ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poviem vám povesť minulých století, rodáci moji! z času bojov dávnych, ktoré už hasnú v potomka pamäti, bo si neváži svojich otcov slávnych. Trenčianske rumy, slávy pozostatky, v sebe chováte velebné pamiatky! Polnočné ticho panuje nad vami, kto ho pretrhne — zatrasie múrami? Jaké to prachy na ceste stávajú? Jaký to dupot z ďaleka zaznieva? Z vojny sa smelý víťazi vracajú; už sa z ďaleka zástava zachvieva. Zápoľa víťaz i s vernou družinou z vojny hor’ ide Povážskou Dolinou. Premôhol Turka silnou, mocnou rukou, mal sebou chlapov mocných jako bukov, tých smelých, hystrých Slovákov z Považia, ktorých meč vrahov prudko tne, poráža. I Teraz Turkov vyťali do nohy, a ktorý zostal teraz tu ubohý strápený väzeň pred víťazmi kráča; a korisť kone ledva uviesť stačia. Ale víťaza hrdo koník vranný nesie už mestom — tu ľud z každej strany vybehá, hľadí, slávu vykrikuje, bohatú korisť, väzňov odivuje: v prostred ních útlu, milostnú postavu — jak tvár zastrela, sklonila si hlavu, a smutno kráča, omdlieva a klesá, jako ranená srnka v húšti lesa. Kto že je ona? — jední sa zpytujú; škoda mladosti! — druhí zas ľutujú. Až kým sa zámku ohradou vysokou, ktorú Zápoľa stavia od viac rokov, i pán i väzeň z obzoru neztratí, a ľud pomaly do domov sa vráti. Pán sňať reťazi sluhovi rozkáže, a tento ich hneď z nôh väzňov odviaže. Pán potom povie: aby tú postavu k nemu doviedol z kniežatského stavu, k nemu doviedol do veľkej paloty a druhých poslal všetkých do roboty. Sluha poslúchol — osobu privedie do siene veľkej po slávnom obede. Knieža ju pojme — manželke predstaví: „Anjel môj drahý!“ — takto potom vraví — „Tu ti darujem jednu otrokyňu, ochotnú, pilnú a dobrú dievčinu!“ A v tom odtiahol záslonu z jej tvári — tu po dvorane útlosť, krása žiari. Všetci utíchli, ako ju videli, knieža sa usmial, z obdivu veselý. Oči jej čierne ku zemi sklopené, od studu, žiaľa slzami sperlené, jako dve hviezdy za oblak ukryté, haňblivo dolu k zemi sú pribité. V celej tvári sa blesky ukrývajú, ktoré sa v zore ružovej kúpajú. Tie vlasy čierne k zemi sa vinúce, ružové líca a slzy horúce, tú celú krásu kto môže predstaviť? Leda by vedel anjela osláviť! Hedviga vľúdne Fatmu privítala, čo s vlastnou dcérou tak s ňou zachádzala, a Fatma hodna lásky a prajnosti žije, poslúcha v pokore, v tichosti. Zápoľa ďalej ohrady zdvihuje, otroci robia, on sám rozkazuje. Už pyšne hradby zhotovené stály, len studňu mali vyrúbať do skaly. Všetci vraveli: stáť to bude mnoho, a ešte kto zná, či dač bude z toho? Preca na rozkaz k práci sa priberú, skala nepúšťa, čo jak na ňu perú. Za dľhé časy darmo pracovali, až na ostatok všetko tak nechali. Fatma dni smutné, noci strašné máva, často sa zo sna na polnoc strháva. Minulé časy často si zpomína, i dom otovský, krajinu pri mori; bo tam ľúbila bojovného syna, za kterým posiaľ vrelou láskou horí. V tom slza blisne v jej túžebnom oku, lebo miláčka nevidí pri boku. — Šumenie Váhu často počúvala, a malou rybkou byť si zažiadala, žeby po Váhu prišla do Dunaja, z Dunaja potom do svojského kraja. Chcela by leteť s ľahkými oblaky a bystré slnca nasledovať šľaky; ale ju darmo schytujú sladké sny, nimi si cestu k vlasti neprekliesni. Ku brehom Váhu cudzinci prichodia z ďalekých krajov, kde sa fíky rodia. Že sú to Turci, každý poznať môže — veď jak chcú vojnu, šabľa nám pomôže! — Turci slobodný prievod si zjednajú, zrovna na zámok k pánu ponáhľajú; ich príchod sluha oznámi pánovi, a ten ích prijať zaraz je hotový. Omar dnu vkročí, vážne sa pokloní — a s ním vyslanci — potom tak hovorí: „Knieža hrdinský! premôhols nás vloni, a preto každý pred tebou sa korí: lež jak dovolíš väzňov bych vymenil, vyplatiac na pred, čo by si zacenil.“ „To sa stať môže!“ odpovie Zápoľa, a služebníka do siene zavolá, vydať otrokov káže Omárovi, jaknáhle oddá plat do rúk hotový. Turči výskajú „Alah“ Bohu k chvále, všetci sa tešia či mladí či starí, do siene vstúpi Fatma nenadále, a jakby oheň šibol jej do tvári — Omar ju zazre, mráz mu prejme kosti, a strach sa mieša v nádeje, radosti. Zabudne všetko, a ku Fatme skočí — ktorá sklopila k zemi čierne oči. Po dlhej chvíli Omar sa obráti, stane — premýšľa — jako ju vyplatí? „Koľko chceš za ňu, pane! striebra, zlata? A čo prináša naša zem bohatá: Či chceš kamene, či perly východu? Za čo ju pustíš so mnou na slobodu?“ „Zadrž si zlato, striebro a kamenia, lebo nepustím ju z môjho väzenia!“ „Panovník slávny! slyš hlasu mojeho: v mene proroka prosím velikého: Prepusti Fatmu! moj život jediný — bez nej niet pre mňa radostnej hodiny.“ — Smelo a hrdo pozre dookola a pyšno povie Turkovi Zápoľa: „Dokiaľ z tej skaly vody nevyvedieš, dotiaľ si Fatmu ztato nepovedieš.“ Oči mládenca ohňom sa ziskrily, a jeho prsia nádejou ožily. „Sem ruku, pane, zostaň slovu stály, ja ti vyvediem vodu z tejto skaly! Oddávam sa ti zatiaľ s mojím ľudom, a budeš pánom nad mojím osudom; ale keď vodu zo skaly vyvediem, potom si milú do domu povediem! Šuhaji moji! — ozve sa k družine — smelo do práce, veď vás plat neminie; na tomto zámku dotiaľ zostaneme, kým z tvrdej skaly vody nenačreme.“ Tí sa prichytia ku ťažkej robote, do skaly začnú dlabať, rúbať, sekať; ale to veru ide len po psote, trebárs pot z čela neprestáva stekať. Lež zas len vrcú, dlabú do tej skaly, a tak im preca ubýva pomaly. Vo dne pracujú pri božom slniečku, a v noci robia pri tichom mesiačku. Omar deň i noc k robote priziera, či ešte voda z hĺbky nevyviera. Prejde rok celý, čo sa moria trápä, a už na spodku nevidno viac chlapa. Prejde rok druhý, lež nik sa nesmáča, bars tri rebríky a spodok nestačia. Prejde rok tretí — už sú tak hlboko, ako od zeme k oblakom vysoko. Omara smútok, žiaľ a bolesť zieda, vädne jak tráva, vädne a obľadá. „Tri roky prešly — voda nevyviera, slzám a potu niet počeť, niet miera. Ach, tvrdé, chladné nicíťa skaliská, čo za bôľ a žiaľ moje srdce stíska! Bo by už boly lebo rosu daly, lebo sa do dna všetky rozpukaly. Čo teraz počať a kam sa obrátiť? S haňbou bez milej domov sa navrátiť?“ — Tak zadumený so hradieb Trenčína ku svojej vlasti žiaľny zrak napína. V tom hlas radostný: „Voda!“ mnohých ľudí z dumy smutného Omara prebudí. Obzre sa, beží, dnu do studne hľadí; Studňa sa plní, bľadá tvár sa mladí. Na zámok letí najdrahšiu uvítať, líca jak ruže začnú im prekvitať Potom k pánovi trenčianskeho hradu kročí a žiada sľúbenú náhradu. Knieža v radosti slovu ostal verný: Oddal mu milú i poklad nádherný.