Zlatý fond > Diela > Posúdenie dramatických kusov o vypísané dvesto a sto zlatové odmeny sa uchádzajúcich od Jana Palárika, úda posudzujúceho výboru


E-mail (povinné):

Ján Palárik:
Posúdenie dramatických kusov o vypísané dvesto a sto zlatové odmeny sa uchádzajúcich od Jana Palárika, úda posudzujúceho výboru

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

Posúdenie dramatických kusov…

Obsah

* * *

…o vypísané dvesto a stozlatové odmeny sa uchádzajúcich, od Jána Palárika, úda posudzujúceho výboru

O dvestozlatovú odmenu uchádza sa päť dramatických kusov, totiž: tri historické smutnohry „Posledné dni Moravy“, „Bitka u Rozhanoviec“ a „Záh“, ktoré p. pôvodcom pod jeden nápis „Slovenská kalvária“ zahrnuté sú, potom jedna tragická činohra „Odrodilci“ a jeden pokus občianskej smutnohry „Bohdan Tatrín“.

Ťažko nám súdiť, ktorý spomedzi týchto kusov vypísanú odmenu a vyznačenie by zaslúžil, keď ani jeden celkom podarený a bez chýb neni. Predsa však tri historické smutnohry v „Slovenskej kalvárii“ obsažené, totiž „Posledné dni Moravy“, „Bitka u Rozhanoviec“ a „Záh“, ktoré ačpráve jedna od druhej neodvislé sú a rozličné deje z histórie národa nášho predstavujú, predsa, sťaby jednu niť myšlienkovú za základ majúc, akoby staroklasickú Aischylovu trilógiu tvoriť sa zdajú, a preto pánom pôvodcom jedným menom „Slovenskej kalvárie“ pokrstené sú, - pri všetkých svojich dramatických vadách a slabostiach, ktoré teraz odkrývať nejdem, majú aspoň toľko jadra, zaujímavosti a historickej i dramatickej ceny v sebe, že aspoň tlače hodné sú a ich uverejnenie aspoň o niečo obohatí mladistvú literatúru našu, a už aj toto „niečo“ uznanlivosti a odmeny hodno jest. Darmo je, umenie dramatické je ťažká vec, ani zrazu nerodia sa Sofoklovia, Shakespearovia, Goethovia a Schillerovia; takí len po mnohých, k dokonalosti domáhajúcich sa pokusoch u vzdelanejších národov utvorení bývajú. Za pokusy ale nadrečené tri smutnohry, neberúc tu do povahy ich poetické alebo náboženské zásady, lež jedine ich historickú a dramatickú cenu, dosť dobré sú: a nám Slovákom aj takéto lepšie pokusy na trudnom poli dramatického umenia vítané byť majú, lebo bez nich neprídeme nikam. Ale aj z ohľadu náboženského vcelku dobrý duch z nich vanie; jednotlivé ale výstupy, v ktorých niektoré osoby náboženstvo za nástroj k dosaženiu politických cieľov zneužívajú, každý vzdelanejší čitateľ dľa pobúrených v tých časoch vášní a panujúceho časoduchu náležité oceniť bude vstave, nevzdelaný ale ani celé dielo rozumieť a tak ani čítať ho nebude.

Ačkoľvek by ale žiadúcno bolo, aby celá tá trilógia „Slovenská kalvária“ (ale bez dodatku na konci pod názvom „Ukážky z pravosúdia 15. stoletia“, ktorý veľa nestojí) tlačou uverejnená bola, predsa čo sa vyznačenia a odmeny tyče, ja zo svojej strany dvestozlatovú odmenu vlastne druhej tejže trilógie, smutnohre „Bitka u Rozhanoviec“, ktorá medzi ostatnými najpodarenejšia je, prisudzujem a za jej vyznačenie hlasujem. Neznámy p. pôvodca „Slovenskej kalvárie“ nech žije!

Druhý dramatický pokus, ktorý po „Slovenskej kalvárii“ uznanlivého pripomenutia zasluhuje, je tragická činohra „Odrodilci“, ktorej látka čerpaná je z našich národných pohybov r. 1861-1862. Ale už tá okolnosť, že jej obsah je naskrze politický a tendenciózny, pozbavuje ju všelikej ceny poetickej. Vyjmúc niektorých podarených scén, je to iba suchá próza vo forme dramatickej. Síce aj drámy politického a tendenciózneho obsahu môžu byť podarené, ale k tomu potrebný je génius, aký bol napr. u Grékov Euripides, ktorý bol v takýchto veciach majster. Ostatne môže sa toto dielko mnohým ľúbiť, nakoľko je tendenciózne, ale nie ako dráma.

Po týchto nasleduje smutnohra „Bohdan Tatrín“, ktorej látka zo života slovenského r. 1848-1850 čerpaná byť má. Ale mimo iných vád trpí smutnohra táto na ten podstatný neduh, že prehrešuje všelikú spojitosť, jednotu a určitosť deja, bez ktorého dráma ani len myslieť sa nedá. Jej hrdina Bohdan Tatrínje tu nie činným, lež len trpným hrdinom, ktorého tu jedno, tam iné nešťastie stíha a ktorý preto len ustavične trpí, lamentuje a čosi vykonať chce, ale naskrze nič nevykoná, aspoň nikto ho dačo vykonať nevidí, ani nečuje, až naraz pre ženské klebety do žalára uvrhnutý, na smrť odsúdený - umiera, a nikto, ani len on sám nevie, prečo, začo; ba umiera celkom nevinne, čo je proti všetkej tragičnosti. Hrdina v tragédii nesmie padnúť celkom nevinne, lež sťa žertva nejakej velikánskej viny, ktorú v návale vzbúrených vášní svojich spáchal. A tak nemá smutnohra táto ani za mak tragického účinku. - Nedostatok spojitostí je tu tak hrozný, že by napr. prvé jednanie, ktoré s druhým a tretím jednaním v žiadnom spojení nestojí, scela vystať mohlo bez toho, že by to celistvosti a zrozumiteľnosti kusu vadilo, a čitateľ by sotva spozoroval, že začiatok celého kusu, totiž prvé jednanie, neobsahuje v sebe ďalší vývin a skončenie deja v prvom jednaní započatého, lež osnuje sa tu akýsi nový, ale neurčitý dej, v ktorom celkom nové obstojateľstvá, nové osoby, s osobami prvého deja v žiadnom spojení nestojace, vystupujú a hrdinu Bohdana Tatrína prenasledujú; čo sa ale s osobami prvého deja, s ktorými Bohdan Tatrín hlavne zamotaný bol, stalo, ako a prečo naraz z dejišťa zmizli, takže nikdy viac s Bohdanom Tatrínom do nejakého poťahu neprichádzajú, to vyrozumieť z celého kusu nemožno. - Pri takýchto podstatných vadách dramatických „Bohdana Tatrína“ nebolo by ani hodno o tomto nezdarnom pokuse ani len slova prehovoriť; keďže však sloh celého dielka je dosť plynný a tu i tam opravdivé básnický, niektoré jednotlivé scény podarené a zvlášte verše, napr. v monológu „ach, aká je to noc, ako ticho stojí! Všetko spí, len moja myseľ v nepokoji atď.“ ako vznešenosťou myšlienok, tak i krásou poetickou vynikajú, - čo všetko dokazuje, že by p. pôvodca vstave bol niečo podarenejšieho napísať, keby umenie dramatické hlbšie študoval, preto za prospešné som držal, hlavné chyby jeho - asnáď prvého dramatického plodu - obšírnejšie podotknúť, s tým dobromyseľným poznamenaním, aby sa týmto neprajným, ale spravodlivým úsudkom mojím nedal odstrašiť od ďalších pokusov na trudnom, ale slávnom poli dramatického umenia, pamätlivý toho: „Errando discimus.“ [1]

* * *

Veselohier, o stozlatovú odmenu sa uchádzajúcich, je štvoro, totiž: „Škoda, že je Slovák“, „Prvý Apríl“, „Barbier“ [2]a „Z iskry býva vatra“.

Ako každej smutnohry podstatná vlastnosť je vznešenosť, tragičnosť a mravného princípu víťazstvo, tak každej veselohry komičnosť a esteticky krásne. A ako ťažko je dobrú smutnohru napísať, tak nemenej ťažko je dobrú alebo len obstojnú veselohru zložiť, práve preto, lebo to nie je ľahká hračka, dáky opravdive komický čili smiešny a predsa v účinku svojom esteticky krásny dej vymyslieť a v dramatickej forme umelecky predstaviť. A preto nech to nikoho nezarazí, že z nadrečených štyroch veselohier ani jednu podarenú, ba ani len obstojnú nenachádzam, a nasledovne ani jednej stozlatovú odmenu prisúdiť nemôžem. Darmo je, my Slováci v tomto druhu literatúry sme ešte len nováci a učiť sa musíme. Ale to nech nás teší, že to aj u iných národov tak ťažko, ba ešte ťažšie išlo, kým sebe dákeho lepšieho dramatika vychovali. Ale pristúpme k samým kusom.

V najlepšom rozmare čili humore zložená je veselohra „Škoda, že je Slovák“s heslom: „Len tá reč je sladká, čo učila matka.“ Ale veselý humor a pár trefnejších nápadov ešte neučiní opravdivú veselohru. Chybuje jej podarená komická osnova a potrebná stručnosť, v ktorých nedostatku človek pri jej čítaní viacej sa zunuje, nežli zasmeje. Ostatne sloh je dosť korektný, plynný, - a keby p. pôvodca viacej času a pilnosti na vypracovanie jednej veselohry vynaložil, tak by z neho dačo lepšieho vystalo; bo ostrovtip, humor, šťastlivé nápady, živá fantázia i iné k veselohre potrebné vlastnosti mu nechybujú. Viacej stojí jedna veselohra dobrá, nežli celý tucet planých. A z tej príčiny ani „Prvý Apríl“, ktorýžto ešte horší pokus toho istého pôvodcu prezradzuje, veľa nestojí.

Teraz ide rad na „Barbiera“lenže by sme ho mali oholiť, a nie on nás. Obsah celej tejto veselohry, ktorej ostatne radšej meno dákej až veľmi obecnej frašky čili báchorky, nežli veselohry prislúcha, je až veľmi obecný, nízky a všelikú estetičnosť pohrešujúci. Úloha veselohry je, pravda, zabaviť a rozosmiať, ale tak, aby sa pritom na krasocit a mravnosť blahodejne pôsobila A preto komičnosť, aká sa pri veselohre vyhľadáva, nezáleží v osnovaní kadejakých nízkych, podlých hoci samých v sebe smiešnych fígľov, akými niekto iných obratne oklamať, okradnúť, alebo ako sa hovorí prekabátiť a v prísnom zmysle slova z kabáta i z košele vyzliecť vie, - akými kúskami je celý „Barbier“až do samého konca preplnený, - lež v tom, aby sme si i keď sa (často aj zo svojich vlastných chýb) smiať musíme čo krajšieho a šľachetnejšieho je, zamilovali, t. j. pri smiatí a zábave aby sa rozum od predsudkov čistil a srdce (krasocit), mravy a maniere šľachtili. Toto je, čo ja od každej veselohry požadujem a čo „Barbierovi“celkom chybuje. -

Tak mi ešte pozostáva o veselohre „Z iskry býva vatra“pár slov prehovoriť. Pán pôvodca vyvolil sebe tu oveľa krajšiu a k veselohre súcu myšlienku. Predstavuje sa totiž vo dvojaktovej veselohre tejto čo všetko jeden jedinký vzdelaný, ale zaľúbený národovec s pomocou svojej národne mimo neho upovedomenej vzdelanej milenky v okolí národne ešte neprebudenom dokázať môže. Všakové prekážky, predsudky výchovy, pletichy a komploty odrodilstva, žiarlivosti, závisti atď. spočiatku kladú sa mu v cestu, a aj zaľúbený párik rozviesť, aj národné ich snahy zmariť hrozia. Ale iskra lásky k národu v mienke jeho rozžatá nedá sa viac udusiť, bo ju bôžik Amor bedlivé rozduchuje, až konečne v pálčivý plameň vybĺkne, ktorý aj iné srdcia ohrieva, zažihá, až konečné víťazstvo vo veľkú vatru v mnohých šľachetných srdciach horiacu sa zmôže, ktorá celé to okolie uchvacuje, osvecuje a zahrieva, až povstávajú národné besedy, divadlá, spolky, zaujatosť za Maticu, - a národní zaľúbenci víťazstvo svoje slávia požehnaným sňatkom manželským. - Táto krásna myšlienka väzí v celom kuse, aspoň tak som ju z neho ja vyčítal. A keby bol básnik šťastlivo vyvolenú myšlienku túto aj tak šťastlivo a zdarile v celom kuse previedol, iste on by bol palmu víťazstva obdržal. Ale nevedel myšlienku túto do osnovy opravdivé komickej obliecť. V celom prvom jednaní, ktoré polovicu celého kusu tvorí, nieto ani jednej komickej situácie; je tam až priveľa politiky, suchého rozumovania a dohadovania o národnosť a literatúru, priveľa prózy a málo poézie. A keby aspoň intrigy, ktoré sa tu proti národne zmýšľajúcim zaľúbencom snovajú, alebo spôsob, akým títo proti nim bojujú, obsahovali v sebe niečo komického, smiešneho, satirického, pikantného, ale naopak je tu radšej všetko až veľmi seriózne, vážne, prozaické, smutné, takže sa čitateľ pritom až zunuje, a len dakedy - a aj to nie k smiechu, lež radšej k omrzelosti alebo k poľutovaniu a plaču nad prenasledovanými zaľúbenci pohnutý býva. A toto má byt potom veselohra! - A takýmto prísne serióznym, suchým a v nijakom ohľade nekomickým tónom pokračuje sa dosť dlho aj v druhom jednaní; až kedysi pri konci, keď sa kocky na stranu našich zaľúbencov obrátili, začína sa veselší rozmar, a zvlášte posledná scéna, v ktorej starý strýk Liptovský celú spoločnosť neočakávane prekvapil, je opravdivé komická a dosť podarená. Dôkaz toho, že myšlienka táto hodí sa výborne k veselohre, keby prvé jednanie a začiatok druhého ináč, ale celkom ináč vypracované bolo. Mohlo by sa tam síce aj o svätomartinskom zhromaždení, o memorande, o deputáciách do Viedne, o Matici slovenskej, o politike hovoriť, ale nie tak hrozne obšírne, lež stručne a trefne, nie tak dlhými, všetko vyčerpávajúcimi dôvodmi, ako radšej žartom, smiechom, poraziteľným ostrovtipom, iróniou a satirou, týmito živlami opravdivej komédie. Hlavná ale vec má byť osnova komická. - Ostatne má veselohra „Z iskry býva vatra“aspoň tú prednosť nad ostatnými, že má aspoň myšlienku k veselohre súcu a skončenie dosť podarené. Z nej dobrá, a síce časovým potrebám národa nášho primeraná veselohra aspoň byť môže, z tých ostatných ale - dľa mojej mienky - ani len byť nemôže, akokoľvek by sa prepracovali, iba ažby sa nové z nich stvorili.

Z tohoto vidí ct. obecenstvo, že pri tomto prvom vypísaní odmien za najlepšie kusy dramatické hojnú síce máme žatvu, ale málo zrna. No, dá boh, že pri druhom - treťom vypísaní už to hádam v plnšie klasy dozreje. Šľachetná revnivosť o závod u mladých našich básnikov je už povzbudená a škola nestrannej kritiky otvorená, cez ktorú všetci, ktorí o závod bežia, musia prejsť a v ktorej jeden každý, bez toho, že by jeho meno odokryté a osoba zahanbená bola, svoju lekciu dostane, jemu i druhým užitočnú, - a len tak lepších národných dramatikov i kritikov si vychováme. Pánboh nám pomáhaj! - Tomu ale, ktorý nám všetko pripravil, nemenovanému, ale šľachetnému a veľkodušnému našej slovenskej Tálie Maecenasovi vyvolaj každá duša slovenská na slávu, na mnogaja lieta! –



[1] 1;„Errando discimus“, lat., na omyloch sa učíme.

[2] 2;„Barbier“, autor nezistený našou literárnou históriou.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.