ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lacko Medzihradský bol pred vojnou slúžnym, teraz je náčelníkom. Je ešte mladý, mocný ani buk. Pochádza z tých Medzihradskovcov, ktorí sú známi svojou hlavatosťou a až príšernou chladnokrvnosťou. Jeho znamenitá ženička, Johanka Mešková, je prvotriedna gazdiná a doniesla mu do vena dvesto tridsaťosem jugerov^[1] poľa a kúriu s dvoma veľkými záhradami, z ktorých má ročne i do štyridsať-päťdesiattisíc korún úžitku za kvety, zeleninu, ovocie a med. I Lacko Medzihradský mal svojich osemdesiat jutár, a tak spolu mali taký majetok, že pri ich vzornom hospodárení mohli nielen krásne vyžiť, ale ešte i každoročne celkom peknú sumu odložiť.

Pán slúžny Medzihradský bol vždy verným Slovákom, pravda, Slovákom celkom svojho spôsobu. Mnoho on nečítal, ale jednako sa do všetkého rozumel podľa svojho rozumu a podľa náhľadov svojich gazdovských susedov. Jeho politika sa nerovnala ani martinskej, ani hlasistickej a už vôbec nie maďarónskej stoličných pánov. Preto by ho boli vďačne zavše vyhodili z úradu, ale starý Lehotský im dokázal, že by to veľmi zle urobili, keďže by im omnoho viac šarapaty narobil, keby nebol viazaný úradom. Neboli by ho mali celkom radi, lebo ani nedržal s nimi, nechodil s nimi ani do hostincov, ani na ich domáce trakty, keby nebol mal zvláštne ľahkú ruku v požičiavaní peňazí. Pravda, i v tom mal svoj spôsob. Ani päť zlatých nepožičal bez zmenky s vyplneným zrokom, na ktorý jeho starý hajdúch, Maťo Kršák, prišiel k dlžníkovi. I keď dlžník celú zmenku nevyplatil, ale istú čiastku vyplatiť musel i s úrokom, aký dávali banky svojim vkladateľom.

Jedného krásneho letného dňa sa viezol Lacko Medzihradský na svojej podarenej bričke a znamenitom záprahu, keď stretol starého hájnika Jura Púpavu so psom. Zastal a vzal obidvoch na voz. Púpava rezko vyskočil na vozík a uvelebil sa na ňom, postaviac si duplovku medzi nohy. Kopov vyskočil za ním, odfukujúc a vrtiac sa, privítal známeho mu slúžneho, ktorý ho pohladil po hlave.

Keby bol vedel, akej haravary mu narobí, nebol by to urobil. Lebo keď prišli na hrabovské lúky, bol na nich kŕdeľ oviec. Pravda, kopov sa nemohol na tú čeliadku dívať chladnokrvne, ale skočil medzi ovce a rozháňal ich po celej lúke. Púpava a slúžny sa smiali na psom šalení, lebo vedeli, že ani jednej neublíži.

Ale inakšie hľadela na celú vec pani hlavná županka Patakyčka, ktorá z vysokej elegantnej bričky poháňala dvoch ostrých lipicánskych behúňov. Pri nej sedel major barón von Gecke, za nimi parádny kočiš so zloženými rukami.

— Haó-hop, haó-hop! — zvolal na slúžneho, aby vystúpil, čo jeho kočiš už i tak bol urobil.

Pani hlavná županka, veľmi švárna dáma, ktorá ukazovala pánu barónovi tunajší pekný kraj, pričom vše zišli na niektorých príhodných miestach zbierať huby, chcela ho presvedčiť i o tom, akého je ona dobrého srdca, a preto ostro zvolala na slúžneho:

— Aká je to neľudskosť naháňať nevinné ovce psiskami! To je iste váš pes! Hneď si ho zavolajte naspäť! A kto ste vy?

Lacko Medzihradský sa ani najmenej nerozčúlil, ale s najpriateľskejším úsmevom sa poklonil.

— Ja som slúžny Medzihradský.

Pani županka, nahnevaná teraz i pre úsmev slúžneho, osopila sa naňho:

— A to ste vy ten istý Medzihradský, bizonyos^[2] Medzihradský, o ktorom sa toľko hovorí a s ktorým si naši páni nevedia dať rady! No tak vás ja naučím!

Pani županka sa cítila ani faraónka, ktorá koramizuje^[3] otroka.

Barón von Gecke sa s vyzývavo zaťatou hlavou a s pohrdlivým úsmevom díval na slúžneho, ktorý zasa len s priateľským úsmevom odpovedal:

— Nuž, ja som to, ten „bizonyos Medzihradský“, a som zvedavý, čomu ma pani županka chce naučiť. Budem jej osvietenosti na každý prípad povďačný, lebo veď akési arabské porekadlo hovorí, že sa i od najmizernejšieho žobráka môžeme niečo naučiť.

— Móres, pán slúžny, móres! Keď sa zídete s dámami, ako som ja, máte vyskočiť z vozíka a stáť predo mnou so zloženým klobúkom. Viete to?

Slúžny zasa len s milým úsmevom odpovedal:

— Veru je to povinnosť gavaliera alebo sluhu. Ale ja som slúžny a v našich služobných predpisoch niet o tom ani litery.

— Vy ste neslušný a surový chlap, Medzihradský! — skríkla teraz už celkom rozzúrená županka.

Major videl, že sa jeho spoločnica priveľmi rozčuľuje a že si s chladnokrvným odporcom nedá rady, i chcel jej byť na pomoci a urobil to i na základe svojho barónstva, svojho bohatstva a svojho rakúskeho vojenského stavu trojnásobne hlúpo. Chytil svoju šabľu a ťahal ju z pošvy, pričom kričal na slúžneho:

— Zabúdate, že máte do činenia s dámou, ktorá je pod mojou ochranou!

Lenže Púpava si chytro mykol zapekačku dobre pod zuby a obrátil svoju duplovku na majora, pričom štrkal kohútikmi. Puška, pravda, nebola nabitá.

Pán major sa nemohol vynájsť v tejto neočakávanej situácii, a preto sa mimovoľne a chytro skoncentroval naspäť a odložil šabľu nabok. Rozumie sa, túto svoju junáckosť neospravedlňoval svojou nerozvážnou zbabelosťou, ale vrodenou hlúposťou buta tóta, ktorý je súci v svojej obmedzenosti streliť mu broky do brucha. Chcel byť však svojej dáme na pomoci, a preto jej zašepkal, teraz už s potrebnou opatrnosťou:

— Dajte si s tým grobianom pokoj!

Pani županka nebola taká opatrná, a preto zvolala hlasne, aby to pán slúžny dobre počul:

— Pravdu máte, je to bezočivý surovec! Budem ho odporúčať do pozornosti svojmu mužovi!

Pán slúžny vediac, že ju svojou posmešnou zdvorilosťou len väčšmi rozzúri, povedal jej s lichotivou láskavosťou:

— Pani osvietená ma ráčila pomenovať bezočivým surovcom. Som presvedčený, že mi dosvedčí, že som to dobre počul. Však ráčila jej osvietenosť povedať „bez-o-či-vý su-ro-vec“?

— Áno, keď chcete vedieť, povedala som, že ste bezočivý su-ro-vec!

Pritom švirgla bičom a pustila nepokojné kone.

Medzihradský jej ešte stihol zavolať:

— Tak „bezočivý surovec“ ste ráčili povedať! Pán major, prosím, dobre si to zapamätať!

Hlavný župan, pán Móric Pataky, bol pohodlný pán, ktorému boli výčiny jeho milej panej veľmi proti srsti. Tie výčiny totižto, do ktorých i jeho vtiahli, a to preto, aby ich reparoval. Keď sa dozvedel, že ho jeho milá Melánia tu i tu oklamala, z toho si mnoho nerobil, lebo také výčiny oni obyčajne vyrovnali na obapolnú spokojnosť. Ale ako vyrovnať tento výčin s Medzihradským? To bola nemilá vec. A bol mu i dlžen niekoľko tisícok a nebolo by mu milé, keby ich musel teraz vyplatiť. On totižto nerád upotrebúval hotové peniaze na vyplácanie dlžôb, lebo mal omnoho zábavnejšie možnosti ich vydať.

Keď mu Medzihradský povedal, že by bol spokojný, keby ho pani hlavná županka odprosila, najmä kvôli barónovi Geckemu, vyhodil župan hlavu dohora, ako človek veľmi prekvapený.

— Prečo práve barónovi kvôli?

— Lebo pán barón bol prítomný pri tej afére.

— Ach, ach, ach, to som ani nevedel! To sa viezol s mojou ženou do Bránickej doliny! A kto šiel ešte s nimi?

— Kočiš.

— Nicht übel!^[4] N-na! — i pohladil si napätými prstami viac ráz končitú bradu. — Myslím, že sa to dá spraviť. Odkážem vám zajtra, ako som sa rozhodol. Servus, servus! — pokýval mu rukou na rozlúčku.

Popoludní dostal od osvietenej panej kartu, na ktorej ho obradne odprosila za urážku.

„Ona mi to nedaruje. I preto nie, lebo som županovi vyfrflal, že bola s barónom na hubách v Bránickej doline.“

Ani mu to nedarovala. Ale bola to osoba rafinovaná, ktorá vedela, že mu najväčšmi ublíži, keď ublíži jeho žene. On má beztak takú hrubú kožu, že si z ničoho nič nerobí.

Hoci pani županka bola dáma, pochádzajúca z veľkého domu a vzdelaná vo vznešenom ústave, jednako sa zaujímala nadmieru o podrobnosti života svojich spoluobčanov. Po slovensky povedané, rada klebetila, a tak vedela o veľmi mnohých domácnostiach tajnosti, ktoré sa vyznačovali skôr pikantnosťou ako pravdivosťou. O domácnosti Medzihradskovcov bola najmä dobre informovaná. Vedela, že je pani Johanka znamenitá osoba, ale bez zvláštneho vzdelania, lebo celý jej záujmový kruh bol vyplnený len jej domácnosťou a rodnou dedinou. Veľmi zďaleka sa zaujímala trochu i o ostatnú stolicu. Iste ju dojalo zlomenie nohy dedinského pastiera omnoho viac ako smrť hoci aj samého ministerského predsedu. Ona bola hrdá, že je prvotriedna gazdiná, vzorná matka a verná žena. A preto ju pani županka chytila za tieto jej vlastnosti a roztrusovala o nej, že častovala svojich hostí napríklad nevypitvaným moriakom a že všetko pečivo našla za divánom, kde ho hostia potajomky pohádzali, keď ho nemohli zjesť pre paromvieakú chybu. A manželskú vernosť ženy je ešte ľahšie napadnúť. Veď je to ani dýchnutie na čisté sklo, ktoré sa hneď zakalí. Špinavé nie.

Medzihradský videl, ako si jeho Johanka pre také sprostosti užiera srdce, a to ho bolelo. On mal svoju Johanku veľmi rád. Veď každý jej pohľad, každý jej pohyb mu prezrádzal, že ho jeho žena zbožňuje a že celé jej myslenie a dychtenie je len a len jemu a ich dvom detičkám venované. Keby sa županka bola len ním zaoberala, z toho by si nebol nič robil, ale to jej nemohol odpustiť, že mu takú znamenitú ženu trápila. Najväčšmi ho mrzelo, že nemohol vynájsť nijakej možnosti, ako by sa mohol na županke vyvŕšiť. Sám pánboh vie, aký je aj múdry a starší človek detský, ale najväčšmi ho uspokojilo, keď si predstavil, ako by jej v zlom zube mohol vŕtať.

Raz sa pani županka zišla s Johankou v strižnom obchode Greinerovom, a hoci vedela, kto je tá pekná pansky oblečená osoba, ale so šatôčkou na hlave, pretvárala sa, že ju nezná a oslovila ju ako pospolitejšiu ženu, po slovensky a vykala jej, čo bolo rozhodne poníženie v jej a Johankiných očiach.

— Poznáte ma?

— Ako by som nepoznala pani hlavnú županku!

Županku pichlo, že ju nepomenovala pani osvietenou. Lenže Johanka bola tiež zemianka a jej krv sa tiež pobúrila takým schválnym a bezpríčinným urazením. Nebola by ju vtedy pomenovala osvietenou, ani keby jej boli jazyk vytrhli.

— Môj koč stojí pred stoličným domom. Prejdite ta a rozkážte kočišovi, aby sem prišiel po mňa. Rozumeli ste?

Pani Johanka pozrela na ňu a na obchodníka, ktorého zamrzelo, že pani županka jeho dobrú odberateľku takto uráža, i povedal županke tichým hlasom po nemecky, čo pani Johanka veľmi dobre rozumela:

— To je pani slúžna.

— Tým lepšie, nech sa prejde, — odvetila pani županka a trhla pohrdlivo hlavou.

Pani Johanka zaplatila za kúpu a išla k župankinmu kočišovi, čo bolo dosť obďaleč, a povedala mu, že mu pani osvietená odkázala, aby šiel naskutku domov do Blatníka, čo kočiš vďačne urobil, lebo mu bolo otupné podaromnici vyčkávať sem-tam sa motajúcu paniu.

Županka čakala hodnú chvíľu na svoj koč; keď nechodil, pobrala sa sama za ním. Pred stoličným domom jej hajdúsi povedali, že pani slúžna Medzihradská poslala Ďuriho domov.

Tento fígeľ mrzel pani županku tým väčšmi, lebo by ho ona od hocikoho bola skôr očakávala, ako od zdanlivo do piatich narátať nevediacej pani Johanky. Mrzelo ju i to, že sa každý z nej smial a chytal stranu pani slúžnej. Pre toto začala huckať medzi úradníctvom i proti samému Medzihradskému. Koniec jej búrenia bol, že sa Medzihradský dobrovoľne vzdal svojho úradu, keď videl, že ho i tak vyhodia z neho.

Medzihradského toto pokračovanie veľmi rozhnevalo, ale jednako ani zďaleka nie tak ako jeho ženičku. Pritom bolo i to zaujímavé, že sa župan pretváral, ako keby jemu stranu chytal, a to preto, lebo mu bol dlžen šestnásťtisíc korún, ktoré mu alebo nechcel, alebo nemohol vrátiť.

Ináč bol toto v tie časy i preto ťažký úder pre Medzihradského, lebo keď bol ako slúžny oslobodený od vojenskej služby, musel teraz ako poručík v zálohe narukovať. Na šťastie sa už blížil koniec vojny, lenže to vtedy ešte nikto nevedel, že je tak blízko, a tak sa pani Johanka dosť naplakala pre svojho drahého muža. Iste pokladala za silný dôkaz nevšímavosti pánaboha k jej modlitbám, keď v tie časy nepostretlo pani županku nijaké čo tuhšie nešťastie, lebo sa pani Johanka modlila zaň čo najúprimnejšie.

Pani županke sa tak podarila pomsta na jej úplnú spokojnosť najskôr i preto, lebo anglické porekadlo hovorí, že každý pes má svoj deň, a tak ani pani županka nemohla byť o svoje právo ukrátená. Lenže ani pani Johanka.

Lebo prišiel prevrat a prišiel domov i náš milý Medzihradský, práve v najlepší čas, aby bol vymenovaný za hlavného slúžneho. Zle pochodil medzi inými i náš milý známy Pataky so svojou znamenitou paňou, lebo prišiel nielen o úrad, ale i majetkovo sa silne zakolísal, keďže ho teraz napadli všetci veritelia okrem Medzihradského, nemajúc viac príčiny sa ho báť. Medzihradský nepokladal za hodné sa s ním pre niekoľko tisíc korún naťahovať, i preto nie, lebo si myslel, že vôbec z neho sotva čo vybije, i preto, lebo bol s tým na čistom, že by i jeho najlepší priatelia o ňom predpokladali, že to urobil z pomsty k nemu.

Prešli zo dva roky a z Medzihradského sa stal znamenitý vedúci úradník, takže teraz každý nahliadol, aká to bola pre okres škoda, keď svedomitého človeka nechali pod Maďarmi otročiť pod naničhodným darebákom, ktorý jeho prácu len hatil.

Patakyovci ešte vtedy bývali v Blatníku na svojom zadĺženom majetku, z ktorého im i pozemková reforma mala odkrojiť hodný kus, lenže v svoj čas, ktorý ešte vtedy nebol nastúpil. Do mesta veľmi nechodili, len keď ich niektorý úrad vypoďkal, a preto ich Medzihradský už skoro od prevratu nebol ani videl.

Len jedného dňa sa predsa pridalo, že zazrel teraz už hodne ošúchaný záprah Patakyho pred ktorýmsi obchodom. Keď prišiel bližšie, videl, že pred sklepom stojí s akousi dámou bývalá pani županka. Mala na sebe dosť obdratý plášť proti dažďu, bola chudá a zdala sa byť zostarenou.

Medzihradskému bolo ľúto ženskej. Mal pocit, že on boj proti nej na celej čiare vyhral, a to omnoho skvelejšie, ako by si to bol mohol žiadať. Vyhral všetko. Má majetok, má krásne, jemu najlepšie zodpovedajúce postavenie, ktoré mu umožňuje i to, že sa môže vyvŕšiť na nej pre ňu iste najbolestnejším spôsobom, totiž, že jej svojou šľachetnosťou vženie trvalý pocit studu do duše, ktorý ju bude omnoho bolestnejšie hrýzť, ako by ju mrzela nejaká malicherná škoda z pomsty, ktorou by iste vzbudil súcit obecenstva v jej záujme a odsúdenie seba.

Tak si vtedy myslel a podľa toho sa i správal.

Prišiel k nej, hoci videl, že zazrúc ho jedným okom, odvrátila sa od neho. Iste jej nebolo milé zísť sa s ním.

Náčelník to videl a kráčal k nej. Práve preto šiel k nej, aby jej hneď a hneď ukázal, ako zmýšľa. Predtým nikdy nijakej dáme na ceste ruku nebozkal, teraz pristúpil k nej so zloženým klobúkom, chytil jej vzprierajúcu sa ruku a bozkal.

— Ruky vám bozkávam, pani osvietená. Ako sa teším, že mám potešenie môcť vás pozdraviť! Ako sa ráčite mávať? Čo robí pán župan, čím sa zabáva? Nikde ho nevidieť.

Županka sa ako vzdorovité dieťa odvrátila od neho a trhla plecom.

— Čo vás je do nás? Vy ste teraz pánom, môžete sa smiať z nás. Nepretvarujte sa, tešíte sa, že nás vidíte v takomto položení. Ale ešte je nie všetkých dní koniec!

— Osvietená pani, veľmi ľutujem, že sa ešte vždy hneváte na mňa, hoci som nikdy nemal v úmysle vám v hocičom chcieť škodiť. Ja za to nemôžem, že sa pomery takto v náš prospech premenili, hoci sa vám priznám, že sa ja tomu prevratu veľmi teším a že som pevne presvedčený, že sú ním stvorené pomery trvácne, keďže ony zodpovedajú spravodlivosti. Nemohol by som vám byť v niečom na pomoci?

Pani županka odpovedala s vysloveným opovrhnutím:

— Nepotrebujeme nič od vás! Dobrý deň! — i odvrátila sa a vošla do obchodu.

Medzihradský je múdry človek i myslel si: „Tá osoba má pravdu. Ja by som sa na jej mieste celkom tak bol zachoval. Lenže ona urobí jednu veľkú chybu, a to tú, že celkom iste príde ku mne o deň-dva s nejakou žiadosťou. Ak nie ona, tak jej muž iste. Teraz príde na nich pozemková reforma, a v tejto veci im môžem mnoho osožiť, pričom našich ľudí nepoškodím.“

Ale prešiel celý týždeň a o Patakyovcoch nebolo ani slychu. Myslel si, akí sú ľudia čudní! „Ja som im nič zlého neurobil, oni ma prenasledovali a donášali nielen do škody, ale tá baba ma, málo chýbalo, pripravila skoro o život. A jednako ma oni nenávidia! Ich pýcha a odpor sú omnoho väčšie ako ich rozvažitosť. Napokon nech si robia, ako sa im páči. Parom ich vzal!“

Ako to často býva, tak to bolo i teraz. Sotva to domyslel, prišla k nemu sama pani županka! Bola oblečená veľmi elegantne, hoci nie podľa najnovšej módy. Medzihradský i myslel: „Robí celkom dobrý dojem, keď sa tak vytresne. Čo len chce? Hľa, predsa prišla!“

Poklonil sa jej a ponúkol jej fotel, ale s omnoho väčšou zdržanlivosťou, než s akou sa jej bol klaňal na ulici.

Ani ruku jej nebozkal.

— Ráčte si sadnúť. Čím vám môžem slúžiť?

— Vidíte, Medzihradský, aké sme my ženy, naozaj ako deti. Nedávno ste ma prekvapili svojou nemožnou dobrotou v takej miere, že som sa nemohla napochytro spamätať a správala som sa k vám urážlivo, keď som vám mala vlastne padnúť okolo krku. I sama som sa na seba hnevala a muž ma mal ubiť, keď som mu rozpovedala, čo som urobila. Odpusťte mi, vy šľachetný človek, veď ja mám i beztoho u vás rováš, ktorý nikdy nebudem môcť odrobiť.

I podala mu ruku, a keď jej ju pobozkal, potriasla mu ju veľmi srdečne.

— Ako ma teší, že uznávate, že sa u nás každý občan môže tešiť rovnakej podpore úradov.

Pani županka sa usmiala.

— No, nemusíte celkom tak obradne so mnou hovoriť. Ja chcem, aby sme boli takí tuhí priatelia, akí tuhí nepriatelia sme boli. Nahliadam, že ja som bola na vine. Možno budem môcť všetko vaše utrpenie nejako nahradiť.

I pozrela naňho koketne, že s neporozumením zazrel na ňu.

Zhovárali sa potom s pol hodiny veľmi priateľsky a rozišli sa bez toho, že by bola pani županka hocičo žiadala od Medzihradského, čo ho veľmi znepokojovalo. „Tí ľudia niečo odo mňa chcú, a to niečo vážneho! Najprv ma chcú zabajcovať, a keď budem už dobre mäkký, vtedy ma uvaria.“

Medzihradský mal pravdu. O týždeň vrazil mu s veľkým hurtom — ako to bol jeho zvyk — Pataky do kancelárie a objímal ho a tykal mu. Medzihradský si myslel: „Akí sú to ľudia? Teraz si všetci títo páni tykajú so mnou. Predtým som im bol len ,maga’.“

Pataky nechcel nič od neho, len pohárik pálenky, ktorý nemal na sklade, lebo i chvályhodný zvyk núkať návštevníkov pálenkami, vyšiel z módy.

Ale odvtedy ho Pataky navštevoval častejšie a žiadal zakaždým niečo ťažko splniteľného. Bolo dobre, keď chcel len nejaké skoramizovanie sluhu, pravda, odporujúce zákonom, ktoré za starého režimu slúžny bez všetkej ťažkosti vykonal. Nechcel si dať nahovoriť, že náčelník je nie takým pánom, ktorý môže v okrese urobiť, čo sa mu páči. Nakoniec bol Medzihradský rád, keď Pataky žiadal od neho len peniaze.

Bol šťastný, keď sa im podarilo predať majetok, ktorý mali v jeho okrese. Vďačne ich hostil v svojom dome dva týždne, kým neusporiadali svoje veci po odpredaji kaštieľa a pozemku. Pravda, jeho Johanka nechcela ani počuť o tom, žeby ona bola s Patakyovcami pod jednou strechou; odišla na ten čas na „súrnu“ návštevu k sestre, kým bývali Patakyovci u nich. Nemohla ich ani cítiť. Bola voči „tým ľuďom“ taká rozhorčená, že ani za sto rokov im nezabudne, ako hovorievala, čo proti nim popáchali.

Niekoľko mesiacov po odchode Patakyovcov dal si veľký župan zavolať Medzihradského ad audiendum verbum^[5]. Medzihradský nemal ani tušenia, čo s ním chce. Sprvu sa zhovárali veľmi priateľsky, až po dlhšej pomlčke, keď sa náčelník už chcel porúčať, odkašlal si trochu pán veľký župan a povedal:

— Istú nepríjemnú vec vám musím povedať. Bývalý župan Pataky roztrusuje o vás, že vás podplatil dvadsaťtritisíc korunami, za čo ste mu urobili mnoho všelijakých nezákonitých skutkov. Čo je na tej veci pravda?

Medzihradský s prekvapením potriasol hlavou a usmial sa.

— Je veru možné, že ten človek to o mne táral. Netajím, že som mu šiel v niektorých veciach poruke, ale len v medziach zákona. Veď sú akty tu a môžete do nich pozrieť, kedy sa vám ľúbi. A čo sa týka tých dvadsaťtritisíc korún, na to mám náhodou doklady pri sebe, — i vyšiel do predizby a doniesol odtiaľ aktovku, z ktorej vybral dosť hodnú kopu zmeniek, z nich vytiahol asi sedem-osem a podal ich županovi, ktorý ich poprezeral.

— Tak čo? Sú to zmenky na dvadsaťtritisíc korún, podpísané Patakym a jeho ženou a čiastočne len ňou samou. Tak teda vám dali zmenky namiesto peňazí?

— To si vy, pán župan, myslíte, že ma ten chlap skutočne podplatil! Ale nie! Tie peniaze som ja Patakymu požičal, a to šestnásťtisíc ešte pred vojnou, za čo ma on na nástrahy svojej ženy dal pozbaviť úradu a poslal na vojnu. Keď prezriete zmenky, uvidíte na nich poznámky, ktoré dokazujú, že sú staršieho dáta; ostatné zmenky, datované už po prevrate, sú dokladom na pôžičku, ktorú som mu dal v posledné časy a ktoré sú podpísané i jeho ženou. Ináč mám na to i svedkov, že som mu tie peniaze vyplatil, lebo som to zásadne vždy robieval, že som peniaze tým pánom len pred svedkami vyplácal. A teraz ten chlap o mne hovorí, že on mi dal peniaze, a vy to veríte! Pán župan, nevedeli by ste mi povedať, kedy a pred kým to hovoril pán Pataky?

Župan krútil hlavou.

— To je neuveriteľná dobrota od vás, že ste takému človeku šli nielen poruke, ale ešte i peniaze požičali! Pán náčelník, to je slabosť! Vysvetlite mi, prečo ste to robili?

Medzihradský vzal celý fascikel zmeniek a predložil ho županovi.

— Podívajte sa na tieto zmenky. To sú zmenky mojich bývalých a terajších kolegov. Robí mi radosť pomáhať tým ľuďom. Pri mojom spôsobe života mal som a mám peňazí dosť. Na nejakých stotisíc korunách mi nezáleží. Iní ich prehrali v kartách, ja ich prípadne utratím, pomáhajúc kolegom. Možno myslíte, že úžerníčim. Ľahko sa môžete presvedčiť, že beriem iba štyri percentá od pôžičky. Zato ma vyhodili z úradu tí kamaráti. Pataky je len takým mojím dlžníkom ako iní. Prosím vás ešte raz, povedzte mi, kto vám povedal, že ma Pataky podplatil a kde a od koho to počul.

— Rozprával mi to Körmöczi, ktorý cestoval v jednom kupé s bývalými županmi Patakym a Fehérom a s poslancom Švarcom do Pešti. Týmto hovoril, že naša administrácia je úplne skazená a že za peniaze u nás možno kúpiť všetko. Na dôkaz spomínal vás.

— Nuž vidíte, pán župan, najskôr spomínal ten pán aj kadejaké klebety, ktoré jeho žena potárala na moju ženu, aby dokázala, aká zberba hrá teraz u nás úlohu pánov.

— I o vašej panej rozprával čosi, pravdu máte.

— Pán župan, ja sa tomu človeku nedivím, pokladám to od Patakyho, ako človeka celkom ordinárneho zmýšľania, za celkom prirodzené a — boh vie — ani sa preto nemôžem naňho hnevať. Nám je ľahko odpustiť tým pánom kadečo, keď sme my na celej čiare nastúpili ich dedičstvo. Pobrali sme im úrady a majetky — už totižto, kto pobral. Ale oni nám nemôžu tak ľahko odpustiť bolesti, ktoré teraz musia znášať; my im skôr prepáčime, čo sme už pretrpeli, lebo veď je dulcis memoria praeteritorum malorum^[6]. My sme sa stali pánmi zo žobrákov a im sme hodili na krk žobrácku kapsu. On musí na mňa nadávať, hoci i luže, lebo si aspoň takto uľaví na duši pre celý prevrat, a nie práve pre mňa. Nevie napochytro vymyslieť inú históriu, a tak prekrúti na svoje kopyto moje pokračovanie s ním. Myslí si, že pred cudzími ľuďmi môže tárať o mne, čo chce, lenže tu nejde o moju osobu, ale o náš údajne mizerný spôsob úradovania, ktorý je, ako oni tárajú, omnoho horší, ako bol maďarský. Keď povážite, ako ja chápem tieto veci, tak musíte uznať, že v tom niet nijakej slabosti. Myslíte, že som sa mal na Patakyovcoch vŕšiť?

— No, to iste nie. Ale peniazmi ste ich tiež nemuseli kŕmiť.

— Nuž to je, pán župan, moja privátna pasia, v ktorej si ja nedám od nikoho predpisovať. Ja som sa chcel svojím spôsobom na tých ľuďoch vyvŕšiť a urobil som to podľa mojej mienky dôkladnejšie, ako by som to bol urobil opačným spôsobom. A z politického hľadiska som konal tiež správnejšie, ako keby som im bol dal možnosť žalovať sa na mňa oprávnene.

— Faktum je, že iste im pysky jednako nezavreli.

— Nie, to máte pravdu. Ale aby sa niekto tak správal, ako to urobil Pataky, je predsa len potrebná mimoriadna porcia ordinárnosti, s akou som ja nerátal. Jednako, keď vezmete do ohľadu celý spôsob boja maďarského národa proti nám, tak uznáte, že je pokračovanie Patakyho toho istého druhu.

— Máte pravdu, — pokýval župan hlavou na znak súhlasu, — jednako myslím, že vaša pani mala viac zdravého citu voči tým ľuďom ako vy.

— To sa zdá na prvý pohľad. Ja myslím, že pri lepšom rozvážení musí každý uznať, že som svojím konaním dal väčší oflinok ako hocijakou ostrou disciplínou, lebo keď porovnajú svoje správanie sa s mojím — čo musia urobiť hoci i mimovoľne — tak uznajú, že sa správali ako úplne bezcenní ľudia.