ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Staroruská pověsť

I. Jako dievča do jednoho vychovacieho ústavu oddané bylo, a čo sä tam prihodilo

„Anna Petrovna, my musíme našu dcéru dať vychovať, a najlepšie urobíme, keď ju dáme do korunného ústavu, aby sä tam vzdělala.“

„Aj já tak myslím, Ivan Kolugiš!“

„A kdeže je naša dcéra? Anna Petrovna!“

„Bôh vie, kde je ona!“

„Jako? Bôh to vie, a ty nevieš?“

„Má ubohá nezdravá ženska všetko věděť? Od šesti dňov tulačí sä naša dcéra v háji, a nevie sä, kde je.“

„Tedy ju musíme dať vyhľadať a lapiť. Já vyšlem ľudí, ktorí to obstarajú.“

A on zvolal svojich služobníkov; tí museli celú oboru obstúpiť, jako pri divokej zvěri, až konečně po mnohom hľadaní najšli Annu Ivanovnu, jako pod jednou trnkovou krovinou seděla a plané hrušky jedla. Ona byla tak divoká, že kúsala tých, ktorí sä k nej sbližovali. Ale ju predca chytili a na rukách i nohách sviazanú odviezli do hlavného města, kde sä vychovací ústav pre mladé slečny nachádzal. Otec jej dal jedno vreco peňazí, a matka jeden žlutý kabát a šesť nových košiel.

Predstavená ústavu stála priam na schodách svojho domu, jako Anuška dorazila.

„Čože mi to nesiete?“ riekla. „Je to teľa či mladé žriebä?“ Lebo dievča sä bylo do sena zahrabalo, a keď hlavu zdvihlo, zvesily sä jej dlúhe vlasy na tvár, tak že nebylo možno rozoznať čo je to za stvor, ktorý sä vo voze nachádzal.

„Paní!“ odpovedal jeden z tých ľudí, „my vám vezeme našu dědinskú slečnu, ménom Annu Ivanovnu Kolugiš. Ona priam vstúpila do šestnásteho roku, je bez chyby v údoch a trochu divoká.“

„To sä podá,“ riekla Predstavená, „doneste ju len sem!“ Predstavená prijala vreco peňazí a Anušku, tí ľudia ale sä s prázdnym vozom domov vrátili.

Teraz sä prikročilo k vzdělávaniu dievčaťa. Najprv ju zatvorili na šesť dní do jednej tmavej komôrky, kde nemohla rovno stáť a len velmi málo potravy obdržala.

Keď ju z tej tmavej komôrky vypustili, povědala: „Teraz len budem divoká! Dajte pozor jaké včul kúsky budem vystrájať!“

A ona poprevraciala v domě všetko na ruby. Čo malo stáť na pravo, postavila na ľavo, a čo malo stáť na nohách, to postavila na hlavu.

„Naše dieťa chce mať prúty,“ zvolala Predstavená, „nech sä mu teda dajú.“

I prišli dvaja mocní mužovia, ti sviazali dievča na rukách i na nohách a dali mu pädesiať prútových rán. Keď dievča tieto vydržalo, rieklo: „Teraz len budem divoká! Máte viděť, čo za kúsky včul vystrájať budem!“

A ona vzala hniezdo plné mladých kočiek, vložila tieto potajomky Predstavenej do čepca, a keď táto ráno čepec na hlavu položila, zběhly jej mladé kočatá po tvári a podriapali chuderku prežalostně. Na tom nebylo dosť; keď si paní tá do postele ľahnúť chcela, dievča jednu stranu posteľnej plachty drobulinkým trním, druhú ale soľou posypalo. Predstavená si ľahla najprv na trnie, a jako sä chcela náhlo obrátiť, dostala sä so svojím rozdriapaným tělom na soľ, i kričala tak náramně, že se celý dom sběhnul a na zvon šturmovať počali.

„Dajte našemu dieťati stopädesiať prútových rán, a zatvorte ho sviazané na štrnásť dní!“ zvolala Predstavená.

Jako Anna Anuška pokutu túto prestála, riekla: „Teraz len chcem byť divoká! A vy uvidíte, čo za kúsky včul povystrájam!“ A ona podložila oheň, a celý korunní vychovací ústav vyhorel. S velikou núdzou len Predstavená a ostatnie slečny zachovaly svoje živobytie, keď bosými nohámi za včasu na pole zutěkaly. Po tomto posledňom kúsku nedala sä Anuška viac viděť. Ona vzala svojích šesť košiel a svoj žlutý kabát a vystěhovala sä. „Na taký spôsob mňa neukrotíte!“ riekla k sebě.

II. Čo sä ďalej s dievčatom stalo a jako jednej starej žobráčke ztratenú črevicu hľadať pomáhalo

Naše dievča sä teraz na otvorenej krajinskej cestě nachádzalo. Ono si sadlo pod jeden strom, a poněváč nemalo načo dumať a o nič sä starať, zadriemalo. Medzitím nastala noc a měsiac i hvězdy svietily.

„Čo sä domnievaš,“ oslovil měsiac jednu hvězdu, „čože bude z našej Anny Ivanovnej Kolugiš?“

„Zaistě nič dobrého!“ odpovědala hvězda. „Tu teraz sedí a nevie kam! K svojim rodičom nesmie nazpät, lebo je už v celej krajině známo, že ona korunní vychovací ústav podpálila, a že skrze jej previněnie Predstavená ústavu šesdesiať dní a šesdesiať nocí nezdravá ležať musí.“

Měsiac na to odpovědal: „To je mnoho!“

Anuška počula tento rozhovor, zasmiala sä na hlas a vykrikla: „Len že sä vy o mňa nestarajte! Však já moje ubytovanie najdem, pľuháci vy!“

Měsiac a hvězdy, jako toto nadávanie slyšaly, umlknuly rozhněvaní; dievča sä obrátilo na druhý bok a spalo spokojně ďalej.

Zatím išla tadě po cestě jedna stará žena; táto ztratila jednu črevicu, ktorá jej v hlubokom piesku na cestě trčať zostala. Poněváč poloslepá byla, nemohla tú črevicu naleznúť, jakokoľvěk dlúho po něj šmátrala. Konečně sä na jej mnohé vzdychanie a žalovanie dievča prebudilo. Ono sä zodvihlo a spozorovalo starenku, jako v mäkkom piesku hľadá svoju črevicu; ona nevidí a môže tedy dlúho hľadať, myslelo si. „Já pôjdem a pomôžem jej. Starým ľuďom musíme pomáhať.“ A ono išlo, najšlo črevicu a položilo ju tej starej na nohu.

„Jakže sä ty menuješ?“ pýtala sä stará.

„Já sä menujem tak jako nôž, ktorý nemá žiadne ostrie a žiadnu rúčku!“

„To sä priam nemenuje,“ zvolala stará, „lebo to je nič.“

„Tak som já tiež nič;“ rieklo dievča, „a teraz iďte vašou cestou! dosť je toho klevetenia.“

„Ha! máš snad veľa zapodievania?“

„Já prináležím k jednej veľkej zlodějskej bandě, a musím milému Pánu Bohu eště dnes celý deň ukradnuť —“ odpovědalo dievča. „Dajte mi radu, jako to mám len múdro započať, aby on nič nezbadal. Lebo já chcem celý deň so slunkom, měsiacom i hvězdámi do tohoto vreca strčiť; ani len kúštička nemá vystať! Pravda, to je hodný kus práce?“

„Já tebe chcem dačo povědať,“ odvětila stará. „Já už vidím, že si ty také úbohé chuďato, ktoré vychádza hľadať čoby kde nalezlo. Teraz daj pozor! Prijdešli kedy do úzkosti, tak zavolaj tieto slová: ,Am-li-pa!‘ Na to sä dostavím k tebě, a budem ti na pomoci! No, jako znějú tie slová?“

„Am-li-pa!“ opakovalo dievča.

„Dobre!“ riekla stará, „zas sä uvidíme.“ A odišla.

Jako táto preč byla, zvolalo dievča so smiechom jedno za druhým: „Am-li-pa!“ Tu sä tá stará zase dostavila, zdvihla s hněvom barlu a riekla: „ty rozpustilý čmelák, čože mä voláš? Nepovědala som ti, že len keď vo veľkej úzkosti budeš, aby si to slovo vyriekla?“ S tím sä nahněvaná oddálila.

Jako Anuška zase samotná byla, rozmýšľala o tom, čo teraz počať a kam sä obrátiť má. Jedna cesta viedla na pravo, jedna na ľavo a jedna rovno. Ona si posledniu vyvolila. Keď hodný kus cesty ušla, zbadala jednoho muža krížom cez cestu ležať; ten byl mrtvý; zbojníci ho zavraždili. „Ej ty hlúpy mrtvý!“ zvolalo dievča, „skoro bych cez tebä byla zpadla!“ A kopnula mrtvého s nohou. Na to sä ozval jeden hlas: „Neslušno mrtvých urážať!“

„Já sä toľko o mrtvých starám!“ zvolalo dievča a vyrazilo frčku do povětria.

„To ti mrtví v pamäť uvědú!“ ozval sä zas onen hlas.

Teraz išlo dievča okolo jednoho domu, ktorý jediný pri cestě stál a obloky byly zastreté, a v ňutri seděli hráči a hráli. Jako dievča priam prechádzalo, byl v ňutri náramný krik a rúhavo sä proti Bohu zlorečilo. „Ach, jako títo vtáci dobre čvirikať vědia!“ rieklo dievča.

Zatím prichádzal tou cestou jeden muž, a robil sä jakoby mu veľmi pilno bylo; to byl diabol. On niesol celé vreco plné falošných kocek pri sebě, ktoré medzi tých hráčov porozdávať chcel. Poněváč mu dievča v cestě stálo, zvolal: „Preč z cesty, ty motovidlo!“

„Oho!“ zvolala Anuška, „kdože ste vy, že sä tak na mňa oborujete?“

„Já som diabol!“

Tedy vyrazila zase frčku a zvolala: „Já sä ani toľko o diabla nestarám!“

„To sä ti v pekle odplatí!“ zvolal diabol, a vejšiel běsný dnu do domu.

Zase ďalej na cestě stál jeden svätý obraz. V tom okamžení jako dievča tade prejisť chcelo, ozval sä jeden hlas: „Vykonaj tvoju pobožnosť pred tímto obrazom!“

„Čo je to?“ zvolalo dievča, „kdo tu hovorí?“

„Já som svätá Anna!“ odpovědal obraz.

A potretikrát vyrazilo dievča frčku a zvolalo: „Buďsi kdokoľvěk, já sä ani toľko o tebä nestarám!“

„To ti Svätí odplatia!“ pravil obraz.

V priekopě pri cestě seděli jedna žaba a jedna jaštěrica; táto poslednia riekla: „Naša Anna Ivanovna Kolugiš je až velice nehaňblivá a divoká! Nie je dosť že korunní vychovací ústav podpálila, ona sä eště vysmieva mrtvým, diablovi i Svätým. To nemôže vziať dobrý koniec.“ „Dozaista nie“, odkvačil zelený skokán. „Ale keď se ráz ženské zdivočia, teda sú desäťkrát divějšie, jako my mužovia. Já som býval zamladí tiež veľmi divý šuhaj, a žiadna močarina nebyla mi dosť hluboká — ale čo je mnoho, je mnoho!“

„Pravda, milý strýco!“ odpovědala jaštěrica, a s tím sä utiahnuli hlubšie do trávy, lebo Anuška pristúpila až k samej priekopě, hrozila päsťou a zvolala: „Budete ticho, zelená nezdoba, Vy! Já som jako som, a vy mňa nenapravíte. Očuli ste?“

Žaba a jaštěrica ani slova viac neodpovědali.

Tak věčné nebeské tělesá a zvieratá zemské Anušku upozorňovali, ale ona nechcela poslúchnuť.

III. Jako sä dievčati u mrtvých vodilo

Bylo o pôlnoci jako dievča okolo hrobitova išlo, ktorého ohrádka otvorená stála, lebo hrobár mal tam priam dačo k vykonávaniu. Poněváč měsiac tak jasno svietil, myslelo si dievča: môžeš dnu vojsť a kríže a kameně poobzierať. Jako si kríže a kameně dostatočně poobzieralo, chcelo zase nazpät; ale tu prišli mrtví z hrobov, zadržali ju a volali: „Stoj! Ty zostaneš tu! My si musíme spoločně rováš zrezať!“

A Anuška musela zostať u mrtvých.

Ona jím musela všakové služby vykonávať a to bylo dosť hrozné, lebo tí mrtví strašlivo vyzierali. Daktorí byli len koštiale, druhí mali ešte trochu mäsa na kosťach, daktorí ale — a tí byli najohavnější — hľaděli eště sklennýma stuhlýma očima a byli jakoby žili, ale nežili.

Něktorí volali: „poprav moju posteľ, lebo sä v něj tak tvrdo leží!“ Druhý: „Zobuď mä ráno za včasu, lebo chcem v městě moje práce obstarať.“ Ba daktorí priam hovorili: „Poď ko mně, ulož sä podľa mňa do postele, budeme sä spoločně obímať!“ Ach ty milý Bože! jako to znělo v ústach jednoho mrtvého!

„Už len chcem robiť čo žiadajú,“ rieklo dievča po tichu k sebě, „snad mä potom tu odtud prepustia.“ A ona natriasla tomu jednomu hrobovú podušku na mäkšie; druhému povědala o šestej hodině aby vstal, on ale nevstal; a k tomu tretiemu išla, sadla si k němu a rozprávala mu pověsti cez celú noc. Keď sä zodnilo, mala pokoj, ale byla jako očarovaná a nemohla preč. V noci nastala na novo práca. Hned žiadal jeden toto, druhý ono a oni kývali a volali ju ustavičně sem i tam.

„To mi už bude skoro priveľa!“ zvolala ona.

Tu prišli jej sedmorí strýcovia, ktorí všetci mrtví byli, k něj, a jeden pravil: „Naprav mi moje ústa, na krivo mi stojá!“

„Žiadneho divu,“ zvolalo dievča, „červíci ti ích obožrali!“

„Červíci? jako bych já k červíkom prišiel?“

„Blázon, lebo si už od viac měsiacov mrtvý a ležíš v hrobě!“

Na to všetci sedmorí kostlivcovia zalomcovali, dorážali na dievča a kričali: „Jako sä opovažuješ nám to povědať? My máme byť mrtví, a my sme právě v naších rozkvětajúcich najkrajších rokoch! My môžeme denně v ohľady chodievať a najpěknějšie dievčence sú naše!“

Mrtví ale keď so svými bezmäsitými päsťami bijú, teda je to o mnoho strašlivějšie, jako keď živý živého bije. To musela teraz Anuška skusiť.

Potom prišiel k něj jeden starý pán a povědal: „Podívaj sä, čo za krásne hodinky vo vrecku mám?“ a pritom vytiahnul ohavnú ropuchu z pomedzi reber.

„Hybajte!“ odpovědalo dievča, „však to je ropucha!“

„Ropucha? jako bych já k ropuche prišiel, ty nemrav!“

„O starečku, lebo ste mrtvý a už od roka v hrobě!“

Tu sa ono strašidlo veľmi rozzlobilo, a medzitím čo päsťami na ubohé dieťa dorážalo, volalo: „Já mrtvý? počkaj len — já mrtvý? Nikdo je nie tak plný čerstvého života jako já! Poď, daj mi hned hubičku!“

Za celý svět by to dievča nebylo urobilo; ono uteklo preč a vliezlo pod jeden veľký kamen, tak že tí mrtví, čo jej hned za pätámi byli, ju predca najsť nemohli.

Tak prešlo sedem dní a sedem nocí; tu opustila dievča trpězlivosť a ona vzdýchla: „Ach, kebych tú starú tu mala! Ale já som tie slová zapomenula, ktoré som si mala zapamätovať. Kdoby mi len tie slová povědal!“ Tu preletěl náhodou jeden drozd, a jeho spěv zněl: „Va-va-liep — Va-va-liep!“ „Nie tak!“ zvolala Anuška, „ale podobně: „Am-li-pa!“ „Tak sä to zovie!“

A v tom okamžení tá stará sä k něj dostavila.

„Nuž čože je?“ pýtala sä táto.

Keď jej dievča svoju úzkosť vyrozprávalo, riekla stará: „Ty môžeš aj roky tu prežiť, mrtví ťa preč nepustia, dokial ích vôľu nevyplníš.“

„Čože mám robiť?“ zvolalo dievča, „věď ím ponapravúvam postele, rozprávam ím pověsti, ba vari som aj jednomu, ktorý nemal košele, z mojích košiel jednu darovala.“

„To je nie to!“ odvětila babička, „ty sä mýliš v jednej věci.“

„A tá je?“

„Ty ím vravíš, že sú mrtví. Mrtví ale nič nechcú o tom věděť, že sú mrtví. Jim sä musí priam tak pochlebovať jako živým.“

„To si zapamätujem!“ a stará odišla.

V noci o dvanástej hodině vyšli zase všetci zo svojich hrobov. Tým siedmi strýcom povědala, že sú mladí, mocní šuhaji, aby len chodili v ohľady, že ím nič nemôže chyběť; jejich perny že sú čerstvé jako strešne, a ích líca plné jako měsiac. Na to sä zasmiali mrtví a riekli: „Vidno, ty máš dobrú chuť. Tu máš jeden peniaz a hybaj tvojou cestou, mi ťa viac nepotrebujeme!“ A Anuška prijala od každého jeden starý, v zpráchnivělej handre zamotaný peniaz.

Tomu starému pánovi povědala: „Kdo jako vy tak krásne hodinky má, tomu sä je ľahko smiať! Vúbec vy ste tak čerstvý a mocný, že môžete eště aj sto rokov prežiť!“

„To je opravdu možno!“ odpovědal starý pán, a smial sä tak, že sä mu holá lebka na pleciach sem i tam kývala. Pritom dal dievčati tiež jeden peniaz, a povědal jej aby sä oddálila. Priam tak urobili aj ostatní mrtví, a Anuška mohla teraz už hrobitov opustiť. Ona běžala čo len běžať mohla, a až keď sä presvědčila, že ju nikdo nenásleduje, posadila sä na cestu a vypočinula si.

„Ale divoká som eště porád, a tak aj zostanem!“ zvolala ona.

IV. Jako sä dievčati u diablov vodilo

Dva dni a dvě noci Anuška běžala, na to veľmi ustala a nohy ju bolely; tu spozorovala veľmi prudko za sebou běžať jeden vôz; na ňom seděl jeden muž, ktorý mal klobúk hluboko na tvár vtlačený, a dvaja druhí mužovia seděli na baku a poháňali. „Ach milí pánovia!“ oslovila pohončích, „nemohli by ste mi dovoliť, abych sä na zadok ulepila?“

„Mile rádi!“ A dievča sä na zadok vyšvihnulo. „A kamže sä veziete?“ Zpýtala sä ona, a odpověď zněla: „My vezeme cára Ivana Vasilieviča hrozného do pekla!“ Jakby rada byla zase z voza skočila, ale tento tak prudko běžal, že zoskočiť nemohla. Tak sä viezla s Ivanom Vasilievičom do pekla.

Do pekla sä vchádza velikou, širokou, všade ohnivými ciehlami vybíjanou bránou, a tak horúco odtial vialo, že bylo až skoro k zaduseniu. Predca sä s lomom a treskotom dnu vojšlo, až vozné kolesá postonávaly. Potom byla brána zatvorená.

Teraz sedela Anuška v pekle.

Diabli ju von nepustili, lebo oni povědali: „My si musíme spoločně rováš zrezať. Ty si to divoké dievča, a si nám už dobre odporúčaná!“

Kroz velikú horúčosť vyzliekla svoj žlutý kabát, aj všetké svoje košele až na jednu, ktorú zadržala. A teraz povědala: „čo mám robiť?“

„To ti my povieme. Musíš sedem vajec na tvrdo uvariť pre diablovú starú matku na sniedanie!“

„Nič viac?“ zvolalo dievča posměšně, „to ľahko vykonám!“ A sama k sebě povědala: „Tá stará paní žiada dobre sporiadané sniedanie; a v tom má pravdu, že sä na svědomitú osobu spoľahne, a nie na takéhoto pľuháka, ktorý ustavičně v plameni stojí. Dajte pozor! Já rozumiem vajcia variť, lebo to je to jediné, čo som sä už v domě mojich rodičov naučila!“ A s tím sä posadila ku kotlu a začala tie vajcia variť.

Ale tie vajcia nestvrdnuly!

Ona mohla variť koľko len chcela a oheň podkutávať, vajcia nechcely stvrdnúť.

„Kdeže sú moje vajcia?“ kričala stará paní.

Anuške studeno i horúco razom po krížoch preběhlo; ona věděla, že sä s touto starou nedá tak žartovať, jako sä predtím s Predstavenou žartovala. Diabol sám prišiel do kuchyně a pýtal sä nahněvano: „Prečože nenesieš tie vajcia mojej starej matke?“

„Veľkomožný pane, lebo nechcejú stvrdnúť!“

„Zato musíš sama sedem dní v tvrdom ohni seděť!“ I vložili ubohé dievča do jednej peci, kde nevýslovné bolesti snášalo, a naposledy tak očerňalo, jako čierna chlebová kôra. Keď ju zase vypustili, povědali jej: „Teraz var tie vajcia!“ Ale tie vajcia nechcely a nechcely stvrdnúť.

A všetci diablovia prišli a volali: „Pohliadnite na to divoké dievča, teraz už skrotne!“ A zase na sedem dní musela do tvrdého ohňa. Tu zvolala v úzkosti svojej jedno za druhým: „Am-li-pa!“ A stará sä dostavila.

Keď jej dievča svoju biedu vyrozprávalo, riekla oná: „Dieťa, ty môžeš sedemkrát sedem rokov v pekle seděť a vajcia variť a ty ích na tvrdo neuvaríš, keď tak neurobíš, jako ti já poviem. V tom uhlí, nad ktorým tvoj kotol stojí, sedí malý čertík, sotva tak veľký jako hrach; on je jasno-zelenej barvy, a sedí skrčený lebo mu je vždy zima. Sedem millionov rokov je už v pekle, a eště sä nemohol zohriať. Kde sä on utiahne, tam i najsilnější oheň nemá žiadnej moci; len že sä nie vždycky môže vyhľadať; lebo jako hovorím, je on veľmi maľulinký, a zahrabe sä vždy do uhlia, poněváč úfa, že sä tam najskôr zahreje. Vezmi ho von, a uvidíš, tie vajcia zaraz stvrdnú! A potom sä maj na pozore, aby si počeť ,tri‘ nevyslovila. Počeť ten nerádi slyšia v pekle, s tím by sis’ mohla zase nepríjemnosti spôsobiť. Teraz sä maj dobre!“

Zatím starucha zmizla a Anuška zaraz pospíchala vykonať, jako jej raděné bylo. Ona hľadala pilno v uhlí pod kotlom, až konečně nalezla toho čertíka, ktorý v prostreď najhroznějšej horúčosti od zimy sä triasol a nohy do výšky vystrené, ukrčený seděl. S kliešťami ho chytila a vyhodila von oknom z pekla do mora. Tam spadol on, a od toho okamženia zamrzlo celé to more, i menuje sä od tej doby „ľadové more“. A ten ľad sä nikdy neroztopí, až dokial ten malý, zelený hrach na jeho dne ležať bude.

Teraz tie vajcia stvrdnuly a stará matka ztrávila ích s velikou chuťou a darovala dievčati jeden tvrdý toliar. Potom ju zaraz preč poslala, lebo už viac nepotrebovala jej službu; vajcia stvrdnuly i keď ích bárs kdo iný varil. Anuška ale nechcela bez jej žlutého kabáta a bez jej košiel z pekla odísť. „Já viem že som ešte ,tri‘ košele zvýše mala, keď som sem prišla,“ zvolala ona. Ale sotva to slovo „tri“ vyriekla, tak náramný krik okolo něj povstal, a všetci diabli zdvihli svoje pästi oproti něj, že veľmi múdro urobila, keď bránou vykluznula, ináč by ju byli na tisíc malých kúskov roztrhali. Tak ztratila svoj kabát a svoje košele, ale byla z pekla vysloboděná.

Ona sä posadila na jeden kameň pri cestě a zvolala: „Ale divoká som a divoká zostanem! Tak sä nedám ukrotiť!“ Pritom zpadla na zem; lebo bolesti a rany nedaly jej viac rovno seděť.

V. Jako dievča k Svätým prišlo, a čo sä tam s ním prihodilo?

Svätému patriarchovi a apoštolom rovnému církevnému kniežati Nikonovi vypravovatel pověsti vzdáva svoju poklonu!

On vzdáva svoju poklonu svätému Athanásovi, mučedelníkovi!

Svätého Mikuláša Borosia prosí — teraz keď o Svätých chce hovoriť, aby mu dôstojné výrazy a reči na jazyk dával!

Tiež zázračný kasánsky obraz prosí o jeho prímluvu!

*

Keď dievča tak ubité a bez sebä na cestě ležalo, išla okolo v podobě ľudskej jedna z tých požehnaných žien, ktoré s usmievaním ích ružových úst zatracencov z pekla vyslobodiť môžu. Ona viděla hlubokú potupu a poblúdenie divokého dievčaťa, zdvihla ho, obejmula ho do náručia a octnula sä s nim hore do nebies.

Ach, jako sä to dievča prestrašilo, keď si bylo viny povědomé, a naraz safírové sklepenie nebeského domu pred sebou spatrilo, a diamantové slúpy jej do očí svietily. „Jako sä mi tu bude vodiť!“ vzdychala jedno za druhým, „jako sä mi tu bude vodiť! Nemám ničoho, čím bych svoju nahotu zaoděla; jako sä opovážim pred obličaj tej věčně čistej predstúpiť, ktorú som urazila!“

Zatím byla jasným, bielym rúchom zaoděná.

A neviditelné ruky jej posluhovaly, rany jej vymyly a namastily, a škaredé chrasty s liečivými zelinámi poprikrývaly. Keď na novo vstala, byla omladlá a bez bolesti.

A okolo něj zněly píšťale a harfy.

A premilá světlosť zpúšťala sä z onoho sklepenia, ktoré najsvätejšie v sebě ukrývalo.

Vtedy prerazil ostrý meč srdce divokého dievčaťa, a ono zvolalo: „O prestaňte s vašou dobrotou! Bite mňa, odpúďte mä — lebo to som zaslúžila!“

Ale vždy ľúbeznějšie bylo zvučanie.

Vždy rozkoše plnšia světlosť.

A jeden hlas zvolal: „Tak pokutujú Svätí!“

„Oh — oh — oh!“ vykríklo dievča, „moje srdce pukne!“

A ona zpadla na svoju tvár, a váľala sä jako červík v prachu a volala: „Dovoľte abych Vaše nohy poboskať směla; abych prach z Vaších nôh poboskala!“

Vtedy sä záslona rozdvojila, a jako milliony ružových listov vletěly zorné lúče do nebies, a z tej jasnoty vystúpila svätá Anna. Svätá riekla: „Já som viděla tvoje srdce, a viděla som, že eště nebylo celkom ztratěné; já som ťa skusovala v podobě tej starej žobráčky, a ty si mi poslúžila malým sice, ale dobročinným skutkom. Tento jediný, nepaterný skutok ťa zachránil. Tak málo je k tomu zapotrebí, aby sä naše srdce k smrtelným naklonilo. Kde len horčičné semeno dobroty ukryté leží, není nám obtížno celé vrchy prekopať, aby sme sä k němu dostali. Staň hore a obcuj eště ďalej na zemi! Tvoja zpúrnosť je zlomená, tvoja divokosť skrotěná!“

A jako to povědala, zmizla. Dievča ale prebudilo sä jakoby z hlubokého sna, ležiac na prahu jej rodičovského domu.

Tu potom vojšla dnu, a prvé slovo, ktoré premluvila, bylo: „Chcem opatrovať mojeho starého otca a moju matku, to je moja povinnosť.“

Služobníctvo sä divilo a medzi sebou hovorilo: „Jako prichádza naša slečna s takou krotkou rečou? Čo sä s ňou porobilo? A jako ticho kráča, a jako je čistotno oblečená, a eště nikoho nesotila a nikoho z cesty nevytisla! Čože je len to?“

Anuška ale sä robila jako keby to ani neočula. Ona išla k smrtelnej postele jej otca a prijala jeho požehnanie, potom aj požehnanie svojej matky. Keď obidvom starým oči zatlačila, vzala svoje dědictvo a vystavila s ním zase dom Predstavenej a išla potom k něj a povědala: „Dovoľte abych Vaše ruky poboskala a prijmite mä zase k sebě! Já chcem poslúchať a Vám slúžiť jako hocktorá služobná!“

A zadivená paní učinila jako dievča žiadalo.

A dievča dožilo osemdesiať rokov a tri měsiace, a slúžilo za vzor láskavosti, krotkosti a premilenej cnosti!

Preložil: J. K. Viktorin.