ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osoby

LILA

ARTÚR

MINA

SLUHA

Jarný súmrak v luxorióznej izbe. Po chvíli.

Intermezzo

LILA (v ľahkom čipkovom plášti, sluhovi): Svetlo. Rýchlo.

SLUHA (zapáli elektrické lustre, pristúpi k Lile a skladá jej plášť).

LILA: A Mina nech hneď príde.

SLUHA (s poklonou odíde).

LILA (nervózne): Čakať — vždy len čakať! Ako hrozne pomaly ťahá sa ten deň. Jeden deň — jeden rok. Môj Artúr! Pred rokom ešte obidvaja v okovách — a dnes — je celý svet náš. (Nervózne sa spustí na širokú pohovku. Po chvíli vstane.) Mina. Kdeže je? Aj na ňu musím čakať. Nie, ja sa zbláznim od čakania! Artúr, Artúr — o ôsmej je tu. (Otvára oblok.)

MINA (príde): Ruky bozkávam.

LILA: Mina, Mina, tak dlho nechodíte. Či ste pripravili? (Vidí na kredenci.) Ach, áno. Vy tomu rozumiete. Kedy prišla zásielka? (Obzerá etikety na sekte.) Dobre, dobre. To je jeho marka.

MINA: Mala som aj nepríjemnosti. Poštár nechcel vydať zásielku. Že vraj vo sviatok.

LILA: Ďakujem vám za energiu. Prečo nemám ja energiu? Môj Artúr. On má energiu! On si ma vybojoval. Pravda, vy ste neverili?

MINA (prisviedča).

LILA: Áno, Mina, nikto neveril, ani ja som neverila. Ale on nás všetkých zahanbil. Pred rokom — však vy viete moje boje, Mina. Byť ženou človekovi, ktorého nenávidím, ktorý sa mi hnusí! A on — on sa smial — on sa radoval, lebo videl, že je to jediný prostriedok k nášmu šťastiu. On predvídal! Môj Artúr. Keby som len mohla celý minulý rok zotrieť — zničiť — — Mina, kam hľadíte — Mina — —? Prečo sa obzeráte, čo sa vám tu ľúbi? Mina?

MINA: Milosťpani —

LILA: Nie, nie. Mina. Nie, milosťpani, nevravte tak! Vravte mi zase len Lila — viete, ako predtým, keď ste ma vodili zo školy. Viete, len tak, Lila. Ja chcem byť zasa tá malá, roztopašná Lila, za ktorou sa na ulici obzerali malí-veľkí. Taká som sa Artúrovi páčila — on si ma iste i teraz takú predstavuje — on by bol sklamaný, keby ináč bolo. Nie, ja budem ešte živšia, ešte veselšia, lebo som vyšla zo žalára — pustená som na slobodu — potencovanú slobodu ako predtým. Pravda, Mina, vy cítite tiež tú slobodu. Vy mi rozumiete? Vám som sa vždy zdôverila a vy ste mi rozumeli. Viete, Mina, tie dlhé zimné večery, keď sme museli sedieť doma, lebo zbadali, že ma Artúr ľúbi. A otec sa zhrozil nad tým. Jeho dcéra ľúbi dajakého lumpáka — herca. Nie, také niečo musí sa zamedziť. A zamedzil…! Našli mi zaťa. Predali ma… A on dobre zaplatil za moje mladé telo. Čože, on bol naučený na to! Áno, Mina, každý kúsok v tomto kaštieli je zaplatený — mojou krvou zaplatený. Áno, Mina, nemyslite si. To je najväčšia obeť. Ó, ja by bola šťastná so svojím Artúrom aj v slamenej búde — viete, aj v najväčšej biede. Aspoň by som nemala do činenia so svetom. Myslíte vy, že ma nebijú pohľady tých ľudí? Ó, ako jasne čítam z každého pohľadu, že mi kričí: „Ohaa, šla si za chorého človeka, aby si sa mohla potom v jeho bohatstve rozplývať!“ Vidíte, Mina, oni vedia moje boje a bôle. Ale keď príde Artúr, bude všetkému koniec. Odídeme preč — ďaleko — — A ako lačným psom hodím im tento kaštieľ. Pravda, Mina, to bude dobrá pomsta — pravda? Nesmúťte, Mina, veď aj vy pôjdete. Vás ja nezanechám.

MINA: Ďakujem, milosťpani.

LILA: Ja sa vám vždy budem zdôverovať.

MINA (skočí k otvorenému obloku): Zdá sa mi —

LILA (vykríkne radostne): On ide?

MINA: Hrmoce koč.

LILA: Je to jeho koč?

MINA (naslúcha): Zdá sa mi, že nie je koč — vari železnica.

LILA: Ach, železnica sa nepočuje — ďaleko sme od nej. Možno hrmí — oblačno je vari.

MINA: Ale zarachotilo práve tak, ako keď železnica ide. Strojí sa na dážď — počuje sa naďaleko.

LILA: Možno teda. Je pravda, je pravda. Mina, to je jeho vlak. Áno, pol ôsmej. O pol ôsmej prichádza vlak na stanicu. O chvíľu je tu! Môj Artúr! — Zatvorte oblok, Mina, aby mu nebolo chladno. A možno aj zakúriť. Mina, rozkážte aj zakúriť, veď dnes budeme dlho sedieť. On nesmie odísť tak rýchlo. A potom schystajte zákusky. Čo mi napadá, Mina! Niet cigarety! Strašné, Mina, Mina. A dnes som práve tak mnoho fajčila! (Pozerá na stolík.) Len dve! Podelíme sa. (Zapáli si.) Pravda, dobre mi svedčí? (Nervózne.) Ešte len päť minút prešlo. Mina, ten čas pomaly ide. Kedy prejde už polhodina! Mina, len polhodina ma delí od môjho najväčšieho šťastia. Kedy len prejde…!

LILA (pozrie na Minu, prestávka).

MINA: Idem pred kaštieľ, aby pán nemuseli čakať.

LILA: Tak je. Moja Mina, vy ste dobrá. Rýchlo. (Sama.) Prečo povedala Mina, že na svete všetko prejde? (Pred zrkadlo.) Nepravda. Keby už len on prišiel! Tak mi je pusto — (Napadne jej.) Áno, nové šaty. Zhodím toto čierne domino. Áno… (Odíde do svojej izby. Vonku krik. Mina volá: „Milosťpani, tu sú!“ Onedlho.)

ARTÚR (vstúpi ticho, temer bojazlivo, bledý. Sadne si dakam a zakrýva si oči — možno od veľkého svetla).

LILA (vybehne z izby): Artúr — (Objíma ho.) Čo je, čo sa stalo? Ty si premenený, môj Artúr.

ARTÚR (bozkáva jej ruky): Nič. Zasa vidím tvoje oči a nemôžem veriť. Lila, si ty? Moja božská Lila.

LILA: Konečne ťa vidím. Ako je dobre, že si tu. Ťažko som ťa čakala, Artúr.

ARTÚR: Dobre je. O tri dni sme svoji, Lila.

LILA: Až o tri dni?

(— — — — —)

ARTÚR: (— — —) preto, aby si vedela, že žijem.

LILA (objíme ho): Artúr, že žiješ? Nerozumiem.

ARTÚR: Dnes som mohol byť mŕtvy.

LILA (vedie ho k pohovke): Rozprávaj, Artúr, rozprávaj!

ARTÚR: Vlastne len malá nehoda na železnici. Keď sme vchádzali do stanice, zrazil sa náš vlak s vlakom, ktorý tam stál.

LILA: Mina počula buchot.

ARTÚR: Sú len niekoľkí ranení. Mohlo byť aj horšie. A práve v mojom oddelení bol akýsi pán, ktorému som dal slovo, že ho ešte dnes navštívim.

LILA: Prečo si mu dal slovo? Čo máš s ním? (S výčitkou.) Vtedy si nemyslel na svoju Lilu?

ARTÚR (udusene): Práve som veľmi na teba myslel.

LILA: Azda ste sa rozprávali o mne? Pozná ma? Kto je to?

ARTÚR: On je dobrý, pobožný človek… Ja mu ďakujem, že som sa s ním stretol —

LILA: Ty si sa rozprával s pobožným človekom? Ako si sa mohol s ním rozprávať? Vôbec, prečo si ta šiel, keď je taký svätuškár?

ARTÚR: Odpusť, Lila, náhodou. Prišiel ku mne — z dlhého času dali sme sa do diškurzu. Išiel na liečenie. Chudák, už od roka nemôže slúžiť. Na nohy je zle. Tak plakal, že práve dnes musí cestovať.

LILA: Prečo?

ARTÚR: Nuž vraj na Veľký piatok.

LILA: Dnes je Veľký piatok?

ARTÚR: Ty si nevedela?

LILA: Človek zabúda na maličkosti. Deň ako deň. Ja teraz len na teba myslím.

ARTÚR: Ale niekedy je človek vyrušený z obyčajného behu. Ako ja dnes. Ako by to hrozné bolo bývalo, keby bol tam niekde rozmliaždený ležal, Lila, sladká? Kam by sa podela naša láska — Lila, kam by som sa ja podel?

LILA: Artúr, Artúr, prestaň! Ty dnes hrozné rozprávaš.

ARTÚR: Áno, áno, je hrozné. Priznám sa, tá nehoda ma znepokojila — a ešte náhoda — potom Veľký piatok. Vieš, čo dnes kresťania svätia?

LILA: Smrť Kristovu… Ale nechajme tento diškurz, Artúr.

ARTÚR: Áno, dnes svätia kresťania smrť toho veľkého priateľa ľudstva, toho skromného filozofa. Práve jeho smrť. Sokrates, Platón boli veľkí filozofi — ich smrť sa nesvätí. Prečo práve Kristovu smrť svätia? Keď človek v živote nič väčšieho nespraví, len to, že potom zomrie — nevykonal tým nič zvláštneho… A tí kresťania nehľadia na Krista ako na báječného lekára, alebo rečníka, alebo reformátora — nie, oni vidia najväčšiu jeho slávu — v jeho smrti. Veď bol vraj od Boha poslaný.

LILA (rozosmeje sa): Keď som bola malá, predstavovala som si Boha ako starčeka s červenou čiapkou.

ARTÚR: A ako si si predstavovala Krista — vraj jeho Syna —

LILA: Ako? Nuž ako ho maľujú — na kríži.

ARTÚR: S tŕňovou korunou, skrvavený. Nie? A to vraj všetko pre nás — pre teba, pre mňa, aby sme neboli zatratení. Tak mi rozprával ten kňaz. A on mi ešte všeličo vravel.

LILA: Veď som sa divila, prečo také zdĺhavé bájky rozprávaš. Keď je bájka, aspoň nech nie je zdĺhavá.

ARTÚR: Povedal by som, že tá „bájka“ nie je zdĺhavá. My žijeme tu na tomto svete — ktorí dobre, ktorí zle, príde smrť — a potom?

LILA: Prestaň, prosím ťa. Alebo mi chceš celkom pohubiť moju dobrú vôľu?

ARTÚR: Moja Lila, mňa trápi niečo. Áno, ja rozmýšľam. Začal som myslieť na budúcnosť. Lila, mňa trápi myšlienka na smrť.

LILA: Artúr, či necítiš v sebe viac tvoju energiu? Môj Artúr, si muž? Pozri, sme mladí, užime v plných ťahoch tento krásny svet, kým je čas. Čože nás po budúcnosti? Po smrti z nás je prach. (Točí mu sekt.)

ARTÚR: Ale ten Kristus učil, že vraj ten prach vstane — a sám dokázal. On po svojom umučení a smrti vstal z mŕtvych.

LILA: Že ťa také bájky znepokojujú. Vôbec zakončme toto nepríjemné intermezzo. (Štrngne si.) Hľa, tvoja marka. Tebe kvôli — Artúr, pamätáš sa, čo sme prvý raz pri tejto istej marke prežili. Ja som prišla za tebou — Artúr, pomysli, za tebou. A on už bol v posledných ťahoch. Hľadela som tvoje triumfy. A keď som sa viezla s tebou, všetci mi závideli. Áno, nech závidia. O tri dni, Artúr, pôjdeme. Ukážeme sa svetu, čo nás tak dlho držal v okovách — ukážeme sa mu v svojom šťastí — nech závidia! Poď, Artúr, rozprávajme sa o našom šťastí, o našej sláve. Artúr — (sadne si na pohovku a ťahá Artúra za ruku) — no, poď — aspoň si sadni ku mne.

ARTÚR (rozmýšľa a váha, pre seba): Ešte tri dni? Bol by som šťastný! A potom?

LILA: Ale, nerozmýšľajže.

ARTÚR (odhodlane s radosťou, vypustí jej ruku): Áno, načo vždy rozmýšľať? Dosť je veriť. (Sadne si k nej a bozkáva jej ruky, ústa — —)

(Opona.)