tým dodatočným výrokom, že na druhý deň ráno, práve počas trhu, má sa mu pred celým národom vylepiť dvadsaťpäť palíc.

Tak sa aj stalo. Na druhý deň ráno vyniesli dereš pred obecný dom. Pri videní tohto vážneho trestného nástroja zbehlo sa mnoho ľudí. Kofy a remeselníci opustili svoje zbožie i šiatre, aby len mohli byť svedkami spravodlivosti. To sa rozumie, že počet detvákov bol tiež značný. Bako podľa starej obyčaje tiež bol na trhu, a tu sa dopočul o kamarátovej príhode, nuž prišiel aj on medzi divákov a zastal si hneď do prvého radu.

Onedlho nato vyšiel z obecného domu celý úrad na čele s pánom richtárom a za nimi stúpal neveselo Miko, vedený dvoma pandúrmi.

Po vyhlásení súdu priviazali Mika pandúri na dereš a začali mu priliepať palicu za palicou.

Za každým úderom zjačal nie tak od bôľu, ako z politiky, žeby ho tuho nebili.

Keď videl Bako, ako mu kamaráta hladkajú, — možno, od radostného pocitu, že sám ostal na suchu, alebo zo škodoradosti, že sa Miko bez neho, len tak na svoju vlastnú päsť opovážil pracovať, — usmieval sa pod fúzy.

Práve vtedy pozrel Miko na Baka. Vo svojom kríži a súžení musel ešte hľadieť na to, ako sa kamarát teší nad jeho nešťastím. Zjačal ešte väčšmi, nie tak od bôľu, ako od zlosti, a potom zavolal:

— Bijú Mika, ale budú biť aj Baka! Bijú Mika, ale budú biť aj Baka.

Bakovi na tieto slová zmizol úsmev z tváre, zahanbil sa a utiahol sa medzi národ.

Keď si Miko pretrpel výprask, tak ho odviazali a pustili. So sklopeným zrakom ukrivujúc prešiel pomedzi ľud. Len raz pozdvihol pátravo oči a pozrel na tú stranu, kde stál pred chvíľou Bako. Už ho tam nebolo. Zaťal päste, stisol dovedna gamby a zašomral si pod nos: — Čakaj len, ty oplan, veď sa mi ty tak ľahko nebudeš posmievať! — A s tým sa vrátil domov.

II

Minulo niekoľko týždňov. Bako už dávno zabudol, čo mu sľuboval Miko na dereši. Veď od tých čias sa už zhovárali, a v krčme si tiež nejednu sklenku páleného vypili vovedne bez toho, že by Miko bol dal nevôľu najavo. Bol horúci letný deň, práve poludnie. Dedina bola ani vymretá. Na ulici nebolo vidno živej duše. Mladší boli na poli, starí sa utiahli do izieb. Zápara bola taká, že sa ani psovi nechcelo pohnúť z chládku a zašteknúť pri začutí krokov po ulici.

V takýto čas šiel Miko dedinou. Išiel pomaly, ako by nad niečím rozmýšľal. Priblížil sa k vyhni. Pred ňou bolo o stenu radom oprené štvoro nových kolies. Zaiste čakali na okúvanie. Vo vyhni nebolo ani dušičky, vatra bola vyhasená. Možno kováč šiel tiež na pole, alebo si odpočíval niekde. Tichosť panovala na všetky strany. Ani sa len lístok nepohol na strome.

Miko na okamženie zastal, ako by mu bolo niečo svitlo v hlave. Poobzeral sa dookola. Všade pusto. Zohol sa. V jednom okamžení mu bolo jedno koleso na pravom pleci, v druhom druhé na ľavom pleci, potom zabočil s nimi rýchlym, no tichým krokom do susednej odľahlej uličky. Tam zastal pred nízkym domčekom. Otvoril dverce a zložil obe kolesá pod cieňu. Potom sa vrátil zase k vyhni a tým istým spôsobom vzal i druhé dve kolesá a doniesol ich opatrne k prvým… Keď už bol s týmto dielom hotový, poobzeral sa i videl, že pôjdové dvere sú len pritvorené. Otvoril ich a kolesá povynášal pekne-krásne hore na pôjd, potom prichlopil dvere a vrátil sa spokojne domov, ako by bol bohvie aký užitočný skutok vykonal.

Keď sa vrátil kováč do vyhne, hneď zbadal, že mu kolesá chýbajú. Zostal ako obarený, nevedel, čo si má pomyslieť. To bolo predsa niečo neobyčajného, štvoro ťažkých kolies odniesť, a to na pravé poludnie. Nijako sa mu to nechcelo spratať do rozumu. „To musí byť nejaký žart.“ uspokojoval sa. „Pozriem, či si sused neurobil zo mňa parádu.“ Išiel k jednému i druhému susedovi, ale kolies tam nebolo. Všade bolo ticho, pusto, len čo starenky opatrovali hydinu, a tie veru nevedeli o ničom.

„To je už nie s kostolným riadom,“ pomyslel si a strach ho prejal. „Musím to oznámiť richtárovi.“

Richtár hneď poslal pandúrov k Mikovi. Nenašli ho doma. Predulovali mu celý dom i všetko, ale darmo, lebo tu ani len stopy nenašli, niežeby ešte kolesá. Keď u Mika nenašli, šli rovno k Bakovi. Bol u nich už taký poriadok, že v dedine skapamé veci najprv u týchto dvoch hľadávali.

Bako len čo prišiel z poľa domov. Práve sa umýval pri studni od prachu, keď zazrel pandúrov vkročiť do dvora.

„Čo je to?“ pomyslel si. „Na čo sa sem trepú?!“ a cítil sa trochu nepríjemne. Ale sa skoro uspokojil, lebo práve teraz nemal na svedomí vážnejšiu vinu.

Pandúri len čo vstúpili do dvora, už sa ho s hurtom spýtali: — Kde sú kolesá?

Vytreštil na nich okále ani plánky. — Aké kolesá? — odvetil zadivene.

— Veď ti ja dám aké! — zreval jeden z pandúrov. — Povieš, kde sú a či nie, lebo ťa hneď opálim touto palicou!

— Pán pandúr! Nech tu hneď skameniem, ak viem, čo chcete!

— Tak, ešte tajíš? Ako by si nevedel, že z Kolokošovej vyhne skapalo štvoro nových kolies?

— Mh! A či naozaj? — zvolal Bako zvedavo. — No, to bol veľký šibal, ale ja som vtedy ani len doma nebol, bol som v Sekaniskách, tam som…

— Necigáň!

— Ja, pekne prosím, necigánim. Ináč ak mi neveríte, predulujte mi dom, či nájdete niečo u mňa, — hovoril spokojne, ako taký, ktorý je presvedčený o svojej nevine.

Poprezerali všetko, pozreli aj do humna, ešte i do postele: po kolesách ani stopy. Už chceli odísť, keď tu jeden z nich zbadal dvere od pôjda.

— A či si ich na pôjd nevyložil?

— Ale choďte, — zasmial sa Bako, — ktože by sa trepal s kolesami hore na pôjd?

Uverili mu, ale predsa jeden povedal: — Keď sme už všetko prezreli, môžeme už ísť aj na pôjd, aspoň budeme môcť povedať pánovi richárovi, že sme všetko svedomito…

— No len no, keď sa chcete unúvať, — povedal spokojne Bako, — tak len choďte, ešte vás ja sám zavediem, — a s tým poberal sa už hore.

Ako vyšiel na pôjd, zastal ani zdúpnený. Vlastným očiam neveril. Štvoro novučičkých kolies belelo sa pred ním.

— Kde sa tie tu vzali? — zvolal zjašene.

— Aha, tu si, vtáčik! — skríkli pandúri a už ho vzali medzi seba. — Či ho vidíš, aký mudrák! Čo mu len svitlo v hlave: na pôjd!

— Ale veď ja o ničom neviem! — odbážal sa.

— Nevieš!? — zvolal jeden z panúrov. — Ešte aj teraz tajíš — a vylepil mu zaucho.

Zamĺkol, aby sa mu ešte viac nedostalo.

— A teraz stúpaj! — Viedli ho do obecného domu. Len cestou mu svitlo, že mu to len Miko mohol vykázať.

V obecnom dome sa darmo vyhováral, darmo zvaľoval na Mika. Vina prischla sa na ňom. Musel s veľkou potupou odniesť kolesá kováčovi, a to na pravé poludnie. Dereš ho tiež neminul.

Keď mu sádzali palicou na chrbát, zdvihol trochu hlavu, i videl, ako sa naň díva Miko a ako mu pohrával okolo úst spokojný škodoradostný úsmev, ako by mu bol hovoril: „Vidíš, či sa mi nesplnilo moje, že bijú Mika, ale budú biť aj Baka!“