ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa zvečerilo, všetky slečny dediny Matúšovej vyšly pod kostol prechodiť sa. Prvá dostavila sa Kamila Jablovská, sestra učiteľova, najbližšie bývajúca, deva počernej tvári, čiernych výrazných očú a pyšného držania, ktorá vedela imponovať a panovala vôbec nad každým, kto sa jej do blízkosti dostal.

Zpoza kostola odhora pribehly dve mladšie. Pavla Chrípková, vysoké, vždy veselé dievča, ktoré pokladalo seba za veľmi vzdelanú a usilovala sa vravieť vždy vyberaným jazykom. Druhá bola Ira Pávová. Tieto dve boly rodina a vrstovnice, maly po pätnásť rokov a ustavične sa hašterily. Naostatok dobehla Milina Adamčíková, sestra mladého kňaza. Táto mala bielu tvár, žlté vlasy a biele šaty, za čo ju Irina tučná tetka Tilka a žena pána doktora ironicky bielou grófkou titulúvala. I boly veselé všetky nesmierne, ako by sa pretekaly čím živšie byť, a to bola sláva.

Predvečer bol krásny. Zore žlté ako plameň pozlacovaly slamené strechy domov a zapálily i vrcholce domov i všetek okršlek dookola. Vôňa rozkvitnutej mladej lipy predo dvermi kostola a vôňa vôbec zeme, bylín a tráv vlievala im do sŕdc radosť tak, že ešte i Milina Adamčíková zabudla na to, čo ju mučilo — totiž horela láskou nezhasiteľnou za bratom Kamily — a z očú jej šľahal dychtivý plameň oduševnenia. Najprv začaly rozprávať radom, ktorá ako strávila deň. Pavla bola vo „dvore“ — tak volajú medzi sebou panský dom Zornicov, lebo bol veľmi „nóbl“. S tými bola Pavla rodina po mame, prečo jej pýcha nemala hraníc. Ira čítala román celý deň, od samého rána doteraz.

„Ako som vstala a najedla sa, hybaj do špajze čítať. Ztade ma vydurila tetka Tilka, tak som ušla do záhrady do búdky; i tam ma vynašla. Šla som potom, ha-ha, na gazdovu konicu do sena, tam som čítala do večera. Jaj, či mi bolo tam dobre, ani na obed som nešla, a koľko som sa nasmiala na tetke, ako chodila po dvore a spytovala sa i gazdu i gazdinej, ba ešte i toho skrčeného Ďura, že či ma nevideli.“

„Ty šašo!“ nadá jej Kamila, ktorá si osobovala právo kárať všetky, za čo ju za chrbtom kňažnou prezývali.

„Dosť nie pekne, že neposlúchneš tetku Tilku!“ zastarie sa Pavla veľmi tuho posťahovaná, ako vždy, a oblečená i učesaná podľa najnovšej módy. „Konečne má pravdu, francúzske romány sú ešte nie pre nás. A to je originálna myšlienka na gazdovu povalu sennú ísť čítať. Pekná slečna, môžem povedať.“

„Prosím, keď mi nedovolila čítať inde, tak ja nemôžem zato. Ja som nie malé dievča, aby romány nemala ešte čítať,“ odpovie Ira, hotová hneď do boja. „A čo je v tom naostatok: ísť čítať na povalu nášho gazdu, čo nám dáva hospodu?“

Milina s Kamilou celé popoludnie boly u tetky Terezy, najstaršej dámy v dedine. U panej veľmi šľachetnej, ktorá už iba v minulosti mala obľúbenie a dnešný prevrátený svet ju mrzel; u nej každý, čo akou neresťou postihnutý, našiel uľavenia.

„Deti!“ zavolá potom Kamila, pyšno vystretú držiac štíhlu postavu, a lesklé čierne oči jej ako hviezdy zaletia po dedine. „Teraz hádajte, čo je najnovšia senzácia v dedine? He, Vážecký!“ zavolala zrazu na mladého človeka v sivých šatách odetého, pretrhnúc svoje slová, ktorý trhal sebou nervózne a kráčal hore ku kancelárii notárskej.

Tri slečny obstúpily Kamilu, nedajúc sa jej shovárať s ním, a kričaly jej:

„Aká je tá senzácia, Kamila, Kamila?!“

„Eh, ujdite!“ na to ona, vysvobodiac sa a uteká na kraj ku kostolu a všetky slečny veselo za ňou. Konečne, keď zvedely, že Vážecký, pomocný notár, ide na večeru, vrátily sa spokojne k dverám kostolným na tľapkavé skaly.

„No, už teraz povedz, povedz!“

„Hádajte! Môj Samíčko zasa vyviedol niečo!“ I zablysly sa jej oči sebavedome. Slečny stíchly na chvíľku, potom ich zvedavosť stala sa ešte väčšou. Oči im zahorely a duch stal sa vzrušeným. Srdcia zabúchaly hlasno a Milina temer spadla od dojmu.

„Povedz, čo je to?“ vravely. „Podučiteľa vyviedol na božie svetlo v medové týždne?“

„Ha, ha!“ vysmiala ich ona zlahčujúc. „Jeho by podučiteľ zaujímal!“

„Vychádzka bude?“

„To je nie nové.“

„Tak čo? Tak čo spravil Jablovský?“

„Žení sa!“ vybuchne Ira a zahryzne po nečase do svojej pery. ,Kňažna‘ káravo pozrela na ňu, druhé zasmialy sa veselo.

„Kedy sa môj Samo bude ženiť, len to čakajte!“ rečie Kamila a pozrie snivo do diaľky, dotknúc sa okom bielej tvári Milininej. „Azda nikdy!“

„Ja preto, že celý týždeň nebol zas doma, že si našiel niekde nejakú,“ povie chlácholivo Ira.

„Konečne hádam k tomu príde predsa niekedy, a nič je to nie nedôstojného!“ povie Pavla ľahostajne, a veľmi zaľúbená Milina, tváriac sa pokojnou, spýta sa ľúbo:

„Tak čo sa stalo zvláštneho, Kamila?“

Kamile tvár ostala milšou. Rada mala Milinu, hoc i veľa ráz bola nespokojná s ňou, i povie:

„Čakaj, Milinka moja, keď príde pošta!… Ozaj, Milinka,“ povie potom, „na druhý týždeň príde Michal.“

„Pošta, pošta?“ skríkly slečny zelektrizované a Ira, rodina pána poštára Chrípku, hneď rozbehla sa, že ide k nemu.

„Ira, Ira!“ kričí ,kňažna‘ za ňou. „Nejdi, tu u mňa je, ukážem!“

Ira, tučné mladé dievča s hustými kučeravými vlasmi gaštanovej farby, ktoré rozsýpaly sa jej na všetky strany, vrátila sa rýchlo k nim. Kamila pokochala sa ešte s akousi škodoradosťou na ich netrpelivých tvárach, napokon čiahla rukou do vačku a, vytiahnuc sošit, roztvorila ho pred oči slečnám na chvíľku. Keď ony čiahly všetky rukami za ním, rýchlo skryla ho pred nimi opäť.

„Kamila, Kamila!“ skríkly zúfale. „Čo je to? Bože!“

„Ticho! Nekričte!“ zahriakne ich ona panovito. „Ozajstné dedinské husi, gagocú ako ktorej príde. Vo vás tiež veľa elegancie!… Čo je to? Časopis. Samo to spravil a Vážecký.“ I vytiahne sošit z vačku. „Čítajte! Titul mu je: ,Napred!‘ Ale nerobte škrek!… Milinka, teba nemyslím medzi tieto!“ podotkne nežne k tej.

Slečny poslušne stíchly. Inokedy pre nadávku „husi dedinské“ boly by povstaly hnevy na smrť, no teraz, hoci osteň im ostal, nepovedaly nič, ale sbily hlávočky dovedna a obzeraly sošit. Skutočne, časopis! Venovaný jedine Matúšovej a jej záujmom. A meno jeho je naozaj „Napred!“ I úvodný článok, básne, besednice, kronika, ba i drobné zprávy! Slečny zbledly dojmom a pohnutím každá.

„A to naozaj Jablovský?“ spýtala sa Pavluša poštárova.

„On, on a Vážecký. Dnes poslali prvé číslo. Pred týždňom im to prišlo na um.“

„A ty si vedela a nepovedala si nám!“ riekly, závidiac, že bola zasvätená do veci.

„Pravdaže vedela!“ dosvedčí Kamila sebavedome. „Ale ma prosili, aby som nezradila nikomu. Hej, môj Samo je hlava! Veď i do stoličných novín písava. Keby ten tak bol mohol sa vyučiť, ako chcel, z toho by bolo veľa bývalo!“

No už nepočúvaly ani jedna, ale chvatom daly sa do čítania a prevracania karát. Na druhej strane bola básnička o dámach matúšovských. Slečny oddaly sa ju čítať s rastúcim rozčulením. Báseň znela:

„Aká krásna báseň!“ vykríkly prekvapené a dych stal sa im strmým, líca červenými. „Aká utešená; krajšej sme nikdy nečítaly! Či škoda, že nestojí, kto ju písal!“

Kamila, opretá o mladú lipku, hľadela snivým okom ponad dedinu do diaľky na belasé vŕšky a oblaky tam nakopené. Tvár jej bola samé sebavedomie a jasot. Tak dobre jej je a tak milo bolo jej naveky. Tak ľúbi život, lebo jej len dobrého nadelil dosiaľ. Obdivovali ju hneď, ledva zrástla trochu, a ľúbili. Každý mladý človek v Matúšovej opálil sa od jej pohľadu. Teraz Vážecký obletuje okolo nej, no toho ona ani neberie vážne. Je primladý a kožu na tvári má takú jemnú, skoro priezračnú, že iste dostane suchoty.

„Kto ju písal?“ hovorila, dopočujúc ich lkanie. „Smiešno; kto iný, ako Samo?“

„Nie Vážecký?“ spýtala sa Ira Pávová.

„Eh!“ odsekla ,kňažna‘ a viac nepovie nič. Začala nôtiť pesničku veselo a hľadieť po dedine. Po ceste od kancelárie vidno ísť troch pánov. Jeden vysoký, veľkonosý zo „dvora“, notár a Vážecký. Dvaja šli do skliepka na pivo, ale pomocník v nových šatách, ktorý mal veľké belasé oči, trochu vyduté, a líca jemnej kožky ako dieťa, skoro priezračnej, za čo vraveli o ňom, že dostane suchoty, pristúpil bližšie k vŕšku — večera u principála ešte nebola hotová — a zodvihol oči na ne, volajúc „kňažnu“ bližšie na kraj.

Medzitým, kým ona shovárala sa so svojím zbožňovateľom a dve vrstovnice čítaly báseň, učily sa ju nazpamäť, smialy a vadily sa, Milica Adamčíková tvárila sa, že sa tiež zabáva a pláva v rozkoši, ako ony. Vzala jednu polovicu časopisu k sebe, aby videly, ako ju to zaujíma tiež, a oprela sa o múr kostola. Zakryjúc papierom, aby „kňažna“ nevidela jej tvári a ak by sa jej čosi nepáčilo na nej, nepozrela na ňu kriticky, hľadela uprene na litery. No všetko toto ju nezaujímalo. Takýto časopis i oni boli doma na Hagarove, zkade pochodí, s bratmi a sestrami spravili, i také básne, alebo lepšie, a dotiahli do tretieho čísla. I tento nebude mať dlhšieho života, nie. Iné je, čo ju opanúva. Áno, ľúbi, pravda je, zaľúbená je, horí, zamiera… nie, nenajde dosť veľkých slov, ktorými mohlo by sa to vyjadriť. A nevie, či ju on, Jablovský miluje, či nie. Vše dni a dni chodí za ňou ako tôňa, vše zas neukáže sa. Vše nepohne sa z domu a dediny, ako zakliaty, a vše moce sa po všetkých stranách okolia. I minulý týždeň, hľa, celý bol preč!…

Dolu, pod vŕškom, kde stála fara so školou, nečakane vyšiel na môstok pred spomínaný dom, on, sám Samo Jablovský. Zastal tam, vypnúc štíhlu postavu a kúriac cigaru, hľadel naduto do dediny. Klobúk zatlačil na oči, bielu úzku bradu zdvihnúc vyzývavo, a poknísal sa sebavedome. Vyšiel pozrieť, či sa neschodia chlapi, čo majú k nemu prísť učiť sa spievať — založili totiž spevokol na slávu vlasti, on a kňaz — a hľadel jedine pred seba proti skliepku, kde i pivo držiavali, ale ani aby videl, čo sa tam deje, no aby videly slečny pred kostolom, že si ich nevšíma. Lebo čím menej lásky ukážeme žene, ona tým väčšmi lipne za nami. I bol preto sám sebe zvláštnym.

Samo Jablovský bol chlúbou dediny, chlúbou rodiny svojej i chlúbou učiteľov. Keby sa bol vyučil ďalej, aká veľkosť bola by z neho bývala! I takto on chce imponovať každému a neustúpi pred nikým, čo by priam celý rad kniežat stál pred ním. Vysunul klobúk veľkolepe s temena, rozhrnúc riedke plavé svoje vlasy, a pokašľal sebavedome.

Na jeho zakašľanie obzrely sa slečny pri kostole, poznajúc ho po ňom, a poplašily sa všetky. Na tváre vysadol cit radosti a Miline srdce, líca i oči zahorely pálčivým ohňom. Vysoká Pavla, večne nedbalá a šialená, v momente zachytila sa proti nemu, rečniac s veľkým patosom jeho báseň už naučenú nazpamäť: „Pyšný som na vás…“

„Pavlína, Pavlína, vráť sa!“ zvolala za ňou Ira závistlive a oči jej horia, sledujúc Pavlínine pohyby žiarlivým pohľadom.

„Nechoď!“ stavuje i ,kňažna‘, a vidiac, že sa nevracia, a na očiach týchto je tajná túžba, povie: „Poďte, deti, ideme i my!“

Je i čas sa pobrať, lebo šialená Pavla už hotuje sa stvárať hlúposti. I nedávno opierala si lakeť o jeho plece, keď nemala, kde by sa oprela, a on jej ho žartom ponúkol. No teraz Pavlína nedošla celkom k nemu. Do školy začali sa schodiť mladí chlapi z dediny — spevokolisti — a Samo, len hodiac jeden úsmev Pavle, obrátil sa a vošiel s nimi dnu. Pavla vrátila sa proti trom slečnám, dočkala ich a potom už všetky tri vstúpily do mládeneckého bytu Jablovského, sprevádzané Kamilou.

„Gratulujem, pán Jablovský, k novej sláve!“ zaškrečala hneď odo dverí Pavlína, bežiac k nemu a nedbajúc o nič iné.

Izba bola plná mladými sedliackymi chlapmi. Chodili sem každý večer, Samo Jablovský učil ich spievať. Vlastenecké piesne vedeli už tri a teraz učili sa krásnu: „Tmavá noc je, tisíce hviezd na nebi…“ Každý držal v ruke partesy a už mali len ústa otvoriť a začať, keď prekazil im v tom príchod sbehnuvších slečien.

Samo Jablovský stál pri klavíre, prižmuroval sivé podlhovasté a veľmi pekné oči, vážne ako v kostole, a pozrel ponad hlavy spevákov, ako by nevedel, kto má prísť. Staväl sa, že nepočuje Pavlíninho výkriku, a v nekonečnej vážnosti dal takt k spevu, nič nedbajúc, že sú tu. Tam je sestra, ku ktorej chodia, a toto je dielo sväté. Mladí chlapi sedliacki začali spev. Najprv štyria, potom inakším hlasom zas štyria, inakším zas štyria, pozdejšie a naostatok ostatní štyria. Samo vážne načúval, rukou dávajúc takt, potom spustil sa na stoličku, že bude klavírom sprevádzať spev. A ako sklonil si hlavu nad klávesy, tajný úsmev potešenia sadol mu na pery, že vidí slečny.

A slečny s tajeným smiechom prešly na prstoch poza spevákov a ostaly, nechtiac si sadnúť, vo verejach druhej izbice, ktorá bola Kamilina. Tam pochytaly sa o poly — Kamila šla sa spýtať Vážeckého, kedy prišiel, ona že ho nevidela prísť — a rozhľadely sa po izbici. Na stole sedel, nemeniac položenia, ani keď ony prišli, Vilo Havran. Opálajúc dlhými tenkými nohami, pomáhal oduševnene chlapom spievať, otvárajúc veľké ústa do korán. Bol chudý, čierny, s veľkými očami a dlhou peknou hlavou, a býval od polroka tu u bratanca Sama, nemajúc inde kde sa hnúť. Vzali ho boli za vojaka, chcel tam ostať do smrti, nemajúc i tak zamestnania — ako sirotu nemal ho kto vychovať — ale ho prepustili pre chorobu srdcovú ešte v ten rok. I zdalo sa, že sa cíti Vilo Havran veľmi zle vôbec na svete, lebo bol surový a mrzutý vždy, ako by nenávidel každého, celý svet, život i tieto, čo sa tu shrnuly s takým hlukom. Pri ňom stál tenký a chudý chlap Ďurko Hrachorec, bohatého sedliaka syn, ktorý bol pamätný, že si dal štyri zuby na predku osadiť. Pohadzoval kabanicou s pleca na plece ustavične a nemohol na mieste obstáť, ako by bola pôda žeravá. Ten nebol milý Miline, lebo raz zle vravel o Jablovskom pred bratom. Toho si vzaly slečny za cieľ zábavy, lebo im chcelo sa smiať hocijako a na čomkoľvek, najmä ako odstúpila od nich Kamila.

„Ako medveď dvíha tie podošvy!“

„Shodí si tú kabanicu, stavím sa!“

„Nekritizujte ho, to je už vzdelaný: má falošné zuby!“

„Hahaha!“ zasmialy sa duseno a štoply i Milinu, aby s nimi držala. Lebo ona, opretá jedným plecom o vereje, kde visel Samov kepeň, jednou rukou držala o poly hustovlasú Iru, ktorú ľúbila veľmi a ktorej ona, ako sa zdalo, bola ideálom, a opretý mala zrak na Sama žhavo, zabudnúc ich počúvať. A vidiac ho sebavedome stáť a veliteľsky ruku vystierať na takt, zdal sa jej tak nekonečne slávnym, že tvár jej premenila sa úplne, oči zahorely a pery jej zašeptaly omámeno: „Kľaknúť pred ním, kľaknúť na zem, ach, Bože!“

„Viete, čo je nového ešte?“ začne rapotať Pavla, keď zunovaly obdivovať Ďurka Hrachorca. „Teta Tilka povedala, že je Ilona Grossova najkrajšia z nás, a čo sa hneď rozpučíme!“

„Čo?“ zadivily sa dve, potom zasmialy. Ilona je krčmárova dcéra, tučného tela, a teta Tilka má ozaj originálne výrazy.

„Naostatok, prosím ťa, Ilona je pekná,“ povie Ira hlavatým tónom, ako by si chcela zastať tetku.

„Prosím, ja som nepovedala, že je nie!“ odpovie Pavla v momente. „Ale komu by to len prišlo na um nás s ňou porovnávať? Smiešno!“

„Prosím,“ skočí zas Ira do reči, „i to je dievča ako my, a krásu nedelia podľa rangu!“

Kamila, ktorá už sedela s Vážeckým na diváni, videla, že Samo, brat slávny, chlúba rodiny, prižmúril oči a pozrel ponad plecia chlapov na ne, i vstala hneď a šla ich tíšiť.

„Čo sa smejete a vadíte? Ira, Pavluša!“

„Azda mýli sa náš polboh?“ spýta sa Pavla pochabe, nič nemajúc rešpektu. I potiahne plecom a frkne perou. „Naostatok viem byť i vážna!“ rečie potom a vypne sa, podoprúc si boky.

„Toto je potvora, tá sa nič nebojí Samíčka,“ rečie Kamila, mimovoľne sa zasmejúc na nej. „Nedávno prišiel Samo k nej a otočil jej driek žartom, a ona čo spravila, myslíte si? Celkom prosto a svobodne obvila ho nazpät okolo šije. Vidieť vtedy tú Samovu tvár…“

„Naozaj?“ zasmialy sa dve, Ira a Milina, a pozrely na ňu závistlivo.

Pavla pohodila plecom, ako by riekla: „Ver’ ja Sama nebudem držať za nedotknuteľného a svätého, ako kým som mu bola žiačkou. To si nemyslite! A čo som mala robiť?“ vraví, kadejak fŕkajúc perami. „Takto som sa ho najskôr zbavila!“

Opäť zasmialy sa a závidely jej šikovnosť.

Samo Jablovský, sláva dediny, dopočul ich smiech, a pozrel na ne opäť, a i chlapi skrútli hlavy od partesov.

„Pst, nesmejte sa tak!“ tíši ich Kamila už naozaj namrzená.

Slečny zatíchly, zahryznúc do pier a Samo zdvihol opäť ruku veľkolepe a začal pieseň, ktorú sám spísal, začínajúcu sa:

„Toto dievča vaše, jaj, či je krásno!…“

Nastal šum zrazu a potom tichosť veľká. Slečny, čujúc ju a vediac od Kamily, že ju on složil, začaly počúvať pozorne. Šialená Pavla spravila sa do pozitúry, ruky oprela o stiahnuté boky vyzývavo a vytasila nohu. No dve, Milina a Ira, len usmialy sa teraz, na chvíľku dotknúc sa jej pohľadom, a oči ich zaletely k Jablovskému. Ire buclatá mladá tvár zduchovnela a v oku túžba neznáma. Vravela rýchlo jedno za druhým.

„Krásna pieseň, Kamila, krásna, krásna!“

„To verím!“ odpovie tá a vypne sa, ako by zo slávy brata i na ňu padlo. Utrela si slzu, kým sa na líce neprevalí, a letmo pozrela na Milinu, o ktorej sa vie, že miluje Sama. Tá už dokonca ostala spitá. Majúc horúce pery i líca, nevedela ani, či je tam, či pri ňom, a tisnúc si hlavu ku kepeňu jeho tam zavesenému, omámená šeptala:

„Oh, drahý, drahý… najdrahší na tomto svete i za hrobom!“

„Blázon!“ myslí si Kamila nahnevaná. „A môj Samo sa iba hrá s dievčenci.“

„Ty, Milinka!“ Prišla k nej, aby ju odvrátila od Sama a aspoň druhí aby nezbadali jej opojenia. Vážeckého, pravda, nezaujíma, ale pozrel sem ten čert Vilo a zasmial sa svojím surovým spôsobom. „Videla si Vážeckého, keď produkuje Židov?“

„Čo… kto… koho?“ strhla sa Milina, prijdúc do zmätku, a prudko odvráti zrak od spievajúcich. Zapálila sa celá, vidiac na prísnej tvári Kamilinej, že ju pozorovala. Zacítila osteň v srdci, ale pozrela na ňu previnilá.

„Produkovať Židov?“ spytuje sa, obrátiac sa k pomocníkovi a silí sa k úsmevu. „Ja som vás ešte nevidela.“

Vážecký, ktorý mal dostať suchoty, lebo mal jemnú kožku, pristúpil ochotne pred ňu. Veľké belasé, trochu vyduté oči uprel dlhšie na jej tvár, dosiaľ vzrušenú, a uklonil sa, vystrčiac divne ľadvie. A sotva to spravil, všetky tri slečny okrem Kamily vybuchly mimovoľne v smiech.

„No, s vami je nie na vydržanie!“ kára Kamila. „Ticho! Ešte bude vravieť i tento!?“ okríkne Vážeckého, ktorý spôsobom židovským vravel, klaňajúc sa proti nej hlboko: „Ruky bozkávam, ruky bozkávam!“

Čo povie Samo? Už budú samopašiť radosťou, že sú v jeho blízkosti. A on naozaj sa zamračil, lebo i všetci chlapi obrátili hlavy k slečnám a so smiechom sledujú ich šantovanie. Samovo zvláštne čelo zakabonilo sa a on zavelil vážne: „Pst, ticho!“

A na toto slečny už sa tak rozosmialy, nevediac sa udržať, že rozutekaly sa jedna od druhej, a Vážecký, rýchle narovnajúc postavu a spraviac nehybnú tvár, ušiel za dvere do kúta, oprúc sa tam o kredenc. I bol si umienil, že sa ani nepohne viac ztade, ale o chvíľu vstúpil bystrým krokom mladý belavý muž — klopania jeho nik nepočul v hluku — a búšil ho nezbadane dvermi.

V izbe nastal šum a premena. Tváre zvážnely a prijaly výraz zvláštny, mäkký. Speváci počali sa odpratovať s prostred izby, skrúcať úctive, ako by prišlému hľadeli spraviť miesto, a i Vilo surového chovania v zelenkastých šatách odetý zmäkol, sostúpiac so stola. Čierne, veľmi sa lesknúce oči uprel naň a na veľké ústa sadol mu nežný úsmev. Ten, čo prišiel, bol kňaz.

Šiel najprv k domácej slečne, ľúbo mu idúcej v ústrety, potom k Vilovi a Vážeckému. Kývol nežne Ire i Pavle — boly pokladané ešte za malé, začo sa nesmierne hnevaly obe — a pozrel i na Milinu. Potom pošiel s prostotou ku klavíru, kde nepohnute, zo sebavedomia nepopustiac ani vlasa, stál Samo.

„Servus, Samo!“ rečie mu mladý kňaz bielej krásnej tvári, brat Milinin. „Len ďalej, ďalej! Ja som prišiel počúvať. A podučiteľ tu nie?…“ povie a, stisnúc bielu a jemnú ruku Samovu, hneď i odstúpil na bok. Kamila zdvorile šla mu podať stoličku a ostala pri ňom za chvíľku, rozprávajúc mu, ktorú už vyspievali a ako ktorá pesnička im šla pekne, i akým domasedom stal sa podučiteľ Fero Šípka. K nim prišiel i pamätný Ďurko Hrachorec, čo si dal zuby osadiť, ktorého nerada mala Milina, a o chvíľu obstúpili ho všetci mužskí, ako včely kvet. Samo shovievavo pozeral na nich a čakal. Nech sa potešia v svojom kňazovi, nedávno prišlom, a povravia si s ním… Potom prešiel si dlaňou po temeni a riekol vážne i veliteľsky.

„No, chlapci, do roboty sa ďalej!“

Chlapi odstúpili, každý berúc svoje partesy do ruky, a pri kňazovi ostali len Vilo, Kamila a Vážecký. Milina s Pavlou a Irou stály zasa vo verejach, Ira skrývajúc sa do poly za chrbát Miliny, aby nebola veľmi na očiach kňaza. Totiž v nedeľu na večierni zasmiala sa nahlas v kostole. Sedela pri Pavle, a tvrdí, že je ona príčina toho, a i teraz šeptom nanosila sa do nej i dohadujú sa utlmeno.

„Buďte ticho!“ napomenula ich ,kňažna‘.

Spev zatíchol práve a Samo chystal sa niečo povedať. Naozaj otvoril ústa a vraví:

„Počujete, Ďurko, váš polhlas ide zle. Ten sa musíme ešte osobite cvičiť. Zajtra príďte len vy štyria, Ďurko!“ A nedbajúc na prítomnosť kňaza — lebo čo by sa on mal pred niekým ženírovať — a nedbajúc ani na všetkých druhých, riekol ďalej, vyzývavo sa držiac: „Veľa chvály by sa nám nedostalo, ak by mal spev len takto ísť. To sa musíte naučiť ako katechizmus… A koľko máme týždňov ešte?“ spýtal sa potom hlasom jednoduchým, zabudnúc na seba, čo ho spravilo veľmi milým, i pokrčil sa ako mak.

„Veru už iba tri týždne!“ odvetí Ďurko Hrachorec, ktorý viedol slovo, i pohodí kabanicu s jedného pleca na druhé.

„No, teda!“ zas sa vystrel. „O tri týždne bude majáles!“ Pozrie, prižmúriac oči, ponad hlavy spevákov, kde sú kňaz i druhí. Zazdalo sa mu, že ho neobdivujú, ale shovárajú sa čosi vedno. Naozaj, bratanec Vilo odstrkujucich manír rozpráva kňazovi niečo a na tvári má mäkký cit.

„Konkurovať budem do Lazian. Samo písal tamejšiemu farárovi, aby ma odporúčal cirkvi; ja som ani nevedel.“ Zamĺkol, nahnúc ako mak peknú dlhú hlavu, a tvár počerná vyrážala, akoby ho rozličné city opanúvaly. I radosť, že azda príde k chlebu i on, i žiaľ, že bratanec azda ho už zunoval, a preto píše.

„Pekne. Kiež by sa vám vydarilo. Organovať ste sa podučili tu…“ odpovie kňaz a zrazu zdvihne sa a zavolá:

„Počuješ, Samo?“

Samo neohlásil sa hneď. To by bolo nedôstojné jeho osoby, a škúli do partesov, že tam čosi pozerá. Potom povie, nehnúc sa s miesta:

„Čo sa ti páči?“

Nech sa pohne kňaz, keď chce s ním niečo!

Kňaz Milan Adamčík vstal a pošiel pomedzi mladých chlapov, ustupovavších sa mu úctive z cesty, ku klavíru.

„Budeš doma na druhý týždeň?“

„Ja?“ Prižmúril oči sebavedome, ako by rozmýšľal. Nevie, čo by bolo nemilšie kňazovi, či keď bude doma, či keď nie. Prešiel rukou po vlasoch, zahrnúc si ich veľkolepe. Nech čaká za odpoveďou. Nemôže vystáť svojich kolegov, tých starších — mladší už poznajú svoju cenu, vyjmúc podučiteľa — ktorí sa nazdávajú, že sú na nižšom stupni, nežli kňaz, a povinní ho poslúchať.

„Ja by rád išiel na Zástavu,“ rečie kňaz, nedbajúc na jeho zvláštne chovanie sa. Samo sa zaševelil.

„Odpusť, ale ja na druhý týždeň nebudem doma. Brat Michal povolal ma na poľovačku. Bude tam veľká spoločnosť a zábava. Sľúbil som sa.“

Áno, on i v lete má lopotiť, byť zapriahnutý, svobody zbavený, či v zime nenanosí sa dosť bremena?! Vyše osemdesiat žiakov musí učiť!

Na jasné čelo kňaza sadol tieň na chvíľku. Pochodil po izbe popred chlapov, shovárajúcich sa šeptom medzi sebou, a hľadiac do zeme, pomyslel za chvíľku.

„Teda na tretí týždeň.“

Samo Jablovský sa napäl a prižmúril oči, potom opäť prešiel si veľkolepe dlaňou po temeni.

„Vtedy bude majáles!“

No to už nedojalo kňaza. Pohol plecom a rečie:

To je jedno; majáles bude i bezo mňa!“

Jablovský zahryzol do pery; toho nechcel. To by bolo predsa ako telo bez hlavy.

„To nejde!“ rečie s výčitkou. „Ty si predseda spevokolu a nemáš chybieť. Tak radšej nech sa majáles odtiahne o jeden týždeň. Lepšie sa podučíme, však, Ďurko Hrachorec?!“ obrátil sa k tomu milo a blahosklonne.

Kňaz neodpovedal už nič. Pohovoril ešte s Paľom Kropenkom, čo ho Jožkom prezývali, ukrývajúcim sa pred ním ako lysý, prečo si nejde pre ženu, ktorá ušla od neho už rok. S Ďurom Hrachorcom o voľbe rychtára vo fílii Kropačky a potom i s Ondrom Matúchom čosi. Povravel s Kamilou o ,Naprede‘, potom spýtal sa, aký bol zvyk u starých pohostiť žencov. Opekancami a ešte čím? A odporúčajúc sa, spýtal sa sestry, či nejde domov, i odišiel preč.

„Hneď pôjdem za tebou!“ zavolala ona veselo.

Po odchode kňaza už nemohol vážnosť udržať Samo, ani Kamila. Jazyky rozviazaly sa, ako by dosiaľ boly čakaly len na to, kým príde kňaz a odíde. Samo tiež dostal dobrú vôľu, ako taký, ktorý dobre vykonal svoje veci a nechcelo sa mu učiť viac, i rozpustil chlapov. Vyprevadil ich na dvor a chcel sa sobrať do krčmičky, ovlažiť hrdlo nejakým nápojom — nie k slečnám dnu. Lebo čím menej bude okolo nich, tým stane sa vzácnejším. Ale, počujúc ich smiech, neodolal i vrátil sa do domu. Slečny s pomocníkom a Kamilou boly už v druhej izbe. Samopašný smiech a štebot naplňoval peknú izbicu. Belo Vážecký, majúci jemnú kožku na tvári, ktorú závidely mu všetky slečny, keď bol vyprodukoval Židov peštianskych i poľských, principála i principálovú, vyskočil na stoličku a, vypnúc prsia, začal predstavovať sochu Petőfiho, stojacu v tej ulici, kde býva jeho mať-vdova, a otrčil ruku i prst do povaly vyzývavo.

„Veľkolepé, veľkolepé!“ kričaly slečny, tlieskajúc mu dlaňami. „Pravý Petőfi!“ A Vilo, ktorý sadol bol zahrať večernú pieseň na klavíre, hneď ako odišli chlapi, lebo on nechcel sa miešať do slečien, keď nemá postavenia, ani učenosti a tak ani ceny pred nimi, nechal pieseň v polovici a, oprúc peknú hlavu o vereje, hľadel naň, smejúc sa, a volal:

„Zaujímavé, originálne!“

V tú chvíľu vrátil sa do izby Samo. Tvár mu je ožiarená, ako by ani ten nebol, a berie sa rovno k slečnám. Vystrel ruky, ako by ich chcel pochytať všetky naraz, a volá:

„Či sa to patrí tak sa smiať, keď ja učím a trápim sa? Ničiť, boriť, čo ja staviam? To je sväté dielo, a každý má sa chovať ako v kostole!“

Slečny s vreskom rozutekaly sa za stôl pred jeho dlhými ramenami. On pobral sa za nimi, ako by ich chcel dochytiť, no zastal rýchlo za foteľom, kde sedela Milina, nič zlého netušiaca a nemiešajúca sa do ich shonu — čosi trkotaly s Kamilou o obžinkách, o ktorých sa spytoval brat, i že či naozaj príde Michal — a zavrel jej oči svojimi tenkými, jemnými prstmi od chrbta. Potom sklonil sa k jej hlave a hľadel líce svoje pritisnúť k jej žltým vlasom.

„Kto, kto to… čo robíte?!“ skríkne Milina naľakaná, usilujúc sa brániť jeho rukám, i odtrhuje ich od tvári svojej plameňom zaliatej. „Pusťte ma! Kamila, Ira, pomôžte!“

„No, to je pekne!“ povie Vilo v zelených šatách a ide za klavír k piesni, odvrátiac sa.

„To je naozaj zvláštne!“ rečie i belasooký pomocník a zasmeje sa zlomyseľne. Samo dovolí si veľa. Oni druhí chovajú sa slušne k slečnám; hoci sú i bez gardedámy, úctu zachovajú! I sostúpil so stoličky, že nebude viac predstavovať Petőfiho.

„Pusťte, Jablovský… preč, preč!“ kričí Milina, dychtive ho odtískajúc. „Ira, Pavluša, bráňte ma!“

„Bráň sa!“ zasmialy sa jej ony, tajne ešte i žiarliac, že jemné prsty jeho nie ich oči zavierajú. Ale Kamila namrzená rečie:

„Pusť ju, Samo!“

Samo Jablovský pohodil hlavou trucovite — lebo kto smie jemu rozkazovať? — ale pustil ju predsa. Potom so smiechom, ako že už teraz neminie ho trest, uteká do druhej izby, kde hral Vilo. Milina celá preč od hnevu i blaha, zahanbená skočila, sršiac pomstou, a bežala za ním.

„Čakajte, to vám neodpustím, nenazdajte sa!“ hromží náruživo, nevediac vôbec, čo s ním bude robiť. On hodil sa do foteľa pred ňou, čakajúc ju s horiacim zrakom a smiechom, a keď siahla k nemu rukou, ako by ho chcela udrieť, on rýchle, prv, ako by bola zbadala, stiahol ju k sebe a objal.

„Čo… čo je to?“ Milina zachvela sa a zajakla divom. Pozrúc na jeho tvár, krásnu od vzrušenia, berie sa rýchlo preč s hrôzou, ako od ohňa.

„No, si ho vykvačkovala?“ spýta sa Kamila, keď došla k nim.

„Ah, horký… jeho nemožno!“ vetí Milina trhano, úplne zmätená. I odvracia skvúce oči pred Kamilou, o ktorej bola presvedčená, že čo len pozrie na ňu, už uhádne, čo sa tam stalo, a odsúdi ju. Obzrie sa dookola a rečie:

„Idem domov, brat čaká… Ira, ideš?“

„Nejdite, nejdite!“ skríkne Vážecký. „Zarečním niečo, alebo zaspievam,“ a hneď i začal jednu, čo bola jemu milá:

„Nie, nie!“ odpiera Milina.

„Kamila bude hrať na klavíre!“ kričaly dve, Ira a Pavla, sľubujúc.

Ale Kamila, od ktorej čakaly zdržiavanie, spýtala sa, či večeral kňaz. Z tvári vzrušenej Miliny videla, že sa stalo čosi nevšedného, a to ju urážalo. Hlúpe dievča Milina; nevie, že Samo len žartuje. „Ako jej horia oči nadšením. Ale všetky sú také…“

Kňaz nevečeral ešte, Kamila ju nezdržiavala, Vážecký neposlal pre flautu, a ona jednako tam ostala. Vážecký vybehol na stoličku, rečniť. „Pyšný som na vás…“ z vďaky, že ostala. Pozdejšie prišiel opäť i Samo, usilujúc sa dať tvári ľahostajnosť, a začal zabávať druhé. Nech si nemyslí Milina už preto, že ju ľúbi, lebo dievčence hneď si namyslia veľa, a on sa nemieni ženiť ešte. Len keď bude mať dvadsaťosem rokov, ako jeho otec, keď sa ženil. Potom odohnal Vila, smejúceho sa urážlivo, od klavíra, a zahral čerstvo nejakú polku. Slečny daly sa hneď do tanca. Samo kázal zatým hrať Kamile a on šiel tancovať s každou, ale najmenej s Milinou, aby videla, že mu je len to, čo i druhé, a nerobila si nárokov a on nebol zaviazaný. Napokon, ako by ho svedomie omínalo, zastal pri nej, kde pri okne vyhriata od tanca ovievala sa, majúc nadšenú tvár, a šeptom ju prosil, aby ho udrela po tvári, pokorne nahnúc hlavu. Milina pozrela naň zadivená, nepochopujúc ho hneď. Dosiaľ bola vo vytržení a nevedela ani, čo všetko stalo sa odtiaľ, ani s kým tancovala. I pozerá naň dlhšie, ako by chcela na jeho tvári vidieť, kde tu vina a aká?

A mladý kňaz Milan Adamčík, čakajúc na sestru, sedel v kuchyni novej fary sám. Lakeť držal na stole a hlavu opretú o dlaň. Na vysoké čelo vysadol mu tieň a belasé oči zvláštneho sladkého výrazu sú plné myšlienok, tvár unavená. On zamestnaný je celý deň, i dobre mu padne oddych, sadne, kde môže. Cirkev je veľká, s troma fíliami, každý deň nejaká funkcia. Včera bol pohreb dievčaťa Kandovie vdovice, dnes pár vádzok i krst. Cirkevný majetok je veľký, a ak nedozrie náležite, neveľadil by sa. I on má svoj, k tomu napráva sa fara a — žení sa ešte. Diela tu veľa a delníkov málo. Svobodného času sotva má na oddýchnutie, nie to na zábavu. Ale i odsudzuje ľudí, ktorým hlavný cieľ života je zábava a kratochvíľa… Hľa, tam Samo celé dni a týždne blúdi, ešte ani o svoje nedbajúc. Dal si skosiť ďatelinu už dva týždne, ale kedy ju dopraví domov, je otázka, a už sú všetky lístky s nej opadané. A toto, že ani o svoje nestojí, neodpustí mu už dokonca… Vlani zas, keď dal mu vystaviť školu, chodil po zábavách okolia; ešte i o to, aby boly okná každý deň otvorené, musel pečovať on, a teraz jemu aby pomohol, ani mu do umu nepríde… Na druhý týždeň chcel ísť pozrieť svoju snúbenicu (chorľavie a tak chcú so svadbou preťahovať), úfajúc sa, že ostane Samo doma; lebo bez dozoru stavbu nemožno nechať predsa, ani veľkú cirkev nemôžu oba opustiť, a on už zasa si vynašiel, kde musí ísť! Vzdychol a zahľadel sa pred seba na nové biele tehly, predstaviac si anjelský, ale velmi útlušký zjav svojej nevesty; no myseľ zas vrátila sa mu na tento nemilý predmet. Leto všetci sú v tejto dedine ako ošialení. Samé zábavy, jeden deň v jednom dome, druhý deň v druhom a u Jablovských každý večer, keď je spevokol. Spevokol, pravda, on založil — dosť banuje; „napredy“, divadlá, majálesy, to je, o čom sa rokuje a háda, ale vážne žiť nikomu nepríde do rozumu. I sestru zaujal tento život úplne. Zostáva celé dni medzi nimi, ide za nimi a oni za ňou. Hľa, ide i teraz s akými rozpálenými lícami, so zrakom plným plameňa, a už lieta po kuchyni ako na krýdlach. Robota ide jej rýchlo, hneď bude večera na stole, no duchom i teraz nie je tu, ale tam pri nich. Čo robí, robí rezko len preto, aby čím skôr bola zbavená povinnosti a mohla odísť. Kto vie, či ešte neprídu pre ňu: noc je mesačná, rady sa prechodia s tetkou Tilkou v taký čas po dedine. Neprišlo jej do umu, že nepatrí sa jej ostávať, čo i u priateľky, kde je i mladý človek, keď on odišiel; neprišla s ním. Ešte túžila pohrať sa so zábavkármi a dievčatmi už nie pre ňu, ako je Pavla a Ira. Šťastie, že je Kamila inakšia, rozumná, tá uzdu drží… A všetky sú zaľúbené do Sama.

„Eh, vody, Anna!“ povie slúžke, práve prišlej, mladej ešte, nevydatej dievke a tiež zaľúbenej, a chladné oko obráti na Milinu, pozrúc jej rozpálené líce na chvíľku. Potom sklopí oči opäť na tehly, vzdychajúc. Na druhý týždeň teda zasa musí ostať doma.

Milina, behajúc po nových tehlách kuchyne, hriala večeru, a miešajúc v rajnici, zachytila jeho pohľad, plný vážnosti a odsúdenia. Zapálila sa a rýchle odvrátila tvár od neho, sháňajúc sa za lyžičkami, a háda v duchu, čo nepáči sa mu ozaj, že tak pozrel. A to už i viac ráz zbadala pri ňom od istého času. Vie ona, že má práce mnoho a musí všade byť sám — to jest on chce byť — nemôže, ako by chcel, odísť preč, i býva bez vôle. A či je pravda, čo vravia klebetné panie — on nepovie nič — že snúbenica nechce zaň, len rodičia jej sa ho kŕčovite držia, vediac, akým je človekom, a že pre jej chorobu odťahujú svadbu? Preto je omrzlý na všetko, i na ňu? A pozrúc tajne naň, zrazu zdá sa jej, že je v jeho krásnej tvári čosi smutného, dramatického.

„Anna,“ ozval sa jeho hlas dumno, „dones mi cigary z izby, nech si osladím život!“ doložil žartom, ale vážne.

„Oj, a či im je horký?“ zasmiala sa tá a berie sa hneď na dvor, kde bývali v malej izbičke; vo fare bola ešte len kuchyňa a komora zhotovená.

„Nefajč už!“ na to Milina, vrtiac sa okolo. „Budeme večerať.“

„Chvála, že už!“ povie on trochu spurno. „Tak prikry stôl, Anna! Len sem; takí páni, ako my, čo robíme od svitu do mraku, môžu večerať i v kuchyni. Páni sú iní.“

„Čo spávajú do deviatej-desiatej, ako pán nadučiteľ!“ doloží Anna, poznajúc smýšľanie pánovo. Slečna neriekla nič, len sa zapálila, skloniac hlavu.

Stôl zakryly a daly jedlo, kura za pol hodiny i ošklbané i upražené, pred pána. Milan býval lačný, ale keď sadol k stolu, jedol málo, hoci dobre vedela variť Milina. Kadejaké nepríjemnosti mu berú život i apetít. I teraz rukou opiera si hlavu dosiaľ a druhou podáva nedbalo kusy pečienky do úst a myslí, kedy príde už čas, že po týchto tehlách bude sa vrtieť jeho vyvolená… Pozrel na chudú, ale rozpálenú tvár Miliny, ako by chcel jej čosi povedať o tom, — rada je, keď jej čosi zvestuje, — a vidiac, že nejie, tanier majúc čistý a ducha zas nie tu, tvár jeho ochladla. Nepovedal nič, len rozkázal Anne podať cigár.

„A ty čo neješ?“ spýtal sa potom, vyberajúc si jednu zo škatule. Od času badá, ze sotva jie.

„Nie som lačná,“ odvetí ona rýchle a zapáli sa, ako by to bolo čosi hriešneho. I siaha za miskou hneď a naberie si, ako by mu chcela po vôli spraviť.

Pozdejšie Milan uspokojil sa a ožil. Začal sa spytovať o udalostiach v dedine sa prihodivších. Totiž miloval nadmieru svoje ovečky. Slúžka Anna, vidiac jeho dobrú vôľu, osmelila sa i zažartovať, že teda, keď mu je život horký, ako povedal pred chvíľou, nech si ho ide osladiť na Zástavu.

„Jaj, ty sa nazdávaš, že je každému tak, ako tebe, čo každý deň schodíš sa v bráničke s Paľkom zvonárovie. Ale počkaj, zabránim ti po večeroch sa motať!“ a pozrie na chvíľu i na sestru, ako by i tej zišlo sa čosi takého zabraňovať.

„Už je dobre,“ teší sa Anna nad riadom zohnutá, „už sa pán farár žartujú! Oj, a už som sa nazdala, že sa nám dokonca zachmúria!“ a od radosti začne o prihodivších sa veciach v dedine rozprávať, čo rád počúval Milan. Jano Mrtko si priľahol pred dvoma rokmi — vtedy ešte pán farár starý boli tu — k jarčeku, kde sa bol Židovi špiritus zo suda vylial, ale tam nechal i dušu pri ňom. Mekovka sa bila s nevestou v pondelok, a Zuza Škejterka, ktorú už Milan sobášil, odišla od muža. Cincura šla kradnúť trávu do skladu včera, keď bol Milan na fílii Devišti pochovávať, a keď ju dolapili, riekla, že sa nazdala, že sú ešte pán farár nie doma, preto prišla. A Mijka šla slúžiť do mesta — tá daromnica.

„No, máme sa čomu ufať!“ povie Milan nahnevaný zas a, odhodiac dokúrenú cigaru, berie klobúk. „Spať, nech zabudnem na všetky trampoty!“

„Oj, ešte predsa trampoty!“ smeje sa Anča, a Milina letí na dvor do izbičky popraviť posteľ, a vykonajúc i zapáliac svetlo, vyšla na chodbu opäť.

„A nebuď zaveľa!“ riekol jej brat, odpratujúc sa na pokoj a nazdávajúc sa, že Milinu ešte odvolajú niekam. No ona ostala len na chodbe a nemala úmyslu ísť, ani čo by ju volali. Založené ruky majúc, hľadela na nebo, zkade mal mesiačik vyjsť. Už zore žlté, blýskajúce sa tam za strechou sypárne, oznamujú jeho príchod. Nejasné ich svetlo padá na dedinu i na ich dvor, belejúci sa od suchej zeme. Ticho dookola, len za izbičkou, kde uložil sa brat, spieva vtáča — slávik, a odhora znejú tiché zvuky pomocníkovej flauty. Milina zastavila dych, počúvajúc. Ako krásne píska, a aký krásny je večer a aký okúzľujúci i život! A tu utkvela jej v mysli hneď tenká postava Sama Jablovského. I zachvelo sa jej srdce nevýslovnou slasťou. Zrazu pocítila jeho hodvábne, jemné prsty na očiach a potom jeho ruky, ako ju obvily tam v druhej izbe, kde Vilo hral. Zavrela oči, červená pred samou sebou, ale slasť a omámenie nemohla zahnať.

„Dobrú noc, slečna!“ preruší ju hlas slúžkin, tiež sa odberajúcej na odpočinok do konice. Už poriadila všetko, i vyčistila pánove topánky. „A nech sa páči aj im spať, lebo potom pána farára zobudia. Preto sú takí chudí, že večer dlho bývajú vonku!“ vraví ďalej nič nie poddaným tónom.

U nich bol pomer, že slúžka napomínala a kárala Milinu, ako by jej bola dcérou, hoci bola mladšia, čo veľmi zabávalo Milinu a nič nemala proti tomu. Milan sa hneval.

„Oj, a ten hladoš pri tej kancelárii čo ujúka každý večer a búri svet?“ šomre Anna, idúc cez dvor, a nesie i šechtár na ranné dojenie so sebou; čľapká sa jej voda z neho pri strmej chôdzi na bosé nohy i do prachu. „Čo nespí?“

Milina neodpovedala a ani sa nepohla. Ale nadšenie zmizlo úplne. Zlosťou rozpálilo sa jej líce, že vraj brata zobudí. Ako by on po dni plnom ustávania nespal tuhým snom… Ale prečo tak chladne pozeral na ňu pri večeri? A taký pohľad jeho zbadala už i viac ráz. O tom by sa ho zišlo spýtať.

*

V záhrade farskej pod stromami dnes, ako vôbec každé popoludnie v pekný čas, je život veselý, šum a smiech, prerušovaný buchotom gúľ na kolkárni. Sem chodí mladá chasa pobaviť sa každý deň, a ak iní i neprídu, Vilo Havran dlhej postavy nechybí nikdy. On príde a hráva sa i sám, niekedy od rána do večera, aby zabil čas, ktorého má nazbyt. No dnes je všetka mládež pospolu z dediny. Farár síce nie je doma, šiel konečne na Zástavu, po ktorej túžil; no on sám ponúkol im a dovolil, aby sa zabávali i v jeho neprítomnosti. Inde totiž nebolo kolkárne, len u Zornicov, ale to boli veľmi „nóbl“, tam sa nik necítil dobre. Slečny bývaly obyčajne, keď Milan nebol doma, pri Miline, aby jej pomohly prenášať samotu. I teraz sú tam. Do poludnia ponavštevovaly spoločne všetky tetušky i cmiter, kde bol interesantný hrob umrevšieho mladého kňaza, a popoludní vyšly do záhrady, kde už boli sídení páni a hrali sa už hodnú chvíľku. Ako zjavily sa štyri slečny, hneď začali hru druhú — nie o peniaze. Keď sa hrali o peniaze, slečny ostaly také nervózne, že si nemohli s nimi rady. Záhrada ožila cvendžiacim smiechom a pôvabným štebotom, vše i spevom, ktorý tým oduševnenejší bol, čím väčšmi sa opieraly zraky pánov na slečny v hlbokom obdive a korení. Len Vilo sedel v búdke, značiac na papieri hru a neobdivujúc nikoho. Ešte dnes nefajčil, a pýtať od bratanca nechcel, i tak mu je azda už na ťarchu, a on sám nezbadal. Pavla, veľmi elegantne chodiac dookola, usilovala sa ho pár ráz rozhovoriť, aby vzbudila i pozornosť jeho oproti sebe — mala polohodvábnu belasú blúzu, ktorú ševkyne šily — no nemohla nijako. Druhé nedbaly oň. Milina stála o sneť jablone opretá s Irou, ktorú ľúbila, a pri nich cudzí mladý človek bledej tvári. To je Michal Jablovský, brat Samov, počerných vlasov a človek veľmi ideálny, lebo nechce sa ženiť. Vravieva, že mu je žena taká vzácna, ako anjel, a čosi vyššieho, tak že on nie je hoden k nej ani do blízkosti prísť. Prišiel pred dvoma dňami na týždeň, lebo rád sa bavil v Matúšove, kam chodil každé leto, ako brata sem vyvolili. Teraz stojí pri Miline v úctivej diaľke a upiera čierne oči žhavo na ňu, dvoriac jej hlboko, pre čo ona prichodila do výbornej vôle. Vážecký bol tiež tam, ale, ako by mu čosi chybelo ešte, trhal sebou nepokojne a drapkal sa vše do Iry, vše do Pavly afektovane spievajúcej. A osobitne, nik nevie prečo, v nekonečnej výške stál Samo. Opretý veľkolepe o nízku striešku včelína, fajčil veľmi dychtive a hľadel cez dym kdesi do koruny jablone, prižmurujúc oči. Bielou rukou vše zahrnie vlasy na temeni, a držal sa, že ho tu celkom nič nezaujíma, ale duch jeho je ďaleko, ďaleko…

Pomocník, Vážecký jemnolíci, práve chcel hodiť guľu, keď zbadal ísť, koho čakal, pyšno ako vždy vypätú Kamilu. Bola sa niekde v dedine zapozdila; bola vo „dvore“, ako obľúbená i tam. Vážecký trhol sa a na jemné líca vysadla mu červeň. Obrátil sa proti nej a, nahýňajúc sa všakovak, išiel jej poklony strúhať. I druhí prišli do vytrženia, vidiac ju túžobne čakanú, a Milina zakričala oduševnene:

„Sem sa, sem, Kamila, hlava naša!“

„A-a-á… vítajte!“ kričí pomocník, zajakajúc sa podľa zvyku svojho a všakovak klaňajúc sa jej. Ona šla, nič nerieknuc. „Kde ste sa boli podeli? Skoro, skoro sem ku mne, chybuje nám pár,“ i schváti ju za rameno a ťahá bližšie. „Kňažna“ vytrhla si pyšno ruku.

„Grobian!“ nadala mu opovržlivo.

„Surový pokrovec!“ odpovie on nazpät a odstúpi na bok, nadujúc líca. No nenahneval sa ani on, ani ona naozaj. Oni vše žartom shovárali sa tak. Druhí, vediac to, zasmiali sa.

„Kňažna“, odetá v belasých ľahkých šatách, ktoré veľmi pristaly jej počernej bledej tvári, pristúpila k slečnám, potrasúc im ruky vľúdne, a oko jej šiblo dookola po všetkých, i bratoch. A čo len pozrela raz, už vedela, ako stoja veci. Neušlo jej, že Miline hrá každá žilka radosťou a líca jej horia; dvorí jej dávny zbožnovateľ Michal, a na boku hrdo vypätý Samo.

„Vieš, čo nového, Kamila?“ kričala šialená Pavla, strúhajúc Vilovým nožíkom halúzku. „Hádaj! Teraz my máme ti čo zradiť!“

„Podučiteľ si ženu nanášal po chodbe a chcel ubiť slúžku, keď tá smiala sa na tom,“ odvetí Kamila žartovne a s ľúbou nedbalosťou.

„A vo ,dvore‘ toastoval za ňu na priek všetkým!“ doplnil žart Vážecký.

„Nie!“

„Tak u Miklošických bol zasa súdny deň: pani hodila vahan do dverí, čo slúžky zabudly na dvore…“

„A jej sestra, staväjúc sa, že je vzdelaná, nepoznala ľan,“ zasa doplnil Vážecký. „Lebo dva roky býva v meste.“

„Nič, nič!“

„Ty šaľo!“ zahriakne ju Kamila, nechtiac viac žartovať, a spýta sa, k Irene pristúpiac: „Tetka Tilka je nie chorá?“

„V Matúšove bude bál!“ skríkne Pavla, povediac tajnosť, a zasmeje sa s druhými na výtečnom vtipe. Potom ide svojím trochu vtieravým spôsobom ku Kamile, nedajúc prísť Ire k slovu, na priek — pohnevaly sa boly pred chvíľou — i rapoce: „Vieš, Kamila, sedliaci tú vychádzku, čo bude spevokolistická, ,bálom‘ pozvali… Tetke Tilke je nič, bola tu i ona, že nám bude gardedámou pri hre, ale odišla.“

„Áno, áno,“ zastarie sa Vážecký. „Tetka Tilka vlastne bola zdravá, ale je už nie. Tu bola, a stala sa pri nás takou nervóznou, že to i odleží. Slečna dcéra Ira sama bola najneposlušnejšia, áno, áno!“

Slečny zasmialy sa potešené, zasmiali sa i druhí; ale Kamila, vidiac, že chlúba rodiny, Samo, pošmúrne stojí na strane a iste mu je nemilé ich trkotanie, rečie ostro, aby ich schladila:

„Kto vie, či z bálu i bude niečo, a už ste také natešené, že nepracete sa do kože. Ak Samíčok potratí vôľu…“

„Akoby nebolo?“ ohlási sa Vilo z búdky, a tvár mu je už ožitá. Dal mu Vážecký cigaru, za ktorou túžil, a dobre mu je už. „Tak vykrútim slečnu Irušku, že si topánky potratí!“

„A či vy vtedy ešte tu budete? Aha, Lazovan!“ zastarie sa Pavla. Ira nevravela nič, keď sa hnevala na niekoho; nevravela s nikým.

„Oho, aký Lazovan?“ zavolá Vilo svojím ostrým hlasom, ale potešený. „Bál dočkám, čo by čo bolo. A to poviem, že i slečne Pavle podošvy odfrknú. Na Lazovany ešte len na próbu pôjdem, a potom ma vyvolia, ak ma vyvolia!“

„Potom,“ zakričí Milina od boku počerného mladého človeka, ktorý nasledoval ju ako tôňa, dávno ju zvelebujúc, „ja pôjdem k vám za gazdinú!“

„Áno!“ kývne Vilo hlavou, žartovne súhlasiac, a pozrie na ňu. „Pôjdem na Hagarovo a budem sa s mamičkou shovárať…“

„Hahaha!“ zasmiali sa dookola veselo, a Milina rýchle zahryzla si do pery ako stromfovaná. Potom hodila veselo hlavou, nedbajúc nič. Je nekonečne dobrej vôle, ba rovno vo vytržení. Tu je Michal, ten ideálny, ktorý jej je naklonený, vie, i cíti sa ako pod ochrannými krýdlami. Preto ešte i zakričala Vilovi samopašne:

„Nech žije Vilo i Lazovany!“

Druhí zatlieskali Vilovi na znak súhlasu, a on, usmievajúc sa, skrútol dlhú peknú hlavu k nej a pozrel dlhšie a nežno. Pozvala ho len Vilom v svojom oduševnení, nezbadajúc, a jemu, osiralému, dobre padne trochu vľúdnosti.

Zrak Miliny zrazu padol na vypätého Sama. Spamätala sa, že on nemá účasti na všeobecnej veselosti, i zdal sa jej takým podivným v tú chvíľu, že zacítila žiadosť pobaviť sa na ňom, alebo i jeho strhnúť do dobrej vôle.

„Viete, komu sláva vlastne?“ rečie a Vilom poslaná ide brať gule, aby hodila. Vilo dával pozor jediný na hru; druhým ani do umu neprišla teraz. „Tuto tomuto pánovi výtečnému. On je začiatok všetkého v Matúšove, ba i toho, že pán Vilo Havran bude Lazovanom!“

„Tak je, tak je! Nech žije, nech žije!“ zavolali všetci ochotne; tiež znepokojovalo ich držanie jeho. A šialená Pavla vysúkala červené rukávy, aby videli jej krásne ružové ramená, ako by chcela ísť ho zdvihnúť, ako je to obyčaj u pánov. V polceste však, rozumie sa, zastala a začala rečniť jeho najnovšiu báseň z „Napreda“ s veľkým dojmom.

Na ústach slávneho Sama chtiac-nechtiac zjavil sa úsmev, ale neriekol nič. Zdvihol bradu dohora, oči pošlúc do koruny jablone a vyfúknuc dym, a keď sa nik nedíval už naň, tajne hodil pohľadom po Miline s hnevom a prenikave.

„To je istá vec, že je Samo rozum!“ odpovie Kamila miesto neho a poberie sa za Milinou, že ide hádzať ona. „Dosť, Milina! Koľkože ešte chceš hodiť?“

„Veď som ešte len dve hodila!“

„Dve? Toto je podvodnica, akých málo!“ zastarie sa Vážecký, žartom sa vadiac s ňou. „Už ste štyri razy hodili, klamárka!“

„Čo?! Hahaha!“ rozosmiala sa ona mimovoľne, ale líca zalejú sa jej krvou. Či už i jej bude tak, ako Kamile? Aha, vyznačenie!

„Povedzte, či je to niečo duchaplného taký tón, aký má Vážecký?“ šla sa spýtať Michala, oddajúc „kňažne“ guľu.

„Iste! On je veľmi vzdelaný človek, má i matúru, a veľkomešťan,“ odpovie Michal, neusmejúc sa.

„Haha, tak je darmo… musíme pretrpieť,“ smeje sa Milina dobrej vôle a podíde k Vilovi, ktorý jej čosi tajne hlavou kývol.

„Ráčili ste, drahá, krásna, zlatá slečna Milinčička, štyri gule hodiť naozaj,“ vraví jej, osloviac ju, ako oslovuje, keď je dobrej vôle.

„Pst! Nezraďte!“ na to ona šeptom a smeje sa. „Ja som len chcela zvedieť, či niekto zbadá, a žart si spraviť. K tomu ste na mojej strane.“

„Áno; a či ste si ma vybrali?“ Totiž Milina a Ira mávaly stránky.

„Nuž, keď mi vás Ira predchytila!“ žartuje ona a oči skvejú sa jej. Všetky oči pánov sú na nej upreté, i cíti, že je okúzľujúca.

„Áno, ja som si vás uchytila!“ zavolala Ira, strmo vraviac, ale na tvári ani mak žartu. Dosiaľ je nahnevaná. A tak jej je zunovano, že nevie, čo si má počať, i šepce ustavične Miline: „Ah, ja som už taká stará!“

Vilo ani nepozrel na Iru. Prišlo mu na um, že včera chcel si zahrať s ňou, ako s malou, a ona, žaba, odvrátila sa od neho, že je už veľká. To spravila i so Samom, ale ten sa už pomstí na nej. Od včera volá ju milostivou slečnou a kloní sa jej do zeme, že „ruky bozkávam“.

„Staväj, chlapče, staväj!“ zazvzneje medzi to hlas Kamilin, cvendžiaci ako striebro.

„Veď ešte stoja tri,“ odpovie chlapec s okrúhlymi očami ako vrabček.

„Ale sa nová hra počína, ty —“

„Grobian, na šibenicu súci lotor!“ doplní Vážecký duchaplne.

„Naozaj, chlapec pod všetku kritiku!“ zastarie sa i Milina, chtiac i ona vtipkovať s nimi, a pozrie, či i jej vtip páči sa iným. Pri strieške včelína zazrela Sama, i zabudla na vtipy a zamrzelo ju, že sa odťahuje od nich, ako by nedržal za hodné.

„Aký je to vážny pán a zvláštny!“ ide riecť Michalovi, mihnúc v tú stranu, kde včelín. Michal sa zasmial, ale nepozrel naň, aby nezbadal, že je o ňom reč, teraz, keď je nafúkaný.

„Zbaví, ako to pálené Baľovie!“ rečie potom. „Ráčite vedieť, to je matúšovské porekadlo: Zbaví, ako Baľovie pálené!“ vysvetlil.

„Aha, Baľovci títo tu na vŕšku! Ten dom sa tak páči Milanovi, že každé ráno počuť spev z neho… A čo je tomu pánovi, neviete?“

Čelom Michala ideálneho prebehol mrak. Odhodil cigaru do zelenej trávy, ako by mal vravieť o takom, čo sa mu nepáči. „Eh, sprostý chlapec, povedal som mu dnes, že ho vybijem… Ako starší brat, prečo nie?…“ povedal, keď sa ona zasmiala a zastala k nemu bližšie, spytujúc sa ho, prečo. V tej chvíli pristúpila k nim Kamila, odvolávajúc Milinu od Michala, a v tej istej chvíli zmenil i Samo svoje položenie a šiel sadnúť si k zlostnej Ire, sľubujúcej byť kedysi krásnou. Zbadal, že o ňom bola reč medzi dvoma, a jeho hrdosť sa vzbúrila. I začal vravieť Ire:

„Nie vám je nudno?“

„Nie!“ odvetí ona jednoslabične. Čože chce? Ráno, keď bol u nich, na posmech poklonil sa jej „ruky bozkávam,“ a tie dve slová vypovedať trvalo mu pol hodiny, čo tak rozvlačoval každú literu osobitne.

„Mne je neznesiteľne. Musím preč.“

,Nuž nech ťa berie parom, keď chceš! Musím ja o tom vedieť?‘ myslí si zlostne Ira a nahlas vrkne cez plece: „A kde pôjdete?“

Samo pozrel na ňu neobyčajne a zasmial sa. I že mu tak odpovedá bývalá žiačka, i že je smiešna otázka.

„Kde inde, na Metlisko. Ako kňaz chodí na Zástavu, nuž ja ta.“

,A čo mňa do toho?‘ sŕdi sa Ira v duchu. „A majáles?“ povie, a nedbajúc na jeho odpoveď, rýchlo obráti sa k Michalovi, ktorý bol ideálny. „Vy prídete tiež?“

Ale Samo nedal odpovedať bratovi, riekol skôr takým hlasom, aby všetci počuli:

„Mne je Metlisko nadovšetko!“

Zlostná Ira pohodila plecom, že si z toho nič nerobí, ale Michala spýtala sa opäť, či príde.

„Ja už na majálesy nechodím, slečna Irenka; zajtra pôjdem domov,“ odvetil Michal.

Všetci pozreli naň nečakane. Prečo pôjde zajtra? Na týždeň prišiel!

„Bože, on je už starý!“ posmieva sa Pavla.

„Sem sa! Či ich vidíš, naveky sa dišputujú!“ zakričí trhano Vážecký, ako by sa zajakával, nadrapujúc malé ústa. „Tu hádže, kto chce a koľko chce, a oni sa dohadujú. Slečna Ira, vy nasledujete. Už sa zas vždy držíte sukne, ,bielej grófky‘?“

„Veď sú zaľúbené jedna do druhej!“ posmieva sa i Kamila. Ale Milina, nedajúc sa mýliť, pozrela zľaknutá na Michala a spýtala sa ho: „Prečo už odídete? Veď dlhšie chceli ste tu byť? Vy už len utekáte z Matúšovej; predtým ste celé letá tu bývali.“

„Predtým!“ Michal hodil rukou. „Predtým bolo inak; teraz sú pomery zmenené!“ Skryl peru za zuby, vystrčil ju a zas skryl, čo bolo divné akosi. Potom, ako by nechcel, aby sa čosi iné rozumelo, riekol hneď: „Pán otec je svätý: piť nechce, karty nechce, kolky nechce, zábavy nechce… A kedy prídu pán otec?“ spýtal sa už celkom žartovne, a doložil: „Tak otupne je bez neho!“ Že Milina neodvrátila od neho oka, ako by čosi iné chcela vyčítať z jeho tvári, spýtal sa žartom a celkom o inom: „Ako je tá pesnička, ktorú ste složili o mne?“

„Tá? Aha!“

Dopočuly i druhé a v momente ožily, obtočiac Michala. Pavla predchytila všetky a začala spievať:

„Ha, ha!“ zasmial sa ideálny Michal. „Originálne! Zastrelené mačky vyskočily.“

„Ženské verše!“ smeje sa Vilo.

„Azda že nie dobré? Či ho vidíš, grobiana? Sprav ty lepšie,“ trhá sa Vážecký pri žľabe, kde zdvorilý podával Ire gule. „A prosím, keď viete verše písať, i pre ,Napred‘ urobte niektorá…“

„Čujte, ešte vieme jednu!“ pretrhne ho Pavla a začne:

„Živio! Hahaha!“ zatlieskali rukami dookola a Vilo i Vážecký vyskočili, že zdvihnú toho, kto ju skomponoval. Tejto ešte nepočuli. Predpoludním boly ju spravily. Slečny spravily krik, rozutekajúc sa, a Milina skryla sa za Michala, bojac sa, že ich naozaj schytia.

„Nekričte!“ zahriakla ich Kamila, ktorú nervóznou začala robiť ich samopaš. Vidí, že Samo nezúčastňuje sa na ničom, nepovie nič, a o ňom je reč, ba vidno mu po tvári, že všetko to uráža ho. Teda čo toľko šantujú? „Aký shon zas? Nie div, že vás ohovárajú pre hluk, i že ste naveky bez dozoru.“

„Veď si ty tu!“ zakričí Milina už pri guliach, strojac sa hádzať; nazdala sa, že jej treba. „A kto ohovára, azda ,dvor‘?“ i zohne sa pre guľu, tu však prišiel rýchlo Samo, ktorý mal hádzať, a odtisol jej ruku neslušne. Milina prekvapená pozrela, kto to, a líca sa jej zapálily. Toto je zvláštne chovanie. A vidiac jeho tvár, z ktorej vial hrozný chlad, odstúpila chytro, ako od divého. On vzal guľu do bielej ruky a, napnúc sa, postál hrdo, kým chlapec postaví kolky a ešte i všetky gule pospúšťa žľabom. Potom pohádzal tri, ako mal, a na všeobecné zadivenie odišiel preč. Bude spevokol, riekol, musí ísť, a slnce ešte pražilo. A divno, ako on odišiel, dobrá vôľa klesla, ako by ju bol vzal so sebou. O chvíľu odnechcelo sa hrať každému a rozpadlo sa všetko. Prvý odišiel Michal, kto vie prečo, potom Vilo s Vážeckým. Slečny ostaly samé, i posadaly si okolo stolíka v zelenej búdke a „kňažna“ vytiahla „heklovačku“ z vrecka a začala pracovať. Milina s Irou obzeraly karotku, kde Vilo značil hru, chváliac jeho písmo, a Pavla spievala ako na zlosť: „Samuel Jablovský, to je prevážny pán…“

„Ty, Kamila,“ rečie zrazu, „ja myslím, že tú dobrú báseň ,Pyšný som na vás‘ predsa len Vážecký písal.“

„To je pravda!“ odpovie Kamila popudená. „Tak písať vie len Samo!“

„I Vážecký je šikovný človek!“ zastarie sa Ira Pávová.

„Čo budete čo robiť, tú Samo písal!“ povie „kňažna“ a zasmeje sa unižujúco. Aha, aké ostaly, ako osy, že im Samo nedvoril. I Milina zamĺkla, a taká bola, ako by už bol celý svet jej býval. Ešte i jej, ktorá ju ľúbi, odvrkla! I zaiskrilo sa jej krásne čierne oko vyhrážkou. Veď im ona dá!

„Ty, Pavluša,“ rečie, „pamätáš sa ty na to židovské dievča, na tú peknú Gizelku?“

„Ktorú?“ spýta sa tá, afektujúc, že jej nepríde do umu, lebo ju, ako nadmieru vzdelanú, také malichernosti nezaujímajú. „Vieš, Kamila, čo je mne na svete najodpornejšie?“ spytuje sa, nedbajúc o Gizelu. „Žid s batohom, ktorý píska!“

„Eh, kto sa starie o tvoje vystátie a nevystátie!“ hnevá sa Kamila. „O Gize je reč, čo jej Samo dvoril.“

„Aha, viem! Bývalého Kleinova dcéra… Sto dievčeniec v sbore ide po kostole. Popredku Ružena: či je nafarbená, či je nafarbená!“ prespevuje už.

„Blázon šialený!“ nadá jej Kamila. „Tá pieseň je akurát pre takú duchaplnú, ako si ty. No, a teraz ešte Vážeckého: Tri dlhé cigary vezmem!“

„Hahaha!“ rozosmialy sa všetky, hoci im vôľa bola už spľasla úplne. Pavla prisadla ku Kamile, aby ju udobrila, spytujúc sa jej: „Tak čo tá Giza spravila?“

„Naozaj, čo?“ povie i Ira. Kamila obrátila sa k nej.

„Vieš, Irenka, strašne sa zaľúbila do Sama. Kde bol on, všade musela byť. A Samík, pravda, hral sa s ňou, a ona, blázon, vážne brala jeho dvorenie!“ Toto ostatné prízvukovala veľmi dôrazne, ako by chcela, že by si to zapamätaly.

„Dosť nepekne od neho!“ šepla tajne Ira Miline.

A Milina, veľmi zaľúbená, ktorá to už ani tajiť nevie, myslí si: „Počkajme, čo z toho bude. To je pre nás!“

„A veľmi pekná bola Giza?“ spýtala sa Ira a, vidiac, že Kamila s Pavlou pozerajú spadnuté očko na „heklovačke“, šepla Miline zas:

„Špatník, ešte ani Židovkám nedá pokoja!“

„Keď všetko je pre jeho zábavu!“ šepne tá zpät.

„Len Metlište nie je pre zábavu!“ šepce Ira srdito.

Milina zachvela sa a zbledla, zmeniac sa.

„Či pekná?“ ohlási sa „kňažna“, keď očká bola posberala. „Si myslím! Môj Samo má dobrý vkus… Dobre sa nezbláznila za ním; to už bolo priveľa.“ I hodí káravo krásnym okom po Miline, ako by riekla: „I ty si taká!“

A Milina, ako veľká hriešnica, odvrátila oči a zapálila sa, no tajne vzplanul v nej hnev. Ale nemala smelosti odporovať jej; imponovala jej nadmieru.

„Ale môj Samo i vie s dievčenci zachodiť. Ten sa im neprosí, preto je vzácny!“

Milina, ktorej už na čele bolo napísané, že ľúbi Sama, a ktorá všetko to na seba brala, ostala roztrpčená úplne a chudé líca zahorely jej od príkreho citu. „Čo som jej spravila, že ma tak seká?“ lká v sebe.

„Ver’ ak by chcel, i desať by dostal na jeden prst. Krstná mama Dúpkanová nasilu chcela by zaň svoju krstnú Hermínku. Ustavične mi vraví, i Michalovi píše, ba i Vila oslovila, aby sme ho nahovárali, že by si len tú vzal. Ale či sa niečo také dá nanútiť, a ešte Samovi!“

„Prečo my toto máme všetko vedieť?“ myslí Milina.

„Ó, veď je Hermínka pekné dievča!“ hovorí Pavla ľahostajne.

„Môže si ten tú bezpečne vziať!“ šepne Ira Pavle, zrazu zmeriac sa s ňou, a zatým obe odvrátily tváre a zasmialy sa tajne.

„Hja, ale keď Samo iba svoju Margitku chce na Metlišti!“ rečie Kamila, a Milina, čujúc to prvý raz z úst Kamiliných, skoro spadla. „Mohol by si vyberať. I slúžny dal by ktorúkoľvek zaň, ale on len tú chce. Keby ste vedely, aké je to dievča! Vzdelané a nadané, ako málo…“ i zaskvejú sa jej čierne pekné oči pýchou. Tu zrazu pomece plecom milo a rečie: „Ech, nerada také veľmi múdre ženské; mne sa len taká páči, ako je na príklad Zornicová…“

Slečny roztvorily oči všetky tri, ešte i Pavla, zhrozené. I Zornicová, ktorá je najduchaplnejšia, najvzdelanejšia žena a hviezda žien, ako jej páni vravievajú, je len taká pri Margite?! A zrazu všetky tri ako na komando rýchle poodvracaly hlavy a zahryzly si do pier, aby nevypukly v smiech.

„Môj Samo už len Margitu dočká,“ povie ešte Kamila, usilovne „heklujúc“, a oči jej lesknú sa zlým svitom, ako by riekla: ,Eh, ale som vám dala!‘

„A či si ju ešte nemôže vziať?“ spýta sa Pavla, majúc už vážnu tvár.

„Čo myslíš, je ešte len pätnásťročná!“

„A či je i dobrá, Kamila? Ty popredku už toľkou láskou horíš k nej. Aká bude ona k tebe!“

„Ó, veď ja potom odídem ztadeto,“ povie Kamila a pomyslí si, že by len tak ostala tu, ak by si Samo vzal Milinu. A potom povie zas: „Ale horký ja môžem bez Matúšovej žiť! Ja som tu taká šťastná bola naveky, toľko krásnych dní prežila, že by ani nemohla inde privyknúť. Hej, mne bolo naveky dobre a milo!“ doložila snivo. „Ja tu ostanem; Margita je ako anjel…“

„Keby si ju už len skoro doviesť mohol, aby sme ju i my videly!“ povie nečakane Milina.

Všetky obzrely sa na ňu zadivené a chcely sa smiať. To povedala tá, o ktorej každý vie, že túži za Samom, a ktorá iste umrie, ak si ju nevezme?

Dve vrstovnice by jej hneď boly zatlieskaly, tak sa oduševnily nad tým, ale „kňažna“ nahnevala sa, cítiac sa, ako by ju bola vysmiala. Ju vysmeje Milina, ktorá pred rokom prišla zo skromnuškej dediny, zo zátišia, kde ani žiť nevedia, ktorá už nevie ani zatajovať lásku a darmo sa namáha! Zdvihnúc pyšne hlavu, skrútila prácu dovedna a vstala.

„Pavluška, poďme my dve pozrieť spevokol. S Bohom, Milina!“ rečie chladno a, chytiac sa s Pavlou, hrdinsky odbehla.

Milina a Ira ostaly, ako by ich oparil. Do spevokolu chodiť bola radostná zábava všetkým. Ire, lebo mohla posamopašiť s druhými, a Milina mohla sa do sýta nadívať na slávneho Sama a napásť lačné srdce. No nebolo toto prvý raz, čo tak spravila s nimi Kamila. Povedomá svojej moci a výšky nad nimi, trestala ich, ako sa jej práve páčilo, a panovala nad nimi, ako za dobré uznala. Obe zatíchly na chvíľku, potom zasmialy sa naraz.

„Pekne sme prešly!“ povie Milina.

„Tyranka!“ nadá Ira a pokračuje s chvatom ďalej: „Je samá faloš, samá pretvárka: ty, Milina, never jej nič, ona ani teba nechce naozaj, iba tak ukazuje; ani nikoho, len samú seba a Sama. Tá nedopraje človeku nič, nič, ani toho spevokolu, a závidí všetko druhému!“

,Závidieť čo by mala mne?‘ myslí si Milina a smeje sa jej horleniu, od ktorého mladé hladké líca Ire zapálily sa a oči dostaly ohnivý lesk. „Ona by závidela, keď je najinakšia z nás!“ povie.

„Závidí i tebe, i mne, ja si to nedám odškriepiť!“

,Tebe možno!‘ myslí si Milina, prizerajúc sa dumno jej krásnym lícam. ,Tebe i ja závidím pätnásty rok a plnú tvár, ale mne čo by sa malo?‘

„A včera, počuj len, čo mi povedala! Do očú mi povedala, že sa zbláznim od zlosti a nervozity, i preto, že som včera celé popoludnie v knižkách hľadala meno pre tú mačičku, čo mi dala tetka Tereza. A povedala, že ten, ktorý si mňa vezme, bude najnešťastnejším človekom na svete. No, vidíš!… A ako to zachodí s nami. Ešte s nami nech, my sme len žaby oproti nej; ale ty si toľkoročná, ako ona, a ani teba neušetrí. Ó, keď ja budem taká, nedám sa jej na motúzku vodiť, to nie, ale ty ju poslúchaš, ako svätú!“

„Čo by ja naostatok poslúchala?“ ohlási sa Milina trochu popudená.

„Povie ti, aby si skočila do studne, ty skočíš, a čo ťa ako znevážia, ty ich miluješ… A my sme azda všetky vyššieho stavu, ako ona?“ rapoce Ira, nedajúc sa mýliť. „Dobre, ja naostatok môžem byť i tak, čo nepôjdem nikam, čo nevidím nikoho a mňa nik. Mám knižky svoje, s tými budem. Ja som nie taká, ako ona, čo naveky potrebuje niekoho, čo by sa šialil za ňou. Koľkokoľvek bolo tu pomocníkov, doktorov, notárov, všetkým hlavy pomútila… Ja som nie taká!“

„No, to by sme my prijaly, keby sa za nami šaleli!“ podotkne Milina rozmarne.

„A ešte ten Samo nadutý!“ pokračuje Ira, nedbajúc na poznámku Milininu. „Veď čo má vravieť toľko o ňom! Ako by sme nevedely, kto a aký je. Aká sestra, taký brat, haha! Koľkokoľvek bolo dievčat v tejto dedine, a tu bývavajú najmenej štyri, za každou chodil, a ešte i po okolí. Keby si ty tak vedela, ako ja, Milina, ale ty nevieš nič.“

„A ty ešte vieš i viac, okrem toho, čo si povedala?“ spýta sa Milina, smejúc sa, a zabúda na svoju nesmiernu lásku, len hľadí na ňu, závidiac jej okrúhle pekné líce.

„Každému dievčaťu dvoril. Keď tu bola raz v lete Klára Krupecká, na smrť sa zaľúbili. U nášho ujka sa schodili. Ja som bola ešte len žiačkou jeho, a ustavične sa ma spytoval, keď prišiel: ,Bola tu Klára?‘ a ona zas: ,Bol tu Jablovský?‘ Vždy som im povedala, že nie, lebo by potom nebolo konca-kraja ich otázkam. Čo robil, čo vravel a podobné… S Annou Brúsovie ich už i usadzovali k stolu. A teraz sa za každým dievčaťom sháňa. Za nami, na okolí za všetkými, a ešte i do druhej stolice chodí za Margitou! Dnes vieš, čo poslal na poštu? Joj, Milina, ty nič nevieš.“

„Čo poslal?“ spýtala sa Milina zvážnelá. Dosiaľ len obdivovala ju a závidela jej mladosť a krásu, snujúc si v duchu jej veľkolepú budúcnosť, a skoro ani nepočula, čo vraví. Už to počula od nej i tak veľa ráz.

„Dopisnice a na nich verše.“

„Komu?“ spýta sa rýchlo Milina a dych sa jej stavuje.

„Jednu Žele Ovickej, druhú jej sestre Ľudune. Ľudune píše, že ako je ruža najkrajšia medzi kvetami, tak je ona najkrajšia medzi dievčatmi, haha!“

„Haha!“ zasmeje sa i Milina obľahčeno. Teda nie na Metlište písal!

„Špatný človek,“ sŕdi sa Ira, „i duchovne i tak. Jaj, Milina, keď si položí do úst fajku s hrubou čútorou, čo zdedil po otcovi, a líca sa mu nadujú, to je hrozné! A ako vie sedieť lenivo v tom foteli, ako starý Žid. To je isté, že by ja takého muža nechcela mať, je isté!“

,Len by ťa vzal!‘ myslí si Milina, ale nepovie nič, len sa zasmeje.

„Ten si ženu oklame, uvidíš!“

„Alebo ona jeho.“

„Nie, on ju oklame, lebo nemá nič stálosti.“

„Uvidíš, že ona jeho,“ smeje sa Milina. Na tom začnú sa dohadovať.

„Ona jeho, ak bude mať vôbec ženu. A to bude trest za všetky hriechy, ktoré popáchal proti dievčencom. Mne sa aspoň tak zdá,“ hovorí Milina mudrujúc. ,Ale tým mne nebude ľahšie,‘ podumá trpko.

„Tak teraz už čo spravíme?“ spýta sa Ira.

„Nič. Čo by sme robily. Ostaneme doma.“

„Nie!“ vraví Ira náružive. „Nepôjdem viac ta nikdy!“

Zamĺkly obe, uprúc zrak na piesok búdky, v ktorom boly odtlačené nohy i Kamiline, urazivšej ich tak do živého.

„Ale napokon prečo by sme nešly?“ povie zrazu Ira a zasmeje sa i na sebe i Miline. Tá totiž zdvihla zrak tak prudko na ňu, ako by kto vie čo strašného bola počula. „Nepôjdeme jej k vôli, ale spevokolu. Poďme, zabavíme sa!“

No Miline zalejú sa líca krvou od pohoršenia a ona povie s úžasnou prísnosťou:

„Ja nepôjdem! Môžeme mať i my niekedy už trochu vzdoru. Veď takto nie div, že Kamila zachodí s nami, ako jej vôla donesie.“

„Veď ani nie spevokolu k vôli, ale jemu, jemu! Haha!“

„A to je pre slečny akurát. A on to i zaslúži!“ zahorlí Milina, ktorej prišlo na um, aký bol dnes. „Nepôjdem; nepokúšaj!“

„Kto vie,“ hovorí Ira, „toho museli začariť hneď, ako sa narodil, že toľko hláv omámi. Veď nieto nič neobyčajného na ňom a nič nie je inakší ako druhý. Vieš, Milinka, ešte som len osemročná bola, už som myslela, že len zaň sa vydám, a čo by mi to ako bránili.“

„V ôsmom roku si tak myslela?“

„Áno, Milina, ja som sa priskoro vyvinovala a zostarela. To je moja chyba. Ja som už stará duchom, celkom stará, a tomu je tetka Tilka vina, lebo ma hneď do všetkého zasväcovala… Mne sa tak páčila jeho skromnosť, vravel tak ticho, jemne sa choval ku každému — vtedy sa ešte nenapínal, nepoznal svojej ceny — tak ticho otváral dvere, keď prišiel… No, ideme, však?“

„Kde?“ skríkne Milina, vzbĺknuc zas. „To už nie. Ak chceš, ty choď!“

„Ja bez teba nejdem!“

„No, a ja som sa zaverila, že nepôjdem ta tak zrazu. Ty choď, tebe bláznivé kúsky ujdú, ba pristanú, mne už nie!“

„Koľko ráz som sa ja zaverila, Milinčička!“

„Že ty nedodržíš sľubu, nemusím i ja. Tebe naostatok i to ujde ešte.“

No zato o štvrť hodiny sedely obe v izbe Jablovského. O spevokole tam na ich zadivenie nebolo ani slychu, ani Sama nikde, ale spoločnosť malá bola sídená u nich. „Kňažna“, hoci čierne oči zaleskly sa jej zľahčujúcim svitom, prijala ich veľmi milo, radujúc sa, že z toho vážne hnevy nepovstaly. V izbe bolo veselo. Na stole, kde už horela lampa, stála fľaša vína, okolo nej poháre a okolo stola páni. Dvaja kolegovia z fílie — podučiteľ Šípka sedel ešte na medových týždňoch — prišli pod večer k Samovi, no a čo i nebol doma on, zabávali sa s Michalom a Vilom. Jeden z nich, chudý, s tvárou vpadnutou a bledou, skočil hneď, ako prišly, a zavolal Miline:

„Vítajte, dobrý duch pána otca!“ i otŕča pohár proti nim, aby sa napily, mysliac si, že to i im je také príjemné, ako jemu. Vilo s Vážeckým pili „bruderschaft“ a Michal ideálny fajčil pri okne opretý nedbale. Keď však prišly, hneď sa pohol im v ústrety a potom doniesol im zdvorile i stoličky. Ira sadla ku Kamile a Pavle na diván, a Milina, kto vie prečo, k stolu do foteľa, v ktorom tak lenivo sedáva Samo, čo jej i prišlo do umu v momente. Michal odišiel zasa k oknu na predošlé miesto, ale pozdejšie sadol na stolec oproti Miline a fajčiac tuho — mal špatný zvyk, že vždy fajčil — začal hľadieť na ňu neunavne, kto vie prečo. No Milina toho ani nezbadala. Oči majúc plné myšlienok a na čele tieň, opierala ťažký zrak dookola. Toto je izba Samova, jeho náradie, jeho stolec, kde sedí, a jeho tu niet. Kde šiel, prečo ušiel a prečo sa tak divne chová? Raz je taký, raz inakší. Raz ako tôňa nasleduje ju, raz ani sa neobzrie. Ľúbi ju, či ju neľúbi, to keby zvedela konečne. A či by naozaj bola pravda, čo dnes vravela Kamila, že keď odíde na celé týždne, ide k Margite na Metlište a tú si vezme? Aha, tak ona, ako i druhé všetky sú mu pre zábavu, aby mu skôr prešiel čas, kým mu tá dorastie!… Ach, tak všetko je na neznesenie, tak bez radosti, tak bez svetla. I diví sa, ako môže mať tento učiteľ tu za jej chrbtom, čo ju volá dobrým duchom brata, takú dobrú vôľu a smiať sa toľko. Že chce sa i všetkým týmto spievať! Hľa, ešte i pomocník, čo má dostať suchoty a býva lačný, lebo pani, kde jedáva, je veľmi sporivá, už si potykal s Vilom a berie flautu do ruky. Nevedia, že celkom nič veselého nieto v ničom… Ale prečo sa díva Michal na ňu? — blyslo jej konečne, zacítiac jeho pohľad na sebe.

„Nehľaďte!“ šepne mu, aby druhí nepočuli. „Hanbím sa, lebo som už špatná!“ zasmeje sa, aby to bolo ako žart; ale tvár sa jej zapáli, zbadajúc, že to nemala povedať. Michal usmial sa mimovoľne na nej, hoci sa zdalo, že je planej vôle. Natiahol sa za zápalkami, ktoré vzal mu Samov kolega okrúhleho tielca s Kropačky, potom riekol nežne:

„Taká ste, ako anjelik!“ A viac nepovediac o tom, dal sa zapaľovať cigaru, a ona hľadela opäť po izbe zrakom dychtivým, zabudnúc sa. Vážecký, majúc obe líca nadúchané, zbadal, že nespieva s ostatnými slečnami, začal jej všelijako hlavou i plecami kývať, aby spievala tiež, a keď ho nerozumela, vyňal flautu z úst a riekol:

„Spievajte! Nerobte takú nešťastnú tvár. Či ju vidíš!“

Milina usmiala sa len, pokrútiac hlavou, a nedbala na jeho reči. Lebo načo by i spievala, keď je všetko také tragické. Všade je tma a hrob, kde pozrieš. On odchodí preč, a ona tu mrie za ním. A kam išiel zas, kam sa podel? Keby sa mohla spýtať niekoho. Veľká úzkosť sovrela jej srdce, zas prišla jej do umu Kamilina reč. Áno, áno, ona mu je za hračku, ako tu jeho bývalé žiačky Pavla a Ira, alebo tá Židovka. Dáva jej to na vedomie Kamila, ako výstrahu; ale ona hlúpa nedbá nič. Ó, Kamila svojmu bratovi pomáha, kliesni cestu a robí voľné ruky. Ona i dvom dobre robí: vystríha ich: Varujte sa, on sa len hrá, a jemu: Vidíš, i zabaviť sa môžeš, i nie si zaviazaný. Haha!… Ale prečo Michal díva sa toľko na ňu? Spamätá sa a obráti k nemu zrak. I prejde zunovaná dlaňou po čele, aby odohnala myšlienky, ktoré sa jej tisnú do hlavy a robia jej bolesť.

„Bolí?“ spýtal sa on, nespustiac očú s nej.

„Čo bolí?“ diví sa ona a krv prudko zaleje jej líce. Uhádol azda jej myšlienky? To už nie, a čo koľko bude hľadieť!

„Hlavička vaša, že si ju toľko stierate,“ vysvetlil on a zrazu, soberúc sa, ide rovno proti nej. Ona akosi zľaknutá, nevediac, čo bude, pomkla sa pred ním hlbšie do vankúšov foteľa. On sa usmial.

„Netreba sa báť; ja len chcem pozrieť, ak dovolíte, aké je vaše čielko.“

„Ozaj, ste doktor!…“ smeje sa ona a mimovoľne nadloží mu čelo. Ak sa mu páči, môže vedieť, že je horúce; z toho jej myšlienky nezvie. Lebo tento jediný nesmie vedieť, že blúzni za Samom.

Michal položil nežnú dlaň chvíľku a, nič nepovediac, odstúpil, i sadol zasa na miesto. Vzal cigaretu a zbadal, že Milina hľadí naň prenikavo, ako by čosi hádala. Totiž zdalo sa jej podozrivým jeho kladenie dlane, ako by to nie pre ňu robil, ale sebe k vôli. Spravil chladnú tvár a, obrátiac sa k druhým, začal im vysvetľovať, a tí smiali sa na ňom, čo robí s Milinou.

,Hm, ľudia sú toto opatrní všetci,‘ myslí si namrzená Milina. Načože je teraz tá studená tvár? Michal, ako vidno, rád sa zatajuje, a kto vie, čo je v ňom všakového, a nielen to, čo o sebe rozhlasuje.

„Slečna Milinka, dobrý duch pána farára!“ zaškrečal v tú chvíľu tenký kolega Samov, zastanúc si k jej boku. „Doniesol som vám pohár vína. My sme vám pripíjali; ráčte sa obveseliť i vy, lebo vás nepokojí čosi, a ja si vás tak ctím, tak milujem, ako, ako —“ i hodí rukou, hlavou i celým telom myknúc, že sa víno rozčapká po ňom, po dlážke i na biele šaty zadivenej Miliny, — „ako moju ženu.“

„Hahaha!“ zasmiali sa dookola veselo. A v smiechu prerážal cvendžiaci Kamilin výsmešný hlas. Jej by sa to opovážil taký Harmančok povedať! Ale Milina nepovie nič, neodsekne.

„Ticho!“ zahriakol ho Michal miesto nej. „Jazyk za zuby. Všetky šaty zalial si milosťslečne. Preč…“

„Keď odpije slečna z vína,“ odpovie ten, nedajúc sa odtisnúť. „Nech sa vám páči. Je také dobré, a vám treba obveselenia!“ povie Miline s úprimnosťou srdca.

„Vy, Harmančok, ste už zasa pekný!“ zavolá ,kňažna‘ s divána popudená. „Nie je tu Samo, aby vás držal na uzde. Milina, odožeň ho!“

„A čo Samo?“ rozježí sa tenký Harmančok a rozčapká víno zas. „Samo mňa poslúcha, ako otca!… Iba teraz, teraz už nechce počúvať pre Metlište… Ja nie tú mu chcem, ale…“ vzdychne zrazu rozžialený a pozrie na žltovlasú Milinu skrúšený. Akési ustrnutie zaujalo všetkých tajne, že i povie otvorene, koho chce on Samovi, a každý vedel, že myslí na Milinu. Zľakla sa i Milina a, zbadajúc ustrnutie u ostatných, rýchlo sklonila hlavu, že sotrie víno, čo jej počapkal na čipky, i zapálila sa po uši. Srdce zabúchalo jej a do očú nabehly slzy urážky a zlosti. Toto je už ani nie na strpenie!

„Samo mňa nepočúva viac pre Metlište!“ lká Harmančok, svesiac hlavu. „Nepočúva… Ráčte omočiť ústka v tom víne, slečna Milinka!“

„Dosť!“ skríkne ,kňažna‘. „Samove veci sú nie do vašich úst!“

Milina chcela odpraviť podnapitého Harmančoka, ale výkrik Kamilin ju zadržal. Čože je Samo? Nejaký polboh, že by hockto do úst nemal brať jeho mena a jeho vecí? O akú hrôzu stojí tak nesmierne vysoko proti Harmančokovi? Aspoň srdce Harmančokovo je nie horšie. „Dajte!“ povie mu, smejúc sa naoko, a otrčí bielu chvelú ruku proti poháru. „Napijem sa naozaj.“

„Azda z jeho pohára?“ hrozí sa Vážecký a obzerá sa za iným. No vtedy už Michal niesol čisté i druhým slečnám a ponalieval im zdvorile.

„No, napi sa!“ zasmiala sa jej Kamila trochu podráždená, že Milina neodohnala Harmančoka, ako jej ona kázala, ale, ako vidno, ide robiť čosi samostatného. „Ja nebudem!“ odmietla pyšno, keď ju núkali. „Nepi ani ty, Ira, ani Pavla… S lumpmi budete piť, blázni?“ hnevala sa, keď obe aspoň omočily pery do vína, ako by tým zastanúc na stranu Miliny. A Milina vypila za pol pohára na zdravie Harmančoka, na čo páni lumpi, ako ich nazvala Kamila, prišli do oduševnenia. Vážecký, utrúc si ústa, hneď zapískal na flaute tuš.

„Dobré je!“ rečie Milina Michalovi, ktorý, sediac jej naproti, sledoval každý jej pohyb.

„Víno je dobré,“ odpovie on akosi veľmi zvážnelý. „Najmä keď ho pije viac. Ono vtedy unesie do lepšieho sveta. Víno je, slovom, proti všetkému zlému a proti každej chorobe! To je najlepší doktor. Haha!“

,To povedal raz i Samo!‘ myslí si Milina. ,Predtým píjal veľa, ako vravel Ďuro Hrachorec; teraz sa polepšil pri Milanovi!‘ Pozrie dookola opäť za Samom. Spev zasa začaly slečny, a pomocník, keď ovlažil hrdlo, nadul líca a pískal usilovne, oči do povaly prevrátiac. Na každej tvári bezpečnosť a dobrá vôľa. Bucľatá Ira nebanuje, že je nie tu Samo, do seba zaľúbená Pavla spieva, hrdá na seba, svoj hlas i módnu blúzu. Dvaja kolegovia Samovi dohadujú sa, ba ešte i Vilo ožil, a stojac za nimi, počúva ich a smeje sa, tlieskajúc na svoje kolená pri každom lepšom vtipe. Všade pokoj, len jej srdce trhá sa na desatoro a oči jej zimnične behajú sem a ta.

„Samo nie je tu,“ rečie Michal zrazu, „odišiel k Švecovi… a zajtra pôjdem i ja preč…“

Ona zapálila sa pre jeho prvé slová.

„A prečo pôjdete? Vy Matúšovú už neradi, ako vidno. Predtým celé letá ste tu trávievali, a teraz dva-tri dni. Ja sa hnevám!“ žartuje so smiechom, aby zahnala zmätok, čo jej jeho slová spôsobily. I čiaha nepovedome za pohárom. „A zajtra kam idete teda?“

„Neviem… Samo ma niekde chce zaviesť. Ja ani nemám vôle.“

„Tak nejdite!“

„On chce, aby som šiel, a nechce, aby ostal,“ odpovie zunovaný akosi.

,Nechce, aby ostal!‘ opätuje v duchu Milina mimovoľne a berie pohár. Nezbadala, že vypila víno, len keď videla na Michalovej tvári úsmev. On čiahol za fľašou, ako složila pohár, aby ponalieval zdvorile.

„Ja budem piť!“ rečie mu ona so smiechom, a pomyslí si: ,Spití ľudia sú šťastní!‘ povedal raz Samo. „Ja sa chcem opiť, nech vidím, ako by mi tak bolo…“

„Nech sa páči,“ odpovie on, odhodiac cigaretu kamsi do kúta, k nohám tučného kolegu Samovho, a vezme novú.

,Naozaj, keby ja pila!‘ dumá Milina, veľmi zaujatá tou myšlienkou. Možno, že jej to osoží. Lebo nechce ju Samo, už vie, a seba od neho nemôže odvrátiť. Čo vadí sa so sebou, nič neosoží; čo sa premáha, utláča, to iba väčšmi sa rozmáha. Plač jej nepomôže, ani hnev rodiny a výsmech sestier. Sklonila hlavu do dlane, ako by počúvala, dojatá flautou, ale ona trudí sa so svojimi myšlienkami… Otec vraví, že jej je to preto, lebo nedávno očarila Miška Maliarika, človeka veľmi zvláštneho, skromnuškého, a nechala tak. To je trest vraj… Už je vyschnutá ako tŕň, ošpatnela, že hrúza na ňu pozrieť, a aká bola kedysi! Nejie, nespáva, a nepokoj jej neutíchne, ako vietor, a Samo nedbá nič… Ale dobre, že Michal hľadí na ňu; aspoň nie je opustená. To je ochranca, ten dá pozor! A znova berie pohár.

„Očičká sa vám už jasajú!“ upozornil ju Michal ideálny, a tvár mu je celkom bez úsmevu.

„Od čoho? Veď iba koštúvam!“ smeje sa mu ona a v očiach zaskveje sa jej ihravá vôľa, líca zrazu zahoria tmavým rumencom. Zaujímavé: Michal má úzkosť pre ňu a bojí sa. To by bolo azda čosi strašného, haha! „A prečo ani na ,bál‘ neprídete?“ spýtala sa veselo. „Vy iba utekáte ztadeto. Prečo, prečo?“ A vidiac, že neodpovedá, lebo sú veci, o ktorých azda ona nesmie vedieť, iba odhadzuje cigaretu kamsi do kúta so zlým výrazom na tvári — vraví mu, ako by ho chcela skúmať:

„Vy sami ste povedali, že je víno proti každej chorobe.“

„Áno, povedal… A ste vy azda chorá?“ spýtal sa nežným tónom, ako vravieval so ženskými, ale bez vôle.

Milina zahryzla si do pery a odvrátila tvár. Chorá je, ale o tom nemôže sa vravieť, ani vedieť sa nemá, najmä jemu nie. Ale čo po tom teraz? Duch začína jej akosi ožívať. Pozrela po izbe dookola a oči padly jej na nadúchané líca Vážeckého, a to zrazu zdalo sa jej takým smiešnym, že zatlieskala rukami radosťou.

„Nech žije Vážecký, utešene flautuje!“ skríkla oduševnená.

Spev slečien zatíchol hneď a Vážecký vyňal flautu z úst. Zapäl kabát, strčiac ruky do vačkov, a začal sa jej klaňať.

„Stho bozkhov rhúk! Ďakhujem, ďakhujem!“

„Hahaha!“ zasmiali sa dookola a Milina ešte i vína vypila s ním na slávu.

„Chutí?“ spytuje sa Michal ticho, ale s nádychom chladu. I siahne za fľašou s divnou tvárou a ponalieva zas. Ona odpila i z toho do poly a, nehľadiac naň, obrátila sa rýchlo, živo k Vážeckému:

„Čujme ďalej túto: ,Tmavá noc je, tisíce hviezd…‘ Oj nie, to je strašne smutná, radšej tú vašu: ,Tri dlhé cigary vezmem…‘ alebo, nie, nie!“ skríkla zmenená dobrou vôľou a krúti sa, aby našla pohľadom Vila, ktorý bol si sadol za jej chrbát ku klavíru. „Čujme toho, ku ktorému ja pôjdem gazdovať, hahaha —“ ,Ako smiešno a milo je to!‘ myslí si medzitým. „Vás, vás!“

„Čo rozkážete, prosím?“ zvolá ten vo chvíľke. Milina obyčajne i druhých vedela strhnúť do dobrej vôle. „Milá, krásna, zlatá slečna Milinčička, jeden ,dreišritt‘?“ i ukloní sa žartom.

„Hoci i to!“ smeje sa ona a vstane rýchlo. Vilo obtočil rameno okolo jej pása a už letia po izbe ako motýle.

Slečny na diváni sediace rýchlo stiahly nohy k sebe, v nedorozumení pozerajúc, čo sa to zrazu bude diať a kde sa vzala tá premena u Miliny, keď pred chvíľou bola celá preč, že nevidí Sama. Pomocník s flautou skryl sa za kachle a chudý učiteľ Harmančok vyskočil na kufor a tam začal vrieskať a tľapkať dlaňami vo vytržení. Vstal i Michal, ten ideálny, odtisnúc i stolec preč, aby nezavadzal, a na tvári sedí mu chladný výraz. Oprel sa do okna mlčiac.

Vilo s Milinou oblietli izbu pár ráz; i on i ona tancovali dobre.

„Bravo, bravo!“ zakričali im láskavo a pochvalne, keď zastali, odfukujúc a dychčiac. Vilo dostal klopanie srdca a ona zmútená so zakrútenou hlavou klesla na diván k Ire.

„Bolo vám to treba?“ smial sa im Vážecký.

„Pekne im šlo!“ bráni Kamila. „Ale niet tak krásneho, ako keď Milina so Samom tancuje. Keď ich vidím spolu, vtedy im všetko zlé odpúšťam obom.“

„No, áno. Slečna Milinka je najlepšia tanečnica okolia,“ ohlási sa tučný kolega. „Zkúsili sme vlani na Samuela u nás.“

Keď raz už bol začatý tanec, dostali i druhí vôľu. Vážecký, oddajúc Kamile, ktorú zbožňoval, do ochrany flautu, uklonil sa pred Milinou. Ona, ovievajúc si červenú tvár, myslela o reči Kamilinej, že zlé im odpustí, a čo zlé? — nezbadala ho hneď.

„Hé, kde myslíte? Či vidíš, nikdy nie je pri sebe!“ zahriakol ju on svojím tónom žartovným, divným, a chcel schvátiť so sebou. „No, nejdete? To je pekne!“ riekol, keď ona zdráhala sa pri takom zachodení.

„Majster s učňom nechce tancovať!“ povedala Milina, zasmejúc sa. Ona totiž učila ho čardáš tancovať, preto ju volal majstrom. Potom už šla, prv však ochladiac sa vínom.

„Zaškodí vám!“ zahriakol ju on i za to.

Keď začali tancovať, nastala zrazu hlučná vôľa a obveselenosť všeobecná. I hrdá Kamila nechala spev a smiala sa, hľadiac na nich celkom prirodzene a beztoho, aby dávala pozor, či tým svojej elegancii neuškodí, ba i Michal nezdržal sa neusmiať. Totiž Vážecký v tanci pobehal všetky kúty, natrhával sebou i tanečnicou, skackal, triasol sa a metal rukou i hlavou, búchajúc topánkou srdito a naschvál. Milina naprávala ho, majstrovala, smejúc sa na ňom, a keď nedbal nič, ona, nevládajúc s ním i so svojím smiechom, nechala ho tak.

„Tento učeň nechváli svojho majstra!“ zavolali jej.

„Ba prevýšil majstra!“ smeje sa Vilo. „Lebo majster tak nevie, ako on!“ Vilo vzal druhú a potom radom. Šly všetky, samopašnosťou napadnuté. Milina však sadla na diván, kde predtým tri sedely, aby si vydýchla. Tvár jej horí, na čelo spotené lipnú sa žlté vlasy. Chcela ho strieť, ale prišlo jej na um, že si nechala šatôčku na foteli, kde sedela prvej. Sobrala sa teda pre ňu poza tancujúcich a, spraviac krok, zbadala, že sa izba krúti a v nej nejaký zmätok. Najdúc si šatôčku na foteli — ona nešila si vačku do šiat, za čo od kňažny dostala veľa ráz — dopila ešte predsa i svoj pohár, nehľadiac, kde je Michal. Potom sobrala sa, že ide nazpät na diván sadnúť si do tône, ktorú vrhaly páry tancujúcich, ale s ľakom spozorovala, že sa zatočila. Pochopiac, čo je to, zdesila sa a, vzchopiac sa, usilovala sa k dverám, obchodiac páry, a vytratila sa z izby nezbadaná.

„Haj, haj, haj!“ kričal Vážecký, oduševnený a naradovaný. Tancoval s Kamilou, a tú hockedy nebolo možno do tanca dostať.

Medzitým Milina vyšla na ulicu a, prejdúc ju krížom, prešla do farského dvora. Nazrela do kuchyne otvorenými dverami — večer je teplý, nechávala ich otvorené — podívala sa na slúžku, ktorá umývala mliečniky, a odišla, nič nepovediac, do záhrady za dom. Tak divno jej je, ako by sa zem hýbala, ale to ani nebola zem táto viac, ale akýsi iný svet, nový, zvláštny. Stromy, ticho stojace, ako by obťažovala biela a veľmi priezračná hmla a večer mesačný ako v závoji. Ako divne cíti sa i ona, ako by bola akási iná, nová. Ničoho, ani stopy v nej z tej starej, mučiacej sa. A probujúc sa hlasno zasmiať, zarazila sa. I to nie jej hlas. Tak kto je to tu na chodníku, ona, či kto? Akýsi zvláštny cit zavládol ňou, ako by bola stúpala do akéhosi sveta čarovného, nového a cudzieho. A pranič necíti za Sama! Oprela hlavu o búdku, zarastenú divým viničom, a zavrela oči, sladkou ukonanosťou oddychujúc. Tak dobre jej je, ako nikdy ešte; tichý mier a pokoj ju obkľučuje…

Neďaleko zavznely kroky, a ona, ako by ju bol ktosi zavolal, roztvorila oči a sobrala sa proti nim. Dolu chodníkom popod stromy vidno v hmle priezračnej postavu mužskú. To Michal. Ako by ním volaná, šla k nemu, neisto stúpajúc po belejúcom sa chodníku medzi trávou.

„Prišiel som pre vás. Ja, ako taký pokorný sluha, chcem byť všade za vami, aby nič zlého nemohlo sa vám stať,“ vraví Michal, dôjduc k nej a hneď i vracia sa nazpät po chodníku s ňou.

,Áno, Michal je strážca!‘ myslí si ona beztoho, že by mu odpovedala, kráčajúc vedľa neho. Keď je on tu, lepšie je hneď. Michal je nie ako iní. Je samá nežnosť a zdvorilosť. Samo vše do neba vyvyšuje dievča, vše ani slušnosť nezachová. Michal je vždy rovnaký. Vie nad sebou panovať. Čo by si čo vravel, čo robil a koľkokoľvek bol s ním, nikdy nevedno, čo sa deje v ňom, pravý aristokrat. Ženu pokladá za svätú, k nej nedrží sa za hodného ani pristúpiť. Preto sa ani neožení; nie ako Samo, ktorý myslí si, že všetky žijú pre jeho zábavu. Michal je človek zvláštny, ideálny, aký má byť. Samo sa len rozhlasuje za takého. S Michalom by mohol i na kraj sveta ísť, na toho spoľahnúť sa môžeš, krivdy nespraví: pre Sama len trpieť naveky… A divno, prečo tak za týmto nerojčí? Ale sa spamätá: Ozaj, veď je to trest pre Miška Maliarika, ktorého podviedla… ,A kde šiel, kde?!‘ myslí zasa o Samovi, idúc popri Michalovi vo tme, blízo, úzkym chodníkom, a hmla zpred očú nerozchádza sa jej, ani unavenosť. Zem dosiaľ ako by sa hýbala, nemožno na nej pevne zastať, ani stúpať rýchle napred. A chodníčka k domu ešte dlhý kus. A tu zrazu zacítila, ako rameno začína ju nežne obtáčať a priťahovať bližšie. Srdce zabúchalo jej prekvapením a hmla v momente zdvihla sa prudko hore. To Michal, ten ideálny, čo mu je dievča sväté! A rýchlo vzchopiac sa, odtisla mu rameno prudko a berie sa chvatom preč.

„Milina, kde si?“ zavzneje cvendžiaci hlas Kamilin. Opravdivý, ale nemilosrdný, ochranca stál v otvorených dverách záhrady, ako prísny anjel. Biele svetlo mesiaca leje sa na jej štíhlu postavu a vánok leje jej ľahkou belasou sukňou i vlasmi havraními. „Bojíme sa o teba, kde si zmizla? Hľadáme ťa už pol hodiny. Ira a Pavluša odišly, nemohúc ťa vyčkať.“

,Ešte sa naostatok zmárni za Samom!‘ pomyslí si s odsúdením.

„Ja som s ňou,“ ohlási sa Michal chladným tónom, „a tak nič zlého nemohlo sa jej stať!“

Ale mrzutá tvár „kňažny“ sa nevyjasnila. Bola akoby za sudcu stvorená každému. Brata poslala domov a Milinu do izby, že príde i ona hneď. Totiž, keď Milan nebol doma, ona chodievala k nej, aby nebola sama. Sám Milan prosil ju o to, i Milina, ktorá sa bála sama byť vôbec.

Milina, ako sa vzdialili, ostala stáť na chodbe proti otvoreným dverám kuchynským a, oprúc sa tam o stĺp, hľadela do osvetlenej chyže, preberajúc sa z omámenia. Slúžka Anna, nervózne sa zvŕtajúc, už poumývala riad — bolo ho málo, len od nich dvoch — a berie knižku k večernému spevu, kým príde Kamila. To veľmi páčilo sa Miline, ale teraz, vidiac jej nervózne pohyby, počujúc šomranie večné — keď na iného už nemala koho, začala sa vadiť na mačku, pri nohách jej obšmietajúcu sa — zdala sa Miline takou smiešnou, že sa rozosmiala na nej.

„Anna! Ty, keď budeš mať tridsať rokov, budeš ako stará Lukáčka zoškvarená!“ povedala jej veselo. „Večne šomreš!“

„Veď je im dobre smiať sa!“ vrkne tá, rozpínajúc knihu. „Odídu z domu a všetko je na mojej hlave. Keby sa skoro vrátili pán farár; keď sa oni nie doma, všetko je naopak a zle. Kešuľa kríva zas, Drajfus uhryzol starú tetku Drndovku na bunce, len jej tak krv cechtala. Oj, radšej by sa iba podela niekde… umrela!“

„Azda že Kešuľa okrivela, hahaha!“ zasmeje sa Milina veľmi obveselená, i dostáva jasnú myseľ znova. Anna neodpovedala nič, ale tvár jej nevyjasnila sa. Pravda, že je to chyba a hodná zúfania, čo sa stalo s Kešuľou, a k tomu na večer nezvonil Paľo, jej milý, ale starý hlásnik. Darmo ho čakala vo zvonici, nesišli sa, a ani nevie, kde je a prečo nezvonil on. Vynašla pieseň večernú, žiaľom premožená, a tu jej prišlo na um, čo jej povedala ešte slečna o starej Lukáčke.

„Darmo oni vravia, že som zoškvarená!“ povie slečne; „ani oni nie sú nejaká pekná. Každá žena v Matúšovej sa ma spytuje, že čo im je, či sa chorí…, že je žiaľ na nich pozrieť. Neboli takí ošpatnelí, keď sem prišli!“

,Tu máš!‘ myslí si Milina a dobrá vôľa i ostatné opojenie zmizne jej odrazu.

„A nechže zasa i dnes nesedia na chodbe do polnoci,“ povie ešte Anna, „lebo ešte ochorejú naostatok naozaj!“

„A ešte čo rozkážeš? A kedy som ja tu do polnoci sedela?“ spýta sa Milina už popudená. Ešte i táto bude ju sužovať!! Odvrátila sa nadurená, nepočúvajúc jej spev, čo zavznel, a zrazu veľký žiaľ zachvátil jej dušu. Anna má pravdu, už je po nej. Každý deň vraví jej to i zrkadlo a ženičky majú sa čo spytovať. Ľaká sa i ona, čo bude s ňou? Ešte prišiel jej do umu Michal so svojím ramenom ju obtočivším. Podozrenie veľké zkrslo v jej srdci, div sa nerozplakala. Tak ani Michal nie je ten, čo sa ukazuje, ale ako iní len? A či to len, že videl jej omámenie a chcel byť podporou?

„Čože je zas?!“ strhne sa nevrle, počujúc šomranie Anino z kuchyne, veľmi rozhorčené, a obzrela sa zpät. A tu zrazu jej tvár zmenila sa a dostala výraz zvláštny. Po kuchyni behal ňuchajúc žltý, tenký a veľmi lačný pes Samov.

„Vrátil sa!“ zašeptala Milina a tvár jej zahorela citom. Vo chvíľke zaskvelo sa všetko jasotom a celý okršlek chveje sa a trasie blahom, i ona, ako čarovným prútom dotknutá. Lúče mesiaca zlatom zalievajú dvor, stromy a stavby dookola, a Anna, ktorá začínala jej byť odpornou, vyháňajúca papekom votrelca z kuchyne, prijala podobu krásnu ako víla. Milina chytá si čelo, utiera oči vo vytržení a šepce horúcimi perami:

„Oh, milý, milý! Drahý, drahušký, najdrahší na tomto svete… nešiel nikam!“

Za bránou ozvaly sa kroky. To nie je Kamila, to je on. Milina zachveje sa hrôzou. Čo ide teraz? Je ztratená; ak príde a bude dobrý, ona hodí sa mu k nohám.

Dvere vrzly a strmé kroky na tehlách chodby ozvaly sa. Vysoká, tenká, pekná postava vystúpila zo tmy na svetlo. To Samo naozaj. Pri tvári svieti mu žeravý uhlík horiacej cigary a hlavu dvíha vysoko, vzdorovitým pohľadom pozrúc na stojacu tam Milinu.

„Milan neprišiel?“ spýtal sa cez plece, keď bol zamrmľal poklonu netečne. Tvár mu je bledá a vyrážajúca hnev. Nepriateľským pohľadom dobre ju neprebodne. Tak veľkomožná slečna vidí sa svätou, tichou, anjelom ju volajú a dobrým duchom, a ona koketovala by s každým, len nech jej osobe holdujú. Nuž ale nech, on ju nechce i tak…“

„Neprišiel Milan?“ spýtal sa ešte, keď nič neodpovedala.

„Neprišiel,“ vetí konečne duseno ona, a vzdor z neho ako by sa lapal i jej. Hryzie si pery a dvíha pyšno bielu bradu i ona, ako do boja. Čo sa spytuje, keď vie, že príde ešte len o dva dni? Ale vie ona, že neprišiel pre Milana, ale aby ju urazil svojím chovaním, kto vie, prečo.

Prešiel popri nej bez ďalšieho slova do kuchyne k Anne.

„Kto bol ,šichníkom‘ dnes?“ spýtal sa jej veliteľsky, pretrhnúc jej spev, i tak raz už prerušený. Milan ho prosil, aby dozrel tiež na faru, tu je teda. „A kurátor bol tu, vyhnal na zajtra ľudí? Však tri izby sú ešte nie ovakované dobre, len dve napravo?“

„Pozde im prichodia šichníci na um!“ vrkne Anča, vysmejúc ho. „Ak by sa na nich malo nechať, pekne by to tu šlo; ani tá ich ďatelina a tie roje, čo im utekajú do sveta. Už je všetko v poriadku. Šichníci vyhnatí i k murárom i k tesárom. Oj, mali sa na koho sveriť pán farár!“

„Ticho!“ zavráti ju on, ale neurazený. On chlúbieval sa tým, že ho neinteresujú gazdovské veci, zemské a mamona, a svojou nedbalosťou že mu hynie hospodárstvo. I držal sa preto zvláštnym, že ho nezaujíma hruda. Posedel ešte na lavici, kým vybral si novú cigaru, rozkázal si dať zápalky Anne už modliacej sa ticho, hoci mal u seba, aby ju dráždil a rušil, i že vôbec rád dievčence okolo seba. A potiahnuc ako mak z cigary a pochutnávajúc si, šiel, prajúc s veľkým chladom Miline dobrú noc.

„Oj, keď ťa čerti hockedy dotrepú!“ zašomrala Anna za ním, keď zatvoril dvere, a zatvára knihu, už nevediac sa modliť ďalej, i prejde k dverkám na chodbu pozrieť, či nejde ešte Kamila, aby pozamkýňala dvor a šla na pokoj.

A slečna utiera si chvatom tajne slzy, ťažko vydychujúc, a šepce si:

„I takto som ztratená!“

*

Matúšová je dnes celá na nohách hneď od rána. Dom Jablovského obkolesili ľudia sviatočne odetí — je dnes „bál“ — a páni v čiernom rúchu s kvetom na kabáte chodia bystro po dedine od jedného k druhému, tuho fajčiac od roztržitosti. Pán notár, ktorý seba pokladal za najučenejšieho, hneď na úsvite poslal chlapov do hory, kde mala byť zábava, aby spravili čistinu na tanec, uplietli lavice z haluzí a postavili búdky, okrášlené kvetami a zástavami. Hostia mali prísť i z okolia, ba i zo samého mesta čakali so troch, nech teda vidia, ako napreduje Matúšová a vlastenčí sa.

„Kňažna“, v ružových šatách odetá, chodila od rodiny k rodine, naprávala, radila, kárala, kde bolo treba, lebo druhé slečny všetky potratily hlavy a nevedia naskrze, čo robiť. Od týždňa nerobily iné, iba si šaty hotovily, každá čo mala najkrajšie. Snívaly, aké budú kúzelné a ako sa im bude koriť všetko, ako rania srdcia mladým ľuďom, ako budú tancovať na smrť, a teraz, keď treba obliecť šaty a ísť, ani jednej nepáčia sa a zúfa každá.

„Bože, Bože, ja radšej ani nepôjdem!“ lká Ira, plná nešťastia. „Budem ako žobráčka. Však sú to nie súce šaty, Kamila? Ale tetka Tilka nič nedbá o mňa. Oh, jaj!“

„Pravda, mala ti dať hodvábne ušiť,“ ochladí jej myseľ. „Ešte je len žaba, a už chce vynikať. Každý sa len na teba bude dívať, nazdávaš sa!“

Ira zamĺkla, ale napäté oči jej prezradzovaly, že je urazená, a vedela by bola hoci čo spraviť proti nej.

Pavla stavia sa síce, že je pokojná — tej šaty šily ševkyne — lebo ozajstnú dámu také veci ani mak nevynesú z koľaje, ale keď sišla sa s Irou, prvé jej bolo — pravda, tajne — pozrieť ju od hlavy do päty, či je nie krajšia ako ona, a uspokojac sa, začala vyspevovať nedbalo „Za tri misky šalátu…“ Ale Milina je zo všetkých najrozrušenejšia. Chodí po dvore, nevediac si rady, a na líca vysadly jej červené škvrny, v očiach ostrý lesk. To je už popredku znivočená. Ide na zábavu ako do nešťastia a verí sa od rána naveky, že tam iba trpieť bude. Samo síce po odchode Michala zmenil sa, skrotol, stanúc sa jej tôňou, ale teraz cíti, že neobzrie sa o ňu. Tam bude i pekná Hermínka, ktorú mu jeho krstná mať ponúkla, a iných veľa. Od včera schudla zas od toho, nespala tri noci a nejedla azda i týždeň.

Len Milana nedotklo sa vzrušenie tohto dňa. On je taký ako inokedy a vstal zavčasu k práci, ako hociktorý deň. Chodí, napráva, dozerá ako i včera a vše je pri murároch, vakujúcich zvonku múr, vše pri tesároch v izbách. Pozrel i na poli skosený ľadník, či mu nepobrali z neho v noci, ospovedal Jána Mrdku mladšieho, ktorý ochorel ťažko pred týždňom, a hodil pár čŕt i do kázne pohrebnej. Umrela na fílii gazdiná Chrapanová, slepá už od roka. Teraz sedí v ošúchaných hábach — na zovňajšok, odkedy staväjú, nedbal veľa — na dvore na prevalenom pni dubovom, kde murár — pamätný, že nepil, nehrešil, nevadil sa — cúdil piesok, a rozmýšľa nie o spevokole, ktorý má dnes osláviť dedinu a Sama i jeho, ale, pozerajúc dookola, myslí, čo dal spraviť a čo sa ešte má. Kostol i fara je ošarpaná a mlyn na fílii Kropačke ide sa zrútiť.

„Hej, dvojctihodný!“ zavolala mu čerstvo ,kňažna‘ s ulice, ponáhľajúc sa odkiaľsi domov. „Vy ešte tak všedne? Do gály sa — pôjdeme!“

„S mojím obliekaním veľa parády nebude!“ odpovie on, usmejúc sa. A že ho upamätali na obliekanie, pozrie na sestru, chodiacu v bielych šatách, okrášlených čipkami, po dvore dookola. Na krásnej tvári kňaza zjavil sa chlad. Od troch dní krášlila tie šaty, obliekala, sobliekala, a nepáčily sa jej nikdy. Iné nerobí, len sa strojí. Do týždňa oblečie i troje šiat, a v každých je nešťastná a ani v jedných nemá pokoja. Chodí ako v horúčke, ako by ani pri sebe nebola a pomaly ani jedávať nebude. Včera aspoň nejedla, ani dnes. Akou divnou sa stala a neprirodzenou, Matúšová ju celkom zmenila. Schudla neznesiteľne, na lícach červené škvrny, oči s prílišným leskom, že sa človek pozastaví na tom, domácnosť zanedbáva vše väčšmi. Čo to bude s ňou? Vzdychol dotknutý. Nemá dosť iných starosti, ešte i s ňou nová starosť. Keby už skoro mohol dostať tú, po ktorej túži!…

„Ty v týchto šatách pôjdeš?“ spýtal sa jej, nepozrúc na ňu.

„V týchto,“ odvetí ona a zapáli sa, ako by čosi zlého bola spravila, a zrak zmýli sa jej.

,Bol by div, ak by ich neshodila ešte. Dnes troje sprobúvala!‘ myslí si on s odsúdením a dotkne sa chladným pohľadom jej líc, či nie sú nababrané niečím. Lebo chce sa páčiť, zbadal už, a krajšou byť, ako je. A komu k vôli? Samovi azda?!

„Len sa rezko okolo tej malty!“ zavolal podráždený neveste Barkovie, ktorá skákala tam, žartovala naveky a nespravila nič. Vydala sa pred pár týždňami a nazdáva sa odtedy, že naveky musí sa smiať a skákať. I včera skočila do skla. „Budete tu i popoludní a prepasiete si bál!“

Milina, opretá o jabloň neďaleko brata, čakala naň, že sa oblečie. A hľadiac na piesok, čo murár-nazarén cúdil, pozorovala ho tajne. Aký je krásny, nepoznať na ňom tridsať rokov, mladý, čelo hladké, a ju ako už zmenilo. Ale prečo je naveky taký vážny, a čo lopotí naveky, sháňa, pracuje, ako by život zabraňoval čo len chvíľku radosti a pokoja? Iný ako by žil v jeho stave, použil času i mladosti, na príklad ako Samo, a on nedopraje si chvíľky zábavy. Je vážny naveky a vše zrovna smutný. A či je pravda, čo klebetia panie o jeho snúbenici, že nechce ísť zaň? A taký človek, čo jeden deň viac spraví dobrého, ako iný do týždňa. Čo je hoden, ako všetci iní. A hľadiac na jeho čelo vážne a dumné, zdalo sa jej zasa, že je v jeho stave čosi tragického. I zmäkol jej pohľad v nekonečnom žiali, naň pozerajúc.

Tu zbadal on jej pohľad a obrátil k nej tvár, ale ona odvrátila s chladom hlavu od neho a pohľad jej zaletel rýchlo preč ponad korunu agáta pri plote rastúceho. Brat ju už nechce a čím dial, tým je chladnejší k nej. So dňa na deň je málomluvnejší; minul už ten čas, ako vidno, kde vyznačoval ju nad druhé sestry. Teraz i keď vraví, akýsi chlad veje z jeho reči. Ako sa nahneval i včera, keď vrátil sa so Zástavy, že nebola doma. No nevie ostať osamote za pol dňa, bojí sa o samú seba, ale to povedať nemožno nikomu, ani jemu. Nech aspoň tento nevie o jej blúdení a hlúposti.

Odvrátila sa ticho a pošla proti bráne, kde zastala. Milan nerád, keď odíde z domu sama; ale čo má tu robiť a čakať? Kým sa oblečie, ide pozrieť Kamilu a dozvie sa, či už skoro pohne sa sprievod do hory. Na mostíku, kde bolo treba sa skrútnuť s cesty do školy, zastala. Prišlo jej na um, ako klame seba a okrášľuje vec. Nejde k vôli Kamile, hoci i k tej priľnula láskou, ani k vôli ideniu do hory, čo ju i tak veľmi nezaujíma, ale Samovi. Nevidela ho ešte dnes, či neprišiel? Veď včera celý deň tu sedel u nich. I vracia sa nazpät; nejde predsa! Napokon treba sa vážne zopierať proti sebe, naozaj, a i na hrdosť svoju dať niečo. Veď by to bolo už akurát podľa tej: „Nechodil som za ňou…“ I kráča nazpät do brány, zkade prišla a do dvora. Brat nehýbe sa dosiaľ, vidí so zúfalosťou. Tak ako prečkať čas a zabiť nudu, ktorá ju obkľučuje? Keby aspoň z tých žiab prišla niektorá a pomohla. Soberie sa, že ich vyhľadá ona. No nešla ani ta, ale do cintorína, kde je zaujímavý hrob. Ztade k tetke Tereze, bývajúcej za druhými domami, skoro za záhumním, u ktorej každý najde útechu. O pol hodiny, keď vracala sa ozaj trochu upokojená — tetka Tereza vedela zaviesť do minulosti a tak prítomnosť pobledla — videla pred kostolom na zelenej pažiti shromaždené dievčence sedliacke. Červenajú, žltajú a belejú sa a horúce slnce opaľuje im namastené hlavy. Štebocú všetky veselo a smiech ich zneje oživenou dedinou. Milina sobrala sa k nim, že im poobzerá obleky vycifrované a strakaté.

„Pôjdu i ony, slečna?“ spytujú sa jej dievčence úctivo a milo.

„Pôjdem.“

V tú chvíľu tresly školské dvere, že sa otriasol celý dom a kus vakovky odpadol zpod hrady na chodbu. Z nich vybehol Samo Jablovský, odetý v čiernych šatách sviatočných. V gombičkovej dierke má biely kvet, Pavlou pripätý, a na tvári vzrušenie. Vyšiel a, prižmúriac sivé oči, pozrel po shromaždených, ako by niekoho hľadal, a vidno, že sa ponáhľa. Medzi dievčatmi uzrel i Milinu bieloodetú a hneď vedel, že preto vyšla ta, aby jeho videla a sa mu ukázala. Vošiel pyšno nazad, ale o chvíľu bol už zasa tam. Pozrel dookola veliteľsky. Pri Miline bola už i Ira v žltkastých šatách a zpoza kostola čerstvo a šialene vybehla k nim Pavla, vystierajúc ramená zďaleka, ako by ich chcela naraz obe objať. Oči jej tajne zastavily sa na Miline, či je nie krajšia od nej, a Samo počul, že reční báseň: „Pyšný som na vás…“

Úsmev samoľúby sadol mu na líca, no rýchle premohol sa, vystúpil predo dvere k ľudu.

„Ďurko Hrachorec!“ ozve sa jeho hlas veliteľsky. „Ty si najšikovnejší, postav ľudí do radu po dvoch — už pôjdeme.“ Potom, kým sa tí so smiechom, krikom a strcaním naprávali, on spravil dva kroky, aby bol bližšie k slečnám. Pozrel na ne tajne, aké sú, prihovoril sa Ire, či pôjde tiež, na čo tá dobre nepukla od hnevu — či je ona desaťročná, že by mohla byť vôbec otázka, či pôjde?! Povedal čosi žartovného Pavle, a dal im pokoj. On dnes bude mať nové slečny, s týmito nebude sa veľa zapodievať. Potom ešte prižmúril sivé oči celkom, aby nezbadala Milina, že ju pozoruje, a vidiac jej zimnične lesknúce sa oči, schudnutú tvár i postavu, usmial sa spokojne. Ešte raz pozrel na ňu a skrútol sa naduto i nechal ich pod lipou bez slova.

„Zdvorilý gavalier!“ povie Pavla, robiac posmešné posunky plecami i ústami.

„Čo sa nazdávaš?“ osopí sa na ňu Ira. „K nám nemusí byť zdvorilý, my sme len bývalé žiačky.“

„Prosím ťa, Milina je nie jeho bývalá žiačka, a opravdový kavalier je ku každej ženskej zdvorilý, ku každej!“

„Eh, čo po ňom!“ pretrhne jej mudrovanie Milina. Ešte tu sa svadia, a to je akurát milo počúvať. No v duchu je popudená i ona. Zbadala jeho pohľad i úsmev a hryzie si pery. „Poďte radšej k nám; pozreme, či je ,pán otec‘ konečne v gále.“

,Môžeš ísť, videla si ho, a buď šťastná!‘ myslí si s pohoršením. „Oh, bodaj, bodaj…“ i nevie, čo planého by naň povedala v svojej vzrušenosti. ,Bodaj si nebol šťastný nikdy!‘ domyslí a strhne sa, zľaknutá svojich vlastných slov.

„Poďte, poďte!“ povie im chytro.

„Ku Kamile?“

„Ah, ešte čo! K nám; tam dočkáme odchod!“

No tie obe maly čosi len s Kamilou, šly teda ta, a Milina sama spustila sa dolu vŕškom k fare. Ubito kráčala ulicou prašnatou — dávno nepršalo — a lenže sa nerozplakala.

„Čo tak hlavu kloníte k zemi, slečna?“ zavolal jej ktosi za chrbtom. „Teraz, keď je každý vo vytržení od radosti!“

Milina obzrela sa a videla Vážeckého ísť od Jablovských. Tam pomáhal Kamile ozdobovať sa; kvetov natrhali celé náručie v záhrade. Bol v čiernych šatách i on, v gombičkovej dierke červená verbina, Kamilou pripätá. Tvár jemnej, skoro priezračnej kožky mu je oživená a zdá sa pekným v sviatočných šatách i on. Veľké, trochu vyduté oči belasej farby uprel skúmavo na Milinu.

„Čo vám je, slečna?“

„Prečo?“ diví sa ona a na tvári ukáže sa jej nevoľa. Ktože vedel, že ho tu vidí? Bola by tvár spravila na bezstarostnú. Čože ju bude ešte i tento pokúšať?

„Že prečo, prečo?“ vraví Vážecký a zajakne sa podľa svojho zvyku i potrhne sebou nervózne. „Veď sa to spytujem i ja, prečo ste taká zničená. Vidno na vás, čo sa ako pretvarujete, že trpíte.“

„Ešte čo!“ vysmeje ho ona, ale líca zalejú sa jej červeňou.

„Prosím, nesmejte sa. Vy ste chorá, vám niečo chybí.“

„Bledá som veľmi?“

„Oh, to nie. Vám vždy líca horia, i celá horíte vždy!“

No veď to. Azda sa nafarbila červeným kvetom, aby, keď zbledne, nik nezbadal a nemohol jej vytýkať. Lebo vše bledne, vše červenie, cíti i sama. Horí opravdive, a kto horí, tomu je iste nie nejako dobre, že by pyšno dvíhal hlavu — myslí si s posmechom.

„Že som schudnutá, nemusím byť chorá; je takých ľudí dosť!“ povie nahlas.

„Áno, jesto. Ale výraz vašej tvári je, ktorý bije do očú a núti myslieť.“

„To je dôkaz, že je nie všedná!“ žartuje ona, tajne však sa hnevajúc.

„Ó, prosím; viem, že je nie všedná; nepotrebné je to na pamäť uvádzať. To je iné, celkom iné. Vy — slovom… mne je zle na vás hľadieť. Keby vedel, spomohol by vám…“

„Hahaha!“ zasmiala sa mimovoľne obveselená Milina. „Nuž nehľaďte, keď vám je zle hľadieť…“

„Prosím, prosím…“ rečie on urazený. „Ja chcem pomáhať…“

„Tak pomôžte!“ smeje sa ona a kročí, vidiac, že brat chodí pekne oblečený pomedzi murárov. „Ešte ani teraz si nedá pokoja,“ myslí o ňom podráždená, akoby vyvŕšiac sa na ňom. „Naostatok sa ešte do malty oddá a zababre manžety!“

„Slečna!“ zastavil ju Vážecký, zachytiac ju za rameno.

„Čo je? Aha, brat vonku, pôjdeme už. Pusťte ma, alebo poďte k nám.“

„Prvý tanec chcem prosiť od vás. Vy ste môj majster… Ale viem, že sa o mňa ani neobzrete, keď budú iní.“

„Alebo vy o mňa, lebo i iné budú. No, dobre, dobre!“ chlácholí ho, keď oči vyvrátil k oblakom s veľkou výčitkou.

„Ako možno tak vravieť?“ riekol jednak. „Od vás inakšia nepríde.“

,Inakšia nepríde!‘ opätuje si Milina srdito, ,a predsa ma Samo nechce!‘

Medzitým čas blížil sa k poludniu a pochod spevokolistov pohol sa z dediny. Hora ožila a ľudí nahrnulo sa veľa hneď ráno. Všetci ľudia z dediny, chlapi i ženy, deti a všetko, čo bolo zdravé, šlo sa dívať. Dve miesta boly vyčistené na tanec. Jedno pre ľud, druhé pre pánov. I hudba bola dvojaká. Jedna z mesta pre pánov, druhá dedinská národná. Spevokolisti prišli pod zástavami vo vyšívaných košeliach, potom páni a panie, odeté v ľahkých šatách, ako letačky, a napokon batožina a slúžky. Notárka, nízka pani, milého držania, bola v bielom; Zornická, pani z „dvora“, ktorá je ozdobou tohoto okolia a k tomu ešte i najelegantnejšia, bola v ružových šatách, s opravdivými čipkami. Prišla i tučná tetka Tilka — muž jej nechcel pre chorobu — v hodvábnych čiernych šatách a, nevládajúc, sadala na prvú lavičku, čo sa jej do cesty naďabila. Pozdejšie poprichodili hostia i z mesta na kočoch. Jedna veľmi krásna žena akéhosi dozorcu, Čecha s červenou bradou, vzbudila pozornosť krásnymi čiernymi hodvábnymi šatami, a od veľa šperkov, lesknúcich sa, bola impozantná, ako páva. Jedna zas, žena tiež dozorcu, ktorý mal neobyčajne nadrapené oči, vynikala nadmieru tenkou postavou a širokou frizúrou ako sito, od čoho hlava jej bola ako makovica na stonke. Je tu i hlavný slúžny s dvoma dcérami, Elizou a Šárou. Šára je staršia a má veľmi panské, pyšné držanie, ale jej nadmieru tučná tvár je celkom bez vzdušnosti. Druhá je milej počernej tvári. I mestský lekár doviedol svoju ženu, z vysokého rodu pošlú, o ktorej vraveli, že nosom orie oblaky, čo tak hrdo nosí hlavu.

Pán notár, ktorý seba veľmi vážil a uctil, zostal na kraj hory, zkade prichodili hostia i všetko obecenstvo, a dirigoval, aby sa poriadok nenarušil a nič zlého sa nestalo. Je to pán veľkých očú a neobyčajne hrubých čŕt i postavy. Spomínali ho, že sa dal asekurovať proti nehode a od tých čias že je vždy okaličený. I teraz má poviazaný malý prst.

V jednom hlúčku na boku obsadli starý hrubý peň učitelia skromne. S nimi je i Vilo v ošúchaných zelených šatách. Opustene drží ruky na kolenách a hľadí nepriateľsky po pánoch i dámach, mysliac si, že jeho každý zneváži, lebo je bez chleba a učenosti.

,Čakajte!‘ myslel si o Ire a Pavle — Kamila hrdinsky zamiešala sa medzi hostí — ktoré ešte najväčšmi nenávidel. ,Keby sa mohol vypomstiť na vás nejako dnes. Nedal by za nič!‘ Pozdejšie, keď prišla ich krstná mať z Lebova, Lupkanka s krstnou Hermínkou, ktorú pre Sama chystala, prisadol k nej, hoci ju nerád, lebo mala veľký jazyk, ktorým každého ohovorila, kto jej do očú padol. A vedľa na zelenej drobnej pažiti stál Samo. Obkolesený svojimi spevokolisty, krásnymi chlapmi ako jedle, ktorí všetci držia v rukách partesy. Samo prižmuruje oči veľkolepe, šibnúc medzitým tajne pohľadom, koľko nových slečien; dvíhal impozantne ruku, aby zhladil čelo, a čakal na príhodnú chvíľu. I nedbal v tú chvíľu ani o pánov a panie, vôbec o nikoho, a zdal sa preto sám sebe zvláštnym. Keď hluk neutíchol, zavelil:

„Ticho!“

Okolo zatíchli v momente, ale ďalej i traja hudci pre ľud ťahali len svoje bičíky horlive a pred nimi nadhadzovaly sa dva páry, natrhávajúc sa oduševnene. Hrachorec Ďurko, ktorý mal štyri zuby na predku osadené a tak bol do poly pán, keď to videl, pometal kabanicu s pleca na plece a šiel ich tíšiť. I búchal a štopal do chrbta, koho začiahol.

„No, no, Ďurko, nieže tak horlive!“ povie Vilo s úsmevom, ktorý tiež dostal jeden buchnát, a obrátil sa mu tvárou. Nechal bol klebetnú krstnú mať s peknou Hermínkou, ktorá jej tiež bola krstná, a prišiel sa podívať na ľud. I myslel pri tom, že ak by mu prišlo tancovať, bude s tými, a nie s pyšnými žabami dvoma, vôbec s nijakou takou.

„Jaj, pán… pán —“ vrávorá Ďurko zahanbený a nevie, ako ho potitulovať, keď nemá úradu. „Či sú oni? Nech prepáčia… nazdal som sa, že je Lajoš Kováčov; aj to je taký vysoký…“ a berie sa rýchlo ďalej od neho.

Jablovský, ktorý vážne čakal na utíšenie, oblizol si pery i na jeden i na druhý bok a chcelo sa mu smiať na buchnáte, čo dostal bratanec, ale nechcel pokaziť vznešenosť chvíle. I hodil okom na slečny dedinské tam pri osike, ktoré neviazane usmialy sa, a Pavluša zavolala ešte šibalsky:

„No, pán Havran, vy už ta budete dnes!“

„Ten je dnes akýsi pyšný!“ vraví Milina tam na kopčeku, kde opretá o bielu sneť osiky pozerala dolu po shromaždených a chválila, aký to krásny obraz.

Vilo ani sa neobzrel, ani neodpovedal Pavle, staväjúc sa, že nepočuje; len si myslel: „I vy ste mi nula, ako ja vám!“ Čože sa mu prihovára, žaba jedna?!

,Všetko veselé,‘ myslí si Milina, závistlivo pozerajúc po všetkých. „Kňažna“ v ružových šatách chodí pomedzi druhých a beseduje so všetkými, ba i doktorka hrdého rodu a nosa dala sa s ňou do reči. Na tvárach všetkých bezpech a spokojnosť veľká a všetci zdajú sa vravieť: „Ja som veľmi veľa! Ó, ja som nad všetkých…“ Dobrá vôľa zdobí tvár každému. Ako dobre cíti sa, aha, aký krásny je Milan! Napokon nastala tichosť a Samo Jablovský zavesloval rukou a rozprestrel bielu dlaň i zaplával ňou v povetrí pred spevokolistmi. I začal hymnu mocným hrubým hlasom, tú, „čo každého dobrého vlastenca donesie do nadšenia.“^[1] Chlapi po štyroch začali za ním. Inteligencia, ktorá dosiaľ štebotala pod zelenými stromami, na pletených laviciach sediac a oddychujúc po ceste, a myslela, že len jesť a tancovať prišli sem, obrátila tváre zadivená a všetky oči zaletely k Jablovskému. Všetci začali počúvať pozorne. A čujúc mäkké a mocné zvuky chlapov, vždy oduševnenejšie hučiace tichou horou, začal sa im krátiť dych a oči zapaľovať. Všeobecné nadšenie strhlo všetkých pánov i sedliakov, ba ešte i ženy spevokolistov prestaly sa vyškierať do červených ručníkov a zvážnely, iba čo sa pár chlapcov pučilo do dlane na boku. Žena Čecha červeno-bradatého, skvostne odetá, na nej ligotaly sa šperky navešané, zbledla a zavrela oči pohnutím, dcéry slúžneho prestaly koketovať s tučným podslúžnym, ktorý im dvoril všade, kde sa sišli, a slávna Zornicová, odetá prosto, ale elegantne, držala milo vetvičku jemnými prstami, ktorú chcela si do vlasov zastrčiť, ale, čujúc zvuky spevu, pozabudla na ňu a drží ju v polceste ľúbezno len tak. Páni pri víne prestali piť a kyvkali hlavami na znak súhlasu a úľuby. Jeden malý, ale veľmi ohnivý vlastenec vyskočil, ako by tak lepšie počul, a volal v prostred spevu, nezdržiac sa:

„Toto je veľkolepé! Kto to vymyslel? Čia myšlienka? Milan, ty? Krásne!“

„Sláva! Sláva!“ zavznelo hromové volanie, keď skončili pieseň. Nastal šum a vrava. Všetci poskákali a idú ku kňazovi, ako predsedovi spolku. Milan, ktorý sedel pri stole s druhými, usmial sa a poslal ich k Samovi, že tomu patrí uznanie, nie jemu. Obrátili oči k Jablovskému, ale vidiac, že sa tam hotujú k novému spevu, zastali očakávajúc. Zasa zavznela druhá, krásna pieseň a hora zahučala opäť.

„Toto je slávny pokrok! S tým sprostým ľudom toľko docieliť!“ začali páni sa shovárať, kým trval spev. „A i dosť dobre vyslovujú slová. To je rýdze vlastenectvo. Keby sme mali veľa takýchto vodcov ľudu, skoro by sme boli všetci jednakí, svoji!“

„Živio!“ zavolal doktor Renner, čo mal pyšnú ženu, keď vyspievali jeden verš, aby spravil koniec spevu a mohlo sa piť pokojne. Bol to veselý a obľúbený človek u každého, i u ľudu. Liečil dobre, choval sa príjemne vždy, chudobným ešte i za lieky zaplatil, a pil veľmi rád. Mal panské vrtochy a najnovší jeho vic bol, že sa dal fotografovať s cigánskou rodinou, ktorá ho povolala za kmotra, majúc krstné na rukách.

„Éljen! Éljen!“ ozývalo sa na to so všetkých strán, a i dámy zatlieskaly bieluškými rukami. Vychýrená Zornicová vstala pružno a šla pomedzi druhých k samému Jablovskému potriasť mu ruku. Za ňou, ako na komando, šly všetky.

„Nech žije zaveľa!“ kričal Vážecký, stojac pri Vilovi, posmešne a surovo hľadiacom na všetko to, i kýva trom pod osiku, aby kričaly tiež. Čo sa tak uťahujú divne?

Samo, zapálený radosťou až po uši a omámený svojou slávou, od ktorej zdalo sa mu v tú chvíľu, že je veľmi veľkým, usmieval sa, prijímajúc rúčky i blahoželanie dám, ale povedať nemohol ani slova. Bol úplne zmätený a von z koľaje. Klaňal sa teda len hlboko pred nimi a bozkal hodvábnu ruku Zornicovej i notárke a kto vie ešte komu, i motal a plietol sa v opojenosti a blahu. Páni pomohli mu konečne a vzali ho od dám k sebe k poháru.

K trom pri osike prišla Kamila. Čierne oči horia jej hrdosťou. „Počuly ste, ako šlo?“ povie, bočný pohľad hodiac na tvár Miliny, aká je. „Veru to hockto nevyvedie, len môj Samo! Ako ho obkolesili, dobre ho na rukách nenosia. A tá krstná mať ako jastrí tými očami. Či by ho rada Hermíne chytiť! A tu je i slúžneho Eliza, i tá by ho rada do sieti… a Zornicová ako mu dvorí.“

Tri slečny, počujúc jej chválospev, štoply jedna druhú a potom usmialy sa tajne. Čože, Kamile preveľká láska sesterská bude ešte diktovať? A ako sa jej za to Samo odplatí!

„Pán Vilo!“ zakričí Pavla, aby smiech odohnala, alebo mala na čom sa smiať, „čo ste taký, ako by ste tri dediny boli podpálili? Tancovať nebudeme?“

„Naozaj, aký je, hahaha, hahaha!“

„Čo chcú so mnou?“ šomre si v duchu Vilo, nič neodpovedajúc. „Aký pán Vilo som ja? Aha, tanečníci neprišli, vzácny budem i ja. A ja, pravda, som šťastný, že konečne ma zbadá niekto.“ A, neobzrúc sa, šiel v svojich ošúchaných šatách rovno k najvýtečnejšej Zornicovej a uklonil sa pred ňou.

„Milá, drahá, krásna pani Zornicová, smiem prosiť?“

Hľa, tá necíti sa urazenou, že ju tak potituloval, ako dve žaby včera!

„Vidíš, čo ten počína?“ šepcú si slečny pri osike.

Vilo potom vykrútil Šáru slúžneho, i tú druhú, ktorú chceli za Sama vydať, a i Čechovu ženu, obťaženú šperkami.

„Jaj, Milina,“ šepce Ira roztúžená, keď Kamilu odviedol od nich tanečník z mesta prišlý, menom Guzo Sokolský, „mne sa tak páči ten Vilo teraz. A tak ho mi je ľúto v tých ošúchaných šatách. Nemá nikoho!“

„Prosím ťa,“ zastane sa hneď a hneď Pavla tuho posťahovaná, „on by sa mohol sám za chlebom obzrieť. Nemá nikoho… Veď je nie dieťa! Ktože má pečovať oň, ja či ty? A od Jablovského je dosť, že ho tu drží.“

„Len aby ste sa nezačaly i tu dišputovať!“ rečie im Milina. „Pôjde na nedeľu na próbu na Lazovany, nebojte sa!“

„Prosím, prečo by sme nedišputovaly i tu?“ bráni sa Pavla, nedajúc sa zavrátiť. „Či je toto nejaké sväté miesto. Mne ešte bál spevokolistov matúšových neimponuje, z koľaje ma nevynesie. Mne je to nič! Prosím, Milina…“

„Nič som nepovedala!“ odpovie tá a odvráti oči. Je to na zunovanie s týmto dievčaťom. Čím múdrejšia chce byť, tým väčšie hlúposti tára. Komuže by bolo sväté toto miesto s tou elegantnou, hrdou spoločnosťou? Jej najmenej, ba zrovna jej je neznesiteľne; ale zato že by dohadovať sa tu bolo čosi duchaplné, nemôže pochopiť. No nebude sa s ňou hádať, má i so sebou dosť súženia. Oči a líca jej horia, ústa vyschýňajú ustavične. Bola už i tri razy s kamarátkami pri studničke občerstviť sa vodou, a nič jej je nie lepšie. Zimnične hľadí po shromaždených a pohľad jej vyráža závisť. Akí sú všetci veselí a pyšní! Smiech a vrava, koketovanie a afektovanosť dookola, a všetkým je príjemne a všetci sú si milí. Ešte i Vilo je oživený. Peknú dlhú hlavu myká v rozhovore s Vážeckým, na skalách sediac a fajčiac, a on, Samo, sedí omámený slávou svojou a svojou zvláštnosťou. Ach, i jej trochu pokoja, aspoň na hodinu nech si vydýchne! Spáli ju toto, ako oheň — vie. Keby tu bol aspoň Michal, hneď by bolo lepšie; alebo vína, vína keby jej dali.

Doktor, ktorý mal panské chúťky, ale liečil dobre, v tú chvíľu doviedol zo spevokolistov chlapa pred svoju pyšnú ženu a riekol:

„Kušeľ chce s tebou tancovať!“

„Prosím ponížene, ja som nie Kušeľ!“ ozve sa spevokolista, akosi rozpačite pozerajúc na voňavú paniu, ktorú mal vykrútiť.

„A čo?“

„Metúch, prosím ponížene.“

Doktor hodil zľahka rukou.

„To je jedno. Teda Metúch chce tancovať.“

Potom doviedol tanečníka-spevokolistu i ľúbej Zornicovej, i šperkami ozdobenej žene Čecha, — no tá nešla, i tetke Tilke jedného.

„Zblaznili ste sa vy, doktor?“ pohoršila sa tá, už šesťdesiatročná. „Ja som váhala Iru doviesť sem, a tancovať s nimi jej ani nedovolím!“

„Ej, tetka Tilka!“ ohlási sa Kamila s výčitkou. „Neviem, ako môžete tak rozprávať. Tu je celá inteligencia okolia. Nik nepohrdol pozvaním spevokolistov…“

„To je jedno, moja, spevokolisti sú predsa len sedliaci.“

„Áno, tetka Tilka,“ prišla k nim bystro i notárka obratnej nízkej postavy a čiernych vlasov ako havran. „My sme prišli na ich majáles a ani tancovať s nimi nepohrdneme,“ i pozrie rýchle na doktora a tvár jej prezradzuje, že ani ona neopovrhne tanečníkom, najmä keď i Zornicová neopovrhla. Doktor doviedol i jej.

Medzitým Vážeckému prišlo na um, že prosil Milinu o prvý tanec. Dopil pohár vína, čo dosiaľ pilo sa na slávu Sama i celej Matúšovej, a šiel k osike. Nôtiac za hudbou a kývajúc i hlavou podľa taktu, pozrel na ňu veselo, a pozrúc, prizrel sa jej skúmavo. Potom zľakol sa jej výrazu tvári, unaveného a dotýraného, i vzal Pavlu so sebou rýchle. O chvíľu prišiel ta Vilo, aby vzal niektorú — nepriateľské úmysly boly ho nechaly; zľakol sa i on Miliny a pojal Iru.

Milina, sama ostavšia, žasla a nevedela, čo si už sama počať a v ktorú stranu odísť. Zahanbená, že ona sama ostala bez tanečníka, pozrela dookola, ku komu sa má pripojiť. A nenajdúc nikoho medzi shromaždenými, čo by jej lahodil duchu, šla k studničke, tam ostanúc dlhú chvíľku. Pozerajúc do vody, v ktorej odrážala sa jej chudá tvár so škvrnavými červenými lícami, vadila sa so sebou, že konečne, keď je taká špatná, nie div, že ju nik nepojal do tanca. Zunujúc to, šla sa dívať na tanec ľudu, a zoškliviac si i ten, šla medzi panie na pletené lavice, prisadnúc k tetke Tilke. Panie, ktoré tancovaly so sedliakmi, práve opustily svojich tanečníkov, že bolo „dosť toho“, a ovievajúc si oživené tváre, rozprávaly veselo, každá čo zkúsila cez ten tanec. A páni veľmi elegantne prišli im gratulovať a vinšovať na zdravie.

„Bolo zvláštne,“ odpovedala im Zornicová, ktorá trochu i šušľala, čo však pristalo jej výtečne, „lenže nežiadam si z neho viac!“

Na boku, medzi hlúčkom skromných učiteľov, sedel novoprišlý mladý človek a veľmi inteligentný, Lajo Sokol. Práve iba čo prišiel a ustatý sadol, hneď na kraji, nejdúc hlbšie do spoločnosti a složiac klobúk, stiera si spotené čelo i vlasy. Oči jeho, ktorými so záujmom prezerá spoločnosť, sú neobyčajne pekné a posunky dokonca panské, samá nedbalosť a aristokracia. Milina sišla sa s ním dva razy, uznávala jeho výtečnosť, ale zdalo sa jej, že mu je ona neobyčajne protivná. Samo sedel pri svojom kňazovi — kto vie, prečo ta sadol, a nie k hrdému Zornicovi, ktorý bol bohatý, mal poľa veľa a ktorému dvoril, kdekoľvek stretol sa s ním — a netancoval. Slečny, ktoré prišly dosiaľ, nezdaly sa mu dosť interesantnými, a pil. Slúžnovských zas bál sa, že sa mu niektorá zavesí na krk a tam ostane na večnosť.

O chvíľku usniesly sa dámy, že by sa malo pojesť, a počaly behať každá k svojej batožine a oduševnene vykladaly z košov, na spoločný stôl, každá čo doniesla. Skoro pokryly ho jedlami, vínom, a panstvo posadalo zaň na pletené lavice. Niektorí zas sadli po stranách na skaly alebo na pažiť, a začalo sa jedenie. Pán notár, ktorý bol veľmi múdry človek a mal i oči také a rád imponoval každému, vstal hneď a povedal veľmi duchaplný toast za vlasť a kráľa. Nastrkal do toho veľa latinských slov i všetko, čo vedel cudzieho, zamotal sa a nevedel ďalej. Doktor, ktorý liečil dobre, pomohol i tomuto, zaéljenoval hlučne a druhí za ním. Potom toastoval slúžny za kňaza a učiteľa, ich príkladné vlastenectvo vyzdvihnúc, a štrnganiu nebolo konca-kraja. Zatým pán Zornica pripil paniam matúšovským, od čoho Samo ostal červený (totiž on chcel o tom vravieť), a konečne všetky toasty vyznely jedine Samovi, sediacemu vždy len pri Milanovi. A chválospevu bolo toľko, ako by bol celú krajinu vydobyl. Samo konečne začal sa hanbiť a zmýlený nevedel, ako sa chovať ďalej. I sobral sa červený od blaha i vína, aby sa osvobodil, k svojim chlapcom, napomínať ich, aby sa veľmi neopili, lebo že ešte zaspievajú.

Pred večerom, už keď sa temer poberali domov, prišli noví hostia zo súsednej dediny, ktorých čakal Samo. Medzi nimi bola totiž krásna slečna čiernych našušorených vlasov a očú ako trnky okrúhlych, dve sestry Šveca, učiteľa z Hagarova, i sestry Milinine, Elena a Anička. Ako videl dve posledné, u Sama nastal obrat. On zrazu dostal takú dobrú vôľu, ako by chcel všetek svet rozhodiť, a chytiac Hermínku, ktorú ponúkala mu spoločná krstná mať — z prišlých teraz nechcel hneď pojať, aby sa necítily veľmi vyznačenými a nenamyslely si priveľa — a hodil sa do divého tanca.

„Oh, oh!“ lká v duchu Milina, vidiac to a zbadajúc, že on všetky vykrúca radom. „Ty vrah!“ A vidiac ešte, ako rozohnil sa a oko jeho horí, robiac ho krásnym, zatrepotalo jej srdce zúfalo.

„Nechce ma; vidím už teraz zreteľne!“ myslí si, v rukách tanečníka pohybujúc sa ako stroj, nevediac, že tancuje. „Nedbá o mňa, nepozrie na mňa!“

„Mňa to zabije!“ lká, vidiac, že pochytil zasa druhú, jej najmladšiu sestru Aničku, krásnu a pôvabnú neobyčajne. „Ja to neznesiem, mňa to spáli, ako plameň… Jaj, aspoň nehľadieť naň!“

„S kým ste prišli?“ spýtala sa tanečníka, siliac sa k pokoju, ale myslí si: „Ja umriem dnes!“

„Ja?… I s vami!“ odpovie ten a zasmeje sa. Milina pozrela naľakaná hore na jeho tvár, a líca zapálily sa jej. To bol Vilov smiech, a ona nazdala sa, že tancuje s Lajom, ktorému bola odporná.

„Ale vás vykrútim!“ riekol on potom, a dlhou peknou hlavou mykne sebavedome. Je inakší od tých, čo majú cenu v ich očiach a za ktorými túžia. I pritiahol ju k sebe, hotujúc sa naozaj k dokonalému vykrúteniu. „Postrčili vás!“ vyhovoril sa, keď ona splašeno pozrela na neho. „Aby ste mi reku nevyleteli. A čo vám je? Ste taká zunovaná. Hore hlavu, veselo a hrdo! Vy ste inakšia, ako všetky tieto… Hľa, ešte i ja bez domu a chleba teším sa!“

„Hohohó!“ vykríkne v tej chvíli Jablovský, opojený od náruživého tanca, a vedie belasošatú Hermínku so sebou. „Sto fliaš sódy sem, smädní sme!“ I obíde ešte zďaleka biely zjav Miliny, usilujúc sa ani nepozrieť na ňu. No jeho tajné pohľady, vše hodené po nej, prezradzujú, že ju má na ume a pozoruje, či tancuje a s kým, i či koketuje s inými jemu na priek. A vidiac ju bez vôle a skoro chorú, úsmev uspokojenia oblieta mu tvár.

A na druhý deň predpoludním, keď Milina, tajne slzy stierajúc, varila obed bratovi — jej nebolo treba — prišiel on ta do kuchyne k nej. Bledý od prebdelej noci a pitia, ale tvár prezradzuje mu, že ho čosi tlačí, i chcel by sa toho osvobodiť. Poklonil sa jej zdvorile a vážny sadol na lavicu bez slova. Fajčiac cigaru, dychtive hľadel na ňu, skúmave, a sebavedomosť i pýcha jeho je u čerta.

Miline, keď ho videla, srdce zachvelo sa a zabúchalo hlasne. Pozrela naň zpod mihalníc žhavo a vzrušená. Čo prišiel? Nemá čo hľadať tu viac. I premeria ho potupným zrakom. Aha, prišiel ju smieriť, lebo ztratiť ju mu je jednak nepríjemné. Darmo prišiel! Ona neobzrie sa viac, nezmäkne, to je jej pevné predsavzatie — nepovie ani slova!…

Samo Jablovský videl jej pohľad potupný, a strpel bez slova. Usmial sa chladno. Nebojí sa jej, lebo zvíťazí nad ňou i tak. Dosť ráz sa už takto merali. Mlčal i on a hľadel zpod privretých mihalníc na jej premenenú tvár, ako by chcel porovnávať, aká je takto.

„Kde je Milan?“ spýtal sa, čakajúc, či odpovie ozaj.

„Čo ja viem?“ na to ona, ale nie hneď. A počujúc zvuk jeho slova, zrazu prudká bolesť zmučila jej srdce. Zlostne stiahla rajničku s ohňa a div sa do plaču nepustí. Čo prišiel, čo chce tu, čo ju búri zas?!

Samo Jablovský ani tvárou nehol. Žmúriac sivé veľké oči, hľadel, ako zapaľujú sa jej líca vzrušením a oči jej horia nenávisťou. A hľadiac dlhšie, popudilo ho. Aha, ako sa hnevá veľkomožná slečna, že včera nebol jej tieňom! Musí on tak všetko konať, ako by sa jej páčilo?!

„Ó, keby ho mohla zabiť!“ myslí ona dusivo, vidiac, že sedí len tam ďalej.

„Milan je v záhrade!“ rečie mu, aby odišiel.

On sa usmial a tváril, že nerozumie.

„Ráčili ste jazýčkom pohnúť niečo?“ spýtal sa on žartom, ale tvár vyráža mu zlomyseľnosť. Privrel oči celkom, aby nevidela, ako hľadí na ňu nahnevaný. Čo sa búri? I tak sa nenaprotiví. Ani jedna dosiaľ, ktorú mal v moci, nezvíťazila nad ním.

Jeho slov zas ona nerozumela, a on opätoval po druhý raz o draní jazýčka. Musela sa zasmiať, hoci nechcela, no v druhej chvíľke už ochladla jej tvár, aby videl, že i po tom žarte je tak, ako pred ním.

„Aha, vraj holubica,“ myslí si na to on, popudený, „a koľko v nej pýchy a vzdoru, nemyslel bys’! Napokon!…“ vstal a vyšiel bez ďalšieho slova z kuchyne. Poobzeral nové izbice, voňajúce čerstvou farbou a vakovkou, dosky ohobľované na podlahe, nové kachle tmavého črepu s veľkou dôkladnosťou a hvízdal srdito elegické melodie. Potom odišiel domov, ale o chvíľu prišiel zas, no už jej dal pokoj. Sadol na dvor na brvno, stiahnuc klobúk na oči, a sedel tam do večera, ani sa nehnúc. Darmo ho volali Milan dnu a Kamila domov. Slnce opekalo mu bledú tvár a ruky, ale on nevšímal si toho, ani nevravel nič nikomu, ani nezasmial sa na nijakom vtipe, čo padol na dvore, hlučnom od ľudí, hmýriacich sa pri robote, a i Milanovi, prisadnuvšiemu si k nemu, odpovedal, len keď sa ho pýtal. Zdá sa mu Milina najinakšou, najmä keď ju má ztratiť; ale keď vidí iné, zbadá, že je ona predsa nie tá, ktorú má si vziať. A tak prečo tu sedí teraz? Je to ničomnosť, vie sám, ale sedí len, sedí a nehýbe sa.

I zdá sa ako ponížený a odohnatý, pokorený do prachu.

Po večeri Milan prečítal od snúbenice list, kde mu oznamuje, kedy by mohla byť ich svadba, ak je fara hotová. Požartoval na veľké potešenie s nervóznou Ančou, pozvúc ju veľkomožnou, lebo vydáva rozkazy na dvore ľudu tam pracujúcemu, a riekol sestre žartovným tónom:

„No, slečna, nemala by si vôle ísť ku Kamile?“

„Ku Kamile?!“ zľakla sa Milina a chudá tvár zmenila sa jej. Umienila si bola už naozaj, že nepôjde do toho domu, a čo by ju i desať Ír prišlo pokúšať; ale či má vôľu bratovu hubiť a pohrdnúť jeho volaním?!

„No, slečna?“ spytuje sa on i po druhý raz a, zapaľujúc si cigaretu, čaká.

„Hneď, hneď!“ na to ona a líca jej už horia. Rýchle soberie pozostatky večere a zamkne komoru. Potom hodí veľkú empírku na zem miesto na lavicu — slúžka so šomraním musela ju zodvihnúť, i tak nahnevaná, že slečna ide preč — a už berie sa chvatom s ním.

„Zato si ja môžem v slove stáť!“ myslí o tom.

U Jablovských našli i Vážeckého; Kamila sedela s ním v druhej izbe. Boli, ako sa zdalo, výtečnej vôle, lebo Kamila, zazrúc ich otvorenými dvermi, skríkla samopašným tónom:

„Vitajte, svätý otče! Servus, Milinčička!“

Samo prechodil sa v prednej izbe sám a fajčil z dlhej fajky, ktorá sa tak nepáčila Ire. Zdal sa byť do veľkých dúm zabratým. Pozrel na Milinu dlhým pohľadom, vážnym a do seba zavretý. I nebolo badať, či sa raduje, či ju vysmeje, že prišla. Milina, hodivšia ostrým krátkym pohľadom po ňom, darmo hľadala víťazný svit na jeho čele. Dosť ráz sedel na dvore ponížený, keď ju urazil, bol surový, smutný, nervózny a kto vie aký ešte, lebo sa menil všakovak, ale pri všetkom tom sebavedomie dralo sa z neho vždy. Teraz toho nebadať pri ňom; ba ani farárovi neusiluje sa dokázať, že nie je menej ako on. Čo je to? I Milan, ako sa zdalo, zbadal jeho premenenie a pozrel pár ráz skúmavo na neho. Potom usmial sa nežne, no nedal znať na sebe, že je s tým spokojný a páči sa mu tak. Sadol k stolu, pobesedoval s ním o Vilovi, ktorý dnes šiel na noc na Lazovany, požartoval s Vážeckým a tajne sa poradil Kamily, aký dar mal by kúpiť neveste svojej; teraz na nedeľu má deň narodenia.

„No, domov!“ zdvihne sa potom, rieknuc sestre.

„Či už?“ zadivila sa Kamila, a súc dobrej vôle, prosila, aby aspoň Milina ostala ešte, že ju potom odprevadí domov.

„Ak má vôľu…“ pohol on plecom, skúmave pozrúc na Milinu, ktorá bledla i červenala sa, nevediac, čo robiť. Milan odišiel sám.

„Však ste už večerali?“ spýtala sa Kamila, ktorá nerada, keď sa Milanovi nedeje všetko po vôli. „Tu, Milinka, sadni.“

,Preto nemusím zrušiť, čo som si umienila!‘ myslí, sadajúc a odpovedajúc Milina.

„Hoho, prosím, prosím!“ pribehol Vážecký veľmi rýchle odo dverí, kde bol odprevadiť kňaza. „To je moje miesto, ja som tam sedel!“

„Grobian!“ nadá mu Kamila žartom. Milina presadla so smiechom do kúta na diván.

„Ja vás neorabujem oň za svet!“ uisťuje Vážeckého. „A čo robíte? Židov ste produkovali viedenských?“

„Ó, nie, píšeme tajným písmom!“

„Netárajte!“ zahriakne ho Kamila žartom, ale panovite. „To je nie tajné písmo. O tom môže každý vedieť. Tu, Milinka, prečítaj; my sme sa od samej samopaše písomne shovárali. Vieš, Milinka, že Vilko šiel do Lazovian?…“ Milina vzala papier v predobrej vôli, ktorá sa jej zrazu dostavila, a čítala nasledujúce otázky Kamiline a odpovede Vážeckého:

„Čo je Vážeckému?“

„Zaľúbený je!“

„Do koho?“

„Do čiernych očú!“

„Do čích?“

„Do Kamiliných!“

„Hahaha, toto je interesantné vyznanie lásky!“ vykríkne Milina, veselo podávajúc karotku nazpät a oči blyštia sa jej teplotou. Tak dobre jej je. Cíti nekonečnú rovnováhu duševnú a vie, že nič už nemôže ju z nej vyrušiť. Zdvihne bezpečný svoj zrak na Vážeckého, aby videla, keď je taký zaľúbený, ako mu to pristane, i aby zasamopašila s ním. A tu zrazu zmizne úsmev s jej líc nečakane. Ide Jablovský, už vyprevadil kňaza svojho až ku dverkám na ulicu. Tvár mu je teraz vážna a pery zavreté pevne. Hľadí už odo dverí na ňu a ide sadnúť na stolec k nej rovno.

,Naostatok, čo si si i sadol sem, ja sa nepoddám!‘ myslí Milina, nič nie zľaknutá.

„Aká krásna ste v týchto šatách vyšívaných!“ začne on zrovna a bez úsmevu i vpije sa prenikavým zrakom na jej líca červené, nedbajúc o druhých… „Aká krásna!“

Milina pozrela naň a zmýlila sa. Čože už zasa má na ume? On pochlebuje každej ženskej, ale nikdy nie vážne. Opatrný a rafinovaný, vždy hľadí, aby, čo povie, bolo braté za žart a on nebol lapený ani od jednej.

„Ešte čo!“ rečie, vysmejúc ho. „Veď sú to staré šaty, majú i desať rokov. V tých nemôže už pekný byť nik.“

,Ešte ani Hermínka?‘ chce zažartovať, taká je bezpečná, ale sa spamätá a nepovie.

„Taká, ako anjelik!“ pokračuje on, nedbajúc na jej reči. „Anjelik, ako vám Michal vravieva. Keby mohol, všetky obrazy kostolné dal by na vás namaľovať. Žlté vlasy v strukoch padajú vám na vysoké čielko…“

„Aha, ako sa tí shovárajú!“ zavolá Vážecký, dopočujúc, a rečie s nádychom trucu: „Keď ty tak, to i ja!… Vaše oči sú ako hviezdy, slečna Kamila, a nebezpečné ako oheň. Ústka —“

„Nonono, len sa nezajakávajte tak, prosím!“ schladí ho Kamila flegmaticky.

„Dobre!“ zavolá Jablovský a oči zahoria mu v bledej tvári od akejsi myšlienky. „Dvorme o závod!“ A kým Vážecký chystá sa, ruky vysukuje žartom, ako k zápasu s Kamilou, nadávajúcou mu do bláznov a smejúcou sa na ňom, on chvatom obrátil sa k Miline.

„Vy ste nie ako iné — inakšia, inakšia. Len tam je dobre, kde ste vy; bez vás je tma a noc, bez vás nieto života. Najkrajšia, najmilšia, najľúbeznejšia!…“

,A nie Ľuduna Ovická?‘ chce sa spýtať Milina, aby ho vysmiala, diviac sa mu. Ale v hrdle zaviazly jej žarty nečakano. Jeho oči horia vášnivo a tvár zdá sa mu krásnou od vnútorného vzrušenia. Rýchle odvrátila hlavu od neho, aby ho nevidela.

„Oh, aká dobrá ste!“ lká on, neodvracajúc horiaceho zraku od nej a bližšie sa nahnúc. „Šetríte ma; nehľadíte, aby nezničil ma celkom plameň vašich očú!“

Milina užasla a pozrela naň zmenená. Blázni sa, či čo mu je? A vidiac jeho bledú tvár, pokornú i teraz, a sivé široko roztvorené oči, utrpením sa lesknúce, dychtivo upreté na sebe, zachvela sa slasťou. Azda ju miluje predsa, a všetky reči Kamiline o Metlišti sú daromné?! Oči zaskvely sa jej nadšením a srdce zabúchalo rozkošou. Milina zdesila sa toho, pripomenúc si v tú chvíľu svoj sľub a, zaševeliac sa rýchle, obzerá sa, v ktorú stranu utiecť. Ale v tej chvíli Samo Jablovský, zbadajúc jej úmysly, pohybom ako tiger schvátil ju a pritiahol k sebe náruživo.

„Ja, či i tak možno?“ skríkne Vážecký urazený a vyskočí. Jemné líca podbehly mu červenosťou pohoršenia a on trucovite obráti sa ku Kamile: „Tak teda i ja!“

„Preč!“ zastavia ho pyšné slova Kamiline. „Milina, daj zaucho Samovi!“ zavolala podráždená a jej vždy bledé líca zahoria purpurom. „Daj mu zaucho!“ opätuje veliteľsky. Ale tá ako omámená chytá dych, vyskočiac, a chveje sa dosiaľ blahom, úžasom, nevediac sa zotaviť nijako. A to vidiac i Samo, zblednuvší citom, zastal pri nej a, skloniac hlavu, nadložil tvár svoju k úderu, ako Kamila rozkazovala.

Ona odstúpila s hrôzou: Božechráň!

Ale o chvíľu, keď šla domov a večerný chlad sobral jej s líc horúčosť, a omámenie i slasť zmizly, zacítila ošklivosť proti sebe i napľula na zem.

*

Fara dohotovila sa, shon zatíchol a Milan dostal tvár vyjasnenú. Teraz už len presťahovať sa do nej celkom a pripraviť dom na prijatie mladej ženy. V jeden deň oznámil Milan sestre, že ide pre náradie do mesta na železničnú stanicu, ak chce, aby šla navštíviť dotiaľ domov — cesta totiž do mesta viedla cez ich rodnú dedinu — kým on tam pokoná si veci a vráti sa. Milina privolila hneď. Doma obveselí a ukojí sa jej duch naveky, ale teraz cítila nemalý strach. Totiž z domu písali i tri razy, ako sú nespokojní s ňou. Pravda, vie dobre, že nerobí tak, ako by mala, a ide ako pred súd, no ide. Ale kým príde pred koč, čo ich mal odviezť, odbehla k Ire na chvíľočku. Tá totiž večer pribehla bola k nej celkom rozrušená, že má jej akési tajomstvo oznámiť; ale že bol doma i Milan, nerozpovedala nič, odišla, ani do izby nevojdúc. Milina vybehla teda na ulicu a rýchle chcela zabočiť naľavo, kde bývala tetka Tilka, keď videla Iru chodiť pred kostolom. Krok Irin je nervózny a trhaný. Ranné slnce osvetľuje jej mladistvé krásne líca a lesklými robí tmavé husté jej kadere. Milina pribehla k nej, zastanúc a pozrúc po nej s podivením.

„Milina, už dobre neumriem od netrpelivosti!“ prijala ju Ira, strmo vraviac, podľa zvyku svojho. „Čo si neprišla už skôr. Hodina, ako tu behám. Či ti nepovedala Anča, tá hlúpa sliepka, že ťa tu čakám? Lebo kňazovi na oči nechcem ísť, keď som sa zasa smiala v kostole. Ale uver, že tomu všetkému bola len Pavla príčina… Tá opica Anča!“

„To je naozaj opica!“ pohoršuje sa i Milina na Anču. „Nerada je, keď odídem z domu, preto nepovedala nič.“

„Jaj, Milina, čo ti ja poviem! Keby si vedela! Ale ty nevieš nič.“

„Čože, čo?“ spýta sa Milina netrpelive. „Vrav rýchle, lebo nemôžem tu byť zaveľa. Ideme do Hagarova.“

„Idete? A kedy prídete nazpät? Nebuď dlho. Joj, Milina, čo ja viem!“

„Nuž veď povedz, povedz, pre pána!“

„Jedine, ak sa zaveríš, že nepovieš nikomu.“

„Ale komu by povedala? Smiešno!“ zlostí sa Milina. „Či som niekedy prezradila niečo?“

„Ale toto je už vážna vec naozaj. Dotiaľ nepoviem!“

„No zas!“ hnevá sa Milina a líca jej vzbĺknu, i zaverí sa, že nepovie teda.

„Milina,“ začne Ira už uspokojeno, a veľké oči skvejú sa jej neobyčajne, „čo ja viem, čo ja viem…“ i vzdychne a nepovie zasa nič.

,Na neznesenie, ako ma mučí!‘ myslí si Milina.

„Vieš, Milinka, Samo písal rekomandovaný list Margite na Metlište, ako sa vrátil ztade.“

,Veď to už viem!‘ myslí si Milina roztržite, no nepovie nič, bojac sa ju nahnevať. Ak nebude potom vravieť nič!

„A dostal včera odpoveď od nej…“ Tu vzdychne a pritisne kučerovlasú hlávku k Miline, náruživo šeptajúc: „Milina, ja som ho otvorila!“

„Čo?“ skríkne Milina a zastane ako stĺp.

„Jaj, Bože, ja som ho i prečítala. Ale uver, že len tebe k vôli, Milina. Chcela som zvedieť, čo je pravda, aby si vedela i ty a odvrátila sa konečne od neho. Ujko Peter šiel k tetke Tereze, i Pavluša, a mňa nechali rozdať listy, Bože!“

„A nebolo badať na ňom, že si sa ho týkala? A čo písala?… Môj Bože, veď je to veľký priestupok, Ira!“ lká i Milina vzrušená.

„Pre teba som spravila, uver, že by si raz už uverila, že je nehoden lásky tvojej!“

Milina zapálila sa až po uši hanbou, že jej to vraví pätnásťročná Ira.

,Ale čo pletie do sveta?‘ myslí vzrušená.

„I ty si zaľúbená doň!“ povie s výčitkou.

„To je iné. U mňa je to detskosť; mne to vyšumí, kým naozaj sa rozviniem. U mňa je to len, že mi bol učiteľom: od toho trvá to obdivovanie. Ojej! Zato sa mne páčia i druhí. Na príklad Vilo je krajší sto ráz od neho, i Vážecký, no a ešte Milo Ľahký, s ktorým som sa na majálesi poznala… Ale ty ho opravdove miluješ, Bože!“

„No, najlepšie bude, lamentuj i ty nado mnou!“ odpovie Milina popudená. „Chudá som ako trieska, vyschnutá ako tŕň, tenká ako prút. V lícach jamy, oči neprirodzeného lesku, aspoň ochoriem, ak neumriem na suchoty za ním, je isté!“

I zasmeje sa posmešne, pričom jej slzy vystreknú do očú. Toto je nijaká opravdová láska, to je len trest za Miška Maliarika. Či by opravdová láska tak zabíjala? Oj, či nemôže vystáť toto dievča!

Ira zachichotala sa pochabe.

„Vieš, Milinka, ako ti vravieva teta Tilka?… Tenká ako švíbalka! A že i ona taká bola za mladi, veľmi sa jej páčiš. Hahaha, teta Tilka, čo je ako súdoček, a ty!…“

„Pre Boha, povedz, čo ešte máš!“ pretrhne ju Milina rozrušená. „Hľa, Anča ide už pre koč, treba ísť…“

„Naozaj?“ zľakne sa Ira a vraví rýchlo: „Ale nepovedz nikomu, ani Kamile. Lebo ty tej povieš všetko. Nad tebou má takú moc, že jej otvoríš celé srdce. A keby ti kázala umrieť, i to spravíš. Šťastie, že je teraz nie doma.“

,No, tak, o Samovi by jej niečo povedala!‘ zlostí sa Milina, ale len mlčí.

„Písalo to dievča, že niečo nesympatizuje s ním. Zaiste sa o tom spytoval; a že by mu veľa všakového bola rozpovedala, keď tam bol, ale že keď jeho milý brat Michal vždy bol s nimi, a to tak sa nedá, ako medzi štyrmi očami. A, pováž, tri pravopisné chyby som našla v tom liste!“

„Tú si vezme!“ šepce Milina s ťažkým dychom.

„Pravdaže tú, a s nami sa iba hrá ten vlk. Ale keby tá len nešla zaň. Lebo som počula, kto vie, či je pravda, že tam chytajú nejakého kaplána, a len tak pôjde za Sama, ak sa im to nepodarí. Múdra žaba je to! Ale počkaj, veď on ešte bude banovať za tebou. Ešte mu prídeš do umu kedysi!“

,Ale čo trepe dve na tri!‘ myslí zúrivo Milina urazená.

„Ideš?“ spýtala sa Ira, keď Milina vytiahla si ruku od nej. „Pá teda. Pozdrav Aničku a Elenu. A ten cudzí pán je ešte tam?… Nepovedz nikomu!…“

Milina spustila sa vŕškom, ale, spraviac pár krokov, videla, že na chodbe Jablovských, kade mala prejsť, stojí ktosi. To je Michal, ten ideálny. Včera prišiel s bratom, že budú poľovať na jarabice. Požal pole ľud, jesto ich dosť.

„Poď so mnou!“ skrútla sa k Ire, ktorá dívala sa za ňou zpod lipky.

„Nie, kňaz sa hnevá!“

„Nechcem sama ísť popri tom dome,“ vraví Milina. „Ak ma rada máš…“

Ira pobrala sa k nej.

„Ale len po váš mostík.“

Obe sobraly sa dolu. Keď prišly pred bránu domu, Michal Jablovský stál už tam vo dverciach. Čakal ich, klaňajúc sa zdvorile, a volal dnu na chvíľku.

„Nie, nepôjdem teraz!“ odpovie Milina, pozrúc na neho zpod ukonaných viečok. „Nie je doma Kamila!“

„A my sme ničoho nie hodni? Aspoň na chodbu. Doneste svetla do tmy, slnce do domu.“

A primrel zrakom ostro na jej tvári, ako by ju skúmal. Milina pozrela na dvor fary, potom hore, či nejde koč, a spravila krok proti dverkám.

„Nejdime!“ šepne jej Ira, zadržiavajúc ju.

„Len na chvíľočku, na chodbu!“ šepla ona, ťahajúc ju so sebou.

Michal sa odstúpil, aby mohly vojsť, a hľadel utkvelo na Milinu. Na perách, keď schytil pekný hustý fúz, zjavil sa zlý úsmev…

„Čo robíte sami?“ spýtala sa ona, keď bola prešla očami po dvore, a že Kamila nie je v dome, zdal sa jej len teraz mládeneckým a tajomným akýmsi. Jednak nemala vstúpiť sem; hádam ju odsúdi a vysmeje i Michal. I pozrela, aby mu videla na tvári, či tak bude; ale v tej chvíli stiahla obočie s nevoľou. Čo ju tak obzerá tklivo, ako by ju chcel zjesť! Len by ešte i tento nezačal horekovať nad ňou, lebo oči mu divne svietia, a spytovať sa, čo jej chybí! Naostatok nazlostí sa a skríkne všetkým: „Mriem za Samom, a dajte mi pokoj!“ I utrie si srdito dopotené čelo dlaňou.

„Chorá?“ spýtal sa on akurát.

Miline prudko rozplamenily sa líca. Radšej už iba odíde preč a skryje sa niekde i neukáže sa viac ľuďom na oči. Čo i prišla sem, sa to i patrí! I sberá sa, lapiac Iru k sebe, preč. Ani u Michala viac už nijakého obľahčenia, ani jeho prítomnosť už nedá nijakého pokoja. No v tej chvíľke, keď chcela odísť, buchly dvere na izbe a po pitvore zadupkaly rezké kroky. Do dverí vyšiel Samo, pyšný, a veselý. Uvidiac ich na chodbe, hneď zabočil k nim a oči ligocú sa mu, je ihravej, dobrej vôle.

„Tu ráčite byť? A, vitajte, vitajte v našom mládeneckom príbytku!“ zavolal samopašne.

A roztvoriac ramená, rýchle zavrel do nich obe, prvej, ako by bol kto na to pomyslel, a dajúc Ire prešuchnúť sa, dychtive objal Milinu.

„Bláznite sa?!“ skríkla ona, tisnúc ho od seba a volá o pomoc najašená. No Michal, vidiac, čo robí brat, odvrátil sa a vyšiel do dveriec, a Ira naľakaná utekala druhou stranou preč. Milina, konečne osvobodená, oči dúpkom oprela naň, ako by chcela vyčítať silou-mocou, stoj čo stoj konečne najtajnejšie myšlienky jeho. A primrúc očami dychtive na jeho tvár, premenenú a bledú, v ktorej bolo badať chvenie, ako po prežitej slasti, zazdalo sa jej, že na dne srdca ľpí mu oplanstvo. Odvrátila sa rozrušená a bez slova vyšla von. A ako vystúpila na ulicu, zacítila, ako by dostala bola úder po tvári. Postála, hryzúc si pery zúfale, a nevie, či vrátiť sa k nemu v tej veľkej nenávisti, čo jej srdce trhá. No nejde; vie dobre, že vidiac ho, nevie zlého slova povedať. I berie sa domov, ale, nevidiac dobre pre slzy, ktoré zalialy ju v prudkej žalosti nad tým, stúpila pomimo do jarku, zarasteného kvietím poľným. Niekto zachytil ju zdvorile v tej chvíli, keď mala spadnúť, a ona, náhle obzrúc sa, videla Michala.

Odišiel bol, keď brat, chlúba rodiny, vyšiel k slečnám, a teraz, vidiac Milinin chybný krok, zachoval ju od spadnutia. Ako však zdvihla oči na neho náhle a videl jej ich naplnené slzami, odchytil ruky s nej vo chvíli, ako od ohňa. Potiahol fúzy a okolo úst zjavil sa mu planý cit.

„Len takto nevidieť vašej tváričky,“ rečie; „len to nie, radšej smrť svoju! Radšej… radšej sa zastrelím…“

Milina chcela sa zasmiať na ňom, no smiech zamrel jej na ústach. Omrzle odstúpila od neho, odchodiac. I Michal mohol by netárať hlúposti. Mýli sa, ak sa nazdáva, že ju taký žart poteší a všetku žalosť vezme čert. Čo sa deje s ňou, už ide na život a smrť. A darmo si kto myslí, že je toto niečo také, na čom sa možno zabaviť a požartovať, hoci ona hynie. On je ani nie ideálny naozaj, horká jeho ideálnosť! Egoista, ktorý preto sa nežení, lebo by mal starosti a deliť na poly musel by svoj dôchodok, ktorý môže si takto sám prehajdákať.

Prijdúc k fare, ozval sa jej hlas svedomia a ona zastala, obzrúc sa. Či sa bude na druhom vŕšiť, že Samo zachodí s ňou špatne a ona nemôže ho zavrátiť? I pozrie za Michalom, či je ešte tam. Tam stojí a hľadí za ňou čiernymi očami, ktorých hĺbku a tajnosť vystihnúť nemožno nikomu. Nevedieť, či je urazený. Spravila krok nazpät k nemu, a on, vidiac to, prišiel zdvorile bližšie.

,Nehnevaj sa,‘ mysli si medzitým ona, idúc k nemu. ,Ale ty nevieš, čo ja znášam. Ty vôbec nechápeš toho, lebo si človek inakší, ideálny. Tebe takýto kríž je nie daný (neoklamal si Miška Maliarika), a tak ti je dobre i žartovať.‘

„Tak celkom podľahnúť dať netreba svojmu srdiečku,“ povie on, keď zastala pred neho, pretrhnúc jej myšlienky elegické.

Ona prekvapená pozrela na neho, líca zapálily sa jej hanbou a dych zatajuje sa jej, nedajúc jej k slovu. Tak už i tento vie o tom?!

Milina, horiac v tvári, pozrela s výčitkou naň, aby ho zastavila. A tu videla, že jeho stisnuté pery pod krásnym čiernym fúzom sa chvejú a tvár mu je zmenená celkom. Zabudnúc hneď, o čom vravel, mimovoľne pristúpila o krok a oči široko roztvorila naň, ako by čosi hádala. Čo je to, čo tak osinel? Michal nie je ten a taký, ako sa ukazuje, a dotkýňa sa ho toto príliš? Zachvela sa zarazením, ale nespúšťa s neho očú zvedavých a udivených.

Jeho tvár zmäkla, vidiac jej nastráchané oči, a usmial sa. Vidí jej po tvári myšlienky a stemnie mu čelo, ako by sa hneval sám na seba. Riekol chlácholivo:

„Prosím, veď je nič, je nič!“

„Svätý pán otec čaká,“ riekol jej ešte už žartom, kynúc k bráne fary, kde stál Milan odetý v kepeni, čakajúc ju netrpelivo. Potom uklonil sa jej nežno a odvrátil sa, ako by viac nedovolil pozrieť si do tvári, i odišiel tichým krokom. I Milina skrútla sa k bratovi, a čelo jej je plné nových myšlienok.

O hodinu Milina bola už, bratom dovedená — on šiel ďalej do mesta — doma, na Hagarove. Michal zmizol jej z pamäti a tu zaujal ju len strach pred domácimi a ich výčitkami, lebo sú nespokojní s ňou. Dopoludnie prešlo pokojne; ale po obede, keď odišiel cudzí pán za robotou svojou — bol vyslaný totiž role Hagarova oceniť, a že nebolo v malej dedinke inde hospody, býval u Adamčíkov — a keď ona už ubezpečená dobre a voľne začala sa cítiť, riekla jej mať nečakane:

„Ach, dievča, veď si ty zasa chudšia!“

„To len po ceste sa taká zdám,“ povie Milina rýchlo, vyhovoriac sa.

„Hahaha!“ zasmeje sa jej najmladšia sestra Anička, deva neobyčajne pôvabných pohybov a chôdze. „Veď si neprišla z Ameriky. Ani hodinu ste nešli!“

Na čelo Miline sadol oblak. No nepovie nič, radšej prejde na inšie, aby zahovorila.

„Zaveľa bude ešte tu ten Sýkora?“ spýta sa o cudzom pánovi, čo zeme triedil.

„Ešte za jedno dva týždne,“ odpovedala jej po malej prestávke Anička, usmievajúc sa potuteľne i trochu ironicky, čo však výtečne pristalo jej tvári mladistvej a krásnej. Pozrúc na Milinu, začala zas:

„A kedyže už bude svadba?“

„Veď vám povedal Milan, že o tri týždne.“

„Veď nie tá, ale tvoja. Vari ťa vezme Samo?“

„Mňa?!“ zvolala Milina a dobre nespadne od ľaku i divu. Čo chce Anica a načo pletie také hlúposti ešte i pred rodičmi, ba i pred Lackom Harkáčom. — Je to snúbenec Aničkin, skromný a tichý mladý človek, naveky sa držiaci jej sukne. — Ale Anička vidí to, chce len dobíjať na ňu a privolať búrku, ktorú jej iste hotovili.

„Čo by si ten mňa vzal!“

„Tak čože mu dvere neukážeš?“ vraví neskrotená Anička. „Ty nemáš nijakej hrdosti!“

„Ja dvere ukázať v Milanovom dome? Smiešno! On k nemu chodí!“

„A keď Milan nie je doma a on predsa príde — vravela Anča tvoja — tože už komu k vôli?“

„Veru,“ zastarie sa i otec, ktorý čítal noviny a nerád sa staral do hádok vôbec, „mne sa nijako nepáči tvoje chovanie…“

Milina už zamĺkla, iba čo pozrela so stiahnutým obočím na sviežu postavu Aničkinu s tajeným hnevom. Mohla, keď chcela, oddať sa do nej tamvon, v záhrade, kde boly pri Elene, štepiacej ruže, ale nie tu, pred Lackom. Chce, ako vidno, aby sa jej to lepšie dotklo. A to jej ani na um nepríde, že robí jej urážku. Vyšíva čosi pestrého, akoby nič, a hľa, pustila sa do spevu, ako vtáča. Miline zaleskly na oči závisťou. Koľkým veselím, sviežosťou, mladosťou a spokojnosťou prekypuje celý jej zjav!

„Veru povedali tatuško i mamička, že ťa nenechajú ďalej v Matúšovej,“ začala zas, ako prestala spievať.

,Tak nepovedala si ešte všetko?‘ myslí si Milina, obdivujúc ju tajne a so žiaľom.

„Milan o tri týždne sa ožení, a za ten krátky čas bude i sám.“

„A prečo ma nenecháte?“ diví sa ona a myslí si: ,A keď nenecháte ma tam, tu mi bude lepšie? Nenecháte, vezmete zpät, vravíte už pol roka, a tam som!‘

„Prečo?“ zastarie sa už i mať, pletúc punčošku vnučke. „Preto, že tam zkazu vezmeš. Taká si, iba kosť. A keby to bolo aspoň pre koho!“

„Divné!“ prerečie ona a pozrie na Lacka, ticho stojaceho pri Aničke, ktorý teraz hrozne jej zavadzal, ináče mu bola naklonená. „Nemôžem byť azda taká, ako keď som bola osemnásťročná. Ani ty taká nebudeš vždy, ako si teraz, nenazdaj sa!“ dokončí chvatom k Aničke.

„Ó, nie sú roky tvoje príčina!“ ohlási sa mať urazená, „ale Jablovský a tvoje šialenstvo. Povedal Milan, že neješ, ani nespíš…“

,Keby len nejesť a nespať,‘ myslí si Milina, ,ale ja pijem víno a plačem bez prestania.‘ No víno už neosoží, to musí nechať; len horšie po ňom.

„Prstom by ju postrčil, vietor by ju zrútil, keď by sa do nej zaprel,“ vraví opäť Anička, pokúšajúc. „Jaj, taká si zostarená, ako by si aspoň štyridsať rokov mala. A keby to aspoň bolo pre koho, ale taký bludár, čo i za desiatimi chodí,“ ba ešte Milina popudená.

„Ako ty!“ vpadne jej do reči Milina.

Aničkine líca zapálily sa a oči zaletely k Lackovi, ktorý i tak bol veľmi žiarlivý. To nemala povedať Milina!

,Veď by ti ja dala, keby sme boly samé!‘ myslí ešte Milina popudená.

„Každý sa ti len diví,“ ohlási sa o chvíľu Anička opäť na veľké podivenie Miliny — ona nazdala sa, že jej zamkla ústa už úplne. „Otilka Šarinská povedala, že ťa nijako nemôže pochopiť, lebo že nesympatickejšej figúry nevidela ešte, ako on. Aký rozdiel vraj Milan a on! Videla ich spolu raz. Milan bol jednoduchý, vľúdny, a tento sa nadúval, ako kto vie čo by bol. A Božena, tá sa len hnevá, že čo je na ňom takého; k tomu že ti je, po proste povedané, ani nie roveň.“

Nik neodpovedal nič. Isté, že sú tej mienky, čo Anička; ale ani Milina nevraví. Má síce i sto odpovedí, ale ani jednej nepoužije. Je strašne rozrušená. Oči a hrdlo jej je plné plaču, ak povie čo, slovo prezradí to hneď. To je jednak nie pekne, takto do staršej sa nanosiť; ani to, že ju nik nezastane. A že jej je nie roveň? A Lacko je roveň jej, a ide zaň Anička! To len oni nič dobrého nenajdú na ňom. Nech by len inak stály veci, ako by o ňom súdili! Alebo keby počuli chvály jeho rodiny, i druhých tam na majálesi, hľa!

„To jej je všetko za Miška Maliarika!“ ozve sa otec. „To pokuta.“

Milina sa strhla, ako by ju čosi udrelo, čujúc už veľa ráz počutú vinu. Srdce jej vzbĺklo nenávisťou jedine proti tomu za všetko.

,Čo som vykonala tomu Mišovi?‘ myslí srdito. ,Keby sa bol zavraždil aspoň!‘

„A počuješ,“ vraví opäť otec, složiac zrazu noviny, a tvár mu je prísna, mračná, „aby si na Samuela nešla na Mrenkovo, ak budú vydržiavať mena; jedine ak i Milan pôjde!“

„Prečo, tatuško? Veď sú Ovickovci ľudia veľmi dobrí. Vlani bol tam i kňaz Lovecký s rodinou.“

„Nepáčia sa mne nijako tie vaše zábavy,“ pokračuje otec, nedbajúc na jej slová. Mať len pozerá na schudnutú tvár dcéry, či jej ten príkaz neurobí priveľkú bolesť. „Staršieho nieto medzi vami, čo by vás hamoval, a vaše zábavy sú bláznivé, a nesolídne. Nič…!“ odmieta, keď ona zas chcela predniesť čosi. „Ja nechcem, aby si šla ta, ak Milan nepôjde. Ty vôbec nemala si bez Milana nikde chodiť!“

Zamĺkli všetci a Milina dala čelo do dlane usúžené. Jej je konečne jedno!

„Vari že nepôjde!“ ohlási sa Anička nečakane a so smiechom. „Ó, to jej darmo zabraňujete. Stavím sa, že pôjde!“

Milina prudko sňala ruku s čela a pozrela na Aničku dupkom.

„Ak neposlúchne, tak teraz ostane hneď tu…“ povie otec.

Milina stála pobúrená. Pozrela ostro na Aničku, ako by ju chcela prebodnúť, a ide do druhej izby. Tam je jasno a plno kvetov i vône. Ale Milina neobzerá sa, stojí na prostred a čaká Aničku, o ktorej vie, že príde za ňou. Naozaj, o chvíľu zavznely kroky ľahké za dvermi a v nich zjavila sa čakaná, krásna ako ranná zora, samý pôvab, a so smiechom hneď odo dverí pozerá na Milinu. Tá všetko to kúzlo zbadala hneď na prvý pohľad. Oddala sa do nej v momente:

„Povedz mi, čo chceš so mnou, čo sa starieš a čo teba do všetkého toho?!“ I hľadí na ňu vzbúrená, no príde jej pri tom na um, aká bezstarostná, bystrá a veselá je Anička, a ona koľkým súžením napadnutá.

„Chcem,“ odpovie tá, usmejúc sa len milo a ľahostajne, „aby si sa nebláznila za Samom, lebo sa človek musí hanbiť za teba. On ťa nechce, a ty sa blázniš. Ty nemáš nič hrdosti, nič sebavedomia. Zachodí s tebou, ako mu vrtoch donesie, a ty nič nedbáš, ľúbiš ho ďalej. Iné dievča by sa ani neobzrelo oň, keby ho poznalo tak, ako ho ty poznáš. Či má jednu vážnu myšlienku? Zabávať sa, behať za kratochvíľami a dvoriť každej ženskej. To je hlavný cieľ jeho žitia! Ešte i tu Adele Krikovie hlavu múti. Verše jej píše a ruky bozkáva. Že sa mu nehnusí, lebo tá neumýva sa len raz do týždňa a vždy je zatrepaná, hahaha! A on i na tú hodil oko, bludár, už je celkom preč…“

„On sa len zabáva s dievčenci, viac nič. Keď tie hneď ztratia hlavy, on zato nemôže…“ ,Aha, ako táto prísne rozpráva!‘ pomyslí si potom.

„Veď to, že sa len zabáva. Čestný človek sa so srdcom dievčaťa, ani so srdcom zababranej Adely nezabáva. I s tebou sa len zabáva. Nevezme ťa, nenazdaj sa… Nuž ale je to len tvoje šťastie, že ťa nechce naozaj. No hrať sa so sebou by si si predsa nemala dovoliť. Mala by si mať toľko hrdosti i rozumu — už si staršia… Jaj, a aká si! Strach je na teba pozrieť. Nie div, že Otilka i Božena sú v strachu o teba, že dostaneš suchoty!“

„No, no zas čo vraví!“ diví sa Milina ešte väčšmi ranená a pohoršená. „Že som staršia!“ pokračuje, vždy väčšmi sa popudzujúc. „Nuž teda ja som vina, a nie on. Lebo keď ja dovolím so sebou zahrávať sa, čo by sa nezahral niekto! Ja som staršia, ja nemám hrdosti, ani rozumu, podľa teba, ani ničoho.“

„Zato, že ty dovolíš, že si staršia, že nemáš rozumu, ako vravíš, že si zaľúbená, on nemá práva zachodiť s tebou nečestne, ani nikto. Že by i druhých dosť tak spravilo, lebo jesto ľudí bez svedomia dosť…? Povedz však, ktorý charakterný človek by to urobil? Azda Milan?… Ale Samo, ten bludár…“

,No tá mňa dokonale vyučuje!‘ myslí si Milina srdito. ,Káže, ako nejaká zkúsená… A čo mu toľko nadáva do tých bludárov? A čo ju už i toľko sužujú! Či ona chce, aby tak bolo? Nik nemá s ňou útrpnosti. Hľa, dopovedala, čo chcela, a ide, nôtiac si tým krásnym hlasom, pred zrkadlo naprávať si napálené vlasy. Rozvíja sa ako ruža; ah, krajšie ako ruža, a v očiach zvláštny svit. Krása, samá krása celá, a ona aká je už! Z predizby bolo počuť viac krokov a veselé hlasy. Anička s pôvabnosťou svojou obrátila sa k dverám, kto ide, ale Milina zľaknutá ponáhľa sa do ostatnej izbice. Neostane tu, lebo vie iste, že nie ona by sa páčila tým, ktorí prídu. K tomu túži byť osamote a pozrieť sa v zrkadle. Otiliin a Boženin strach ostal jej v pamäti. Zatvorí za sebou dvere a chytro ide pred zrkadlo, pozrúc chvatom doň, a v tom momente zjavil sa jej na tvári výraz ľaku. Naozaj, aká je zmenená! S tvári ako by bol sobral všetky vnady. Líca vpadnuté, len kosť pod očami trčí jej a čelo samá úzkosť a bolesť. Oči vpadnuté a lesklé príliš, ako u chorého človeka. Odvrátila sa a len že sa nepustí zasa do plaču. Aká bola len pred dvoma rokmi, alebo vtedy, keď rojčil za ňou Maliarik! Skoro taká pekná, ako najstaršia sestra Božena. S akou rozkošou a nadšením behávala po izbách a zastavovala sa so spevom pred každým zrkadlom. Život bol samé svetlo a jasot. A teraz hrob celý!

,A to všetko pre Miška Maliarika!‘ príde jej na um a ide oprieť sa do okna v dumách, zachvátivších ju. Čo vlastne spravila tomu človeku? Prižmúriac oči, predstavila si jedno leto, prežité u rodiny, kde chodil i on. A premysliac si všetko, vidí, že vlastne nevykonala tak veľa zlého. On, nízky, počerný mladík, neobyčajne peknej tvári, zaľúbil sa; pravda, stála o to, aby sa zaľúbil. Potom zľakla sa, súc veľmi mladou, keď on vážne ju chcel, a odvrátila sa. To jej celá vina — nič viac. S tým sa skončilo. Jemu našly tetky ženu z rodiny, je šťastný a spokojný — počula. Nezúfal, nezavraždil sa, ani neumrel od žiaľu, a ona toľko trpí teraz. To je veľa, to je nespravedlivé. Keby sa bol zničil…

,A čo robiť teraz?‘ trudí sa ďalej. Tu ostať, tu ho zabudne? To nie, vie iste. Keby ju poslali niekam ďaleko, do cudzieho kraja, medzi cudzí ľud a obyčaje nové, kde by ani slova nepočula o ňom. Ale ostane. Milan ju azda tu nechá, veď ju i tak už nechce.

Medzitým už i slnce zapadlo.

,Naozaj,‘ myslí úplne rozžialená, ,najlepší bol by hrob!‘

Bola už tma, keď opustila izbicu a vyšla k druhým do veľkej prostrednej, kde boli shromaždení. Lampa už horela a celá rodina s cudzím pánom a pár mladých ľudí i slečien obsadli stôl. Živá vrava ozývala sa izbou a smiech, v ňom vynikal okúzľujúci hlas Aničkin. Mladí všetci, slečny i páni, boli ozdobení poľným kvietím; práve prišli s prechádzky, z hory, preto i ich živosť bola taká veľká. Milina nešla, hoci ju zvali. Anička celý chvoj nezábudky mala vo vlasoch, a slečny Švecovské i Adela, čo sa nerada umývala, ešte i po sukni dolu maly z vrbice halúzky napripínané tŕnikmi. A Elena, ktorá bola vážna a skromná, mala halúzku spustenú dolu po nežnom pleci.

,Ako je týmto dobre!‘ pomyslí si Milina vo chvíli, keď vstúpila do izby k nim, ,a ja koľko sa mučím!‘ A podívajúc sa na Aničku, štebotajúcu s mladými ľuďmi, ktorí vyvaľovali oči na ňu, myslí si ešte: ,Ani mak ju nepokojí to, čo mi navravela, ani do umu jej nepríde, že ja môžem sa i hnevať. Pravda, keď nám je život samé slnce, nás cudzie biedy nedotknú sa,‘ dudre nahnevaná a ide sa zvítať s cudzími i Sýkorom. ,A ako krásne sa rozvíja!‘

,Oni kto vie aké milé chvíle trávili v hore, zabávali sa, a ja som plakala celé popoludnie!‘ pohoršuje sa znova, nevediac sa spriateliť a hnevajúc sa vôbec na všetkých. Aby nebola blízo svetla, lebo na tvári iste poznať jej stopy sĺz, šla obzerať k oknu šabľu syna Sýkorovho tam položenú. K nej prišiel Lacko Harkáč, tichý, sympatický mladý človek, ktorého nervóznym robil najmä škrek Ševca a žiarlivým každé slovo Aničke povedané.

Milina vytiahla šabľu z pošvy a obzerala na všetky strany, mysliac, že naposledy i toto železo, ak by chcela, mohlo by spraviť koniec všetkému.

„Je ostrá?“ spýtala sa Harkáča.

„Ráčte probovať!“ zavolal Švec, miesto neho odpovedajúc, a zasmial sa. Ten smial sa vždy, a jeho smiech znel: khi! khi! pričom ukazoval ako ruža ďasná červené. Bol ako vrtielka, krútiac sa dookola, a vôbec chcel byť všade a vravieť všade. Jeho kamarát Chrapeň, ktorý prišiel k nemu na prázdniny, bol nízkej postavy a nos mal dohora vyhrnutý, pristúpil celkom blízko k Miline — on tak robil a myslel si, že je to milé každej, súdiac o sebe veľmi prajne — podíval sa jej do očú rozmarne a riekol tiež ten žart:

„Áno, oprobujte, milosťslečna?“

„Ale ako?“ diví sa ona, trochu odstúpiac. „Iba ak vám hlavu podrežem!“

,Ako si to počína, aha!‘ myslí si popudená, keď iní zasmiali sa na jej spurnej odpovedi. ,Ani ako mak skromnosti nemá!‘

„Prosím,“ zavolal od stola cudzí pán, Sýkora, kde sedel s domácou paňou i pánom, „cti môjho syna sa netýkať!“

„Haha!“ zasmiali sa dookola, mimovoľne pozrúc na syna pri stole sediaceho, ktorý s otcom bol tu na dedine. Hlavu červenovlasú a s dlhým nosom naklonenú držiac nad tanierom, jedol ovocie — len on nebol podperený kvietím — a nedbal o iné. Adela Kriková, čo sa nerada umývala, ináče dievča poriadne, šla Aničke pošepnúť:

„Viete, čo je jeho synova česť? Žalúdok!“

„To je už pravda!“ prisvedčí Anička, smejúc sa, „jie od rána do večera.“ I pripína a napráva kvety po sebe, aby čím väčšmi zvýšila svoju krásu, čo zbadala Milina hneď — a dosť je pekná.

„Keď sme šli do poľa, zjedol za pol taniera medu, mlieka vypil štyri poháre, a už sa zas napcháva,“ - vraví Adela, vysmievajúc sa. „A vy, slečna Milinka, čo nešli ste s nami? Boli sme na laze: bolo tam krásne a príjemne.“

„Bola tam voda s potokom!“ zavolal priateľ Šveca Chrapeň, ktorý rád vtipkoval a vôbec bol veľmi duchaplný.

„A slávik s horou!“ nadpriada vtip Švec, smejúc sa „khi! khi!“ a ukázal ďasná červené ako ruža.

„Prosím, sláviky už nespievajú!“ zavráti ho Anička. „Nie je jar!“

„Pravdaže nespievajú! Veď vy i viete niečo!“ nanosily sa doň všetky veselo, okrem Eleny. Tá, veľmi pečlivá, už niekde po dome chodila dozerajúc.

„Čo nemlčíte radšej, keď sa nerozumiete do ničoho? Sláviky len na jar spievajú.“

„Že už nespievajú, ale zato v hore môžu byť!“ bráni sa on smelo.

„Tak je, pravda je!“ prisviedčaly mu a samopašne prosily potom za odpustenie.

„Bol teda slávik s horou, kvet s lúkou, nezábudky s potokom i vodou.“

„A ešte čo?“ spytuje sa Milina, tajne sa hnevajúc. Akí sú oživení, oči horia im všetkým a líca červenejú. Sú pekní všetci, ešte i pehavý švec, a samý kvet. I izba je plná kvetov, čo doniesli, a vône, a ona mučila sa do večera sama!

„Bola ešte voda s nôžkami slečien!“ ohlási sa Sýkora, ktorý rád mládež vôbec, ale najmä ženské. „Raz slečny zmizly od nás, i našli sme ich po dlhom hľadaní chodiť v potoku po vode. To bolo najkrajšie zo všetkého, uisťujem!… K tomu slečna Mica chytala malé žabky a slečna Adela sa i umyla. I to bolo krásne!“… povedal, významne mihnúc na Aničku, na čo usmiala sa tá i všetci. Potom vstal, idúc k Miline. „Len vy ste chybeli… Ale to železo vám predsa vezmem z ruky. Nebezpečne šermujete ním, ublížili by ste sebe alebo iným,“ a položiac šabľu na skriňu, doviedol ju k stolu a posadil. „I tak vás málo máme medzi sebou. A Elenka kde?“ spamätajúc sa, obzrel sa po izbe. „To je už pravda, že tá nedopraje si oddychu a zábavy. Už je okolo domu. Božské dievča!“

Milina sadla trochu zahanbená. Naozaj, bola sa rozčulila. Totiž prišla Adela k nej ukázať, ako sa šermuje, a jej prišlo na um pozrieť ruky, ktoré bozkáva Samo. Dobre, že ju odvolal, lebo tu bude sedieť medzi staršími a hľadieť len na druhých; i tak nepristane viac k nim, keď je ako štyridsaťročná. To pripomenúc si, rýchlo položila dlaň na čelo, ako by ju urážalo blízke svetlo visiacej lampy, aby zaclonila tvár a nebolo ju tak vidno. Tak hľadí ukonaná na druhých a Aničku, ktorá je najkrajšia.

„Ale ostanete už tu, však?“ spýtal sa jej Sýkora, prerušiac ju a pohladiac rukou jej líce. „Ostaňte.“

„Ostanem,“ odpovie, odtisnúc mu ruku a pozrúc pri tom naň. Nie je starý ani toto, a pekný neobyčajne. K tomu má tú dobrú vlastnosť, ako počula, že veľmi zbožňuje ženy. Ba či i tomuto zdá sa takou ostarenou, ako Aničke?

„Ostanem, aspoň sa zotavím trochu. Strašná som!“ povie a pozrie naň, či nepoteší ju, ako Michal, ktorý hovorieva: „Ako strašne, ste ako anjel!“ Ale tento nepovie nič, hoc pozrel dlhšie, ale zastarel sa do mládeže, ktorá pri okne dohadovala sa opäť čosi so Ševcom. Miesto toho pozorovala ju mať, a ako odclonila dlaň a svetlo lampy padlo na ňu, myslela si:

,Ako sú jej tie líca vpadnuté a na nich červené škvrny, ako u chorých…‘ a pozoruje, či i nepokašľáva. Nevesta Otilka a Božena ju naľakaly nedávno: ,Strašné, strašné, aká je!‘ desí sa a odvráti oči od nej. Ani dívať nebude sa na ňu, bojí sa.

„Khi, khi!“ smeje sa hlučne medzitým Švec pri okne, opretý za chrbtom sestry Mice, rozprávajúc o agentovi, ktorý bol pred týždňom pozrieť sbité pole, „bol taký zbabelý, že strach. Naveky sa len to spytoval, či tu veľa zlodejov jesto. Veru veľa, reku, khi, khi! každý druhý človek je zlodej, khi!“

„No veď ste vy s tým i robili!“ ohlási sa Anička a rad bielych drobných zúbkov, ako perly, zaskvie sa jej v ústach.

Sýkora, veľký zbožňovateľ žien, nezdržal sa, aby nevyvolal, vidiac ich:

„Krajších perál niet!“

„Tu, keď išiel spať do poslednej izby, spýtal sa, či sú mreže na oknách, a potom ich i poobzeral dokonale.“

Dookola zasmiali sa okrem Miliny. Tá len hľadí na nich a čelo jej je samý mrak. Už ani tento dom, ani prítomnosť svojich ju neuspokojí, hľa!

„Čo ste povedali pred chvíľkou, holubica?“ spýtal sa jej Sýkora, lebo videl jej po očiach, že chce odpoveď a dobrú. „Že špatne vyzeráte? To už nie!“

„Khi, khi! Veru!“ rozpráva opäť Švec chvastave, čo Harkáča veľmi urážalo. On nerád mal presmelených ľudí, i začal sa pohrdlive usmievať. „Potom nemal smelosti ani odísť ztadeto, lebo, ako vravím, som mu povedal, že je tu každý druhý človek zbojník, khi, khi!“

„A učiteľ?“ spýta sa Harkáč, naoko vtipkujúc.

„Ó, to je najväčší zpomedzi všetkých!“ zvolal on veselo a pozrel na slečny i Milinu pri stole sediacu. „Khi, khi! lenže ten chce kradnúť srdcia!“ a zašľahol očami na Elenu, práve vstúpivšiu, odetú v červených šatách, ktoré veľmi dobre pristaly jej štíhlej peknej postave a bledej tvári; s tej zaletel očami na Milinu, ktorá je krajšia. Lebo myslel si, keď už Aničku dostať nemôže, z týchto dvoch si vyberie niektorú.

„Dosť nie pekne robiť našej dedine takú povesť!“ povie mu Elena s odsúdením, súc vážna veľmi.

„Veď je to nie pravda!“ šepol jej Chrapeň, kamarát jeho, pristúpiac k nej blízko. A i Sýkora riekol, že ho nehodno počúvať.

„A potom s tým agentom čo ďalej?“ spýta sa Milina, zastarejúc sa. Slová „to už nie!“, Sýkorom povedané, obľahčily jej, ako liek. Úzkosť pomaly začala miznúť s jej čela a tajne hodila pohľadom do zrkadla, či je ako štyridsaťročná; skôr sa bála.

„Zaujíma vás to?“ divil sa jej Sýkora, neveriac. „On len pletie…“

„Nuž ja som musel ísť s ním. Mne, pravda, len to bolo treba, khi, khi! Sberal som sa na Buľu a nechcelo sa mi ísť pešo, na koč zas nemám groší. Jeho cesta tade viedla, prišlo mi vhod, khi, khi, khi!“

„A na Bulevsi čo chcel, povedz!“ skríkne rezko Mica, prehárčajúc brata. „Však slečnám k vôli, však!“ Potom trkoce i ona, čo brat zabudol: „Ešte i cestou všade ho strašil, že je i kočiš dobrý vták!“

„A kto bol kočiš?“

„Ondro Garej, khi, khi.“

„No, jeden z najstatočnejších!“ pohoršuje sa Elena. Ona teraz síce chovala sa velmi skromne; po tieto dni odpravila jedného pytača s Dolnej zeme a myslela si, že jej to za zle majú a treba jej ustupovať každému v dome; ale toto nemôže nechať bez slova. Zbožňovala svoju dedinu rodnú a v nej svoj ľud.

„Ešte i vy počúvate, Elenka?“ povie jej Sýkora. A v hneve nad tým nanosí sa do syna: „Dežo, nejedz už toľko; zasa ti zaškodí, ty neporiadnik!“

„Veď je to zábavné!“ zvolá Milina, ktorej začalo sa páčiť všetko, lebo dostávala dobrú vôľu. Tvár ožila jej a opeknela. Už celkom smelo mece tajné pohľady do zrkadla, a vidí sa nie špatnou. Pritom je tak milo, pokoj, a dobrá vôľa u každého. I do jej srdca berie sa pomaly a neresť mizne. Tá ohava za Samom ako by bola umrela, nič ju netrápi. Tu ostane už naveky, naozaj!

Syn Sýkorov, Dežo, konečne napchal sa ovocia, ktoré pečlivá Elena nasbierala v záhrade, a zfúknuc — na dedine že nemusí sa hľadieť na maníry, — začal si ramená vysukovať a potom radom ukazoval všetkým, aké sú svalnaté a aký je on obor. Aby svoju silu dokázal, odohnal všetkých s prostred izby a začal dolu hlavou na rukách chodiť. Všetci divili sa a uznali jeho spôsobnosť. Sýkorovo otcovské oko horelo oduševnením a hrdosťou, keď hľadel na neho i všetkých, čo to obdivovali.

„Ó, to je nie nič zvláštneho, to i ja spravím!“ ohlási sa Švec, závidiac slávu Dežovu. Spraviac rezko kotrmelec, vystrel nohy dohora ako vidličky a začal s veľkou rýchlosťou behať po rukách sem i ta. Spoločnosť zatíchla, vidiac ho; ale keď mal shodiť visiacu lampu s povaly, potom skriňu prevaliť s Dežovou šabľou, kachle zrútiť, nastal poplach.

„Jajajaj! Pozor! Pozor!“ kričali všetci úzkostlive, utekajúc pred ním, a i starší na diváni vstali a hľadeli naň, čo to bude.

„Lampa, oblok, zrkadlo! Dosť, dosť, dosť!“

„Jaj, moje kvety!“ skríkne Anička a beží k stolíku, kde prevalil veľký pohár s kyticou a voda vyliala sa, kvety rozsypaly po dlážke.

Švec zľakol sa sám, zbadajúc, čo spravil. Skrčil nohy a vstal rýchle, majúc pritom odraziť veľký nos Dežov.

„Pre pána!“ skríkne otec toho a skočil zdesený pozrieť synovu tvár. On hotovil ho za generála!

„Hahaha!“ zasmiala sa mimovoľne rozveselená Milina. „Ešte, ešte prosíme!“ zavolá Švecovi, ktorý zahanbený a stíchnutý sedel už v kúte a utieral si spotenú tvár ručníkom, skrúšený pozerajúc na Aničku, sbierajúcu rozsypané kvety a dudrajúcu pri tom.

„Ešte mi i pohľadnice polial!“ vravela nasršená. „I fotografie!“

Sýkora pozrel na Milinu a za zle mal jej slová, hoci bola ženská, ktoré on ctil.

„Aká je to myšlienka ešte prosiť ho, aby opätoval kúsok. Všetci sme trnuli. Veď i naše nosy sú v nebezpečenstve!“ povedal káravo. „Počkajte, holubica, i vy by ste zle obstáli!“

„Ó, veď ja nemám taký veľký. Môjho by nezačiahol,“ smeje sa ona veselo a chce doniesť Šveca naozaj k tomu, aby opätoval.

„Nie, dosť toho,“ odporuje Sýkora, a obrátiac sa k domácej, ešte vždy peknej panej, vraví viac tej: „Milinka, ako vidno, prichodí do svojej koľaje; samopašiť chce. Prv bola veľmi zronená. Nuž ale, pravda, kto je zalúbený…“ doložil, obrátiac sa k nej.

„Ja zaľúbená?“ diví sa Milina a smeje sa, ale tvár zaleje sa jej horúčosťou. „Nikdy som nebola!“

„A kto teda, ak vy nie? Pravda,“ napráva sa, zvláštnym pohľadom pozrúc po slečnách, lebo bol veľký ich zbožňovateľ, „všetky tieto sú zaľúbené, vyjmúc Elenky; ale vy ste po desiaty raz… Alebo tak prečo ste smútili, holubica?“

,To je podivné, ide mu povedať!‘ „Keď je dievča len trochu von z koľaje, už je zaľúbená. A to môže mať i ceľkom jednoduchú príčinu, na príklad —“

„Je lačné!“ zavolal Švecov priateľ, nedajúc jej dopovedať. Dosiaľ pomáhal Aničke sbierať kvety a šeptal kadejaké zlé veci o Švecovi zo žartu. Teraz zastarel sa sem.

„Alebo smädné!“ doplnil Švec, zabúdajúc už, čo spravil.

„Alebo smädné…“ opätuje Sýkora, hoci oboch tých nemal rád, a pozerá po izbe, hľadajúc očami Elenu, ktorú najradšej mal zo troch sestier. Zacítil — dobre, že sa pripomenulo — že chce piť, a i druhých počastuje zvláštnym a starým vínom, ktoré so sebou nosieval všade pre slabý žalúdok.

„Kde ste, božská Elenka? Vás hľadám, pečlivú. Dajte doniesť, prosím, poháre, napijeme sa z toho, o ktorom nedávno povedala tu Milinka, že by i mŕtveho vzkriesilo, keby sa ho mohol napiť. Však bude sa vám páčiť?“ obráti sa ľúbezne k domácej panej, i k nemu a všetkým.

Domáca pani, vždy krásna ešte, usmiala sa, krútiac hlavou; ani domáci pán neukazoval veľkú vôľu. Víno Sýkorovo bolo veľmi tuhé. Ale mladí ľudia usmiali sa radosťou; oni mu ešte i kradmo pili a fajčili cigary. Potešení čakali príchod vína a Eleny s pohármi.

„Vás chcem rozveseliť. Čo vám bolo naozaj?“ obrátil sa Sýkora k Miline. „Myslel som, že už váš oheň celkom zhasol. A to by bola škoda!“

„Mňa obveseliť vínom?“ diví sa ona a zapáli sa zasa celá. Skúmave dvíha zraky na neho. Tento pán, hoci je príjemný, lebo ich zbožňuje, má divné reči. „Nedostala som ešte takej lekcie, ako dnes. Povedali mi, že som ako štyridsaťročná!“ povie a zabolelo ju to zas, i pozrie na Aničku s výčitkou a hnevom. „Nič, nič!“ rečie rýchle, spamätajúc sa, keď vidí, že ju pozoruje, diviac sa. I berie sa k stolu, kde Elena, pečujúc o dom, vysluhujúc bez rozdielu ochotne každého, kladie poháre po stole. „Piť sa bude teda?“

„Oho, nie sa tak ponáhľať!“ na to Sýkora, usmievajúc sa. „Ja som myslel, že je už po jej ohni, a hľa!“ vraví a pristúpi, aby ponalieval. Ona čiahla za jedným, neodpovediac.

„Nie, ešte nie — zdravicu!“

Milina rýchle berie ruku zpät, spamätajúc sa, a skryje za chrbát.

„Počúvam.“

„Vy budete, holubica.“

„Zasa ja? I nedávno som ja vravela! To nejde, radom budeme. Anička, poď ty; alebo ty, Elena; alebo slečna Ad-, Mica,“ napraví sa, mena Adely nechtiac vysloviť schválne, pre zababrané ruky, ktoré Samo bozkáva. „Alebo vy, páni. To je zvláštne, na nás potisnúť!“

„To len žart, milosťpani; neráčte zazlievať,“ obráti sa Sýkora k domácej panej, aby trpela ich zábavy. „No, holubica, len vy… zabavte!“

Milina sa zasmiala. Tak teda ona má zabaviť a nie ju. Ale nedbá, prichodí do dobrej vôle a oduševnenia. Už ju nebolí, že je Anička najpôvabnejšia, ani že sa Elene hocktorá nevyrovná, ani že Samo Adele zababrané ruky bozkáva, nič… berie pohár, smejúc sa, a zrak ligoce sa jej opojený, pozerajúc po všetkých prítomných zvedavo a so smiechom okolo stola.

„Pán, pán!“ začne samopašne a pozrie i na rodičov, či sú im tváre nie zachmúrené, „pán Sýkora, vám vravím…“

„Khi, khi!“ pučil sa Švec za chrbtom sestry, ukazujúc červené ďasná. Sýkora však vstal ochotne, založil krížom cez prsia ruky, stávajúc sa vážnym.

„Počúvajte, božská Elena, nejdite!“ vravel, zbadajúc, že tá na prstoch berie sa preč. Dom, tamvon ponechaný len na čeľaď, ide pozrieť na chvíľku. No počujúc Sýkoru, zastala vo dverách, oprúc štíhlu postavu o vereje; poslúchla ho. Sýkora páčil sa jej nadmieru a myslela si, keby ten na Dolnej zemi taký bol, nebola by mu dala košík.

Nastalo ticho, každý hotový počúvať a smiať sa. Švec pučil sa už hneď a jeho ďasná leskly sa na zuboch popredku vyškerené. Vidiac to Milina, odvrátila tvár, aby sa rozosmiala.

„Ale čo to vystrájaš?“ zavráti Milinu rozmrzená mať. „Aké to robí šialenosti zas! Zkazí sa celkom na Matúšovej, kde málokedy bolo staršieho človeka v spoločnosti. A tento starý mladec ich ešte nadáva a sám hotový je blázniť sa s nimi. I minule sa ani do kože nespratala.“

Milina, smejúc sa, sadla hneď a, pijúc z pohára, počúvala dychtivo, ako Sýkora odobruje mať rečou:

„Veľkolepé dievča, samý duch a oheň. Mať inakšiu výchovu a nie dedinskú, bývať inde, nie v tomto zákutí, ale vo veľkom svete, bola by zbožňovaná a ľúbená od mnohých. Áno, áno!“ dosviedča ohnive, keď matka nič neodpovedala, len sa usmiala. „Aká škoda i všetkých vašich dcér. Dosť som žien videl, ale veľkolepejšej, ako je Anička, nie. A Elenka, tá je zrovna božská…“ tu pretrhol si slová, v pitvore zabrechal pes a ozvaly sa rezké kroky. To je už Milan, vracia sa z mesta. Slečny utekaly k oknám, či nevidia i vozov s nevestiným náradím, a Švec priskočil k dverám a otvoril ich do korán.

Milina rýchle zašla za druhé a zľakla sa. Tvár jej zbledla a srdce sa zachvelo. Či naozaj ostane tu a Milan odíde sám?

Milan, pozdraviac sa, shodil svrchník rýchle, ako bola jeho obyčaj všetko rýchle robiť, a sadol k stolu s druhými. Elena doniesla mu čistý pohár, aby zapil si i on. Mal úmysel poshovárať sa o svojej svadbe, ale vidiac, že je veľa cudzích, nechal tak, že príde radšej osobitne niektorý deň. Teraz musí sa i tak ponáhľať, vozy idú za nimi. O pol hodiny bral uz svrchník zas a, zapínajúc rýchle, s podivením pozrel na Milinu, stojacu medzi druhými, prečo sa nehýbe i ona.

„No, ber sa, Milina!“ riekol jej.

Všetci pozreli na ňu, i domáci i cudzí, Anička i prosebne, a ona rýchle, so zimničným chvatom ide pre klobúk a golier. A schystajúc sa, odoberie sa napochytre, ako by nechcela im dať času ani k slovu prísť, a letí za Milanom ako víchor.

Domáci mlčky vyprevadili ich z domu i na ulicu a hodili rukou za Milinou.

„Tej už nič nespomôže!“

*

„Ja do večera nedožijem!“ tvrdila si Milina od rána už tisíc ráz vo veľkom zúfalstve. Dnes vydržiavajú mena Ovickovci, kde sú i oni pozvaní, a jej je zabránené ísť, ak Milan nepôjde. A že by Milan išiel, o tom ani myslieť nemožno. Ani mu na um nepríde, čo je dnes. Bol vo fílii Kropačke, potom poobzeral gazdovstvo celé, faru, izby, kde a čo sfušovali murári — na príklad obloky sú zkazené rozhodne, nízke; potešil sa v náradí nevestinom, obzrúc ho, či sa nejaká chyba nestala na ňom, ako prišlo, a teraz sedí v izbe na diváni a fajčí, oddychujúc celkom na pokoji. Fara je už hotová, náradie tu a o pár dní príde i túžba jeho. Teraz už po práci a lopotení nasledovať bude oddych a dni dobré.

Milina stojí na chodbe pri kvetoch, polievajúc ich, a nevie si rady so sebou. Inteligencia odišla k Ovickovcom okrem „dvora“ všetka a dedina zdá sa jej taká pustá a otupná, ako by viac ľudí ani nebolo na svete. Chodí, ako by ani nie pri sebe, ubitá a skormútená úplne, obzerá to i to, obišla dvor a záhradu celú dookola i tri razy a nič nechápe. Pred polhodinou bola na cintoríne u interesantného hrobu, kde položila kyticu voňavých kvetov, potom i u tetky Terezy, ku ktorej každý trpiaci sa uchýlil, a nič jej nepomôže. Stiera čelo i oči jedno za druhým, lebo všade, kdekoľvek uprie svoj ťažký zrak, vidí Sama. Ten totiž, ako by ostatné týždne chcel dokonale použiť, naveky je v jej blízkosti. A to ju tak pobláznilo, že je celá rozobratá a temer chorá. A všade vidí jeho beľavú hlavu, oči, a čuje jeho reči. Dvor je plný ním, i chodba i dom i všetko, kde sa obzrie, a cíti blízkosť jeho zreteľne. Áno, áno, tu je, tu na tomto mieste, pri nej, tu stojí blízko, ako tôňa, ktorej sa nestrasieš. Zachveje sa a spamätá, poobzerajúc sa dookola. Jeho nikde. Neznesiteľná túžba zopne sa v nej. K nemu, k nemu!…

„Musím ísť, ja musím, a čo ma smrť tam čaká!“ tvrdí s horúcim dychom. I zdá sa jej to takým potrebným, ako by jej spása závisela od toho. Pery sú jej vyschnuté od horúcich výdychov, oči horia od nepokoja a túžbou skoro zamiera. Už nemôže byť bez neho ani chvíľky, a dnes nemá ho vidieť celý deň!

„Kam ideš?“ spýtala sa brata, ktorý s paličkou v ruke vyšiel z domu a berie sa na lúku pozrieť kosienok i ženy-hrabáčky. „A zaveľa budeš?“

Anča od rána je na tráve, a ona ostane sama doma? Milina zľakla sa toho a pozrela dookola, čo teraz bude s ňou. A naozaj, ako zavrely sa dverce za ním a ona ostala sama, navalila sa celá sila citov, že jej zhučalo v hlave. Chytro stiera dlaňou čelo, aby odohnala to, a užasnutá berie sa dnu. Tam chvatom hľadá prácu, že ňou zaženie ten príval; ale len čo prisadla k robote, čosi vo vnútri, akýsi nepriateľ, zhubca či čo, zopälo sa a vzbúrilo zas. Milina, hryzúc si pery, pritisne dlaň na oči a hlavu dá do vankúša divána. No o malú chvíľočku vyskočí, hodiac pletenie na zem, a ako bez seba začne trhať a metať šaty so seba, ako by chcela tým zbaviť sa i toho zhubcu. Potom zľaknutá, čo robí, pomece ich rýchle na seba zpät, ale vrenie neprestáva.

„Čo chceš?“ skríkne nahlas, zmäteno dýchajúc. Čo si počať, kde skryť sa pred týmto požiarom? A Milina zrazu oddá sa do svojich vlasov. „Preč! Von, von!“ skríkne zatým, spamätajúc sa, a uteká, bojac sa samej seba i tej izby i všetkého, hľadať kohokoľvek. Na dvore sotrela znojom sperlené čelo a, vydýchnuc na čistom povetrí, slzy obľahčenia zalialy jej oči. Obzrela sa dookola. Za dverkami na ulici bolo počuť živú vravu viac ľudí. Milina, pozerajúc ta, rýchle poutierala si oči, čakajúc, čo je, kto je. O chvíľu vstupoval brat do dvora a s ním hŕbka inteligentných ľudí. Milina zdvihla dlaň nad oči vlhké ešte, ako by ju urážalo slnce, a šla, poznávajúc ich, v ústrety. To je Švec s dvoma sestrami, Adela Kriková, Lajo Sokol, ktorý ju nemohol vystáť, a ešte jeden známy starší pán so ženou. Miline tvár zmenila sa a vystúpil na nej výraz ľúbezný.

„Aá…“ zajakla sa ešte od pretrpených múk. „Vitajte; kde ste sa vzali u nás?“

„Ideme pre vás,“ vraveli tí. „Poďte s nami k Ovickým!“

„Neodoprite nám, ako tu pán farár!“ zakričal Švec, a ponáhľa sa k jej ruke, aby jej ju bozkal, čo ona nedovolila. „Poďte, poďte!“

„Ja?“ pozrela na prišlé slečny, odeté v ľahkých šatách, dobrá vôľa len tak sršala z oživených tvárí, i na brata, ako by čakala odpoveď.

„Áno, pre vás,“ povie i elegantne nedbalý Lajo, ktorý ju nechcel. „Bez vás nepôjdeme, však, slečny?“

„Ak ideš i ty, Milan…“

„Divné!“ povie ten nevrlo a dlhšie pozrie na jej tvár. Dnes ho už i tri razy volala, a že nešiel, povedala mu, aby nebol pyšný, kňazovi sa to nepatrí. Nebolo mu milé, že ju prišli volať — a odvolajú ju iste — ale čože robiť s ňou. „Ty, ak chceš, choď len; neváhaj, ale sa rozhodni rýchle. Alebo alebo… Pošlem pre Iru!“ vraví hneď na to. Ira kázala sa volať; totiž len tak chcela ísť, ak Milina pôjde. „Nech sa vám páči dnu.“

„Anna, sem sa, sem!“ zavolal slúžke, obrátiac sa k dverkám, ktorými tá teperila batoh trávy, väčší ako ona sama, a nevedela sa spratať cez ne, čo ako probovala, dudrajúc pritom. „Dolu ten batoh a choď k slečne Ire, aby sa jej páčilo ísť na Mrenkovo, že i naši pôjdu… A ty sa obleč rýchle!“ riekol sestre energicky, klopiacej zrak pred ním. Zbadala totiž, že od nejakého času ju pozoruje potajme a s akýmsi strachom už i on.

„A večer príďte, neostaňte na noc. No, možno, ak sa nič nestane, prídem pre vás,“ doložil, čo Miline dalo krýdla a ona odbehla obliecť si rýchle, rýchle biele šaty s čipkami, ktoré najradšej mala. Ale slúžka im neodpustila.

„Diabli ich sem dotrepali,“ zašomre, shodiac batoh s chrbta, keď vošli hostia, a utiera si kropaje znoja s červenej peknej tvári. Nemôže zniesť, keď slečna odíde z domu, lebo vtedy musí variť i pánovi, a bojí sa, že zle navarí. K tomu na noc ide sa chlieb piecť.

O štvrť hodiny Milina už bola oblečená a i Ira v čiernych šatách — umrela jej stará mať nedávno — prišla hneď. Milan s chladnou tvárou odprevadil ich k cintorínu — i tam mal kosienok a hrabáčky, a oni, prejdúc sožaté pole, sišli dolu zelenou, ako sparnou horou do doliny, kde rozvlečená na veľkom kuse bola fília Mrenkovo. Ovického dom je pri briežku nad potokom, krížom dedinou tečúcim, a je krytý čiernou slamenou strechou, mochom zarastenou. Je malý a veľa hostí, dnes nashromaždených z celej doliny, sotva sa prace doň. Keď hlúčok s Milinou prišiel, práve doobedúvali a boli veselí nevýslovne. Všetci sa potia v sparnej izbici, páni od pitia vína, panie od pôžitku zábavy a dvorenia pánov. Na diváni za stolom sedí veľkooká a ťažká pani Dupkanová, krstná mať Jablovskovcov a peknej Hermínkina, ktorú Samovi natíska. Rozložená je veľmi komótne a oči veľké ako jablká pasie po prítomných, sediacich okolo. Pri nej napravo jej krstná Hermínka s našušoreným účesom, peknou okrúhlou tváričkou. Na druhej strane hrdá Kamila s tvárou, ktorá prezradzovala, že nielen nad sebou, ale i nad inými vie panovať. Na konci stola medzi inými pánmi sedel Samo a veľa pil. Bol celkom premenený od toho, i vravel veľa, ako vždy v taký čas, žartujúc nesmierne, ľúbezno a milo búchajúc dve na tri a všetko samú hlúposť.

Domáca pani, skromnušká a tichá, ponúkla prišlých do izby a ztade do druhej, malej, poskladať sa. Hostia vstúpili, a Milina, len čo prekročila prah a videla ich i zavialo ju sparno, i hneď zacítila akýsi chlad a tušila, že pomstia sa za to, že prišla. Pozdraviac všetkých jedným slovom, hneď šla do druhej izbičky za domácou paňou, poskladať klobúk i golier. Ira za nimi; ale druhí vľúdne šli pozdravovať sa osobite s každým. „Čože sú tie dve také divé?“ povie na to velkooká pani Dupkanová, ktorá mala povesť ako jazykom klebetným obdarená. „Čo tak utekajú? Ani sa nám nejdú predstaviť.“

„Naozaj, divé,“ dosviedča i Kamila a hnevom jej svietia čierne oči s vyhrážkou. Miline toho neodpustí. Ako vidno, tá bude tu nejaké divy robiť. Čo neostala doma? Veď vravela, že nepríde, lebo jej zakázali. A tá žaba Ira všade za ňou. Že tá prišla, Kamilu najmä popudzovalo. Má smútok, pred pár týždňami jej umrela stará mať, nepatrí sa jej chodiť po zábavách; k tomu boly sa pohnevali čosi už týždeň.

Samo tiež zapáli sa pre Milinu, a za trest nevzal v známosť, že prišla. Veľmi ju prosil síce, aby šla, lebo len tam môže sa on dobre cítiť, kde je ona. No srdce teraz popudilo sa mu proti nej. Vidí, prišla sem, aby trucovala a scény robila pre neho. Hľa, ani nesadla k stolu na núkanie domácej panej, ale, tváriac sa milou a veselou, vyšla za ňou do kuchyne. Ten vzdor jej spravil ho zrovna zatvrdilým. Čo si myslí to dievča a čo prišlo za ním? Čo jej je on? Je to jednak na zlosť… A sľúbil jej on niekedy niečo, dal slovo? Že sa zahrá vše s ňou, ešte si ju nevezme; a keď dovolí so sebou pohrávať, jej vina. Lebo by už mala mať rozum…

„Stano!“ rečie veliteľsky jednému černookému mladíkovi, ktorý bol rodina Lajova, a otrčil biely dlhý prst na fľašu, plnú vína. „Daj ho sem. Tam pri vás sa nijako nemíňa, obšivkári!“

Nalial sebe i druhým, štrngol o Herminkin, keď bol pozrel na ňu vrelo, a vypil na dúšok. Potom začal nôtiť pesničku akoby žartom:

„Nechodil som za ňou…“

„Ty grobian!“ zavráti ho žartom Vážecký, červený tiež od spary. „Čo spievaš pri stole, nie sme na svadbe!“

„Veru, Samo!“ zastarie sa i Kamila, ktorá pochopila jeho rozpoloženie ducha, a bála sa, že vyvedie čosi nedôstojného seba.

„Ticho!“ zahriakne ich on. „Kto mne zabráni?“ a nakriani sa k Hermínke peknolícej, s ktorou si tykal — boli rodina. „Ty však dovolíš?“

Všetci cítiac, že je on duševne nad všetkých, nemiešali sa doň už. Krstná mať Dupkanová, ktorá každého ohovorila, kto jej pred oči prišiel, pozerala už bokom Hermínku, či je dosť pekná a či očarí dnes Sama, lebo ju preto doviedla. Uspokojená zakývala tučnou hlavou. O koľko je krajšia, ako tá vycivená a nadutá Milina! Tej sa nemajú čo báť. Ale Margita! Počula od Kamily, že si už i dopisuje s ňou.

„No však sa i tej sprostíme nejako!“ pomyslela si s dobrou nádejou.

Po obede všetci vyhrnuli sa do väčšej izbice na druhom boku. Tam boly okná otvorené a čerstvý vzduch prefukoval krížom, čo všetkým dobre padlo. Tam mal byť tanec, všetko z izby bolo vypratané, okolo stien lavice a stolce nanosené. Jedni i hneď posadali na ne, druhí začali sa prechodiť, a mladí ľudia obstali troch muzikantov z dediny, ktorí v kúte pri dverách sa složili a začínali všakovak pesničky a nemohli začať. Krstná pani Dupkanovej, ktorú táto nepustila od seba ani na krok, aby videla stále, aká je, chodila ako páva. A naozaj, Hermínka bola pekná. Tmavo-belasé oči ležaly jej hlboko a pleť tvári jemná ako pavučinka. Len pošmúrny výraz okrúhlej tváričky zdal sa zatieňovať jej krásu a dával výraz záhadný, tajomný. Keď videla pri otvorenom okne sedieť Milinu, od ktorej Ira za svet by sa nebola odstúpila, chcela k nej, ale krstná mať schvátila ju nazpät, šomrúc jej čosi. Za nimi kráčala Kamila hrdo po boku Vážeckého, a jej čierne oko samý jas a sebavedomie. Ani nepozrela na Milinu, ako by to ani neboly tie dievčatá, ktoré nemôžu jedna bez druhej byť. Chcela ju potrestať za jej chovanie hlúpe a naduté, a radšej sa k Hermínke pripojí. Po kútoch sedeli starší páni, spotení od vína, a mladí pozerali po slečnách s jednej na druhú a nechceli k fľaši, ktorú doniesol naoko večne smädný Harmančok, chcejúci si štrngať. O niečo pozdejšie prišiel i Samo Jablovský. Zaostal bol, dišputujúc sa čosi s Lajošom v stolovej. I pozrel dookola sebavedome, schválne obíduc biely zjav Miliny — lebo čo jej bol sľúbil kedy? — a zavolal:

„A to je čo? Hrať! Kde ste, hudci?“

„Veľkolepá banda národná!“ povie potom s úsmevom nežným mladým ľuďom, a že aká originálnosť pri takej tancovať. I berie ružovo odetú Hermínku zpod ochranných krýdel krstnej mamy. Všetci rozišli sa s prostred izby, spraviac im miesto, a posadali na lavice. I začali sa prizerať, a on, cítiac, že ich obdivujú, prišiel do oduševnenia a rozohnil sa hneď. Trhol hlavou pyšne a búchal podošvou o dlážku, štíhle nohy dvíhajúc vysoko, a pritiahnuc náružive tanečnicu k sebe, začal sa krútiť.

„Ako im výtečne ide!“ štopla Ira Milinu, ktorá mala odvrátenú tvár a začala sa shovárať s Lajom, k nej si prisadnuvším.

„Kedy bude váš sobáš?“ spytovala sa beztoho, aby na to myslela naozaj, lebo duchom je i ona pri tancujúcom páre. ,A čo by i ja probovala hľadieť na nich,‘ pomyslí si po štopnutí Irinom a obráti tvár. I zadíva sa na jeho štíhlu postavu, nohy ako sa rezko šklbú pri ružovej sukni Hermínkinej, potom pozrie na jej peknú, ale pošmúrnu tváričku a napokon naň. I vstane, pozrúc dookola za iným miestom, nevediac vlastne, ako jej je, a chcela preč.

„Ech, čo sa budeme tu dívať po daromnici,“ povie v tú chvíľu Vilo a slezie s okna, kde počúval dišputu dobre rozveseleného Harmančoka, i šiel k Miline.

„Nech mám šťastie, drahá, milá, krásna Milinka!“ oslovil ju podľa svojej obyčaje.

„Ale…“ Milina zamĺkla a splietla sa. „Vám tanec škodí. Zasa vám bude veľmi srdce búchať. Viete, ako nedávno?“

„Keď s vami budem tancovať, nech búcha…“

Milina šla, opustiac Iru čiernoodetú, ktorá ju nevďačne prepúšťala od seba: teraz už nemala ku komu prisadnúť. Pavluša neprišla, s Kamilou sa pohnevaly, a od Dupkanovej utekala na siahu, kto vie prečo.

„Haj, haj, haj!“ kričí Samo rozvírený a oči horia mu vášnivo. Zašermoval rukou nad hlavou víťazne, usilujúc sa čím najviac do blízkosti Miline, ako by ju chcel dráždiť. Lebo vie, že dobre neumrie od žiaľu. Ale on nedbá. Tak jej treba, keď berie jeho dvorenie vážne, ako nejaké šesťnásťročné dievča. A prehadzujúc Hermínku s boka na bok, ako pierko, v bujarej vôli trepe podošvou o dlážku a tisne sa k Vilovi a Miline, akoby jej na výsmech.

„Zle je tu, dusno,“ rečie Milina tanečníkovi, „priestor malý. Nemohli by sme ísť na dvor, ako vlani? Bolo by príjemnejšie.“ A nečakajúc odpovedi Vilovej, pristaví tade idúceho domáceho pána, ktorý pchal sa poza páry a uhýňal, aby sa mu nejako nedostalo štopnutia lakťom niektorého alebo opätkom rozohneného Sama.

„Na dvor? Ak sa páči, hneď,“ odvetí ten ochotne, lebo Milinu mal rád, a vracia sa tou cestou, ktorou prišiel, nazpät k hudcom.

„Čo je to, Vilo?“ skríkne Jablovský, zbadajúc, o čo ide a tušiac, že to chce Milina. „Nič! Tu ostaneme! Na dvore je zle tancovať, sú jamy. Miško, Ďurko, Janko, či ako vás volajú, sadajte a hrajte!“ velí, podlhovasté sivé a pekné oči rozhadzujúco uprúc na muzikantov, a tvár mu je užaslým chladom poliata. Milina bude rozhodovať! Ona je hlava zábavy, a nie Hermínka! I stojí v prostred izby vypätý, ako stĺp, kým sa mu vôľa nevyplní, a Hermínkine ramená obvinuté sú mu okolo šije okúzľujúce.

„Blázon!“ šepne ktosi do ušú Miline. Ona strhla sa a videla Iru. Ide sa napiť vody, smädí ju veľmi v sparnej izbici, a i tak nemôže strpieť v svojej zlej vôli nadúvanie sa Sama. Obe zasmialy sa nahlas mimovoľne na tom. Samo počul ich smiech a urazil ho. Myslel si, že jeho vysmieva Milina, no ostal chladný a dôstojný. Pozná on už ten smiech Milinin. Keď sa ukazuje najveselšia, žartuje príliš, smeje sa veľa, vtedy srdce mučí ju najväčšmi. Pozná ju tak, že vie i čo myslí, čo cíti, čo je s ňou; veď je deň po deň u nich, lebo sa mu zdalo, že je ona najinakšia. No teraz vidí už, že sa mýlil, i nebude robiť, čo mu nadiktuje. Nie mu je snúbenica, že by azda na iné ani pozrieť nesmel!

Vilo zaviedol tanečnicu k oknu — zaveľa nevydržal jednak — a sadol k nej, utierajúc si zbledlú podlhovastú tvár. S druhej strany prišiel Lajo, čo sa ženil, ale obrúčku nosil len vo vačku, a ako si sadol, Miline hneď prišlo do umu, že nedostala odpovedi na svoju otázku, kedy bude jeho svadba; no prišiel Vážecký pre majstra svojho a odviedol ju, robiac jej v tanci utlmené výčitky, že čo sa tak divne chová a pyšne. Zatým dostavili sa mladík, čo ho Stanom volali a mal čierne oči, a Švec. Keď videli, že Samo neuchne sa o ňu, obkolesili ju oni. Konečne zunovali všetci a posadali, oddychujúc a utierajúc vypotené tváre, len Samo ešte nepustil Hermínku. Jej tvárička horí celá i čelo pod našušorenými vlasmi a jemu cíčkom tečie pot po sluchách, no nie mu je dosť ešte predsa a tanec trvá i dve hodiny. I hudci prestali hrať jedno tri razy, lampy pozapaľovaly sa — prišla tma do izby — a on tancuje ďalej a drží svoju tanečnicu náružive, ako by sa bál, že mu ju niekto odníme.

„Ďalej, ďalej!“ volá hudbe a krúti sa vždy pred očami Miliny, ako by ju vysmieval.

„Môj Samo sa rozveselil,“ bolo počuť striebrozvučný hlas Kamilin a šla prisadnúť si k Miline zrazu, odženúc Vila, i pozrie, akú má tvár. Teraz azda už len uverí, že ju Samo nemiluje naozaj a nebude sa viac šialiť za ním. Lebo ju ľutuje a na svedomí cíti jej trpenie.

Milina neodpovedala. Práve ju potrhla Ira za rameno zpoza chrbta Lajovho, hnevajúca sa, že jej presadajú miesto. No nepovie im zato nič, Kamile prihovoriť sa jej vzdor nedopustí, ani Lajovi sa jej nechce vravieť, je veľmi zunovaná. Jeden mladý človek v krpcoch a vyšívanej košeli hľadel na ňu už od večera naveky a veľmi sa mu pozdala, hoci mala i zunovanú tvár. Ľutoval ju, že nemôže tancovať — i berie sa k nej, že ju pobaví. No v tom momente presadla Milina k nej, a on ostal pri okne, čakajúc na príhodnejšiu chvíľu. Milina, vyhriata od veľa tanca — čo nezdalo sa Samovi, lebo keď on pohrdol ňou, mal každý — stierajúc vypotené čelo, pozerala zpod obočia na tancujúceho dosiaľ Sama. Vidí, tvár mu je sklonená k tanečnici a ústa drží trucovito stisnuté. A Milina, ako hľadela naň dlhšie, zbadala zrazu nepekné jeho, do hola ostrihané temeno, že je stlačené do čela. Odtrhnúc zrak nasilu od neho, pozrie po izbe. V srdci vzmáha sa jej divný cit a či necit. Nič jej je, že on tu sa svíja s inou, nepohne ju to, ako by bola z kameňa. Nechápe sama seba.

„Čo vám je?“ spýta sa jej Lajo, ten, ktorý ju nemohol vystáť, vidiac jej vzchopenie sa.

„Nič; prečo?“ na to ona a sadá opäť. I kloní čelo do dlane a sťahuje obočie v starosti nad sebou.

,Ozaj,‘ príde jej do umu, teraz vidiac vlastne, kto sedí pri nej. „Dávno som chcela spýtať sa vás o niečo, vlastne prosiť. Ukážte mi podobizeň svojej snúbenice. Vravela Kamila, že ste jej ju ukázali.“

„Prečo ju chcete vidieť?“ spýta sa ten akosi nevďačne a obráti hlavu k nej.

„Len ukážte. Ako by na také niečo nebol človek zvedavý?“

,Oj, ako trieska tou podošvou!‘ myslí si, pozrúc bokom na Samove, pred ňou sa točiace nohy, a zrazu stalo sa jej to urážlivým. „No, neukážete?“ povie Lajovi.

„Neukážem!“ odvetí ten a díva sa s hnevom na Milinu, skúmajúc jej tvár. „Nemám jej pri sebe.“

,A tie napnuté oči, vyduté!‘ myslí o Samovi ona. ,V nich akési opojenie, spitie rozkošou, či čo…‘

„Oj, prečo nie. Kamile ste ju ukazovali, vravela!“ povie Lajovi, spamätajúc sa, že s tým sa shovára. „Ja prosím…“

„Konečne!“ vetí ten srdito. Narovnáva sa — on totiž naveky nedbalo sedel, ako veľkí páni — pokutal vo vačku kabáta a vyňal knižku. Pokutal i v tej a, najdúc fotografiu, pozrel na ňu a podal Miline. Ale prvej, než by ju ona bola dobre obzrela, vyňal jej ju rýchle z ruky a bez povedania slova vstal a šiel preč. Milina, duchom i tak pri Samovi, spamätala sa len, keď jej ostala ruka prázdna a on už bol pri dverách. Zadivená pozrela za ním.

„Ten sa nahneval, a prečo?“

„Nie je pekná tá, čo si ju berie, preto je taký srditý!“ vetí Vilo, sadajúc na jeho miesto k Miline. „Ale nechce slovo rušiť, bohatá je, i ľúbi ho ona veľmi,“ povedal, keď Milina riekla, čo si ju teda berie.

„Krása s mladosťou pominie. Divný je, keď na to takú váhu kladie,“ vraví Milina a chce povedať, že divná je i ona, keď ľúbi takého, ktorý ju nechce. No tu prišla jej na um ona sama a zasekne sa jej reč. Vstane, pozrúc po izbe na spotených tanečníkov i na Sama, ako na cudzieho, a vyšla von. V druhej izbe pýtala si od domácej panej vody a, napijúc sa, vyšla na dvor.

Noc nastala úplná, čo nik nezbadal tam dnu pri tanci, a hviezd miliony vyšly na nebo. Veľký mesiac vychodil zpoza zvonice na vŕšku čnejúcej a oblieval okršlek svojím bielym lúčom. Za dvorcom malým je sad so stromami širokokorunnými a za sadom potok, deliaci dom Ovického od dediny. Voda šumí a hukoce dolu dedinou a ligoce sa i beleje v mesačnom svetle. Povetrie je vlažné a teplé a cvrčkov ostrý a piskľavý škrekot zaznieva od kosienka nižšie skoseného. Vtáka už nepočuť, len keď zaveje vetrík, donesie klopanie mlyna s konca dediny.

„Mohli sme dávno vyjsť sem!“ povie Ire, prišlej za ňou, a obzrie sa za lavicou, kde by sa posadily ako mak, no nebolo. „Ako je krásne a dobre tu, a tam dnu taký prach!„

,Nie div, keď ten tak trieska podošvou!‘ pomyslí si Ira, no nič nepovie.

„Áno, utešene je tu!“

Milina rýchle skrútla hlavu: hlas nebol Irin, ale mužský. Černooký mladík Stano stál za nimi.

„Oh, slečny, nieto krajšieho ako hviezdy a oči ženské!“ i vzdychol dojímavo.

„Ozaj?“ diví sa Milina, obzrúc sa naň mimovoľne veselo. Ira len štope ju od boka lakťom.

„Slečna Milinka, ja bol som u vás raz.“

„Áno, pamätám i ja, suplikovali ste.“

„Vtedy som chodil do tretej preparandie, teraz do štvrtej, a o dva roky sa ožením.“

„Čo vravíte?“ povie prekvapená Milina a zasmeje sa, dlhšie pozrúc naň.

Ira štopne ju opäť, šepnúc: „Opitý je.“

„Ó, ja by sa i hneď ženil!“ vzdychá mladík a pristúpi bližšie k Miline, aby bozkal jej ruku, ktorú držala poza chrbát ľúbenej Ire. Ona, zacítiac teplé mäkké pery na svojej ruke, pozrela zadivená a odtiahla si ju.

„Odpusťte, ale nieto milšieho, ako ženská ruka!“ ospravedlňuje sa on a chytá jej druhú, a keď tú skryla, siahol opäť za prvou, že Milina mimovoľne rozosmiala sa, a zunovaná Ira, lebo nemohla tancovať, tiež.

,Opojili to chlapča!‘ myslí si Milina nenahnevaná, ,a už nevie si rady so sebou.‘ „Poďme dnu, nazpät.“

Tu trepol niekto mladíka od chrbta na plecia. Obzreli sa, a Stano sa zľakol, ako pri zlom dolapený. Za ním stál Lajo, čo sa ženil, jeho blízka rodina.

„Čo to pletieš, žaba? Jazyk za zuby!“ Prišiel bol nezbadaný zo sadu a počul Stana, ako hrá si na veľkého. I zavracia ho už.

Stano odstúpil zahanbený, ale iskriace oko jeho prezradilo, že mu srdce vrie. Keď ztratil sa v izbe, Lajo obrátil sa k Miline.

„Ráčte ísť do sadu, tam je utešene, a tam ich je i viac,“ povie a srdito odstúpi od Miliny, ktorej prišla na um fotografia a jeho hnev, vidiac ho, i prizrela sa mu ostro na chvíľku, chcejúc hádať mu s tvári. Lajo sostúpil dolu do dvora a potom pomohol i slečnám po vykývaných schodíkoch, aby si nôžky nevytkly vo tme. Svetlo mesačné všade nedôjde. Zaviedol ich do sadu cez kvetnaté hriadky rezedové, k potoku, kde pod širokou hruškou bol kamenný stôl a lavice. No nik tam nebol iný, len Kamila s Vážeckým a Vilko. Posadali teda k tým; Ira dala si pozor, aby sa ku Kamile nedostala.

Nastalo ticho a všetci pozerali do noci, pohrúžení v jej krásu a vdychujúc voňavé povetrie, idúce z kvetných hriad. Noc je samá krása a kúzlo. Na boku pri nich beží voda dolu dolinou a šumoce tajomne. Biele svetlo mesiaca zalieva dedinu s bielymi domkami. Milina uprela svoje oči rovno doň, obrátiac tvár k nemu, a ako mesiac plným svetlom osvietil ju, bolo vidno, aká je bledá nevýslovne a zničená.

„Divná tá krstná mať,“ preruší Kamila tichosť, a jej tvár ukazuje, ako by oddávna tým sa zaoberala. „Taká je, dobre nevyletí od radosti, že sa Samo zabáva s Hermínkou. A darmo sa nádeje; Samo si vezme Margitu. Jej otcovi na smrteľnej posteli to sľúbil…“ I pozrie na Milinu, ako by to najmä tej vravela, ešte naostatok.

Milina dala dlaň na oči, pozrela zpod nej na Kamilu a usmiala sa s opovržením. ,Duša moja,‘ myslí si, ,nikoho nezaujíma už, koho si vezme a chce tvoj Samo, ale o to ide, ako by ja zabudla naň!‘ A neodvetiac — Vážecký čosi zažartoval — pozrela preč, za vodu niekam. Aká je veľká a ako šumoce, ako by vrela. Dva cirkevné mlyny ženie, nad nimi Milan sám má dozor, od ničoho neodťahuje sa on, keď ide o záujem cirkvi. Vše zavzneje ich klepot, ako vietor podúcha. Keby práve prišlo jej na um, mohla by sa hodiť do nej pre Sama, i tak nie je na čistom so sebou. Čo teraz má už nasledovať? Ochorie, umrie, či čo? Lebo že by táto bezcitnosť už vždy trvala, neverí. Či ozaj je pri rozume? I pozrie s ľakom po hlavách mesiacom osvetlených, tam sediacich, či ich pozná.

„Tri dlhé cigary vezmem — vyfajčím ich, dlhý budem, dlhý budem…“ začne spievať, krútiac a trasúc sa na lavici Vážecký, pretrhnúc tichosť.

„Ticho!“ zahriakne ho Kamila. „Nekazte dojem. I pristane váš spev kuvičí sem! A ešte ktorú to začne!“

„Nuž a ktorú? Tri taniere… ja, ja…“ vraví zajakavo, „alebo sto diev —?“

„Šumná víla!“ povie Lajo, a nečakajúc ich súhlasu, začne hneď nízkym milým hlasom. Druhí za ním pozdejšie, a pieseň zavznela tlmene, ako v zakázanom, a slastno opojac ich. Ale viac nespievali, nechceli kaziť ani spevom svojím kúzlo noci. Zamĺkli, pohrúžiac sa každý do svojich dúm. Na všetky tváre vysadlo rozcítenie, oči ligotaly sa im podivne a srdce akási sladkosť ovládala. Vilo, ktorý tiež veľa pil, ako všetci, dostal takú nežnú vôľu i žiaľ spolu, že nemá nikoho, a takýchto nocí k tomu, kto vie, či veľa zažije ešte. I začal ruky Miliny, i tej žaby, Iry pyšnej, klásť na srdce svoje, aby videly, ako búcha zas veľmi. Škoda mu je ísť na Lazoväny, nebude ich i tak dlho požívať. Vážecký začal ohnive zajakať sa a vravieť o láske Kamile, a Laja, ženiaceho sa, ovládala taká omámenosť, že bol ako spitý a nazdal sa, že je Milina jeho snúbenica, lebo zašiel za jej chrbát, chytil jej hlavu, keď ona opäť plnou tvárou hľadela do mesiaca, a bozkal jej rýchle obe líca. Ona prekvapená vyskočila, ako by chcela sa vrhnúť naň. Čo chce? Zabaviť sa s ňou i on? Na to dobrá je každému! Ale vidiac jeho oči, divne sa skvúce, na seba upreté, mimovoľne sadla zpät. Čo po ňom i po všetkom! A keď Samo hral sa, môže sa i iný. Už je po nej i tak. Odstrčená, vysmiata, znevážená, nemá ceny už ani pred sebou. A tu zrazu zovrela v nej bolesť a ľútosť taká ostrá a pálčivá, že by sa hneď pustila do zúfalého plaču. Keď to nemôže, tak aspoň zavolá Laja k sebe, aby si sadol, nič nedbajúc na káravý pohľad, ktorý zastihol ju od Kamily, svojho ochrancu. Oho, nedovolí už panovať nad sebou! Vina všetkého zlého bude i tak Samo. Múdra je Kamila, sebe dovolí každý rok jeden román prežiť, a ich drží na uzde. Nič; chce do prachu dolu, dolu, a zhudiť, zničiť seba!

O chvíľu prišli ich volať k večeri, a krvožížnivým myšlienkam Milininým bol koniec. Vstali a šli všetci do osvetlenej izbice k prikrytému stolu, a žmúriac očami pre svetlo, hľadeli, kde sadnúť. Popred tanečnú sieň idúc, videli, ako sedí v jednom kúte Jablovský pri ružovej sukni Hermínkinej a veľkolepe hladiac si vlasy na temeni, velel trom muzikantom, aby zahrali takú, ktorá bola milá Hermínke. I tých priviedli k stolu, a krstná mať veľkých očú a nedobrého jazyka sadla opäť za vrchstola. Napravo posadili Hermínku so Samom, naľavo Kamilu. Samo dal sa do jedenia a pitia hneď — prelačnel bol — a nepozrel na nikoho, najmä na druhý bok stola nie, kde sedela Milina s Irou. No videl zato, že sú obtočené i tam mladými ľuďmi, i za chrbtami sedia im tí, ktorým nedostalo sa miesta pri hlavnom stole, posadajúc ta na kraj postele — ani stolcov sa nedostávalo. A Samovi nezdalo sa to. Keď on odvrátil sa od Miliny, čo to nerobí každý?! Doparený, so spotenou hlavou, pil ešte viac, a mal veľkú starosť o Hermínku, do nej sa mu nik nemiešal — báli sa ho — aby neostala lačná. Vše na očiach všetkých, neštítiac sa, ako by mu nikto nič nebol, obtočil rameno okolo jej drieku pekného. Ona červenala sa, ako pivonka — v očiach krstnej mamy však triumf — a nežno odhŕňala rameno jeho.

„Stano!“ odvolával ustavične jedného alebo druhého mladíka zpoza chrbta Miliny a Iry, aby ho obsluhovali. „Daj tú fľašu. Vy, obšivkári, nič nepijete. Sem i tú misu; znamenite mi chutí tá kačacina — vyhladol som! A ty, Daňo, odkroj mi chleba, tam je na kredenci!“ dal robotu i tomu, ktorému sa pozdala Ira. „Ale hodný kus!“ doložil ešte a prežiera pečienku, vykrúcajúc hlavou, ako by veľký kus prežieral a nedal sa mu. „Haj, haj! neumreme, neumreme!“ zaspieval, zakníšuc sa sebavedome na stolci, a potom čiaha rukou k Hermínke jemnolícej.

,Čo je to za človeka?‘ myslí si Milina, pozorujúc ho. ,Vezme si Margitu, lebo sľúbil to jej otcovi, i sám ju chce, už si i dopisujú, a túto tu zavádza. Hľa, jemné líčka horia jej od blaha a hlávku kloní, ako veľmi obťaženú šťastím, mysliac si, že ho už konečne okúzlila. On už nepríde s čistým srdcom pred Margitu, a tá sa nazdáva, že je jediná ktorá ho zaujíma. Ostatne i pre ňu chytajú druhého a pôjde za Sama, len ak toho nelapí. Hodní jeden druhého, ak je pravda.‘ A prizrúc sa mu lepšie, videla, akú neobyčajne vypuklú vrchnú peru má a okolo úst výraz akejsi vášne… akási náruživosť, smyselnosť a kto vie čo špatného. I zdá sa jej, že je v ňom čosi podlého. Rýchle odvrátila od neho s ošklivosťou tvár a zašeptala: ,Bludár!‘

K polnoci popili sa starší, ktorí mali dávať pozor na mládež a krotiť ju. Jedni vyrútili sa na odpočinok, druhí spievali; jedni dišputovali a jeden chudý pán, ktorý mal dve pekné dcéry, dal sa zrovna do plaču. I krstná mať Dupkanová driemala za vejárom, zavrúc velké ostré oči. Mládež bola nechaná už len na domácu paniu, krotkú a milú, príliš dobrú a preto neimponujúcu veľmi. I traja muzikanti nemali celkom čisté rozumy a hrali dopoly v spaní. Dobrá vôľa mládeže začala byť teda bezhraničná, tanec bezuzdný, náruživý, ako by každý mal úmysel prísť v ňom o život. Oči pozapaľovaly sa, líca horely a srdcia všetkým — nielen Vilove choré — búchaly slasťou a opojením.

Milina šla z rúk do rúk a, strhnutá náruživosťou ostatných, usilovala sa všetkých prevýšiť v ohnivom tanci. Nedbajúc viac o nič, koketovala s každým, ešte i s vyškierajúcim sa Švecom červených ďasien, s chorým Vilom, ktorému tvár bledla smrteľne, a najviac s Lajom, ktorý sa ženil. Potom pila studenú vodu za každým vyhriatím, lebo počula, že to zabíja. V bujarej vôli spomenula si ešte i na Michala, prečo je nie tu, aby mohla i s tým šantovať. Ten od tých čias neukázal sa v Matúšovej, i sotva príde viac, kým ona tam bude.

Ráno, keď zablesly prvé lúče slnca na sklo obločné, zatíchlo všetko a pospali i do poly dolámaní tanečníci a muzikanti. Miline na oči spánok neprišiel, ale prišlo jej na um, že brat zakázal tu nocovať, a on neprišiel… i pečenie chleba s dudrajúcou Ančou. Zobudila Iru a začala shľadúvať klobúky. Kým poraňajkovaly Ira a Kamila — nad ránom smierily sa boly — pri východe slnca na dvore, kde kázala prikryť Kamila, čerstvá a hrdá i teraz, Milina šla ešte raz napiť sa vody s vínom, ona nejedla, aby ovlažila hrdlo prachom zapadlé. Pri kredenci, kde našla vodu, videla postavu spiaceho, vystretú na stolcoch dovedna složených. Štíhle tenké telo bezvládne mu je složené a nohy odvisly so stolca, pričom vysunula sa mu hába a odhalila nad topánkou tenké nohy. Tvár s úzkou bradou, bledá ako stena, pohrúžená do mrtvého sna. Spodnú peru má zaseknutú tuho a na vrchnej, veľmi vypuklej, trčí pár belavých fúzov na líce. I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom.

,Teraz mohla by ho i zabiť!‘ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe na ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžna jedno zaucho, ktoré i musí mu dať.

,Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!‘ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. ,Aspoň takou láskou veľkou ani od jednej viac!‘