ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Všetci ľudia majú isté povinnosti. Veľkí i malí, vznešení i prostí, bohatí a chudobní. Lenže povinnosti ľudí nie sú rovnaké ani rovno podelené, jedny sú ťažké, až pod ich bremenom človek klesá, iné pomerne ľahké. Ale povinnosti máme všetci, otázka je len, ako ich plníme.

Poznať svoje povinnosti je prvá podmienka k cnostnému životu, plniť ich svedomite druhá a hlavná.

I deti majú svoje povinnosti; rozumní rodičia a učitelia musia viesť svoje deti k tomu, aby si povinnosti riadne konali.

Prvá povinnosť detí je poslušnosť; z tejto postupne vychodia iné, uvádzajúce do života. Poslušnosť detí uľahčuje výchovu.

Ako sú povinnosti dospelých veľmi rozmanité, podmienené stavom a povolaním, tak i povinnosti detí líšia sa podľa postavenia ich rodičov i podľa okolností. Iné povinnosti majú deti bohatých ľudí, iné bývajúcich v mestách a iné deti dedinských.

Deti na dedine už v útlej mladosti privykajú sa k práci, prirodzene chytajú sa robôt, aké vidia konať rodičov a domácich. Chlapec, ledva vyzliekol vigan a dostal nohavičky, už s bičom v ruke ide poháňať voly a zavracať ovce.

Dievčatko, ledvaže sa pustilo na vlastné nôžky, už chce chovať kuriatka, berie ihlu a vretienko do rúk. A ako tieto práce koľko-toľko obstojne vie konať, už sa jej stávajú povinnosťou.

Milka zo školy bola ešte mladá, keď už privykala k prácam zavše i ťažším. Ale bola poslušná, milovala svoju „mamiku“ nadovšetko, milovala i prísneho, ale láskavého otca a milovala aj svojich bračekov a sestričky.

Ona bola najstaršia zo všetkých. Za ňou bol braček Ľudo, potom Imro, zatým sestrička Julka a malá Linka.

Vtedy, keď sa to stalo s novými šatočkami, vychodila už šiestu zimu školy, totiž ona len z izby cez pitvor prešla do učebne a už bola v škole. V tú istú jar ju pán farár na žiadosť jej otecka i konfirmoval.

Milka bola dievčatko vtipné, bystroumné, do všetkého chápavé. Učila sa dobre, školské úlohy odbavila si hravo, preto jej ostávalo dosť častu na zábavu i na prácu. Hlavne však k práci, lebo ju dobrá, ale robotou veľmi obťažená mamička použila, kde mohla.

Najmä cez prázdniny veru bola hodne zapriahnutá. Najmenšia sestrička Linka bola už dvojročná, a ešte ani nevravela ani nebežkala. Jej bledá tvárička bola ako nadúchaná a vždy smutná. Prekonala ťažkú chorobu, a hoci bola už na ceste zotavenia, predsa ešte potrebovala veľkej opatery. Jej slabé nôžky neudržali ťažké tielko, preto sa vždy chcela varovať. A ktože ju mal varovať, keď pestúnky nemali? Nuž iba Milka. Oddýchla si len vtedy, keď malá Linka spala, ale náhle začala plakať, už Milka musela všetko tak nechať, ísť Linku riadiť, obliekať, chovať a vyniesť na čerstvé povetrie.

Keď si s malou sestričkou na rukách vyšla na ulicu, spriatelila sa už i s varovaním, lebo na ulici, i na dedinskej, je vždy veselo. Tu idú ľudia sem-tam, tu zazrie niektorú kamarátku a pozdraví ju, i pripojí sa k nej. Alebo zájde si do susedov ku svojej najlepšej kamarátke Judke Studenovie. Táto bola v škole po Milke najlepšou žiačkou.

Judka Studenovie mala vtedy už svoj kŕdlik húsat a tie chodila pásť na Piesok. Tam, kde rieka vytekajúc z dediny rozlieva sa po plytkom piesočnatom riečišti a tvorí malé sihôtky, schádzavali sa malé pastierky.

Sporá trávička medzi riedkymi vŕbami len málo paše poskytuje húskam; keby jej bolo viac, gazdovia by si ju zadržali aspoň pre barance. Tento Piesok by mohol byť pomenovaný i rákošom, lebo často ozýval sa od vravy, spevu, štebotania a gágania, a to bolo pre Milku veselo.

Husiarky s dlhými prútmi obchodili svoje stádočká ako velitelia svoje víťazné vojská. Alebo keď húsatká oddychovali, sadli si aj veliteľky a držiac prúty, ako kráľovné berly, vždy pohotove, začali si rozprávať. Obyčajne si rozprávali to, čo počuli doma, len ak ešte niečo pridali, to už ako ktorej fantázia dovoľovala. A všetko bolo pre ne veľmi dôležité a zaujímavé.

Milka si niekedy zašla k nim; posedela, poihrala sa alebo vypočula novinky, ale jej pohyblivá povaha nedovolila jej byť dlho na jednom mieste.

Niekedy, zvlášť na jar, rozmnožila sa spoločnosť na Piesku ženami, ktoré si sem prišli plátno zvárať, prať a potom i bieliť. Blízko si postavili — obyčajne viaceré odrazu — veľké zváradlá alebo kädiečky, do ktorých poskladali plátno. V kotloch hrial sa lúh, ktorým sa plátno oblievalo, najprv studený, postupne vždy teplejší. Na plátno do „popelky“ dali popola a z toho zalievaného stekal lúh do šafľov. — Práca táto trvala hlboko do noci a bola aj zaujímavá pre zamestnané i nezamestnané ženy, lebo i tu pretriasali sa novinky — udalosti dňa.

Na noc podujal sa niektorý chlap strážiť kädiečky so vzácnym obsahom. Zakrútený do surovice ľahol si blízko ohňa — a málokedy sa prihodilo, žeby plátno zo zvárania skapalo, hoci všetko, čo z ľanu a konopí pochodí, je pre ženy veľmi vábne.

Okolo plátna pomáhala Milka i doma. I v škole zaoberali sa tkaním plátna. Ba usilovná mamička priadla cez zimu hebký ľan a silné konope; z ľanu napriadla pradienka na stolovú činovať, obrusy, ktoré dala tkať tkáčovi; ostatné tkali doma.

S tkaním museli učiteľovci vždy počkať, kým sa skončila výučba detí. Po skúške postavili krosná do učebne, ktorá bola i kuchyňou.

Často sa stalo, že príliš zamestnaná matka nestačila si sadnúť za krosná — vravievala, že si len za krosnami oddýchne — a sadol si ta jej muž, fajočku majúc v ústach, a zručne narábal člnkom a bidlom, takže plátna pribúdalo očividne, plátna rovného a hustého ako list.

Hoci bol človek učený, môže sa povedať, že vzdelanejší než väčšina terajších učiteľov, lebo písmom i jazykom ovládal štyri reči — nepokladal za ponižujúce konať i takéto práce. Mimo kantorských a učiteľských povinností mal aj obecné práce, ktoré teraz osobitní notári vybavujú. Zo všetkého tiekol hmotný zisk tak chudobne, že len pri obetavej práci mohol živiť takú početnú rodinu.

Keď doma tkali, Miluška musela pomáhať i tam. Julka bola ešte primalá — a chlapci, čože chlapci! Tí len ak dreva alebo vody doniesli.

Keď prísny tatuško povedal: — Milka, podaj mi tú nitku! — už musela skočiť a hľadať nitku, pretrhnutú kdesi v niteľniciach, a potom ju vtiahnuť do oboch niteľníc a do brda. Alebo stočiť nitku na tkáčsky uzlík, to jej jemné pršteky skoro spravili. Lebo nie je uzlík ako uzlík, tkáčsky uzlík nevie hocikto uviazať. Všetky tieto práce veľmi rada konala, len varenia sa nechytala, lebo pri tom sa hneď zamazala. Kdeby nie, veď vtedy nevarilo sa ako dnes na pekných čistých sporákoch, ale pod kochom, kde plameň rovno bil do bokov veľkých bruchatých hlinených hrncov alebo rajníc na troch nohách, o akých teraz len ak v múzeách chyrovať. Ak si kuchárka nedala pozor, hneď sa začiernila sadzami alebo si vypálila fertušku.

Milka rada pracovala, ale milovala len čistú prácu, pri ktorej si ani prsty ani šatočky nezamazala. Mala veľkú záľubu v rozličných ozdobách šiat a zovňajšku vôbec.

Kým bola menšia, šila na svoje bábiky, potom už chytila sa šiť i na sestričky a na seba. Kde aký kus kartúnu, stužky alebo pestrej handričky našla alebo dostala, rozmýšľala, čo by sa z toho dalo spraviť, a keď si to rozvážila a stvorila nejakú ozdôbku, vždy to bolo vkusné a podarené.

Vychovávaná k poriadku a čistote, čo i chudobne, dbala veľmi na svoj zovňajšok. Raz sa jej v tomto smere dostalo citlivého napomenutia od cudzej panej — a to ponaučenie tak sa jej dotklo, že ho nikdy nezabudla.

Ani sama nevedela, ako sa to stalo, že išla do dediny v nečistej zástere. Mamička nedohliadla, iste pre neodkladnú prácu, ale jej naložila, aby si pýtala od otca päť groší a doniesla z jatky funt baraniny. Akiste čakali hostí, preto ten luxus!

— Ale sä ponáhľaj, Milka, diťä mojo! — volala maminka za ňou. Ako vieme, Milkina maminka pochádzala zo Slavošoviec, vlastne bola rodom zo Spiša.

Milka sa rozbehla dolu dedinou do jatky. Zadychčaná vrazí do kuchyne a rapoce: — Dobrý deň vinšujem, prosím funt baraniny.

V kuchyni stála pani Fabulová, okolo nej jej dve malé dcérky Marienka a Zuzika. Ľudia hovorili, že je pán mäsiar veľmi bohatý, aspoň sa tak držal, a pani krstná Fabulovie obliekala svoje dcérky parádnejšie ako pani farárka svoju Julinku.

V tú hodinu pán Fabula nebol doma, a preto Milka šla do kuchyne. Pani krstná vzala kľúč od jatky a išla Milku vyslúžiť, či preto, že sa jej nevidelo ísť pre päť groši do jatky, či už tak bola namrzená, dosť na tom, keď Milke mäso podávala, povedala jej: — Milka, druhý raz si fertušku aspoň vyper!

Milka sa zahanbila; cítila, že je v týchto slovách a viac ešte v tom pohľade niečo pohrdlivého, a že bola už i tak veľmi citlivá, div, že sa nerozplakala. Ináč bola pani Fabulová dobrá žena. Žili spolu so školovci v priateľstve. Keď sa prihodilo v dome krštenie, volali sa navzájom za kmotrov, aspoň „grošových“ (nie krstných rodičov). Preto ten názov pán krstný a pani krstná.

Ani nevedela, ako položila svojich päť groší za baraninu na klát, ako si vložila mäso do košíka, len čo ešte veľmi ponížene povedala: — Dobrého zdravia vinšujem, — a už bežala domov. Doma rozpovedala, čo sa jej prihodilo, odpásala zásterku a hneď si ju vyprala.

Milka si zapamätala každé ponaučenie, ako sa to i pozdejšie ukázalo.

Jej záľuba v stužkách a pestrých handričkách ju raz doviedla do veľkého pokušenia.

Dohnala sa vtedy od polnočnej strany búrka a za ňou hodný dážď. V taký daždivý deň sú deti a včely veľmi mrzuté. Dokázalo sa to i na Linke, ktorá popoludní málo spala a potom ustavične mrnčala a pýtala sa von.

Milka ju dosť natriasala, zabávala, ale Linka sa len vypínala, kričala „tatata“, takže Milka navrhla matke:

— Mamika, môžem ísť s ňou na faru?

— I ja, i ja, — kričala Julka.

— Jaj, diťä mojo, čože povedia na fare, že ich tak často unúvate, — riekla starostlivá matka.

— Nič, mamika, aspoň sa rozveselia, — odpovedala Milka.

Maminka sa usmiala, lebo počula, že Milka skutočne viac ráz rozveselila pani farárku svojím dobrým rozmarom.

Julku Milka zachytila tiež, ale pred farskou bránou zišla sa s farskou Iľkou, ktorá viedla Julinku farskú za ruku a niesla malého Janka ku tetke Marike do „Paľov“. Julka hneď chytila sa svojej sestričky dľa mena a s Iľkou šla do Paľov. Milka s Linkou vošla do farského dvora. Bol veľký ten dvor, priestranný — jednou stranou zastavený ovčincom, druhou troma stajňami. V úzadí murovaná stodola, takrečená „kolešňa“. Bola taká veľká ako niektorý menší dedinský kostol, a predsa často bývala plná, lebo pán farár dostával dežmu. Od jesene do Jozefa^[2] mali traja mlatci vždy čo mlátiť.

Prešla nízkou pavlačou do tesného pitvora. Z pavlače viedli jedny dvere do bočnej izby, ktorá bola novšieho pôvodu než ostatné. V tejto krajnej izbe bývala pána farárova pani matka, ktorá málokedy von vychodila. Ako počula Milka od žien, bola tá úbohá stará pani veľmi chorá. Mala na jednom uchu veľkú ranu. Často že žalostne stonala a prosila: „Dušičky moje zlaté, modlite sa k pánubohu, aby ma vyslobodil.“ I to počula Milka, že táto pani milovala kvety, najmä klinčeky, a že si ich nežne prenášala z jedného obloka na druhý vždy za slniečkom, ale jej i kvitli v zime i v lete.

Z pitvora vošla Milka do izby. Linka sa spokojne usmievala, vedela ona, že sa jej na fare dobre vodievalo. Už doma, ako počula, že majú ísť na faru, začala trepotať rúčkami i nôžkami a ústami vydávala zvuky, ako „papapa“.

V ten deň nebolo pána farára doma. V izbe sedela pri stole pani farárka sama a šila. Ona obyčajne sedávala v bočnej, sklepenej izbičke, ale teraz mala iste väčší kus bielizne a strihania plátna, a to sa jej lepšie darilo na veľkom stole.

Ako vždy, bola pani farárka smutná a zamyslená. Keď Milka vošla a pekne sa poklonila, usmiala sa jej a privítala ju prívetivo. Potom si ju usadila k sebe a zhovárala sa s ňou.

Milka jej rozprávala, čo robila od rána, kde chodila, a že u susedov tejto noci tchor zadrhol jedenásť kuriatok a kvočka žalostne krákala. Toto krákanie aj napodobnila, načo sa pani farárka skutočne rozveselila.

Linka, ako také sprostučké decko, sa len prizerala, rúčkami v povetrí všelijako veslovala, ťapkala, a konečne mrnkajúc pchala si ich do úst. Ona ešte nemala iných známostí, len tých, čo sa týkali papania.

— Vari si hladná, cipka moja? — prihovorila sa jej nežne pani farárka. Mala veľmi milý, zvučný hlas. — Počkaj, donesiem ti mliečka, veď i tak bude skoro olovrant.

— Ach, nie, ich milosť, pani krstná! — (pán farár bol školským deťom krstným otcom) — protestovala Milka. — Ona je nie lačná, ona by len naveky jedla, — a ani nezbadajúc, ako si protirečí, pokračovala: — Ona sa už lepšie cíti, aj priberá a je aj veselšia!

— Znak, že sa preberá k životu, — podotkla pani farárka. Iste jej prišiel na um malý synček, ktorý sa jej predčasne pobral na večnosť.

Milka ese vždy „duplikovala“, že Linke netreba ničoho, že ona neprišla pre najedenie, len aby sa pobavila, ale pani farárka Milku upokojila, že veď i svojim deťom musí prichystať mliečka a že ho majú dosť; nechcela povedať, že viac ako v škole, vedela, že Milka má citlivú dušičku.

Keď vyšla, stala si Milka ku stolu a oprela sa oň. Už i zato, aby jej Linka nebola taká ťažká. Zahľadela sa na plátno a na veci položené na stole. K šitiu mala tiež veľkú náklonnosť, ale jemné stehy ju teraz nezaujímali. Jej pozornosť upútala malá skrinka na stole, ktorá inak bývala v bočnej izbičke, kde pani farárka s deťmi spáva. Ale teraz si ju sem doniesla, pretože potrebovala z nej vybrať veci k šitiu. Je to zvláštna kasnička. Nie veľmi veľká, z dubového dreva, s vkladaným pásikom dookola. Okrúhle malé nôžky sú točené, predná časť nie je vyššia ako na malú piaď; na zadnej strane je značne vyššia. Keď sa šikmý vrchnák otvorí, vidno v úzadí dve priehradky. V týchto sú všelijaké zaujímavé veci: perličky, gombičky, ihly v ihelníku, potom v samej kasničke rozličné tkaničky, pertle, čipky, stužky a jemné vyšívanie. Jesto tu i také stužky, čo sú zlatom a striebrom pretkávané, aké nosili ešte maminka a stará maminka pani farárkina. Milka videla tu raz i strieborné háčiky, aké bývali na zlatohlavových živôtikoch starodávnych, všetko pamiatky zo zašlých čias.

Na vrchnáčiku zvonku bol pribitý vankúšik z červeného zamatu, dookola zlatou šnúrou pripevnený. V tom vankúšiku boli napichané špendlíky a ihly.

Vrchnáčik bol spustený, ale nie zamknutý. Mosadzný kľúčik (Milka by sa stavila, že zlatý) bol pekne spracovaný.

Spod vrchnáčika bolo vidno kus pestrej, hodvábnej stužky. Milka túto kasničku už predtým videla, i zazrela, čo je asi v nej, ale tak by si bola priala vidieť všetky tie poklady v nej ukryté! Jej sa zdalo, že je to zvrchované šťastie, mať toľko krásnych vecí pohromade. Tie stužky, výšivky, pertle a perličky. Hľa, i maminka mala šnúru perál, pravda, len drobných, ale opravdivých, čo im vraj ich krstná matka darovala, a tie perličky ona, Milka, raz roztrhla a rozsypala kdesi na dvore. Ale, pravda, už dávno.

Ach, len nakuknúť, len pozrieť, len siahnuť rukou do toho bohatstva!

Je sama, lebo Linka, malé dieťa, je toľko ako nikto. Ticho je tu a trošku pritma. Tamvon prší dážď, vietor šibe do oblokov a zohýna staré, pyšné topole pred farou. Voda hučí, bije na nízky most, ale to Milku neznepokojuje, teraz nemá pre inšie zmysel, len pre túto krásu.

Poobzerala sa. Naozaj niet tu nikoho? Niet — ani živej duše. Len čo počuť Linkino mrnkanie, klepot starých hodín — a klepot malého, znepokojeného srdiečka Milkinho.

Nikto ju nevidí, otvorí kasničku, rýchlo pozrie, čo je v nej, ktože o tom bude vedieť? Im neškodí, a keď by si aj vzala, hľa, túto stužku, veď je to pre nich maličkosť, majú toho dosť, a jej by to bolo na niečo.

Viackrát vystrela ruku, že vykoná, čo si zmyslela — a opäť ju odtiahla. Po krátkom, ale silnom boji vytiahla stužku a rýchlo si ju vopchala pod zásterku.

Potom vzala Linku na ruky a podišla od stola k obloku. Tam začala bubnovať prstami na sklo, akoby chcela tým pobaviť dieťa, ktoré vo svojej úplnej prostote nemalo tušenia, čo sa deje. Ale Milka odrazu stratila svoju veselosť, stužka ju netešila viac, ba prišlo jej na um, veď ona ju ani ukázať nemôže a každý bude hneď vedieť, že je — že je — ukradnutá…

A rozhodla sa, že ju naspäť položí, ale bolo už prineskoro. Pani farárka prišla naspäť, niesla tácňu, na nej prevarené mlieko, chlieb a šáločky.

Linka veselo zatrepotala rúčkami, ústami mľaskala a volala: „Papapapa!“

— Sadni si tuto, Milka, — povedala pani farárka, — a nachovaj Linku, potom i sama vypiješ kávičku, tu je v šáločke.

— Ach nie, ich milosť, pani krstná, — spierala sa Milka skrúšene, — ja som ani máčny mak nie lačná. — Pravda, lebo v pocite previnenia stratila chuť ku všetkému a začala sa cítiť veľmi biedne.

Poslúchla, sadla si a nakŕmila Linku. Ale nezbadala, že ako si Linku usádzala na kolená, odtiahla sa jej zásterka a spod nej zradne vykukla pestrá stužka. Pani farárka to zbadala a pochopila hneď nielen to, čo sa stalo, lež i čo sa deje v Milkinej duši. Váhala, či to má mlčaním pominúť, a či Milku napomenúť a pritom i zahanbiť. Volila to posledné, za čo jej Milka vždy ostala povďačná.

Prinútila Milku, aby vypila trošku kávy, a potom ju k sebe zavolala svojím mäkkým hlasom:

— Čože je to, kde si to vzala? — siahla po stužke, vytiahla ju a ukázala Milke.

Dievča sa zapálilo. Od studu a žiaľu by sa bola skryla niekde pod zem, keby mohla…

— Milka, dieťa moje, ako si to mohla spraviť? Nejde tu o biednu handričku, ide tu o čistotu tvojej duše. Keď ťa žiadosť niesla k takým márnym veciam, čo si mi nepovedala, prečo si neprosila — a ja by ti bola dala — hoc i celý obsah tejto kasničky. Vidíš, ty si chodila do školy, učila si sa veľmi dobre, i pri konfirmácii si už bola, a predsa dopustila si sa takého skutku! Lebo, dieťa moje, stužka — či peniaze, maličkosť alebo veľká hodnota: ukradomky si to prisvojiť je rovnako špatným skutkom.

Milkina tvár bola teraz bledá ako tvár mŕtveho dieťaťa, lenže nie taká pekná a pokojná. Výraz veľkej duševnej bolesti rozložil sa na nej. Z očú jej padali slzy a tiekli po líčkach.

— Veď si sa učila desatoro božích prikázaní — ktoréže sa na toto vzťahuje? — Pritom ukázala na stužku.

— Siedme: Nepokradneš! — povedala Milka trasúcim sa hlasom. Zápasila so žiaľom a studom, potom vypukla v srdcelomný plač. — Ach, drahá, dobrá pani krstná, nech mi odpustia — a nech nepovedia apuškovi a mamike, lebo tí by… — Ostatné slová zadusil je plač.

— Tí by sa veľmi zarmútili, — doložila pani farárka, sama málovravná. — Utíš sa, Milka. Verím ti, že toto bolo po prvý a istotne posledný raz, že si siahla na cuziu vec. Ja by ti túto stužku i dala.

— Nie, nie, ja ju nechcem, — skríkla Milka vášnivo a vystrela ruku proti znenávidenej veci.

— Ale by ťa upomínala na túto hodinu, — pripomenula pani farárka. — Druhý raz ti dám inšie. Teraz mi sľúb, že už nikdy viac nepodľahneš pokušeniu.

Milka skrúšene, ale už s radostným pocitom, že má vinu odpustenú, bozkala ruku dobrej panej. Táto ju privinula k sebe, pohladkala a bozkala na čelo. Milka odišla s predsavzatím do smrti. Od tých čias videla mnoho krásnych vecí, i v rukách mala všelijaké skvosty, ale nikdy nebola v pokušení niečo z toho odcudziť.

Doma však nedalo jej inak, ako že hneď a hneď svojej mamičke úprimne všetko vyrozprávala. Lebo jej priamy duch nemohol zatajiť nič, ani vlastné poblúdenie. Matka zalomila rukami:

— Ach, diťä mojo, diťä nešťastno, nuž akože si to mohla urobiť? — A zaplakala.

— Mamika moja drahá, nech neplačú, nikdy viac sa to nestane. — Matka uverila svojmu dieťaťu, lebo poznala, že za Milkinými malými chybami je dobré srdce, čistá a vrelá duša. Uspokojila sa a nepovedala mužovi nič o tom, veď Milka bola už dosť potrestaná a najmä jej pokánie bolo opravdivé.

Ako bolo teplejšie a Linka väčšinu dňa bývala na čerstvom vzduchu, začala priberať na váhe a každé ráno niečím novým prekvapila svojich domácich. To sa postavila na vlastné nôžky a chytajúc sa predmetu najbližšieho, radostane dupkala nimi, to vyslovila jasne a zreteľne slová, ktoré bola už predtým počula, potom celé vety, takže zakrátko i vravela i chodila. Tielko sa jej pretiahlo, stalo sa štíhlejším, súmernejším, bledá tvárička zružovela. Tmavé očká dostali lesk a usmievali sa na každého. Na faru však najradšej chodila.

Milke odpadla ťarcha z varovania. Tým viac sa je dostalo domácich prác. Ale všetko rada konala, len tomu sa tešila, že už nemusí varovať.

A práve to, čoho sa zbavila Linkiným uzdravením, stalo sa jej príčinou veľkého vzrušenia a podnetom k vážnemu obratu v živote.

Jej rodičia žili so všetkými cirkevníkmi v úplnej zhode. Prednejší gazdovia radi si chodili posedieť do školy, najviac za zimných večerov, keď prišli aj pán farár, a potom sa tu besedovalo o bežných udalostiach. Ľudia sa poučovali a utvrdzovali v známostiach božích. Chodili aj ženy s praslicami a načúvali pozorne, o čom páni a gazdovia rozprávali. Ale i tí, čo nechodili do školy, ctili si rodinu príkladného učiteľa. V celej dedine bola iba jedna žena, ktorá oddávna zanevrela na pána rechtora, a najmä na pani rechtorku. Táto osoba kde mohla, tam im škodila, pravda, len tak, aby sa to nemohlo dokázať, keď teda inším nie, tak jazykom. Ľudia sa jej báli, mnohí ju mali za strigu, lebo ešte verili v strigy.

Milka nevedela, prečo sa tá žena hnevá na nich. Ani o tom nerozmýšľala. Len keď videla potuteľný výraz v jej tvári a počula jej tichý, zlovestný smiech, vždy ju zamrazilo — i bála sa jej.

Leto pokročilo, oziminy boli zožaté, len jariny ešte žali. I materné konope už trhali. Učiteľovci mali konopnicu naďaleko hati. Tam zachytila mamička jedného popoludnia svoje deti, aby jej pomohli dotrhať posledné konope. Chlapci šli s nechuťou, lebo im táto práca nevoňala, vlastne im bola privoňavá, keďže silný, omamujúci zápach konopí a z nich poletujúci prášok spôsobuje bolenie hlavy. Bolo sparno ako pred búrkou. Mamička dosť napomínala chlapcov, aby sa pousilovali, že ide búrka, a ako odmenu sľubovala im na večeru pankúch (praženicu). Ale chlapci ako chlapci. Ako prišli ku kraju, kde bola už medza, uvrzli a hybaj do hati kúpať sa, kto ich tam vie, po koľkýkrát v ten deň. Milka vydržala. Bolela hlava i ju, lebo ledva ju bolo vidno z konopí a silný zápach i spara ju dusili. Ale vydržala, až kým začalo hrmieť a hneď i popŕchať. Vtedy ju mamička poslala domov, že ona počká, kým sused príde po konope.

Milka si vydýchla a poslúchla, lebo sa naozaj zle cítila. Prehodila na seba vrchnú sukničku, ako robia sedliacke dievčatá, a pustila sa behom po hradskej do dediny a dohonila niekoľko žien. Pozdravila ich a ony ju.

— Dotrhali ste? — opýtala sa jedna.

— Áno, ale mamika ešte tam zostali, — odpovedala Milka.

— Aha, to si ty, Milka školovie? — ozvala sa druhá žena. Bola to tá, ktorej sa Milka bála. Neodpovedala.

— A nevaruješ už? Nože no, nebanuj, veď onedlho znovu budeš varovať. — A zasmiala sa…

— Tetka, veďže nevravte, — napomenula hovoriacu tretia a štuchla ju do boku.

— I čožeby, raz to i tak zvedieť musí, — prehovorila zas tá zlá a pozrela na Milku bokom svojimi pichľavými očami.

S Milkou sa počal krútiť celý svet. Ako cítila ten pohľad a počula ten smiech, zdalo sa jej, že sa jej hlava roztrhne a srdce pukne.

Ani nevedela, ako sa dostala domov. V malej izbičke ľahla si hneď na posteľ a zatvorila oči. Cítila hrozné muky, telesné i duševné, bola veľmi ubolená.

Na otázky domácich neodpovedala, liekov, pokrmu ani vody neprijala, len podchvíľou skryla si hlavu do vankúša, plakala a vzdychala, kým neprišla únava a neuľavila v nepokojnom spánku. Ráno, ako sa prebudila, prišli jej na um jedovaté reči, ktoré počula včera — a tie slová ju zatvrdili, Milka zanevrela na všetko, na tých, čo ich najväčšmi milovala. Vstala tichá, pošmúrna, vzdorovitá.

Domáci dávali príčinu tomu, že je chorá, ale keď sa jej pýtali, čo ju bolí, povedala, že nič. A šla po práci, ale nie veselo ako inokedy — a keď sa k nej Linka lichotivo priplichtila, odstrčila ju spurno od seba…

S tichým zármutkom pozorovala matka svoje dieťa. Na jej otázky temer ani neodpovedala. Úbohá matka si často tajne utierala horké slzy, ktoré by Milka bola neskôr vďačne zľúbala z jej dobrých, verných očú.

Popoludní sa maminka chystala mangľovať bielizeň. Mangeľ stával na fare v jednej komore a Milka obyčajne pomáhala, keď nebolo priveľa bielizne.

Len tak nesmelo riekla matka Milke: — Milka, diťä mojo, nešla by si pomôcť mi mangľovať?

— Idem, — odpovedala zamračená a chytila prudko kôš s hábami, temer behom vliekla ho za sebou.

Maminka mangeľ pohla, zodvihla a podoprela, potom nakrútila háby na váľok, a keď spustila vrchnák na jednom konci, povedala Milke:

— Tak, len daj pozor, aby nespadol, ja budem ťahať.

Chudinka, i teraz jej chcela odľahčiť prácu. Keď na druhom konci nakrútila háby a spustila vrch, aby sa už rolovalo, vtedy Milka, rozpamätajúc sa na slová tej ošemetnej ženy, zúrivo oprela sa o mangeľ a zatisla ho napred. Mangeľ poletel a udrel úbohú matku do pŕs, ako bola zohnutá, tak ju zasiahol, len šťastie, že tam bola stena, kde sa oprela, a že rukami koľko-toľko zastavila úder. Vykríkla, ale hneď sa spamätala a mierne povedala:

— Jaj, diťä mojo, ako si mi ublížila.

Teraz vykríkla Milka. Vykríkla zúfale, pustila mangeľ a vybehla von. Bežala, bežala farskou záhradou hore pod starú čerešňu a tam hodila sa do trávy.

Plakala, kričala zúfalo a vo svojom horkom žiali šklbala trávu zo zeme. Teraz prišla k povedomiu toho, čo vykonala. Ublížila svojej drahej, svojej milovanej matke duševne i telesne. Ako to len mohla urobiť? Žiadala si umrieť, ale svojou smrťou nezmieri tú drahú dušu, nenapraví svojho hriechu. Lebo hrešila, hrešila, proti jednému z prvých prikázaní. A akoby počula v duchu hovoriť nežný hlas farárkin: „Veď si sa učila katechizmus, vieš, ktoré z desatoro božích prikázaní vzťahuje sa na tento tvoj priestupok?“ A ona akoby povedala, ba vykríkla: „Štvrté: Cti otca svojho i matku svoju! Božemôj, božemôj!“ zahorekovalo malé dievča a trudilo sa, čo teraz urobiť. Tu zostať? Plakať? Čo jej to pomôže? A tamdolu možno maminka i zamdlela, alebo ak z toho umrie? „Len to nie, mamika moja drahá, nech mi odpustia.“ Už zabudla na svoj hnev, na príčinu svojej zúrivosti, skrúšene spoznala, že veľmi zvinila. Posadila sa, načúvala, či jej nejde niekto povedať, že — že — jej mamika… Jaj, nie, nie, len to nie! Vzchopila sa, zase zastala, potom sa rozbehla a utekala dolu, do farského dvora.

Ako Milka bola vybehla, zostala jej matka stáť. Skutočne cítila veľkú bolesť v prsiach. Oprela sa o stenu a vzdychla si. Vo dverách zastala farárka. Videla z čeľadnej izby, ako Milka beží dvorom do sadu, a tušila, žes sa dačo prihodilo.

— Čo sa stalo, pani kmotra moja? — prihovorila sa jej nežne.

— Ach, nič takého, mangeľ ma uderil. Milka je ešte slabá, nevedela ho zadržať, — vyhovorila sa dobrá mať.

Ale pani farárka nebola celkom presvedčená a uspokojená. Zavolala služobnú a pestúnku, aby zvyšnú bielizeň pomangľovali, a chytiac za ruku trasúcu sa ženu, viedla ju do izby. Tam sa potom vyrozprávali a vzájomne sa zdôverili. Obe tušili príčinu Milkinho žiaľu a nespravodlivého hnevu. Potom riekla pani farárka:

— Najlepšie bude, keď Milku dajú von z domu. Potrebuje, aby pocítila prísnejšiu kázeň, len tak príde k poznaniu toho, aký je šťastný život detí v blízkosti rodičov. I tak vari musí sa učiť cudzím rečiam. Hľa, mňa nedali na „edukáciu“, neviem po maďarsky, preto mnohí ľudia držia ma za nevzdelanú — a ja sa neopovážim hovoriť pred cudzími ľuďmi. Nuž, nech vypravia Milku, nech skúsi, ako je v cudzine, bude tým viac túžiť po svojich.

Zvonku bolo počuť strmé krôčky, dvere sa otvorili a dnu vrazila Milka s rukami zopätými.

— Mamika, mamika moja drahá, nech mi odpustia pre milosť božiu, nech sa nehnevajú a, mamika moja, nech mi neumrú, prosím ich ponížene, nech nám len žijú a ja im budem naveky poslušná a milujúca dcéra!

Obe panie slzili. Uverili, že ľútosť malej kajúcnice je opravdivá a úprimná. A nesklamali sa, lebo Milka od tých čias nikdy viac nezarmútila vlastnou vinou svojich rodičov a svoju rodinku.

*

Bolo teda rozhodnuté, že Milku dajú von z domu. Nechže pozná svet, nech sa naučí niečomu a najmä poslúchať cudzích ľudí, keď jej je tak ťažko doma poslúchať matku.

Tak asi hovoril prísny otec — a Milkino srdce sa až triaslo od žiaľu.

V tejto veľmi dôležitej veci rodičia sa radili aj s farárovcami a okrem nich aj s duchovnou kmotrou u Ambrózych v meste^[3]. Táto pani bola rozumná, veľmi praktická osoba, jej vystúpenie bývalo rezolútne, troška hrmotné, pravý opak tichej a chúlostivej pani farárky. Jej priateľstvo a kmotrovská láska k Milkiným rodičom boli opravdivé, nelíčené, ako jej priama, otvorená povaha. Kde bolo potrebné, povedala rázne slovo a prípadne vyčítala kdekomu takú kapitolu, akej sa nenazdal a ktorú tak priam nezabudol. Schvaľovala úmysel Milkiných rodičov a hneď i sľúbili svoju pomoc pri vystrojení malej výbavy. Čo bude potrebné nakúpiť, pôjde s pani kmotrou po sklepoch, lebo jednať sa vie ako máloktorá.

Sprvu naskytla sa otázka: kam dajú Milku na edukáciu? Pani farárka spomenula ostýchave, že hádam do Lučenca, že ona tam má sestru mašamódku, azda by u tej mohla bývať. Ale pán farár ju zavrátil, že je to ďaleko, najlepšie len aby ju dali do Soboty. Veď rodičia celej doliny a ešte i Vŕškov^[4] a z nich vybiehajúcich dolín v páde potreby odvážajú svoje dietky do tohoto mesta, ach, tak cudzieho, tak chladného, že väčšina detí tu oplakáva stratený raj milého domova a prvej mladosti. Tu nejedna mladá duša oplače, áno, i pochová svoju sladkú materinskú reč.

Nasledovala hmotná stránka otázky. Ako vypraviť Milku do školy, keď rodina zápasí s hmotným nedostatkom. To trápilo najmä starostlivú matku. Kde vziať peniaze na vystrojenie, na byt, za stravu a za knihy? Doma sa len preživia, hoci i chudobne, ale poriadne — hladu nepoznajú, ale v cudzom svete všetko musí byť vopred vyrovnané, tam ťa nikto nepoľutuje, ničoho darmo nedá. Akokoľvek, musia sa o ňu postarať a zabezpečiť jej miesto.

I vybral sa otec sám do Soboty. V tie časy obstarávali premávku len furmani, lebo na našich stranách o železniciach ľudia len z počutia chyrovali, i tie chýry brali iba s nedôverou. Bohatší páni mali svoje koče, chudobní čakali, kedy sa trafí nejaká príležitosť. V našej dedine to bol gazda Hrnčiar, čo túto príležitosť poskytoval temer každú sobotu, lebo vozil debnársky tovar z blízkeho mesta do Soboty a odtiaľ tovar pre obchodníkov. S týmto spoľahlivým furmanom sa vybral Milkin otec jedného piatku večer na ďalekú cestu.

Včasráno dorazili do Soboty. Náš pocestný počkal ešte na voze, kým nebol úplný deň; keď sa dalo predpokladať, že sobotskí mešťania už povstávali, vybral sa naspäť ulicou k evanjelickému kostolu. Tam býval jeho kolega Baláž. Na priestrannom dvore bola z jednej strany fara, z druhej strany škola. V úzadí stál kostol. V ten čas odbavovali sa božie služby ešte i v slovenskej reči a každý farár aj rechtor musel vedieť po slovensky.

Pred školou na dvore stál učiteľ Baláž s dlhou fajkou a prechádzal sa zvoľna hore-dolu. Vôňa štítnického dohánu niesla sa ranným vzduchom a pošteklila nosové čuvy prichádzajúceho hosťa. Keď domáci pán zbadal a spoznal kolegu, priateľsky ho privítal, ba bozkali sa, ako vtedy bolo vo zvyku, vo dva boky.

Baláž bol neveľký chlap, ale zavalitý. Hrubé črty jeho tváre ukazovali istú dobromyseľnosť, ale aj surovosť, ako kedy potreba vyžadovala. Keď sa priateľsky uvítali, a to po latinsky^[5], zaviedol domáci svojho hosťa do izby. Išli cez kuchyňu, kde pani rechtorka (vtedy ešte titul „rechtor“ nebol urážlivý) varila kávu.

Izba, do ktorej vošli, bola už vyriadená. Baláž usadil hosťa a hneď ho ponúkol dohánom. Len po dlhšej prestávke — a keď už vyčerpali obvyklé otázky, predniesol Milkin otec svoju vec. Baláž začal okolkovať a staval sa veľmi vážnym, ale že sa poradí s manželkou. Zavolal ju teda dnu a oznámil jej žiadosť kolegovu. Balážová bola vysoká kostnatá žena s hodne počerným obličajom. Tiež priateľsky privítala pána brata a vyzvedala sa o pani sestre a domácich. Slovensky dobre nevedela, lebo bola rodená Maďarka, preto sa v dome hovorilo i po maďarsky.

Keď pani sestra vyrozumela, o čo ide, začala sa vyhovárať a žalovať na zlé časy. Ale vidiac, že hosť neveľmi nahovára, že neprosí a nepresviedča, začala sama seba presviedčať, že azda bude možno vziať dievčatko do domu, a to ešte dcérušku dobrých priateľov. Pritom sľubovala, ako sa bude o ňu starať, ako vlastná mať, veď sama vie, čo je materinská láska. Jej Fricík je síce ešte doma, ale keby tak musela ostať bez neho — vari by o rozum prišla.

Tento predmet zdal sa byť pre ňu nevyčerpateľným, ale prekazil jej v tom práve ten, o ktorom bola reč: Fricík.

Vpálil do izby ako guľa a rovno k matke, ťahajúc ju za širokú zásteru, šeptal jej čosi do ucha. Hosť tušil, že chlapec je hladný, a ešte čosi zbadal pri ňom s nemalým úžasom.

Baláž predstavil hosťovi svojho syna a nádejného nástupcu v úrade: — Žiadal som si, rógo, mať z neho kňaza, ale pre svoju, hoci nepatrnú chybu sotva bude môcť byť kňazom, ale ako hovorím, to by bola bývala moja najvrúcnejšia túžba.

Povedal to so vzdychom a s nádychom istej rezignácie. Potom oslovil chlapca po slovensky.

— No, Fricík, poď sem a pozdrav báčiho!

— J-j-j-j-j-j-ó r-r-r-r-eg-g-g-gelt k-k-kivánok.^[6]

Prvé slovo začal chlapec so zrejmým namáhaním, ostatné však vyhŕklo z jeho úst, akoby z pištole vystrelil. Pritom ešte vždy držal sa jednou rukou matkinej zásterky, druhou si pomáhal pri akomsi akrobatickom cvičení, pravú nohu strčil si nazad a rukou si ju chytil: na ľavej nohe začal skackať okolo matky, potom, keď ju prinútil, aby šla, kde ju chcel mať, skackal za ňou.

— Dobre, fiam, — povedal pán tatík, — počuj, tento báči má dievčatko, také asi ako ty (bolo niečo mladšie), a tá príde onedlho sem a bude u nás bývať.

Fricík sa odo dverí obrátil a pozrel s figliarskym úškľabkom na svojho otca.

— B-b-b-ánom is én!^[7] — riekol a chcel vyskackať dverami, ale si to rozmyslel, obrátil sa a povedal svojím známym už jadrným spôsobom po slovensky, že by radšej bol, „keby ten ďovča bola klapec“.

Jeho tatík sa nad touto výpoveďou rozosmial.

— Rógo, ten chlapec má vtip, rozhodne je to vtipný čeľaník. Či nemyslia, že on to tak myslel, že s chlapcom by sa mohol aj klbčiť? Na to je majster. I s učením by ešte nebolo tak zle, ale vedia, títo kalvíni na tunajšom gymnáziu sú strašne tvrdohlaví. Veď mi ho nechali prepadnúť, ad animam^[8], len zo samej svojvôle. Taký žiak, a samé sekundy!^[9]

Vtedy ešte sobotské gymnázium spravovala kalvínska cirkev.

Milkin otec flegmaticky prisvedčil, najmä čo sa týkalo nádejného pána rechtora, nechcel protirečiť nežnému tatíkovi. Potom mu letkom blysla myšlienka, že tento malý zurvalec môže sa oddať i do dievčeniec, nielen do chlapcov. Ale myšlienka ako skrsla, tak i zanikla, ustupujúc vážnejším otázkam.

Medzitým domáca pani doniesla raňajky: na tácni poháre s kávou a fľašu slivovice i s kalíškami. Fricík vliekol veľký biely chlieb a položil ho na stôl. Pani ešte i slaniny doniesla a núkala hosťa, aby sa mu páčilo ako doma.

Baláž sa slivovici a slaninke zasmial. Hneď siahol po fľaške a nalieval do kalíškov tej domácej, nefalšovanej pálenky a ukázal, že je v tom ohľade chlap na mieste. Upil si za dvoch a ujedal si ako mlatec.

Pri raňajkách sa dohodli, za akých podmienok prijmú Balážovci Milku.

Za bývanie a raňajky, prípadne len mlieko alebo kávu, lebo chlieb bude mať Milka z domu — majú platiť 60 zlatých šajnových na celý rok. Stravu dostávať bude Milka riadne z domu v prírodninách, ale variť jej bude nénika Balážka. Z domu dostane aj chlieb a omastu. I šaty jej budú prať doma, veď furmani, najmä Hrnčiar, chodia temer každý týždeň a dovezú i odvezú prípadné batôžky spravodlivo. Knihy a školské potreby ako i za vyučovanie bude sa účtovať osobitne.

Keď toto ustálili a raňajky boli odbavené, odporúčal sa Milkin otec — a šiel si pokonať ešte iné veci v meste. Lebo dedinčania majú nielen svojich, lež i cudzích nákupov vybaviť toľko, že sa musia dobre usilovať, aby všetko vykonali a nič nepozabúdali.

Pri lúčení prízvukovala pani Balážka, že bude Miluške druhou matkou a že sa dievča bude u nich cítiť ako doma.

Doma čakali všetci netrpezlivo otcov príchod, ale najmä deti, lebo im vždy niečo doniesol, keď nie inšie, aspoň toho dobrého, chýrneho chleba sobotského, akého napiecť už nevie nikto, iba vari jedna stará žena, ak neumrela po tieto časy.

Keď Milka počula, že už má miesto zabezpečené, cítila i ľútosť nad tým, že onedlho opustí rodičovský dom, i prichodila si sama sebe akási dôležitá a isté sebavedomie začalo sa v nej budiť. Teda už nie je malé decko, je už žiačka — a ak sa bude učiť a naučí sa niečomu — potom už bude veľká a bude nosiť pekné šaty, klobúk, aký vídala v meste iba u niektorých panských dcérok. Niekedy sa veľmi rozveselila, ale keď pozrela na svoju matku, na jej utrápenú tvár, pocítila smútok a žiaľ, že ju musí opustiť. Deti cítia intenzívne, ich žiaľ je opravdivý, hlboký, ich veselosť rýdza, skutočná. Ale oboje býva u nich tesno späté a ani jedno netrvá dlho, najmä žiaľ. A dobre tak. Radosť zo života, bezstarostnosť, akú donáša mladosť so sebou, premáha smútok a zaháňa clivé dojmy. To je právo mladosti.

Začali chystať malú výbavu. Milka musela ísť s mamičkou do mesta, kde jej pani krstná spolu s mamičkou vybrali a kúpili na šaty. Pani krstná jej hneď i mieru vzala, preto sa musela pred nimi postaviť do „pozitúry“. Ako vďačne! Nové šaty, a dvoje odrazu, jedny na zimu, druhé na teplejšie časy. Ako si ich obzerala, ako vyčkávala, kedy budú hotové a či budú pekne ušité!

Pri šití pomohli jej i na fare a dobré tetky susedky. Pani farárka dala Milke aj vlastnoručne vyšívanú sukničku a iné drobnosti. I sama Milka musela sa pričiniť: obšívala si ručníky a zástery a šila malé chutné vrecúška na rozličné zásoby, ktoré si mala vziať so sebou. Veď ak sa má sama stravovať, musí mať všetko, čo treba k výžive.

Stolársky majster Javorský, na ten čas v celom okolí najšikovnejší, vyhotovil jej malú, pevnú a úhľadnú truhličku s priečinkom na boku. V priečinku si mala držať drobnejšie veci, potrebné najmä na šitie a ručné práce. Milka sa truhličke nesmierne potešila, veď mala obsahovať celý jej majetok, celú malú komoru. Začala si ukladať veci tak, akoby jej navždy tam mali ostať a aby si ich aj potme mohla nájsť. Cítila sa pri tom bohatá a dôležitá, už akoby samostatná osobnosť. Ale keď jej prišlo na um, že to všetko súvisí s lúčením, že za túto cenu má opustiť svoj útulný domov, otca, matku, veselý detský život i dedinku rodnú, bolo jej clivo a do plaču. Prečože na tomto svete radosti úplne čistej niet, prečo musí byť v nej aspoň kvapka horkosti, prečo si všetko, čo nás blaží, musíme zármutkom vykúpiť?

Perinky naplnila jej mama novým perím, tým istým, čo v zime Milka a jej kamarátky párali, keď si rozprávali pekné staré povesti a spievali zádumčivé piesne, keď tamvon chumelica zastrela obzor i celý svet, keď vietor hvižďal okolo rohu domu, dnu však plápolal oheň v kozúbku a od veľkej zelenej pece sa šírilo príjemné teplo. Za pecou pri múriku už bola prichystaná kukurica s makom a medom a za hrniec štiepanôk (sušené jablká a hrušky). Pod pecou na lavičke sedávali páni; kedy-tedy posedel si tam pán farár s pánom kmotrom, niekedy prišli i gazdovia a besedovali pri fajočkách, napchatých voňavým štítnickým dohánom.

Čas odchodu blížil sa veľmi rýchle. Rodičia chceli dcérku odviesť ešte na jarmok (koncom augusta), lebo vtedy i fúra bude lacnejšia, i všeličo pokúpiť načim. Preto museli sa s balením poponáhľať.

Keď jej mamička do vrecúšok nasýpala strovu a všetko, čo jej nahotovila, Milka spomenula si na rozprávku o Loktibrade. To bola jej najmilšia povesť, ktorú kedy počula. Upútalo ju najmä miesto, kde sa rozpráva, ako zlá macocha chystala svoju pastorkyňu do údajnej služby a potom, keď sa jej tam pre jej dobré srdce dobre vodilo — i svoju vlastnú, rozmaznanú dievčičku. Pastorkyni naviazala do uzlíčkov miesto múky popola, miesto kaše piesku, miesto chleba kus skaly. A Milka si pribájila, čo ešte sfalšovala tá neláskavá žena! Porovnala seba s tamtou sirotou a vďačnosťou pudená vrhla sa nič netušiacej matke do náručia, bozkávala ju a šeptala vrúcne:

— Ach, mamika moja, oni nevyprávajú ma ako tá zlá macocha, ale ako verná, opravdivá matka svoje milé dieťa.

— Tak, tak, diťä mojo zlato, boh ťa požehnaj a pomáhaj ti všade, kamkoľvek sa obrátiš! — povedala prekvapená, ale i dojatá matka, ktorá vždy len žehnať vedela.

Milka si nezabudla položiť do ládičky i svoj kancionál a medzi miešky s tými zásobami vpratala (podľa pokynov praktickej matky) i hrnčeky s masťou, maslom, ba v jednom mala i hotovú zápražku. Bola to úplná miniatúrna komôrka. Otec doniesol z povaly ešte i kúsok slaniny, s ktorou povážlive šli „hore“, podľa tej žartovnej výpovede: „So všetkým ideme nadol, iba so slaninou hore“. No, veď už bola skoro jeseň a v krmníku kvičali dva bravčeky, len také stredné, v blahej nevedomosti toho, čo sa malo s nimi robiť, a flegmaticky užívali každodenné žrádlo.

Nesmieme zabudnúť, že staroslivý otec narezal Milke i zväzok husacích pier. Načo to? — spýta sa iste nejedna malá čitateľka, ktorá svoje školské úlohy a listy píše dobrým oceľovým, alumíniovým alebo dokonca i zlatým perom. Milka o takýchto perách nechyrovala, vtedy ešte písalo sa husími, pekne a zručne prirezanými brkami. Chúďatká husi, často ich chlapci na paši znenazdajky napadli a pozbavili ich najlepších a najhrubších pier, ale keby to boli vedeli, iste by vynálezcovi na počesť zagágali vďačnú hymnu. Škoda, že sa svet o tomto nič nedozvedel.

Milkin otec bol veľmi šikovný v hotovení písacích pier. Mal k tomu veľmi dobrý „penálik“. Každé pero potom vyproboval, i keď si uvaril černidlo. A na rozličných pergamenoch a makulátach ostali na pamiatku z takej próby slová: probatio atramenti, probatio pennae.^[10]

Predposledný deň svojho pobytu doma išla sa Milka odobrať všade, kde chodievala dosiaľ. Zašla i do mesta k pani krstnej. Táto herská pani predniesla jej dlhú primeranú odobierku, ktorú zakončila dôraznými slovami asi takto:

— Tak, Mila, ešte raz ti povedám, aby si sa pekne správala. Aby sme o tebe zlých chýrov nepočúvali a žeby sme sa za teba hanbiť nemuseli!

— Ach nie, pani krstná moja drahá, nech sa neboja, budem usilovná a poslušná a… a… — a už jej plač sedel na nošteku tak, že si musela z vačku vytiahnuť ručníček (jeden z tých nových, menom poznačených).

— No, no, veď už neplač! — chlácholila Milku pani krstná. — Veď i to viem, že si dobré dievča, zostaň len vždy takou… a tu máš tento dvadsiatnik… no, nezhŕdaj sa, zíde sa ti! Keď ti schybnú cverničky, ihličky alebo gombičky, kúp si, a niekedy, — pritom sa zasmiala, — aj toho dobrého chleba za groš, tak sa naješ ako princezná. I mne to bola lakota, keď som bola tam za päť mesiacov na edukácii, — rozhovorila sa rozveselená. Pritom zdráhajúcej sa Milke vtisla do ruky strieborný dvadsiatnik, v ten čas veľký peniaz, veľa sa dalo zaň kúpiť.

U mäsiarov dostala Milka tiež jeden dvadsiatnik — ale hneď ho dala mamičke, podržiac si len ten od pani krstnej. I tam ju napomínali v dlhej a veľmi poučnej reči o povinnostiach, ktoré si má konať, a čoho sa má vystríhať.

Väčšie-menšie dárky, ako to už býva, dostala i od susedov a známych — tiež v sprievode dobroprajných rečí. I pán farár Milku napomenul, ale krátko a dôrazne. Pani farárka so slzami ju privinula k sebe. Cítila, ako je krušno materinskému srdcu, keď sa má lúčiť s dieťaťom na dlhší čas. Veď už od tohto času viac bude prináležať svetu ako matke, viac bude z domu ako doma, až kým sa celkom od domu neodtrhne, keď sa vydá…

Veľmi včasné ráno zabúchal furman Hrnčiar na školské vráta, ale čo ako včas vstal, už našiel v škole všetkých hotových na cestu. Ešte sa Milka posledný raz doma naraňajkovala, ešte posledný raz pobozkala bratov Ľudka a Imríka a rozospaté sestričky Julku a Linku, potom hajde — na Hrnčiarov voz. Truhličku umiestnili napredok, ďalej boli vo voze vrecia na zbožie, slamené sedisko, veľký batoh s perinami, rozličné koše a košíky — a konečne vydriapali sa aj rodičia s dcérou na voz a pousádzali do slamy. Potom povedala matka:

— Poďme v mene božom! — Hrnčiar zakrútil bičom ponad svoje chudé tátošíky — a voz sa pohol. Popred faru už len tak preletel a cez most „herbeľoval“, ako sa patrí, takže zobudil spiacich farárovcov a iných susedov. Pani farárka vstala, otvorila oblok a cez krivé mreže kývala im rukou na šťastlivú cestu.

Keď vyšli na hradskú, skoro zbadali, že neputujú sami, ale že pred nimi i za nimi rad vozov poberá sa tým smerom ako oni. Väčšinou to boli furmanské vozy, naložené remeselnými výrobkami okolitých miest a dedín. Hen od Muráňa viezli hrnčiari a kachliari svoj tovar, pestré taniere, hrnce, misky s kvetmi a džbánky s jeleňami. Tieto vozy líšili sa od druhých, lebo boli vysoké a navrchu široko rozložené. Potom šli ťažké vozy s plátenníckym tovarom, za nimi čižmárske, súkennícke, debnárske a na doline ďalej ešte vozy, naložené obručami na sudy. Všetko to ponáhľalo sa do mesta Soboty. Pomedzi tieto povozy prebrnkla hneď ľahká panská brička alebo ťažký, ale bujnými koňmi ťahaný koč.

A keď prichodili k samému mestu, tu pribúdalo ešte ľudu i pešieho a pestrelo sa to malebne za jasného letného rána. Mladé ženy, vystrojené ako vo sviatok, v čepcoch perličkami a stužkami zdobených. Tieto pútali Milkinu pozornosť, lebo také čepce ušiť — to bola jej túžba. Dievčatá v ľahkých šatočkách, bielych vyšívaných opleckách, vlasy zapletené aj vo šestoro popri uškách až k vrkoču stužkami prepletenému. Ponad čelo vtedy nosili ešte čierne zamatky previazané. Šli ľahkým krokom, ako na zábavu — a veď im to i bola zábava — veselo štebotajúc a žartujúc s mládenci. Staré ženy zaostávali, nedovladovali za mladicami, čo tak nedočkavo ponáhľajú sa vopred — nuž ako vôbec mládež, ktorá chce užiť radosti života.

Všetci šli za istým cieľom: kúpiť alebo predávať, alebo oboje. Mnohí len zo zvedavosti, iní preto, aby sa zišli so známymi. Čím bližšie k mestu, tým väčší šum a vrava. Naši nemuseli ďaleko ísť, lebo hneď od hostinca „K zelenému stromu“ zabočili hlavnou cestou k evanjelickému chrámu. Pred bránou zastavil Hrnčiar svoje koníky — a pocestní, dlhým sedením na nepohodlnom sedisku unavení, zliezali. Milka zišla prvá, zastala a obzerala sa ako mladá včelička, vyletevšia z úľa, aby sa orientovala.

Bolo ráno, ale už bolo všade živo. V škole už mali cezpoľných hostí, ako v jarmočný čas. Vtedy ľudia z okolia radšej zosadajú u známych ako v hostinci. V taký čas každý vyhľadá svojho priateľa, kolegu alebo príbuzného. Ako sa hovorí: „Hrnčiar k hrnčiarovi, farár k farárovi, rechtor k rechtorovi.“

Milka bola troška preľaknutá tým hlukom, do ktorého sa dostala. Nesmelo uťahovala sa za maminku, keď tá kráčala za Hrnčiarom. Hrnčiar niesol dnu truhlicu a za ňu priniesol ostatné veci. Potom, keď ho domáci pán počastoval skleničkou terkelice, šiel do mesta, aby si inšie povykonával.

Domáci prijali Milkiných rodičov srdečne a priateľsky. Mamička poskladala hneď veci, kam patrili: Milkine do bočnej izby, kde jej vykázali kútik pre truhličku a kde mala stáť i posteľ. Potom oddala privezené dary domácim, aby prijali vďačne, čo majú doma: hrudu masla, hrniec medu, za košík vajíčok. Nénika dary prijala vďačne, ale na „prezrek“ sa trošku odhŕňala, načo si vraj takú starosť robili.

Pán rechtor zachytil Milku a postavil ju pred seba:

— Hát, toto je naša budúca dcéruška? Hát, vitaj a neboj sa, az ebadtát! Ľaľa, tu ti je i tvoj budúci kamarát, Fricík. Poď sem, fiam, a daj ruku Milke! — volal na Frica a tvár mu svietila.

Fricík priknísal sa na tatkove slová na niekoľko krokov k Milke a vyškierajúc zuby ako mladý psík, obzeral si ju zvedavo. Ale ruky mal za chrbtom, okúňal sa poslúchnuť druhú časť otcovho rozkazu. Keď videl, že tatíka odvolali, zvrtol sa šikovne, štuchol Milku do boka, vyplazil jej jazyk a na privítanku jej povedal:

— Mimimimila, ttte bbbbuta ttttót!^[11]

Milka sa zľakla, ale za tým by sa bola skoro zasmiala, keby nebola rozumela, čo povedal Fricík. Odtedy veľa, veľa rokov pominulo, ale túto nadávku každé dieťa sem príchodzie kvôli „reči“ musí preniesť a precítiť.

Fricov spôsob reči Milku predesil, lebo otec nebol spomenul, že sa chlapec zajakáva. Mala jemný sluch, preto ju urážal jeho nepríjemný hlas a trápne jej bolo jeho namáhanie pri každom slove.

Páni posedeli si ešte chvíľu pri raňajkách, pozostávajúcich tu z kávy, tam zo slivovice, slaninky a chleba, pritom sa hodne i fajčilo a hlasne besedovalo. Najveselší bol domáci pán, ktorý pri núkaní hostí nezabúdal ani na svoju vlastnú osobu.

Potom porozchodili sa všetci na jarmok, len domáca pani ostala navariť obed pre svojich hostí.

Milka šla tiež do mesta. Musela sa pevne držať mamičkinej ruky, lebo v tom veľkom stisku ľahko by ju mohli odtrhnúť do rodičov a ona by nebola potrafila domov. Aký to vresk a hurt na tom námestí! Ľudí bola veľká sila a všetko to vraví, kričí, kľaje, bedáka, ale i spieva a smeje sa. Ako ktorému ide hodina. Všetko sa to ozýva v štyroch, ba piatich rečiach, nielen bežné tri domáce reči, ale bolo čuť ešte i cigánčinu a hebrejčinu. Cigáni a židia na jarmoku vôbec nemôžu chýbať, len tí mu dodávajú opravdivého rázu.

Milka nestačila sa všetkému dôkladne poprizerať, lebo ju maminka ťahala ďalej, mala ešte niečo i pre ňu pokúpiť, to hrnčeky, tanierik, náčinie, hrebenček — a iné.

Odpoludnia začalo sa cezpoľné obecenstvo rozchodiť. I Milkini rodičia poznášali svoju kúpu do školy, kde ich mal Hrnčiar ohlásiť. Keď prišiel, poukladali všetko na voz a po dojímavom rozlúčení sa s Milkou usalašili sa, aby im na niekoľko hodín bolo ako-tak pohodlne. Dalo sa totiž predpokladať, že prídu domov len okolo desiatej večer, keďže Hrnčiar mal zbožia a pocestných plný voz — a koníky slabé.

Milka pri rozlúčke hodila sa matke na prsia a vášnivo zvolala: — Nech i mňa vezmú so sebou, mamika moja, ja im tu neostanem! — Ale prísny pohľad otcov a matkino nežné slovo zastavili ďalšie clivé výlevy mladej duše.

Smutno hľadela za vozom, kým nezašiel za roh ulice k „Zelenému stromu“, kadiaľ vedie hradská hore Rimavou. Potom sa vrátila do izby a utiahla sa do kútika, kde stála jej truhlička. Sadla si na ňu a tíška plakala. Frico zavše pozrel na ňu, ale neskôr pritiahol sa k nej a potiahol ju za vrkoč. Potom sa rozrehotal a odskočiac zavolal: — Mimimila, tetete csacsi!^[12] — Toto bolo jeho prvé vyznanie — nie lásky, ale akéhosi záujmu. Vedel, že Milka má v truhličke všelijakých dobrých vecí, a tak sa hľadel dostať do jej priazne.

Učenie išlo Milke sprvu dosť ťažko, nepomáhali ani doma naučené vokabulá. Ona si predstavovala, že keď vie széna, szalma, asztal, ablak,^[13] už bude vedieť aj inšie. A tu často ostala ako zakopaná, keď nevedela, čo od nej chcú a čo jej vravia. Veru, neraz sa vyplakala na tej svojej truhličke, čože robiť, ona sa vrátiť nemôže…

S nénikou vyšla ešte dosť dobre. Každé ráno sa jej nénika opýtala, čo si dá uvariť, a Milka, s akurátnosťou jej vrodenou, vymerala si strovu a oddala ju i s omastou a soľou nénike. Napoludnie mala svoj obed hotový a zvýšilo jej i na večer. Bola prajná, rozdelila sa s tým, čoho mala viac, ale čo malo zostať na dlhšie, s tým sporila a to starostlivo zamykala.

Balážovci mali aj slúžku, tiež Maďarku — a tú Milka viackrát pristihla pri maškrtení. To mlieko, to maslo alebo cukor kvárila panej a Milka sa neokúňala, ale povedala to nénike. Dievča sa dušilo, že to nie je pravda, že Milka cigáni — a následok bol, že Borča zanevrela na Milku.

Už bolo hodne zima, keď jej z domu poslali medzi iným i hrnček lekváru. Ako drahý poklad si ho umiestila medzi svoje zásoby, zakaždým, keď z neho brala, zaviazala ho starostlivo.

Ktorýsi deň zabudla si vytiahnuť kľúč z truhličky — a keď zase prišla k svojmu lekváru, nemálo sa zhrozila, keď videla, že z neho chýbalo. Niekto z neho bral — prstami. Áno, v hustom lekvári bolo poznať stopy prstov ukazováka a stredného, ako začreli do lekváru, a v náhlosti i handrička bola pohodená nabok. Milka bola pevne presvedčená, že jej lekvár nikto iný nemaškrtil ako Frico alebo Borča. I to mohlo byť, že obaja spolu. Milka sa hneď nénike požalovala, ale táto odbavila ju tým, že Fricík nepotrebuje maškrtiť, keď má všetkého dosť v komore, a Borča je tiež nie lakomá na Milkin lekvár. Miesto aby boli vec vyšetrili a vinníka napomenuli, vyhrešili Milku, že vymýšľa a žaluje. A naostatok: prečo si nezamkne truhličku? Veď áno, ale Milka prišla na to, že truhličku si našla otvorenú aj vtedy, keď ju zamkla a kľúč si vzala.

Raz jej chýbalo z orieškov, inokedy našla si veci v neporiadku, ako keby ten, čo tu duloval, nebol stačil položiť všetko na svoje miesto. Keď svoje smutné objavy predniesla nénike, tá ju ešte vyhrešila, že je lakomá a že nič po nič upodozrieva. Konečne, čože má tak zamykať, či také poklady skrýva, čo ich nikto nesmie.

Raz začal Frico nariekať, že mu nožík — penálik — skapal. Vo svojej prudkosti chlapec kričal a hrešil, až tej zemi bolo ťažko, aby mu nožík hľadali, že sa musí nájsť. Rodičia boli hneď hotoví hľadať, lebo nožík bol drahý — a pritom sa ho opytovali, kde ho mal, či ho nestratil. Chlapec sa obkríkol i na rodičov a tvrdil, že on ho nestratil, že dobre vie, že ho nemal nikde, len doma. Nastalo kutanie, hľadanie, hľadali všade, kde ho nebolo, no naostatok prišiel rad i na miesto, kde nožík bol — a to bola Milkina truhlička.

Frico kričal, že áno, treba otvoriť aj Milinu ládu.

Milka si zastala smelo a povedala, že čo aj ju otvoria, nožíka tam nenájdu. Starí chceli už aj od hľadania upustiť, ale Fricík a najmä Borča urputne žiadali, aby Milka dala kľúč a otvorila truhličku.

Po slabom zdráhaní Milka vydala kľúč. Borča ho schytila, kľakla ku truhličke, otvorila ju a víťazoslávne vykríkla:

— Hľa, tu je nožík!

Nožík ležal hneď navrchu, na bielizni. Učiteľ a jeho žena ostali na chvíľu stáť ako v nedorozumení. Milka zbledla, stála ako socha, len po chvíli sa je začali nohy triasť a s výkrikom: — Ja som ho nevzala, ja neviem, kde sa tam vzal! — hodila sa na zem a rozplakala sa.

Len Frico výskal a skákal od radosti, ukazujúc svoj nožík, a ku zbierke svojich nadávok priložil novú:

— Mimimilla, ttte bbbitang tttolvaj!^[14]

Učiteľ so zamračenou tvárou rozkázal Milke, aby vstala a predstúpila pred neho. Keď sa to stalo, začal vyšetrovať:

— Ako sa dostal ten nožík do tvojej truhličky?

— Ja neviem, prosím ich, báči, ja neviem, — uisťovala Milka.

— Nevieš? Azebadtát. Veď ti truhlička bola zamknutá a kľúč pri tebe, tak ktože ti ho mohol tam položiť? Len sa ty aspoň priznaj!

— Nech sa nehnevajú, báči, ale ja som ho nevzala — a načo by mi aj bol? — opakovala Milka, a keby učiteľ nebol býval tak zaslepený hnevom, bol by nahliadol, že dievčaťu je nožík nie takým vytúženým predmetom ako chlapcovi. Ale učiteľ i jeho žena boli presvedčení, že Milka nožík vzala a skryla do ládičky. Žiadali od nej, aby sa priznala, a keď ona trvala na svojom, sprvu s plačom, potom so vzdorom, začal jej učiteľ vo svojej zúrivosti nadávať, kliať ako najposlednejší pastier na dedine. Hoci Milka vyrástla na dedine medzi takzvaným surovým ľudom, podobných kliatob ani zlorečení nikdy nepočula. A keď sa jej pestún tak ďaleko zabudol, že v hrešení zneuctil i Milkinu príkladnú matku, Milka, hoci nepochopila hnusné reči zúrivého človeka, pocítila veľký bôľ, ale i zhrozenie. Vykríkla: — Nech mi dajú pokoj mojej mamike, oni!

Za to dostala zaucho. Preto neplakala, odvrátila sa a len ťažko oddychujúc, učupila sa na svojej truhličke.

— Počkaj, ty tvrdohlavá žaba, — hromžil učiteľ, — veď je ešte nie koniec. Uvidíš, čo bude zajtra! — S tou hrozbou odišiel kamsi do mesta a prišiel len neskoro domov.

Nasledujúceho rána ako obyčajne Milka si vzala knižky a išla do školy. Učebná sieň bola v tom istom dome, len úzka chodba ju delila od učiteľovho bytu. V učebni vyučovali sa spolu s dievčatami aj chlapci. Na jednej strane mali svoje lavice chlapci, na druhej dievčatá. Milka sedávala medzi prvými.

Po obvyklej modlitbe rozkázal učiteľ Milke, aby vystúpila a postavila sa pred katedru. Trasúc sa na celom tele a bledá poslúchla a postavila sa, čakajúc, čo bude ďalej. Zatiaľ učiteľ rozpovedal vec tak, že deti, pozorne načúvajúce, uverili, že Mila je zlodej, a jedny sa podesili, iné, najmä chlapci, s opovržením pozerali na malú obžalovanú.

— Teraz ju potresceme, — povedal učiteľ, ktorý, ako vidíme, bol v jednej osobe i žalobník i sudca. Z katedry vyňal dva prúty. Zavolal dvoch chlapcov, ktorí boli známi ako rodení beťári, a rozkázal:

— Chyťte ju, zoblečte ju!

Ale Milka hneď vystrela ruky, akoby sa chcela brániť, vykríkla prenikavo a padla na zem. Omdlela.

Niekoľko dievčat, nutkaných citom ľútosti, vybehlo do kuchyne oznámiť učiteľke, čo sa stalo. Tá pribehla naľakaná, zdvihla bezvládne tielko dieťaťa a zaniesla do izby. Milka bola na smrť bledá a srdiečko akoby jej ani nebilo.

Keď pani učiteľová počula, čo sa stalo, robila mužovi výčitky, že zašiel priďaleko. Každý trest by bola Milka preniesla, ale toto, hoci neuskutočnené pohanenie urazilo v nej dievčenský stud a spôsobilo veľký otras nervov. Učiteľka si bláhala, že šťastie, že Milka nedostala kŕče, a usilovala sa omdletú kriesiť, a keď otvorila oči, ju tíšiť, že to báči ani tak nemyslel, že ju chcel len nastrašiť. Ale dievča už nemalo viac dôvery k svojim pestúnom. Plakalo, kým konečne v spánku nenašlo úľavu.

Učiteľ by už teraz bol rád býval, aby sa to nebolo stalo, a snažil sa dať všetkému náter skúšky a hrozby, aby vinníčku donútil priznať sa ku spáchanej krádeži.

Milka za pár dní nešla do školy, nenútili ju. Bola uzamknutá, do seba uzavretá. V najbližšej nepozorovanej chvíli napísala domov lístok a odniesla ho do krčmy, kde vedela, že furmani zastávajú, aby ho niektorý doniesol domov. List znel:

„Drazemilovaní páni rodičové! Prepánaboha ich prosím, nech prídu pre mňa, lebo ja tu nemôžem byť, lebo mňa tu za zlodeja držia, že som ukradla Fricovi nožík — a ja som ho nevzala, nech mi veria, apuško a maminka. Ruku im stokrát bozkáva ich zarmútená dcéra Milka.“

Nasledujúcu sobotu čakala, že prídu po ňu. Ale do poludnia sa nikoho nedočkala. Nečakala ani obed, len si vzala chleba, obliekla sa ako na cestu, vzala si veľký, teplý ručník, a keď nebolo nikoho v kuchyni, vykĺzla von na cestu a do mesta. Hľadala furmanov na žitnom trhu a našla, ale Hrnčiara tam nebolo, len iný jej známy. Poprosila ho, či by ju nevzal so sebou. Ochotne privolil a Milka hneď tam vyliezla na voz a usadila sa na vrecia so zbožím. Cítila sa už bezpečná, už akoby na domácej pôde. Bola hladná, vytiahla si chlebík a chutne si ujedala.

Ale nebolo jej súdené dnes byť doma. Keď po drahnej chvíli furman pohol a šiel cez mesto, Milka, aby ju, keď pôjdu vedľa školy, nepoznali, zakrútila sa celá do ručníka, že jej ani nošteka nebolo vidno. Prv však poprosila kočiša: — Báťa, prosím vás, keď prídeme pred školu, pohnite koníky!

Ale práve keď prišli pred školu, koníky ani nepobehli, naopak, museli zastať. Lebo na ulici pred školou stáli dvaja páni, jeden v dlhom čiernom kapute, druhý len tak, ako doma oblečený — a tu zvolal ten v kapute: — Hó, stojte!

Milka s úžasom spoznala otcov hlas. Voz zastal, ten istý hlas zvolal prísne: — Mila, poď dolu!

Nebolo možné vzdorovať: poslušne zliezla z voza. Srdce jej zmieralo i radosťou i strachom. Ale keď sa dostala dolu, vrhla sa k nemu, ruky mu bozkávajúc, a volala: — Apuško môj, ja nie som zlodej, nech oni povedia.

Otec, prísny, ale aj láskavý, ju bozkal a povedal:

— Čo som mal povedať, už som povedal. Hej, počkajte, vezmete i mňa so sebou, — volal za furmanom, keď ten chcel pohnúť. — Teraz ty pekne tu ostaneš. Báči a nénika už vedia, kto je opravdivý vinník. A čo sa stalo, viacej sa opakovať nebude, — povedal dôrazne a potom sa obrátil k učiteľovi, ktorý tu stál ako vyhrešený mendík, a vážne mu dohováral v latinskej reči. Milka mala dôvtip i talent prisvojiť si cudzie reči, a vyrozumela, ako otec hrozí, že ak sa podobné výstupy a surovosti budú opakovať, oznámi vec ako i túto príhodu seniorovi. Neskôr sa Milka dozvedela, že v čase, keď sa to stalo, matka jedného dievčaťa, pochodiaceho z T., bola práve v Sobote a dozvedela sa všetko dopodrobna. Prišla domov, nemeškala a šla k Milkiným rodičom všetko vyrozprávať. Tak sa vybral otec v nedostatku inej príležitosti pešky, a pretože sa oneskoril, Milka sa ho nedočkala.

Po krátkej odobierke sadol na voz a odišiel.

Milka hľadela zarmútená za ním, ach, ako rada by bola sedela s ním na tom voze. Ale upokojila sa a tíško šla do izby.

Báči teraz, akoby sa nič nebolo stalo, bol k nej milý a prívetivý. Rovnako aj nénika.

V kuchyni skladala si vyplakaná Borča veci do batôžka. Prísnym vyšetrovaním zo strany Milkinho otca sa priznala, že otvárala Milkinu truhličku kľúčom, ktorý našla kdesi v komore a ktorý sa práve „gľajchal“. A že i tak maškrtila, uznala pani učiteľka, že lepšie bude, ak ju hneď vyplatí a pošle domov. Aj nožík Borča podhodila, aby sa na Milke vypomstila.

Či a ako ďaleko bol Frico zasvätený do toho, Milka sa neopytovala. Ale od tých čias dosť dobre vyšli, ba ešte i neskôr, tak asi o desať rokov, keď Frico ako diurnista pri slávnom magistráte (kam sa len s protekciou dostal) dal neomalený výraz svojej ľúbosti — a nebol by dbal nadpriasť i vážnu známosť, keby, nuž, keby bola Milka nezadala svoje srdce inému.

Po zakončení školského roku, prvého na „edukácii“, vrátila sa Milka domov. Doma pobudla dlhšie preto, že rodičia čakali vhodný čas a príležitosť k ďalšej výchove.