ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dedine nikto si nemyslel, že by sa Ondro Hľonzo oženil ešte raz. Ako mládenec ledva si mohol dostať ženu; ani nenašiel si jej v tejto dedine, iba v druhej, i to len slúžku biednu, chorľavú, a teraz, keď ostal vdovcom so troma deťmi, ani len dušičke sa neprisnilo o ženení Hľonzovom. Kto by i šiel za chudobára, do drevenej chalupy, za neho, čo má skrívené nohy a kolená s vytknutými jabĺčkami, komoru pustú?… A on, ledva že mu chrchľavej žene zatlačili oči, vždy pozerá do zrkadla, mastí si vlasy a len na tom si hlavu láme, ako by sa oženil po druhý raz. I teraz, sediac v tmavej svojej izbici, s namastenými vlasmi a fúzmi, pripomína si radom všetky vdovice v dedine. Preberá v nich, rozhutuje, ku ktorej by sa obrátil, a nemôže si vybrať. Každá sa mu i páči i nepáči. Odhora Hubkovka je stará. Tisovie Iľa by bola: má postavu veľmi peknú, okrúhlu, lenže je chudobná ako žobráčka a má troje detí; Miháľka je chrchľavá, ako bola i nebohá Zuza; Búbelka pribohatá, na tú ani pomýšľať nebude. Zuza Ušiakovie má i majetoček a dieťa len jedno, keby nebola taká pochabá — taký apríl. Kata Bosá je i pekná i majetná i bezdetná, ale tej jazyk je ani kosák ostrý — tej sa bojí. I tu u susedov, v treťom dome, jesto vdovica — Anča Likačka. I tá by mu bola. Má síce dvoje detí, i zostarená je, zuby vylámané celkom, ale jej krotkosť a vážnosť zdala sa mu naveky, ešte i za jej dievoctva… Či si z dievčeniec vybrať niektorú? Ale to je všetko len vietor!

„Čo mravčíš?!“ zavolal na ročné dieťa, vyrušený z príjemných dúm, ktoré, zemiakmi chované, s veľkým ako bubon životom, ležalo na peci a plakať začalo zobudené zo sna. „Čo naveky budeš vŕkať?“

Hľonzu plač ten teraz obzvlášte veľmi popudzuje. Keby toho dieťaťa nebolo, razom by mal ruky svobodnejšie! Keď umrela žena, čo i toho nevzala so sebou? (Ale azda len príde preň!) Dosť dve väčšie čo ho tu hnevajú!

„Zuza, kde si?“ zavolal prudko na väčšie dievča, čo dom riadilo, ako umrela žena, i kým bola chorá za pol roka. „Čo tu nesedíš, čo si tu neopatruješ to prôšťa?“ skríkol, keď dievča vbehlo a fľočil naň — i to mu je na nestrpenie.

„A veď je to nie moje!“ odvetí dievča, ale ide hore na prípecok k nemu. Zuza je už na vydaj súca; sedemnásť rokov jej minulo práve. Má okrúhlu tvár plnú, líčka ako jabĺčka a oči sivé, veľké, s dlhými mihalnicami. Tvár jej je pekná, ale ospalá akási. Je trochu i lenivá; rada by žiť po vôli, voľkať si, ako gazdovské jedináčky, a miesto toho dostala sa jej chudoba a starosť o celý dom… Hľonzovi i táto začína byť nemilá a myslí, že všetko hynie pri nej, hoci nemá nič; i jedlo, čo navarí, nie je pre človeka; ani nepočúva nič. Ale jej i sľubuje každý deň, že ju pošle slúžiť, nech ju svet učí móresu, keď sa jemu nedá.

„Hádam je lačné. Anča, Anička!“ tíši Zuzka, berúc dieťa so životom ako bubon na ruky. Kým mať žila, hnevala sa Zuza, že sa narodilo, a zas bude ťažšie v chudobnom dome, i s hábami musí sa s ňou podeliť; ale ako umrela mať, uľútilo sa jej nad ním.

„Nuž, daj mu polievky, nech čuší.“

„Polievku nechce.“

„Čo?“ napajedil sa Hľonzo a čierne oči len mu tak sršia v pološere. „Tak čože chce? Kávu? Budem jej mlieko kupovať, kišasoni!“

„Keď to nevie umrieť!“ pomyslel si s odsúdením. I tak mu je len na závadu. Keby ho nebolo, tak by iste Anča Likačka alebo Zuza od Ušiakov — ale radšej Anča, lebo Zuza je apríl — skôr šla zaň. „Aleže čuš!“ skríkol horlivo, keď dieťa neutichovalo.

V tú chvíľu ozvaly sa kroky bosých nôh po pitvore a o chvíľu vstúpila do izby vysoká, štihlá žena okrúhlej tvári.

„Čo robíte?“ riekla, neklaňajúc sa: bola sesternica Hľonzovi, a rodina sa neklania. Je poriadna; hlas jej zneje zvonivo a smeje sa skoro vždy, hoci je v dlhoch po uši a komoru prázdnu má vždy.

„Na toho tamto škorca sa obrykujem,“ odpovedal Hľonzo mrzutý, ale už tichšie, cez pološero fľočiac ku peci. „Škorec“ už utichoval na rukách veľkej sestry, ktorá kŕmila ho polievkou, stojac na prípecku. „Keď to nevie čert… ah, priam by bol niečo povedal!“ spamätal sa, udrúc si dlaňou ústa.

„Čože máš zlorečiť, Ondro náš! Už ho zadrhnúť nemôžeš! Aspoň ti je dobre, že je Zuzka už veľká; ona to opatrí.“

„Aj zo Zuzy je nič!“ odpovie on, „nijak jej to ešte nejde, nevycvičenej; ani sa jej nechce.“

„A veď aj kým ti žena žila, za pol roka, kým bola chorá, všetko len na jej hlave bolo!“ zastane sesternica Zubovka, nemohúc strpieť takú reč, a škriepiť ona i tak rada sa naveky.

„Ale jednako len žena spravovala!“ nedá sa Hľonzo. „Ani ma nepočúva nič… ale pôjdeš slúžiť, počkaj!“ povie dievke, pozrúc vyhrážavo.

„A veď ja pôjdem!“ odvetí Zuzka od dieťaťa priduseným hlasom. „Jedz, Anička; Anka, papkaj!“

„Tak sa ty ženiť chceš, keď vyháňaš Zuzku od seba!“ zasmeje sa mu sesternica. „To už poznáme také chodníky.“

„A čože by som sa i neoženil?“ postaví sa on a zdržanlivý úsmev poihrá mu na ústach; od tej príjemnej myšlienky i mrzutosť minula ho hneď. „Ale si sadni, Anča… Aj Zuza bude osožnejšia, keď pôjde do služby: viac si zhonobí. Tu čo zarobíme, to i strovíme… Chlapca som zjednal otobôž. Bude jahence pásť Janovi Kohútovi, aspoň za ten obleček. Už je i tam… a toto prôšťa môže i umrieť.“

Sesternica Zubovka, ktorá bola veselá vždy, hoci mala komoru prázdnu a dlhov vyše práva, zasmiala sa na bratrancovi.

„Ako si ty to všetko pekne predkladáš! A ak ti neumrie prôšťa, tak ktože pôjde za teba?“

„A čo by i neumrelo… ale ja si hútam, že Zuza príde preň. Je také chrchľavé, ako ona bola. Umrie to! Kde by mu i dalo žiť? Iba krumple jedávalo s nami v zime naveky. Ja ver’ nemám na mlieko; chudobný človek len že vyžije… Dobre sa stane i jemu, ak umrie; načože je tu? Ale keby i žilo, aj tak si dostanem ženu; že nie?“ postavil sa Hľonzo. Ako mu umrela žena, je vždy hrdinsky naladený.

„Čože by si si naostatok nedostal!“ povie na to Zubovka a smeje sa, „aj sa ti núkať budú. Veď som i ja preto prišla, aby si sa oženil. Triafa sa ti šťastie, aj obom — neviem, čo ty na to povieš.“

„Čo si počula?“ Hľonzo s tajeným dychom pozrie na sesternicu a umom medzitým mihly mu radom všetky postavy vdovíc v dedine; i štrbavá Anča susedovie, ktorá i za mládeneckých časov páčila sa mu najlepšie… I Zuzka na prípecku, kde uspávala dieťa, napäla sluch i veľké sivé oči, aby videla lepšie cez tmu tetkinu tvár.

„Počula som od bačikovej Ďurkovky, že by sa Krepelkovie Mara vydala za teba.“

„Čo?“

„Že by to tak dobre bolo, keď by ste sa sobrali navzájom. Ona má syna, ten by si vzal Zuzku, a ty ju,“ i pozerá k nemu.

„Ale ja tú?!“ Hľonzo zapálil sa po samé uši a oči zaiskrily mu ako jastrabovi. Ale Zuzka napäla zrak ešte väčšmi na tetku a tvár jej poliala teplá krv.

„Nuž Mara je nie dáka hlavná,“ vraví Zubovka so smiechom, „ale ani ty nemôžeš preberať: máš troje detí! A jej Paľo vzal by si Zuzku!“

„Ojaj, tetka, lenže nevravte!“ zasmeje sa Zuzka na peci veľmi veselo.

„A čože je mne?“ kričí Hľonzo napálený. „Chlapec je u Kohútov. Zuza pôjde slúžiť a toto tu môže i umrieť!“

„Ale môže i žiť!“

„Tak ja budem svobodný, ako mládenec!“ vraví rozhorleno, nepočúvajúc na jej poznámku. „Čiastočku mám hodnú, dom nový; ľaľa, pred rokom sme ho postavili so Zuzou — vtedy sa pretrhla… A že toto bude žiť? Kdeby žilo a načo? Už teraz tak ťažko dýcha, ako starý človek. Veď iba krumple jedávalo.“

„Aj Krepelkovci majú dom a čiastku, a k tomu tí majú i volky a kravu, ľúby syn!“ vraví Zubovka tiež s dôrazom. „A dieťa — že si čo inším nechoval, keď od krumpľov umrie?… Nuž, ale ako chceš!“ doloží, a teraz sa už nesmeje, ale hnevá. Jej samej zdala sa tá myšlienka pre Zuzu. Vydala by sa dobre, a hľa, tento blázon sa spiera a myslí, že kto zná koho si dostane. Preto, že mu žena umrela a je vdovcom, nazdáva sa, že je pán a všetok svet že je jeho, a ono ver’ i teraz má vytknuté jabĺčka v kolenách a pustú komoru, ako i ona… I Zuzke na peci smiech minul s tvári a oči sklopily sa k zemi.

„Mne je jedno, či tak, či tak spravíš; ale pre Zuzku nebola by dbala!“ rečie Zubovka a berie sa k odchodu ochladená. „Rozmysli si, Ondro, nebolo by to celkom od veci,“ povie ešte pri dverách, postojac a držiac kľučku v ruke. „Máš čiastočku väčšiu ako Krepelkovci, to je pravda, ale tí sa lepšie opatrujú; a druhá ver’ za teba nepôjde. A i Zuze dobre spravíš — veď si otec!“ Šla, ale ešte zo dvier sa obrátila k Zuze na peci sediacej s dieťaťom a povedala jej: „No, však by to nebolo zle; ty by si pristala?“

„Ja neviem…“ zľakla sa Zuzka, že sa rovno na ňu obrátila, a schopiac sily, riekla viac šeptom: „Hádam by zle nebolo.“

„Čo?“ skríkne Hľonzo s lavice, kde sedel. „Veď ti ja dám: nebolo zle! Ale mi ho čušíš! Razom si na dvore!“ No, nevyhodil jej, ale ako Zubovka odišla, vyšiel on sám, nemohúc ostať v tesnej izbici, povetrie ktorej začalo ho dusiť. Vyšiel na dvor, mesiačkom príjemne osvetlený, a zastal tam pod holé nebo, i pozerá ponad neopravený dvor na dedinu. Dedina je živá. Chlapci hrajú na píšťaľkách, opretí o steny krčmy. Jedni spievajú, jedni sa shovárajú a smejú veselo. I Hľonzovi je do smiechu, Zubovka hneď mu vyšumela z hlavy, ako vyšiel z domu; temer i zatančil by si. Ani keď bol mládencom, tak hrdinsky sa necítil, ako teraz. Priam by šiel medzi tú mládež, keby sa nebál, že ho vysmejú… Prešiel dolu dvorom a zastal si pri uhle domu, oprúc sa tam o stenu, a ztade pozerá veselo na dedinu. Klobúk vysunul s čela, aby hladké, láskavé povetrie vialo mu na celú tvár, a ústa sú mu v smiechu roztiahnuté, oči plné oduševnenia. Dávno sa tak voľno necítil; azda ani nikdy, ako je na svete. Jemu i tak vždy len zle bolo. Rodičia chudobní, nedovladovali ani chovať ani odievať veľa detí; musel ísť slúžiť už v desiatom roku — a vieme, ako je to v službe: ani piatku ani sviatku. Zapriahnutý vždy ako v jarme. Ani ženy nedostal, akú si bol žiadal — len slúžku chorľavú s ťažkým dychom; nebola na nič taká ženba! Iba dobre, že sa jej zbavil; veď, chudina, ani nebola súca žiť. To keď šla zdakiaľ, už od uhla domu počul, jej ťažký dych; ako mechy pokazené boly jej pľúca. Ver’ sa jej iba dobre stalo, že umrela! A Hľonzo vzdychol obľahčeno, ešte i klobúk si pozdvihnúc. Taký je vďačný a dobrý; nič ho nekormúti, iba to prôšťa keby nebolo ešte. Ale vie Hľonzo, že i to pôjde za materou; veď je práve také, ako ona bola. Ešte iba rok má, a už dýcha, ani starý človek, tak ťažko. Ver’ sa mu dobre stane, ak príde mať si preň, i tomu — a vie Ondro, že príde preň…

Sadol na skalu konca chyže, vyložiac si lakte na vytknuté jabĺčka kolien, a začala ho obletávať príjemná myšlienka o ženbe zas. A tu zišla mu na um Zubovka s Marou Krepelkovie, i napajedil sa zrazu. Tak on má si vziať Maru, ktorá naveky bola neobriadená a umazaná? Či je on na neporiadok naučený? Vie celá dedina, že nebohá žena, čo bola i zdychavičná, držala čisto dom. Slúževala u pánov, tam sa naučila poriadku. A on by mal na jej miesto do nového domu doviesť Maru umazanú, nečistotnú? Jajch! Veď on čajsi ani nevie, že je Mara Krepelkovie na svete, a len teraz banuje, že Zubovku, čo mu je i rodina, nevypral z izby… Stiahol klobúk nahnevano na oči a zahľadel sa do zeme. No o chvíľu opäť minul ho zlý cit a dostavila sa príjemná myšlienka o ženbe. I začal si radom predstavovať postavy vdovíc v dedine, jednu za druhou. Tisovie Iľu i Katu Bosú, bezdetnú, i aprílovú Zuzu. Naostatok zastavila sa mu myseľ opäť pri vdovici Likačke, bývajúcej tu v treťom dome u Špehúnov. Tá bude azda najlepšia; tá páčila sa mu i za mládenectva vždy. A čo má i dvoje detí, a čo je i ostarená veľmi, zuby vylámané, líca zvráskavelé, krášli ju jej ctnosť a dobrota… Hľonzo mimovoľne vstáva so skaly a berie sa mysľou hnaný oproti domu Špehúna, ktorý hrdo stál tretí od jeho chalupy. Spamätal sa, len keď bol na podstene prvého súseda Jana Kohúta, kde chlapec jeho pasie jahence. Tam postál a tvár poliala sa mu teplotou. Ďalej nemôže, neodváži sa, nemôže, ako by fundus hrdého domu Špehúnovie bol zakázanou zemou. I stojí tam pod oknom súseda a pozerá ohnivým čiernym okom na dom, v ktorom tuší Likačku ctnostnú a dobrú, ktorá naveky sa mu ľúbila…

Zo dvora Kohútovie vyšiel vysoký mladý chlap peknej tvári. Na pleci má širicu a kotol — ide na salaš. Je z najbohatších jeden a bojí sa večne hladu so ženou a rodičmi. I sháňa, shŕňa, derie sa, nedoprajúc si oddychu, a vždy sa im zdá všetkým len to, že nevyžijú… Hľonzo, vidiac ho, zahanbil sa. Len teraz vidí zreteľne, kde je a že tam každý večer takto obstáva; iste to pobadajú aj iní.

„Na salaš, Jano?“ spýtal sa rezko, aby predišiel jeho osloveniu.

„Ta; a ty?“ mladý gazda pozrel naň.

„Ja len…“ Hľonzo zahryzol si do pery a oči zaiskrily mu v myšlienke, čo vymyslieť napochytre, hoci cíti sa tu i trochu po domácky, že chlapec pasie im jahence. „A apa ti nechodia na salaš?“ zahovoril rýchlo.

„Apo? Tí sú naveky chorí. Horky ich salaš; nesúci na nič, chudák, iba ak do hrobu. Kašeľ ich nepopustí ani za minútu.“

„A Ďurko je pri jahencoch?“ spýtal sa ešte Hľonzo.

„Ej, nuž a kde?!“

Mladý Jano Kohútovie odišiel a ku Hľonzovi konča domu vychodí starý brhlajúci gazda, otec Janov, už nie súci na nič, len do hrobu. Večer je teplý a spať i tak nedá mu kašeľ úmorný. Doma žena neshovára sa s ním, lebo i sluch ho už opúšťa, a ona nestačí naň jedno i tri razy kričať — ani nik v dome. Vidiac Hľonzu konca domu stáť, zaradoval sa človeku i vyšiel, že sa poshovára s tým, a Hľonzo tiež rád, sadá k nemu, ochotne mu odpovedajúc, a pritom pozerá poza jeho chrbát na vysoký dom Špehúnovie, zrakom plným túžby za Likačkou.

A v ten istý čas na samom hornom konci dediny Mara Krepelkovie v umazanom oplecku sedela v tmavej izbe začmudeného domu a čakala od Hľonzu odkaz Zubovky, ku ktorej poslala ona svoju rodinu. Syn Paľo šiel na noc voly napásať s druhými mládenci, a ona sedí sama doma. Mara Krepelkovie naveky bola nešikovná, ubitá, ale dnes je ako by ani tá nebola. Pekná tvár jej je umytá čisto, výkruty prihladené na čele, ostré črty tvári oživené, oči bystré. Takej teploty a spokojnosti ešte necítila v srdci svojom, ako jej muža pochovali, ktorý zamrzol v tretiu zimu, keď drevo vozil na predaj do mesta. Dávno Mara premýšľala, že musí syna oženiť, pomoc treba do domu, a do človečenstva uviesť, lebo je človek — teda i ona — smrteľný, a tu naskytla sa práve dobrá príležitosť. I neotáľala dlho, rada bola tej myšlienke, i poslala rodinu Ďurkovku ku Hľonzovej sesternici, aby ponúkla syna dievke a seba Hľonzovi. Teraz sedí u okienca malej izbičky a čaká, plná nádeje, odpoveď. Ani nezažala svetlo — takto potme lepšie vidno na dvor, keď príde niekto. Aby jej prešiel čas, zaspievala si večernú pesničku, potom i druhú — vie ich nazpamäť dosť; bývala kedysi dobrou žiačkou… Tak sa usniesli, že ak Hľonzo privolí, príde jej to povedať sama Zubovka; ak nie, ani nepríde nikto. Už tri pesničky vyspievala Mara a hlas stáva sa jej vždy túžobnejším, a Zubovka nejde. Pomaly začína sa tratiť živosť jej tvári i očú bystrý lesk, i červeň nádeje z líc. Mizne i mier a dobrá vôľa z duše Mary a vkráda sa do nej sklamanie. No čaká len Mara a spieva, hoci hlásnik už i odtrúbil na polnoc.

*

Ondro Hľonzo, ráno ledvaže vstal, začal sa holiť a umývať, ako čo by boly Turíce. Vymastil si čierné vlasy i fúzy, že mu len tak stekalo s nich, hoci v diežičke i nebárs veľa masti, a pýtal si od dievky Zuzy i čisté šaty kostolné.

„A kde idete?“

„No, kde!“ obrýkol ju on. „Do kostola. Nevieš, že je nedeľa?“

To Zuzka síce vedela naveky, kedy je nedeľa, ale Hľonzo nevedel predtým nikdy, a keď i vedel, že je nedeľa, to, že treba ísť do kostola, iste nie. On nechodieval do kostola — v službe sa tomu nepriučí — len na výročité slávnosti a na spoveď, alebo ak bol pohreb v rodine… Zuzka doniesla mu ľanové šaty — no nevďačne. Ako bola tu tetka Zubovka, do ničoho nemá vôle, a cifrovanie otcovo celkom jej je protivné. Veď mať umreli len pred dvoma mesiacmi, a apa už čo začínajú.

„A doma kto bude?“

„Nuž a ty?“

„Aj ja idem do kostola!“

„Ba každú nedeľu pôjdeš, a ja nikdy!“

Hľonzo síce málo cítil potreby ísť do chrámu a Zuzka chodievala pilne vždy a teraz túžila dvojnásobne: Paľo Krepelkovie ide sa ženiť, bude chodiť po tieto časy do kostola pilne i on, aby si vyberal z dievčeniec. Jest chudobných dosť — môže si preberať i on!

„Na druhú nedeľu ty pôjdeš. Teraz by si i tak nemohla, keď je dieťa choré,“ riekol Hľonzo dievke vľúdnejšie a pomyslel si medzitým o malom:

„Azda si príde mater preň!“

Dievka neodvetila nič. Čo i nepôjde do kostola, nebanuje tak celkom. Keby i šla, v tomto čiernom rúchu pri iných krásne ozdobených pekná nebude. A čo by i bola, ju si Paľo Krepelkovie nebude vyberať viac. Už si ju bol vybral, a otec, hoci pre ňu bolo by to šťastie veľké, zavrhli ho pre seba samého! Zuza, čo by ju otec už i posielal do chrámu, nešla by — taká je znechutená. A len nech uvarí obed a uloží choré dieťa, pôjde na hrob k materi plakať. O nič sa viac neuchne, ani nepostará, ani nepodbá… No jednako, keď vyšiel otec, poťahujúc prsty namastené fúzy a rezko kráčajúc vytknutými v kolenách nohami, šla sa podívať na ľud, hrnúci sa do kostola, i v stranu, kde za čerešňami a komorou murovanicou Trnkovie bývajú Krepelkovci.

„A ty nejdeš, Zuza?“ zavolala jej s cesty Anča Gunárovie, nahnutých pliec dievka. I to je z chudobnejších, ale háby má na sebe pekné a stužiek na nej sila, ani na vieche. Za ňou ide Hanuškovie Iľa posmešnej tvári, tiež pekne pripravená; tretia Anča Dudla, boháčka.

„Nejdem!“

„Ale ti apa idú!“ zavolala jej Zuza s posmechom. Každý už zbadal Hľonzovo cifrovanie a smiechu plná je dedina. Boháčka shovárala sa len s bohatými; tá neriekla nič Zuze. Zuza potiahla plecom. Čože jej je i po tom, že apa šli, i po posmešnej Hanuške, ona už nedbá celkom na nič, keď sa jej taká krivda stala. Ani do kostola nebude chodiť, ani medzi dievčence, iba do cintorína… Ani jesť nechcela na obed, hoci dosť ju núkal otec veselý; len keď skríkol na ňu prísne:

„Nuž a tože čo bude?!“

A medzitým u Krepelkov tiež je nebo samý oblak. Slova temer ani nepočuť v dome, ako by nik tam nebýval. Mládenec Paľo hlivie na lavici od rána, ako prišiel s napásania volov o druhom zvonení. Mať doniesla mu sviatočný oblek: lajblík čierny, panský, i gamašne nové, čo si z Pešti zo zárobku doniesol; ale on ľahol si na lavicu, ani nepozrúc na ne, a oči zakryl si lakťom a mlčal.

„Jesto aj okrem Zuzy Hľonzovie dievka!“ riekla mu Mara, keď sa nepohol a vedela, prečo je taký: nevraví už tretí deň a chodí ako zabitý; ešte si niečo vykoná v hneve a žiali! „A darmo je, keď nám odopreli!“ Mare temer slzy vypadly z očú. I ona je celkom zronená, a ak dosiaľ chodila umazaná, teraz bude chodiť ešte opustenejšia. Hneď po umretí zdychavičnej Hľonzovky rozmýšľala o tom, ako by to bolo dobre tak sa sísť: lebo páči sa jej i dievka Zuzka, ale páči sa jej i on, Hľonzo, a hľa!

„Veď sa najde druhá, už sa nehnevaj toľko!“ vravela mu na obed, keď hlivel len a nechcel jej jesť i tak planú kapustu. Mare Krepelkovie dobre sa srdce neroztrhlo, keď jej ani na to slova neriekol; ani potom, čo ako sa mu privrávala a tešila ho, ale, zatlačiac klobúk na oči, vyšiel na holovňu na slamu si ľahnúť, do uhla, kde mal ešte trochu lanskej. Do večierne tam spal, potom však sišly sa dievčence na kopček za dedinu neďaleko jeho humna spievať a zobudily ho zo sna. Paľo, ležiac na slame lanskej, začal počúvať a pozorovať, či nepozná hlas Zuzy Hľonzovie medzi spevom dievčeniec zvonivým; potom zišlo mu na um, že ona smútok nosí za materou, teda nespieva, a zavrel oči. Spev zatíchol po chvíli a ozval sa krik, smiech i dupot po pažiti — dievčence začaly nejakú hru. Paľo opäť poznával hlas Zuzin medzi inými. Potom zunoval hlivenie a šiel pozrieť jarec ku Žiaru, a večer, keď zavznela lákavá píšťaľka chlapcov na dedine, sobral sa k nim. Zacapil klobúk na bok hlavy, ako je zvyk u mládencov, a stúpal dolu dedinou. A čím bližšie išiel, tým väčšmi vypínala sa mu hruď a tým vyššie dvíhal hlavu. Keď už bol v prostred dediny, kde v rade stála i nová drevená chalupa, popudilo ho, že zašomral:

„A je Hľonzo inakší gazda, ako ja? Či má kravu, teľa, voly, ako ja?!“ A pýchou urazenou len tak vrie mu srdce.

„Poď, Paľo, poď!“ volali naň mládenci, ako ho zbadali od mostu, že ide k nim. „Osobášime ťa; tu ti je i nevesta!“

Paľo sa zapálil a hodil okom na dievčence, ktoré pri druhom brvne mostu stály vycifrované a osvetlené mesiacom. Tam je i Zuza Hľonzovie naozaj, smútočne oblečená. Okrúhle, ohorené ramience opiera si o plece Anči Gunárovie, na ktorej stužiek ani na vieche. Prišla pred chvíľou na dedinu. Zunovala odriekanie sa na peci, pri dieťati, čo dýcha, ako mu mať ťažko dýchala. Ako zaspalo a zavznel spev a smiech dievčeniec, nezdržala sa a vyšla tiež. Keď skríkli na Paľa, Zuza mimovoľne zašla za chrbát Anči Gunárovie, hoci nevedela doista, že ju myslia.

„Hybaj, Paľo, hybaj!“ volali rozsamopašení chlapci a rozbehli sa proti dievčencom za Zuzou. Ona pozrela na blížiaceho sa Paľa a skryla sa za chrbty dievčeniec, naľakaná.

„Azda ho nechceš, ľaľa!“ obkríkly sa tie na ňu so smiechom, že sa ľaká žartu. „Je to taký, ako si ty!“

„Veď vás naozaj neosobášia!“ smial sa i Ondro Trebák, stojac opretý o brvno mostu.

„Nechajte ma!“ bráni sa Zuzka naľakaná. No chlapci chytili jej ruky, že ju zavedú k smejúcemu sa Paľovi, srdce ktorého však búchalo rozkošou tajnou. Zuzka, napnúc všetky sily, vyšmykla sa im z rúk s hnevom v očiach a bežala preč, čo jej para stačila. Mládež rozosmiala sa na nej — Paľo tiež.

„Nechce ťa tá, Paľo!“ zasmial sa mládenec Macovie dlhonohý, hľadiac za ňou, ako uteká domov.

„Ani sa jej neufaj! To je zasa kôš, Paľo; plač!“ kričali žartovne iní.

„Čože by plakal; veď je dievok dosť po svete!“ zastane ho Ondro Trebákovie, opretý o brvno mostu, kde fajčil cigaretu. „Paľo, poď ko mne!“ zavolal naň.

„Dosť nás je ešte!“ riekla ktorási z dievčeniec; „môže si vyberať!“ To Dudla, boháčka, ktorá myslela, že je jej všetko dovolené a pristane jej všetko.

„Iba ak si teba vyberie!“ povie Kockovie Iľa, najkrajšie dievča v dedine, biela ako hus; len to čo jej vadí, že si ústa naveky drží otvorené.

„Nuž aj mňa, hihihi!“

Paľo to všetko berie na žart; smeje sa a nenahnevá, ba ešte i sám povie dva-tri vtipy; ale v duchu je ranený, ako guľou, pre Zuzino odbehnutie. On myslel, že len jej otec, Hľonzo, protiví sa vziať si jeho mať umazanú, Zuza nie. Hrdinskosť jeho padla a zlosť so žiaľom pochytila ho ešte väčšia. Odišiel by priam, azda by sa i zmárnil v tom rozbúrení, keby nevedel, že ho vysmejú kamaráti a dievky nezbedné. Ostal teda, opretý o brvno mostu pri kamarátovi Ondrovi, ktorý dal mu cigaretu do úst, a, kúriac i drhnúc sa dymom, hľadí zpod partice klobúka na novú drevenú chalupu Hľonzovu, pri ktorej chrchľavá Hľonzovka sa pretrhla, belejúcu sa v svetle mesačnom, a nedal by za nič, keby sa Zuza zjavila v jej dverách a prišla sem ešte raz.

„Jano, nože zapískaj túto: ,Povedzže mi, moja milá, povedz…‘ Ale na tú ľuborčiansku nôtu; tá tak pekne hlása!“ povie najbohatšiemu mládencovi, hoci nikdy sa do popredia netisol. „A v nedeľu si kde bol? Taká bola otupná dedina, že si nepískal!“

„Ba ver’ ako keď ovci zvonec s hrdla skvačia, ozaj!“ zasmial sa Štefan Brnkovie.

Jano Babúr bol svojhlavý mládenec a pyšný, nechcel nikdy tú pískať, čo mu rozkázali, ale len čo sa jemu páčila, i začal druhú. No dievčence, aby ho prehárčaly, začaly spievať Paľovi po vôli na nôtu ľuborčiansku:

„Povedzže mi, moja milá, povedz…“

Paľo oprel si ruku o plece kamaráta, kým spievaly, a kúriac, cez dym, ktorý sa mu do očú tisol, že mu i slzy vybehly, pozerá na dom Hľonzovie, kde je Zuza skrytá.

„Len prídi ešte!“ myslí so zapálenými očami, kým zneje spev, „ale ti ukážem, že ťa nechcem ani ja!“

Ako na rozkaz, zavyly nenamastené nové dvere na chalupe. Paľo napäl zrak, tajac dych. Od Hľonzov vystúpila postava, ale mužská. To vdovec s vymastenými vlasmi chystal sa niekam. Paľo zatlačil si klobúk nad samé oči od hnevu.

„Bačik, vyže kde?“ spýtali sa chlapci Hľonzu, keď došiel k nim po ceste.

„Na zálety!“ zavolal Ďuro Macovie dlhonohý, odpovediac miesto neho žartom.

„Uhádol si!“ odvetil Hľonzo tiež žartom, tajne milo dotknutý. Práve ide k Ušiakovie Zuze; videl ju dnes v kostole — k nej sa rozhodol. Lepšie bude túto vziať predsa, ako Likačku: je krajšia, mladšia!… Cestou ohlási sa však v krčme, aby si trochu zapil a dostal viac smelosti i ducha.

„A veď tetka Mara Krepelkovie nebývajú na tej strane!“ zaškrečal Štefo Brnkovie, zmeniac si hlas, aby ho nepoznal ani Hľonzo, ani Paľo. Mládež sa rozosmiala, no Hľonzo sa nahneval.

„Aleže mi choď!“ zasipel vyhrážavo. „Čože nejdeš spať niekde, kuvik?! Kde je len ten hlásnik, že vás i po deviatej tu trpí. Poriadni ľudia o takomto čase spia!“

„Tak čože i vy nespíte?“ volali mu rozveselení mládenci.

„Ešte je nie deväť!“ bránily sa i dievčatá.

„Žandárov na vás!“ zašomral Hľonzo, rýchlo idúc preč. Skrútol sa nahnevaný poza obecnú záhradu, a tu ho potkalo opäť nešťastie. Ako chcel na druhý bok proti Ušiakovcom ku Zuze, stretol sa s nízkou ženou shrbených pliec. To Mara Krepelkovie v umazanom oplecku. Ide si volať syna domov; tam na kraji dediny strašné je stavänie bez chlapa. Hľonzo zasipel ako uštipnutý, cúvnuc v bok, a ona, zdvihnúc naň oči blyštiace, tiež nepovie slova, len prejde rýchlo popri ňom.

„Paľko, Paľko môj, poď domov!“ zavolala rozcíteným hlasom a skrútla sa rýchlo nazpät, ani nedôjduc k synovi, ani nečakajúc jeho odpovedi — už druhou stranou. Nech nevidí Hľonzu a jeho pohľadu zlobného, ktorým hodil po nej.

Paľo Krepelkovie počul volanie materi, ale nešiel. Ostal tam do ostatku, vždy len čakajúc Zuzino zjavenie, aby jej dal na známosť i on, že jej nechce. No Zuza neukázala sa v ten večer. Ale na druhý deň, keď Paľo šiel s kosou za Osičie, že odtne trochu ďateliny volom, sberajúc sa bačikovi Seliakovi na oťah, stretol sa s ňou na lúkach nad dedinou. Zuza niesla batoh trávy Kohútovie gazdinej, že dávajú mlieka chorej Aničke, i nezbadala ho zohnutá, len keď sa sišli a mali vystúpiť jeden druhému. Vtedy zdvihla hlavu a, vidiac jeho, strach prešiel ňou, i pozerá dookola, ako by chcela ujsť.

„Neboj sa ma, kišasoňa!“ riekol jej s posmechom, vidiac to. „Veď ťa nasilu nevezmem — ani nechcem už!“

*

V Hľonzovej chalupe so dňa na deň menší sa počet obyvateľov. Na jar umrela žena chrchľavá, chlapec šiel jahence pásť do Kohútov, a minulý týždeň prišla si Zuza zdychavičná pre najmenšie dieťa, Aničku krumpľami chovanú, ako sa tomu i úfal Ondro. A ako uložili ju k materi, Hľonzovi zablysly sa oči zas jasnejším svitom. Teraz už celkom svobodný nebude odkladať ďalej, ale ide sa oženiť priam… Ešte dosiaľ nebol ani u jednej z vdovíc. V oný večer, keď zachytil sa bol k Zuze do Ušiakov a stretol nad obecnou záhradou Maru Krepelkovie, vrátil sa nazpät, lebo s babou stretnúť sa že je nešťastie. Ale teraz, keď umrela i Anička, Ďurko pasie jahence a Zuza pôjde slúžiť, ožení sa hneď. Už sa i rozhodol, kde ísť. Nepôjde ďaleko, len sem do tretích susedov ku Likačke. Čo je i ostarená, zuby vylámané, vezme si len tú predsa, a nie Ušiačku, ten apríl; lebo jej tichosť a vážnosť páčila sa mu naveky. Od týždňa, ako umrelo mu dieťa, i zachytí sa každý večer do Špehúnov, ale nedôjde ta ani raz. Likačka je síce z chudobných rodičov, ako i on, ale vydatá do dobrého gazdovsta, do „dvora“ — to ho trochu omína. No dnes, keď večer pil oldomáš s Janom Kohútovie, u ktorého Ďurko pasie jahence, a ktorý svážal mu zbožie a on napojil ho i seba, Hľonzo dostal takú smelú myseľ, že by sa bol odhodlal azda i do ohňa skočiť — i šiel do Špehúnov na vohľady.

„Dávno si nebol tu, druso!“ rečie mu gazda Špehún, keď vstúpil do osvetlenej izbice veselý a jarý. Gazda je už štyridsaťročný a je tiež dobrej vôle — svážal i on a pil tiež. Dom je živý, čeľadi veľa. Mať gazdova ešte žije tiež a hoci má už 70 rokov, je rezká ešte vždy a gazdiná. Nevesty dve. Jedna gazdova žena, mrzutá, ktorá chce sa deliť pre varešku, druhá žena umretého brata, Likačka, mladá vdovica, ku ktorej prišiel Hľonzo na zálety. Po izbe behá dvoje detí vdoviciných, nespia ešte ani tie, a za stolom strúha čosi syn gazdov jediný. „Čo si mi doniesol, druso? Raž ti je už svozená?“ prihovára sa gazda peknej veľkej hlavy, mocného tela i krásy, hoci už minulo mu štyridsať rokov.

„Dnes sme svozili, bačik. Spodných Jano mi ju doviezol,“ odpovie Hľonzo a pozrie po izbe ohnivým okom. Za stolom sedí vdova Likačka, ostarenej, ale milej tvári, a šije. Robila celý deň, ale ešte ani večer nedá si chvíľky oddychu — taká je usilovná! Ondro spokojne potrel si prstmi namastené fúzy a hlavu dlaňou.

„Sadni, druso!“ núka Špehún, napchávajúc si do fajočky, a potom ponúkne i Ondra. Gazda je dobrej vôle. Oči svieťa mu a peknú tvár má usmiatu. Úroda je dobrá, čas pekný — bude z čoho platiť dávky a čeľaď zaopatriť na zimu. „A aký si vyčesaný… počuješ, druso, ožeň sa!“ Hľonzo sa začervenal a usmial, príjemne dotknutý. Čierné ohnivé oči hodil na hlavu krotkej Likačky, sklonenú nad šitím, potom zhladil si namastené vlasy dlaňou.

„Veď, bačik Ondro, by sa mi i zišla žena; to dievča Zuza — z toho je nič ešte… Ale koho vziať?“ povie rozpačite.

„Oj, Ondrík!“ zastane sa stará gazdiná, tiež dobrej, žartovnej vôle; „len sa osmeľ, pôjde za teba ktorákoľvek!“

„Tetka, len mi poraďte niektorú!“ obrátil iskriace oči k nej.

„Ja ti poradím,“ vraví gazda; „túto našu Likačku si vezmi!“

Hľonzo zapálil sa až po uši. Čierné oči zaiskrily mu ako uhle, keď pozrel k mladej vdove za stôl, a srdce zabúšilo mu temer nahlas. No Likačka šije ďalej a, zdá sa, ani nepočuje, čo rozprávajú chlapi, zabratá v práci. Má veľa starostí na hlave — na tie myslí naveky. Preto sa i zoškvarila tak skoro — krásu potratila. Má dvoje detí, tým by chcela nashŕňať veľa mania, aby nebolo s nimi tak, ako s ňou, čo jej nič nedali rodičia.

„Anča by nešla za mňa!“ riekol Hľonzo, vidiac, že ho ani nebadá.

„Čože by nie, len sa ty okolo nej!“ núka gazda, ktorý je dobrej vôle, keď je dobrá úroda i čas. Likačka opäť nič nepovedala, ani hlavy nepozdvihla od šitia. Čelo jej je samý jarček — má moc trápenia. Kúpila zeme od upadujúceho gazdu Jandečku; že má dvoch synov, aby nemali menej, ako gazdov jeden — to ako vyplatí! Pritom zdá sa jej, že sú v dome nespravedliví naproti nej i deťom-sirotám, i to ju morí…

„Nešla by tá!“ povie zas Hľonzo, potlačiac vzdych.

„Čože by nešla? Len sa ty osmeľ. Taký chlap… Však, Likačka, pôjdeš?“ prejedá gazda švagrinú.

„Ale, bačik!“ ozve sa tá konečne — bačikom volá švagra preto, že je oveľa mladšia od neho — a zdvihne ostarenú tvár od šitia. „Len by ste hocičo nevraveli!“

„No, len sa ty neboj, druso!“ povie ešte gazda, smejúc sa Hľonzovi. Likačka neodpovedala nič. Už je opäť nad šitím naklonená a myseľ pri tom, ako vyplatí kúpené zeme. Ver’ veľkú vec si vzala na hlavu! Pritom naveky sa jej iba tak vidí, že ju gazda klame a krivdí jej.

O pol hodiny, keď už sberala sa čeľaď spať, vstal s lavice i Hľonzo, že pôjde domov. Spravil krok, ale akosi okúňa sa ešte odísť, ako by mal ešte čosi vykonať. Pozerá po starej 70-ročnej gazdinej, po izbe dookola, po gazdovi i jeho žene mlčanlivej, túžiacej po vareške, no neriekol nič a vyšiel. Všetci vyhrnuli sa za ním na dvor — v lete najlepšie je spávať na sviežom povetrí. Hľonzo šiel ku dverkám dvora a postál tam zas, okúňajúc sa.

„Anča, choď, zatvor za ním!“ rozkázal gazda, vidiac jeho rozpaky a vediac i to, čo má za lubom. Pomôže mu, aby sa toho zbavil, hoci dverká i všetko stavänie naveky zamkýňa sám; nech neobchádza toľko okolo ich domu deň po deň. Likačka poslúchla a Hľonzo dočkal, kým došla k nemu.

„Teplá noc, jasná… a zišiel by sa dážď,“ preriekol.

„Ver’ zišiel! Zem je už celkom žížnivá,“ odvetila svedčiac. „Iba že ľudia svážajú teraz!“ I zastane tam a čaká, že vyjde zo dvora. Hľonzo vystúpil, ale vo verejach dveriec zastal zas.

„Anča,“ začal pritlumeno, nahnúc sa bližšie, „krem špásu…“ i podrhne sa slovami, zasekne a nemôže ďalej.

„Čože je, Ondro?“ Likačka zadivila sa, potom huplo jej do umu čosi, uhádnuc jeho myšlienky, i nezdrží sa neusmiať. No prejde prsty cez ústa, aby nezbadal. Hľa, čo narobil žart bačika Ondra.

„Krem špásu… nebolo by to zle… čo myslíš?“ Zasa sa drhne rečou, i odkašle. Likačka chytila si rožtek zásterky a zapcháva si ústa, odvracajúc sa do poly.

„Anča, krem žartu, lepšie by ti bolo u mňa gazdinej!“

„Ešte čo, Ondro!“ rečie ona konečne. „Kde by sa ja vydala? To bačik Ondro len žartoval… Veď mám dvoje detí!“ I smeje sa.

„Anča, i ja mám dvoje!“

„No, ani nič nevrav, Ondro. Ja som stará na vydávanie. Iba len choď s Bohom. Najdeš si aj inde — mladšiu!… Ešte čo, ešte čo!“

Hľonzo vystúpil z dveriec, ako studenou vodou obliaty. Zatlačil klobúk na oči a šiel domov. No na druhý večer zdvihol hlavu zas a šiel do Ušiakov k Zuze, čo je aprílom, na tretí k Bosej, potom zas k inej, až pochodil všetky vdovice v dedine, koľkokoľvek jesto ich súcejších, a každá ho odpravila. Hľonzo potom zatvoril sa do chyže novej chalupy svojej skrotený a po prvý raz zasmútil za umretou ženou. I pre dieťa Aničku, krumpľami chovanú, zachvátila ho ľútosť, na ktoré on nikdy ani nepozrel a žiadal mu smrť pre ne, pre vdovice — ver’ nebolo hodno!…

„Zuza, či si sa zjednala do tej fary?“ spýtal sa dievčaťa, opusteno sediaceho na prípecku, sberajúceho sa spať a tam modliaceho sa ešte.

„Zjednala!“ odvetila ticho, ďalej šeptajúc modlitbu.

„No, tak vráť závdavok. Slúžiť nebudeš — vydáš sa!“

Dievka strhla sa, pozrúc k nemu, a zapálila sa radosťou i prekvapením, ruky složené roztrhly sa jej mimovoľne. Potom prišlo jej do umu, čo jej povedal na lúke Paľo Krepelkovie, keď niesla tetke Kohútke trávu za mlieko, i riekla roztrpčeno:

„Za koho? Do Krepelkov? Neviem, či by nás už oni chceli!“

U Krepelkov je izba zasmetená, ako vždy. Gazdiná nezametala jej ani včera, ani dnes a i zajtra kto zná, či ju bude zametať. Mara má na sebe oplecko ako zaúdené a na hlave čepiec tiež taký. Ak dosiaľ bola umazaná Mara Krepelkovie, odkedy ju Hľonzo odpravil, je ešte opustenejšia.

„Ja ver’ neviem, koho by si si vzal, Paľo môj!“ riekla synovi večer o týždeň, ako Hľonzo sedel doma skormútený. „Iľa Pecháčovie nechce za teba ísť.“

„Azda ste sa spytovali?“ povie Paľo nahnevaný. Mara s ľakom pozrela na syna. Od pár čias je taký, že sa ho i bojí. Predtým ani nevedel, čo je hnev; bol synom vďačným, teraz je naveky ako Nemec zdutý.

„A veď sa len oženíš? Ja som slabá, Paľo môj, ja už nebudem dovladovať všetko robiť!“ riekla, nesmelo hľadiac naň, ubitá Mara.

„Ja sa ešte nebudem ženiť!“ zavolal Paľo hlavato.

„Zato, že ti Hľonzo nedá Zuzy?… Jesto i druhé, Paľo môj!“

„Zuzu nechcem už, čo by sa mi sama núkala!“ odvetil on s hnevom, a vyrúti sa na lavicu, oči si lakťom zakryjúc. Mara hľadí naň čiernymi očami ubito a nevie, čo by mu mala ešte povedať. Ale čo by mu čo vravela, nepodbá nič. I ráno, keď riekla, že je slabá, že umrie, teda musí ho do človečenstva doniesť, nedbal nič. Ubitá Mara už že sa iba do plaču pustí; no tu ozval sa šum za dvermi v pitvore. Mara pozrela ta a zrazu zacítila, že to ide Hľonzo. I schytí sa a zaševelí poľakaná, a Paľo, zbadajúc zdesenie materino, vzchopil sa tiež a hľadí ku dverám, čakajúc čosi zvláštneho. Do izby vstúpila Kata Kanátovie, dolná súseda.

„Nespíš ešte, Mara?“ riekla, neklaňajúc sa: ani súsedia sa neklaňajú.

„Nie ešte!“ odpovie umazaná Mara sklamano a shrbí sa zas, ako inokedy. I Paľo ľahne na lavicu opäť, že bude, opustiac sa, hlivieť ďalej.

„A Paľo ti je kde?… Či si tu? Ja, reku, ak si šiel s volmi.“

Mara nerečie nič; nech odpovie syn, keď sa o ňom spytuje. Veď je taká zunovaná, opustená…

„A ja som prišla s heslom!“ vraví rezko súseda. „Neviem, či ma nevybijete,“ i pozrie po nich zvedavo.

Mara čierné pekné oči uprela na súsedu, nevediac, o čo ide. Paľo ani sa nepohol; ležal ďalej, rameno držiac na očiach založené.

„Od Hľonzov!“ zas postála, aby videla účinok na ich tvárach. Naozaj, Mara strhla sa a oči dúpkom uprela na opálenú tvár súsedy. I Paľo sňal s tvári rameno a hľadí k nej.

„A čože, Katka?“ spýtala sa neisto umazaná gazdiná.

„Ver’ má poslal Ondro — tam sedí v našej izbe už chvíľku. Že by sám šiel, ale sa hanbí i bojí. Tak povedal: Poslúž mi, Kata, veď si mi rodina; choď do tých Krepelkov k tej Mare, že by to bolo dobre naozaj, ako mi ona bola odkázala, s nami a s našimi deťmi.“

Mare Krepelkovie všetka krv búšila do tvári, že sa celá začervenela, ako dievka. Očú čiernych neodvracia od Katy a zas i klopí ich. A syn Paľo vstal s lavice, rovno sa posadiac.

„Tak vravel: ,Ak ma prijme, ja ešte dnes pôjdem k nej.‘ Tak neviem, čo mu odkážeš.“

Mara zatíchla radosťou nečakanou. Sklopila oči. Ale tu prišiel jej na um syn, i čo povedal bol pred chvíľou o Zuze. Možno, on bude trucovať pre to pohanenie. Chlap nie je žena: ten neodpúšťa tak ľahko, nezabudne — je tvrdší!

„Ja neviem, Paľo môj, ako ty…“ riekla nesmelo, za synom sa obzrúc.

Paľo neodpovedal. Sedí len na lavici, hlavu zohnutú majúc, a dvom ženám zdá sa tá chvíľa mlčania ako rok dlhá.

„Tak či má prísť, či nie?“ spytuje sa opäť suseda, už len k nemu sa obrátiac.

Paľo sám nevie, ako mu je. Rozličných citov sila schytila sa v ňom, že mu temer hruď pukne, a ani dýchať mu nedajú. Naraz predstavila sa mu Zuza, pod batohom trávy, s červenými ako ružička lícami, i v onen večer v nedeľu na dedine, keď ušla pred ním s očami plnými strachu a odporu.

„A Zuza čo?“ spýtal sa priduseno, hľadiac na súsedu prenikavým pohľadom zpod obočia.

„Zuza? tá neodkázala nič! Ale to viem, že plakávala, keď vám jej otec odpovedal.“

Paľo vydýchol. Vstal s lavice, ako čo by mu skalu centovú s hrudi sňal.

O chvíľu odišla súseda s dobrým odkazom a Mara stojí na prostred izby s červenými lícami ako dievka, nemohúc sa ani spamätať, zmýlená od šťastia nečakaného.

„Čo stojíte, mamo, ako stĺp?“ skríkol na ňu Paľo. „Obkľúdnite sa nejako a chyžu zameťte; veď jesto za voz smetí v nej!“ A Paľo i sám dáva sa do upratovania rezko, aby ich Hľonzo nenašiel nepripravených.

(1909)