ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to 23. júna 1923 popoludní, keď obyvatelia pekného slovenského mesta Banskej Bystrice spozorovali na oblohe nebeskej vznášať sa akýsi veľký balón, ktorý sa pohyboval k mestu od západu smerom na východ.

V Radvani bolo všetko na nohách, všetko utekalo za balónom k Banskej Bystrici. Balón klesal a klesal, bol vždy väčší a väčší, až mal také rozmery, že vznášajúc sa nad mestom vo výške asi dvesto metrov, zakryl ho bezmála úplne, takže nastala tma. Nikto si nevedel vysvetliť, čo to má znamenať; ani banskobystrická inteligencia nemohla rozčúlenému ľudu poslúžiť svojimi vedomosťami. Poverčiví ľudia sa nazdali, že to znamená koniec sveta. Nastal krik a plač — všeobecný zmätok. Staré baby v sukniach a nohaviciach padli na kolená a prosili za odpustenie svojich hriechov. A boh ich vyslyšal. Balón sa pohyboval v rovnakej výške k obci Šalkovej. Medzitým, čo si Bystričania vydychovali a s úžasom obdivovali slnkom osvetlenú guľu, modlili sa hriešnici v Šalkovej. Ale ani tým sa nič nestalo, lebo guľa sa pohybovala nad Hronom cez Slov. Ľupču, Lučatín, Ľubietovú, Medzibrod, Brusno a až neďaleko Podbrezovej ostala sedieť nad údolím, tam, kde bolo najužšie. Guľa sedela na dvoch skalách a hlboko pod ňou ako dlhým tunelom tiekol Hron k dennému svetlu. Aj železničná trať a hradská išli pozdĺž Hrona týmto novým tunelom.

Bol to zjav nepochopiteľný, nádherný, báječný. Ohromná guľa sa ligotala v slnečnom osvetlení, takže ju bolo vidieť zo všetkých miest župy Zvolenskej, ba aj zo susedných žúp.

Telefóny a telegrafy začali pracovať. Vlaky z obidvoch strán, preplnené zvedavcami, priblížili sa k zázračnej guli, ale neodvážili sa do tunela. Tisíce ľudí sa tu zbehlo, všetci z primeranej vzdialenosti obdivovali tento nový div sveta, proti ktorému egyptské pyramídy ostali len hračkami pre malé deti.

Niekoľko odhodlaných chlapov, podbrezovských komunistov, vydriapalo sa horou až ku guli. Ale aké bolo ich prekvapenie — guľa bola oceľová!

„Kamarát, pozri len, prekristapána! Veď je táto ohromná guľa, ktorá má iste viac ako tisíc metrov v priemere, z tvrdej ocele a z jedného kusa bez nitu! A hladká ako zrkadlo! Mohol by sa človek pri nej holiť,“ volal jeden zámočník a vytiahol z vrecka malý, dobre zakalený pilník a pílil celou silou na jednom mieste gule. Na jej povrchu však nedocielil nijaké poškodenie, len čo si pilník pokazil. Keď ešte potom udrel tento človek niekoľko ráz kladivom do gule, vravel druhým: „No, ľudia drahí, videl som už všeličo, som kovorobotník, ale ako sa táto guľa narodila, to si neviem nijako vysvetliť. Veď sa mi vidí, že je tento kolos plný; a potom by mal miliardy metrákov! Ale teraz mi vysvetlite, akože sa mohla takáto ťarcha vznášať vo vzduchu ako nejaký plynový balónik?“

Naraz sa objavili četníci; bolo ich asi dvadsať pod komandom dôstojníka.

„Het stade, chlapi! Choďte preč!“

Chlapi sa vzdialili a četníci opačovali guľu a privoniavali k nej, ale nevedeli si s ňou rady. Dôstojník zišiel zasa dolu medzi zhromaždený ľud a vyzvedal sa, či niekto nespozoroval niečo podozrivé na guli, či nevideli z nej hlavy vystrkovať.

„Prisámbohu! Veď by v nej bolo miesta pre veľkú nepriateľskú armádu!“ poznamenal jeden kňaz.

Druhý inteligent sa ohlásil: „Áno, áno! Ja som tej mienky, že tu máme pred sebou ohromne zväčšeného povestného koňa a že my sa máme stať modernými Trójanmi.“

„Hlúposti! Takéhoto okrúhleho koňa som ešte nevidel. A ešte k tomu bez hlavy, bez nôh a bez chvosta! Takými truľami sa nestaneme, aby sme všetko verili, čo taký panák s okuliarmi rozpráva,“ vravel akýsi starý sedliak.

Četnícky dôstojník telefonoval svojmu predstavenému do Banskej Bystrice, ktorému vysvetlil o veci toľko, koľko vedel. Nebolo to nič, ale dosť, aby sa tento hneď spojil s vojenským komandom a toto s Prahou. K večeru sa dostavil ku guli zvláštny vlak, ktorý doviezol štyri kompánie vojska. Guľa bola obkľúčená. Na druhý deň všetky denníky sveta priniesli zvesti o ohromnej mysterióznej oceľovej guli.

Na guli samej nebolo vidieť nijaký život, hoci už celý týždeň prešiel pod prísnou strážou vojska. Z celej Európy prichodili učenci, inžinieri, turisti a vojenskí zbohatlíci, aby na vlastné oči videli ten zázrak. Inžinieri merali veľkosť gule a dostali priemer 1022 metrov, povrch gule 3 a ¼ milióna štvorcových metrov. Či je plná alebo dutá, nemohli zistiť. Tvrdosť ocele zistil jeden mladý podbrezovský inžinier, ktorý doniesol malý vreckový aparátik, pozostávajúci z malej (10 mm) oceľovej guľôčky s príslušnou rukoväťou. K veľkej guli priložil svoju malú guľôčku, na túto položil vyskúšanú oceľovú platničku s 80 kilovou pevnosťou a potom nechal svojho famulusa perlíkom udrieť do platničky. Rezultát bol: 4-milimetrová jamka od guľôčky do platničky a na veľkej guli úplne nič. Zato však drobnohľadom dala sa konštatovať na guľôčke malá sploštenina. Na to sa inžinier vyslovil, že materiál je taký tvrdý, že nie je možné ani približne ustáliť jeho pevnosť, ale najmenej sa musí rátať 160 — 200 kg na štvorcový milimeter plochy, čo by zodpovedalo tej najlepšej oceli, keď je dobre kalená.

Noviny prinášali každodenne fantastické zvesti, celý svet bol napätý a čakal vysvetlenie.

Vojenská moc sa rozhodla toto tajomstvo radikálne rozriešiť. Keď sa puškami nedalo nič vykonať, pristúpilo sa na skúšku s kanónmi. Ale ani teraz sa nedocielil nijaký rezultát. Prítomný generál sa teda rozhodol, ako ultima ratio, na jeden výstrel z kanóna kalibru 40 cm. Telegrafoval na hlavné komando. Odpoveď prišla hneď: „Delo na ceste.“