Posúdenie dramatických kusov o vypísané dvesto a sto zlatové odmeny sa uchádzajúcich od Jana Palárika, úda posudzujúceho výboru

Veselohier, o stozlatovú odmenu sa uchádzajúcich, je štvoro, totiž: „Škoda, že je Slovák“, „Prvý Apríl“, „Barbier“ ^[2]a „Z iskry býva vatra“.

Ako každej smutnohry podstatná vlastnosť je vznešenosť, tragičnosť a mravného princípu víťazstvo, tak každej veselohry komičnosť a esteticky krásne. A ako ťažko je dobrú smutnohru napísať, tak nemenej ťažko je dobrú alebo len obstojnú veselohru zložiť, práve preto, lebo to nie je ľahká hračka, dáky opravdive komický čili smiešny a predsa v účinku svojom esteticky krásny dej vymyslieť a v dramatickej forme umelecky predstaviť. A preto nech to nikoho nezarazí, že z nadrečených štyroch veselohier ani jednu podarenú, ba ani len obstojnú nenachádzam, a nasledovne ani jednej stozlatovú odmenu prisúdiť nemôžem. Darmo je, my Slováci v tomto druhu literatúry sme ešte len nováci a učiť sa musíme. Ale to nech nás teší, že to aj u iných národov tak ťažko, ba ešte ťažšie išlo, kým sebe dákeho lepšieho dramatika vychovali. Ale pristúpme k samým kusom.

V najlepšom rozmare čili humore zložená je veselohra „Škoda, že je Slovák“s heslom: „Len tá reč je sladká, čo učila matka.“ Ale veselý humor a pár trefnejších nápadov ešte neučiní opravdivú veselohru. Chybuje jej podarená komická osnova a potrebná stručnosť, v ktorých nedostatku človek pri jej čítaní viacej sa zunuje, nežli zasmeje. Ostatne sloh je dosť korektný, plynný, - a keby p. pôvodca viacej času a pilnosti na vypracovanie jednej veselohry vynaložil, tak by z neho dačo lepšieho vystalo; bo ostrovtip, humor, šťastlivé nápady, živá fantázia i iné k veselohre potrebné vlastnosti mu nechybujú. Viacej stojí jedna veselohra dobrá, nežli celý tucet planých. A z tej príčiny ani „Prvý Apríl“, ktorýžto ešte horší pokus toho istého pôvodcu prezradzuje, veľa nestojí.

Teraz ide rad na „Barbiera“lenže by sme ho mali oholiť, a nie on nás. Obsah celej tejto veselohry, ktorej ostatne radšej meno dákej až veľmi obecnej frašky čili báchorky, nežli veselohry prislúcha, je až veľmi obecný, nízky a všelikú estetičnosť pohrešujúci. Úloha veselohry je, pravda, zabaviť a rozosmiať, ale tak, aby sa pritom na krasocit a mravnosť blahodejne pôsobila A preto komičnosť, aká sa pri veselohre vyhľadáva, nezáleží v osnovaní kadejakých nízkych, podlých hoci samých v sebe smiešnych fígľov, akými niekto iných obratne oklamať, okradnúť, alebo ako sa hovorí prekabátiť a v prísnom zmysle slova z kabáta i z košele vyzliecť vie, - akými kúskami je celý „Barbier“až do samého konca preplnený, - lež v tom, aby sme si i keď sa (často aj zo svojich vlastných chýb) smiať musíme čo krajšieho a šľachetnejšieho je, zamilovali, t. j. pri smiatí a zábave aby sa rozum od predsudkov čistil a srdce (krasocit), mravy a maniere šľachtili. Toto je, čo ja od každej veselohry požadujem a čo „Barbierovi“celkom chybuje. -

Tak mi ešte pozostáva o veselohre „Z iskry býva vatra“pár slov prehovoriť. Pán pôvodca vyvolil sebe tu oveľa krajšiu a k veselohre súcu myšlienku. Predstavuje sa totiž vo dvojaktovej veselohre tejto čo všetko jeden jedinký vzdelaný, ale zaľúbený národovec s pomocou svojej národne mimo neho upovedomenej vzdelanej milenky v okolí národne ešte neprebudenom dokázať môže. Všakové prekážky, predsudky výchovy, pletichy a komploty odrodilstva, žiarlivosti, závisti atď. spočiatku kladú sa mu v cestu, a aj zaľúbený párik rozviesť, aj národné ich snahy zmariť hrozia. Ale iskra lásky k národu v mienke jeho rozžatá nedá sa viac udusiť, bo ju bôžik Amor bedlivé rozduchuje, až konečne v pálčivý plameň vybĺkne, ktorý aj iné srdcia ohrieva, zažihá, až konečné víťazstvo vo veľkú vatru v mnohých šľachetných srdciach horiacu sa zmôže, ktorá celé to okolie uchvacuje, osvecuje a zahrieva, až povstávajú národné besedy, divadlá, spolky, zaujatosť za Maticu, - a národní zaľúbenci víťazstvo svoje slávia požehnaným sňatkom manželským. - Táto krásna myšlienka väzí v celom kuse, aspoň tak som ju z neho ja vyčítal. A keby bol básnik šťastlivo vyvolenú myšlienku túto aj tak šťastlivo a zdarile v celom kuse previedol, iste on by bol palmu víťazstva obdržal. Ale nevedel myšlienku túto do osnovy opravdivé komickej obliecť. V celom prvom jednaní, ktoré polovicu celého kusu tvorí, nieto ani jednej komickej situácie; je tam až priveľa politiky, suchého rozumovania a dohadovania o národnosť a literatúru, priveľa prózy a málo poézie. A keby aspoň intrigy, ktoré sa tu proti národne zmýšľajúcim zaľúbencom snovajú, alebo spôsob, akým títo proti nim bojujú, obsahovali v sebe niečo komického, smiešneho, satirického, pikantného, ale naopak je tu radšej všetko až veľmi seriózne, vážne, prozaické, smutné, takže sa čitateľ pritom až zunuje, a len dakedy - a aj to nie k smiechu, lež radšej k omrzelosti alebo k poľutovaniu a plaču nad prenasledovanými zaľúbenci pohnutý býva. A toto má byt potom veselohra! - A takýmto prísne serióznym, suchým a v nijakom ohľade nekomickým tónom pokračuje sa dosť dlho aj v druhom jednaní; až kedysi pri konci, keď sa kocky na stranu našich zaľúbencov obrátili, začína sa veselší rozmar, a zvlášte posledná scéna, v ktorej starý strýk Liptovský celú spoločnosť neočakávane prekvapil, je opravdivé komická a dosť podarená. Dôkaz toho, že myšlienka táto hodí sa výborne k veselohre, keby prvé jednanie a začiatok druhého ináč, ale celkom ináč vypracované bolo. Mohlo by sa tam síce aj o svätomartinskom zhromaždení, o memorande, o deputáciách do Viedne, o Matici slovenskej, o politike hovoriť, ale nie tak hrozne obšírne, lež stručne a trefne, nie tak dlhými, všetko vyčerpávajúcimi dôvodmi, ako radšej žartom, smiechom, poraziteľným ostrovtipom, iróniou a satirou, týmito živlami opravdivej komédie. Hlavná ale vec má byť osnova komická. - Ostatne má veselohra „Z iskry býva vatra“aspoň tú prednosť nad ostatnými, že má aspoň myšlienku k veselohre súcu a skončenie dosť podarené. Z nej dobrá, a síce časovým potrebám národa nášho primeraná veselohra aspoň byť môže, z tých ostatných ale - dľa mojej mienky - ani len byť nemôže, akokoľvek by sa prepracovali, iba ažby sa nové z nich stvorili.

Z tohoto vidí ct. obecenstvo, že pri tomto prvom vypísaní odmien za najlepšie kusy dramatické hojnú síce máme žatvu, ale málo zrna. No, dá boh, že pri druhom - treťom vypísaní už to hádam v plnšie klasy dozreje. Šľachetná revnivosť o závod u mladých našich básnikov je už povzbudená a škola nestrannej kritiky otvorená, cez ktorú všetci, ktorí o závod bežia, musia prejsť a v ktorej jeden každý, bez toho, že by jeho meno odokryté a osoba zahanbená bola, svoju lekciu dostane, jemu i druhým užitočnú, - a len tak lepších národných dramatikov i kritikov si vychováme. Pánboh nám pomáhaj! - Tomu ale, ktorý nám všetko pripravil, nemenovanému, ale šľachetnému a veľkodušnému našej slovenskej Tálie Maecenasovi vyvolaj každá duša slovenská na slávu, na mnogaja lieta! –