ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nastala jar. Lúče slnka oteplely; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťa by hladilo, a plné sviežosti. Tráva na lúkách tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučať pri potokoch. Všetko sa budí k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie — do poľa. Tváre sa omaľujú v slnci načerveno, oči prijmú svit bystrý a smelý.

Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť so seba zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či ísť dnes začať oračku, či nie. Role síce túžia už po pluhu — no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa nezačínali práce v iný deň. V minulý piatok orať nemohli, bolo primokro, treba im šetriť slabo prezimovaný statok, ale ak budú čakať do piatku, zatvrdne zem. Mali by teda ísť dnes, ale či to bude dobre, či sa vydarí, keď začnú prácu v iný deň? Či tu bude požehnanie…?

U Ťapákov národa je veľa. Štyria bratia so ženami a deťmi, piaty, najmladší, Mišo, ešte mládencom. Dievka jedna, Anča, tridsaťročná — nevydatá. Nevydala sa — je kalika. Lámka jej telo pokazila ešte za malička. Nechodí, len na dlaniach a kolenách čo sa vláči po chyži. Po driek je pekná; tvár má krásnu dosiaľ, ale nôh si vystrieť nemôže…

Veľa ľudí je u Ťapákov… Keď sa všetci sídu, temer nestačia lavice. A keď obsadnú stôl na obed, čo len po sedem ráz začrú do misy lyžicami, už sa i vyprázdni… Ľudu dosť, ale to je chyba, že nieto hlavy v dome. Ešte kým žila stará gazdiná, ich mať, bolo ako-tak. Ale ako ona v pominulú zimu složila ustaté kosti do hrobu, jej pozostalí sú ako ovce bez pastiera. Otec umrel dávno — nieto, kto by viedol veľkú čeľaď. Chlapi síce sa snášajú, oni pristali, aby gazdom bol najstarší brat Paľo, ako sa i patrí; ale ženy nemôžu sa ushodnúť. Najstaršia nevesta, Iľa, od Jablonckov braná, myslí, že jej náleží veslo, i drží ho v ruke, no z ostatných ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia kalika Anča peknej tváre. Ona k nenávisti popudzuje ešte i druhé. Ona chce rozkazovať a vždy chce to, čo nechce Iľa. Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je i v obecnej službe: je babicou. Bola na kurze v Sobote so dva mesiace a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, ako by bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákov zakorenené. I dnes, ledvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí jedla na fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala:

„Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez sruba? Iba o kúštik, že som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja si ešte aj o život prídem. Keď nechcete studňu napraviť, choďte vy sami po vodu. Lebo už viem, že sa ja prvá do nej zmočím!“

Chlapi sa poobzerali jeden po druhom, koľko je v izbe z nich — ženy nevšimly si jej slov — a jej muž Paľo, vysokej, trochu nahnutej postavy, okrúhlych, pokojných očú, ktorý rád žartúval, za čo ho i žartovníkom volávajú, podotkol rozmarne:

„Nezamoč sa, kráľovná!“

V izbe nastal smiech. Ilina tvár ostala ako ruža. Práve muž, ktorý mal by si zastať na jej stranu, na žart obracia jej vážne reči. Na lavičke pri peci sedela kalika Anča a zemiaky oškrabovala na krúžalovú polievku, šikovne ich v prstoch skrúcajúc. Hneď bola hotová odseknúť Ili:

„Keď sa ti nepáči, choď, kde ti bude po vôli. Tá studňa, ako sa ja pamätám, bola vždy tak, a nik sa do nej nezmočil — krem teľaťa Gažúrkovie teraz tri roky — ani teraz sa nemusí.“

„Či sa už ohlášaš? Čože si ešte nespala? A tá studňa tak ďalej nebude — to ja poviem! Ak ju nenapravia, ja vás sama oznámim žandárom, nech vás pokutujú,“ vraví Iľa pevne, k chlapom sa obrátiac.

Ani jeden z nich neodpovedal. U Ťapákov je nie v obyčaji odpovedať na každú reč. Ale Anča-kalika skočila jej do reči:

„Čo by si ty zažalovala? Choď si do Jablonckov rozkazovať. Ty si tu nie pani!“

„A ktože je? Ba ver’ som ja!“ smeje sa jej Iľa. „A oni to musia robiť, čo ja chcem!“ povie srdnate. „A ty sa nestar, ty čuš! Ja tebe nevravím, ale týmto somárom tu!“

„Somári“ mlčali i na to, ako by sa boli odriekli vravieť v to ráno.

Napoludnie vystúpila Iľa, že je chyža malá, nespracú sa do nej, i žiadala, aby sa jej postavil ešte jeden dom.

„Ale vy, čo by vás koľko bolo, že by ste jeden druhému na hlavách chodili — vy nedbáte. Druhí ľudia, i čo ich je menej, hľadia sa jeden druhému vystúpiť, ale vy sa potkýnať budete jeden do druhého, a neťuchnete sa. Vy na piaď od nosa nevidíte, nehodníci!“

Z chlapov boli iba traja v izbe, no nedbali a neohlásili sa, ako by Iľa nie im, ale ktovie komu vravela. Ani ženy sa nezastarejú. Lení sa im jazyky pohnúť, okrem toho vedia, že kalika to lepšie spraví ako ony. A sa ani nesklamaly. Ledvaže odznely slová z úst Ile, už otvorila ústa ona:

„Čože by si ty mojim bratom nadávala! A keď sa ti nepáči, načo si išla za Paľa? Mohla si sa vydať za kráľa. Lebo si ty len za kráľa súca — ty kráľovná. Keď sa ti tu nevidí — môžeš ísť. Paľa operú druhé ženy — dosť ich je v dome. My bez teba tu budeme!“ Kalika odsotila od seba plechový tanierik, z ktorého jedla na obed. Bola zlostná, skoro vždy nahnevaná.

„Veď som to len zvinila, že som šla zaň, za Paľa. Chceli ma i druhí dosť!“ povie Iľa horlive. „A ty že si čo? Zmija, kalika — keď som ja kráľovná. Veď by aj bez teba ta bol svet… Radšej by si aj ty moju stránku chytila. Či by aj tebe nebolo lepšie v čistote a v poriadku bývať? Či je toto chyža? To je jama zdusená. Či je to zdravo? Veď vám ja len dobre chcem. Ale vy na múdrejšieho nepodbáte. Veď ste takí všetci ako v pivnici vyrastení — bez akomak farby. Ani krvi nemáte v sebe, ale mlieko, ako pavúci — cmar akýsi. Mne i v Sobote doktori vždy vravievali, že je dobré povetrie a čistota pol života, a také je i porekadlo. A toľko ľudu! Keď sa chytíme, za mesiac spravíme dom!“

„A čo ti hneď kráľ povedal, my vovedne ostaneme, ako bolo dosiaľ. Tu po dvadsaťdva ľudí bývalo, teraz nás je len šestnásť, a už ti je tesno!“

Večer Iľa vynašla si robiť kázeň, že chlapi oračku nezačali. Boli všetci v izbe, no nepodbali na ňu ani teraz. Úplná nedbanlivosť a flegma lipela im na dušiach.

„Celý deň som vyčkávala, kedy už pluhy vytiahnu — a tu nič!“

„Čo sa ty starieš do toho, kedy si chlapi začnú prácu?“ skočí jej do reči kalika s náruživosťou. „Či oni dbajú o to, kedy ty ideš kúpať deti do dediny? Či sa vadia s tebou, že márniš čas, kým druhé robia, a zárobok že sebe odložíš? Mohla by si sa štítiť taká mladá, a byť babicou v dedine! A ešte spieva na kršteniach s opitými chlapmi! Smeje sa na tebe celá dedina!“ doložila, až sa zadychčiac.

Iľa vypäla si postavu vysokú a štíhlu.

„Čo by sa ja hanbila — veď som pyšná!“ povie pevne. „Preto, že som vyučená, že som vzdelaná, mne je len na chlúbu. A že spievam? To je pekne, keď je mladá žena veselá, nie zachmúrená ako vy. Že čas márnim? No, veď ti veľa spraví Zuza Gunkovka lenivá, alebo Anča od Hagarcov s chorým dieťaťom, alebo Mara s trojmesačným chlapcom. Keď sa chytím, za pol dňa spravím toľko ako ony všetky tri za celý… A ty či dáš zo svojho zárobku do gazdovstva? Veď šiješ celej dedine, veď si vychýrená ševkyňa i na vidieku. A ja som i včera vyložila koláč, ako sito veľký — čo som dostala — vám, závistníkom…“

Toto ako by bolo trhlo každou, všetky obrátily hlavy k Ili, že jej odpovedia, no neodpovedala ani jedna. I kalike zrazu zasekol sa jazyk a hlava zohla sa rýchlo nad šitie. Do izby vstupoval Jano Fuzákovie — ich bratanec. Vysoká jeho postava temer dočahovala začmudenú hradu starej povaly. Oči čierne, veľmi pekné, ligocú sa mu, ako pochodí nimi dookola po prítomných, a na pery sadne mu úsmev. Len čo pozrel, už vie, čo je u Ťapákov.

„Čože je, ženy, aký krik robíte?“ spýta sa zľahka.

„Ako vždy,“ odpovie nezahanbená Iľa, hlavu držiac sebavedome zdvihnutú. Rozpovie, prečo sa vadia, ako im ona dobre chce, ako nik nepočúva na ňu a Anča ako je najhoršia. Jano Fuzákovie počúva a svoje čierne, veľmi lesklé a veľmi pekné oči uprel živšie na hlavu kaliky, sklonenú nízko nad šitie, ktorá sa neohlásila.

„Neboli ste orať?“ obrátil sa s otázkou k Paľovi, nič neodvetiac Ili.

„Nie, dnes sme neboli. Hádam je mäkko za Úbočím.“

„A zajtra pôjdete?“

Paľo váha s odpoveďou, že je tam aj Iľa.

„Neviem… Hádam len na piatok.“

„Nuž a prečo nie zajtra?“ zvolá Iľa.

„My sme boli na Zjarčoce,“ povie Jano — nik nevšimol si výkriku Ile — „ale je tam mäkko tobôž. Voly nám čajsi vyľahly v ťažkej orbe. Zajtra by sme radšej vykolčovali sklad za Záhumnicou…“

„Veď i ja, už nebudem katovať ten statok. S jednej strany čas neprebehol ešte,“ povie Paľo okrúhlych očú, rád, že ani Jano nebude orať zajtra.

„Veď tak. Lenže čím skôr jarinu zaseješ, tým je lepšie,“ povie Jano, „to som už skúsil v našom chotári.“

„Tak nebudete zajtra orať?“ ozve sa vypätá Iľa, a nečakajúc, kým jej odpovedia (iste by márne čakala), rečie pevno: „No, tak budete skáľa voziť na dom!“

Domáci nepodbali. Nie je zvykom u Ťapákov, že by sa odpovedalo na každú reč. Jano Fuzákovie pohodí ľahkým tónom:

„Čože, Iľka, tesno vám je — stavať budete?“

„Pravdaže budeme. Ja chcem! Veď pozri, Janko, čo nás je, a ešte sme ani nie všetci v chyži. Podusíme sa ešte!“

Jano pozrel po izbe peknými očami, ako kázala, a zrak jeho zastavil sa na hlave Anče, sklonenej, kde šila čudne zamĺknutá.

„Nuž hodne vás je, hodne, chvála Bohu,“ povie Ili a nevdojak prichodí bližšie k Anči. Sadne k nej na lavičku a spytuje sa: „A ty s čím sa to zabávaš, Anička?“ I pohladí jej vrchhlavy ťažkou, dorobenou dlaňou.

„Šijem brusliak Zuze Zemiakovie,“ odpovie ona, očú nepozdvihnúc.

Jano sa prizerá, ako jej nežná, pekná, nezrobená ruka šikovne ukladá steh za stehom na lesklú látku.

„Aj moja žena vravela, že si čosi donesie, aby si jej ušila — neviem čo,“ vravel medzitým.

Anči ruka sa potrhla, líca sa jej zapálily a ihla vošla do prsta miesto do šitia. No nič nedbá, ani nerečie, len šije, šije chytro.

„Pozor, Anka, pozor!“ vystríha Jano. „Reku, či by ste nám nepustili Miška nazajtra pomôcť akomak k tej kolčovačke?“ zdvihne Jano pekné oči, chlapom sa prihovoriac.

„Miša?“ povie Paľo-gazda. Pozrie okrúhlymi, dobrými očami k najmladšiemu bratovi, ktorý stál opretý pri dverách. „Ja nedbám; pôjdeš, Mišo?“

Mišo iba plecom uhol. Iľa vzdelaná povie:

„Veď je už aj to taký, ako sú mu bratia: nemec!“

„A čože sa mu stalo?“ vyzvedá sa Fuzák, oči oprúc na neho, za dvere.

„Za tou Katou sa sužuje,“ vraví Iľa.

„Za Katou? Čo by si banoval? Jest dievčeniec dosť; vziať hociktorú — všetky sú rovnaké, pekné,“ povie Jano, ale jednako vzdychol akosi…

Miša sľúbili bratia a Jano bral sa domov. Vyprevadili ho predo dvere a ztade rozišli sa kadekde každý na svoju ľahu. Iľa vyhľadala svojho muža v stajni, kde spával. Nebolo jej dosť s kalikou sa vadiť, ktorá po Janovom odchode krute dala sa do nej, ide i tohto pokúšať ešte osobitne. V stajni horela malá lampa, položená na okienci. Nuž Paľo češe vola. Je kúštravý ten statok. Mišo ich začína zanedbávať, a dosiaľ bolo jeho chlúbou chodiť okolo nich.

Iľa zastala si do dverí, vypätá ako bohyňa hrozby.

„Ja pri tebe nebudem, počuješ?“ začala, podoprúc si boky. „Ja v tejto kasárni preplnenej nechcem bývať viac, v tomto neporiadku, v tejto nečistote, v tomto hriechu. Alebo vystavíš dom ešte toho leta, alebo ja odídem!“

Paľo mlčal, ako by nik nestál vo dverách vypätý, nik nevravel a nik nehrozil. Češe vola, pozorne mu srsť naprávajúc.

„A kdeže pôjdeš?“ spýtal sa po chvíli pokojne.

„Kde? Do Jablonckov, na otcovský táľ… Tak si rozmysli, alebo ja tvojou ženou nebudem viac!“

Paľo-žartovník len češe vola s vážnosťou.

„Do Jablonckov? Čo tam budeš robiť? Neobstojíš sa tam otobôž!“

„No, veď zvieš! Ja nič nechcem, len pokoj. Čože sa ja tu mám zodierať? Deti nemám, čo by po mne dedily. Druhému robiť sa mne neoddá. Ak sa tebe oddá, ja nedbám.“

Paľo pristúpil k druhému volovi s kefou. Na tvári mu nebadať, aké veľké veci počul. Ani nepozrie na Iľu vypätú, majestátnu. Oči sú mu krotké, ako ovčie, dobré, spokojné.

„To by si mi spravila naozaj?“ spýtal sa.

„To ti spravím naozaj!“ povie ona odhodlane a tým bojovnejšie, čím sa on menej vyrušoval. „Či je toto tu život? Všetko mi ošomrú, počúvať nechcú. V lyžičke vody by ma utopili! Zato, že som šikovnejšia, že som múdrejšia ako oni, že som vzdelaná… Tak si voľ: alebo dom postavíte a oddelíš sa, alebo ja odídem!“

„Prídeš nazpät!“ povie Paľo, vždy spokojný. „Už si raz odišla odo mňa, a prišla si nazpät, lebo sa ti u bratov, u Jablonckov, tobôž nepáči!“

„Uvidíš, či prídem nazpät! Ja tu nemám nič. Ak by si tak umrel, ja môžem ísť svetom.“

„Nik ťa ztadeto nevyženie ani tak. Kde robíš, tam máš právo!“

„A ty si hútaš, že by ja tu ostala? Akíže by mi potom boli, keď sú mi teraz zlí?“ vraví Iľa horlive. Potom pokračuje hlasom inakším, lichotivým: „Oddeľ sa; nechaj ich tu. Pristavíme si chyžu k mojej komore na otcovskom táli. Tam nám bude dobre dvom na pokoji… No, vravím ti rozumne,“ povie zasa povýšene, „aby si nepovedal, že som odišla len tak, bez vysvetlenia. Tak si voľ!“

Paľo len češe a češe.

„Tak si rozmysli!“ vraví Iľa vypätá. „Voľ si: alebo ja, alebo Ťapákovci! Moje slová sú sväté! Vravím ti srozumiteľne!“

Paľo neodpovedá ani tak, ani inak. Napráva srsť volom, ktoré Mišo zanedbáva, a myslí, že i teľce a kravy musí obriadiť, keď pri voloch skončí. I tých srsť stojí každá osebe, ako ježovi.

„No, táto krava a ty, to je jedno!“ rozhorlí sa Iľa naostatok a vychodí zo stajne.

Paľo iste nevie vravieť. Ona radšej ide spať. Nehodno je s takým ľudom meškať ani minúty. Bože, a Ďuro Úvodovie aký je rezký chlapík, a tomu dala košík kedysi! Ten by ju bol na Paľovom mieste ohreblom vyobháňal, keby mu bola spomenula, že odíde… Iľa zatvorila sa do komory a ľahla si hneď. No spať nedá jej rozčúlenosť. Daj si rady s takým mužom! A ona predsa musí zvíťaziť! Ale kam ísť? Bratia a švagriné u Jablonckov sú tobôž nevzdelané, ich dom tiež ako chliev. A čo priam slúžiť pôjde, ona, hrdá nevesta Ťapákovie! Ľa, tuto do školy pani rechtorka hľadajú už pol roka slúžku. Trápia sa len s takým hocičím, chuderka. Aspoň zvedia i tí, čo je to šikovná slúžka v dome… A predsa vyplní hrozbu Paľovi, nech zvie, čo je to stratiť ju!

A kalika v izbe, v kúte, kde má posteľ, dosiaľ svieti a nespí tiež. Sedí na lavici, nohy skrčené pod sebou. Na lone rozprestrené šitie. Pri nej na dne prevráteného hrnca svieti lampa. Veľkú, čo visí nad stolom, vyhasila, do tej dáva gazda olej. Túto sama si drží, aby nevesty, zvlášte Iľa, nevyčítaly jej, že pri ich svetle zarába. Celý večer bola oželená. A to vždy tak, keď príde k nim Jano Fuzákovie. Vždy príde jej na pamäť jej detský vek, keď ona potratila zdravé údy. V desiatom roku dostala lámku a od toho času sa nevystrela. Darmo chodili po doktoroch, nešanovali trov, veď bola jedinou pri piatich bratoch, neosožilo nič. Ani správec, čo aký chýrečný, nevytrhol ju, len civela, chudla a krčila sa. A tu Janov otec radil jej materi, lkajúcej nad ňou, aby ju pribili na dosku, že ostane rovná. A za tú bezcitnú radu ona, zúfalá od múk, zahorela takou nenávisťou proti nemu, že spínala ruky, prosiac a svíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo ona, alebo aby umrel. Odvtedy prešlo už dvadsať rokov. Ľudia zabudli na tie časy, i o ňu nedbajú veľa, no Anča svíja sa zas… Odšmarila šitie od seba, ruky stíska, mysľou je pri Janovi a vzdychá náruživo:

„Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej — —!“

*

Ťapákovci sedia v izbe — večer je. Práve čo odišli od misy a každý, kde sa mu dostalo miesta sedieť alebo postáť si, dojedá okruštek ražného chleba, čo napiekla Iľa, neľúbená nikým z nich. Na stole je ešte prázdna misa s lyžicami. Stôl neobriadený, zakvackaný jedlom. Ani jedna zo žien ho neočistila — to nechaly Ili. Keď je gazdinou, nech si obriadi. To je všade robota gazdinej. Že je Iľa nie tam, ich nemýlilo. Na kalikinej posteli sedí Hagarcovkino choré dieťa, bledé, chudé ako pavúk — špatné. Škrieka prenikavo, ručičkami zakrývajúc si oči. Do svetla, čo i len lampového, hľadieť nemôže. Hagarcovka vyvalená leží pri ňom — bolí ju hlava. Škreku dieťaťa si už ani nepovšimne. Nachodia sa po doktoroch, správcoch, múdrych ženách, ba i v nemocnici bola s ním za dva týždne — nič neosoží. Iľa-kráľovná, čo sa vyvyšuje nad nich nad všetkých, vraví, že je dieťa choré pre zlé povetrie a vlhký dom, že ich je veľa v dome (tá ešte i to vychytila, že sa kalike nohy tiež preto pokrčily), no nik jej neverí, len ju vysmejú. Veď tak by i najmladšej nevestino dieťa bolo choré, a to, ľa, aké je krásne, tučné ako cesto… Nízka Zuza, žena Čakajom prezývaného brata, sedí na lavičke, stolček majúc pod nohami. Jej dve deti sú už hodnejšie, netreba ich zabávať. Ide si šiť čosi, no prv ešte dojedali smidku chleba, čajsi už deviatu. Štyria chlapi sedia po laviciach okolo zakvackaného stola. Mišo však stojí za dverami, opretý o stenu, oči pred seba na zem upierajúc. Bratia shovárajú sa o Ardieli.^[1] V dedine sberajú sa gazdovia na ovce, aj od nich pôjde najstarší brat. Mišo sa nestarie do rozhovoru. Na večeru takmer nejedol. Na jeseň pôjde za vojaka na tri roky, to ho omína, ale viac húta na Katu, slúžku u Židov. I teraz na zemi, kde mu je zrak upretý, nevidí nezametenej pôdy, ale Katinu malú hlávku a peknú tváričku. Srdce ho nepokojí a mučí žiaľom a láskou. Kalikine čierne oči — tam sedí na obvyklom mieste pri peci na lavičke — vše zaletia k nemu, skúmave ho obzerajúc… V izbe je spara, temer všetci sú upotení. Ženy po jednej odväzujú ručníky s hrdiel — čajsi sa dýchať nedá.

„Ale, Bože!“ zavzdychne Čakaj, z bratov tretí vo veku, zakrpatenej postavy, muž nízkej Zuzy. „Kde berie Švíbalský peniaze? Aj ten pôjde na ovce!“

Ženy mlčia; ani jednej nechce sa vravieť. Paľo-žartovník poobzrel sa hore, i za ženou, a vidiac, že je stôl neobriadený, nadhodí:

„Ten má peňazí ani plevy. Mišo, toho dievku ber!“

„Aj Paľo Galovcovie pôjde!“ vzdychá zasa Čakaj, ktorému, ako sa zdá, nedajú pokoja cudzie diela. „Ba či ozaj i ten pôjde na Ardieľ?“

„Galovcovie si požičal peniaze, ale Švíbalský, ten…“ žartovník nedopovie, ale mihne zasa za dvere k Mišovi. „Mišo, počuješ? Po toho dievku choď!“

Mišo nepočúva, a čo i počuje, nedbá. Hľadí do zeme, nehnúc sa. Anča-zmija pozerá kradmo k nemu. Ona najväčšmi bráni, aby si vzal Katu, a vidiac ho teraz takého zamĺknutého, myslí v svedomí znepokojená: ,Ako mi je ľúto tohto Miša; ale môžeme takú rozvírenicu pustiť do nášho domu? No, veď nemôžeme… Veď on zabudne na vojenčine!‘ poteší sa ešte. ,Za tri roky bude tam, a potom nám sám bude ďakovať, že sme mu ju nedali vziať, čo si teraz i trochu požiali.‘

Nastalo mlčanie. Akosi nejde rozhovor, hoci ich je štrnásť v izbe. Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí — hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im je i tak dobre, keď škrieka — hocijako dobre.

„Naša Iľa zasa strečkuje,“ otvorí ústa predsa nízka Zuza, keď jej bol padol zrak na neobriadený stôl, no zazíva k tomu v príjemnej lieni.

„Niekde ju volali?“ spýta sa Paľo trochu mrzute. Keď je gazdinou, čo si nos doma nedrží. Samému je nie po vôli.

„Ver’ ju! Veď vieš, že neobstojí medzi nami. Ze jej je tu, panej veľkej, nečisto, špatne, nezdravo. Videla som ju do školského dvora ísť,“ povie Zuza so smiechom.

Už dojedla smidku chleba, no ešte nešije. Ruky drží podopreté na dopasených ľadviech. Nik sa neohlásil. Každý vie, že vzdelaná Iľa musí aspoň raz do týždňa ísť do školy, aby si pobesedovala s pánmi. I teraz šla zato, no nik nič nevraví, hoci mohli by sa ohlásiť. Ľa, stôl zacapkaný jedlom, hrnce neumyté, lyžice, misy otobôž. Keď je gazdinou, čo si nechodí o riad? No mlčia. Na každej tvári lenivosť. Všetci sú ako poparení v tom povetrí, zaspatí duchom, nemajú krvi v sebe, iba cmar… Len kalikin duch pracuje. Od dvoch dní je ako sršeň. Šije s jedom skvosty, nádhery, ktoré nenávidí, lebo ona takých nikdy nenosila. A k tomu doniesla si šitie žena, ktorú keď Anča zazrie, ako by sto diablov vstúpilo do nej, ako by tisíc ihliel vrazilo sa jej do srdca… Doniesla si čepiec ušiť žena Jana Fuzákovie. Pôjde na svadbu; zavolali ju za svadku do susedov: Ondrík, vrstovník Mišov, sa žení (i Mišo chcel sa oženiť teraz, no jemu nedovolili, že chcel Katu), treba sa vystrojiť pekne… Maru od Pekáčov vzal si Jano, špatnú, vyschnutú, a ona prežila život, čo ju nik nechcel. Ona nevie, čo je vydať sa a byť ľúbenou. Kto by i chcel kaliku? Keby sa bol i našiel taký, nezradil by to nikomu — hanbil by sa, že ju ľúbi. Vie, že nikomu nie je príjemná. Jej život je len bodľač a tŕnie. A tu ešte má šiť i tejto! Anča odkopla by batôžtek, v ktorom je Marino šitie, nech by sa zakotúľal po nečistej zemi niekde pod posteľ, medzi smeti. Ešte i tej šiť!

„Paľo!“ začne s chvatom, s túžbou vyvŕšiť sa na kom-tom, lebo srdce vrie jej zúfaním. „Ja to nedopustím ďalej, aby tvoja žena bola gazdinou. Ty si gazdom a z týchto niektorá bude gazdinou. To všade tak robia: nakríž. I tu tak musí byť!“

Paľo pozrel ponad stôl k sestre: či dopadli ich pri klame azda? No nerečie nič. Nie mu je zvykom odpovedať na všetko. Ťapákovci len na dvadsiate slovo odpovedajú. Jazyk nedvižný, zle ho je pohnúť — najmä pre daromnicu. No Anča ani nečaká odpoveď — ani nechce. Rozpaprčená je na celý svet. Oči jej horia. Lebo ona mala byť ženou Janovou, no jej zničili zdravie, mladosť — všetko. K tomu i Mišov smútok ju omína. Keby tu bola Kata, v prstoch by ju driapala. Veď po sebe vie, čo je láska bez úfania.

„Veď Iľa o varešku nestojí!“ ohlási sa Hagarcovka, prebudená, a žmurká ospanlivými očami k stolu. Znepokojilo ju. Ona nasleduje po Ili, aby nejako nepripadlo varenie jej. Lebo nie je hlavne gazdinej v takom dome, kde je toľko čeľade. Načim veľké hrnce vláčiť, vodu nosiť, i drobnejší statok, svine a teľce opatriť. Ona radšej robí pohodlne na poli alebo kde inú robotu. „Ale domy chce stavať, domy, a oddeliť sa, aby potom ich manie na mužovu rotu nepripadlo — to!“

„Domy chce stavať? A koľko?“ skríkla kalika, ako by o tom len teraz naprvo počula. Celá vlna zlosti ju zaliala. Chce vysypať množstvo nádaviek na veľkú paniu Iľu, keď sa ozve trochu fufnavý a skromný hlas najmladšej nevesty:

„Veď by sa ver’ aj zišla väčšia hospoda! Už sa naozaj nespraceme — krem smiechu!“ Má na rukách dieťa, ako cesto tučné, s líčkami ani jabĺčka červenými, i trnie, ak i to stane sa takým ako škrečiace Hagarcovkino. Škoda by ho bola, ver’!

Anča zamĺkla mimovoľne. Nestalo sa dosiaľ, aby niekto Ili dal za pravdu. Ani nevie, čo odpovedať napochytre.

„Nuž veď sa bude stavať, bude, keď príde tomu čas!“ povie muž najmladšej, Ďuro. On už i doviezol za tri vozy skál, ale že je Ťapák, nechal potom tak.

„A čo by sa aj nestavalo, takže by čo bolo?“ ohlási sa kalika, vzchopiac sa zas. „Či ona nemôže tu bývať? Koľko ľudu sa tu vychovalo, koľko i skonalo, a bol mier. Po štyriadvadsať duší bývalo tu pospolu na jednom chlebe, na jednej kuchyni. Štyriadvadsať rúk otváralo tieto kľučky, — chýr šiel Ťapákovcom, a jej sa už nepáči, ona sa už nesprace, jej je tesno! Keby mala aspoň deti, potomkov, nech by i rozkazovala, ale takto!“ Kalika celá sa vyhriala v horlení. No nik jej neodpovedá, i sám Paľo mlčí, privyknutý na také reči, a Anča ani nečaká odvety. Myslí, ako ráno na dvore Iľa, vypätá sťa husár, kričala na jej bratov ľúbených, vidiac tri vozy skál:

„A či z tohoto má byť dom? Div sa, svete, nehodníkom! Budú postávať hodiny popod dom, uhly podopierať, a nechytia sa do ničoho. Sochy by boly z vás, nič iné! A keď sa vám bude váľať stavanie, podoprite ho plecami!“ Potom spustila taký smiech, že ju i do tretieho dvora počuli, že Anču dosiaľ uráža.

V izbe nik sa neohlási viac. Ani dieťa už nekričí; zamĺkla i Anča. Vzala šitie na lono a rozprestrela pred seba. Šije čepiec mladej neveste Ondríka, Mišovho vrstovníka, čo sa teraz žení. Čepiec je samý skvost, len tak hrá proti svetlu. Jest na ňom do šesťsto perál rozličnej farby vo figúrkach naprišívaných. Má azda i štvrť kila… ale nech má hoc i celé. Nech nosia na hlavách tie márnice. A Anči čajsi slzy do očú vystrieknu. Ona chodila vždy len v čiernom. Nikdy nič veselého nebolo na jej tele. Ona nebola nikdy mladá, nikdy pekná, nikdy závidená. Len pre iné chystajú jej šikovné prsty také ozdoby. Koľko ráz, keď ide ľud do kostola a ona sa díva oblokom na mladých, cíti na dne duše, hoci má už tridsať rokov, horkosť i nenávisť. Vše ozýva sa jej duša i zlorečením. Ona sa nemôže hnúť z domu. Prečo, len prečo ju tak potrestal Pán Boh…? Každej radosti a každého šťastia je zbavená…!

Za dverami ozval sa šramot — niekto hmatká kľučku v pitvore. Druhí nezbadali. Ženy driemu s ovesenými hlavami, Paľo počíta ceruzou na kuse papierika, koľko trovy bude mať v Ardeli, ale Ančine dosiaľ pekné líca zmenia sa — zblednú. Kto ide? Azda Jano Fuzákovie, ktorému žiadala to zlé, čo je s ňou, a teraz trasie sa láskou za ním? On vše príde si posedieť takto podvečer k bratancom. No ako dvere zavrzly a otvorily sa, vstúpila vysoká postava mladej, chudej ženy. Ančina tvár sa zapálila. Stisla zuby a oči spustila na šitie. Tá, čo prišla, je Janova žena.

„Čo robíte? Ako ste ticho! Pamodaj dobrý večer!“ povie na jeden dúšok a blíži sa doprostred izby.

Driemajúce sa pobudily, ďakovaly a Paľo od stola sa spýta:

„Čože si nám doniesla, Marka?“

Mišo tiež zmenil svoje položenie. Pohol sa bližšie k dverám a po chvíli vytratil sa z izby, aby prišlej nepadol do očú. Ide do stajne medzi statok. Tam je i tak lepšie ako tu. Ten má viac citu ako tu ľudia (ten iste proti Kate nemal by slova). Naozaj, všetok s trúchlymi očami obracia hlavy k nemu. Mišo vidí v tých očiach výčitku: Prečo nás zanedbávaš a čo ti je? Podal im ďateliny, hoci nemal to urobiť, a oprel sa tam o jasle, ostanúc i tam nehybný ako v izbe.

„Prišla som za ten čepiec, Anička!“ vraví tamdnu prišlá Mara a poberá sa rovno ku kalike. Mara je mladá, ale nie pekná žena. Kosti trčia jej na lícach, oči drobné, ústa vždy osinuté a chudá je, že keď bys ju položil na oheň, priam by zbĺkla ako raždie. „Svadba predo dvermi, mal by už byť hotový. Čože šiješ?“

„Zuzke Rebkovie…“ odpovie tlmene Anča, potláčajúc jed, ktorý ju vždy schytí, keď vidí Maru.

„Tak nie môj čepiec?“ povie ona a chytá šitie Ančino červenými, vždy studenými rukami.

„Ušijem ti ho.“

„Jáj, Anka, mne sa to, vidíš, nepáči! Veď som ti zato dala napredok plácu, aby si mi môj zhotovila najskôr. Vieš, to ti malo byť hlavné, a ty šiješ druhému!“

„Aj Rebkovie ma prosili, aby ich najskôr!“ povie Anča so vzdorom. „A peniaze napred si mohla nedávať, nepýtala som. Vezmi si ich nazpät; tam sú na lyžičníku, kde si ich včera položila.“

„Ľa, ty sa hneď nahneváš!“ odpovie so smiechom chudá žena Fuzákova. „Ale čo je to, ženy,“ pokračuje, poobzerajúc sa dookola, „že je táto Anča vždy najedovaná? Tá mňa akosi nechce.“

Ženy uhly plecami nedbanlivo. Kedyže je Anča nie napajedená a kohože tá chce?

„Oželená je. S celým svetom sa hnevá,“ podotkne Paľo.

„Ale sa už mohla uspokojiť. Veď je nie dnešná. Ja som jej nič nespravila.“

„A ktože jej čo?“ Ženy pohadzujú plecami.

„Veď už nemám veľa šiť ani na tvojom!“ vrkne v to Anča a vezme batôžtek, aby ho rozviazala, a ukáže. „Dnes večer ti ho došijem, — nech mi nechodíš na oči!“ doloží v sebe.

Mara vzala čepiec a uprela malé, ostré oči do neho, ako by čítala perly na ňom naprišívané. Čepiec ligoce sa jej v dlaniach a temer je už hotový.

„Pekný je, ale tuto si nemala toľko tých belasých dať, viac bielych malo byť pomedzi ne. A tuto napredok…“

„Keď ty lepšie vieš, čo si si ho sama nešila?“ pretrhne ju Anča s rozpálenou tvárou a hlasom len tak preráža jej hnev. „Ja mám aj tak dosť iného šitia…“

Mara pozrela na ňu chytro, složila čepiec a obracia sa k druhým so slovami:

„Ale, ľudia boží, povedzte mi, prečo sa táto stvora na mňa tak hnevá? A čo jej je?“

V Anči vrie. Čo jej je? Má azda povedať, aby sa celý svet smial na nej?

Mara odstúpila, nechajúc Anču, a dala sa do vravy s druhými ženami. Prisadla na lavičku a nepohla sa ztade (i desať odbilo), len keď sám jej muž Jano prišiel po ňu. Kalika cítila žiadosť dotrhať šitie na kusy. A keď Jano prišiel, hlava sa jej čajsi točila. Nič nebolo jej treba, len aby ich spolu videla. Ruky chvely sa jej; stehu dobrého nespraví, iba si prsty dopichá…! Jano bol dobrej vôle. Nehneval sa na ženu, že dlho nešla. Prisadol si tiež, žartoval so ženami a i Anči sa prihovoril. O pol hodiny konečne odišli. Nízka Zuza vyprevadila ich na dvor a v izbe nastalo ticho. Anča sa vzchopila, horiacimi očami šľahnúc na dvere, ktoré sa za nimi zavrely. Srdce trhá sa v nej. Či by sa hodila na ohnisko, či by sa šmarila, tak, aby sa jej hlava roztreskla na sto kusov. No nie je sama, musí udúšať vzburu. Berie šitie, ale ako sklonila hlavu, slzy zalialy jej oči, líca, tvár… No i tie slzy pália a neuľavujú. Len driapať, ničiť, búrať by chcela…

„Čo už nejdete každý na svoju ľahu?“ obkríkne sa rozhorčene na domácich. „Či tento deň nikdy nebude mať konca…?“

Domáci pozreli na ňu i na všetky strany. Začali sa dvíhať s miest. Vari už naozaj treba spať — je noc. Vtom vrútila sa tučná Zuza so smiechom dnu a hneď odo dverí volá:

„Počujte novinu, hihihi: Ile sa už zbavíme!“

„Čit!“ zavracia ju Hagarcovka. „Dievča mi zoženieš. Minúta, ako zaspalo.“

Ančine čierne, skvúce oči uprely sa na Zuzu, čo ešte počuje a čo ju ešte rozhorčí dnes. Paľo, pri stole sediaci, nezastarie sa, ako by ani nie o jeho žene bola reč.

„A prečože sa jej zbavíme?“ spýtaly sa druhé.

Zuza je zadychčaná, bežala, no zato hneď sa dá do vysvetlenia.

„Bola som na moste s Fuzákovci, a keď som sa vracala popri školskej bráne, počula som, čo povedali vo dvore pani rechtorka Ili.“

„Nuž čo?“

„Takto: ,Iľka, ale žeby si ty bola istá! Lebo ja to nechcem, aby si nás nechala, keď by sa ti páčilo…‘“

„A ona čo na to?“ spytujú sa ženy, oživené hľadiac na Zuzu. „Tak sa tá zjednala tatam?“

„To povedala,“ pokračuje Zuza: „Nech sa neboja, pani richtárčička, ja ich nezavediem. Čo ja poviem, to je sväté. Čo si ja pred seba vezmem, to vykonám, ale ak chcú — dám im aj písmo!“

Nastal smiech. Každej oči len tak hrajú veselosťou. Keď Ile nebude, nebude ani kazára v dome, len mier a tichosť. Iba Paľo a kalika sa nesmejú. Paľo nepočúva, čo vravia — číta peniaze z vrecúška a srdce kaliky pobúril jed. Skríkla na brata:

„Paľo, počuješ, akú hanbu ti nesie na hlavu žena? Nepočuješ?“

Paľo zdvihol hlavu, pozrúc k nej okom mrzutým:

„Ale čo chceš! Nechajte ma na pokoji — mám robotu. Ja aj chodím o vaše pletky!“

„Ešte takô vyhútať!“ kričí Anča. „No, na tom sa bude smiať celá dedina. Nechá si muža, a ide slúžiť!“

„Da ver’ tí pani rechtorka, že sa babrú s ňou!“

Ženy sa smejú rozihrané, rozprávajú hlučno. Ani nezbadaly, že do izby vstupuje Iľa, len keď zaznel jej hlas. Prichodí vypätá, rovná ako jedľa. Oči jej iskria víťazstvom, na lícach ihrá jej úsmev. Ako otvorila dvere, zarazil ju pach zduseného povetria. Cúvla zpät, hrdo trhnúc hlavou.

„Ľudia boží, ako ste tu v tejto spare?“ skríkla zvysoka. „No, ja vás nikdy na nič dobrého nenaučím. Ja by tu umrela. Jaj, jaj, keby sem vstúpili doktori, tí sobotskí, čo ma učili… Veď nie čudo, že ste takí ako poparení, že…“

Kalika od ohniska s lavičky zakričala, pretrhnúc reč:

„Či si už prišla hriech robiť? Čo nás po tvojich doktoroch, po tvojej čistote, po tvojej Sobote? Prepadni sa s nami, keď nás pokúšaš vždy… Dvere zatvor!“

Iľa sa rozosmeje — je dobrej vôle. Keby jej druhá odpovedala, vzala by hor’, no kalika ju len na smiech pokúša. Iba čo cíti chuť chytiť ju za hrdlo, pritisnúť k zemi ako mačku a vypustiť z nej paru.

„Neboj sa nič!“ odpovedala jej, keď sa smiať prestala, a oči jej svietia víťazstvom. „Nebudem ti tu dlho zavadzať!“ Prichodí naprostred izby hrdým krokom, a vidiac zakvackaný stôl, obzerá sa za handrou, že ho obriadi.

„Toto, toto čo ste neočistily!“ vraví panovite. „Jesť z misy ste hotoví, lajhári, ale obriadiť niečo, to mne necháte… Nebudem vám dlho zavadzať…“ a hlas potriasa sa jej horlivosťou. Nik sa neozval na jej veľké slová. Jej muž Paľo síce zdvihol od peňazí svoje okrúhle oči, kto ho zasa mýli krikom, no nevydal hlasu tiež. Kalika, ktorú nechcela počuť, povedala:

„Bár by si nie!“

,Ťuťmáci, hovädá…‘ nadáva v duchu Iľa, vidiac, že nik nezmrzol od strachu nad nešťastím, aké im hrozí, ak ona splní to, čím sa zastrája. A že Paľo bol najľahostajnejší, ba sotva vedel, čím sa vyhráža, rozpálilo ju najväčšmi.

,Počkaj, veď ty zvieš, keď v jednom oblečení za mesiac budeš chodiť; keď ťa nebude mať kto oprať, zvieš, či ti chýba žena!‘

*

Iľa-kráľovná perie na potoku pani rechtorke. Je v škole. Sotva prešlo Ďura — muž jej odišiel do Ardieľa na ovce — opustila Ťapákovie dom a šla do služby. Splnila, čím sa vyhrážala Paľovi, a teraz je taká spokojná a veselá, ako by ju včera boli zavili do čepca. Jej smiech a hlučná vrava ozýva sa, že ju všetci školskí susedia počujú ako hudbu a dráždi uši Ťapákovcom, ktorí sú k škole najbližší. Kalika cez leto vysedáva pod stenou na slniečku, šije tam a pozoruje i po dedine, kde sa čo robí. Vidí i do školského dvora, počuje i smiech Ilin, i vravu a dusí sa v bezvládnej zlosti. Celé dni zatína päste a hľadí túžobne dolu na cestu, či nejde Paľo s ovcami, aby s Iľou spravil poriadok. No Paľa aj Iľa vyzerá každý deň a číta týždne, koľko minulo, ako odišiel. Čaká ho a teší sa popredku, ako zdúpne, keď sa dozvie, že odišla. Iste hneď pribehne po ňu, rozľútený. No ona nepôjde k nemu. Keď si vybral Ťapákovcov, a nie ju, nech si ich má. Jej je dobre v škole…

Operúc hábočky detí pani rechtorkiných, vyžmýkala ich a ide poprestierať do dvora na lesu. Jedným okom a uchom je však pri ceste na dedine. Už tri týždne, ako Paľo odišiel. Ovčiari poniektorí už i poprichodili domov — meškať už ani on nebude zadlho. A Ilino srdce zabúcha rozkošou. Jej je síce dobre tu, hoci veľa roboty pred ňou, nemá jedinej slobodnej hodiny, no nik ju tu nehnevá, nikomu je nie na závade, nik nežompári na ňu. Ako odišla od Ťapákov, je ani znovazrodená. I tetka Krajkovie, mamina sestra, povedali včera, keď ju videli z krčmy ísť (nosila pánu rechtorovi fľašu piva), že je líčnejšia, ako bola za dievoctva. A ešte keby Paľo tu bol, aby sa tešila z jeho zúfalstva! Rozkošou pásla by sa a stučnela by ako sedem hojných rokov.

Sobrala sa do domu, hábky už poprestierala, no tu zazneje bľakot oviec nakraj dediny i cvengot liatovcov. Iľa sa bystro zvrtla, načúva trochu a vychádza zo dvora. Cestou napraví si čepiec, zastane pred bránou ako jedľa. Podoprie oba boky sebavedome. Nech ju vidí Paľo tu, v škole, veselú, peknú, zmužilú. No ovčiari neboli z tejto dediny a za ňou ozvalo sa volanie panej:

„Iľa, kde si? (Keď večne pred tou bránou vystáva!) Či si už vystrela hábočky? Pozri, či nieto sliepok v záhrade, aby nepohrabaly tekvice, a potom príď dnu!“ Iľa sa zvrtla a vošla do dvora. Iste, že v službe je človek nie svoj, ale iného. Je ako vtáča v klietke zavreté. Nemôžeš tu robiť, čo chceš, ale čo druhý chce. Teraz by si postála na dedine a povyspytovala sa chlapov, ktorí prišli z Ardieľa, či ovčiarov z tejto dediny nevideli — a, ľa, nemôže…

No veď príde aj on. Prídu ovčiari i naši a potom príde Paľo po ňu, — tešila sa na druhý deň cez poludnie, keď zostala asi na pol hodiny pred bránou a pani rechtorka ju odvolala a nedala jej s nikým dovravieť sa. Iste nie je v službe tak ako doma — pretože je nie na slobode. Ale aj, že tvrdo jej, bývalej gazdinej, počúvať rozkazy, keďže dosiaľ ona rozkazovala každému v dome, a bolo ich pätnásť. Robila to, čo sa jej páčilo, a tu, ľa, len čo sa obzrieš, už kričia za tebou!

Po troch dňoch, keď ešte dva kŕdle oviec prešly, konečne zjavil sa i ten kŕdeľ, kde bol Paľo účastný. Iľa práve zamietla svetlicu, keď začula cez otvorené obloky cvengot liatovcov. Do nej ako by sa bola strela udrela, tak vyletela von. Ide namočiť metlu na potok, ktorý tečie poza školu dolu dedinou.

„Ľaľa, veď to vari Paľo Ťapákovie ide? Hihihi!“ zakričala, zvonivým hlasom sa rozosmejúc.

Pred včelínom v príjemnom chládku sedel pán učiteľ na tľapkavej skale. Prevracal karty akejsi múdrosťou naplnenej knihy, a vidiac, ako bystro prebehla Iľa dvorom (keď pani alebo on rozkáže niečo, neskočí tak rýchlo, povedal jej bez úštipku):

„On je! Dočkala si ho konečne!“

„A čo som ho ja čakala?“ odpovie pánovi so smiechom, pyšne hlavou trhnúc, iba čo jej líca vzplanuly trochu. „Pre mňa mohol tam i kosti složiť…“ I vykročí sebavedome z brány.

Hore cestou blíži sa s bľakotom veľký kŕdeľ oviec. V prostriedku gracká osol, naložený ťarchou. Po bokoch, napredku i za kŕdľom idú chlapi v širiciach. Košele sú im čierne; neumytí sú mesiac poriadne, neobriadení, zarastení ako Židia. Popredku kráča Paľo. Hľadí pokojnými okrúhlymi očami po dedine, ktorej nevidel štyri týždne, a zazrie aj Iľu máčať panskú metlu na potoku. Pozrel po nej, zbadal, že je niečo nie v poriadku, no tvár mu je ako prv: plná mieru. Pargol dlhým bičom ponad ovce, začiahol ním i somára po nohách a šiel svojou cestou.

„No, ver’ je to just on, Paľo Ťapákovie!“ kričí Iľa zvonivým hlasom, veselo, ale s tvárou zapálenou, že si jej Paľo nepovšimne.

„On je, on; či ho poznáš?“ povie s úsmevom Ondro Panček, ktorý tiež bol s Paľom v Ardieli. „A nejdeš si muža privítať? Dosť sme sa nakatovali v tom cudzom kraji.“

„To je nie môj muž!“ vpadne do reči rozohneno Iľa. „Ja som nie viac jeho ženou.“

Chlapi sa zasmiali — počudovali.

„Paľo, počuješ, čo ti povedala žena?“

Vtedy pán učiteľ vyšiel zo dvora, knižku v ruke držiac, a upozornil Iľu, že je dlho s metlou, nepatrí sa jej dlho postávať, jesto tá a tá robota. Iľa sa zvrtla ako osa, nech vidí Paľo a nech mu je ľúto. A pán učiteľ ide k prišlým. Sebe dopraje, čo jej nechce: povypytovať sa chlapov, ako sa im vodilo.

Paľo dochádza s kŕdľom oviec pred tretieho suseda, pred Veľkovie dom. Ta ich zaženú, tam majú si ich i podeliť. Počul všetko, čo Iľa vravela, ale tvár mu je tá, čo bola: pokojná, čierna, zarastená.

„Iba že veľa vystojí človek s týmto statkom…“ povedal na ovce.

„Ale sa aj odpláca, Paľko!“ potešili ho kamaráti i pán učiteľ, ktorý sebe doprial postáť si na dedine.

Ako ovce zahnali do Veľkov, Paľo hneď šiel domov, že sa preoblečie do čistého. Kalika sedela šijúc na podstení, ako vždy, keď je pekný čas. Oči svietia jej radosťou, vidiac Paľa.

„No, či už ideš?“ spýtala sa oživená a skrúca šitie do batôžka, že pôjde za ním do izby. Paľo ju pozdravil jedným slovom, hoci jej štyri týždne nevidel. Odpovedal na jej otázku a ide do domu. Anča sa schytila, skackajúc na kolenách a dlaniach. Paľo prišiel ustatý, čierny, zamastený ako bača. Shodil širicu, štyri týždne, ako mu je na pleciach. Ide sa preobliecť. Poobzeral sa po izbe a povie:

„Dajte mi čisté oblečenie!“

„Ale kto!“ odpovie chytrá Anča. Sedí pri ohnisku, na svojom obvyklom mieste, ako na tróne. Oči jej svietia škodoradosťou. „Ktože ti dá háby? Žena ti je nie tu. Odišla slúžiť do školy; ušla od teba — počuješ?! Slúžiť šla tvoja žena k pánom, oblizovať porcelánové tanieriky!“ Kalika sa zajakala od vzrušenia. Čaká, horiac v tvári, čo Paľo? Sú tam i druhé domáce, no tie, ako vždy, neohlásia sa, keď má kto za ne jazyk si drať. Hľadia všetky na Paľa, čo spraví. No on len pozrel zkrátka, nezačudoval sa a nebol zvedavý. Ustatosť veľká zračí sa mu na tvári. Anča musela ešte viac vravieť, aby mu srdce pohýbala.

„Ušla ti žena! Takú hanbu, takú potupu, taký posmech doniesla na Ťapákovie rod. A to všetko zato, že tu panovať nemohla — kráľovná! Že si jej panské domy nestaval. Mal si jej dať kaštieľ vystaviť. Kde by taká grófka s nami bývala? Šla k pánom taniere umývať — oblizovať, Paľo!“

Všetko márne. Paľa ani to nedojme — zato je Ťapák. Na čele ukonanosť, v žilách cmar. Berie vodu — keď mu čisté háby nedajú, aspoň sa umyje. Naberie plné ústa, že sa mu obe líca naduly, a ide sa umývať tak po starosvetsky: z úst na dlaň vodu, z dlaní na tvár. Je zaprášený, dopotený, aspoň ako-tak sa oblíže a potom pôjde do Veľkov, kde majú sa rozdeliť ovce ešte dnes.

„Takže ty ako budeš sám? Kto ťa operie, obšije?“ dodieva Anča zas do brata. „Švegeriné majú o koho stáť, tie sa o teba neťuchnú. Ty môžeš v jednom obleku chodiť i za rok.“

„A prečo šla? Kto ju vyháňal?“ povie Paľo, okrúhle oči uprúc na rozhorčenú tvár sestry. No hneď upadol zas do nedbanlivosti. Poutieral tvár rukávom kabanice a ide preč z izby. Poobzeral statok po stajniach, potom vyšiel na cestu, že prejde do tretích susedov deliť sa s ovcami. Krok Paľov je ťažký, ustatý; hlava naklonená, ako ju nosil od malička. Popred školu idúcemu udrel mu o ucho zvučný hlas Ilin. Shovára sa s niekým, smeje sa veľa a vrava i smiech je ako muzika, čerstvý ako štrngot liatovcov. No Paľo ide dolu cestou, ani tvár neobrátil, ako by bol hluchý i slepý. U Veľkov delili ovce do mrku, potom pili oldomáš, čo tiež trvalo vyše hodiny. Už sa k noci chýlilo, keď sa vracal domov. Idúc popri škole, zasa počul Ilin hlas ako príjemnú hudbu. No nedbal naň. Pokojne, ako by sa nič veľkého nedialo, šiel s naklonenou hlavou domov.

„Či si počul, aký krik robí tvoja žena v škole?“ privítala ho Anča-kalika, sediaca pri ohnisku. I nadhadzuje rukami ako fiškál pri súde. „To nám na priek, aby sme sa pučili. Taký posmech! A dnes ani čo by sa z rozumu hýbala — to že si sa vrátil!“

Paľo neodpovie — veď je Ťapák. Popraví si širicu na lavicu, ľahne si na ňu a zaspí hneď tvrdým, ťažkým snom, ako by ho zabil. Kalika pozerá naň a pekné líca jej horia. Či by ho orútila nádavkami, i pri všetkej veľkej láske, čo cíti k bratom! Aspoň v sebe šomre najedovaná:

,Ty si horší ako ten somár, čo ste doviedli s tými ovcami! Druhý by jej bol šiel v tú minútu kosti dolámať, a tento tu zdochýna. Zabiť ju mal ísť, do smrti!‘ A zatým hneď spína ruky (nik iný je nie v izbe, len oni) už pre svoju biedu. Oči zaletia jej k obloku od ulice, zkade vidno uhol bieleho domu Jana Fuzákovie, na druhom rade dediny. Zúfalé vzdychy trhajú jej nežnú hruď. Prišiel i Jano z Ardieľa, bol aj v ich dvore, prihovoril sa jej, ako sa mala za štyri týždne, čo boli preč, i pohladil ju súcitne po hlave, ako to mal vo zvyku, — a kalika hodí sa o ohnisko… On je druhej mužom, ona kalikou! Len prečo ju tak potrestal i Pán Boh? A nie dosť, že jej vzali zdravie, že je kalikou, zmijou každému ošklivou, ale ešte i táto ľúbosť! No prečo — —?!

,Dnes príde Paľo po mňa!‘ myslela si na druhý deň Iľa, ako ľahla večer v školskom včelíne, kde mala posteľ. Včera bol Paľo ustatý, nečakala ho, len zpoly, ale tej noci vie iste, že príde po ňu. Podľa nej, pravda, mal prísť hneď, v tú hodinu, ako zvedel, že odišla (ona by bola prišla, keby bola ním), po takú ženu. Veď ver’ aj vidno, že je nie pri ňom. Nedali mu, keď sa vrátil z Ardieľa, ani čistého rúcha, chodil ako kochniar po dedine…

Iľa neľahla hneď. Sedí na posteli a počúva, či nechrapčí tŕnie na lese, či nepríde Paľo hneď zvečera. Čaká ho. Lebo, hoci vďačne je v škole — ona, šikovná, všade obstojí, i v Sobote doktori ju chválili do neba — no v službe je predsa nie tak ako doma. Doma, keď sa usiluje skončiť robotu, sadne a oddýchne si. Tu, keď sa usiluješ skončiť, dajú robotu inú — a neustanú dávať a vymýšľať práce nové, čo by bol deň na sto hodín.

Iľa i dvercia na dvore zabudla zamknúť, aby Paľo tade prešiel do dvora. Nemusí cez lesu, hoci je to sedliakovi poručnejšie. No ticho je. Ani šumu, ani pohybu. Pokoj a tma ako v hrobe. Iľa si ľahla, ale načúva ďalej. Prešla polnoc, bachter ju odtrúbil, a nik sa nezjavoval. I ráno prišlo, ale Paľo nie. Do srdca Ili ako by nôž vrazil. To nechápe, že Paľo bez nej môže obstáť. Skôr by bola myslela, že sa túreň zvalí pri kostole.

No Iľa neukáže smútok na sebe. Hneď ráno začne smiechy. Zobudí hrmotom i pánov v svetliciach. Žartuje, ako by bola na svadbe, ba temer by si i zaspievala, ako na kršteniach robieva, za čo ju v reč vzaly ženy po dedine. Pritom šibe očami nabok, kde za cestou stojí starootcovský dom Ťapákovie a kde, podľa zakoreneného zvyku, obstávajú chlapi po dvore, kým sa namyslia do roboty. O ôsmej vyšiel zo dvora Paľo s pluhom. Ide orať pod kapustu do doliny. Kráča si pokojne vedľa volov dolu cestou… V ruke bič, košeľa belie sa ako sneh na ňom. A vidiac to Iľa, čajsi zaplače. Teda i bez nej poradí si Paľo…!

,No, len no!‘ myslí však, ,veď to nebude zaveľa, že ťa budú riadiť. Príde tebe ešte do rozumu, koho si mal!‘

,Len trucuj, veď ty vytrucuješ!‘ myslela popoludní, keď sa vracal Paľo s pluhom, vážne šibnúc bičom ponad voly. Košeľa na ňom skvela sa v slnci belosťou a slepí oči Iline. Neozrie sa v stranu školy, hoci jej veselá vrava hlási a smiech cvendží ako hlas zvončekov. Ide rovno cestou svojou popri dome. V Ilinom srdci je meč. Plač len že sa jej nevyrúti na oči. On nepríde ani dnes po ňu!

,Taký truľo sprostý!‘ obľahčila si opovržlivou nádavkou. A, Bože, či je služba ťažká takej, ktorá naučená bola rozkazovať v dome! Tu bár by krídla mal, a nie nohy. Jednej hodiny posedieť nedajú, sto robôt rozkážu naraz. Nebola by myslela, že sú vzdelaní ľudia takí. Ona si hútala, že ako predtým, keď prišla na podstenie, i teraz posadia ju na stoličku alebo kanapu, aspoň raz cez deň, a budú sa s ňou shovárať o vzdelávateľných veciach, za čím jej duša pachtí — a toho nebolo ešte ani jeden raz od Ďura. Ani nezachodia s ňou ako s osvietenou, ale len tak, ako s ktoroukoľvek slúžkou zachodili…

A Paľo v tú chvíľu sedel doma pri stole a jedol krumpľovú polievku, čo uvarila tučná Zuza. Duša jeho zdala sa v úplnom pokoji. Ujedal si zvoľna, prežieral s pôžitkom — poriadne vylačnel v poli pri oraní. I zdalo sa, že nemá známosti o tom, či Iľa jestvuje. Miesto neho nepratala sa do kože kalika. Sedí na obvyklom mieste pri ohnisku na lavičke, nohy pod sebou skrčené a oči len tak jej blčia vnútornou rozbúrenosťou. Sedáva cez deň na podstení, vždy počuje hudbu — reč Ilinu, a srdce čajsi sa jej rozpukne od toho.

„Takúto potupu, takýto posmech na náš dom!“ začala hneď vykrikovať, ako brat Paľo prisadol k mise. „Čo nejdeš k notárovi žalovať? Nech jej zabráni slúžiť. Aj to svet nevidel, žeby obecná baba, žena v úrade, slúžila. Hihihi!“ Anča sa zasmiala od zlosti, hoci jej nebolo do smiechu, skôr do plaču.

„Či vieš, čo povedala tetke Bukovke, keď jej dovrávali, načo ťa nechala?“ spytuje sa vždy prudkejšie, že on nedal sa vyrušiť v jedení. „Nevieš? To povedala, že je ona nie viac tvojou ženou, aby jej teba nespomínal nik.“

Paľo prežiera jedlo, čo naklochtila Zuza, a prežrúc ho, pozrie na sestrinu horiacu tvár.

„No, veď jej ja ukážem: nie mojou ženou!“ povie a začrie lyžicou do misy, aby ulovil krúžaly, riedko plávajúce v polievke.

V izbe je ešte i Zuza a Hagarcovka. Táto ukladá si choré dieťa, Zuza, už ako gazdiná, — na ňu to stisli, hoci nenasleduje po Ili — umýva hrniec z jedla, taký veľký, že by sa i sama spratala doň. Druhí domáci sú na dvore alebo po susedoch. Mišo nosí vodu zo studne bezsrubnej, teľa napája, ktoré zabudli opatriť, lebo dosiaľ to bola Ilina robota.

Kalika má na lone rozkladené šitie, akúsi ozdobu, akej ona nikdy nenosila, ktorú nenávidí. Ruky jej bystro pichajú doň, ale by ho radšej do zeme šmarila.

„Čo ju nejdeš žalovať?“ začala zas, nespokojná s bratom. Koľko sa mu navraví každý deň, a nič nedbá. „Čo neoznámiš aj pána rechtora, že ti ženu odviedli? Či by to poriadny chlap strpel? Ja by jej len na ten truc, za tú hanbu nedala slúžiť.“ Zpod obŕv hľadí na brata s hnevom i skúmavo. Či naozaj má cmar v žilách a či schválne nedbá o Iľu? Už nevie Anča, čo si myslieť…

„No, veď pôjdem do školy,“ odpovie Paľo, hádam len aby ju utíšil. „Ale sa nemeríte spolu aj tak.“

„Čo sa aj nemeríme. Sem ju doviesť nemusíš — nech ide svetom.“

Paľo složí lyžicu — najedol sa — utrie rukávom košele ústa i dopotené čelo. Vzdychne: „Bože, požehnajže stonásobne na toto miesto!“ podľa zvyku starých dávnych, potom oprie chrbát o stenu, že si posedí ešte po jedení. Zuza vzala zpred neho misku, vystrebúc, čo ostalo na dne, umyje i tú. Ančine čierne oči horia ako dva plamene. Čaká, ktedy sa brat soberie zpoza stola po ženu. Ústa jej schnú; srdce v rozbroji s celým svetom i so sebou. Nevie, či ten čepiec, čo šije, má o zem pľuštiť, či nie. Bože, tak ju všetko katuje! Tak ľúbi toho Jana Fuzákovie — tak ho ľúbi! Srdce sa jej svíja ako červík na ohni. Toľko znáša a tak jej je, že by svet v prstoch driapala.

„No, čo sa neberieš po ňu?“ okríkla brata, keď nedočká, že sa pohne s lavice. „Či ja musím jej chachoty celé dni počúvať? Nech ide trebárs do pekla, ale mne tam na očiach nebude.“ Kalika odtrhne cverničku s jedom a tvár horí jej ako fakľa. „Mišo, daj mi tej vody!“ povie najmladšiemu bratovi — miláčikovi, ktorý práve doniesol do izby drevianky. Hrdlo jej vyschýna, azda do suchôt padne.

Mišo má čelo zatemnené. Fľočil za hrnčekom, že jej podá vody, ale ľutuje, že drevianky prázdne nedoniesol dnu, ako to druhí bratia robievajú. Podá jej a zašomre pritom:

„Bodaj si sa zadusila ňou!“

Anča zdvihla oči naň, zľaknutá. Náhla červeň, potom bledosť poleje jej tvár. Vzala hrnček a v tej chvíli praskla ho o zem. Potom sa šmarí o ohnisko, bijúc päste zúfale o stenu, a slzy lejú sa jej dolu tvárou ako príval, dobre sa nezadusí v nich. Mišo, ten najinakší z bratov, krásny, dobrý a ochotný, jej miláčik, ktorému ona len dobre chce, ako mať synovi, povie jej, aby sa zadusila!

„A čo ti je?“ spytujú sa zadivení domáci, upozornení jej shonom. „Zub ťa vychytil bolieť, či čo?“

Kalika len plače a Mišo vychodí von bez citu. Sestru mal rád, ale teraz stráni sa jej. Zdá sa mu ako zlá zmija, ktorá, že sama nemá radosti zo života, ani inému jej nedopraje. Čo mu je po všetkom, keď mu Katu nedajú? Že sama neľúbi nikoho, neverí ani v lásku iných, a len na to je v dome, aby každého katovala. Lebo ona panuje. Čo chce, to sa musí stať: ona, čo kroka spraviť nemôže; ona — žobráčka…

Anča konečne nechala nárek. Sošmarila s lona hrdé šitie a sošuchla sa s lavice. Preskackala izbu na kolenách a dlaniach, i vyšla von, hľadať Miša. Spáva v stajni, pri voloch, no dvere boly zdnuka zavreté. Zabúchala na ne.

„Kto si?“ bolo počuť spurný hlas zo vnútra tmavej stajne.

„Ja, Miško; otvor!“ odvetí kalika lichotivým hlasom, ešte chvejúcim sa od plaču. No v stajni nik sa nepohne, kroka nebadať, — je ticho — Mišo nechce o nej vedieť.

„Miško môj milý, pekný, preboha, otvor!“

„Neotvorím!“

„Prečo sa tak hneváš, veď ti len dobre chcem?!“ zas Anča láskavo. „Kdeže by si si vzal Katu, veď je to nie pre poriadneho mládenca. Mišo môj, ty si inakšiu dostaneš; daj si povedať — maj rozum!“

„Choď odo dverí, zmija!“ zaznel jeho hlas surovo.

Kalika zatíchla; dych sa jej pristavil na chvíľu a tvár zbledla. Potom sa hodí o zem v bezvládnom žiali a šklbe si vlasy. I tento nadáva jej tým menom! Tak každý jej je nepriateľom, každému je zmijou, kalikou…! Potlačiac svoj krutý žiaľ, ešte predsa začala vravieť k nemu, presviedčať a prosiť ho, lichotiť mu, no nepovedala ni raz: ber si Katu — a preto sa jej Mišo neohlásil. Zamĺkla i ona. Vracia sa do domu, skackajúc po podstene, na kolenách a dlaniach.

Je tma. Mesiačik nevyšiel ešte, tmavé nebo posiate je hviezdami. Keď došla k dverám, vystúpil niekto na podstenu a potkol sa do nej.

„Čože si?“ bolo počuť hlas. Anča poznala starého Fuzáka. „Či si pes, či čo si?“

Anča sa odchýlila a nehla sa. Nech myslí trebárs i to, že je psom. Nechce sa s nikým shovárať, a s týmto práve nie. Tento kedysi takú radu dal jej materi, aby ju pribili na dosku, za čo ona prosila to zlé, čo je na nej, jeho synovi, a teraz, za pokutu, ľúbi ho láskou krutou. No starému mihlo v hlave niečo, i zohol sa a ohmatal rukou.

„Ty si, Anka? Prepáč… plazíš sa ako zmija.“ Chytila mu ruku a nevie, či mu do nej seknúť zubmi, keď je zmija. No tu zaznel hlas iný, ktorý začujúc, Anča zachvela sa od slasti a pustila ruku starcovu.

„Anča je tu?“ zadivil sa Jano Fuzákovie. Otec prešiel do pitvora, on hore na podstenu. „A kde sa šmátraš potme?“

Jano sa zohol k nej. Po hlase mu poznať, že je dobrej vôle. Pach nápoja badať od neho, no nie je opitý, len rozveselený. „Poď so mnou, odnesiem ťa do chyže,“ povie veselo, čiahajúc za ňou ramenami. „Vari že by ťa nie?“

Anču zaleje krv horúca; srdce čajsi ide sa jej rozhodiť, tak tlčie.

„Nie, Jano!“ bráni sa prudko, odtískajúc ho od seba, no v tej istej chvíľke schytí sa v nej žiadosť hodiť sa k nemu, priľnúť k jeho prsiam a umrieť tam. „Nie som malé dieťa, aby si ma na ruky bral!“ skríkla, vzmužiac sa.

„A čože si? Ešte horšie ako dieťa,“ povie Jano. Tvár prijala mu nezvyčajný výraz, v očiach blesk, ako zrazu na povrch dostavšej sa náruživosti. Obtočí jej pekný driek rukami a strhne ju k sebe. No ona silou zúfalosti odstrčí ho od seba.

„Jano, chceš, že ťa udriem? Či vidíš moju ruku? Mňa ty nebudeš na posmech donášať, — aby si vedel…!“ A strmý dych Anču čajsi zadusí od jeho blízkosti. Jano sa vystrel. Nezvyčajný, horúci zásvit zmizol mu z očú, triezvosť sa mu vrátila. Strasie postavu a rečie s úštipkom:

„Aká si pyšná! Nevedel som, že ešte i ty vieš takou byť, ty —“

„— zmija,“ dokončí Anča mimovoľne, čo nedopovedal on. Jano hrdo prešiel popri nej do domu a ona, ako sa zavrely dvere za ním, už šmára sa o zem. Prečo jej odňali zdravie, a nie radšej život! I jemu je zmijou, hľa…!

Medzitým chlapi v izbe dali sa trochu do zábavy. Naskladali sa po šestáku a Zuza doniesla im páleného z krčmy. Pri skleničke potom sa rozveselili. Jazyk i duch staly sa živšími. Paľo-žartovník zohrial sa tiež. Nemec ustúpil u neho, cmar v žilách začal sa búriť a okrúhle, dobré oči sršaly mu ohňom. A to vidiac Jano Fuzák, ktorého zrak, hoci nechtiac, vše zalietol na prázdne miesto kaliky, ktorá ho odstrčila, povedal Paľovi:

„No, Paľko, po ženu sa! Dosť si ju už vytrucoval. Tvrdo ťa čaká — nech sa netrápi.“

„A ty vieš, že sa trápi za mnou?“ nasršil sa Paľo. „Nepôjdem. Ona začala trucovať — nech trucuje. Nech je tam, kde je — v Sitne — nič nedbám!“

„Nuž a necháš ju druhému? Videl som Ďura Úvodovie obchodiť okolo školskej záhrady aj včera…“

„Čo?“ Paľovi oči stĺpom zastaly; schytí sa zpoza stola. On jej dá Ďura Úvodu hneď! Na franforce ju dotrhá… Janovi na pekné líca sadne na chvíľku spokojný úsmev. Vstane aj on a ide za Paľom. Mimovoľne pozrie ešte, idúc, na miesto Ančino a tvár i jemu sa premení. Nič iného si nepraje, iba vidieť ju ešte dnes, ktorú ruku dvíhala naň, aby ju pošliapal ako zmiju… Na podstení, keď vyšiel (mesiac už svietil na nebi), naozaj zazrel Anču sedieť na zemi, neďaleko stajňových dverí. Janove oči zablyskly; zabočil k nej, teraz už vo vzbúrenom, urazenom sebavedomí. No tu do ušú zaznelo mu fikanie. Anča plače. Jano zastal ako prikovaný, potom pristúpil k nej a miesto aby rozšliapal zmiju, spýtal sa:

„A tebe čo je, Anča, začo plačeš?“

„A nemám začo? Naveky budem plakať za tento kríž!“ Jano sa skloní nad ňou a pohladí jej vlasy na hlave, ako obyčajne, s ľútosťou a láskou.

„Už sa raz upokoj, Anička — inak nebude…“

*

Iľa i dnes večer „zabudla“ zamknúť dvere na dvore školy. Nádeje síce už mnoho nemá, aby prišiel Paľo po ňu. Pozná, akí sú Ťapákovci, že ich treba tisnúť do všetkého, že sú ťažkí ako olovo. Keď bola ušla prvý raz od muža, teraz päť rokov pominulo, Paľo bol prišiel hneď po ňu. Mať ho vyhnali, žili ešte vtedy, chudinka, ale teraz nieto, kto by ho núkal — posielal. Môže Iľa tu slúžiť i do súdneho dňa. Nevesty, ženy bratov Paľových, sú ešte rady, že ju nemajú medzi sebou! Ach, či je len zle v službe! Jednej minúty svojej nemá, ani svojej vôle, len rozkazy pánov plniť. Na nohách je vždy, ako v tanci — už ju päty bolia. Bár by krídla mala, bár by lietala. Ani jej vzdelanosti nepovážia, ani diplom. Sluha je len sluha, pán len pán. Ten nemá srdca — a nemá ho ani Paľo u Ťapákov (hoci je sedliak), keď nejde po ňu…

A tu Iľa musí stisnúť zuby; plač ženie sa jej na oči. Nebola by sa ponazdala, že ona bude ľútiť za ním, a nie on za ňou. Ľa, už je po jej pýche…!

Iľa musí pretrhnúť niť myšlienok a utiera tečúce slzy…

Veď pravda, čo by Paľo i prišiel po ňu, nešla by s ním, lebo sa zariekla ísť viac do Ťapákov — a jej slová sú sväté. Ale na otcovskom u Jablonckov dostala sa jej komora murovaná: k tej by pristavili chyžu ešte toho leta a tam by bývali sami dvaja na pokoji, ako dva holuby. No Paľo nejde…

Iľa svesí hlavu a slzy zas zalejú jej tvár. Plače ona, pyšná nevesta a vzdelaná… Ale tu zavrzly nezamknuté dverká na dvore. Ili dych zastal, i srdce. Napnute pozerá na dvor cez laty včelína. Od dveriec vidno kráčať strmým krokom vysokú postavu chlapa. Ilina tvár skúpala sa teplotou. Dala hlavu bystro na hlavnice a tvári sa, že spí. O chvíľu zavrzly dverká na včelíne, tiež nezamknuté, dnu vstúpil Paľo. Zastal konča postele, a potrhajúc duchnu, zvolá:

„Iľa, spíš-nespíš? Domov sa ber!“

Iľa spáva oblečená, vždy hotová odísť s mužom, no nehlási sa. Tvári sa, že spí, — čo veru i môže jej uveriť každý, keď je celý deň v robote ani v tanci. Paľo musí znova volať na ňu a potrhať duchnu ešte mocnejšie.

„Počuješ, há? Domov!“ Paľo sa rozohnil. „Či ty nemáš kde byť, či sa tebe patrí slúžiť, čo?!“

„Kto je, čo je?“ schytí sa ona naplašená. Sadá na posteľ, a ako by ho len vtedy bola zazrela, skríkne:

„To si ty? Aleže mi choď, zkade si prišiel, ty pijan. Čo tu chceš?“

Paľo, keď už raz shodil so seba ťuťmáka, stal sa udatným človekom, i reve s energiou:

„Ber sa, kým ti pekne vravím! Či je to pre poriadnu gazdinú tanieriky umývať pánom?“

„Čo tu chceš; zkade si prišiel? Ja som nie viac tvojou ženou!“ zvolá Iľa majestátne.

„A čiaže si?“ reve on. „Hádam Ďurova Úvodovie?“

„Trebárs i toho, a trebárs čia, ale tvojou ženou viac nie!“ volá Iľa slávnostne. „Ja sa do Ťapákov nikdy nevrátim. Veď som ti povedala popredku: Ja, alebo Ťapákovci. Tak si si vybral!“

„Oddelíme sa!“

„Teraz sľubuješ, ale keď by odišla k tebe, ostalo by všetko po starom. Poznám vás, akí ste, brat môj!“

„Slúžiť nebudeš; to je tebe hanba. Vystavíme dom!“

„Ja budem slúžiť, ja sa nehanbím. Vystavíte ver’. Doveziete za tri vozy skáľa, a necháte tak. Poznám vás už, nehodníci!“

Paľo, vidiac, že slovami nič nevykoná, podišiel k nej, že jej zasadí zaucho. Iľa zvrieskla, schytila sa a zaťala mu nechty do tváre, soškriabuc mu kožu s nosa. Paľo odskočil od nej, potočil sa, potkol i prevalil úľ so včelami pána učiteľovými. Včely v spánku prerušené zahučaly a Paľo vychodí von, utierajúc rukávom košele tvár od premokajúcej krvi.

„Nebudem sa s čertom zapodievať, lebo by ju zabil!“ šomre, vytratiac sa i zo dvora. „Pôjdem na faru, nech kňaz spraví s ňou poriadok!“

„Nehodník nekaľavný!“ zavolala za ním Iľa s hnevom a opovržením. Síde s postele a dvíha prekotený úľ s mrnčiacimi včelami. Aký je to chlap! Druhý bol by ju zabil, a tento ide domov, nedbajúc ani o to, že ostala tu. Veď ju mal nasilu odviesť a zamknúť do komory, o smäde, o hlade držať aspoň za týždeň.

Iľa urazená — lebo ju nechce, preto nedbá o ňu a prišiel len, že bol podpitý alebo mu nadal ktosi — spravila krik, nadávajúc mu, i pozobúdzala pánov vo svetliciach. Pán učiteľ, ktorý dal veľký pozor na to, aby bol uctený, otvoril oblok a vystrčil peknú černovlasú hlavu, že čo sa deje.

„Veď som vedel,“ povie prísne, keď mu vysvetlila, „že my s tebou len omrzlosť budeme mať. Povedal som ti hneď, že ťa muž tu nenechá.“

„Mne on nerozkáže! Ja som sa im sľúbila na rok, a to je mne sväté!“ odpovie pevne Iľa, no v sebe doloží s hnevom: ,Veď ani nepríde viac po mňa; nebojte sa!‘

Naozaj Iľa dobre vedela, že Paľo nepríde viac k nej. Miesto neho však prišla jej citácia, aby sa ustanovila do notárskej kancelárie, na susednú dedinu.

Iľa sa zarazila a zľakla, lebo veď páni len na zlé volajú, i nemohla uhádnuť, čo asi chcú od nej pán notár. Nič pozoruhodného nestalo sa v dedine. Službu v obci plní svedomite. (I včera dostala od pani rechtorky, že za štyri hodiny kúpala nemluvňa Jakubovie. U Krumpľov zasa stal sa prípad narodenia mŕtveho dieťaťa, to tobôž oznámila, ako sa náleží na osobu osvietenú, múdre chápajúcu svoje postavenie.) Obliekla sa teda sviatočne, ako bola volaná na druhý deň popoludní, a predstúpila pred jeho tvár.

Pán notár, mladý ešte, ale veľmi vážny, sedeli za dlhým stolom v kancelárii, keď prišla. Pozreli na ňu vážne ponad okuliare a písali ďalej. Iľa pristúpila bližšie, po pansky sa ukloniac, a prosila veľmi úctive, aby ju ráčili odbaviť čím najskôr, lebo slúži v škole a budú jej výčitky robiť pani rechtorka, ak sa pozde vráti domov. Pán notár pozrel na ňu zasa, a ako neobmedzený pán kancelárie i všetkých dedín, kde bral porcie, fumigoval jej ľúbezné poklony a dal cítiť svoju moc i pani rechtorke, lebo zadržal jej slúžku do večera. Vtedy povedal Ili:

„Predstúpte!“

Hlas pána notára zneje závažne, ako by bol pánom jej života i smrti.

„Teda slúžite?“ vraví pomaly, každé slovo oddeleno jedno od druhého vypovedajúc, a prísnosťou pohľadu temer ju pohltí. „Zato som vás dal predvolať, aby vám bolo oznámené, že nemôžete i slúžiť, i byť babou v dedine. Jednu službu musíte opustiť!“

Iľa sa zadíva na vážnu tvár pána notára a jej tvár pomaly poleje sa červeňou radosti. Príjemné zadivenie odňalo jej reč. No priam by sa hodila k nohám pána notára a bozkala trebárs obuv jeho od samej vďačnosti. Teda nesmie slúžiť… Nič lepšieho jej nemohli oznámiť!

„Dva dni dám vám na rozmyslenie!“ pokračuje notár, podávajúc jej slová po jednom ako drahocenné veci, z ktorých škoda by bolo utratiť čo len jedno. „Potom mi oznámite, či zaďakujete pri obci a ostanete v škole a či podržíte službu baby.“

„Pravdaže pri obci ostanem!“ oznámi Iľa hneď s planúcim zrakom a zasmeje sa veselo, hoci je pred kráľom štyroch dedín. Nebude jej viac už nik rozkazovať, nebudú ju už päty bolieť — prestane tanec… O chvíľu už letela, ako vták z klietky vypustený, domov, čím skôr oznámiť to pani rechtorke.

„Veď som vedela, že nám toto všetko vykonáš!“ povie pani mrzute, s veľkou výčitkou. „Čo si ja teraz už bez slúžky počnem? Však som ťa nechcela!“

„Ja som sa im núkala!“ uznáva vinu Iľa. „Aj bola by zostala, svedomite im slúžila, robila ako sebe samej do roka, ale keď nedovolia, či ja za to môžem? Proti zákonu sa nenaspieram!“

„Chcela si si muža trucovať, zato si prišla k nám,“ povie pán rechtor, ktorého nebolo možno zaviesť rečou a uhádol i myšlienky iných. „Chcela si ho donútiť, aby spravil, čo žiadaš. Teraz hľadaj slúžku pani rechtorke!“

„Ja k Paľovi nepôjdem!“ povie zmužile Iľa a vztýči hlavu. „Ja pôjdem do mojej komory bývať, na otcovský fundus. Dám si koch vytiahnuť a mašinu spraviť do nej. Ja som sa zariekla ísť do Ťapákov, a ja to zadržím!“

,Ver’, Bože, dobre spravili ten pán notár, že mi slúžiť zabránili,‘ myslí si medzitým vďačne. ,Ja by na služobný chlieb nebola nikdy navykla!‘

Na tretí večer — pani rechtorka našli si slúžku inú — odniesla všetky svoje veci do murovanice u Jablonckov. Na druhý týždeň dala si komín vytiahnuť a ohnisko postaviť. Večer potom sedela v čistej izbici (ani nemocnica v Sobote nie je čistejšia) na pokoji, nikým nehnevaná, mysľou u Paľa. Keď príde k nej bývať, vystavia si ku komore dom… Azda len príde za ňou?! Vie dobre, čo sa stalo, že je už nie v škole. Kalika sedáva na podstení, šijúc na slniečku, tá vidí všetko, čo sa robí v dedine. Paľo prišiel o týždeň. Oddelil sa od bratov a prešiel k nej, ak chcel mať ženu. Pod jej panovaním potom stal sa podujímavým. Vozil cez celé leto skálie, keď sa slobodná chvíľa našla, a v jeseni povstal pri komore Ilinej dom nový, pekný, zafarbený nažlto, akého ešte nebolo v dedine. A teraz je Iľa už úplne šťastná, — no Ťapákovci spokojní sú tiež. Dusia sa v jednej izbe štrnásti, ako ich predkovia žili. Nikoho nič neomína, nik nepanuje, nik ich nenúti starootcovské zvyky zanechať, írečité obyčaje odvrhnúť. Ani bratovi pekný dom nezávidia, smierili sa i s Iľou všetci (Iľa do školy tiež chodí na vzdelávateľné rozhovory), len Čakaj zavše, podpierajúc plecom uhol starého domu, zažartuje: „Ľaľa, naša kráľovná aký kaštieľ si postavila žltý — ja by sa hanbil zaň.“

„Ojój — keď príde Mišo z vojenčiny, aj my môžeme mať taký!“ odpovie Zuza-gazdiná zľahčujúco. Všetkým je dobre a po vôli. Zuza varí z vďačnosti, lebo môže vždy jesť pritom. I druhé sú spokojné. Hagarcovke dieťa ozdravelo tu von na slniečku cez leto. Mišo tiež už Katu nespomína. Zabúda ju na vojenčine, — píše veselšie listy. A jednako kalika, keď večer sama ostane a druhí rozídu sa na odpočinok, pozerá očami, plnými náruživosti a beznádejnosti, do obloka, z ktorého vidno biely uhol domu Jana Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká:

„Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie — —!“