ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Slovenská humoreska)

Janko Kosák bol šikovný robotník v elektrickom odbore a zarobil dosť pekný groš. Keď si aj sem-tam vypil pohár piva, zato si však vždy dal pozor, aby mal čistý rozum. Len jednu veľkú chybu mal Kosák: všetko kritizoval, o všetkom pochyboval a ničomu neveril. Vždy hovorieval: „Ja verím len tomu, čo vidím.“ Kam prišiel, tam akoby bol zápalku do slamy hodil. Zo spokojných, pobožných robotníkov narobil hneď takých buričov, že ich v krátkom čase nebolo ani poznať.

V kostole ho nikdy nebolo vidieť, ale kde aké ľudové zhromaždenie bolo, tam si prvý brúsil jazyk. Pre poburovanie proti panujúcim triedam sa najedol dosť knedlíkov v segedínskom väzení. Ale to na ňom nič nezmenilo. Len čo ho z chládku pustili, už ho doma na stole čakala druhá citácia.

Raz sa stalo, že Kosák voľky-nevoľky musel ísť do kostola. Práve okolo kostola ho viedla cesta, keď sa strhla velikánska búrka; dáždnik so sebou nemal, tak si pomyslel: ,Eh, veď ma čert za tých pár minút nevezme‘ — a vtiahol sa do kostola. Ale sotvaže zatvoril za sebou dvere, tu „bác!“ a do veže udrel hrom, stadiaľ zbehol pred oltár a vybehol von práve na tom mieste, kde stál Kosák. Keď veriaci precitli zo zdesenia, videli pána farára, starú tetku Sojku a Kosáka ležať na zemi. A úbohé duše všetkých troch sa tou istou cestou — kadiaľ búšil hrom — nevýslovnou rýchlosťou uberali do neba.

Na ceste sa pustil pán farár Dundala do zvady s Kosákom.

„No, teraz som pre teba, ty lotor naničhodný, aj ja pozbavený života,“ sipel farár od zlosti.

„Nemáš sa prečo zlostiť, veď teraz máš už večný život. Nevravieval si vždy, že bez vôle božej sa nikomu ani len vlas na hlave nepohne? Ale mňa vzal čert celkom nevinne. Len kvôli tvojej hlúposti, že si nedal na vežu namontovať hromozvod — odpovedal Kosák — mám ja také nepríjemnosti.“

„Či ani teraz nevstúpiš do seba, ty bezbožník? Ešte sa opovažuješ robiť si posmech z večného života? Veď ti ja dobre podkúrim, keď ta hore prídeme,“ vyhrážal sa farár.

„Ako sa len zlostíš, že si tú svoju kuchárku Marínu musel opustiť; ja som nechal doma statočnú ženu a tri deti. Ako sa ja môžem cítiť — o tom ty nemáš pochopu, lebo si svoje deti sám nevychovával. Čože ty komu podkúriš?“ odsekol Kosák.

Po tomto rozhovore stúpali nemo ďalej, ba aj tetka Sojka mala jazyk zamrznutý, hoci za živa jej vždy tak chodil ako rapotačka na Veľký piatok.

Prvá ich zastávka bola na Mesiaci. Už z diaľky bolo vidieť na malom domčeku vytrčenú palicu a na nej visel veniec s veľkým pohárom. Hneď sa všetci traja poberali dovnútra. Krčmár si dôkladne poprezeral tieto tri dušičky. Pána farára podľa obleku a tetku Sojku podľa pátričiek hneď spoznal ako pobožné duše. Len s Kosákom si nebol na čistom a pýtal od neho dajaké svedectvo, ku ktorému náboženstvu patrí. Pán farár a tetka Sojka sa začali za stolom škodoradostne uškľabovať, lebo Kosák nemal pri sebe nič iné ako brožúrku Karol Marx, jeho život a dielo od Stupavského a členské knižočky. Keď to krčmárovi ukázal, ten ho hneď vyložil pred dvere. Starej tetke a farárovi však predložil pečenej švábky a hrniec cmaru. Ako je dobre známe, na Mesiačku je veľká zima, a tak chudák Kosák, aby sa zohrial, pustil sa plným cvalom na cestu a nezastavil sa až iba na Marse. Tu sa hneď obzeral po dajakej krčmičke, lebo od hladu a smädu už sotva stál na nohách. Konečne natrafil na akýsi veľký, moderne zariadený hotel. Krčmár pýtal svedectvo, kto je a Kosákom hneď myklo. „Prosím vás, čo to za svedectvo žiadate odo mňa?“ pýtal sa Kosák. „Dokáž, že si bol členom nejakej odborovej organizácie,“ povie hostinský. Kosák celý naradovaný vytiahol z kabáta členskú legitimáciu z odborovej organizácie a z politického spolku Rovnosť. V okamihu ho usadili za stôl a predložili mu jedálny lístok. Kosák si rozkázal pečenú hus a veľký pohár plzenského. Bol veľmi hladný a keďže mu výborne chutilo, dal si predložiť repete. Keď už pochoval dve husi a zalial ich štyrmi pohármi plzenského, príde sem pán farár i s tetkou. Tu sa im však zle povodilo, lebo teraz oni nemali nijaké svedectvá. Krčmár im ukázal, kde nechal murár na stene dieru. Bola strašná horúčava, pánu farárovi od smädu visel jazyk až po brucho. Ale na celom Marse nebolo pre nich krčmy ani dajakej fary, kde by sa mohli občerstviť. Voľky-nevoľky museli sa hladní pobrať ďalej na cestu.

Kým farár s tetkou sem a tam blúdili po planéte Mars, Kosák prekonal hodný kus cesty. Veľký batoh proviantu, čo mu súdruhovia v hoteli dali na cestu, ho už veľmi tlačil. Aby si oddýchol, zložil ho pri ceste, posadil sa vedľa neho a začal sa obzerať. Keďže ako socialista veľa čítal aj o hvezdárstve, vedel sa orientovať aj medzi hviezdami. Nad sebou a pod sebou videl tisíce a milióny všelijakých známych i neznámych hviezd v rozličných farbách. Bolo vidieť i našu Zem vo veľkosti čerešňového jadra. Ako tak zamyslený sedí, odrazu sa mu za chrbtom ozve známy hlas:

„Čo to máš, ty hriešna duša, v tom batohu, akiste svoje hriechy?!“ Kosák sa obzrel a videl, že je to farár i s tetkou.

„Ah, braček, nie sú to nijaké hriechy. Keby si mal každý niesť svoje hriechy, nuž ty by si svoje sám neodvliekol.“

„No, ja ti len to poviem, Kosák, že by som nechcel byť v tvojej koži, keď budeš stáť pred súdom božím,“ strašil ho farár. „Ale ako ten tvoj batoh dobre vonia, nemáš v ňom dačo na zahryznutie? Ja som veru hladný ako pes. Ak máš dačo na zjedenie, zmiluj sa nado mnou!“

„Ale hej, veď som ťa ja aj na zemi dobre choval.“ Kosák vypakoval celý veniec klobás a bochník chleba. „Tu máte, jedzte! Vidím, že sotva na nohách stojíte od hladu!“ Netrvalo to ani za jeden otčenáš a už dvanásť klobás a trojkilový bochník zmizol. Takto obľahčený batôžtek vzal Kosák na palicu a farár s tetkou stúpali veselo za ním. Pán farár prišiel do veselej nálady a pustil sa do žartovania.

„Daj sem ten batoh, ponesiem ho i ja kus, veď robiť je nie hanba.“

„Kým si žil, hanbil si sa za prácu. Teraz, keď ťa nik nevidí, nehanbíš sa niesť batoh. To je ešte dosť pekné od teba. Prečo si za živa nebol takým poriadnym človekom?“ vraví Kosák. Ale tetka Sojka nechcela dopustiť, aby pán farár niesol batoh. Že sa to predsa nesvedčí na duchovnú osobu a chcela batoh niesť sama.

„No nech len nesie on,“ rozhodol Kosák, „bola by mu hanba, taký mocný chlap a takej starej žene sa dať obsluhovať.“

Farár s kyslou tvárou niesol batoh a odfukoval ako nákladný vlak. Teraz si po prvý raz zaslúžil poctivou prácou svoj chlebík.

Tak vandrovali tieto tri duše cez ohromné svety od jednej planéty na druhú. Na jednej dostali dačo jesť, na druhej nie, ako kde. Pán farár, ktorý na Zemi študoval cestu do neba, stúpal ako vodca stále napred. Aj s batohom. Konečne prišli k nebeskej oblohe, ktorá bola krásne na belaso namaľovaná. Keďže hore po bránu bolo ešte desaťtisíc schodov, na prvom schodíku si sadli, aby si dačo zajedli. Nohy im viseli vo vesmíre a oni sa pozerali, ako vždy nové a nové duše nielen z našej Zeme, ale aj z iných planét, stúpajú k nebesám. Boli to len všelijaké divotvory! Ich podoby boli rozličné, podľa toho, aké životné podmienky sú na ktorej planéte. Jedny boli veľké ako stan, druhé ako potkan, tretie sa podobali papagájovi, štvrté opici a tak ďalej. Bolo medzi nimi mnoho i človeku podobných. Ich tváre boli v rozličných farbách. Jedna duša so šiestimi nohami ozlomkrky bežala oproti nim. Stará tetka sa jej tak zľakla, že sa neprestala prežehnávať. Sotvaže duša vyskočila na prvý schod, zhodila kopytami dolu do vesmíru batoh, ktorý zachytil jednu papuču z nohy tetky Sojky. A tak povstala nová planéta s jedným mesiacom. Pravdaže, naši hvezdári ju ešte nezbadali, lebo ani to slnko, okolo ktorého sa krúti, z našej Zeme nemožno vidieť.

„No, poďme ďalej!“ povedal pán farár. Kosák si zavesil na krk veniec klobás, ktorý ešte zostal ležať na schodoch, a stúpal za nimi. Keď už prišli doprostriedka schodišťa, videli na pravom boku čiernu začadenú bránu s nadpisom: Peklo. Na stráži tam stál starý čert. Peklo bolo pod schodmi, skadiaľ sa vôňa človečej pečienky len tak tisla do nosa. Kosák sa zastavil a odobral sa od svojich spolucestovateľov: „Majte sa dobre! Mňa aj tak do neba nepustia, ja idem rovno do pekla.“ Sám v sebe si však myslel, že keby šiel s nimi, že by ho i tak prezradili, nuž radšej pôjde sám probovať šťastie neskoršie.

Smelým krokom pristúpil k pekelnej bráne. Čert sa nazdal, že je to preoblečený kolega vyššieho rangu, zasalutoval a Kosák vstúpil do pekla. Chodil od kotla ku kotlu, ale nikto si ho ani nevšimol. Všade sa smažilo a pražilo ako vo vatikánskej kuchyni. Ako tak chodí po pekle, príde k veľkému kotlu, kde z vrelej tekutiny vykukávalo veľa hláv. Prizrel sa bližšie a poznal jedného súdruha. Kosák sa poobzeral, či ho nepočuje nijaký čert, a povedal: „Preboha, ako si sa ty sem dostal? Nazdával som sa, že ak je dajaký život po smrti, že aspoň tam bude spravodlivosť!“ Priateľ mu však odpovedal: „Horkýže je tu spravodlivosť. Tuto sa pozri: vedľa mňa s tou bradou, to je Jan Hus, ten vedľa neho je Giordano Bruno, tamto tá veľká škvarka je Savonarola, tu tento vľavo je Galilei, a takmer všetci sú vynikajúci ľudia, ktorí vykonali pre ľudstvo mnoho dobrého a za to ich cirkev poslala do pekla. Kedy-tedy nájdeš medzi nimi jedného ozajstného zbojníka. A ty, čo ty tu robíš v pekle? Či si človek, či si čert?“

„Ja som Ján Kosák, socialista. Teba som za života dobre poznal, ty si Novák. Ja som sa sem len tak utiahol, ale teraz sa už ponáhľam von, kým ma spozorujú a hodia medzi vás. Bratia, nezúfajte, ručím vám za to, že tu dlho nebudete. Kosák preseká všetko. Za ten čas sa majte dobre!“

Tu zasa smelo pristúpil k bráne a vystúpil von. Čert mu opäť s vidlami prezentíroval a on stúpal po schodíkoch do neba. Keď už bol od pekla vzdialený hodný kus, vzdychol si z hlbín srdca, že sa tak šťastlivo dostal z neho von. Teraz si lámal hlavu nad tým, ako sa dostane do neba. Či aj tam majú takých neopatrných strážcov?

Stúpal pomaly vyššie a vyššie a rozmýšľal, ale nijaká dobrá myšlienka nemohla mu zísť na um.

„V najhoršom prípade ma nepustia dnu, ale ja si to tam hore dobre obzriem, či sa nedá cez bránu pretiahnuť, keď bude svätý Peter spať.“

Onedlho už videl ligotať sa veľkú zlatú nebeskú bránu, ktorá bola práve otvorená. Tisíce duší sa teraz tislo po schodíkoch. Prichodili z balkánskeho bojiska a z neznámej planéty, kde zúrila choroba podobná morovej rane. Svätý Peter mal toľko roboty, že ani nevedel, kde mu hlava stojí. Na ktorej duši videl zbožnú tvár, pátričky alebo dajaký náboženský odznak, toho ani nepreskúmal a pustil ho ďalej. Kosák to spozoroval a dôveroval tomu, že veľký veniec klobás, čo mal zavesený na krku, mu pomôže cez bránu. Keďže svätý Peter je už veľmi krátkozraký, tak sa to Kosákovi aj podarilo. Ale ešte nebol ani sto krokov od brány, keď tu vidí bežať za sebou veľkého psa. Ktosi tam upozornil svätého Petra na Kosákovo klamstvo a svätý Peter poslal za ním Cerbera. Kosák mu chytro hodil klobásku. To sa rozumie, že pes klobásu nenechá. Keď Cerberus Kosáka znovu doháňal, ten mu vždy hodil klobásku. Konečne sa Kosák dostal za potok, ktorým tiekla svätená voda. Tu sa Cerberus zastavil, lebo ďalej nemal právo ísť. Kosák bol zachránený! Hodil sa do trávy, lebo sa mu veľmi triasli nohy od strachu i od únavy a šomral si sám pre seba: „No, teraz som naozaj v nebi, teraz som presvedčený, že nebo jestvuje. A ja nešťastný človek som to nikdy neveril. No, pekne vyzerám! Musím sa tu všade meldovať pod falošným menom, aby ma nevyhodili von. A božechráň, stretnúť sa tak s naším farárom Dundalom alebo s tetkou Sojkou! Tí by mali obrovskú radosť, keby ma mohli dať vypratať do pekla.“

Vstal a išiel krásnym parkom ďalej. Bol to nevýslovne nádherný pohľad. Kvety vo všetkých farbách a rozličnej veľkosti, niektoré boli i dvakrát väčšie ako najväčší kvet našej Zeme Victoria regia. Kosák sa nazdal, že mu ponad hlavu preletel aeroplán, ale bol to len veľký motýľ so zlatými krídlami, v ktorých sa leskli diamanty a rubíny také veľké ako husacie vajce. Na stromoch viselo najvzácnejšie ovocie. Kosák odtrhol hrušku, ktorá mala dobrých päť kíl, bola sladká ako sacharín, mäkká ako maslo a voňala ako fialky. Ako si tak s chuťou odhrýza z hrušky, padne mu zrak na veľkú tabuľu s nápisom, že to je ovocie len pre anjelov, biskupov, kardinálov a pápežov a že ostatným obyvateľom nebies sa tu trhať ovocie prísne zakazuje. „No toto, len čo som vstúpil do neba, už som sa dopustil hriechu,“ zašomral Kosák a strčil obhryzenú hrušku do vrecka. Na neďalekej jabloni videl stáť troch pekných anjeličkov, ktorí hádzali biskupom, sediacim pod stromom, jabĺčka do ich veľkých čapíc. Nemohol sa na to pozerať, triasol sa zlosťou a utekal ďalej. Prišiel k akémusi potôčiku, ktorým tieklo mlieko. Zlaté, cukrové a medovníkové mostíky viedli na druhú stranu. Kosák prešiel zlatým mostíkom a vošiel do záhrady, kde bolo mnoho ružových kríčkov, ktorých kvet bol zelený a lístie červené. Zlatým pieskom vysypaná cesta viedla k veľkému kiosku, v ktorom asi tisíc anjelov práve hralo pochod komediantov z Predanej nevesty od Smetanu. Okolo boli lavice asi pre milión poslucháčov. Lavice boli zväčša drevené, len na promenáde stáli zlaté a strieborné, udržované pre kňazov a pre najvyššiu spoločnosť. Kosák si sadol na drevenú lavicu, kde sedela chudobná duša v ošúchanom kabáte. A netrvalo dlho, dal sa s ňou do rozhovoru.

„No, duša moja, ako vidím, ani v nebi nie je jedna duša ako druhá, aj tu sú páni a chudáci.“

„Áno, braček, tak je. Máme tu dobré ovocie, koláče a cukrovinky, pečienky rozličného druhu, len treba jesť. Máme veľké bane na všelijaký syr, čokoládu a iné dobré veci, len to človeka bolí, že aj tu v nebi sú také veci, ktorých sa chudobná duša nesmie dotknúť. Máme síce jedenia do sýtosti, ale predsa nemáme to, čo majú páni.“

„Ešte som len teraz prišiel, ale túto nespravodlivosť som už spozoroval. Musíme sa zorganizovať a robiť demonštrácie.“

„Prepánaboha, nerozprávaj tak hriešne!“

„Aký hriech? Keď protestujem proti nespravodlivosti, a pýtam si, čo mi patrí, je to hriech?“

„Nerozprávaj tak hlasno, mohol by to počuť daktorý farár a donesieš nás obidvoch do nešťastia,“ šepkala duša.

„No, hrom a peklo! Tak aj tu sú špicli? Ani tu niet slobody? To sa musím pozhovárať s pánom bohom!“

„Pánboh? Ten už veru u nás nebol od nepamäti sveta,“ odvetila duša. Kosák sa od tejto duše, ktorá bývala v nebi už dlhší čas, dozvedel o nebi zaujímavé veci.

Nebo je na povrchu obrovskej gule naplnenej éterom, v ktorom plávajú všetky hviezdy, celý svet. Celé nebo je rozdelené na milión ohromných ríš; každá ríša je zas rozdelená na milión provincií, veľkých ako povrch Zeme, každá provincia sa zas delí na tisíc okresov. Najväčšia časť povrchu tejto gule je však obklopená vodou, hlbokou asi pol druha metra. V nej sa ihrajú zlaté rybky a kúpu duše. Všade vidieť množstvo zlatých, strieborných, alumímiových a drevených člnkov. Podľa rangu má každý svoju loďku, aká mu prislúcha. Okresy a provincie sú oddelené prieplavmi. Jedna provincia patrí katolíkom, druhá protestantom, tretia židom, štvrtá pohanom a tak ďalej. Každé náboženstvo má svoje nebo, čiže svoju provinciu v nebi, svojho zástupcu a svoju nebeskú bránu. Naša Zem sama potrebuje asi tritisíc provincií, lebo je mnoho vierovyznaní. Ale je i taká planéta, čo má len jednu provinciu.

Boh má svoj trón na oblakoch, ktoré sa vznášajú asi tridsať metrov nad hlavami duší. Okolo seba má celé regimenty anjelov a svätých radcov rozličného náboženstva a podobenstva, podľa toho, nad ktorou provinciou sa práve vznáša. Podľa týchto okolností aj on premieňa svoju podobu. Každý musí uznať, že pre jednu provinciu mu veľa času nezostáva. Jeho zástupca je teda takmer neobmedzeným pánom. Boh sám je neutrálny; stojí nad vierami a chce len dobré, pre nijaký hókus-pókus sa netrápi.

„Povedz mi však,“ spytoval sa Kosák duše, „keď má každá viera svoju bránu do neba, ako je možné, že ja som videl utekať po schodoch dušu, ktorá mala šesť nôh a štyri ruky? Či to bol tiež katolík?“

„Ale ba,“ odvetila duša, „to bol Sespedos, ktorý žil na planéte Pulurána; je na vyššom stupni kultúry ako človek, preto má šesť nôh a štyri ruky. Verí, že jesto boh, ale aj to vie, že nie je vševedúci. Sespedovia sú veľmi dokonalé tvory, preto nepoznajú nijakú vieru ani modlitbu, napriek tomu však aj oni majú v nebi svoju provinciu. Často sa stane, že sa daktorá duša pomýli a nenatrafí hneď na svoju bránu. Do nášho neba sa cudzí tak ľahko nedostane. Svätý Peter si na to dáva dobrý pozor a Cerberus má taký dobrý nos, že v okamihu zavonia každého neznaboha.“

Kosák sa týmto slovám z chuti zasmial, ale nepovedal ani slova.

Konečne sa duša spýtala, s kým má tú česť sa rozprávať. Kosák sa pomenoval Bohumilom Pobožným. Duša sa zasa predstavila ako Mária Kosáková, ktorá zomrela vari pred šesťdesiatimi rokmi v Okruhliciach.

„Mária Kosáková z Okruhlíc?“ pýta sa prekvapený Kosák. „Veď ty si moja drahá stará matka. Ja som Ján Kosák, tvoj vnuk, do ktorého minulý mesiac udrel v kostole hrom.“ Vtom jej padol okolo krku a bozkal ju. Ona sa veľmi začervenala, lebo bola oveľa mladšia ako on. Veď zomrela tridsaťročná a on tridsaťšesťročný.

„Ale, Janko, teraz mi ty povedz, ako si sa dostal do neba, veď si ty bol vykričaný za socialistu a ešte včera si bol v pekle? Ako si sa ty mohol stadiaľ vyslobodiť? Dnes som to čítala v nebeských novinách.“

Kosák rozpovedal Márii celú historku podľa pravdy. Ona to pokladala za nemožné, aby sa socialista dostal do neba.

„Ja som ešte nikdy nevidela socialistu a nazdala som sa, že každý má rohy a kopytá, lebo v našom časopise ich vždy tak opisujú.“

Koncert sa skončil. Publikum a muzikanti sa brali domov. Kosák prenocoval u starej matky Márie, ktorá bývala — za obsluhu — so svojimi rodičmi a s dvoma dcérami v pivnici paloty jedného kardinála.

Ráno zavčasu vstali a Máriin otec hneď vyholil Jankovu hlavu ako koleno. Pri holení fúzov mu i hodne do mäsa zarezal, takže náš Kosák mohol s fľajstrom na nose celkom smelo chodiť po nebi. Nik viac by ho nebol poznal.

Kosákovi nebolo v nebi najhoršie: mal bývanie a jedál všade dosť. Ráno si nabral v potoku mlieka a zo stromu si vzal koláč, na obed pečenú bravčovinu alebo inú pečienku, na večeru syr, cukrovinky a tiež dačo od mäsa. Tu i tu si mohol dovoliť odtrhnúť aj dajakú hrušku. Na tretí deň sa v akomsi lesíku stretol s farárom Dundalom a tetkou Sojkou. Tí sa naňho celkom ľahostajne pozreli a išli ďalej. Kosák si už teraz bol istý, že ho ani čert nepozná.

Všetko by bolo bývalo v poriadku, len tá nešťastná Kosákova povaha nemala pokoj. Ako mačka nikdy nenechá myši, tak ani on nemohol vidieť pánov, aby do nich nehrýzol. Kde bolo zakázané trhať ovocie, tam mu najlepšie chutilo, a keď si chcel sadnúť, tak si vyhľadal striebornú alebo zlatú lavicu. Keď ho dakto upozornil, že to nie je dovolené, vždy odpovedal:

„Pred bohom sme všetci rovní,“ a sedel a jedol ďalej. Kňazi sa začali zlostiť — už i preto — že i druhé chudobné duše začali nasledovať Kosáka.

„Toto ešte v nebi nebolo! Čo je to za všiváka?“ šomrali kňazi medzi sebou.

Raz sedel Kosák zasa na zlatej lavici, keď prišli k nemu štyria farári a — mne nič, tebe nič — chytili ho za ruky a za nohy a ťahali zo záhrady von, takže kabát a košeľu mal na chrbte celú rozdriapanú. Keď ho pustili, Kosák vyskočil a najedovaný šmaril jedného tučného duchovného o pažiť, že len tak zadunelo. Potom ho lapil za vlasy a pretiahol ho cez mliečny potôčik. Druhému, ktorý prišiel svojmu kolegovi na pomoc, dal päsťou takú po nose, že mu hneď nabehol ako trúba. Tretí a štvrtý chytro utekali preč. Stá a stá proletárskych duší sa pozeralo na túto bitku a zo všetkých strán bolo počuť: „Dobre im urobil! To im už dávno bolo zapotreby. Veď sme my somári, že sa takto dáme odstrkovať!“

Bol to ohromný, neslýchaný škandál. Kňazi sa v tejto osade ani na ulicu nemohli ukázať, všade za nimi vyhadzovali zhnité jablká. Všetky nebeské denníky a týždenníky boli plné správ o tejto udalosti.

Predstavený obce hneď poslal po Kosáka desať mečmi ozbrojených anjelov, aby ho naskutku došikovali pred neho na obecný dom.

Onedlho stál Kosák pred richtárom.

„Ako sa voláš?“ pýta sa ho tento.

„Volám sa Bohumil Pobožný.“

„No, veľmi pobožný si ty nie, braček môj!“

„Ani tvoji kolegovia, duša moja,“ odpovie Kosák.

„Čože, duša moja? Kto je tvoja duša? Tak sa zhováraš s predstaveným?“

„A kto je tvoj braček, hé? Ty zduteľ!“ kričí Kosák.

„Ja, richtár, predstavený obce, ja som tebe zduteľ? No veď ja ti ukážem! Táto vec pôjde ďalej na okresný súd.“

Anjeli hneď Kosáka zobrali a leteli s ním cez háje, krásne záhrady, mestá a dediny ďalej.

„Mám teraz pekný výhľad,“ vravel ironicky Kosák.

„Veru máš peknú perspektívu,“ odpovie jeden anjel s výsmechom.

Netrvalo dlho, doleteli do hlavného mesta tohto okresu. Pred veľkolepým palácom sa spustili dolu a šikovali Kosáka dnu pred jeho jasnosť nebeského sudcu tretej triedy. Málokedy sa to stane v nebi, že dakoho postavia pred súd, lebo každá duša má čo jesť, peňazí tam nieto, tak niet príčiny na krádeže. Len urážka na cti sa sem-tam prihodí. Kosák vstúpil do súdnej siene, kde sedel sudca na striebornom tróne s veľkou zlatou čapicou na hlave, a slušne sa poklonil.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa Kosáka sudca.

„Bohumil Pobožný,“ odpovedal tento.

„Ako tu z aktov vidím, dopustil si sa strašného hriechu. Ty si sa opovážil posvätenú osobu ťahať za vlasy cez mláčku?“

„Áno, prosím, cez mliečko. A to bolo tiež posvätené.“

„Kde máš svoje papiere, svoje svedectvo?“

„Nemám pri sebe nič,“ odvetil Kosák.

„A kde si umrel?“

„To už neviem, zabudol som.“

Sudca rozkázal anjelom, aby delikventovi odobrali všetko, čo má pri sebe.

Vytiahli mu z vrecka — okrem iného — tri čísla Robotníckych novín, brožúrku Karol Marx, jeho život a dielo a dve členské legitimácie.

Keď si sudca prezrel tieto veci, obrátil svoj prísny pohľad na Kosáka a vravel: „Ako z týchto vecí vysvitá, ty si Kosák, ten pekelný Kosák, ktorého po celom šírom svete i pekle hľadajú. Takýto zločinec ešte nestál predo mnou,“ pokračoval sudca.

Rozkázal anjelom, aby Kosáka zatvorili do vyšetrujúceho väzenia, do očistca. Anjeli ho hneď zapečatili do veľkej fľaše, na ktorú prilepili ceduľu. Na nej bolo napísané Kosákovo meno a zločin, ktorého sa dopustil. Túto fľašu vzali a pustili sa nadol do očistca, ktorý je medzi nebom a peklom. Je to ohromne veľký sklad, plný vysokých políc, na ktorých sú dušami naplnené fľaše — podobné Kosákovej.

Po dokonalom preskúmaní aktov sudca nahliadol, že nie je splnomocnený súdiť Kosáka. Preto poslal Kosáka vo fľaši vzduchoexpresným vlakom do hlavného mesta provincie k sudcovi druhej triedy, ktorý mal už dve zlaté čapice. Tento dal Kosáka vo fľaši ihneď odfotografovať. Náš Janko sa len pozeral, čo sa to s ním robí. Čudné mu bolo, že tu už nebolo vidieť nijakého ducha podobného pozemskému človeku, okrem tých zopár anjelov a štyroch úradníkov. Sudca a celý ostatný personál mali tvár a telo ako žaby.

Po vybavení rozličných ceremónií a formalít, ktorým Kosák nerozumel, vzalo šesť anjelov fľašu, vyleteli s ňou na strechu paloty a sadli do bleskového rýchlika.

Leteli dlho a tak chytro, že Kosák ani nestihol počítať provincie, ktoré precestovali. Konečne dorazili do hlavného mesta ríše, kde sídli jeho svetlosť sudca prvej triedy s troma zlatými čapicami, Sespedos so šiestimi nohami a so štyrmi rukami. Podobne vyzerali aj tunajšie anjeliky.

Najvyšší ríšsky sudca sa pozrel do aktov a videl, že ani on nie je kompetentný súdiť v takomto hroznom prípade. Išlo tu o dušu, ktorá má byť vyhodená z neba a zvrhnutá do pekla. Umyl si svoje štyri ruky a poslal Kosáka blesko-tresko-hromovlakom pred boží súd. Taký hrozný trest mohol naňho uvaliť len boh.

Konečne stál Kosák pred božím súdom a bol rád, že sa dostal z fľaše zasa na slobodu.

Vysoko nad sebou v oblakoch zbadal boha v neurčitej podobe sedieť na tróne. Oblačné schody viedli hore k jeho trónu.

„Kosák nech príde sem ku mne,“ ozval sa zhora hlas v nebeskej reči.

No, teraz videl a veril. Stúpal hore, predstúpil pred boha a vravel po slovensky: „Tu som, bože, odpusť mi, ak som sa dopustil zlého.“ Hlboko sa poklonil a postúpil jedným krokom dopredu.

Boh však odpovedal v nebeskom jazyku: „Hovor po nebesky, nežiadaj odo mňa, aby som rozprával miliónmi rozličných jazykov. Bolo by mi škoda času zaoberať sa takými maličkosťami. Vieš po nebesky?“

„Áno, panebože, už som sa, odkedy som v nebi, za ten čas naučil,“ odpovedal Kosák.

„Kde si sa narodil?“

„V Okruhliciach, kde som aj umrel.“

„Na ktorej planéte sa to nachodí?“

„Na Zemi pri slnci číslo 7822459.“

Boh: „Ako z aktov vidím, bol si už na Zemi jeden z tých najhorších živočíchov, bol si socialistom a to je toľko — ako mi to moji radcovia vysvetlili — krvilačný zbojník, lotor, neznaboh. Také duše do neba prístup nemajú a ja by som rád vedel, ako si sa ty sem dostal.“

Kosák: „Bože spravodlivý, áno, priznávam sa, že som bol socialista a to znamená toľko, že som bojovník za spravodlivosť, slobodu a pravdu. Za to ma prenasledovali za živa i po smrti tak dlho, až ma postavili pred tvoj najvyšší súd. Pravda je, že som sa do neba dostal nerovnou cestou, ale práve to je tá smutná vec! Mám právo na nebo a keď si ty len kúštik spravodlivý, tak ma tu musíš nechať. Za to, že som v teba neveril, ma chceš zatratiť? To je nie nijaký hriech, tým som ani tebe ani ľuďom neuškodil. Teraz ťa vidím a viem, že si tu a mám z toho radosť. Ale keď človek vidí tú veľkú nespravodlivosť, aká na zemi a aj tu v nebi panuje, ľahko prinesie človeka do rozpakov, že keby si sa ty na to pozeral, tak by to nemohlo byť.“

Boh: „Ty vravíš, že je tu nespravodlivosť? Ako som však počul, ty si sa tu veľmi nepekne správal. Jednému nebeskému občanovi si päsťou udrel do tváre a druhého si ťahal za vlasy cez potok. Akým právom si sa mohol dopustiť takej surovosti?“

Kosák: „Počul som, že v nebi je jedna duša ako druhá, že tu niet nijakých rozdielov; tak som si v parku sadol na zlatú lavicu a nie na drevenú, ako mi to predpisovali. Za to ma však štyria kňazi, tvoji sluhovia, napadli a povláčili po blate. Keď som sa vyslobodil z ich pazúrov, potom som, pravda, mlátil do nich päsťou. Pane, čo by si ty v takom prípade robil?“

Boh: „No, veď ja tú vec vyšetrím — podľa toho dostaneš, čo ti patrí!“

Kosák: „Tak je v poriadku. Ja ani viacej nežiadam, len to, čo si zaslúžim.“

Boh: „V ktorej časti neba si teraz býval?“

Kosák: „V katolíckej. Ríša 357723, provincia 124005, okres 722, v kolónii Pater noster.“

Boh: „Pater noster? Čo to znamená? Čo je to za meno?“

Kosák: „Hádam len vieš, čo to znamená? Otče náš…“

Boh vzal pred seba velikánsku mapu a našiel ríšu. Tu Kosák zacítil, že sa oblaky s božím trónom i s ním pohybujú. O päť minút bolo dolu vidieť veľký palác, ktorý bol Kosákovi už známy.

„Ako dávno je to, čo som nebol v tejto ríši?“ spýtal sa boh jedného ducha, ktorý mu práve predložil mapu tejto ríše.

„Je to už vyše pätnásť nebeských rokov,“ odpovedal duch.

„No, to je dosť dlho,“ pomyslel si Kosák, lebo vedel, že jeden nebeský rok trvá — podľa pozemského času — deväť rokov, štyridsaťosem dní a sedemnásť minút.

Krajina s palácom zmizla a Kosák zasa zacítil pohyb. Netrvalo ani päť minút a tu vidí Kosák pod sebou ten nešťastný park, v ktorom sa prihodil škandál. Boh vzal na seba podobu človeka našej Zeme hneď, ako sa anjeli a svätí tejto ríše objavili okolo neho.

Keďže už uplynulo 431 nebeských rokov, čo bol boh posledný raz v tejto provincii, tak sa duše z celého okresu ponáhľali do Pater nostra, aby mohli vidieť božskú tvár. Paternosterčania od tejto neobyčajnej návštevy potratili hlavy natoľko, že kým sa spamätali, občania zo susednej obce Lumen mundi boli už tu so zástavami. Anjeli začali trúbiť a svätí spievať; aj dolu stojace publikum sa pustilo do veľkého spevu.

„Ticho! Načo je ten veľký hluk?“ vravel boh rozhnevane. „Richtár a svedkovia nech prídu sem!“

Richtár, ktorý už čakal dolu pri schodoch s čiapkou pod pazuchou, ponáhľal sa hore a za ním bežali tí štyria kňazi, čo stiahli Kosáka z lavice. Tetka Sojka a farár Dundala sa tiež poberali hore, lebo veľa vedeli o Kosákovi, aký planý život viedol na Zemi.

Keď prišli hore, všetci sa hodili na kolená, len Kosák zostal stáť.

Boh sa pozrel na celú spoločnosť a spýtal sa:

„Kde sú tí dvaja, ktorých tento človek zbil?“

Farári, čo s Kosákom tak zle pochodili, vstali a hlásili sa:

„To sme my dvaja. Všemohúci a vševedúci kráľ neba a zeme, ktorý dobré odplácaš a zlé tresceš…“

„Dosť už tých lamentácií! Odpovedajte len na to, čo sa vás pýtam. Aj vy ostatní, vstaňte! Nesluší sa povaľovať sa v mojej prítomnosti,“ vravel pánboh v nebeskom jazyku. Farár Dundala a tetka Sojka nerozumeli síce ani slova, ale keď videli, že iní vstávajú, vstali aj oni.

Teraz sa boh obrátil ku Kosákovi a hovoril prísnym hlasom:

„Kosák, ty si obžalovaný, že si bez akejkoľvek príčiny prepadol a zbil týchto dvoch nebeských občanov, a to tak surovo ako divá zver, ako sa to ešte nikdy nestalo. Čo môžeš povedať na svoju obranu?“

Kosák rozpovedal celú vec tak, ako sa stala a smutným hlasom povedal: „Pozri sa, panebože, ako mám na chrbte kabát, košeľu, ba i svoju kožku donivočenú!“

„Teraz rozprávajte vy dvaja, ako sa tá vec stala,“ rozkázal boh.

„Všetko bolo tak, ako hovoril Kosák, nič nezatajil,“ odpovedali farári.

„Potom však vec stojí inakšie. Som prinútený prísne potrestať vás štyroch za to, že ste sa povyšovali nad svojich spoluobčanov, že ste obmedzovali ich slobodu a že ste boli takí hnusne sebeckí.“

Boh ihneď vydal rozkaz, aby týchto štyroch naskutku uvrhli do pekla. Paternosterského richtára tiež poslal za nimi preto, že vec falošne opísal. Ďalej rozkázal, aby povolali pred jeho súd sudcov vyšších inštancií.

„A čože chcete vy dve, či dvaja — či ste chlapi, či ste ženy?“ spýtal sa boh Dundalu a Sojky.

„Panebože, my ešte nerozumieme po nebesky, my sme Slováci, ale ja viem i po maďarsky a po latinsky,“ vravel farár v latinskej reči.

„Ten človek mi nerozumie a ja jemu tiež nie. Čo vlastne chce tá duša?“ spýtal sa boh Kosáka.

„Pánboh sa pýtal, čo tu chcete?“ obrátil sa Kosák k Dundalovi.

„My sme prišli pred boží trón ako svedkovia, že teba poznáme, že si bol na zemi — že si bol — že si bol na zemi — ne… neznabohom,“ vykotkodákal zo seba farár.

„Panebože, títo dvaja ma prišli obžalovať, že som bol na zemi neznaboh, čo je i pravda,“ preložil Kosák.

„Povedz im, že ich do toho nič, že to je záležitosť, ktorá sa týka len nás dvoch, a tá že je už v poriadku,“ odmietol pánboh.

Keď to povedal Kosák Dundalovi, ten zostal ako oparený.

„Anjeli!“ zavolal pánboh. Hneď priletelo sto anjelov. „Spýtajte sa týchto dvoch ľudí, čo bol Kosák na Zemi za človeka. Či si svoj chlieb vyhľadával statočnou prácou, či neokrádal a neutláčal svojich spolublížnych, či nebol tyran alebo zbojník, či si ctil svojich rodičov alebo či robil dajaké neprávosti.“

Jeden anjel — Slovák zo Svätého Mikuláša — sa ich všetko povypytoval a potom hlásil bohu, že Kosák nič takého neurobil.

„Tak nech sa mi títo dvaja pakujú z očí!“ povedal boh. Anjeli postrčili farára a tetku Stojku zo schodov.

„Kosák, ty sa mi páčiš,“ vravel boh ďalej, „tvoj charakter je rovný, čistý, pevný — máš cit pre spravodlivosť. Oddnes budeš sudcom a dozorcom nad týmto okresom.“

Kosák sa poklonil a hovoril:

„Prijímam toto čestné miesto a chcem podľa svojho rozumu zaviesť čo najlepší poriadok.“

Medzitým už i tí traja sudcovia stúpali hore pred boží trón. Každý bol vyobliekaný v plnej paráde. Keď prišli pred boha, všetci traja sa hodili na kolená. Boh im kázal vstať a ich prepych karhal nasledujúcimi slovami:

„Pekne vyzeráte! Samé zlato, samé šnúry. Ty s tými troma zlatými čapicami si azda ríšsky sudca a dozorca? Čím viac na hlave, tým menej v hlave. Pozrite sa na mňa! Ja by som musel mať aspoň tisíc zlatých a diamantových čapíc na hlave. Ty s tou jednou zlatou čapicou, oddnes si nie okresný dozorca, tvoje miesto zaujal Kosák. To je trest za to, že si taký sprostý, že sa v tvojom okrese zahniezdil taký neporiadok, že tu došlo až k bitke. Ako si mohol trpieť nadpráva menšiny obyvateľov? Ja nedovolím, aby mali jednotlivci väčšie práva ako druhí, osobitné lavice, záhrady, člnky a paláce len pre seba.“

„Tak je to v celej provincii, nielen v mojom okrese,“ vyhovárala sa čapica s jedným rohom.

„Tak je to v celej ríši,“ volala dvojnásobná čapica.

„Tak to bude hádam všade,“ smutne sa pridala trojnásobná čapica.

„Keď sa vec má takto, teda odstúpite zo svojich miest všetci traja! Nie ste hodní a schopní zastávať čestné úrady. Kosák, ty si oddnes ríšsky sudca a dozorca. Celú ríšu plne odovzdávam do tvojej moci. Čokoľvek budeš robiť, bude mať takú platnosť, ako by som to robil sám. Tu ti odovzdávam žezlo, v ktorom spočíva zázračná moc. Keď sa ním dakoho dotkneš, stane sa s ním to, čo si budeš žiadať. Pozri tamto ten palác, tam budeš sídliť. — A vy traja blázni pakujte sa mi z očí!“ skríkol boh na troch bývalých sudcov a obrátil sa zas ku Kosákovi. Kosák sa poklonil a vravel:

„Pousilujem sa byť tvojím verným pomocníkom a dobrým bratom všetkých nebeských občanov.“

Boh pokračoval vo svojej reči ďalej:

„Dlho som sa tu zdržal. Mám milión takýchto ríš, tak mám zapotreby gazdovať s každou chvíľkou. Táto ríša je len miliónkrát väčšia ako povrch vašej Zeme. Teraz si vymenuj nových provinciálnych dozorcov a rozkáž im, aby si aj oni vymenovali svojich okresných dozorcov. Rob si, čo chceš a ako chceš, len nech je poriadok a spravodlivosť. No čo, Kosák, teraz už azda len budeš spokojný!?“

„Už len to mi povedz, čo budem robiť s tými, čo na zemi vraždili, viedli vojny, utláčali a vykorisťovali tisíce ľudí a teraz sedia v nebi; a čo s tými spravodlivými, ktorí pracovali pre ľudstvo, a preto boli prenasledovaní až na dno pekla?“

Kosák mu rozprával o Janovi Husovi, Darwinovi, Giordanovi Brunovi a o iných vynikajúcich mužoch, ktorých videl v pekle. A začal ukazovať na jednotlivých nebeských občanov, o ktorých mu bolo známe, že na zemi boli surovcami a tyranmi.

Pánboh si to nemohol vysvetliť, ako sa mohli stať takéto veci.

„Pošli lotrov z neba do pekla a dobrých vezmi z pekla do neba, urob poriadok, ja už nemám čas,“ hovoril pánboh a chcel sa poberať ďalej. Kosák ho však zadržal slovami:

„Peklo sa mi nepáči. Je to nespravodlivé, aby jeden tvor bol mučený nekonečné časy, hoci by to bol býval aj ten najväčší lotor. Tak hrozne trestať nechcem, to je nespravodlivé po prvé i preto, lebo oni sami nie sú na vine, že boli lotrami.“

„Máš pravdu. Peklo som stvoril v hneve na žiadosť prvých anjelov. Sám uznávam, že je to nespravodlivosť. Rob si s ním, čo chceš,“ povedal pánboh a zmizol.

Kosák stál pred svojím palácom. Anjeli sa vznášali nad dušami a oznamovali vymenovanie nového ríšskeho dozorcu Kosáka. Hlas anjelských trúb a spev duší sa rozliehal po celom Pater nostri. Zo všetkých strán sa hrnuli deputácie, aby zložili svoju poklonu pred novým správcom a dozorcom ríše. Farár Dundala a tetka Sojka sa pretisli cez celý zástup ku Kosákovi, hodili sa na kolená a zúfalým hlasom sa dali prosiť o milosť.

„Ale, choďte len zbohom, nerobte mi hanbu, veď sa vám nič nestane, nebojte sa!“ bránil sa Kosák a utekal do paloty. O chvíľočku sa objavil na balkóne a povedal nasledujúcu reč:

„Súdruhovia, oznamujem vám, že celá moc nad ríšou sa nachádza v mojich rukách a že Pater noster sa stal okresnou, provinciálnou aj ríšskou rezidenciou. Oznamujem vám, že zvíťazila nie osoba, ale myšlienka, lebo čo sa mňa týka, ja z toho nemám nijaký osoh. Nebudem ani o mak žiť inakšie ako vy. Všetky daromné parády, herce-ferce a firce-francle, zlaté čapice a podobné opice nebudem u seba trpieť, preto prosím, aby ste oslavovali nie moju osobu, ale radšej slávte dnešný deň ako deň víťazstva slobody, bratstva, spravodlivosti a rovnosti. Vzal som si ohromne veľkú zodpovednosť a úlohu na seba, ktorú len tak budem môcť uskutočniť, keď každý nebeský občan vykoná to, čo môže vykonať pre spoločné šťastie a pre našu blaženosť. Vždy som bol nepriateľom neobmedzeného panovania, a preto nechcem panovať na spôsob svojich predchodcov. Chcem čo možno najdokonalejšiu ústavu pre celú ríšu, preto sa hneď musím chytiť do práce a hľadať dobrých spolupracovníkov. A ja ich nájdem, aj keby boli hoci na dne pekla.“

S tým sa Kosák obrátil a stúpal do velikánskej siene, kde už stálo tisíc anjelov a čakalo na rozkazy nového ríšskeho dozorcu.

Kým vonku nechcelo prestať ustavičné volanie na slávu, Kosák dal zavolať komandanta anjelov k sebe, aby mu oznámil potrebné úpravy. Netrvalo ani desať minút, už bolo vidieť anjelov ako sa rozletujú na všetky strany ako včely z kláta. Na druhý deň už bola novina v Nebeskom hlásniku, že všetky brány tejto nebeskej ríše sú otvorené a nik pri nich nestojí na stráži. Svätého Petra a jeho kolegov poslali na odpočinok a tak každá duša mohla prechádzať, cez ktorú bránu sa jej páčilo.

Za ten čas, čo nebeskí občania čítali túto zaujímavú novinku, Kosák nezaháľal; bol v pekle a robil tam poriadky.

Najsamprv rozkázal čertom vytiahnuť z kotlov všetky duše a doniesť ich k nemu. Čerti sa tomu protivili a chceli aj Kosáka strčiť do kotla, ale keď zbadali, že je nedotknuteľný a keď sa žezlom dotkol asi dvadsiatich a nechal ich naveky zmiznúť, zľakli sa a vyberali pečené a varené dušičky z ohňa a kládli ich pred Kosáka, ktorý ich hneď uzdravoval. Bolo tu hrozne veľa duší na reparovanie a išlo mu to takýmto spôsobom pomaly. Rozkázal teda čertom, aby kládli tie úbohé tvory do dlhých radov, nad ktorými potom sám Kosák lietal rýchlosťou telegrafu a ťahal po nich svoj zázračný prút. Neprehľadné rady duší — pri zvukoch Marseillaisy — tiahli z pekla do neba. Za jediný nebeský deň bol Kosák hotový s reparáciou. Bola to veľká radosť, že sa predsa dožili spravodlivosti.

Teraz sa Kosák obrátil k čertom a rozkázal im, aby sa teraz oni postavili do radu. Kosák obrátil prút a dotkol sa ním radu čertov. Ten navždy zmizol. Teraz sa však tí ostatní nechceli postaviť do radu, začali prosiť a plakať, že oni za to nemôžu, že sú čerti a že museli tak dlho vykonávať takú hnusnú robotu. Tu priletel aj starý Lucifer a vravel: „Vieš, prečo som sa stal čertom? Zato, že som všetko kritizoval a s ničím som nebol spokojný tak ako ty. Keby si ty bol žil v mojich časoch, bol by si ty dnes na mojom mieste. A teraz vidíš, aký je medzi nami rozdiel. To je spravodlivosť? Nech čert vezme aj takú pravdu!“

Kosák sa tomu musel zasmiať a nahliadol, že ani čerti za to nemôžu, že okolnosti uvalili na nich taký smutný osud.

„No, dobre,“ vravel, „nechám vás ďalej žiť, aj do neba vás vezmem, len mi najsamprv vypracte z pekla všetko dočista! Všetky kotly, kliešte, misky, oheň von! Tu zostane len čistá, pozametaná pivnica.“ Čerti sa hneď chytili do práce a všetky hnusné kotly hádzali medzi planéty. Aj na Zem spadol jeden takýto ohromný kotol v podobe meteoru. Sedliaci to videli, zbehli sa okolo a híkali: „Aha, aká veľká hrča spadla z neba!“

Keď bolo peklo čisté, vymetené a aj metly už lietali medzi hviezdami ako kométy, postavil sa Kosák k nebeskej bráne a nechal len toľko otvoru, aby sa ním mohol pretiahnuť len jeden čert; potom držal zázračné žezlo pred otvorom a kázal čertom ísť dnu. Ako sa každý čert dotkol prútika, premenil sa na obyčajnú dušu. Tak išli čerti s radosťou do neba. Teraz sa pustil Kosák do organizovania, lebo už mal v nebi dosť múdrych ľudí.

Celú ríšu rozdelil na desať podríš, na čelo každej podríše postavil za predsedu jedného chýrneho socialistu. Každý predseda rozdelil svoju podríšu na desať kruhov, každý kruh na desať sfér, každú sféru na desať provincií. Jedna provincia obsahovala sto kantónov a tisíc okresov. Každý predseda podríše vymenoval desať sebe podriadených predsedov a tak šlo toto vymenúvanie až po okresného predsedu. Všetci títo predsedovia boli spojení telegraficky, telefonicky a opticky a samosebou sa rozumie, že bez drôtového vedenia. Keď Kosák vydal dajaký rozkaz, o pol hodiny ho vedel každý richtár na dedine. Kosák zničil všetky privilégiá a všetky rozdiely medzi dušou a dušou. Čo sa v nebi nachodilo, to bolo pre každého. Nik nebol väčší pán ako druhý. O pár dní bol v Kosákovej ríši taký poriadok, že bola radosť pozrieť na to. Každý sa správal slušne. Aj z predošlých čertov sa stali ešte poriadnejší nebeskí občania, ako boli dosiaľ kňazi. Tomu sa Kosák tak tešil, že dal všetkým dušiam krídla a tak sa aj všetci čerti stali anjelmi.

Sám Kosák žil tak jednoducho ako každá druhá duša. Objavil sa hneď tu, hneď tam medzi ľuďmi bez toho, žeby ho bol dakto spoznal. Raz, keď sa prechádzal v parku, stretol sa s dvoma anjelmi. Bola to tetka Sojka a farár Dundala. Podal im ruku a pustil sa s nimi do reči. Pán farár a tetka mu nasilu chceli bozkať ruku. Kosák sa bránil a dvíhal ruky nad hlavu. „Nechajte len, nechajte, ja som nie pán farár!“ Oni však boli veľmi šťastní, že sa s nimi zapodieva taký veľký pán. Sadli si na drevenú lavicu a dali sa do rozhovoru:

„Prosím ponížene vašu najjasnejšiu božskú svetlosť, ale čo je pravda, je pravda, teraz to vyzerá v nebi oveľa krajšie ako, predtým,“ vychvaľoval pán farár.

„Ale už zasa začínaš pätolízaním. Vždy som ti vravel, že ja som ten starý Kosák, čo som bol aj predtým. Či sa nazdáš, že som taký sprosták, čo má radosť z titulov ako istý druh ľudí na zemi? Povedz len „ty, Kosák“, ako ja tebe poviem „ty, Dundala“. Keď prídeš ku mne pred súd, potom povieš: „Ty, ríšsky predseda“, ale teraz, keď nie som v úrade, som len toľko ako ty.“

Táto jednoduchosť sa Dundalovi a tetke Sojke veľmi páčila. Pán farár sa priznal, že veru to bol hnus, ako to na Zemi vyzeralo a že ho do smrti bude mrzieť, že socialistom tak ubližoval.

Aby Kosák svoje dielo doplnil, zaviedol všeobecné tajné volebné právo pre oboje pohlavie a nechal, aby si všetkých úradníkov, od richtára až po ríšskeho predsedu, zvolili nebeskí občania podľa svojej vôle. A čo sa stalo? Duše všade jednohlasne zvolili tých istých úradníkov, ktorí i pod Kosákom úradovali. Občania jednohlasne znovu vyvolili aj Kosáka. Teraz už bol nielen z milosti božej, ale aj z milosti občanov ríšskym predsedom. Dokázal teda, že dačo rozumie a že si ho spoluobčania ctia a milujú.

Keď sa to pánu bohu dostalo do uší, zavolal Kosáka k sebe na výsluch, podal mu ruku a hovoril:

„Gratulujem ti k takému úspechu. Ty si to už skoro ďalej priviedol ako ja — lebo ja vládnem absolútne. No ale teraz si už hádam len spokojný?“

Kosák: „Spokojný ako spokojný. Ako to človek vezme.“

Boh: „No azda ti ešte dačo chýba?“

Kosák: „Chýba mi ešte to, že nemám nijaký vplyv na Zem. Tu v nebi by už bol poriadok, tu už nemám čo robiť, ale na Zemi, tam by bolo ešte veľa roboty.“

Boh: „Ale, daj pokoj! Ako si to tam zariadia, tak budú mať. Ktožeby sa o takú maličkosť trápil. Tá tvoja zemeguľôčka za to nestojí, aby sme sa my dvaja o nej rozprávali. Keď si cestoval do neba, videl si nespočetné milióny svetov, a čože je vaša Zem oproti tomu?“

Kosák: „Ale predsa mi aspoň povedz, prečo si mi tak zavčasu odobral zemský život?“

Boh: „No, to je dobré! Ešte povieš, že som ťa zabil? Čo si to o mne myslíš?“

Kosák: „A či si neudrel do mňa hromom? A k tomu ešte v tvojom stánku.“

Boh: „Ale choď, nedaj sa vysmiať! Veď som ja s tebou nikdy nič nemal. Ani som o tebe nevedel, kde si a čo si.“

Kosák: „Ale teraz mi len povedz, skade si ty prišiel. Kňazi rozprávajú, že si vždy bol. Predsa všetko musí mať nejaký začiatok a taká dokonalá bytosť, ako si ty, o to väčšmi.“

Boh: „Skadiaľ som prišiel? To ti sám nemôžem povedať, lebo sám neviem. Len toľko ti poviem, že som príroda, to jest hmota vo večnom pohybe. Hmota bola vždy, je a bude naveky. Všetka hmota dovedna je svet. Teda ja som svet.“

Kosák: „Tak som si to aj ja vždy predstavoval. Ale prečo stojíš predo mnou v podobe človeka?“

Boh: „Pred Sespedom stojím v podobe Sespeda. Čo kto chce, to vidí. To závisí od fantázie živočíchov.“

Kosák: „Veď ja ťa už ani nevidím — vidím len svet!“

Boh: „No teraz čisto vidíš, to som naozaj ja.“

Kosák: „A kde je nebo?“

Boh: „To bolo len v tvojej fantázii, úbohý človeče.“

*

Kosák sa prebral, otvoril oči. Pri ňom na posteli sedela jeho verná manželka a dávala mu studený obklad na hlavu.

„To si ty, Anička moja?“

„Ja, Janko môj,“ odpovie ona. „Chvalabohu, už bude dobre, si zachránený, ale farár a tetka Sojka majú dnes pohreb.“