ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tvoj svätý háj, ó, Poézia božská,
on šumel mi už chlapcu malému
do ucha silným zvaním,
do duše chórom zbožným včasnoranným,
kde vtedy ešte žiaden rmut ni troska:
bo podobala mladopadlému
sa ona sniežku, kvetu čistej ľalie:
kde aj dych vánku nechá ľahkej kresby stopy,
tu odhalí, tam prikryje,
tu složí kryštal, pelu prášok, inde vzchopí, —
ples hudby vtlačí runy problému;
on šeptal mi i kýval vetvami
v zrak, žiarou žmurkal zlatou vo vrcholcoch,
ihličia mihal mihalnicami
tak zvodne, každou perla skvúca
v zachvení, hviezdou prskajúca —
ba celý, celý ukláňal sa mi,
ma chladom oblial prudko dohorúca —
Bolo-li v bdení a či bolo azda vo snách,
ja dozrel: sťa by po rebríka kolcoch,
jak po jedliciach snivých, po dumiacich sosnách,
po strmých smrečkoch
s halúzky na konárik,
s vetvice na parútku
si skackal lezúc kýsi záblesk za zábleskom,
jak za stehlíčkom čížik, za tým zas kanárik,
hneď utajil sa v tiennom kútku,
hneď skmital v strečkoch,
hneď opäť rezkým zatrblietal leskom: —
ó, Bože — Prebožíčku,
to krása, aké hračky!
Hej, za anjelkom to tam hupká anjeliček,
hneď pojedine, hneď zas párik,
keď predného vše zadný chvatol za ručičku
či motýľovú za perútku;
ó, deti, šťastné deti laze na nebeskom…
A čo tam robili?
Či honili
snáď kŕdlik plachých veveričiek?
Či vyberali vtáčky,
holiatka — nie však, by im ublížili,
lež poláskali, z ústok pokŕmili…?
Či navliekali zlaté lúče do ihličiek
a košieľočky šili pre pozemské deti
tie, ktoré zanechaly divé šantovačky
a ktorým túžba jasná z očiek svieti? —
Nie čiarnul každý sláčkom cez husličiek
včuľ štebotavé struny,
a teraz nedúchol zas ktorýs’ do píštelky,
nestisol iný pod pazúškou
gajdeniec bočky celky —?
Ó, jak to prepletá sa a tak krásne zuní!
Jak steká riasou sťa by jarček milý,
hneď skočný žblnk, špľacht pstrúžkov,
hneď cíček rovný, tenký,
len v pôde črtajúci krúžky, krížky-krážky,
či venček stýbajúci z lunák, z perál víly
na lístí kapradín:
oj, krajšie nežli s našej striešky dažďa sklenky,
i padá v rytme zvučnom strieborné jak hrášky —
Hľa, na vrchovce vystúpili
a prikyvujú hlávkami:
,Poď…‘ Krielci strepotali, hrkálkami zhrali;
ba jeden zdvihol nástroj hviezdnej do povaly
až takmer, kde už štíhle hálky
v svit máča hája týň,
riad divný: zdalo sa, mal zakrútené špalky,
s nichž v slučkách povieval jak stuhy žiarny stín,
a štyri žilky zlatojasné
a každá hudie ľubohlasne:
,Poď…‘ Zakolísali sa, vzniesli v polokruhu
sťa veniec ružový;
i nad hájom, čo sšumel rozhúpaný, šumel,
plášť rosy spustil perlový
vtom stlieskal, tlieskal vetvíc dlaňami,
i zasa v tichý súmrak zdumel,
vešajú — košieľok snáď rad to — dvojnú dúhu;
a zatužujúc v decku, roztužujúc túhu:
,Poď, poď…‘ znel pozyv vo svet neznámy —

Ja neviem, nakoľko som tomu porozumel,
no pobehnul som za tým pozyvom,
hnal — pravda, v bázni detinskej a tiesni:
až ovislými k zemi chvojami
vo svoje zružovelé stíny
ma chvatne zajal háj ten prečudesný —
Však onedlho so zhataným dychom
i prikovaný žasom, údivom
už pozastal som náhle svetlej stred čistiny;
i na bijúce srdce tisknúc drobné ruky,
jak kvietok k slnku obrátený,
jak sprahlá niva prvé vlahy zvesti
soslané mračnom s dravou žiadosťou,
vo vnútri žhavé zlakomený chtíč,
som polykal rty mysle, lačným okom, slychom
kol kúzla rozvesené, obrazy a zvuky…
Ha, bájoríš — jak kráľovič
ja iste vtrhol zlatej do povesti!…
Ó, lono matky, tvoj svet pred mnou rozkrídlený,
hľa, obracia sa vôkol v toku tichom —
Tu zaplakal som radosťou,
až zasvitala pažiť rosná,
aj strachom však: to všetko obličaj že zmení
(už znal som aspoň kvetín zvädajúcich muky),
ja nepochopím z toho nič —
I vskutku: strhol som sa zo sna —

No uchopil som predsa čo len svetla mrvu,
začiatok a či záver chorálu,
čo prevesil sa žitia môjho cez ostrvu
jak jara báj: i od tých čias,
nech žihá záha úpalu,
či neúprosná jeseň mrazí,
ju zeleňou mi, kvietím šatí omlady
kým ono, keď vše v smútku tôňach sedám,
mi vnáša jasný kahan zápalu,
na sídlo ducha skromný môj byt preobrazí…
až podnes zas a zas —

A túto pazder zlatú nedal by som, nedám
za všetky sveta statky, poklady,
nie kropaj manny túto za pôžitkov more,
za slávu svetskú s celým šuchorením
jej, trúbu pyskatú i bubon bachratý
nie jeden akord onen, za blysky parády
i koruny a šarláty
nie jedny duše zore!

Tak chlúbim sa, hľa, malým svojím vyznačením,
tak — bár aj neskytá len samý med a pych:
než vskvitne radosť, zavše prv
bôľ musí rozpuknúť;
no v službe najvyššej preds’ ľudská trvá hruď:
je vône skudlením i žalobný jej vzdych,
a sadšie nemôže stiecť nikdy srdca krv!

Tak pýšim sa, toť, darkom totým drahocenným!
Čo vaše valy, záruby i ohrady,
čo odpor všetok, každá zámka,
čo zastieradlá z mrákot, z dymov záclony?
Tu môj kľúč, pečať moja, môj erb, šľachty známka,
predprávo moje, blana výsady:
ja hocikedy voľne vstúpiť
smiem v krásy chrám, v háj svätý Dodony!

Hej, mrcha svet mi kedys’ zviklal bol i vieru,
čo nedal mi, mi vzaly jeho blud a lživosť;
ba, hnusník, odvážil sa ešte aj mi stupiť
to večne krásne, sladké slovo matky!
No skoro prezrel som lesť, zazrel kaluž podlú,
a ošiaľ prchnul krátky:
som zobjal oboje zas v hája toho šeru —
Ja verím v Boha, v jeho všemoc, spravodlivosť,
a v ošklivosti — kopnem krivdy modlu! —

A z mojej mysle, hoc už mrázkom sivej,
jak v ošumelej stráni tam,
kde podzim všetky byľky zlámal, kvietky skvasil,
zdroj zurčí len… Ó, hlivej ešte, hlivej,
nech načieram,
bych trampotných dní žízeň hasil…

Tvoj božský háj, ó, Poézia svätá,
i k spočinku i k hodu hrám
len šumí mi — a duša moja chváta
v svoj azyl.