Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Veronika Gubová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 27 | čitateľov |
Jolana Omlišová, keď sa jej sestra vydala, myslela si, že je teraz už ona najkrajšie a najinteresantnejšie dievča na okolí, a začala si počínať veľmi voľno, veselo a hrdinsky. Dom ich ozýval sa od spevu a bol celý preplnený jej smiechom a veselosťou. Behala po izbách, tancujúc po nich, a plieskala dvermi oduševnene. K ľuďom ukázala sa ľúbezná, čo prvej nevedela vykonať, a hovorila žartom a lichotive ku každému. Vôbec z jej tvári nezmizla radosť pri nijakej príležitosti. Tatuško tučnej netrebnej postavy a okrúhlej veľkej hlavy, ktorý bol zúfal po vydaji Malvíny, mal veľké potešenie z nej, a len keď mať — nízka, tiež tučná, ale dosiaľ pekná a jemu imponujúca nadmieru — riekla, že je to už veľa, čo robí to dievča, uznal i on. Nahneval sa, vypleštil oči, zabožil sa celkom prirodzene a spravil taký krik, že sám očervenel ako ruža v tučných okrúhlych lícach a na sluchách i hrubom červenom krku navrely mu žily ako palce hrubé. Jola sa naľakala, skonfundovala, zatíchla, no, vybrnknúc do druhej izby, alebo na dvor, pokračovala ďalej v pochabosti, smejúc sa pri každom slove, čo povedala alebo počula, či bolo smiešno, či nie.
„Deti!“ kričala raz pod horou pri studni, kam vyšla na prechádzku s dvoma kamarátkami — Máľkou Bublišovou a Hermínkou Krajčíkovou — „koho chcete, aby vám predstavovala?“
A nečakajúc ich odpovedi, hneď začala, ako slúžny dvíha do neba bradu a tak ide, energične odhadzujúc nohy od seba. Kamarátky tlieskaly dlaňami a div nezašly sa od smiechu.
„Teraz Lajka Levického, Lajka Levického!“
Jola zmenila sa v momente. Zdúdlila hlavu do pliec, klobúk stiahla do očú, zdvihla tvár, ruky pritisla ku bedrám, ako by si ich držala vo vačkoch kabáta, a šla, nakrivujúc hlavu, vše na jednu, vše na druhú stranu pozerajúc hore zpod partice klobúka. Potom zrazu zastala, vytasila nohu a pozrela sebavedome do neba.
„Chcete… chcete vedieť, ako náš sluha spieva?“ kričala potom, zachodiac sa sama od smiechu s druhými, a hneď začala:
A venna eno peknőo tačáa pa rienon potócee, tak si jáno sa ticha karačáa séda jokenecce…
Vôbec každý zbadal veľkú premenu a oživenosť u nej a tešili sa spolu a obdivovali ju. Pavel Čordáš, nahnutý v drieku trochu napred, ako mal obyčaj držať sa od hrdosti, neprestajne sprevádzal ju očami — ktoré boly jasné ako hviezdy a čierne ako noc — s výrazom, ako by schvaľoval: „Výborne, výborne… i ja sa teším!…“
Ludvik Levický zdal sa dosiaľ ani nevedieť, že jestvuje Jola. Udivene spúšťal svoje sivé oči na ňu a divil sa mimovoľne: Je to ona naozaj, či druhá, — a čo sa jej robí? A ona, tými obdivujúcimi pohľadmi tým väčšmi opojená, so žiariacim obličajom chodila ľahko, ako na krýdlach, shovárala sa úchvatne s každým človekom, s kýmkoľvek sa sišla a videla.
„Tej sa svet rozviazal!“ uhádla v jedno popoludnie Adela, bohatá, rozmaznaná dcéra polesného, keď sa boli sišli u Omlišov a Jola bola pre čosi odbehla od nich.
„Veľkolepá ostala, veľkolepá…“ dotvrdila Nela Svitanská, už preživšia svoje jaro i leto, ale dosiaľ pekná a milá. Chválievala všetko, žmurkala očami a nevypovedala š.
„Veľkolepá?“ spytuje sa Adela, a na jej počernú peknú tvár — ako mnohí tvrdili, — vysadol uštipačný úsmev, pri čom zaleskly sa jej ako sneh biele zuby, a ona vtedy zdala sa trochu ponášať na zviera. Na Jolu sa hnevala, lebo ona pri vydatej Malvíne sa skvela, a teraz bez tej zhasla. „Že veľkolepá?“ opakovala maznavo.
Lajko Levický spustil sivé oči na ňu odobrujúco znad dverí, kde sa díval na stenu. Hnevalo ho, že prv neobzrel sa o Jolu, a teraz nemôže sa sblížiť k nej, lebo ona nedbá o jeho priazeň.
„Veru na zjedenie,“ bráni Máľka Bublišová. Bola tenká a pekná, ale chybel jej zúbok na ľavom boku, čo bolo vidno za každým jej usmiatím; ona to vedela a dala pozor na svoje úsmevy. „A také je milé to dievča…“ pokračuje, „ako by chcelo vyletieť. A pomyslite si, včera večer, keď sme sedeli v záhrade, vravela, že sa jej nebo s hviezdami také vidí, ako pehavá tvár. To ti je… jaj, figliar, haha…“ Tu spamätá sa za zub a chytro zatvorí ústa, prestanúc sa smiať.
„Šibal, šibal!“ chváli Nela a zažmurká prívetive.
Jurko Modrý, vzdialená rodina Omlišovcov, stál vše v jednom, vše v druhom kúte, bol trochu nesmelej povahy, držal delikátne cigaretu v bielych, krátkych prstoch, mihol víťazoslávne okrúhlym tmavým okom po všetkých a zdal sa vravieť: „Vidíte, ja som vedel, aká je už dávno, a vyznačoval som ju!“ I bol hrdý zároveň a ako povznesený. Pavel Čordáš bol tiež tam. Nakrianený vpred od pýchy, prechodil sa a nestaral do rozhovoru ani slovom. Ale Jurko Modrý zdal sa mu neobyčajným so svojím uvelíčeným pohľadom a usmial sa pre seba nad tým. Zastal na konci izby a, priložiac tenké prstý na čierne lesknúce sa fúzy, prizeral sa mu s potešením. Odkvitlá Nela zbadala, že sa usmial; a oslovila ho, zažmurkajúc:
„A vy čo poviete?“ I podáva sa ďalej na diváni, vediac, že on po prívetivom oslovení ide si sadnúť k patričnému.
„Ja vždy súhlasím s dámami…“ odvetil zdvorile a ide k nej.
„Lenže teraz sme oproti sebe,“ upozorňuje ho Nela; „tak s ktorými?“
„Ó, ten je už po uši do nej zaľúbený,“ skočila jej do reči Adela s pohrdlivým úsmevom a prejde popred neho.
Pavel Čordáš zastal, podíval sa za ňou, zvážnel a, neodpovedajúc nič, prešiel na druhú stranu.
Do izby vstúpila Jola. Oči ligotaly sa jej a na perách radostný úsmev. Bystré pohyby a krok ukazovaly naozaj, ako by chcela vyletieť, čo napomáhaly i krátke rukávy ružovej blúzy. Keď bola pozrela po Pavlovi, kde je a pri kom, spýtala sa: „No, čo ste sa shovárali?“ I žiaria jej oči blahom, mysliac si, že o nej. Skrúca hlavu, aby pozrela po nich a usmieva sa všetkým sladko a opojeno. Pavel Čordáš vie doista, že ten úsmev patrí jedine jemu, a on, stojac stranou, pozerá a hladí si čierne fúzy spokojne a usmieva sa tiež.
„Či viete, čo?“ spytuje sa bystro a červenie od očú Pavlových, a radosť jej stupňuje sa vždy väčšmi, len tak bez príčiny, „robme nejaké fígle…“ a zasmeje sa veselo, ukážuc drobné biele zuby, neporiadne narastené.
„Tá sa už do kože neprace!“ pošepne Adela súsede.
„K službám; len rozkážte, čo,“ ponúka sa Lajko Levický, ochotne, aby si nemyslela, že sa hnevá, lebo ho príliš nezbadala.
A Jurko Modrý, osobujúc si viac práva ako druhý, — lebo on poznal dávno, aký poklad je Jola, a vyznačoval ju, — predstúpil pred ňu a pozrel jej bezpečne a dôverne do očú, i spýta sa:
„Čo máme teda robiť?“
„Veď to, čo?“ spytuje sa i ona starostlive a čelo naschvál svraští v hroznom utrápení, potom zachichoce sa nad tým s druhými. „Viete, čo? Tancujme, spievajme… alebo hrajme sa na ,slepú Marku‘. Nie, nie… teraz mi prišla výtečná — haha — myšlienka. Poďme zaspievať Hermínke pod oblok zaľúbenú pieseň. Ideme?“ A pozerá celkom omámená nad sebou a tým, že Čordášove čierne oči sprevádzajú ju a úsmev jeho vraví: „Všetko je milé, čo ty robíš…“
Ostatní zasmiali sa na jej myšlienke, len Adela protirečila.
„Aká to myšlienka! Hermínku dnes bolia zuby, celkom jej je líce zapuchnuté.“
„Zato my môžeme ísť; aj pôjdeme… no, však?“ volá Jola so žiariacimi očami a zapálila sa.
Iste nechápala dobre ani sama, čo vravela, ani teraz nevie zreteľne, o čom je reč, len to cíti, že je úchvatná a Pavel ju obdivuje. Ani nezbadá, ako približuje sa vždy k nemu, ako k magnetickej sile, a vidí, že je blízo, len keď ju oči Pavlove priveľmi pália. Vtedy sa spamätá, pozrie dookola po druhých, siahne rukou na čelo, sťahujúc obrvy. Odstupujúc, ešte pohodí hlavou, že to nedrží za nič veľkého a zvláštneho, že sa im oči stretly, a hneď vyšumí jej z pamäti i to. Čordáš odstúpi tiež, usmejúc sa pre seba, ku žmurkajúcej Nele, ale o chvíľu vidí ju už zasa približovať sa nepovedome v smiechu a vrave, a on blíži sa tiež a zasa sú spolu.
„No, však ísť k Hermínkinmu oknu?“
„Pravdaže!“ tvrdí on, ako vec nevyhnuteľnú, a zadržuje úsmev.
„Ale, čo chcete?“ zahriakne ich Adela. „Bude si myslieť, že sa posmievate, a nahnevá sa!“
„Čo by sa hnevala, nič je to nie na hnevanie, prosím…“ zastane sa Joly i Lajko Levický, aby videla, že sa nehnevá, lebo dnes ešte neprihovorila sa mu, a jemu je to ľahostajné.
„Veď to nebude nič takého,“ diví sa Jola, pozrúc na Lajka, a len teraz vie dokonale, o čom je reč, a zbadá, kto jej protirečí. „To len taký žart aby sme spravili,“ doloží, pozrúc zasa blažená dookola, a jej slová platily jedine Pavlovi, na ktorého pozrela naostatok.
„Ak je potrebné ,fígle‘ robiť,“ začne žmurkajúca Nela a otriasa so šiat omrviny, ktorých nebolo, „tak teda poďme…“
Na priek Adele, ktorá vždy nechcela to, čo chcela Jola, išli, oznámiac domácej panej, že idú pozrieť večer do dediny. Domec, v ktorom bývala Hermínka s matkou, vdovicou po notárovi, bol za záhradou školy v rade s druhými. Pred malými oknami stála stará vŕba s rozrastenou korunou, s tenkými švižkými halúzkami ako povrázky. Bolo mesačno a jasno, i stopy nôh v suchom blate bolo vidno na ceste. So šepotom a tlmeným smiechom postavili sa pod okno. Jurko Modrý s cigaretou oprel sa o vŕbu. A poradiac sa, začali spievať pieseň: „Krásna noc je…“ Na druhom verši cvengol malý oblok a v ňom ukázala sa černovlasá hlava Hermínkina s krásnou tvárou. Dve, trochu chybne hľadiace, ináč krásne oči šľahly ako mak krivo cez mreže dolu na spievajúcich. Pri ľavom líci drží ruku a zakrýva ho šatkou, no tvár jej je usmiata. Pozná, kto spieva, a vidiac i kamarátky, uhádla, že robia žarty zo samopaše. No jednako, hoci jej bolo nepríjemno rozťahovať teraz líce, smiala sa a kričala: „Ďakujem, ďakujem, ale ešte túto…“ Zaspievali jej po vôli, potom ešte tri, a volajúc ju so sebou — no nešla — vrátili sa do Omlišov. Tam hneď oddali sa do tanca pri speve na hrebeni, čo koncertovala Jola, že mala silný hlas, bola v tom najzbehlejšia, a že druhé nechcely. V tanci rozhádzali a pokrútili koberce ako od vetra plátno, že sa zamotaly neobratné ešte nohy Jurka Modrého a mal padnúť, keby sa nebol zachytil do šiat Nelkiných. Nelke stali na šaty a vytrhli z rancov. Lajko Levický prekotil stolík s kaktusmi pod zrkadlom stojací v ohnivom skákaní. On totiž vysoko dvíhal nohy a rozmetával ich za sebou, za čo dievčence medzi sebou vychytily na ňom, že tancujúcim chce zuby povybíjať opätkami. Zle držal tanečnicu a pozrel ponad jej hlavu do povaly nad dvere. Pavel Čordáš tancoval raz s Nelou, to jest knísal sa s boka na bok a kričal: haj, haj! aby zakryl svoju lenivosť. Potom zastal si za tancujúcich a, zadržujúc úsmev, hladil čierne fúzy, dívajúc sa na podošvy Lajka Levického, z ktorých vše jedna vše druhá zablysla sa v svetle lampy, vyvracajúc sa bystro za jeho postavou. Čordášovi sa to tak zapáčilo, že sa bál, aby nevypukol v chachot, i odstúpil sa a šiel hľadieť inde. Tu padly mu oči na Jolu, ktorá stála pri stole, odtisnutom do kúta. Opierala sa bedrou oň a ochvievala podľa taktu. Na ústach držala oboma rukami v jemnom papieri zabalený hrebeň a spievala oduševnene, že jej líca očervenely, aj čelo, a na hrdle napäly sa žily, čo jej nepristalo. Po ligotavých očiach zdalo sa, že je von z koľaje od blaha, ako v nebi, a nie pri sebe. Keď videla Čordáša, oči jej prijaly výraz prosto nadšený a zdaly sa volať horúce: „Poď, poď, poď!…“
Pavel Čordáš usmial sa pre seba a pristúpil bližšie.
Na veľký hluk dostavili sa i domáci pán a pani a zastali vo dverách. Starý Omliš, široký ako celé dvere, vo dvoch kabátoch — práve došiel zdakade a ani sa nesobliekol, ale, ako veľký milovník mládeže, hneď prišiel podívať sa. A vidiac ich v takom oduševnení, zapáčilo sa mu nesmierne. Natiahol veľkú hlavu nad prsia, rozšíril tučné ruky a otvoriac plné ústa — v ktorých sa začernelo vnútro — spustil ohlušujúce hahaha, že prekričal i dupot tancujúcich a spev. Tí sa zarazili a pozreli ku dverám, ale, uvidiac veľké, netrebné telo domáceho pána a jeho okrúhlu hlavu s vypučenými od smiechu očami a do korán otvorené ústa, oduševnili sa ešte väčšmi. Dve tanečnice hneď nechaly svoje páry a pribehly k nemu, aby šiel medzi nich. Omliš sa zasmial ešte väčšmi, tým potešený. No nešiel, len stisol jednej rameno nad lakťom, druhej potlačil mäkkou dlaňou plece na znak povďačnosti.
Domáca pani stála za ním a načahovala sa nad plece mužovo, vše sa zohla, aby mohla pozrieť popod jeho pazuchu. A vidiac konečne tancujúcich; odišla do kuchyne volať slúžky a súsedy, čo tam sedely, aby sa šly podívať a smialy sa.
„A či viete, čo nového?“ spýtala sa žmurkajúca Nela o desiatej, keď sa rozchodily. „Elena Kamenčíkovie, sestra Hermínkina, príde sem bývať. Dnes ráno mi to zvestovala jej mať, že písala.“
„Ach!“ divili sa prekvapení a ožili. „Naozaj?“
Jole tvár očervenela na zvesť; rýchlo pozrela na Čordáša. Stál na strane s domácou paňou a pri novine Nelinej pozrel na Jolu. Skoro pohodila hlavou rozmarne, že možno táto zvesť bola by sa jej dotkla niekdy, ale teraz jej je to úplne ľahostajná vec. Vystúpila pred druhé s bystrým výrazom v očiach a spýtala sa celkom prirodzeným svojím hlasom:
„A veď bolo, že i po smrti mužovej ostane pri jeho rodičoch?“ a pozrie tázave po všetkých, len na Čordáša nie, ako by jeho ani nerátala do tohto rozhovoru.
„Kto vie,“ usmeje sa Nela a zažmurká; „možno, žiada sa jej sem, kde prežila svoj dievčenský vek.“
*
„Tak dnes príde?“ myslela o dva týždne Jola ráno, ako otvorila oči, a doložila hneď zatým: „Napokon mňa to už teraz nezaujíma…“
Zazívala, ako by ešte zavŕšila spánok a noc, obliekla sa rezko, potom spievajúc vyšla do druhých izieb k rodičom, ztade do záhrady poobzerať, aká je rosa na tráve a kvetoch.
„Hádam príde ešte dnes k nám; veď je mame krstná a my sme boly najlepšie,“ myslela tam. Pri šití prišlo jej ešte do umu, ako Pavel pred šiestimi rokmi dvoril Elene, kým bola dievčaťom, a Jola ešte ako by ani nejestvovala, hoci boly v jednom roku, ale rojčila za Čordášom už i vtedy, v tichosti. Pred večerom, ostanúc netrpelivá ako mak, vyšla na vymetený dvor, kde slúžka odnášala hŕbočky smetí za stajňu.
„Nevieš, či aj slečna Hermínka šli naproti sestre, či len pani?“ spýtala sa jej.
Slúžka Mara usmiala sa, keď zazrela človeka, ako by videla čosi divného a neobyčajného. Aj teraz najprv sa zasmiala, potom riekla:
„Neviem.“
Po odpovedi i Jola sa zasmiala, lebo vôbec s tou smiavala sa veľa, a tak bola navykla.
„A nevieš, či sa ešte nevrátili?“
„Nó!“ zavzneje výkrik z okna kuchyne, kde dívala sa jej mať. „Čože sa spytuješ? Či ona vie? Choď pozrieť, privítať. Veď som vám vravela, že ste maly všetky ísť naproti, aspoň k mostu.“
Jola sa zapálila a obzrela. To je pravda; veď môže ísť ta celkom jednoducho, ako dosiaľ. Sobrala sa, ale od potoka za domom vrátila sa zpät pre rukavice a klobúk, že ak by neboly ešte prišly, pôjdu naproti. Ale v izbe, pri otcovej, začula viac hlasov a postála, načúvajúc, kto je tam.
„Ty zbojník, však si neprišiel včera; bál si sa, že ti tých pár randavých groší zasa odohrám!“ počula otcov rozveselený hlas. Hneď vedela, že je tam otec Adelin, s ktorým sa takým tónom shováravali, a nachádzali v tom veľké potešenie.
„Ale jen bys’… však jsem nebyl zdráv,“ odvrkol Čech, polesný, najlepší priateľ otcov, s ktorým sa tartlúvali a nadávali si každý deň. „Kdybys’ nehatlal, ty šudier!“ zadudral ešte a potom ozval sa hrozný smiech otcov a tiché, trochu nejasné zasmiatie Čordáša. Jola odložila klobúk a rukavice, pozrela sa do zrkadla. Oživnutá a rozveselená zľahka pozrela dnu. Otec a polesný sedeli naproti sebe, a Pavel stál pri otcovi a prizeral sa hre. Keď vrzly dvere, pozrel, presvedčený, že to ona, a vidiac ju, hneď zbadal, že je v nedeľnej blúze.
„Sama si len?“ opýtal sa jej otec, keď sa pozdravila s hosťmi, a hneď doložil: „Poď sa dívať… sem sadni!…“ i ťapká širokou dlaňou na diván pri sebe. On totiž nesmierne rád, keď sa dívali na jeho hru a smiali sa veľa. Jola odvetila, že hľadá mamu, a bystro stiahla sa zpät, aby otec nestačil kričať na ňu pre neposlušnosť. Z druhej izby šla do pitvora, aby Pavel uveril, že naozaj hľadala mamu a nebola pri nich, len aby sa mu ukázala. Tam postála máličko a zasa vrátila sa do izby, sadnúc k vyšívaniu. O chvíľu Čordáš otvoril dvere, pozrel najskôr, či tam sedí, potom usmial sa spokojne a stúpil trochu napred, narovnaný od hrdosti. Najprv prizrel sa jej práci, vychválil a zasmial sa nad tým, že nerozumie sa do toho zhola a chváli do sveta. Potom sadol.
„Ja neviem, čo ma už nevypýtal!“ myslela si, cítiac akýsi príjemný, dobrý dojem, čo doniesol so sebou. A teraz len videla dokonale, aké šťastie je sedieť blízo pri tom človeku.
„A priateľky kde?“ spýtal sa jej.
„Neviem,“ odvetí ona a zapáli sa. „Azda išly…“ a tu náhle zmizol úsmev s jej tvári, i nepovie ďalej, mysliac si, že by neprirodzene vypovedala, čo chcela: „Azda išly naproti Elene.“
„Proti Elene Kamenčíkovie?… a vy ste nešli?“ spýta sa on, uhádnuc, na čo myslí, a zabudnúc, že je to nie jednoduchý rozhovor pre nich.
„No, prečo nie?“ zasmeje sa zľahka, vidiac, že šľahla prenikavým pohľadom po jeho tvári, nie opojeným blahom, ako dosiaľ, ale plným myšlienok. „I ja som sa sberal s Nelou a prišiel volať… áno, áno,“ tvrdí jednoducho, ako by ani nijaké hrozné slová nebol vravel. Pritom hľadí jej rovno do očú ľahkým, ale jasavým zrakom, ako by vravel: „Čo sa divíš? To všetko je jasné — nič, vedľajšia vec…“
„Patrí sa preukázať vďačnosť vrátivšej sa k nám… k tomu takej nešťastnej,“ doložil ešte, aby účinkoval na cit. Jola sa zapálila, odhodila vyšívanie a vstala, že donesie odložený klobúk a rukavice.
„Pravda, pravda,“ myslí si dychtivo, „keď bola nešťastná, už načim ju zvelebovať!“
„No, poďte teda!“ predstúpila pred neho prichystaná a pozrie naň s výrazom, ako by mala na jazyku príkre slovo. V tej chvíli ozvaly sa veselé hlasy v pitvore a tenký zvonivý smiech Hermínkin. Jola trhla sa a, hodiac pohľad na Čordáša, išla ku dverám.
„Treba hneď ukázať, že by bolo daromné so mnou chytiť sa do borby!“ myslela si a hrdinským počínaním otvorila dvere, nečakajúc, kým na ne zaklopú. V ústrety šla jej vysoká, tenká dáma v čiernom odeve, sprevádzaná peknou Hermínkou. Joline oči žhavo-zvedavým pohľadom utkvely hneď na nej.
„Ach, Elenka, tak si ty už tu?“ vyriekla prekvapeno a dojatá, zabudnúc všetko iné pri pohľade na jej schudnuté líca, bez farby a ako z mramora. „Vitaj, vitaj… Prišla si na rýchliku?“ šteboce lichotive, prizerajúc sa jej vpadnutým, mdlým a veľkým očiam a tenkým perám, za ktorými belely sa zuby v bledých ďasnách. „Nebola by ťa poznala.“
„Ach, a ty si nepremenená… dievča moje,“ usmeje sa mladá vdovica, pozovúc ju tak, ako ju za dievčenstva žartom volávala. „Nič, nič…“ opätuje trochu nosovým hlasom a po pobozkaní sa s ňou podrží ešte za chvíľku na jej pleci mäkkú, bielu, ale trošku širšiu dlaň láskavo.
„Naozaj?“ diví sa radostne Jola a zapáli sa. I pozrie dookola, kde Pavel; ale toho, na jej podivenie, nebolo tam. Kto zná, kedy a prečo uvrzol.
„Vieš, ja som prišla len na chvíľočku,“ vysvetľuje medzitým Elena, „len pozrieť krstných rodičov, ako sa mi majú… Kdeže sú?“
„Tuto… tu, v tejto izbe…“ odpovedá a ochotne ide otvoriť dvere, aby prešli dnu. „Tatuško, Elenka je tu!“ zavolala do izby veselo popredku, a prepúšťajúc ich, oči jej šľahly, či je tam Pavel. Omliš skočil zpoza stola, redikajúc si svoje dvacentové telo, odstrčil stolec do Čordáša, odstupujúceho sa zdvorile, a majúc tvár, ako by sa odhodlal konať čosi svätého, ponáhľal sa k Elene, o ktorej myslel, že ju musí hlučne privítať. Jola zastala pri dverách, oprúc sa chrbtom o ne a, pridržujúc ich, pozrela na Pavla. Oči sišly sa im; ona hľadela, aký výraz bude mať jeho tvár pri videní Eleny, on chcel zvedieť, či hľadí na neho. Potom, ostanúc akýsi veľmi vážny, bozkal úctive podatú ruku Elene, ktorá láskave poznala ho hneď a oslovila. Jola usmiala sa pohrdlive a vyšla, že zavolá mať z kuchyne, sama ostanúc tam za chvíľku. Oprela sa tam o vereje a počúvala, hoci nemala úmyslu, ani ju to nezaujímalo.
„No, či vidíš túto milú ženičku? Tak si prišla?“ počuje kričať mať, a predstaví si ju, lebo vie, že je tak, ako už hneď odo dverí vystiera ruky a hotuje ústa k bozku. „No, to je pekne… My sme ťa ani nečakali dnes… reku, bude ustatá.“
„Skutočne pekne, veľmi pekne!“ počuje ešte otcov hlas, a tu zas predstaví si, ako otec kyvká veľkou hlavou a hľadí na mať, ako by sa radil: No, a teraz už čo? Otec rád len jednoduché bytnosti, čo mu imponujú. Sobrala sa dnu a, vyhybujúc pozrieť na Čordáša, zastala na boku, oprúc sa zľahka o operadlo stolcové. S natešenými očami začala obdivovať Elenu, už sediacu na diváni s domácou paňou. Prizrela sa na jej tmavé vlasy, hladko začesané pri bledých sluchách, na ktorých modrely sa tenké žilky cez jemnú kožtičku. Tvár bola jej nehybná a ako z mramora. Líca, pery i ďasná bledé, len tmavé veľké oči jej ožily a Jole zdaly sa krásnymi. Ale zbadala pri nej starý zvyk držať sa, ako by naveky mala na zreteli, čokoľvek vraví a robí, aby jej chrbát bol rovný a ona zdala sa elegantnou. Veľké oči rada dvíhala hore, čo jej pristalo, ale keď sa smiala, jedno prižmúrila celkom, čo ju robilo divnou.
„Ja som len krajšia?“ myslela si za každým jej smiechom Jola a pozrela žhavo na Čordáša, ako by sa chcela z jeho očú presvedčiť.
On sedel pri polesnom, trochu lenivo načahujúc sa za zápalkami. Zbadal jej pohľad, usmial sa a vstal, že ide k nej. Ale Jole zbĺkly líca, spravila roztržitý pohyb a nahnevala sa, že porozumel.
„Ach, ten si ešte namyslí, že budem žiarliť!“ myslela popudená.
„A či vieš?“ obrátila sa k Elene lichotive a odvracia sa od tej strany, kade chcel ísť Pavel; „tu nám je veľmi veselo. Počkaj len, čo si aj odvykla od dediny, ako sa tu dobre budeš cítiť. My tu iné nerobíme, iba sa zabávame,“ šteboce sladko a usmeje sa hlasno nad sebou, že to drží za zvláštnosť. Elena kývla jej hlavou láskave, ako milej, ale trochu naivnej dievčičke, s úľubou oprúc veľké pekné oči na ňu.
„Však mám pravdu, Hermínka?“ obrátila sa Jola ku chybnookej krásavici, skrúcajúc väčšmi hlavu k nej od spoločnosti, nežli bolo potrebné, kým zmizne jej krv z líc, čo ju zaliala pri vlastnej ľúbeznosti a od pohľadu Eleninho. Potom pokračovala v lichotení zasa a celé dve hodiny, kým tam bola Elena, vyhybujúc schválne, aby sa nesišla s očami Čordášovými, pri čom líca horely jej vždy väčšmi a väčšmi.
*
Elene Kamenčíkovie v rodnej dedinke zapáčilo sa veľmi; ožila a okriala.
Hneď v prvé týždne ponavštevovala všetkých známych a s Omlišovci schodila sa každý deň, hoci obe — Elena a Jola — zbadaly v tajnosti, že sú si dušou akosi cudzie a ďaleké. Najmä keď ostaly samy, ich rozhovor zaviazol a ony skúmaly sa kradmo jedna druhú, ako by sa spytovaly: „A s tebou čo?… čo si mi… aká!“ Pozdejšie Elena zbadala, že Jolino lichotenie je nejaké schválne. To ju urazilo, a ona prestala sa veľa zaoberať ňou, a k Omlišovcom chodila len k vôli krstným rodičom.
„Mne sa zdá,“ ozval sa jeden večer Jurko Modrý, keď boli u Omlišov — kde sa najradšej bavievali — a Elena s Hermínkou ešte neboly tam, „že táto Elena je trochu nudná.“ I pozrie bezpečným pohľadom po izbe dookola, čo tí.
„Čo?“ divili sa všetci a vypukli v smiech. Totiž od skromného Jurka nik nečakal také rozhodné osvedčenie, kým sa druhí o tom nezmienili. Máľka chudej tváričky smiala sa najväčšmi, držiac ručník na ústach, a vravela, s úľubou súsedke, ale tak, aby i on dopočul: „Ale je šibal to chlapča… na zjedenie!“
Jurko Modrý, keď videl, aký veľmi dobrý vtip povedal, prestúpil tri kroky so spokojným svitom v očiach a zdal sa sám sebe zvláštnym. Jola zasmiala by sa bola veľmi vďačne s druhými, no zdržiavala sa, že je tam i Pavel. Lebo by si ten hneď namyslel, že nesmeje sa len na vybúšení Jurkovom, ale i pre iné. Obrátila si trochu bokom hlavu od tej strany, kde stál a, zahryznúc si do pery, hľadela Máľke na vlasy. „Nuž okrem smiechu,“ ozve sa Lajko Levický a hľadí na stenu hore nad dvere prenikavým pohľadom, „Elena je krásna, ale ako z mramora. Keby povedal, ako myslím, kási cudzia, vyššia bytnosť, že sa človek cíti zle pri nej.“
„Áno, áno, to naozaj,“ vypovie razom aj Máľka, a zadívajúc sa na uhol stola, začala si ju v tie chvíle predstavovať, keď sa jej zdala takou.
„Ako socha alebo skala,“ prerečie i rozmaznaná Adela.
„Je to taká ľadová príroda,“ hovorí Máľka zasa.
„Ale čože chcete, veď nemôže byť ako šestnásťročná, keď už starne,“ zavráti ich Adela, ktorá si bola už inak rozmyslela a chcela popudiť.
„No, zas!“ ohlási sa ohnive Jola; „dvadsaťštyri roky sú nijaké starnutie. Čože si myslíš! To by zaslúžilo žiť, ak by bolo po tvojom!“ dokončila úsečno.
„To je tak!“ tvrdí Lajko Levický, zastávajúc Jolu, aby videla, že jej je nie nepriateľom. „Ani Elene je nie to. Ona je len chladná…“
„Áno, studená,“ zamieša sa zasa Jurko Modrý. Dosiaľ myslel, že on už dosť povedal na dnes, no zdalo sa mu, že mu ani toto ešte neuškodí. „Ja sa naveky bojím, že zamrzne.“
„Hahaha, ale ste vy figliar!“ zasmejú sa slečny a Máľka podotkne súsede: „Už to pravda, že ten málo vraví, ale čo povie, to je všetko zvláštno.“
„Ba i druhí majú pri nej pomrznúť…“ rozhovorí sa Jurko, začujúc poznámku Máľkinu, a pozrie dookola spokojným pohľadom, čo už teraz.
„Tak vás preto pri nej nevidno,“ zažmurká naň Nela s prekáraním. Jurko Modrý zmýlil sa ako mak, že jeho neopovážlivosť čo len prihovoriť sa Elene zbadali aj iní. Nepovedal nič, len pohodil rukou a prešiel sa po izbe.
Jola odvracala rozpálenú tvár k Máľke, oprúc si sluchu o dlaň s tej strany, kde stál Pavel, a s tajeným dychom čakala, kedy osvedčí sa on.
„Napokon, deti,“ nadmieta Nela, deťmi ich pozvúc a chlúbiac sa tým, že netají, ako by to druhé robily, že je najstaršia zo všetkých, „darmo ste nespokojní s Eleninou živosťou, veď ešte len dva roky minuly, ako jej umrel muž. Nie div teda.“
„A či za desať rokov bude smútiť?“ spýta sa Adela maznavo.
„Ale aká bola jeho smrť! A ona — ako tu i pán Levický vraví — je čosi vyššie.“
„Nuž čože,“ mazne sa Adela, „jednoducho skĺzol sa a zabil… Netrpel dlho…“
„Ech, čo?“ ozve sa zrazu Jola, odchytiac roztržite dlaň od sluchy, a oči svietia jej podráždením. „Mramor, vyššia bytnosť!… No, veď uvidíme, či sa viac nezaľúbi. Veď uvidíme!“ A celá červená, podivne rozčuľujúc sa, hádže horiace pohľady po všetkých, vyjmúc Čordáša.
„No, to už sotva,“ odpovie Nela ticho a s myšlienkou v očiach pozrie na Jolu.
„No, veď zvieme!“ vyhráža sa Jola ďalej. „Veď je i Elena nie svätá. Ojej, taká, ako hocktorá z nás.“ Pozrie teraz už rovno na Čordáša vyzývavým pohľadom, ako by riekla: „No, teraz si ju už bráň!“
Pavel Čordáš, stojac pri Nele nachýlený vpred, odstúpil ďalej od spoločnosti a prešiel dva razy izbu pozdĺž, ostanúc akýsi veľmi vážny a nevšímavý.
„No, kto sa so mnou staví?“ volá Jola, ešte väčšmi horiac; inokedy on nepremešká vysloviť svoju mienku, ale teraz nepovie slova. „Kto sa staví, že o dva mesiace Elena už bude zaľúbená?“
„Hádam do nej budú,“ napráva jemným hlasom Nela a hľadí na ňu.
„Do nej sú už i teraz…“ tvrdí Jola a zasmeje sa neprirodzenou veselosťou. Nech by alebo zastal, alebo čo; ale on len mlčí a chce, aby sa ľudia mučili a hádali!
„No!? Počujme, kto?“ spytujú sa slečny a obracajú veselé tváre na mladých ľudí. „No, ktorý?“
Jurko Modrý zmýlil sa a chcel sa vyhovoriť, ale v tej chvíli domáca pani doviedla Elenu s Hermínkou.
„Ach, prišly ste?“ preberá sa Jola a prichodí k sebe. Spamätajúc sa, že čo vravela, zapálila sa celá a oči jej zasvietily previnením. Pokročila im v ústrety, siliac sa k ľúbeznosti a úsmevu. Ale zbadala hneď, že je Elena odetá už nie v tmavých šatách.
Elena zbadala výraz jej očú, keď sa sbližovaly, pozrela veľkými očami láskavo po všetkých, i na Čordáša, usmiala sa vľúdne a sadla s výtečným pohybom — ktorý svedčil, že má vždy na zreteli seba a svoju eleganciu — k Nele na diván. A hneď tvár ostala jej ako z mramora.
„Hrali ste sa nejako?“ spýtala sa, vidiac ich rozjarené tváre, a pozrie zasa po všetkých, i na Čordáša.
„Nie,“ odvetí núteným hlasom Jola, a svit obanovania zmizol jej z očú: „Ako kráľovna bude si počínať a dá si ruku bozkávať každému!“ myslela si popudená.
„Vás sme čakali,“ prerečie Nela, nahýňajúc sa Elene nad plece tvárou, a napráva jej bielu čipku na hrdle.
„Veru vás!“ dosvedčí i Jola zle znejúcim hlasom, že sa obzreli, či ich neklame sluch.
„Áno, áno!“ ponáhľa sa uspokojiť začervenalá Jola a usmeje sa lichotive. „Nijak nám to nejde už bez vás.“
Spoločnosť uspokojeno spustila oči s nej; Elena však, priamo sa držiac, pozrela ešte raz ponad svoje plece na Jolu a, prizrúc sa jej, usmiala sa jemne, ale unižujúco. Potom začala sa shovárať o druhom.
„A už čo aj!“ pomyslela si Jola na jej pohľad, od ktorého sa zapálila, a odstúpiac odtiaľ, zamiešala sa medzi Lajka Levického, Máľku i Čordáša, ktorí stáli pri okne, a hneď začala sa veľmi prudko dohadovať s Pavlom o hre „Krčma horí“, o ktorej vravel Lajko, že je nová — hoci Pavel netvrdil ničoho protivného.
„Áno, tak sa hrá… veď ja viem azda. Tisíc ráz som sa ju hrala; každému sa dá meno akéhosi jedla.“
„I ja to vravím,“ napomína ju Pavel hladko, ale pozrie jej do očú, ako by chcel mať moc nad ňou.
„Ale vy ste tvrdili, že patričný nemá sa skrútnuť, keď mu meno povie.“
„Práve som vravel, že sa má!“
Ale Jola nedala sa mýliť a dohadovala sa ďalej, vytýkajúc mu, čo tvrdil podľa jej zdania, kým Pavel neustúpil.
„Radšej sa hrajme nejako a nemárnime drahý čas!“ zavolá im žartovne žmurkajúca Nela, chtiac všetko urovnať. „Určite nejakú hru.“
„A ktože ju určí, aby pristal každý? Zasa sa i na tom poharkajú,“ posmieva sa Adela.
„Nuž, Elenka určí!“ zavolá Jola s jasavým zrakom, zrazu premenená. „Na tú pristaneme. No, však?“ obráti sa k Čordášovi už na druhej strane stojacemu.
„Skutočne!“ odobroval on, vediac, že jemu na priek sa premenila, a hneď pristúpil k Elene, aby jej oznámil rozhodnutie spoločnosti.
„Hrajte sa kolo,“ navrhla ona, keď s prívetivým úsmevom vypočula, čo žiadajú.
„A ty nejdeš, Elenka?“ spytuje sa Jola.
„Hlava by sa mi zakrútila. Ale spievať budem.“
„Však ani vy, pán Čordáš?“ šteboce ľúbezne Jola a zaprosí žartom: „Elenka by potom sama bola, ako sirota.“
„Áno, ja ostanem,“ odvetil on hladko a bez úsmevu, a obrátiac sa k Elene, spýtal sa zdvorile: „Ak dovolíte?“
Ostatní pochytali sa za ruky a začali krútiť dookola. V prostred kola stál Lajko Levický, práve pod horiacou lampou, pod samou povalou vytiahnutou hore — totiž Jurko Modrý bol sa čelom búšil do nej, že ho dosiaľ omína, preto ju tak vytiahli — a prižmurujúc pyšne oči, hľadel nad dvere. Pomyslel si chytro a začal hromovým a schválne trasľavým hlasom pesničku: „Pod naším okiencom rastie jedlička…“ Pieseň bola smutná, a Lajko Levický napokon triasol sa aj sám, ako by vietor naň vial, a nielen hlas jeho. Líca očervenely mu, na sluchách navrely žily a sivé oči, prenikave upreté na stenu pod povalou, ako by boly vyšly z jamôk. Vo veľkom rozhorlení zabudol, že si má vybrať niektorú zo slečien, a spamätal sa, len keď vyspievali a ostalo ticho. Pozrel po nich v náhlosti a zrazu priskočil k Máľke, vychytiac ju z kola. Slečny odstúpily sa ďalej, kým ju zvrtol, a usmievaly sa zdržanlive, hľadiac na podošvy Lajka, vyvracajúce sa, i bály sa pozrieť jedna na druhú.
Máľka prišla do prostriedku, položila bielušký prst k úzunkej brade a začala rozmýšľať, netrpelive trepúc nôžkou o podlahu, a vravela:
„Toto je hrozná vec… jaj, či je to odporné so mnou! No, ktorúže začať?“
„Ale, nuž hociktorú!“ zahriakne ju Adela mrzute, ktorá myslela, keď je bohatá, že všetko sa jej dovolí.
Po chvíli, keď Máľka len rozmýšľala a jajkala, povedala veľmi uštipačným tónom, aby si radšej sadli, a keď ani to neosožilo, začala sama novomódnu:
Beda tomu, kto verne miluje. Ach, Bože môj, vezmi srdce moje! Vytrhni ho, ach, vytrhni a daj mi zaň kameň, nech ho neokúzli viacej, neočarí žiaden.
Spev zvučal veľmi citne po izbe, i pri zaťahovaní Nelinom, a Jola hneď po prvej sloke pozrela tajne na Čordáša. Nespieval, ale načahoval sa za popolničkou, iba Elena nosovým, sto-tónovým hlasom. Ale tak citlive, že každé slovo, ňou vypovedané, ako by zamieralo v žalosti na jej bledých perách, a studené, mramorové líce obledlo jej ešte väčšmi. On položil zbytok cigary na popolnicu, obrátil sa k nej a povedal čosi. Usmiala sa, a v jej veľkých očiach zablysla sa iskrička rozmaru. Nič neodpovedajúc, spievala ďalej, potom oba zasmiali sa naraz. Pavel bol totiž podotkol žartom, aby spievala miesto kameňa aspoň trnku, to že je predsa mäkšie. Ona chcela vyhovieť a akosi nevedela vypovedať ťažké slovo. Namáhala sa a zaplietla ešte väčšmi, i dala sa do smiechu s Pavlom, jedno oko nepovedome prižmurujúc. Potom chcela spievať ďalej, no už sa jej nijak nedarilo. Teraz od zdržiavanej veselosti i do tisíc tónov ide jej hlas.
„No, ak sa ti páči, tak si — biedny,“ chcela si pomyslieť Jola, roztrpčená, vidiac ju s prižmúreným jedným okom, ale skoro odtrhla zrak od nich. Vedela, že Pavel zbadal jej pohľad, i zľakla sa, že ju pristihol v pozorovaní ich. Aby zakryla svoje zmätenie, skoro vpadla do druhého verša; nech vidí, že ten jej pohľad zastavil sa pri nich náhodou, a on sa mýli, ak si niečo namyslel.
„Keď ma nechceš, čos’ neriekol dávno…?“ spievala horlive. A tu si pomyslela, že on zaiste bude myslieť, že spieva o ňom, i zatíchla hneď. Omrzle potriasla hlavou, a keď krútila sa popred Čordáša, riekla: „Nevieme súcejšej pesničky?“
Prišiel Jurko do kola, a Jola hneď ponúkla sa, že mu začne: „Anička, dušička…“ No tu si zas pomyslela, že si Pavel bude myslieť, že sa pretvaruje. Lepšie bude dokázať mu, že jej je celkom ľahostajný, preto zakričala:
„Len tú smutnú, čo si ty chcel, len tú… túto ja budem.“
Jurko ju vykrútil, a ona, podržiac si ho aj do kola, začala už: „Anička, dušička…“ A spievala tak veselo a hrdinsky, že svojím oduševnením strhla i ostatné do hlučnej vôle. Napokon všetci, ako na rozkaz, schytili sa a dali do tanca. Nastal šum, plesk, že i Elena a Pavel ožili a vstali. Jola sa zľakla, že sa i tí dajú do tanca; ale oni, smejúc sa, tlieskali dlaňami.
„A čo tí nesedia, čo sa miešajú do nás?“ pomyslela si Jola podráždeno. Konečne doparení, ťažko vydychujúc, rozpustili sa. Ovievajúc sa ručníkmi a čo kto dopadol, rozišli sa po izbe, kde-kto zočil stolec. Jola sadla ku kaktusovému stolíku s Hermínkou, kde rád sedával Jurko Modrý. Jednou rukou držala kamarátku okolo pása, druhou ovievala ručníkom rozpálenú tvár a, nevšimnúc si už teraz ničoho, zažmúrila oči. Ostatní sa rozhovorili. Máľka sprobúvala pri stole presnímať tak karty, ako Jola vie, lebo že je tak pekne. Lajko nakrívil hlavu pri Adele a vravel o hviezdach, a Jurko Modrý oprel sa delikátne o vereje dverí a utieral modrým ručníkom krk, čelo i nos. Potom šiel otvoriť okno, aby prilichotil sa slečnám a dnu vošlo svieže povetrie teplej noci. Elena zasa, na diváni sediac, učila Nelu i Pavla novu pieseň. Najprv povedala text, potom začala spievať, vpadajúc z jedného tónu do druhého, tretieho… Všetci pozreli na ňu, a vidiac jej zdvihnuté oči, počúvali ticho. Otvorila i Jola oči a začala hľadieť i tá. Potom prižmúrila ich zasa a pozrela na Čordáša. Stál pri Elene, obzerajúc sa okolo svojím ligotavým zrakom, a okolo úst kýsi dobrotivý tieň. Pri okne zazrel Jolu, práve keď tá zúfalým pohľadom hľadela naň, ako by sa ho spytovala ťažko: „Ach, tak sa jednako odvrátiš odo mňa?“
Usmial sa, a ako by pochopil, sobral sa, že ide k nej. No tu ona rýchlo trhla sa a zapálila zahanbením. Zakryla dlaňou čelo i oči do poly. „Ohó, ten sa už naozaj nazdá, že ja trpím zaň!“ myslela nahnevaná a odvrátila tvár.
„Aká sa tebe teraz zdá Elenka?“ spýtala sa Hermínky, túžiac čosi nepriaznivého povedať, na priek Čordášovi, ostavšiemu na svojom mieste. „Čo myslíš? Mne sa zdá… mne sa zdá…“ Nevie, čo by mala vravieť, ale cíti, že musí.
„Mne?“ usmiala sa Hermínka. Ešte sa jej nik nespýtal dosiaľ, či sa jej sestra páči, i potiahne plecami, ako by nevedela, čo odpovedať. „Vieš, čo by aká bola, mne sa páči.“
Jola pozrela na ňu, a len teraz videla vlastne, pri kom sedí, i zahryzla si do pery, potom zasmiala sa veselo.
„Nuž ale… hahaha… no, odpusť.“
„Čo odpustiť?“ usmeje sa Hermínka a zrazu zvážnie, ba okolo úst povstala jej akási žalostná črta. „Hádam si zbadala,“ vraví, „že je nie taká… že jej oči sú nie… sú také mdlé… Vieš, vieš, ona prežila veľa…“
„Darmo je,“ odpovedá Jola nedbalo, hľadiac, ako Čordáš zatvára okno, lebo veje na Elenu, pri čom — že sa ona neodklonila nič — jeho rameno načiahlo sa celkom blízo popri jej pleci.
„Prežila veľa, a už koketuje!“ pomyslela si. „Veď verím, verím,“ uisťuje lichotive, keď Hermínka pozrela na ňu po chladnej odpovedi.
„Viac trpela, ako sa vie,“ rozpráva Hermínka už šeptom. „Vieš — ale nepovedz nikomu, nik to nevie; tebe poviem, ako najlepšej k nám, ako svojej… Ona po smrti mužovej bola tak zle… vieš, nijak sa nemohla zotaviť… raplovala dlhšie… Preto bola vtedy mama tam…“
„Čo?… Ach!“ zhíkne Jola a zbledla pohnutím. S úžasom pozrela na Elenu, a zrazu nezdala sa jej viac tá, čo bola. Oči jej zvlhly od ľútosti.
„Ale jej je nič už… o rok jej prešlo, a nik o tom nevedel; a tu zotaví sa úplne.“
„Veď, veď,“ chlácholí Jola ochotne a nevie očú odtrhnúť od Eleny. Tá práve ukazuje Čordášovi čosi na vejári a káže mu prečítať. On zohol sa a hlavy sišly sa im temer dovedna.
„No veď… no veď…“ myslí si Jola, a oči i líca zahorely jej zasa. „Mohla by dať pokoj všetkému… Ojej, ale sa sklameš!“ A nad tým, čo Čordáša čaká, a že ona bude ako pomstená, ostala zrazu nelíčeno veselej nálady. Vstala celkom zmenená, hoc oči skvely sa jej neprirodzene, štebotala ľúbezne zasa okolo všetkých, nevynímajúc ani Čordáša.
„Už sme skrotli?“ myslel si on s potešením, ale prizrúc sa jej ligotavým očiam, lepšie zostril zrak, ako by chcel uhádnuť, čo je s ňou.
„Nuž pravda, že mám tajnosť!“ myslí si ona vzdorovite, mýliac sa od jeho pohľadu. „A to vedz, že ma teší, a možno, i tebe poviem, ty blázon!“
Do izby prišiel domáci pán. Požartoval so slečnami, potom vybral pánov — ako kúkoľ od pšenice — a pobral so sebou, volajúc i slečny, aby sa šly dívať ku kartám. Jola, odstupujúc pred otcom, videla, že oči Čordášove ožily radosťou, vidiac domáceho pána, a on vďačne, proti svojej obyčaji, poslúchol jeho volanie, nespomenúc, že dámy samy nechať nemožno.
*
Pršalo od rána a nebolo možno pre blato a vodu von vyjsť. Omlišovci sedeli osamote v izbe. Ona, že bolela ju hlava, ležala na diváni, prikrytá veľkým ručníkom; on, trepúc čižmami, chodil z jednej izby do druhej, od jedného okna k druhému. Naťahoval okrúhlu tučnú hlavu nad prsia, nevravel nič, ale sa hneval, ako bola jeho obyčaj, keď pršalo. Jola so zunovanou tvárou sedela pri stole. Oči jej boly trochu mdlé — zle spala tej noci — a ruky celkom olenivené. Prácu držala v ľavej a druhou maľovala čosi kriedou na stole, a ani to sa jej nechcelo. „Čo sa máš trápiť?“ vadila sa pri tom v duchu so sebou. „Vyzraď mu jednoducho, čo vieš, a dobre bude. Veď ja i poviem, poviem, poviem! Ale hneď!“ Zahriakne sa hneď zatým: „Či by si sa ozaj nebála! — Nuž tak čo robiť, čo robiť?… A čože mi je vlastne?“ spýta sa a nahnevá. Vstala od stola a prešla k oknu pozrieť von, aby premohla svoje myšlienky. No iba hodila pohľadom na lipu, na široké listie, zohýňajúce sa od hustého dažďa, a vrátila sa zasa k stolu.
„Čo poviete, tatuško?“ spýtala sa jasným a celkom jednoduchým hlasom. „Či by bolo nepekne vyzradením chýb iného pomôcť sebe?“
„A a-a čože? a ako? Pravdaže nepekne!“ zahriakne ju on, zajakávajúc sa, keď bol veľmi rozbúrený. Zvrtol svoje netrebné hrubé telo a zahrozil sa: „To ti poviem, dievča, že, že… azda si ty na niečom takom lámeš hlavu? To ti poviem…“ a nedopovie, lebo nevie vlastne, čo by chcel povedať.
„Veď tak, keby sa tým ochránil i druhý…“ napráva chlácholivým hlasom poľakaná Jola a dvíha prosebne zrak k nemu.
„A ešte čo sa spýtaš?“ kričí rozhnevaný tatuško, ako by iba teraz bol sa popudil a nebol omrzlý celý deň. „To ti poviem, že…“
No nedopovie ani teraz svoju vyhrážku, ale, strčiac široké, lopatkám podobné ruky do vačkov kabáta, s lomozom ide z izby von. Jola, cítiac, že trpí nielen za seba, zamĺkla, rozťažkala sa a pomyslela si, že tatuško veru mohol by byť aj trochu láskavejší. Vzala kriedu, nakloniac sa i driekom, a začala písať literu K vo väčšej a menšej podobe na stole — bol to totiž jej zvyk písať ju i nechtiac, lebo tá litera páčila sa jej najlepšie zo všetkých a najkrajšie vedela ju napísať — pri tom neprestajne vzdychala nahlas, pozabudnúc, že je nie sama.
„No, čo ti je?“ spýtala sa jej prebudená mať.
„Mne?“ Jola sa trhla a zapálila, potom usmiala sa núteno. „Hádam som chorá.“
„No, a čo ti je?“ diví sa Omliška, vyšším tónom povediac slová. Sadne, aby pozrela na ňu a odtíska ručník s tvári, čo jej sliezol na oči. „Bolí ťa hlava?“
„Ach, nie… som, ja neviem…“ a silí sa ku smiechu; „hádam mi je odporno žiť…“
„No, zas!“ vraví nespokojná mať ešte vyšším tónom a zahriakne ju už celkom zvysoka: „A čo budeš ešte vyhutovať?“
Jola vyšla zatíchnutá do druhej izby, lebo že jej je lepšie osamote; ale tu počula za samými dvermi, vedúcimi od pitvora, veselé svieže hlasy, otieranie nôh, dupkanie a až výtečnú vôľu prezradzujúci smiech otcov i slabé pokašľanie, v ktorom poznala Čordáša. Jola sa naľakala, že má šaty, čo jej zle stály k tvári, a neodpovedajúc na zaklopanie, ušla do druhej izby. Tam zastala pred zrkadlo a, vidiac sa, preobliekla novú blúzu. Potom vyšla, že ide do otcovej izby pre čosi, ale práve vtedy, keď vstupovala do druhej izby, dvere naproti sa pootvorily a dnu pozrely čierne oči Čordášove. Vošiel, klaňal sa jej s úsmevom, ako by nič zlého nebolo padlo medzi nimi, a pozrúc na ňu, hneď videl, že sa nemýlil, keď si myslel, že utekala pred ním a vzala novú blúzu.
„No, a nehráte?“ spýtala sa, zdvihnúc potešený zrak k nemu.
„Hráme, ale ja som dostal plané karty… shodil som a chcem sa podívať, čo robíte,“ vraví a sadá k nej na stolec. „Sami len?“ spýta sa a pozrie po izbe, hoci vedel, že druhého tam niet.
„Len; v takomto čase každý sedí doma. Taký deň! Veď je nie hodno vyjsť predo dvere!“ odvetí ona trochu roztržito, hnevajúc sa i len pre myšlienku, že by mal ešte aj niekto druhý tam byť; azda Elena!
Čordáš sa zasmial ako trafený, ona však nezbadala, prečo sa smeje, a pozrela naň.
„Či mu povedať, či nie?“ myslela si, zastavujúc sa mimovoľne svojím pohľadom na jeho tvári. Cíti milý dojem, čo doniesol so sebou, a teplo, ktoré ako by sa šírilo, kde je on, i pomyslí si s hrôzou: „Kdeže by nepovedala!“
„Elenu Kamenčíkovie videl som ísť pod dáždnikom cez cestu,“ začne on zľahka, vediac, že jej chce sa povedať čosi o tom všetkom, ale nevie, ako začať. „Myslel som, že ide sem.“ Tu usmeje sa a zasekne peru, ako keď povie mimovoľne hlúposť. Pozrel žhavo a potajme na Jolu, a naozaj jej tvár náhle vzplanula a oči jej dostaly popudený výraz.
„Tak teda preto prišiel!“ pomyslela si horko. Potrhla sa a chcela odpovedať, ale tu z druhej izby ozvalo sa volanie otcovo.
„Čordáš, Čordáš, už je po hre, hahaha!“
„Tak v našom dome budú sa schádzať!“ myslí si Jola, ostavšia sama. „To už zato aj pri nej, aj pri ňom je zlosť… mne na vzdory… A vraj vyššia bytnosť!“
„A čo, ona sem nechodí veľa,“ vraví, keď sa vrátil o chvíľu zasa k nej a bol sa jej spýtal o inom.
„Mne sa ona ani nepáči… Pravda, že sa mi nie… a prečo by sa mne mala Elena páčiť?“ Zamĺkne a nozdry rozšíria sa jej, vydýchnuc zdržovaný, rýchly dych. „To by rada vedieť, prečo by som ju mala zvlášť zvelebovať.“
Pavel, ako sa zdalo, počúva síce, ale nie že by vedel, čo vraví; on hľadí na ňu, aby pochopil, čo je s ňou. Potom usmial sa nežne. Jola zapálila sa preto a pobúrila. Čo, on ju bude ľutovať? Nie ona, ale jeho Elena je poľutovania hodná… A aby vedel, povie mu to hneď.
„Čože si vy myslíte?“ začne, vždy väčšmi rozčuľujúc sa, „že je Elena…“
„Prosím,“ pretrhne ju on chlácholivo, ľahko a ľúbezne, ale hľadí jej na tvár pohľadom, ako by ju chcel opanovať, „ja nemyslím o Elene nič, zhola nič…“
Jola nevidí však ten ostrý výraz jeho očú, lebo má hlavu sklonenú, len hlas počuje.
„A tohoto ja mám ztratiť!“ lká v duchu, a div, že tam hneď pred ním nepustí sa do plaču.
„Ja neviem, ja neviem…“ začne už celkom zúfale, nedbajúc viac na nič, a hlas dusí sa jej, „hádam, hádam… čo vy chcete do mňa?… Aj vy ste mohli zbadať, že je Elena nie taká, ako bola… že, že…“ Tu zastane, celá zmätená, a nevie, či už vypovedala, či nie.
„Že čo, aká je?“ spytuje sa on zvážnelý zrazu, ale čierne oči upiera na ňu panovite, ako by vravel: „Mlč, mlč, nevrav nič zlého; veď je všetko, ako ty chceš.“
„Aha, ako sa mu nepáči!“ blyslo jej umom a oči zasvietily jej vyhrážkou. „Nuž, čo sa nazdáte?… Ona bola bláznivá po smrti mužovej…“ I zľakne sa a pozrie dookola. No hneď sa opanuje, prudko udusí strach a rečie ľútostive: „Chudinka!“
Čordáš, počujúc to, podivil sa.
„No, no! To som nevedel,“ riekol zblednutý máličko od sústrasti. Potom, ako by mu čosi prišlo do umu, zasa pozrel na Jolu. Tu, ako by pochopil, prečo to povedala, náhle ostal zmenený, a nepovediac nič, vstal s chladnou tvárou a odchádzal. Jola trhla sa, zľakla a skočila, zavolajúc za ním:
„Nie je pravda, čo som povedala!“
„Nuž choď konečne!“ pomyslí si, hodiac sa na stolec nazpät, keď vidí, že si nepovšimne jej volania, a nahne sa, aby zdvihla strčené vyšívanie od nohy stolca. „Aha, ako sa naduril, ako by ja bola príčina blázneniu sa jeho Eleny!“
*
Jola ako otrávená chodila po dome, a kedykoľvek len mohla, ukrývala sa pred zrakmi ľudí do najzadnejšej izby k šitiu a čítaniu, aby nezbadal nikto, že jej je zle. Od troch týždňov, ako vyzradila Čordášovi tajomstvo, nebol u nich, a ona pri skormútenosti, ktorú jej zapríčinila vina, musela sa ešte posmievať sebe každý deň.
„Ale si si pomohla! Teraz ťa už neminie naozaj! Som ja charakter… môžem povedať, že dosť podivný!“
Konečne také vysmievanie už neprinášalo jej potešenia. Začala sa preberať zo svojej skľúčenosti a povedomie hlásilo sa opäť.
„Nuž a čože? Môže rád byť — ba povďačný má byť, že som ho zachovala. A on sa ešte durí. Veď som ja len jemu chcela dobre, nie sebe… Ba povinnosť moja bola mu to povedať.“
Vyšla na dvor pred večerom a začala chodiť po červených tehlách podsteny, čakajúc, kedy príde sluha z poľa. Na večer už odzvonili a teplým vzduchom ozýval sa miešaný krik a lomoz. Od mláky na dolnom konci škrečalo množstvo žiab všelijakým hlasom. Aj akoby škriabanie na železný, puknutý hrniec, alebo tenký klokotavý, ako zvuk hrkálok. Odhora ozvaly sa zrazu zvonce do dediny vpadnuvšieho statku. Prišiel i sluha Ďuro so svojou čriedočkou a vohnal cez otvorenú bránu do dvora. Jola prikročila bližšie a, odháňajúc komára, čo jej lipol k lícam, spýtala sa:
„Ďuro, vaša sestra nebola dnes pri vás?“
„A na kýhože čerta by bola?“ odpovie on spurno, nadurený, že musel čistiť sklad na úhore, kde pásol, a teraz dobre by mu bolo vyvŕšiť sa na niekom. Vhod prišla Jola, ktorá mu najmenej imponovala z pánov.
„Surovec,“ podumala si, zapáliac sa, a odvráti oči od jeho strapatej hlavy, z ktorej trčaly zpod klobúka zapichnuté vo vlasoch byľky suchej trávy, čo sa mu napriliepaly, keď sa vyvaľoval pod hlohom. No nezavrátila ho, ale spýtala sa ešte: „Teraz večer nepríde?“
„A či ju sám čert vie; čože by tu chcela?“
„A ešte vraj náš ľud je krotký!“ horlí v duchu Jola a vracia sa po podstene nazpät, vyhybujúc sa hlavou chrústom, čo sa bily do steny vo večernom súmraku.
„Ech, špaty!“ nadala im.
Tu prišlo jej na um, že by ho mala jednak znosiť; mať by sa zaiste nahnevala, keby vedela, že si dá tak od čeľadi odpovedať. I zavolala mu odo dverí: „A mohli by ste aj krajšie rozprávať!“
Do dvora vstúpila Mara s batohom trávy, väčším ako sama. Ešte i navrchu mala ju nakopenú, a čo sa nespratalo do plachty, viselo dolu ponad jej hlavu k čiernym očiam — podobajúcim sa podľa zdania Joly očiam Čordášovým — svietiacim ako dve hviezdy zpod červeného ručníka. Vidiac slečnu obrátiť sa k nej na podstení a zastať, hneď ukázala zuby a zasmiala sa, ako by videla čosi divného. Jola zasmiala sa tiež a sostúpila s podstenia, že ide ju pochváliť za batoh, ale tu do dvora vošla Anča, sestra Ďurova. Poklonila sa slečne vážnym, skoro smutným hlasom, pri čom sa jej jeden kútik pekných úst našklbol neprirodzene, a šla k Mare, k stajni, kde tá na úzke podstenie shadzovala batoh trávy. Jola oživená prešla cez vymetený dvor, zastala pred nimi a založila ruky, dajúc sa s nimi vľúdne do rozhovoru.
„Doma sú ti panie?“ spýtala sa sestry Ďurovej, ktorá bola slúžkou u Kamenčíkov. „Dávno si už nebola tu…“
„Há, veď každý deň prídem!“ zasmeje sa tá; ale keď vidí, že slečna smeje sa tiež, no hryzie peru ako lapená, zvážnie naskutku, mysliac si, že riekla čosi neslušného. Našklbne kútik úst a, pozerajúc skromne na tenký pás slečnin, rečie úctive: „Doma sa… just čo sme prišli z Bukovca.“
„No, kým sa rozvraví!“ pomyslí si Jola, znajúc obyčaje Ančine. „A kedyže ste šli ta, ráno?“
„Ráno.“ A vzdychne a zasa pozrie slečne na pás.
„Len mladé?“
„Len… tí starí nešli, lebo by neboli vládali, a pani veľkomožná len peší chceli ísť, že sa im tak lepšie páči…“ vydýchne a zamĺkne, prizerajúc sa pásu slečninmu. Potom zrazu ožila, ako by jej čosi milého prišlo do rozumu. „Veď tí už ako mak nevládzu,“ začne ochotným hlasom, majúc v očiach výraz, že bude veľa rozprávať. „Včera boli šli do záhrady a niesli vodu. Tak sme sa smiali… iba do pol cesty ju doniesli a potom tam nechali. Jaj, Anka, vraj, nemôžem ďalej; nuž veď ja zanesiem. A slečna volali: Načože sa ty, mama, do toho dávaš? Tak sme sa smiali. Jaj, reku, pani urodzená, oni by už ani na vŕšok neprešli peší… Tak sa smiali na mne. Čo by vraj na vŕšok, ani do cintorína; aj to by si museli za každým tretím krokom oddýchnuť, — povedali pani veľkomožná. Tak sme sa smiali všetci, aj súseda tetka voloviarka, čo tam boli.“
„A ešte kto?“ spýta sa v duchu Jola a smeje sa tiež, hoci jej je omrzlo.
„Boli tetka s chlapcom, u nás na poradu; má drobnice zaštepené, tak je chorý. A keby videli, slečna, aký je to múdry chlapec! Ešte má iba rok, a už tak vie bozkávať, ako starý človek. Tak sme sa smiali na ňom, dobre sme sa nerozpučili. Ale tetka povedali, že ten nebude žiť, keď je taký múdry.“ I vzdychla smutne.
Jola rozchachotala sa nahlas a za ňou obe dievčence, hoc tie, doista, nevedely, na čom sa tu majú smiať.
„Od nedele ste nemali hostí?“ spýtala sa potom.
„Ba ver’ sme mali v utorok. Tu boli z Podkoviec Vilmuška. A takú guču kvetov z hory doniesli, ako moja hlava. Len sa tak chyža rozvoňala od nich. Vedia, slečna, to boly také malé kvietočky, ako z vosku. Jaj, ver’ sme sa aj vtedy smiali! Ako prišli, tak sa potkli na prahu, dobre že nespadli na dlážku. Aj naľakali sme sa; ale keď sa oni zasmiali, tak sme sa aj my započali; dobre sme sa nerozpučili. To bolo strašne smiešno!“ doložila, použijúc slovo „strašne“, čo sa od Hermínky naučila.
Jola usmiala sa tomu, potom netrpelive poknísala sebou.
„A ja toto musím počúvať!“ myslela rozhorčene.
„A inokedy nik nebol… nechodí k vám?“
„Ej, veď ich spomínajú, že sa odučili chodiť k nám. Slečna povedali: Tá Jola spyšnela dáko, tak sme sa…“
„Mám robotu… šijem si šaty!“ pretrhla ju Jola, nedajúc jej vypovedať. „Aby ťa!“ dudre v duchu a sťahuje obrvy, siahnuc rukou na čelo. „Hádam im je nie otupno, chodia ta druhí?“ i hľadí zpod ruky na ňu dotklivo a čaká odpoveď. Ale tu ohlási sa Mara, vrátivšia sa so srpom zo stajne, kde do jasieľ vysýpala trávu.
„Jaj, slečna, keby vedeli, ver’ mne bolo smiešno,“ vraví vysoko začnúc a dokončí nízkym hlasom, „keď som batoh dvíhala; bačik mi nechceli ísť pomôcť, dosť som ich volala — musela som si sama. A ja si sadnem a hlavu prepchám pod uzol: tak ja zdvihla batoh. A tak ma prevážil a, slečna, jaj, ver’ mi bolo smiešno — a s batohom som sa prevrátila, hahaha!“
„Jaj, ver’ sme sa aj my smiali,“ započne bystrým hlasom Anča, aby ju nik nepredbehol, a berie veľký dych, že by potom na dúšok mohla veľa rozprávať. No tu sobrala so Jola, že odíde, a Anča zabudla, čo chcela povedať. Pokročila za ňou rezko a zastavila ju.
„Veď ma poslali slečna spýtať sa, či zajtra bude aj muzika?“
Jolin popudený pohľad zastavil sa na Anči, no len po chvíli odpovedala.
„Hudba?… Možno. A čo neprišli sami teraz — majú niekoho?“ A pozrie na ňu prenikavo.
„Majú, počula som vravu v svetlici. Aj smejú sa veľa!“ chváli Anča víťazoslávne. „Jaj, slečna, keby aj oni tam boli. Ale keď už oni nechcú chodiť k nám. Tak sme sa smiali v kuchyni s pani urodzenou… Spievali na štyri hlasy…“
Jola, potratiac všetku trpelivosť, neodpovedala, ale úplne rozrušená šla nazpät po drobunkých skalkách vymeteného dvora.
„Jedna: Či mi bolo smiešno! druhá: Tak sme sa smiali!“ šomre v duchu. „Ale mne je nie do smiechu!“ Tu náhle zastane na polceste a, neobrátiac sa k nim, počúva. Totiž pes zabrechal do ulice a Anči prišla na um istá udalosť.
„Ver’ sme sa my smiali, dobre sme sa nerozpučili. Pán notár prišli a za nimi aj ich pes. Iba ten zostal v kuchyni… chichi!… a začne ňuchať po všetkých kútoch. A tak našiel pod lavicou hrnček, tak si hlavu vopchal doň, a von sa mu potom nedala. Chichichi! Jaj, ver’ sme sa smiali! Chodil, behal po chyži, skuvíňal, a čo nevidel, vše sa búšil do steny, zas do kasne a dverí. A to naveky príde za nimi, každý deň, a dosť ho odbíjajú.“
„No, už môžem ísť. Viem, čo som chcela zvedieť,“ pomyslí si Jola, strmo vydychujúc, a berie sa so zapálenými lícami do vnútra. „Tak… tak preto ani ony nikdy neprišly.“
So zmútenou hlavou išla do kuchyne, kde mať i sestra slávna — popoludní prišla s mužom i synáčkom — hotovily k zajtrajšiemu sväteniu Jána rozličné lahôdky.
Omliš chcel byť vážny, i utiahol sa do svojej izby písať, aby sa nesmial, že také parády robia, a neukázal, že je veľmi potešený. Jolu zavolaly pomáhať k torte, v čom bola jej sestra povestná, a tam sa tak rozveselila, že, bijúc sneh po tretí raz, myslela o Čordášavi: „Ojej, veď naozaj neumriem za ním!“
*
„Tak on chodí ta každý deň!“ vstala ráno s tou neznesiteľnou myšlienkou a chcelo sa jej hneď pustiť sa do plaču. „Teraz sa nedivím, že ani ony sem nechodily!“
S hnevom a rýchlosťou okrášlila kvetmi všetky izby, natrepúc vázní všade, kde sa dalo, naplnených zväčša divými ružami, ktorých bola veľká milovnica.
„Nazdá sa, keď príde dnes tatuškovi k pocte, že ja ako hriešnica s ovesenou hlavou budem sa tu potĺkať. Oh, hneď!“
Privoňala s chvatom ľalie na kaktusovom stolíku — lebo dnes všetko robila s dychtivosťou — a poobzerajúc ešte raz všetky izby, šla sa obliekať do najzadnejšej. Vzala biele, ako hmla ľahké šaty a zastala pred zrkadlo, prizerajúc sa lícam svojim, a nič sa jej nepáčilo.
„Som bez červenosti, to ma špatí,“ myslela si nespokojná; aj oči mala veľmi sa blyštiace, čo zle pristalo jej chudej tvári. „A čo by sa nafarbila?“ pomyslela si a zvrtla sa pohľadať papierik, čo zostal jej od zimy, keď hotovila do vázy kostolnej umelé ruže. Najdúc ho, zastala zasa pred zrkadlo, navlažila papierik a začala sa vadiť v sebe.
„Ja neviem, prečo to tak odsudzujú… to neviem. Keď si spomáha niekto v niečom, to je nič; ale keď si ja spomôžem, to každý odsúdi na smrť. Bolo by nespomôcť si v takejto veľkej chvíli!… A že klamať ľudí? Nuž, nie je pekne. Ale čo kto má do mňa!“ Pozorne rozšuchala ružová farbu po lícach; potom, prizrúc sa tvári, rozosmiala sa a zakryla si tvár dlaňami. Ostala totiž pripekná, že sa hanbila sama.
„Takto na oči mu nemôžem, veď by sa dívali všetci, hahaha!“
V súsednej izbe nastal hluk prichádzajúcich hostí. Rezko posotierala sa a vyšla s tajeným smiechom von. Skoro naplnila sa veľká izba priateľmi a paniami. Slávna sestra Malvína s čiernymi očami a čiernymi vlasmi, v hnedých hodvábnych šatách, štíhla a vysoká, s bystrými, gracióznymi pohyby, chodila medzi nimi a rozprávala ľúbezne, prihovárajúc sa každému. Celá izba naplnila sa zvukom jej okúzľujúceho hlasu, a nebolo u nej ani to nepríjemné, že ľúbeznosť jej bola zúmyselná, aby sa skvela a očarila každého.
„Ako sa máš, Neluška? Ach, aká si svieža!“ chválila žmurkajúcu, už odkvitlú, ale ešte driečnu Nelu, oblečenú v belasých šatách s čipkami. „A ty, Máľka? Ej, ej, aká elegantná slečna stala sa z nej. Pozrite! Pán Modrý, podajteže mi, prosím, tú cukrovnicu… Adelka, bola si na majálesi v P.? Počula som, že ťa zvelebovali; nuž ale nie div… Ďakujem pekne… ste zvláštni!“ ďakovala Modrému, ktorý podával jej s úctivou ochotnosťou striebornú cukrovnicu.
Omliš pozoroval ju, čo kde bol, a na jeho okrúhlych lícach zračila sa hrdosť. Druhá dcéra, ktorá potĺkala sa v bielych šatách medzi hosťmi, teraz zasa ostala mu ničím a jemu plietlo sa nejasne po mysli, že by tá vôbec hádam nemusela jestvovať. Belavý zať štíhlej postavy stál skromne, ale vážne stranou, netisnúc sa do predku, a na jeho biele ženské líce sadol vše úsmev tichej spokojnosti. Bol tichý a dôstojný a zaujímala ho zo všetkých ešte Elena, v žltkastých šatách odetá. S tou mal za mládenectva ako mak zaujímavosti. Totiž on vynasnažoval sa, aby sa ona zaľúbila doň, ona, aby sa on do nej. Pritom chceli vlastné srdcia zachovať na pokoji. Ale nepodarilo sa želanie ani jedného a srdcia ostaly chladné, len chladné.
Jola s nejasným čelom, ako by ju hlava bolela, chodila tam a ledva vravela. Zdalo sa jej to nepotrebným a daromným, kde je prítomná Malvína. Ale keď prišiel Pavel Čordáš, už nemohla ani pobudnúť dlhšie tam. Prekvapilo ju, že on, príduc k nej, uklonil sa akosi veľmi úctive a nie ako previnilej a hocijakej. K tomu zbadala pri sebe, že mu nemôže do očú pozrieť; Elene ešte ta, keď sa presvedčila z jej tvári, že nič nevie o tom. I bola prinútená ukrývať sa pred jeho zrakom poza druhých, alebo staväť sa bokom od tej strany, kde bol on; pritom vravieť nemohla už zhola nič.
„Ale, dievča!“ kývala hlavou, núkala potajme, mračila sa slávna Malvína, hrozne nespokojná s ňou. „Nože sa inak maj!“
„Zaspali by jej hostia!“ pomyslela si a tvár jej na chvíľu dostala zlobný výraz. No hneď sa spamätala a, nedbajúc viac o ňu, zdvojnásobnila svoju ľúbeznosť.
„A čože mám robiť?“ myslela si Jola rozhorčená, že jej nedá pokoja. „Čo sa títo sem dovliekli?!“ Ale potom zahanbila sa za svoje myšlienky a vzchopila ako mak. Začala i ona účasť brať v spoločnosti. Slávna Malvína práve viedla dvaročného synáčka za buclatú rúčku a s gráciou predstavovala ho hosťom:
„Môj jediný syn… Daníčko, teta Nelka, a toto teta Máľka… ujo Jurko, Daníčko, pozri.“
Jediný synček však, zaujatý vŕzganím žltej topánočky svojej a tešiac sa tomu, nevšimol si obdivujúcich ho, ale prestupoval nôžkami, aby vŕzganie bolo väčšie.
„Daníčko, toto je starý apa,“ upozorňovala ho mladá a hrdá mamička, zastaviac sa predo dvermi, v ktorých, zaplniac ich celkom, bolo zastalo netrebné telo domáceho pána, smejúceho sa už popredku. Daníčko v bielych šatočkách, vycifrovaný stužkami, pozrel a, vidiac roztvorené ústa v tučnej tvári Omlišovej, ktorých vnútro sa černelo; naľakal sa hneď.
„É… to je nie starý apa!“ vykríkol plačlivo.
„Hahaha,“ smeje sa Omliš nesmierne potešený. „A čože som ti?“ I zdvihne tučnú päsť proti nemu a pohrozí: „Aby si ma uctil, chlapče!“ Potom obrátil sa k ostatným, roztvoril ústa do korán a zasmial sa: „Hahaha!“
„To je nie starý apa, to je… žaba.“
„Čo vravíš?“ zhrozí sa mladá mama a nahne nadeň, napraviac mu bystrým pohybom ruky mašličku na pliecku. „Tak to svobodno?…“
Ale Omliš zasmial sa opätne, von z koľaje od blaha a nič nie skormútený. Prstom dotkol sa najbližšieho a upozorňoval s úľubou:
„Čujete?… počuli ste, koľko samostatnosti už má…? Hneď ťa… hahaha!“
„Ale, vyveďte toho chlapca von!“ zamieša sa belavej ženskej tvári zať a stiahne sivé obočie prísne. Kým chlapček choval sa pekne, bol pyšný i on; teraz sa hneval, že ho dnu doviedli a žena robí s ním toľké parády.
„To od slúžky počul, a dieťa podchytí hneď,“ obracia sa Malvína, nevšímajúc si muža, k hosťom, ako na ospravedlnenie synčeka. Potom zohne sa gracióznym pohybom k Daníčkovi.
„Vidíš, to je ten dobrý sta —“
„To je nie dobrý!“ pretrhol ju krikom synček a začal už i nôžkami dupotať. Starý apa a druhí rovnovekí dali sa do smiechu, a Jurko Modrý poznamenal s bezpečným svitom v očiach:
„Ten vám skoro nad hlavu vyrástol!“ i pozrie dookola, či to bol dobrý vtip.
„Už som povedal, aby ste ho vyviedli!“ opätuje svoje želanie biely zať a vyjde von hneď, aby videla žena, že jeho nespokojnosť s ňou nastúpila vrchola.
V pitvore našiel testinú odpudzovať prišlých Cigánov. Ona nenávidela hudbu nesmierne, nazývajúc ju škrekom, a hodiac im čosi, chcela ich odoslať preč. Zať zamiešal sa hneď, ako by mu to bolo prišlo práve vhod.
„Ale, prosím, ráčte si pomyslieť, či tá mládež bude celý večer hľadieť na seba a dívať sa. Keď ráčite vydržiavať mena, tak dajte dokonale sa zabaviť.“
„Ale mne umrela mama, ešte rok neminul,“ zakríkla ona, rozťahujúc drobné ústa a podráždiac sa veľmi. „Ktože to kedy slýchal taký cudzí tón, za každým druhým slovom ,ráčte‘! Nech sa hrajú, nech spievajú, ako inokedy, ale hudba je ešte nie do môjho domu.“
Zato jednako vyhral zať a Cigáni usalašili sa pri dverách najväčšej izby. Slečnám tváre ožily a oči ligotaly sa ako žiara. Dupkaly nôžkami hneď aj počas hrdej večere, nevediac strpieť, a kyvkaly hlavami do taktu, niektoré i nôtiac si. Jole rozžaly sa oči tiež a ústa roztiahly v radostnom úsmeve. Ale keď sa začal prvý tanec, zľakla sa razom a neočakávane, a videla, že sa musí vzdialiť. A ak by prišiel Čordáš pre ňu?
Vyšla na dvor, mesačným svetlom osvietený; oprela sa tam o stenu domu a zahľadela do noci, zamysliac sa. Bolo teplo a vlažno. Povetrím niesla sa vôňa líp, okolo domu poletoval, spúšťal sa dolu a vyzdvihoval veľký netopier a zdal sa ako čierny vták. Plno vozíkov stálo vo dvore. Kone dupotaly v stajni i pri vozíkoch, ktoré sa dnu nesprataly, a hrýzly zelenú ďatelinu, vyškierajúc zuby a vše zarehtajúc. Pred stajňou na podstení, na bielych skalách, pili kočišia pri mesiačku, lenivo oblamujúe palcami koláča po kúštičkoch. A sluha Ďuro začal spievať brblavým hlasom. „A venna eno pekanóó tačaá…“
Jola si myslela, že už každý tancuje, ktorý chcel, i vrátila sa do izby. Zastala vo dverách blízo Cigáňovho cymbala a pozerala po tancujúcich. Elena elegantnými pohybmi skrúca sa s Lajkom Levickým práve pred ňou. Má láskavý úsmev na perách, pekné veľké oči ožiarené tichým pôžitkom, ale líca sú jej nehybné ako z mramora. On hľadí do povaly a vyvracia oduševneno podošvy za sebou. Jurko Modrý tancuje pred veľkým zrkadlom s Máľkou, ktorá nadhadzuje sa mu v rukách ako pĺž a pritom pozerá ponad jeho plece do zrkadla s tichým, skromným úsmevom. On dáva len pozor, aby sa nepomýlil, lebo je ešte neobratný v tanci, a i dopotil sa od toho. Slávna sestra je v rukách slúžneho, človeka ináč veľmi príjemného a milého; kričí veľa „ťuhaja!“ a rád by sa na širokom mieste rozložil, aby mohol vyvádzať svoje kunšty, majúc dobrú tanečnicu. No tu príde brat Nelin, človiečik malý, ale veľmi ohnivý, čo si nadrapoval oči, aby mu boly veľké a páčily sa dámam, a búši sa do jeho chrbta. Pavel stojí pri verejach najostatnejšej izby opretý a shovára sa s farárkou zo súsednej dediny, troška k nej naklonený, aby lepšie počul v tresku hudby jej slová a ona jeho!
Keď prišla Jola, zbadal hneď a jeho čierne oči uprely sa na ňu za minútu. „Ach, nie sme ešte von z nebezpečenstva!“ pomyslel si o nej.
Jola sa zmýlila a chcela nazpät. Cíti, že zbadal, prečo odišla, a teraz má ju už v moci. Alebo nevšimne si jej, alebo i zato dovolí si tej zlosti, príde pre ňu a zabaví sa na nej. No Pavel nepohol sa, a ona vyšla už len do druhej izby.
„A čo netancuje?“ hnevala sa, vidiac, že i cez druhý, tretí tanec stojí tam ako stĺp, a ona nemôže ísť ta, aby ju druhí videli. „To zato, aby trnula naveky; ten ukrutník!“
Na štvorylku, ktorej riaditeľom mal byť Lajko Levický a chystal sa veľmi rozohniť sa, zostala tam a sadla blízo dverí.
„Tak sa už nebojíme?“ divil sa Čordáš, a poberá sa proti nej.
Jola sa zľakla, oči jej trblietaly v hroznom nepokoji, ako by sa chcela hodiť niekam.
„Ten ma chce zničiť, už zničiť!“ lkala zúfale a skočila, pribehnúc k Jurkovi, utierajúcemu si pot s obočia, hrubo narasteného.
„Máš pár?“ šepce mu rýchle. „Mohol by si so mnou tancovať.“
„S tebou?…“ Jurko Modrý pohol sa nerozhodne. Práve teraz zapáčila sa mu dcéra kupcova z mestečka s krásnymi rukami a našušorenou frizúrou.
„Ja… ja som zadaná Modrému…“ oznamuje so strachom Jola Čordášovi, ktorý s čímsi vejárom išiel proti nim.
„Prosím neľakať sa,“ chlácholí on zdvorile; „ja nemal som v úmysle!“ A prejde s ľahkou poklonou pomimo do druhej izby.
„Tak je dobre… tak je dobre…“ myslí si očervenená Jola a viac sa už neskrýva. Pozdejšie vidí ho v izbe kartujúcich pánov sedieť. Vydýchne ubezpečeno a úsmev radosti zalial jej líca. Začala byť veselá, že sama slávna Malvína mala potešenie z nej. Oči jej zmenily svoj napätý lesk, na líca vystúpila červeň, a ona, potajme kukajúc do zrkadla, videla, že je taká, ako ráno, keď sa bola zafarbila. Po polnoci pri valčíku bola jej hlava už úplne zbalamutená od oduševnenia. Sotva vedela, s kým tancuje, a spamätala sa len vtedy, keď ju pustili. Pri treťom tanečníkovi pocítila, že ju ani nešklbe, ako Jurko Modrý, ešte neobratný v tanci, ani nedrží tak slabo, ako Lajko Levický, že v každej chvíli môže mu z rúk vyletieť, ani nevznáša ju ako slúžny, a cíti známy teplý, dobrý dojem.
Zdvihla oči, a vidiac, že to naozaj Pavel, naskutku zachvela sa a hneď bolo jej do plaču. Pomýlila sa, spraviac planý krok, o chvíľu zas a o chvíľu zas. Čordáš pristavil sa, prizrel, či schválne zle tancuje, potom usmial sa láskave a zaviedol ju k oknu. Jola čakala, že odíde, ukloniac sa, ale on ostal stáť pri nej, oprel sa o stenu, ako by jej chcel čosi povedať.
„Nuž, maj ľútosť nado mnou,“ myslela si Jola, hľadiac do zeme, „lebo že som vyzradila, bolo len, že ťa veľmi mám rada. To sa dá ospravedlniť… veď nevládala som so sebou… láska i hory zdolá, nie by mňa, len dievča… Každý má svoje poklesky, zaiste aj ty. Nie, nie, nik nehodí skalou po mne, a ja viem, že ty mňa neodsúdiš… aj Elena by odpustila… Nuž čože?“ pozrie zrazu na neho vzdorovite, cítiac, že len hľadí a nepovie nič. „Povedala som, a čo koho do toho?!“
No tu sa náhle naľakala a zapálila. On sa ani neusmeje, ani nemračí, ale upiera zrak svoj akosi podivne na ňu. Neskúma jej tvár, čo je s ňou, ale má sám svoje vlastné myšlienky. Jola sa zmiatla a, rýchle odtisnúc záclonu obloka, odbehla preč.
Čordáš naklonil sa napred, siahol rukou ku čiernym svojim fúzom a hľadel žhavým zrakom, kade utekala. Dvere bývacej izby, kam zamerila, boly plné dopotených tanečníkov, utierajúcich si ručníkmi tváre, krky, ruky, a odklonili sa po nečase, keď ona bola už pri druhých dverách. No tam zas obstávala dívajúca sa čeľaď a súsedia. Teraz ide okolo tancujúcich. Pri kasni rozohnený Lajko Levický štopol ju lakťom.
„Hohohooó, tisíc ráz odpustenie!…“ vykríkol nekajúcim, veselým tónom. Máľka skočila jej na nohu a postrčila ju, že sa potočila do tučného lona polesnej, práve rozprávajúcej súsede, že od troch rokov, ako sa Malvína vydala, nebolo v tomto dome takej dobrej vôle a pečiva. Jola rýchle sosbierala sa a uvrzla v ostatnej izbe. Čordáš sobral sa kratšou cestou, rovno druhým bokom k nej. Našiel ju pri stole sedieť a podpierať rozpálené líca dlaňou. Sviečka s nahoreným knôtom slabo osvetľovala izbicu.
„Nič vravieť, nič vravieť!“ kričí dychtive, vystrúc ruku proti nemu, keď sa sbližoval, ako by sa bránila.
„Len slovíčko!“ prosí on chlácholive a pristúpi.
„No, tak skoro!“ A vstane, ako by jej tak bolo ľahšie počúvať.
Pavel uprel dychtive čierne oči na ňu a nevedel, čo povedať. To jest, vedel by, keby nebol istý, že vie, čo chce riecť.
„Nuž, buďte moja!“ rečie potom nakrátko, vidiac jej netrpelivý zrak.
„Nie, nie, nie! Nemôže sa to stať. Vy by ste ma nemohli uctiť, ani opravdove milovať nikdy. Ani ja nebola by šťastná s vami, dosiahnutým takou ohavnosťou… Nevravte nič, nepočujem! Svedomie nedalo by mi pokoja, omínalo by vždy… Nič, nič, nepretrhujte, nestane sa! Nepôjdem a nepôjdem za vás!“
Čordáš sa zmenil, úsmev i plameň očú pohasol mu. Potiahol slabo plecom, ako by riekol: „Čože robiť?“ a vyhľadajúc si klobúk v izbe kartujúcich pánov, zatisol si ho do obeleného čela a ztratil sa nezbadane.