ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iľa Štopľovie sa nazdala, že keď sa vydá za bratranca ku maminej sestre, že tak dobre ani jednej neveste nebude, ako jej, a ľa, i teraz plače konča domu. Všetci v dome sú jej zlí. Mamina sestra, teraz už svokruša, celý deň žompári na ňu, svokor nedbá o ňu a muž Ondro volá ju len zdýchavičným koňom, preto, že ťažko dýcha — on je ešte najhorší. Ili ešte jednako by bol život na strpenie, keby v rodičovskom dome u Mravencov mala príchyľu, ale ani tam pre ňu nič dobrého. Matky nemá, len planú macochu, otec tiež nie taký, ako by mal byť, starý otec hocijaký-nijaký. On vždy len na peci leží, a už je ako by ani nebol človekom, ale zverom. Jie celé dni, pre nič iného viacej smyslu nemajúc. Nik nebol láskavý k Ili ani doma. Prisilili ju isť za Ondra, macocha aby sa jej zbavila, otec aby nemal starosti o ňu. Prinútili ju, hoci chcela iného: spodných Jana Mravencovie, s ktorým sa poznali od malička. No on šiel na vojenčinu a dotiaľ spravila rodina všetko toto nešťastie s ňou.

V dedine je živo. Vrava a smiech ozýva sa dookola. Po ceste škrabocú v čižmách mladé nevesty, odeté v sviatočnom rúchu — je nedeľa. Na ich tvárach je veselosť a Ili je tým ťažšie, keď vidí iné šťastnými. A ani je nie špatná Iľa. Vyrástla pekne; tvár jej je tučná, okrúhla, len to ju špatí, že má rapiny kde-tu po lícach. Pre ne jej nechce muž. I týždeň prejde, čo sa ani neobzrie na ňu. I teraz ide dolu dvorom popri nej, ale nepovie, ako muž žene, kde ide. Neprihovorí sa jej, neobzrie. Klobúk mu je na bok zacapený, ako mládencovi. Je vysoký, pevný a mocný — silákom ho volajú v dedine, a čo sa krásy týka, mať jeho vraví vždy, že takého čeľadníka nebolo iba ak medzi pánmi, ako on, a hoci slečnu bol by si dostal za ženu, ak by sa o to bol pokúsil. Akože by teda mal dbať o ňu, o zdýchavičného koňa?!… Iľa by sa nanovo pustila do plaču, keby nebola nato už privykla a keby ho ľúbila aj ona — no nechce ho tiež…

Iľa soberie sa dolu dvorom, ide domov ku otcovi — hoci ju ani ta nič neťahá. Ako šla popred dom dolných súsedov, stará Borgovka prihovorila sa jej so vzdychom:

„Kdeže ideš, Iľka?“

„K apovi!“

Borgovka vzdychla zas a ďalej nevraví. Druhá žena — sedelo ich tam viacej, v teplom večernom slnci sa kochajúc — spýta sa tiež čosi Ili a vzdychne tiež. Všetky súsedky sa jej tak so vzdychami prihovárajú, lebo každá vie o jej osude a srdce ženské zľúti sa nad ukrivdeným, čo by to bol priam Žid.

Iľa prešla pol dediny i dvor dolných Mravencovie kus okúňave — Jano, ktorého ľúbila práve včera prišiel z vojenčiny — a kročila k domu otcovmu. Postála pri dverách chvíľku, potom vošla. Otec Ilin, nízky, záduchľavý človek, telo ktorého bolo obrastené žltou srsťou, sberal sa strážiť dedinu: bol hlásnikom. Starý otec leží na peci tiež záduchom napadnutý, chorý a už viacej statok, ako človek.

„Kde idete, apo?“ prihovára sa Iľa otcovi, hoci vie, kde.

„Do dediny. Čože si prišla? čo ti je?“ povie on. Už tak navykol, že keď príde, neufá sa inému, len jej žalobám. „Tebe je plač chlebom — vidím už!“

„Ľa, nič… Starý apa sú zle?“

„Zle, zle!“ povie nato otec vľúdnejšie. „Veď sa im už nenadiví — majú sedemdesiat a vyše rokov. Dosť, oj dosť sa už nažili!“

„Zle, zle! Dýchať, dýchať nedá,“ zastene i on sám tam na peci, už polzver.

„Kdeže by vám i dalo, keď ste toľko halušiek zjedli!“ ohlási sa od stola macocha Ilina, Kata. Dosiaľ sedela tam, ničoho si nevšímajúc, ale stenanie starého vyrušilo ju z pokoja. Na poludnie navarila pre všetkých toľko, aby bolo i na večeru, i makové podkovky potajme pre seba, on načiahol sa s pece a zjedol všetko sám.

„A vraj chorí!“ Kata zafľočí ku peci. Dvanásť rokov, ako sa vydala sem a dvanásť rokov, ako tu všetci sa jej hnusia. Prvého muža mala krásneho — len to zle spravil, že umrel — a tento tu je ako jež.

„Oj dosť, dosť sa nafúkali, čas už za druhými, za otci!“ rečie syn starého zbožne a berie širicu s klinca, že ide preč. V tom padnú mu oči na tvár Ilinu, kde-tu rapavú.

„A ty povedz, čo ti je?“ riekol jej. „Ktože ti krivdil zas?“

„Ach!“ Iľa stiahne ústa, do plaču hneď hotová. Zprvu sa obrýkol — teraz nepovie. „Kto… tí čo inokedy!“ rečie potom. „Pýtala som si peniaze, že si kúpim krpce na žatvu. Dva roky minuly, ako som u nich, a ešte mi strapky nedali!“

„A ja som tu už vyše dvanásť rokov a nedal mi tento tu ešte nič otobôž!“ ohlási sa macocha. „Trp len, trp, ako aj ja trpím!“

„Čože vy trpíte? Vy rozkazujete; vy ste gazdiná. Vezmete si, na čo vám treba a koľko chcete,“ odpovie Iľa. „Ale mneže kto má dať, keď oni nie? Apo, nechybíte mi vy!“

„Čo?!“ skríkne Kata prudko. Ako by ju bol fľasol, tak sa vzbúrila. „Kde robíš, tam si pýtaj, a ak ti nedajú, nuž choď bosá. Predtým ženy nevedely o krpcoch, teraz nieto jednej, čo by ich nemala!“

„Aj vy ich máte!“ odpovie Iľa.

„Dajte mi vody a tie halušky, čo som nedojedol!“ ozve sa v to s pece hlas starého otca, ktorý už len v jedení mal všetko dúfanie, a potom zastene: „uf, uf!“

„Veď ste všetky zjedli, ešte aj naše!“ skríkne Kata zas ako fľasnutá. „Čože ešte chcete?… My tým nedorobíme… Ďuro, počuješ?!“ obráti sa k mužovi a tvár horí jej hnevom. Dvanásť rokov, ako musí opatrovať túto sberbu, a jej prvý muž bol krásny ako pán — dosiaľ jej srdce mrie, že ho porazilo.

Ďuro kvačká širicu na seba, neodpovediac žene, len vzdychá zbožne pritom:

„Oj, dosť, dosť sa už nafúkali, sedemdesiat i vyše rokov — čas, oj, čas už za druhými!…“ Vezme i palicu a trúbu a ide preč, neobzrúc sa ani o jednu viacej. O chvíľu už zavznel jeho spev na dedine, rozliehajúci sa mocne, ako rev ľva.

„Už by ste raz mohli ten pysk zatvoriť!“ spustila Kata vadu na starého, ako muž vyšiel z izby. „Dokiaľže budete ešte žiť? Načo ste tu?! Osohu z vás nijakého, len škoda. Zjete naraz, ako my dvaja cez celý deň, a robiť nič! Poberajte sa už!“ Kata ani pred mužom nedá úcty starému, ale keď sa ten odstúpi, pustí uzdu svojej zlosti cele. „Čo ja tým navravím, a nedbajú nič. Iný by sa bol zmárnil už len od toho!“ šomre zlostne.

Starý naozaj nedbá nič na jej jedy. Zavolá s pece zmužilým hlasom:

„Jesť mi dajte!“

„Berte sa už, starý, berte!“ skríkne Kata, zas väčšmi vzbúrená. Z úst sype sa jej zlorečenie, že žije a nič nedbá na jej vady.

„Nie sú blázon, aby vám k vôli prišli si o svet. Na svojom sú, nie na vašom,“ zastane starého otca Iľa.

Macocha teraz už spustí na Iľu krik a Iľa poberie sa domov. Čože má sem i chodiť, načo?

Dolu dvorom spodných Mravencovie idúc, zbadala pri jednej stajni štihlú postavu mladého chlapa stáť nepohnute. To je Jano, ktorý včera prišiel s vojenčiny, a ktorého ona ľúbila. Nestojí tam náhodou. Videl ju isť hore k otcovi a teraz ju tu čaká. Mesiac svieti, večer je vidný, no Jano zastal si do tône. Klobúk stiahol na oči, ako zlosynovia. Jeho zrak zpod striešky klobúka svieti zlostne proti nej. Iľa zrýchli krok. Nechce sa s ním sísť; bojí sa ho. On šiel za vojaka, a kým on slúžil — ona sa vydala za druhého…

„Iľa!“ zavznie jeho hlas pridúšaný, ale náružive, ako popred neho prebehla. „Na slovo!“

Iľa ako by nepočula, prebehne a neobzrie sa. Nechce sa s ním shovárať, lebo s nimi je už všetko skončené. K tomu dvor Mravencovie spodných je ľudnatý. Tri rodiny bývajú tu, plno je dvier v dlhom staväní, nevedno, ktoré kedy sa otvoria. Jano sa pohol. Že sa neohliadne, hnev zachvátil ho, jej neverou i tak roztrpčeného. Tak ani vyhovoriť vinu, ani pozrieť naň nechce viacej. Kročí za ňou s tvárou zapálenou; oči sršia mu nenávisťou. Mal by vôľu hoci zničiť ju. No v tom vrzlo i dvoje dvier; vo dvore nastal pohyb. Jano stisol zuby a zvrtol sa do koníc. Iľa poľakaná beží na cestu a tam, ako sišla proti krčme, zas ju čaká nepríjemnosť.

„Ľaľa, kde je môj zdýchavičný kôň!“ zavznely od krčmy oproti nej rozpustilé slová jej rozveseleného muža.

„Hahaha!“ ozval sa smiech jeho kamarátov. „A čo ho nepredáš, keď je zdýchavičný?“

„Ba ver’ je ona paripa, a nie kôň zdýchavičný!“ mieni Paľo Škrabákovie, mladý, pekný chlap, ktorý rád zašiel na bludné chodníčky, hoci bol synom dobrého gazdu. Hľadí na Iľu, ktorá schopila sa zas do behu, i pokyvuje hlavou s úľubou a uznale: „Pekná paripa!“

„No, ver’ by lepšie orala, ako na príklad náš Peja!“ povie tretí, mihnúc okom po behom odchádzajúcej peknej postave Ili.

„Tak si ju zapriahni — ta ti ju dám!“ smeje sa Ondro v dobrej vôli. Ale Ďuro Šimíkovie, už starší chlap, ktorý šiel z krčmy ako mak i koštovaný a niesol paklík dohánu v hrsti, ktorý bol by vzal Iľu za syna vďačne — dievča sa mu páčilo, malo pole a on štyrom synom nemá čo deliť, teda taká nevesta bola mu treba práve, a banuje za Iľou dosiaľ — pokrúcal hlavou nespokojne nad Ondrovými žarty a riekol:

„Ej, Ondro, krivdíš jej. Ani jeden poriadny muž ženu si pred svetom na posmech nedonesie, čo by aká bola!“

„A čo vy chcete, bačik? Čo sa vy stariete?“ naskočil naň Ondro, vystúpiac pred neho hneď. „Čo vás do toho? Vy… vy mamľas!“

„Ondro, poďme do krčmy!“ zvolá Paľo Škrabák, chytiac rukáv Ondrovej košele a ťahajúc ho. Vie, aký je Ondro, že iba to hľadá, na koho by sa mohol oboriť v svojej sile. „Čo budeme tu vystávať. Hybajme dnu!“

„Ej, aký si ty vladár, hneď nadávať!“ odpovie starý Šimíkovie Ondro rozhnevaný. „A tyže si čo? Nuž ver’ ti to poviem, že si Iľa inakšiehe muža zaslúžila, a že si jej ty nikdy nebol hoden!“ Odvráti sa k odchodu.

Ondro vytrhol si kabanicu z rúk Paľových, odstrčil mládencov od seba a skočil pred starého s očervenenou tvárou.

„To mne vy vravíte, bačik?“ skríkne s vyhrážkou.

„Ondro, poďme dnu; hybajte, chlapci, do krčmy!“ kričia mládenci. „Bačik, neshovárajte sa s ním!“ radia i starému.

„Ba ver’ mu poviem do pravdy, tomuto mocnárovi, lebo sa už nechce báť nikoho. Predvčerom mi zahnal voly do ľadníka, a keď som mu vravel, smial sa mi do očú, ako bláznovi. Veď sa už nazdá, že je celá dedina jeho — taký somár!“ I odvráti sa s opovržením. No Ondro skočil k nemu a capil ho dlaňou po hlave, že mu hneď klobúk odfrkol s plešivého temena a zakotúľal sa do jarku.

„Ja vám dám, čo ste aj starí!“ kričí Ondro napálený. „Do mňa sa starieť, mne nadávať, mne!“

Chlapci skočili na ochranu starého — jedni Ondra obklopili — zodvihli mu klobúk, vtlačili na temeno a násilne vedú ho zo dvora krčmy.

„No, čakaj, no, čakaj, no, čakaj!“ kričí starý Šimíkovie a šklbe sa z rúk mládencom, chtiac sa, ako do ohňa, slepo vrhnúť na Ondra. Ondro však nedbajúc viacej oň, hodil hlavou ako mocný lev a vošiel do krčmy. Zastal tam hrdo na prostried izby a vraví:

„Pani krčmárečka, tri litre vína sem! A oni, pán krčmár, pán Grilus, karty nech hľadajú. Chlapci, zahrajme sa! Kto z vás vie mariáš alebo na tromfa?“ obráti sa panovite ku kamarátom.

„Ej, Ondro!“ povie v to k nemu prišlý Ďurko Hanuskovie, čeľadník veľmi poriadny, černooký. „Toho bačika si predsa nemal udrieť — starého človeka!“

„Čo? Ešte sa mi i ty staviaš?“ zvrtol sa k nemu Ondro, hneď napálený. „Mne bude niekto rozprávať? Keď je starý, nech má rozum a nech sa nemieša do druhého… a ty, žačkov, von!“ Ondro schytil za kabanicu Ďura a vyhodil ho pred dvere krčmy. Chlapci sa zasmiali, ktorí radi mali také žarty a komu záležalo na jeho priazni.

„Ej, má ten človek silu!“ chváli pán krčmár, pán Grilus, s potešením hľadiac na Ondra, tiež milovník žartov čo akých. „Svaly ani štrangy na zvonoch. Ty si Ondro, azda najmocnejší v dedine!“ povie, k nemu sa obrátiac.

„Sa nazdám!“ vetí Ondro sebavedome. „Nech sa idú boriť, pán Grilus; sprobujme sa my dvaja!“ I vysukuje rukávy košele po svalnatých rukách. Krčmár sa odvrátil rýchle a ide za púdlu, že vyslúži, o čo ho pýtajú.

„Však si netrúfajú?“ povie Ondro víťazne. „Víno, karty, cigary sem. Chlapci, sadajte za stôl!“

„No, kosti si dolámať nedám preto, aby si ty ukázal, akú máš silu!“ povie krčmár a predkladá pýtané. Ondro čiahol rukou za všetkým a pritom vraví mládencom:

„A poriadneže sa držte, lebo kto ma nahnevá, tomu hneď touto päsťou nos odrazím!“

Chlapci sadajú vesele. Niektorí hodia mu slovo-dve žartom na vyzývavé slová, niektorý pomyslí:

„No len, no! Ešte podlomí čo-to tvoju silu!“

„A načo tými handrami zakrývajú okná!“ zavolá Ondro krčmárke, ktorá zacloňovala obloky. „Nech vidí dedina, že sa zabávame!… A ty, Anička, poď sem medzi nás!“ povie v to neveste Krpcovie, práve prišlej s krčiažkom pre pálené. Ondro hodí ohnivý pohľad na jej pekné, hladké líca. „Aká si mi krásna!… Nezaťahujú okná, krčmárka. Ja sa nikoho nebojím!“

Iľa mezitým pribehla domov, zapálená v tvári. Poutierala oči pri dverách — Ili je plač chlebom — prvej, ako otvorila ich, a vstúpila do chyže. Doma u Štopľov je ľudu tiež veľa. Traja bratia bývajú v jednej chyži. Tri gazdiné varia, tri rodiny sú pospolu. Už sa čajsi nepracú do domu. Najmladší brat, ktorý dostal najmajetnejšiu ženu, každý deň pozerá miesto vo dvore kde si postaví chyžu, keď mu dvaja chlapci vzrastú. A to už pozde nebude. S pomocou Božou staršieho syna ožení už čosi-kamsi. Najstarší brat je vdovcom. Syna oženil a teraz nevesta spravuje domácnosť. Tú Turkyňou prezývajú, že je nevľúdna. Tvár jej je ako zo skaly; nezasmiala by sa za groš aj za týždeň. Stredný brat je otec Ondrov. — Dve gazdiné ešte kutia čosi okolo hrncov, ale Ondrova mať sedí na lavici pri stole s knižkou v ruke. Chodieva rada do kostola. I dnes bola na kázni aj na večierni, ale zato ešte i doma sa veľa modlí.

„Mamo, Ondro je v krčme, pije s mládenci!“ povie Iľa hneď, ako vstúpi do izby. Bežanka — tak volajú mať Ondrovu, že od Bežanov pochodí — pozrela od knižky na nevestu, vyrušená. Keby jej iný oznámil o synovi, vstala by hneď ustarostená, no na Iľu sa len nahnevá.

„A čo ty máš do toho; čo mne ty to vravíš? Či za tvoje pije?“ Bežanka nechce nevesty a sto ráz obanovala, že vzala Iľu synovi.

Iľa zamĺkne, domáci tiež nestarajú sa do reči. Nechcú súdiť, ani prisviedčať, aby nepriateľstvo nepovstalo v dome. Iba muž Bežankin, na lavici ležiaci, zakašľal zle dotknutý. Jemu žena, mohol sa i pretrhnúť v robote, nežičila jedného šestáka na zábavu nikdy, ani teraz nedá, škrhľaňa, na dohán, dosť ráz len krumpľovú vňať fajčí, a synovi prehliada, hľa, všetko!

„Čože by si ty jeho súdila?“ povie Anča-Bežanka neveste. „Keby si bola žena kaľavná, na svet súca, tak by on nechodil z domu za zábavkami. Ale akáže si ty? Veď ti všetko apovo pokolenie mrie na záduh — aj ty tak skončíš!“

„Čože by si sa ty ohlásila?“ vraví Anča rozhorčená ďalej, hoci nik sa jej neozve. „Vari má isť s tvojím apom spievať po dedine? Veď mi je to za pobožnosť, tá tvojho apova! Spieva a hľadí, kde by čo mohol uchytiť. Však sa dosiaľ smejú ľudia, že teraz tri roky v meste húsa uchytil.“

Zas mlčí každý. Domáci sa nestarajú, lebo ich do toho nič. Len starý odŕha na lavici, ktorému prišlo do umu, že i ženina pobožnosť neplatí veľa: spieva, modlí sa, do chrámu Božieho chodí pilne, a každý v dome vie, aká je prchká.

„Vari si doniesla statky do domu, že chceš rozkazovať?“ pokračuje stará Anča neuspokojená ešte vždy. „Že máš nabité skrine hábami, čože je mne z toho? Že máš voly na úžere, že máš tri stotiny požičané u Javorcov, čože je mne za osoh? Či si ich dala mne do ruky, ako by sa patrilo dať mame — sestre maminej? Že máš pole… my nevieme, že ho máš, keď je len ako v árende u nás — keď je na teba zapísané!“

Všetci v izbe skrútili oči ku vraviacej a muž zadivený i odkašľať zabudol. Nuž a na kohože do čerta má byť Ilino pole zapísané? Nik nechápe… A či nie dosť, že Iľa dala do ich volov 200 zlatých a krava je tiež jej, ktorá ich a najmä jeho, suchotinára, mliekom živí?!

„Ty si mne len tak ako slúžka, ešte horšia — ako podnoža!“ dokončieva reč Bežanka s nemilosrdnosťou. „Len pre tvoje manie, pre nič iné, som ťa vzala synovi… a keď mu to nedáš, takže si mu načo? Ešte len to poviem, že keď som mala isť za tou vecou, aby si ty išla za môjho Ondra, tak som si mohla radšej obe nohy dolámať. Lebo ťa on nechcel a zato sa mi rozblúdi teraz. Bože, a taký chlap!“ Bežanka zavrie knižku; modliť sa už nebude, nemôže, tak ju nevesta pobúrila. Odloží knihu na poličku a ide za synom. Iľa, ako sa zavrely dvere za svokrušou, vstane tiež. V taký čas, keď príde z krčmy opitý Ondro, bíjava ju. Teda odprace sa radšej, aby mu nebola na očiach. Zakrútila sa do obrusa a vyšla na konicu do sena. A ako ľahla a prešla mysľou tento deň, plný krívd ako každý, jej myseľ pristavila sa na chvíľku, ako videla Jana Mravencovie stáť pod stajňou, vrátivšieho sa teraz s vojenčiny. Potom predstúpily jej pred ducha časy dievocké, na ktoré už dávno nemyslela, i ponorila sa mysľou do nich… Tu zavznely na dvore hlasy vracajúcej sa svokry a Ondra.

„No, viete, mamo,“ počuť hlas Ondra podtrundženého, „ja sa ani vás nebojím… ani nikoho. Teraz som šiel s vami, ale aby ste viac pre mňa neprišli, nech sa to viac nestane, aby to bolo posledný raz, lebo… lebo — ja viem, čo robím!“

„Veď ja nedbám, čo aj vypiješ, syn môj, ale doma,“ odpovedá mať. „V krčme sa kdeaký-hociaký staví, padneš do zlého kamarátstva… však aj teraz zabával si sa s Paľom Škrabákovie — a či vieš o toho chodníkoch?… A ktože ťa vychoval, kto odieral nohy, aby ťa vymanil aj zpod vojenčiny? Veď si ťa držím, ako v hlave oči, a že by nemala slova do teba?!“

„Čušte, mamo! Čo budete toľko kartovať? Ja sa nikoho nebojím!“

„No ja som nie Iľa! Keď chceš kričať, krič si na ženu, s tou rob, ako chceš. Ja som ti matka!“

„A kde je ten zdýchavičný kôň?… nech ju dobijem!“ skríkne on.

„A či ja viem, kde je a kde chodí? Ani to jedenie nezaslúži a ešte pýta krpce na žatvu!“

„Dám jej ja krpcov! Slečna! Bojí sa, že by jej strnisko fajnové päty dopichalo? Žena?… to je vaša, nie moja. Vy ste si ju vybrali, ja som jej nechcel. Robte si s ňou, čo chcete — ja si najdem inú, čo sa mne bude páčiť!“ a opilým umom blisla mu Anka Krpcovie hladkej tvári, čo bola prišla do krčmy s krčiažkom.

„Ah jáj, pre Boha, Ondro, čo to zhutuješ?“ zdúpnela jeho mať, „čo to hútaš?“

„Čo hútam, to hútam, že si najdem ženu po vôli a vy ani slova!“

„Nuž a Iľa? Odženieš ju?“

„Ja som si jej nevzal, vy ste si ju brali. Tá bude vám a ja pôjdem za druhou!“

„Rozsobášiš sa… či čo?“

„Čo by sa ja rozsobašoval? Tá vám ostane. Vy ste si ju vybrali — majte si ju. Ja si druhú zaopatrím!“ A do umu zas mu prišla Anka hladkých líc.

„No iba sa poď vyspať, už vidím, že máš v hlave viac, ako ti je načim, že vravíš bláznovstvá,“ vraví Bežanka a zavedie ho do izby. On kričal ešte chvíľku, no skoro pritlačil mu oči sen. Mať jeho sadla na lavicu konča jeho hlavy a pozerá na spiaceho syna. Je krásny. Líca sú mu červené — zdravie a sila srší z jeho tela. I medzi pánmi málo taký sa vyvrhne, ako on. A Bežankino srdce jednako žiaľom sa úži. Tak jej je, ako by išli v ústrety čomusi zlému a nemôže sa tej myšlienky striasť. Dosť sa i modlí. Kde by sa i nebála Anča? Ondro vystáva z domu — dáva sa na blud!

„Bože, Bože!“ vzdychá, ruky skladajúc. „Zachráňte mi ho — vyslyšte ma! Veď som naveky bola pobožná. Modlím sa vždy, chodím do kostola každú nedeľu. Chudobný človek neodíde od mojich dverí bez daru. Usilujem sa robiť všetko tak, ako je v prikázaniach. Chodím na spovede do roka i štyri razy; uznám, ako ten publikán, že som hriešna… Ale tomu všetkému, že sa rozblúdi, je len Iľa vina!“ myslí s nenávisťou hneď zatým. „Ona je nijaká. Nevie si muža pripútať k sebe, zato ide za svetom!“

*

Bežanka s nevestou vyberajú zemiaky na poli; jeseň nastala. A ako slnce vyšlo — iste i zapadne — odvtedy naveky nahovára a mučí nevestu, aby svoje pole na Ondra dala prepísať.

„Prečože by si ho nedala?“ vraví jej vari už po desiaty raz. „Kohože máš iného bližšieho? My rodičia dáme naň prepísať svoje, aby po našej smrti neplatil pozostalosť, nuž naraz aj s tvojím by sa prepísalo. Ak umrieš, lebo človek nevie, čo sa môže pridať, hoci si i mladá, už ti je on len najprednejší!“ Bežanka postojí, vystrúc sa, aby si oddýchla. Prejde očami okolo po svete. I druhí ľudia vyberajú. Čas je krásny, povetrie čisté. Počuť otĺkanie motýk o skalčie a vravu žien. Na tretej zemi, kde vyberá Zuza Židákovie, deti nakládly ohňa, aby si napiekly zemiakov. Dym sa stele ponad zeme a zapácha suchou ráždinou. No Bežanke, čo sa aj prizerá okolo, inde rozum chodí. Myslí na syna. Odišiel ráno a nik nevie, kde. Otec brhle tu na zemi, vše kope, vše ľahne ku skladu na trávu. Telo mu je vycivené, no Bežanka nie o neho sa bojí, ale o syna.

„Poradím sa,“ odpovie Iľa svokruši a vystrie ľadvie tiež. Poobzerá sa dookola, no myslí na Ondra i ona. Čože i on nevyberá zemiaky s nimi? On hajdúši, a oni sa tu krčia od rána.

„Čože sa máš radiť a koho? Ja som ti najbližšia a aj ten muž by ťa radšej mal, keby videl tvoju vďačnosť.“

„Pôjdem na faru.“

„Na faru? A čože by si s tým na fare chcela?“ povie stará Anča nahnevane. „Či som ti ja nie bližšia, ako i pán farár? Čože by sa aj oni do toho stareli?“ Bežanka sa nahnevala, ako by bola už istá, že pán farár nebudú na jej strane. A nežiada ničoho neslušného, Ili sú oni najprednejší, hoci má i druhú rodinu takú blízku, lebo ju vzali Ondrovi. Povýšili k nemu, a on si mohol vziať hocikoho… A Iľa dlho žiť nebude, keď má záduchľavého otca, mať tiež skoro umrela — Ondro zdravý, mocný ako buk. Bože, Bože, len ho priveď čím skôr domov!

Ku dvom na zemiačisku pribehla chudá žena, menom Dudovka. Tvár má ťapkavú akúsi a pehavú veľmi. Kope i ona, tuto vyššie na tretej zemi.

„Tetka, prišla som vám čosi povedať!“ rečie a pozerá po vahanoch na zemiaky, i pochváli ich veľkosť a krásu.

„Čože chceš, Anička?“ spýta sa Bežanka vľúdne a prestane kopať. „Pekné požehnali Otec nebeský!“ dodá na chválu zemiakov.

„To som vám prišla povedať, tetka, čo si nedáte lepší pozor na Ondra. S Paľom Škrabákovie sa priatelí…“

Tvár starej Anči sa premenila, zvážnela a schladla.

„Preto je Ondrovi Paľo nie hneď kamarát, že sa zabaví raz, dva razy s ním!“ povie urazená. „Preto sa ja nebojím, Anička!“

„Tetka, aj naši chlapi spomínali už viac ráz, že sa do zlej spoločnosti dáva váš syn. Veď viete, ako robí Škrabák, že mu ver’ už chýr ide aj po iných dedinách.“

„Ajáj, nuž a čože spravil aj ten Škrabák takého veľmi zlého? Zato, že vzal z parády Židom v sklepoch fľašu rumu, alebo kravadlo na väzy — to je nič, to len zo žartu, len s pestva. Pováž, Anka moja, ale v našom dvore Štopľovskom sa taký ešte nevyvrhol, čo by chodil po zboji. Nie v našom dvore, a dosť nás je ľudu v ňom! Preto si sa mohla neustávať sem, Anička!“

„Veď reku, či viete o tom… som len…“ habká Anička zahanbená. Postojí tam ešte, povie dve-tri slová o inom a potom odíde. Ale Bežanka, ledvaže bola tá tak ďaleko od nich, že nepočula, čo sa ony dve shovárajú, oddala sa do nevesty:

„Či si počula, muž ti blúdi a ty, drumbľa, nič nedbáš? On chodí celé večery kto zná kde, a ty sedíš doma spokojne! Aj včera bol do polnoci preč a ty si spala!“ stará Anča hodí s hnevom hrsť zemiakov do koša, ale by ich najradšej Ili do hlavy, taká je vzrušená.

„A čože som mala robiť?“

„Mala si isť za ním, ako iné ženy robia! Kdeže je i teraz? Ráno zahnal voly k voloviarovi a dosiaľ je nie tu — pomaly bude večer. Ale tebe nepríde na myseľ potrápiť sa oňho a isť pozrieť, kde je!“

„Aby ma dobil!“

„Aj iné dobijú a idú za mužmi jednako! Veď dosť máš toho tela, čo ťa i dobil. Chrbát ti je ani stôl široký — nie si zo zlata! Aj to pole čože nedáš naň prepísať? Veď povedal i včera, že nemá ani vôle okolo neho robiť, keď je nie jeho!“ Hlas Ančin je rozhorčený. Tisíc ráz obanovala, že vzala túto mulicu synovi. Ona je vina, že sa rozblúdi. Srdce chveje sa jej v tele strachom o neho. Predtucha zla hroziaceho im morí ju, že jej i kropaje potu vysadnú na čelo. Ani obstáť nemôže na zemiach. Šla domov, hoci slniečko ešte vysoko svietilo. Ale Ondro ani večer, keď sa aj Iľa vrátila, nebol doma. Bežanka rozkázala Ili, aby šla za ním, ako iné poriadne ženy robia. Iľa vzala obrúsok a vyšla na dedinu. Najskôr šla na faru poradiť sa pána farára, či by naozaj nemala zeme na muža dať prepísať, on jej je vari jednako len najbližší?! Potom šla ku svojmu otcovi.

„Taže mi choď i s tvojou svokrou do Sitna!“ zarútil ju on nijaký-hocijaký, keď mu žiadosť Bežankinu rozpovedala a spurná macocha neodpustila jej tiež:

„No len sa ta predaj so všetkým činom, ty ovad!“

Iľa vyšla aj odtiaľ a postála na dedine v myšlienkach. Nevie, či a kde isť za mužom. Ale ak ju dobije? A tá myšlienka, že ju dobije, hoci má Iľa chrbát široký ako stôl, rozhodla v nej, že nepôjde nikde. Nie je Ondro ihla — neztratí sa! Nebude sa motať za ním, nemá sa prečo veľmi trápiť oň — zlý je k nej. Veď mu je len na posmech, na nič iného. Ako ani muž, ale pán slúžke. Iľa sobrala sa do Bežanov, kde má rodinu po materi. Tam bývajú jej dve sesternice, u nich dávno už nebola, ide k nim. Večer je teplý, ale tmavý. V oknách sa ledva svieti, ľud skladá sa na pokoj; zaspí o chvíľu celá dedina. Proti Ili vo tme zavzneje klopot konských kopýt, blížiacich sa. O chvíľu rozoznáte čierne kone a postavu chlapa v širici ukrúteného kráčať vedľa nich. Ako sblížili sa celkom a pozreli jeden na druhého, Iľa cúvla v bok a on v tej chvíli schytil jej ruku.

„Iľa!“ vraví tlumene ten v širici hlasom zrazu vzbúrenej vášne, ruku tuho jej stískajúc, druhou pristavil kone (kopytá zatíchly). „Čo si mi to vykonala?!“

„Jano, pusť ma! Ľudia nás zbadajú tu!“ povie ona, ruku si svobodiac rýchle.

„Prečo si mi to vykonala? Prečo si šla za druhého? Či si mi nesľubovala, keď som odchodil, že svet pominie, ale tvoja láska nikdy?!“

„Čo sa stalo, viac sa neodstane. Už je s nami po všetkom, už je koniec! Pusť ma, ľudia nás vidia!“ A srdce Ilino ľakom sa trasie.

„Koniec! Ty si koniec spravila. Nečakala si ma; šla si za druhého. Či ti je ten lepší, ako by ti bol ja?“ vraví on s hnevom a horúcim dychom ovieva jej tvár, upierajúc plamenný pohľad na ňu.

„Jano, nehnevaj sa! Neboli sme si súdení. Nikoho som nemala, čo by ma bol zastal. Ty si odišiel — nik nám neprial… Už je všetko daromné!“

„Hej, keby bol vedel, čo mi ty vykonáš! Mala si sa zoprieť; nikoho na silu pred oltár nezavlečú!“ vraví on vášnive.

„Mne už daj pokoj… tým sa nenapraví. Ja som už ta zakopaná na večnosť, aj teraz, aj vždy som bola. Veď vieš, ako bolo so mnou i doma pri macoche. Nehútaj na mňa — ožeň sa s druhou!“ vraví Iľa a peru zasekuje tuho do zubov, kým oči zvlhnú jej.

„Čo?!“ zasipel Jano a tak stisol ruku Ilinu, že temer skríkla. V tú chvíľu však ozvaly sa kroky rezko prichodiacich ľudí. Jano pustil ruku Ilinu; ona schopila sa preč a on vyšvihnúc sa na koňa, odcválal ďalej.

„Či je to nie Jano Mravencovie?“ bolo počuť hlas Ilinho muža.

„Ba veru on, ide s koňmi domov,“ povie druhý hlas.

Iľa bežala dolu dedinou a ani nezbadala, len keď prišla do ich pitvora, že je nie u Bežanov, kde chcela isť. Vstúpila trasúc sa na tele a ledvaže zatvorila dvere za sebou, prišiel i Ondro. Bol zakrútený v širici a pod ňou skrýval čosi dlhého, rukávy širice plné niečoho. Ondro složil to na lavicu a oči jeho hneď pohľadaly tučnú, kus rapavú tvár Ilinu, ostro zabodnúc sa do nej.

„Kde si bola?“ zvolal zhurta na ňu.

„Kto? ja? Kde by bola? Na fare a u apu… Ale ty kde chodíš, to!“

„A s kým si bola?“ skríkol on panovite.

„Na fare? Sama.“

On zaškripel zubami, zaťal päsť hroziac sa, a kričal:

„Žena, daj si pozor, dolámem ti hnáty; žena, krv potečie!“

Tu skočila Bežanka do reči. Dosiaľ obzerala za chrbtom synovým, čo doniesol v širici, a jej tvár od toho vzrušila sa veľmi. Oči svieťa jej neobyčajným leskom.

„Tak si jednako bola na tej fare!“

„Bola som… a povedali mi pán farár, že to nik z nás nevie, kto kedy umrie a kto skôr, či ja, či Ondro. Aby si čiastku neprepisovala na druhého,“ povie Iľa odhodlane.

„To povedali?“ Starej Anči zapálily sa oči novým leskom. Duša sa jej naplnila horkosťou. Teda na stranu Ili zastali si pán farár… proti nej! A ona každú nedeľu chodí im do kostola, počúva ich kázne. No, veď ju môžu čakať od týchto čias; za pol roka neukáže sa tam! Nepovie neveste nič, ale obráti sa k synovi, ktorý vyberal čosi z rukávov širice a kričal:

„Deti, kde ste?“ obzerá sa za deťmi tej, čo ju Turkyňou prezývali. „Doniesol som plné rukávy jabĺk, hrušiek, broskýň… Tebe, zdýchavičná, nedám nič!“ povie, žene vrhnúc slovo.

„A kde si to vzal, Ondro?“ spýtala sa ho mať. „Deti spia!“

„Kde? Kde bolo! Na majeri v grófskej zahrade. Tam je ovocia ako tmy; aj strážia ho. Ale sme sa my nebáli. S jedným dvaja ľahko si poradia… ešte sme mu aj flintu vzali!“ chváli sa Ondro, a oči len tak hrajú mu rozkošou.

„To nebude, syn môj, dieťa moje, dobre!“ povie stará Anča, krútiac hlavou a predtucha zla zasa zmáha sa v jej srdci. „To si spraviť nemal! Flintu najdú u teba… či vieš, čo platil Jano Kosenkovie, že držal flintu a žandári mu ju našli? Takým činom i do temnice prídeš!“

„Aj, haj! Na flintu ste mi nedali, nuž vzal som si. Čože je to? Veď som neukradol vola?! To je ani krádež nie, čo len flinta, a tam ich majú dosť! I sto som videl v zámockom pitvore na stenách povešaných…“

„A načože ti bude?“

„Budem poľovať! Poľuje ich dosť v našej dedine. Hádam zajace aj pre nás Pán Boh stvoril, či len pre pánov?“

„Kto má pas na poľovačku — tomu!“ ozve sa Iľa poľakaná tiež. Žena len čo počuje slovo flinta, už ju var vychytí.

„Ešte aj ty, zdýchavičný kôň?!“ schytí sa Ondro. „Hneď ti kosti dolámem. S kým si sa shovárala na dedine, ha?! Žena, potečie čiasi krv!“ I zdvihne päsť hrozive.

Bežanka zľakla sa, že sa oborí na Iľu, aby tiekla tá krv, i zachytí mu ruku s krikom:

„Jaj, Ondrík, duša moja, nebi ju!“ prosí ho úpenlive. „A ty choď, choď preč, kým sa uspokojí!“ volá i na nevestu s úzkosťou, ktorá kto zná prečo ani sa nehla.

„Pusťte ma!“ šklbe sa on. „Nech ju dobijem, nech ju zabijem. Zastrelím ju tou flintou — ju prvú! Načože mi je? Načo ste mi ju na krk vtisli?… a ešte že by ona dlhšie žila ako ja?!“ Na toto Ondro tak sa napajedil, že, vytrhnúc sa z rúk materi, rútil sa na Iľu, učupenú v kúte, aby ju hneď zničil. Bežanka sa hodila medzi nich. Na veľa dal sa utíšiť. Odvrátil sa od ženy a nepozrel viac na ňu. Sadol za stôl; Bežanka naliala mu večeru na mištičku. Ondro sa najedol, potom ľahol na lavicu a zaspal hneď. Nastalo ticho v izbici. Ostatní chlapi spia už kde ktorý, dennou prácou unavení, len ženy riaďa a upratujú ešte v kuchyni. Bežanka sadla neďaleko spiaceho syna, podľa častej obyčaje svojej. Pozerá naňho, zdravo odfukujúceho, červeného, a tvár jej je zamračená. Na aké cesty sa to dáva zas? Flinta, poľovačka — zbojstvo! Veď si už ani rady nevie so sebou. Zapára do každého, neuctí starých — jej nepočúva. Ozaj, čoho sa ešte dožije hriešna mať?!

„Veď by si si ty mala muža skazovať,“ osopí sa na Iľu v kúte učupenú, „hľadieť naprávať, privábiť k sebe. Lebo je len preto taký rozvírený, že si ty nijaká. Čože sa i teraz krčíš v tom kúte? Zasa si chorá. Iba toho veľa tela daromného na tebe!“

„Hriešna, hriešna mať, načožesi mu túto mulicu, tohoto otroka, túto drumbľu na krk zavesila?!“ myslí si plačúc v duši preto.

Iľa skrčí sa ešte väčšmi do kúta a neodpovedá. Nie je chorá, nič ju nebolí, len srdce pre všetko to, čo musí znášať tu. Zamĺkne i Bežanka. Složí ruky a ponorí sa v duchu do modlitieb, lebo už ak Boh nepomôže, tak nepomôže nik — oni nad synom nemajú vlády.

„Pamätajte, ženy, to vezme zlý koniec!“ šeptaly si domáce, pokyvujúc hlavami a uznajúc veľkosť úzkosti Ančinej.

*

Zima nastáva. U Štopľov ľud do domu sa tisne. Čo je aká malá tá izbica a čo aká chatrná, von nenastojíš. Stredný brat, otec Ondrov, zas väčšmi pokašliava. Povaľuje sa po laviciach, jie len mlieko a už izby neopustí, len keď ho na jar slniečko vyvábi, ak ho dotiaľ Pán Boh neodvolá. Ani fajka mu už nechutí a plná je dohánu; nieto v nej stebla zemiakového. Syn sa smiluje nad ním, donesie vše jeden-dva paklíky. Vše kúpi i žena… ako by krotla v posledné časy.

Ženy začínajú priasť; teraz tiež sedia všetky štyri doma pri prasliciach. Chlapi šli na kapustu do mesta — je trh. Hodiny bijú deviatu, mali by už aj doma byť… a stará Anča má už čelo sperlené od potu. Zlá predtucha trhá jej srdce… či Ondro opäť nespraví také, čo by nemal? Flintu skryla, darmo ju hľadá každý deň — na poľovačke sa nezastrelí. Lebo Bežanka už len zlé veci očakáva. Ondro počína zle robiť, ale i straší ju každý. Predvčerom prišla kmotra Ťapkuľa s výstrahami, dnes druhá. A zle robí Ondro naozaj! Ktorýsi deň zbadala, že čosi kryl pred ňou, obzrela to potajme, i videla údenú šunku, takú, ako predávajú po sklepoch, zaviazanú v handre. Kde to vzal? Každý krajciar je u nej… ona mešca z hrsti nepopustí.

Dnes ráno šiel veselý z domu. Ako sa obliekol a hodil širicu na plecia, klobúk zacapil na bok hlavy sťa mládenec, predstúpil pred ňu smejúci sa so slovami:

„Mamo, peniaze na kapustu ancvaj!“

„A koľkože ti dať, syn môj?“ spýtala sa ho ona. Ako v každom poriadnom gazdovstve, i u nich je tak, že žena opatruje groš. Vyčítala mu z mešteka a nemohla odtrhnúť pohľadu od neho, taký prekrásny zdal sa jej a tak ju hľadieť naň vábilo — ťahalo. „A taže len po spravodlivej ceste, Ondro môj, prosím ťa, dieťa moje… no vidíš, už ťa i prosím… aby si do nešťastia neupadol a mne na staré dni hanbu a žiaľ nedoniesol!“ naúčala ho s nesmiernou láskou a úzkosťou. „Čože si si to šeptal včera konča domu s Paľom Škrabákovie? Videla som vás!“

Ondro sa zasmial a nechcel o tom ničoho vedieť. Oblapil si mať za väzy a vravel:

„Ale netrápte sa, nevravte toľko, nekartujte! Dáte peniaze a dosť!“ Shrnul ich so stola, zatlačil pyšne klobúk nad oči, a šiel. Od dverí riekol žene:

„A ty, zdýchavičný kôň, najlepšie keď zdochneš do večera!“

Ešte sa vrátil, premenil klobúk za čiapku a ešte raz povedal materi:

„Mamo, nič sa nekatujte pre mňa!“

Na toto myslí stará Anča a tak zatúži za synom, aby už tu bol, že to strpieť nemôže. Na staré líca vysadne jej červeň, čelo perlí sa jej potom od nepokoja. Aby si srdcu obľahčila, oddala sa do nevesty.

„Ja už nikdy neviem, čo si ja s tebou počať,“ vravela rozhnevane, od strachu pre syna. „Veď ťa preto ten Ondro nechce, lebo tú čiastku nedáš na jeho meno prepísať!“

Iľa trhla sa z myšlienok. I jej myseľ bola práve tam, ako ráno odchodil muž a ako jej povedal na rozlúčku, aby do večera zdochla. Srdce zachvieva sa jej ľútosťou; nerečie nič svokruši. Domáce ženy zunovaly to už tiež počúvať. K tomu obe sú v srdci na strane Ilinej, no nechcú to ukázať pre pokoj v dome. Turkyňa, vrtiac vretenom, aby o inom bola reč, povie Mare, žene najmladšieho brata:

„A prečo tú Zuzu Kertíkovie nedajú za dolného Paľa — neviete, tetka?“

„Prečo? Pre roky, že je ešte veľmi mladá,“ odpovie hneď a zaraz Mara, rada tiež, že bude o inom reč. „Ale ja si hútam, že je to len tá príčina, lebo ju držia za môjho Ďurka!“

„A či ju vy vezmete?“ spytuje sa Turkyňa, zazívajúc. Už by šla spať, prala dnes celý deň… uzimila sa, ale že je i jej muž na kapuste, musí dočkať, kým sa vrátia s trhu.

„Neviem ešte!“ odpovedá Mara veľmi vážne, s úmyslom rozvravieť sa o tom, i poradiť sa. „Nechcem reči robiť, ani vy, ženy, pred nikým nevravte, ale ten rod Kertíkovie sa mi nepáči… aj dievča len také!“

„Ver’ len také!“ zastarie sa Bežanka, ktorá v duchu modlí sa za šťastný návrat syna ustavične. „Ber si, Mara naša, dievča kaľavné, dokonalé, na svet súce. Akýže aj ja mám osoh, ľa, s touto kladou!“ I zazrie k Ili. Ona mrie strachom o syna, a Iľa pradie spokojne. Vše zazíva, vše sa vytiahne a na tvári vidno jej žiadosť isť spať. Vie Bežanka i to, že jej Iľa ani neodpovie, ani sa nevyhovorí — tak robí naveky.

„Ale, tetka, dosť sa ona usiluje!“ povie Zuza-Turkyňa, hoci je zvykom, kde viacej rodín v dome býva, nestarieť sa do hádok súkromných. „Ja ver’ neviem, čo sa vám na nej tak nepáči — už prepáčte!“

„A tebeže čo prišlo do mysli, že ju zastávaš? Čímže si ťa privábila?“ povie ostro Bežanka, pozrúc k Zuze. „Veď ja hádam najlepšie viem, kto mi je na osoh a kto na škodu! Či neležala i včera celý večer na hlavu?“

„Keď zahorela, tetka!“

„Načo sedela u toho nijakého otca? Kto ju posiela? Kto je na mašinu naučený, ten nech ku peci nejde. Veď ju aj hneď poznám, keď od neho príde, čo jej háby smrdia dymom. Ale sa chodí radiť po celej dedine, ako by cudziemu a nie svojmu mala dať to pole,“ vraví stará Anča rozhorčene. „Bože, dones ho šťastlive!“ vzdychá v duchu hneď zatým pre syna. „Veď sa ti dosť namodlím, deň i noc, dosť sa naprosím, pri každej práci a v každý čas. Chudoby ti neodháňam odo dvier bez daru…“

„Ach, tí už len narozprávajú,“ vzdychá v ten čas v duchu i Turkyňa, ktorej samej, hoci bola nevľúdna, nepáčilo sa Ančino zachodenie s nevestou, „aj u nás len do nedávna bola pec v chyži!“

„Bližšia košeľa ako kabát!“ povie akosi v myšlienkach Mara.

„Tak ju to vy nadávate, ženy?“ povie zadivená Anča. „Čože som vám zlého spravila, že ste mi tak naproti? Ja vám vždy len dobre chcem, pomáham, kde môžem, i požičiam vám, keď ste potrebné. Však som ti i teraz pol metra žita, na starosť do Kukučkov požičala, a ty sa mi tak odsluhuješ!“

„Ja jej nenadávam, Anča naša!“ povie Mara ticho; tie slová sa jej len vykĺzly z úst, nechcela spraviť nimi pohoršenia. Stráni sa hriechu, lebo nieto väčšieho kríža, ako žiť v nesváre s domácimi. „Pre mňa si rob, ako chceš… Pán Boh chráň!“

I Zuza povie čosi na ospravedlnenie a zatým nastatá tichosť, iba funenie štyroch vretien sa ozýva. Vravieť sa už ani jednej nechce. Každá myslí o svojom. Mara na príklad, že keď vzrastú synovia (keby len skoro zriastli, daj to Boh všemohúci!), hneď vystavia osobitnú chyžu, lebo takto s druhými je tesno a zle. Zuza húta na dnešné pranie, kde premrzla veľmi. Iľa mlčí tiež. Kúdeľu má ako batoh veľkú uviazanú na praslici — pradie klky. Svokruša nedopraje jej iného lepšieho priasť, len to. Dobré všetko ona popradie sama. I šklbe zubami tie klky, vyhrýzajúc hrče i lyká, a plače pritom ticho, vše utrúc slzu.

„A čože sa natŕčaš, ľaľa?!“ zbadá to Bežanka a už sa hnevá i preto. „Či som ti ukrivdila azda? Už bár by jej ani do pravdy nepovedal. Ľúba dievka, iba rada buď, že ťa naúčam, cibrím, skazujem… Veď ťa aj tak nemal kto, keď si mamy nemala od ôsmeho roku a otec hocijaký! No, ženy…“ obráti sa ku dvom švegerinám s horlivosťou. „Nikdy a nijakej duši neradila by rodinu a sirotu vziať do domu — čo ja s tou mám!“

„No, ešte sa ona bude ponosovať!“ horší sa Anča, hoci nepovedal nik slova. „Veď by si ty vedela, čo je svokra, keby si bola padla na druhú mužovu mamu, keď som ti ja planá — veď by si ty zkúsila!“

„Ba ver’ je Anči Polenovie na príklad len lepšie, ako mne!“ nato Iľa plačúc. „Veď ste mi aj nie dobrí — cudzia by mi lepšia bola!“

„Skazujte si syna!“ doloží v sebe ešte.

„Veď ti aj nebudem, kým mi to nespravíš k vôli, čo žiadam!“ povie Bežanka s hnevom. Zdýchavičný kôň, veď nebude žiť ak dva-tri roky a potom jej pole rozpadne sa po celej rodine… „Kýmkoľvek mi to k vôli nespravíš a nedáš pole na Ondra zapísať, vždy ti planá budem!“

„Tak, tak!“ ohlási sa brhlavý otec na lavici, ktorého žena tiež už o pravde presvedčila, ako mu dohán kupuje. Iľa počujúc, že sa už i otec proti nej ohláša, hodila vreteno na lavicu a vstala.

„Čože ma je už po všetkom — berte si ho pre mňa!“ rečie a vychodí s plačom von. V izbe ostalo ticho; ženy pradú ako nájomnice. O chvíľu však vstala Mara a rečie:

„Ale sú dlho tie vozy; idem pozrieť, či ešte nejdú.“ Mara vyšla pred dvere a tam poobzerajúc sa, kde je Iľa, šla k nej.

„Iľa, taže si pole naozaj nedaj Ondrovi! Čože hútaš, stvora božia?!“

„A čo už robiť, tetka, povedzte!“

„Nuž nič… Čože by si robila? Myslíš, že ti potom lepší budú? No len si to hútaj!… Nuž a ak ty dlhšie budeš žiť ako Ondro? Tvoja čiastka pripadla by jeho rodičom, a ty by si nemala ničoho. No ver’ tak!“ s tým hneď vracia sa do domu, aby nezbadali dnu sediaci, že je za veľa a neuhádli, že sa s Iľou shovárala. Po chvíli vyšla i Turkyňa obzrieť, či nejdú s trhu, aby povedala Ili toto:

„Iľa, ty budeš celý kôň naozaj, ak im dáš zeme prepísať na syna. Veď si sa nespochabila azda? Nevykonajže to!“

Iľa ešte plakala tam chvíľku, potom vrátila sa do izby pre praslicu. S trucovitou tvárou vzala ju a vyšla. Ide do spodných súsedov na priadky. Na ostatok, vždy počúvať vadu nemusí — čo je aký kôň.

U dolných súsedov je izba plná ľudu. Lavice sú obsadené dookola ženami a dievčatmi, ba i niekoľko mládencov prišlo k domácemu čeľadníkovi. Je veselo. Deti dupocú bosé po izbe, ženám idú jazyky ako mlyny, dievčence spievajú. Mládenci sedia vedno na jednej lavici a jeden z nich hrá na píšťalke, sprevádzajúc spev… a toho shliadnúc, Ili búšila krv do tvári. Zastane vo dverách a nevie, či vkročiť, či nie. To je Jano Mravencovie, ktorému ona stala sa nevernou. Prestal pískať — dievčence nechaly spev tiež, zbadajúc, že nepíska — a čierne, pekné oči jeho, vidiac Iľu, zažaly sa plameňom.

„Dobrý večer!“ klania sa Iľa celá zmätená, už len idúc dnu, ale praslicu s kúdeľou drží tak, aby si ňou zaclonila tvár od Jana. Nebola by prišla, keby bola vedela, že je on tu.

„Pán Boh si daj aj tebe!“ odpovie gazdiná Toliarka šušľavej reči. Zuby jej chybia na predku — pozná ju i po reči. Zle jej je vyslovovať slová, vše len tak zhviždí. „Dávno si nebola tu u nás, Iľka, sme ťa aj spomínali, že nechodíš. A mohla by si vše prísť… sadkaj si!“

„Iba doma sedávame!“ odvetí Iľa a sadá, kde jej ukazujú, medzi ženy, práve oproti Janovi Mravencovie. Vyne vreteno z kúdele, ponapráva klky a tajne strie tvár, aby ak jesto na nej znaky sĺz, sobrala ich ztade. Ženy všetky pozerajú na prišlú. Každá vie o jej zlom osude a každá teda zaujíma sa o ňu, majúc nádej, že počujú jej žaloby.

„No a vy spievajte, dievčence, rozveseľte Iľu, ako ste nás rozveselily… čože ste začúchly, ľaľa?!“ povie jedna k mládeži, aby ich pozornosť odviedla od Ili. Vie, že Iľa pred všetkými nebude sa tu spovedať. A ledvaže dievka Kertíkovie začala pieseň, pekným, čistým hlasom, obrátila sa k prišlej Ili:

„Iľka, a ty si plakala, po očiach ti poznám…“

Ostatné ženy obracajú zraky k Ili tiež, zvedavé, čo odpovie.

„Nie, tetka,“ odvráva ona a líca zapália sa jej. Stiahne obočie nachmúrene. I Jano díva sa k nej. Ruky sú mu na kolenách s píšťalkou, nepíska — počúva.

„Ej, poznám ťa ja; darmo tajíš,“ povie Borgovka, okrúhlej, malej hlávky žena. „Vieme my všetky dobre a vie celá dedina, že viac plačeš, ako chleba zješ u Štopľov!“

„Ani mňa neoklameš!“ tvrdí Mara Karlíkovie so samoľúbym úsmevom. „Vadili sa na teba i dnešný deň!“

Iľa neodpovie, len čo sa červená. Keby ju aspoň tak hneď neboly napadly, ale ledva sadla, už idú do nej. No keby nebol tu Jano, samej dobre by sa videlo, že sa o ňu starajú, a sama obľahčila by si srdcu požalovaním, nech by videly a počuly všetky tu, ako jej je; nech by ju tešily, ľutovaly, radily, ale pred ním štíti sa povedať o tom čo len slova. K tomu akýsi cit zachodí ju v blízkosti jeho, cit nezvyčajný, pred ktorým žiaľ jej ustupuje, tlumí sa…

„Ľa, mohla tohoto byť,“ povie zľahka nevesta Grúňovie, ďobnúc prstom do kabanice Janovej, pri ktorom sedela. „Čože si ho nečakala?“

Iľa neodvetila ani na to, ale srdce jej zatriaslo sa ľakom.

„Lepší sa jej trafil!“ vetí on sám, Jano, s pleca. Tam ich je veľa, nech nik nevie, aké sú to pre neho reči a ako mu vnútro rozmetáva oheň jedu, ako ona vkročila.

„Dali ma druhému,“ povie i ona, vzchopiac sa tiež, aby sa nevidelo divným jej chovanie. Napráva si kúdeľu, ktorá cloní jej tvár, v nesnádzach. Cíti, že on hádže na ňu pohľady ohnivé, ako by ju chcel spáliť.

„Veď ste sa ľúbili!“ nadpriadajú druhé.

„Nič na večnosť!“ zas tá samoľúba. „Časy utekajú, láska sa minie, ako lístoček na rozmajríne…“ doplní piesňou a usmieva sa, so sebou preto veľmi spokojná. „Dievčence, zaspievajte im tú: Vodička ujde, láska sa minie…“

„Šiel na vojnu, písať písma sa nepísaly o ženení… ktože by ťa bol čakal za tri roky?“ vraví jedna nevesta. „Pováž sám!“

„Nebola by ošedivela dotiaľ!“ hodí slovo on.

„Tri roky je veľa pre dievča, najmä také, čo má mrcha macochu. Mohol si ju brať vtedy!“

„Mohla aj čakať,“ nato on hlavate.

„Nevedela som…“ Iľa sa zasekne a nedopovie. Nejde jej, umučenej, tak zahrávať si slovami, keď jej je srdce preplnené žiaľom. Priam by jej puklo a priam by plakala. „Kto vie, aký by bol planý aj on!“ rečie potom, vzchopiac sa.

„Ešte horší!“ povie on.

„No, čo je ako…“ povie Mara Krahuľcovie, ako by zavŕšiť chcela o tom reč, „už inak nebude; už vy nikdy svoji nebudete!“

Na toto ani jeden nepovedal nič. Iľa hryzie klky, hlavu do kúdele strčiac a zadŕžajúc horúce slzy, ktoré hrozia zaliať jej líca, a Jano stíska tenkú fujarku v prstoch, dobre ju neprelomí, a stískajúc i zuby, opätuje v duchu:

„Nikdy!“

Zamĺkli akosi všetci. Iba vretená frndžia v šikovných rukách priadok. Ženy s pôžitkom obvíjajú nite na ne. Deti pospaly po laviciach, dievčence zatíchly tiež. Nespievajú; pradú usilovne a myslia pritom na seba, čo ozaj čaká aj ich, keď sa vydajú? Či nie také časy, ako tu Iline? No ale tak by radšej každá razom ľahla do hrobu — v tú minútu!

Tu zavznel hrkot vozov s cesty, parganie bičov a krik ľudí tržníkov, vracajúcich sa z mesta.

Gazdiná šušľavej mluvy, čo jej zuby chybujú na predku a čo vše od toho zhviždí, položila vreteno na lavicu, praslicu oprúc o stenu, a šla hľadieť oknom do mesačnej, bielej noci.

„Idú s trhu ľudia; či to nie naši?“

„Aj tvoj muž išiel, Iľka?“ spytujú sa Ili, ktorá priadla ďalej gučavé klky, tvár ukrývajúc za kúdeľu a nedbajúc o nič.

„Práve naši!“ povie šušľavá gazdiná od okna. „Vozy sem sa kärujú… Aj vaši idú, Iľka, ale tvojho muža nevidím na voze. Vaše voly bačik Kríčik poháňajú… a všetci v našom dvore zastali.“

„Môže byť vo voze,“ smeje sa jedna chytrá. „Viete, ako idú chlapi s jarmokov, že ležia opití vo vozoch, ako snopy?!“

„Ej, takému mladému bola by hanba!“ povie Karlíkovie. Šušľavá gazdiná rečie, po svojich pozrúc:

„No, poďte naproti, skladať vrecia s kapustou!“ V izbe nastal šum. Domáci povstávali a idú von oproti prišlým do dvora. Vstane aj Iľa, hoci ju neťahá nič k mužovi. Jemu je ona len ako slúžka, no ak sa neustanoví kapustu skladať, napočúva sa rečí od svokry dosť. Jano Mravencovie, vidiac, že ide aj Iľa, skočil s miesta tiež a poberá sa za ňou. Ona zrýchlila krok poľakaná, on však dochytil ju v tmavom pitvore a schytiac jej ruku, stíska ju ako rozumu zbavený.

„Iľa!“ šepce náružive. Tak je vzbúrený, že schvátil by ju k sebe a nedbal by nič a na nikoho, a nech by to videl i celý svet a čo by za to i krv tiekla, a čo je už i vina… „Ja to nestrpím, ja to tak nenechám… ty musíš, musíš mojou byť!“

V tom ozvalo sa desné skríknutie zo dvora. Ľudia ostali ako skamenelí, potom rúti sa každý von. Na dvore je kási vzbura, akési behanie pošetilé, výkriky, lkanie. Jeden hlas divný, neprirodzený, skríkol nad všetky:

„Iľu Štopľovie von, Iľu!“

Iľa vychytila si ruku z Janovej a tisne sa pomedzi iných na dvor, ľakom ako ohlušená. Na dvore shon, krik, trma-vrma. Veď tam vari už súdny deň nastal, alebo nastane.

„Ľudia boží, čože je?“ zvolala na dvore.

Ženy pozrely na ňu, no neodpovedaly, ale skríkly:

„Kde mu je mama, kde mu je mama? Choďte k nej — Ondro je zabitý!“

Iľa ostala ako soľný stĺp, ani hnúť sa nemôže. Tvár jej, kus rapavá, ožltla. Díva sa s vydutými očami, ako dvíhajú mocné telo jej muža vo voze, ako mu hlava odvisla a telo ako kleslo do slamy zpät.

„Ach, jaj, ach, jáj!“ kričia ženy, lomiac rukami. „Čo sa mu stalo, čo sa mu porobilo… taký chlap… kde mu je mater?!“

„Spadol s voza, tak sa zabil!“ odpovedal ktosi.

„S voza spadol?… Čušíš!“ nahneval sa vrchný sused Garajko, ta prišlý na krik, ktorý myslel, že niekto žart si robí z toho. I fľočí po shromaždených pohoršený: „Aby ťa neovalil, kto si to povedal! Taký obor zabije sa ti s voza, či čo?!“

„To!“ prisvedčia i druhí, pohoršení tiež. „Ty, Ďuro, si tam bol, povedz pravdu!“ obrátili sa k mužovi Turkyne. Ďuro pokyvuje hlavou trúchle a rečie:

„S voza spadol — inak je nie!“

„S voza spadol!“ šlo z úst do úst a na tvárach zrkadlí sa predesenie. Či možno takému chlapovi s voza sa zabiť?

„A ver’ s voza!“ povie žena Pešákova, želiarka, ktorej kapusty doviezli za vrece, a tiež bola s nimi na trhu. „Opili sa — veď viete, akí sú chlapi, že iba o hrdlo stoja. Paľo Škrabákovie začal poháňať — a čo by opitý vedel do koní? — pľasol bičom, kone sa trhly, schytily a Ondro vyfrkol temenom na zamrznutú zem… A teraz je zem taká, ako železo!“

Ľudia pokyvujú hlavami. Nič nemožného napokon. Keď Pán Boh chce, zabije sa človek aj na rovnej zemi.

„Čo je, ľudia boží, čo je, ľudia boží?“ zavznel v to od hora, zo dvora Štopľovie neprirodzený hlas starej Anči. Prichodila s obelasenými perami, ako ani nie svoja, s očami divne sa skvúcimi. Ľudia, shliadnuc ju, stŕpli a nikomu jazyk sa nehne, aby jej odpovedal a vysvetlil.

„Ondro, Ondro!“ skríkla ona, vidiac si syna ležať vo voze, i hodí sa k nemu. A tu ležiaci vo voze pohol sa. Krik materin vrátil mu povedomie. Odstrčil všetkých, čo sa nad neho skláňali a sišiel s voza sám.

„No, vidíte, veď mi je nič,“ riekol tupým, nesvojím hlasom, a sám akosi strmo poberá sa hore do ich dvora. Vošiel i do domu, ale dôjduc do prostried izby, spadol na zem a ztratil povedomie zas. Ľudia priskočili k nemu, zdvihli ho a dali tam na posteľ matkinu.

„Zamdlel, tetka, zamdlel!“ vravely ženy naľakané, vidiac starú Anču prichodiť s nemým lomením rúk a v očiach s výrazom temer pomätenosti. „Dajte ocot, sluchy mu natreme! Veď mu preto nebude nič, čo len s voza spadol, tetka, nič sa nebojte!“

Turkyňa skočila za octom a ženy s chvatom daly sa ho kriesiť. I desať rúk čiaha k nemu, chcejúc mu spomáhať. Len mať ho nekriesi, ale v zúfalstve bozkáva mu osinuté telo, kde začiahne.

„Ondro môj, Ondro môj!… Nechajte mi ho, netrápte mi ho — umrel mi! Či by som bola poverila ráno, že ťa viac živého nevidím, že ťa už mať nebudem, že už viac nepozrieš na mňa, dieťa moje!“

Na veľa otvoril oči a vidiac si mať, nahýňajúcu sa nad ním a bozkávajúcu ho vášnive, schytil sa, obvil ruky okolo jej hrdla a objal ju tuho. Potom sklesly mu ramená s jej šije a viacej ho už neprebrali.

„S voza spadnúť a zabiť sa!“ pokrúcali ľudia trúchle hlavami, naplnivší pitvor a dvorec Štopľovie. „Veď nebolo mocnejšieho chlapa medzi nami!“

„Horký s voza!“ rečie Kata Kupcovie tajomne a odvedie Jana Beláňa na stranu, aby mu toto povedala: „Opili sa so Škrabákom, a šli na majer kradnúť kŕmniky, aby vraj mali i mäsa do kapusty,“ vravela tlumene, kto zná kde sa o tom dozvediac, či len vyhútala sama. „A viete, opitý nešikovný — to ich samopaš a rozkoš spravila — dochytili ich a dobili železnými koly. Ver’ je aj Škrabákovi ta jedno rebro zlomené… Veď že aj tak stenal Ondro: ,Hej, mal som ja len na moju mamu počúvať, čo mi dobre chceli!‘… ale nevravte nikomu!“

„Ondra zabili v zámockom majeri!“ podávaly to ženy jedna druhej, tlumeným hlasom, čo počuly, za chrbát Katy si zastanúc. „Kolom ho ovalili po temeni — ale nevravte nikomu!“

Ľudia pokyvujú hlavami, uveriac i tak. Z Ondra to ta vystalo, že šiel, kde nemal, a tam z tých, že ho dobili. Veď je gróf mocnejší pán, ako on.

„Iľa ani plakať nemôže!“ riekly si ženy, vidiac ju tam stáť nemú a osinutú. Mnohej blyslo umom:

„Už si osvobodená!“

„Bože, ale tí tetka, tí čo si počnú!“ vzdychaly opäť. „No, veď ich skoro uloží žiaľ k Ondrovi!“

„Mali ho lepšie skazovať!“ súdily bezcitnejšie. „Teraz musia pristať na to, čo im nadelila Božia ruka!“