ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo svojej útulnej chyžke pri malom oblôčku sedela tetka Marika a priadla. Jej pekná tvár má dnes výraz zvlášť vážny. Hneď zrána dal ju volať pán felčiar z mesta, aby mu pomohla pri vážnom prípade: napraviť polámanú nohu. Vedela to tetka Marika i sama vykonať, ale bola radšej, keď volali pána „doktora“. Operácia sa podarila, pacientova noha bola napravená, ale jeho duša bola chorá — a tej pomoci nebolo.

Od chorého išla na faru. Pani farárka je tiež chorá a veľmi slabá. Tetke sa zaradovala ako vždy, lebo vedela, že jej je starká úprimne oddaná. Tetka Marika potešila i obslúžila nemocnú, potom išla pozrieť deti, či sú umyté, učesané a vôbec či sú v poriadku. Slúžkam naložila, čo majú robiť, aby nechali pani farárku na pokoji, a vrátila sa domov.

Blížilo sa poludnie. Starká časom pozrela do oblôčka. Odtiaľ bolo vidno do farského sadu. Tetka vidí každého, kto vkročí ťažkými vrátami veľkej stodoly, vidí i deti, keď sa idú do sadu zabávať.

Bola sama a chcela si pripraviť niečo na obed. Len ešte vytiahne nitku-dve a potom odloží praslicu. A vtedy vidí, že sa vráta otvárajú a že nimi idú do sadu dve panie.

Sú oblečené hrdo, po mestsky. Majú široké krinolíny, riasnaté sukne, čierne zamatové kabátiky a na hlavách „kopfpuce“ z čiernych stužiek. Tmavé vlasy hladko začešané.

— Jaj, bože ty môj, veď sú to moje milé panie z Lučenca! Kedyže len prišli? A na fare ich nečakajú, čože im dajú na obed? — zvolala Marika.

Oprela praslicu o stenu, rezko vstala, striasla zo seba jemný prach z pazderia, ktorý sa i v nejčistejšom ľane nájde. Zašla si rukou po zástere a po hlave. Na hlave mala biely čepiec a cezeň i cez čelo previazanú čiernu hodvábnu kosičku.

Panie z Lučenca boli pani farárkine sestry. Jedna vdova, druhá slobodná. Pomenovala ich svojimi, lebo s nimi rástla. Ju, ako nevoľnú sirotu, vzali na faru a vychovávali ako svoju. Pani farárka bola najmladšia z farských detí, a preto tichá, slabá pani tetku Mariku tak rada mala a uctievala.

Obe panie boli „mašamódkami“. To bolo remeslo pre osamelé ženy toho času ako stvorené.

Malými dvierkami vošli návštevnice do dvorka a hneď i do Marikinej chyžky. Marika ich vítala s veľkou radosťou a úctou. Vypytovala sa, kedy sa pohli z domu, ako cestovali a kedy prišli. Ony rozprávali, že nocovali na Kokave pri maminke, že ju vzali so sebou, že cesta Chorepou na Klenovec je veľmi zlá a že sa teda oneskorili.

— Nože, no, že sa len i odvážili tou cestou, veď je to na skapanie, a ešte k tomu so starou drahou pani matkou. Ale predsa ich pánboh ochraňoval. No, ale nechže si trošku sadnú tu v mojom chudobnom príbytku, — núkala ich Marika radosťou rozcítená.

— Ďakujeme, Marika, akoby sa stalo. Prišli sme ťa zavolať, lebo by sme sa ani necítili dobre bez teba, vieš, že ťa máme rady.

Marike vstúpili slzy do očú, ústa sa jej usmievali. Láskavo, viac pohľadom ako slovami ďakovala za veľkú lásku a pouctenie. Poobzerala sa, či tak, ako je, môže ísť na faru. Ale ona bola vždy čisto a poriadne oblečená a vždy mohla i pred panstvo predstúpiť. Len zásteru si prepásala novú a umyla si ruky.

Šli zasa sadom, stodolou a farským dvorom. Chorá oživla, usmievala sa, pani matka privítala Mariku ako svoju.

Panie prešli do izby, ale Marika hneď odbočila do čeľadnej, kde bola ozrutná pec na dvanásť veľkých chlebov, komín ako veľký zvon z hliny, ktorý sa úžil hore do mohutného komína. Pod komínom, pri pahrebe z pece vyhrnutej varil sa obed. Napochytro padla v obeť sliepka a kapún a čo ešte bolo v dome. Ale slúžky boli bezradné, jedna zavadzala druhej, čo chytili do rúk, to už i z nich letelo, nevedeli, čo skorej, slovom, potratili úplne duchaprítomnosť, ak ju vôbec dakedy mali.

S Marikiným príchodom sa hneď všetko napravilo; každá dostala svoju prácu a varenie išlo ako po masle.

Pri varení myslela Marika i na ďalšie. Obed bude dobrý, ale aká bude obsluha? Domáca dcérka Julinka bola i tak nesmierne plachá, temer neobratná a neočakávanou návštevou tiež celá rozrušená. Tak z tej je nič, a tieto vetroplachy v kuchyni, na tie sa tiež spoľahnúť nemôže, veď by vybili polovicu z jemného porcelánu, ktorý sa dnes dá na stôl. A tak v mysli usúdila, že pošle do školy po Milku.

Vtedy už bola Milka doma z edukácie, z maďarskej, lebo mondokovať už vedela; len ešte keby si nemčinu prisvojila, ale kde? Rodičia by jej chceli dať výchovu, aká patrí poriadnemu dievčaťu, a tá spočívala za onoho času v znalosti reči nemeckej a maďarskej.

Milkina mama sa na odkaz Marikin temer naľakala. To už bola jej povaha, že všetko ponímala vážne.

— Jaj, diťä mojo, Milka moja, ukážže sä mi, ši si ni dáka umazaná? Ši máš čistia štrimfličky a črievičky sú ti ni zablatenia?

Milka poskočila od svojej ručnej práce, lebo u nich bolo už po obede, predstúpila pred matku, pozvŕtala sa, lebo si bola istá, že je na nej všetko v poriadku. Bola vždy ako zo škatuľky.

— No, muažeš aj ísť, — usúdila matka, ktorá svoje nárečie nikdy nezabudla. Ale bez obvyklého ponaučenia to ani na faru nešlo. Preto jej nakladala, aby sa nezabudla pekne pokloniť, ruky bozkať, aby jej taniere z rúk nepadali a aby omáčku nerozliala paniam na krinolíny.

Milka už i letela popred kostol a celá zahriata zastala pri dverách. Len tu si vzdychla a namáhala sa, aby zvážnela. Graciózne — bolo jej to už vrodené — spravila svoj „pukedlík“ a každej panej bozkala ruku s takou milou prirodzenou nenútenosťou, že sa všetky panie na ňu láskavo usmiali.

Obed môže byť akokoľvek dobrý a záživný, keď je obsluha nešikovaná, keď sa tu niečo rozbije, tam niečo rozleje, i to dobré nepadne dobre. Ale kde obsluhuje dievčatko bystré a šikovné, ktoré vidí, kde čo treba, pozor dáva na všetko a pritom sa pohybuje, akoby len tancovalo, tam sa i nálada zlepšuje a dobrý obed je dvojnásobne dobrý.

— Bola to dobrá myšlienka zavolať tú Milku, — podotkla pani matka, keď Milka vyšla von.

— Kde sa to len vzalo v tej chudobnej škole? — poznamenala slečna Karolína.

A jej sestra, ovdovená pani Kartónička, doložila:

— Veru, dievča je na svet súce, ako vidno, dobre vychované.

— Mohli by ste ju vziať so sebou, — navrhla pani matka s poviazanou hlavou, čo mala strašnú chorobu na uchu.

To bola pána farárova matka a bývala sama v krajnej izbičke.

— Veru, dobre hovoria, pani matka, — prisvedčila zase druhá pani matka. — Zišlo by sa im, i tak majú s deťmi dosť trápenia.

— A koľkože ich je? — spýtala sa Karolína.

— Viac ako treba, — zamiešal sa pán farár svojím žartovným spôsobom, už ako krstný otec.

— Veľa detí, veľa otčenášov, — ozvala sa zasa jedna z pani matiek.

Obe lučenské panie pozreli významne jedna na druhú, porozumeli si. Im by sa do obchodu zišlo také dievča, to iste každý obchod napomôže. A uradili sa, že Milkiným rodičom navrhnú, aby im ju dali do učenia, veď to znamená dať jej pre budúcnosť chleba do ruky.

Po obede obe panie šli do školy a prekvapení rodičia po krátkom rozvažovaní pristali a hneď sa rozhodlo, že Milku odvezú zajtra so sebou do Lučenca.

Čo mala Milka šatočky, to sa rýchle pobalilo a na druhý deň už sedela medzi paniami na vozíku. Objemné krinolíny ju temer celkom zahalili. A tak išla Milka do novej školy.

Spočiatku jej bolo clivo. Doma síce nebol nikdy nadbytok, ale v počestnej chudobe bolo vždy toľko, čo stačilo na všetky potreby. Všetci boli sýti i zaodetí.

V Lučenci však bolo niekedy všetko na halier vypočítané, a niekedy veru zatúžila Milka po dobrom mamičkinom chlebe.

Ale skoro privykla a vžila sa do svojich povinností. Denne musela vysluhovať objednávateľky, chodiť do obchodov; doma zas podávať drobnosti svojim paniam pri šití potrebné, ba i starším dievčencom, čo sa tam učili. A zas musela chodiť s hotovými klobúkmi alebo nádhernými čepcami k veľkomožným paniam alebo bohatým meštiankam do domu.

Strávila tam celú zimu, a ani nevedela, ako narástla, ako opeknela. Nebola si vedomá toho, že jej zjav vzbudzuje pozornosť i na ulici u mladých a starších pánov. Len keď sa jej niektorý vyzývavo do cesty postavil. Ale zastaviť ju, to sa neopovážil ani jeden. Len čo ju dievčatá domŕzali a upozorňovali na jedného alebo druhého mladého pána.

Začiatkom leta napísal Milke otec obsažný list. Volal ju v ňom domov, aby začas doma pobudla, a že sa jej triafa dobré miesto v Spišskej Novej Vsi, tiež k mašamódke. Veď vie, že sa jej treba naučiť i po nemecky. Na Jána že pôjde^[1] pán z mesta po študenta a pri tej príležitosti by ju otec odviezol do Spiša.

Proti tomu sa nedalo nič robiť, a tak Milka pri najbližšej príležitosti zavítala domov.

Keď otvorila dvere na izbe, zastala prekvapená. Na stole v perinke ležalo dieťatko a kopalo nôžkami. Milka prišla k stolu a dívala sa na dieťa ako na nejaký zázrak. Otec jej nič o tom nepísal…

— A to je čo? — spýtala sa Milka.

— To je tvoj braček, Janík, — povedala matka akosi nesmelo, akoby sa hanbila pred svojou veľkou dcérou. Milku to veľmi dojalo, vzala malého bračeka na ruky a nežne ho bozkávala.

A odvtedy bol on jej miláčikom.

*

Koncom júna zas putovala za učením, tentoraz na sever, do kraja, z ktorého pochodila jej matka.

Jej cesta bola radostná a krásna, príroda veľkolepá. Z Tatier málo videla, lebo cesta viedla ju do Novej Vsi.

Po nemecky naučiť sa nebolo jej ťažko. Veď vtedy panie, ktoré sa počítali medzi „inteligentné“, rady špikovali slovenčinu nemeckými slovami a frázami. A ako temer každé slovenské dieťa má vlohy pre cudzie reči, tak i ona prisvojila si hravo každú cudziu reč. Táto schopnosť nám Slovákom bola vždy viac na škodu ako na osoh, lebo každé dieťa sa veľmi ľahko odcudzilo svojeti a priľnulo k cudziemu, neprajnému živlu.

Pani, vlastne slečna Aurélia, u ktorej mala Milka nadobudnúť svoje majstrovstvo, bola z tých praktických spišských žien, ktorým nič nebolo nad akurátnosť a dôkladnosť vo všetkom. A čím bola staršia, tým húževnatejšie pridŕžala sa týchto zásad a tým menej darilo sa jej remeslo. Jej čepce a klobúky vyzerali, akoby ozdôb na ne len nacapkal. Nebolo na nich nič vzletného, nič, čo by sa mohlo prirovnať k „básni z čipiek a slamy“. K tomu slečna bola už staršia, roztrpčená, a klobúkové básne sa jej už nechceli dariť.

Milka už bola čiastočne zapracovaná a vedela zručne narábať ihličkou a všetkými jemnými vecami, ktoré sa viažu k tomuto remeslu.

Raz sa stalo, že jedna z objednávateliek poslala klobúk naspäť, že jej nesvedčí.

Slečna Aurélia bola bez seba. Taký drahý klobúk, a ona všetko podľa jej návodu spravila — teraz čo s ním? Milka sa odvážila a povedala svojím milým hlasom:

— Ja myslím, že je klobúk pekný (tým polichotila slečne), ale že by sme mohli dať tieto čipky takto — a tento kvietok sem — a toto pero tam. — Tak vysvetľovala a jej jemné pršteky sa prehŕňali v našušorených ozdobách.

Slečna vyvaľovala oči a hľadela, ako Milka všetko pozorne pára a zasa podľa svojho ukladá, skúša a pripína. A nakoniec bol ten istý klobúk ako ozajstná vzdušná báseň.

Tak ho Milka hneď i odniesla sama, aby bola hotová svoje dielo i chváliť a brániť, pretože na tejto objednávateľke slečne Aurélii veľmi záležalo.

Bol to veľkopanský dom. Milka videla už aj v Lučenci panské domy s hrdými izbami, ale tento bol predsa najkrajší, čo dosiaľ videla.

V tom starom zemianskom dome býval starý mládenec, pán Nyilassi.

Milka poznala už „starého“ Nyilassiho. Možno, ba pravdepodobne ani nebol taký starý, ako sa zdal. Ale jeho tvár bola žltočierna, oči hlboko vpadnuté leskli sa mu čudným leskom, v tvári mu často šklbalo, hneď akoby sa chcel smiať, hneď akoby chcel zahrešiť. Také to bolo i desné i smiešne ako živá karikatúra človeka, stvoreného k obrazu božiemu.

Milku vždy zamrazilo, keď ho mala stretnúť. A divno jej bolo, že ho v posledné časy tak často stretala. Niekedy pozrel na ňu, akoby ju chcel premerať od päty do hlavy. Jej pritom vždy udrela krv do tváričky. Bola pekná, dobre urastená a mala ešte len šestnásť rokov. A hovorí sa, že i diabol vo svojom šestnástom roku bol krásny. Tým horšie pre tých, čo ich zviedol. Ale také pekné dievčatko v tých rokoch nemá ešte nič diabolského, naopak, ono sa vznáša, alebo by sa aspoň malo vznášať medzi anjelom a človekom, čo sa z takého dievčatka neskôr stane, to je už dielo ľudí, s ktorými príde do styku.

Milka sa nebála ani tohto obstarného gavaliera, o ktorom počula všeličo, ale i to málo dobrého. Hľadela na neho ako na tisíc iných ľudí, s ktorými sa každodenne stretávala. Stretne ho — a ide ďalej. Bolo jej nemilé, že ho tak často stretáva, že jej temer cestu zastane, ale ďalej na to nemyslela.

A tu práve prišla do jeho domu. Pani, ktorej Milka niesla klobúk, bola Nyilassiho sestra. Práve bola u neho na návšteve.

Sluha zaviedol Milku do nádhernej izby — a prvý, kto sa jej do cesty postavil, bol Nyilassi. Podľa toho, ako sa na ňu uškľabil, bolo znať, ako príjemne bol prekvapený, no Milka len-len že nevypadla zo svojej úlohy.

Boli tu ešte niekoľkí páni, a tí všetci sa na ňu obzerali.

Milka urobila svoju obvyklú poklonu, popošla k panej, o ktorej si myslela, že je to tá pravá, a odovzdala jej klobúk.

Pani vstala z pohovky, vzala klobúk, prezrela ho znaleckým okom, nepoznávajúc v ňom ten zavrhnutý. Potom si prezrela skúmavo i dievčatko, ktoré tu stálo a čakalo, čo povie veľkomožná pani. Pani prejde do druhej otvorenej izby a položí si klobúk na hlavu. Milka na jej pokyn pristúpi bližšie, sleduje výraz paninej tváre, usmieva sa, urobí pohyb, akoby jej sama chcela klobúk napraviť na hlavu, a pani sa zohne, aby to urobila. Pritom pozerá do zrkadla, krúti hlavou na jeden i na druhý bok a ide sa opýtať pánov, čo o tom súdia. A tí všetci jednomyseľne chvália klobúk ako zázrak umenia mašamódskeho. Sama Milka musela uznať, že je pekný a že nič nieto krajšieho nad taký francúzsky klobúk, v ktorom sa hlava temer celkom stratí a vidno len tvár so šťastným úsmevom, lebo nositeľka takého klobúka iste je šťastná. Milka si často vzdychla: „Ach, keby ja raz mohla nosiť taký klobúk!“

Bolo rozhodnuté, že si pani veľkomožná klobúk podrží, lebo sa usmieva, blahosklonne sa dievčaťu prihovára a rozkazuje chyžnej, aby klobúk odniesla do spálne. Milka je spokojná, odpovedá na dané otázky a pritom cíti, ako ju nielen pani, ale i páni pozorujú, až jej zamatovú tváričku pokryje ružový nádych. Ale natešená úspechom premáha svoje rozpaky.

Pani ju prepúšťa s blahosklonným úsmevom, dá si pobozkať vädnúcu ruku a odkazuje slečne, že jej za klobúk peniaze pošle alebo že sa tam zastaví.

Ale jej gavaliersky brat sa ponúkne, že vyplatí účet za ňu, a ide za Milkou na chodbu. Milka je rada, že sa tejto povinnosti tak dobre zbavila, a ľahko si kráča ku schodom.

— Počkajte, maličká, vyplatím za klobúk; prosím, nech sa páči, — hovorí Nyilassi, zdvorile otvorí dvere na jednej izbe a núka Milku, aby vstúpila.

No ona stojí na prahu; vidí, že je to pánska izba, lebo cíti zápach tabaku a akýsi ťažký vzduch. Slnce ta svieti a v ňom vidno široký pruh prachu. Aj inde vidí Milka prach a nedostatok starostlivej ruky. Nyilassi prejde vedľa nej, otvorí stolík a vyberá kazetu. Milka vidí tam lesklé predmety zo zlata i zlaté peniaze. Nyilassi vyberie dukát a podáva Milke.

— Nemám vydať, — hovorí Milka stiesneným hlasom.

Lesk zlata a to ovzdušie divno pôsobilo na jej vnímavú dušu. Toľko zlata dosiaľ nevidela na jednej hromádke.

— Zato nič, ostatok si maličká podrží, — prihovára sa Nyilassi tichým hlasom a podáva dievčaťu zlatý peniaz.

— Neprijímam dary, — zdráha sa Milka, ale už cíti, že je dukát v jej dlani. — Tak vám zvyšok pošle slečna Aurélia, — povie a obráti sa ku dverám.

— Prečo taká hrdá? Veď ja by som maličkej vďačne ponúkol aj inšie, napríklad tento malinký prstienok. Načo mi je? Je taký smiešne malý, — ukazuje drobný, ale vzácny prsteň a podáva ho Milke.

— Nie, nie, — povedalo dievča, zvrtlo sa a ponáhľalo sa dolu schodmi. Pred bránou si vzdychla a zastala. Zostrašená a nahnevaná bola rada, že má ten dom za sebou.

Na ulici stál koč; akiste panstvo sa malo previesť. Bujné kone hrabali tvrdú zem, fŕkali netrpezlivo a hádzali hlavami. Dlné čakanie už zunovali a prejavovali najlepšiu vôľu chytiť sa i s kočom a letieť dolu ulicou.

Milka zastala na chodníku. Prišlo jej obdivovať tento krásny záprah. Sedadlá sú mäkké, červeným zamatom obtiahnuté, postroj na koňoch je ako nový, všetko na ňom i na koči sa ligoce a svieti.

Nebolo jej zvykom postávať na ulici, ale tentoraz ani sama nevedela, ako sa zamyslela, ba si i vzdychla. Nevdojak jej prišlo porovnať tento koč s vozíkom, na akom sa dosiaľ vozievala, najmä tie úzke uhliarske vozy, ktoré ju vozili do Soboty! Ach, to len bol záprah! Miesto sedla hodná viazanica slamy, prikrytá pokrovcom, a keď si niekto na to sadol, hupol do slamy až na dno voza a slama sa na obidvoch zježila, lebo pokrovec nestačil. Ako dobre musí byť na takom koči!

— Páči sa vám ten koč? — spýta sa jej zrazu akýsi lichotivý hlas pri samom ušku.

Dievča sa zľaklo, pri nej stál Nyilassi.

— Chceli by ste sa previesť?

— Nie je to pre mňa, — odpovedá Milka a cúva od zaľúbeného pána.

— Len od maličkej závisí, môžete sa často na koči voziť.

— Odo mňa, ako? — hovorí Milka akosi nechápavo, ale pritom cíti, že jej krv buchla do tvári.

— Len od maličkej, od vás samej, — pokúša ďalej starý pokušiteľ tesne pri Milke.

Ale ona, pamätlivá svojich povinností, vychýlila sa, prekĺzla vedľa dotieravého človeka a hovorí:

— Musím ísť, porúčam sa!

Domov už len letela. Ona by sa mala na takom koči voziť, ona, dcérka chudobného rechtora! Len ako to myslel? I prišlo jej na um, že si domýšľal, že by s ním… — To nie, nie, — preletelo jej hlavou a upokojila sa.

Dievčence sa na ňu dívali, akoby ju dosiaľ neboli videli, veď bola taká rozrušená. Slečna ju doma chcela vyhrešiť, ale keď Milka položila na stôl dukát, upokojila sa.

Lenže Milka nemala viac pokoja. Teraz už častejšie bolo vidno ulicou popred obloky slečny Aurélie prefrčať nádherný veľkopanský záprah. Z neho sliedivo hľadel dolu starý gavalier, a netrvalo dlho, už prekárali dievčatá Milku, že jej ten „starý“ robí „fensterpromenádu“.

Milku to veľmi mrzelo, čo si budú ľudia o nej myslieť a čo slečna Aurélia. A keby to vedeli doma!

Posledného augusta bola Milka príjemne prekvapená, keď s druhými študentmi prišiel i jej brat Imro. Otec písal a naložil Milke, aby mala o brata starosť a kde možno, aby mu pomáhala.

Milka bola tomu rada. Teraz sa už mohla ísť prejsť, keď ju braček vyprevádzal. A úfala sa, že sa už teraz nebude môcť Nyilassi k nej zblížiť. Ale stalo sa naopak, ten pán neprestal sa o ňu zaujímať a prekvapil Milku svojím vyznaním lásky v liste, ktorý jej doniesol brat Imro. čo ako sa tomu bránila, neodstúpil. A jedného dňa dostavil sa Nyilassi k slečne Aurélii a žiadal o krátky rozhovor. Prekvapená slečna poprosila pána do svojej izby a tu si vypočula, čo jej zaľúbený starý zeman oznámil. Bol to — ako hovoril — jeho nezvratný úmysel, že si Milku vezme za ženu, keďže vidí, že bez nej žiť nemôže; nech dovolí, aby Milku mohol navštíviť, prípadne sa s ňou previezť k sestre, ktorá jeho sobášu nebráni.

Milka na to ani len nepomyslela; vedela iba, že bez vedomia rodičovského nesmie rozhodnúť. Ak by tým rodičom pomohla a ak by si to želali, vtedy musí privoliť i ona. Ale pri tej myšlienke ju zas prebehol mráz a jej mladé srdce sa začalo vzpierať a protestovať.

Milka písala domov, a písala i slečna Aurélia.

Na list nedošla písomná odpoveď, ale dostavil sa otec sám. A to bola veľká vec, keď sa otec podobral na takú cestu. Všetci boli zvedaví, čo povie otec, prísny a neoblomný.

A on rozhodol, že to nie je sobáš pre Milku. Vedel on, prečo to robí, najmä potom, keď sa informoval o minulosti starého gavaliera. Preto šiel k Nyilassimu osobne.

A povedal mu úprimne do očú, že škoda a hriech zdravé, krásne dievča pripútať k takej troske človeka.

A Nyilassi? Ten Nyilassi, ktorý Milke bol písal, že nemôže byť bez nej, pomstil sa jej a ukázal, že si nájde za ňu ešte vážnejšiu náhradu.

Krátko zatým bolo vidno hrdý veľkopanský koč hrčať popred obloky slečny Aurélie.

V koči sedel sám majiteľ koča a pri ňom v ohromnej krinolíne vyobliekaná — Nyilassiho kuchárka. Jej tučná tvár leskla sa v pyšnom sebavedomí; na hlave zázračný klobúk, vraj z Pešti, na rukách sieťované rukavice a v ruke slnečník.

Všetky dievčatá, ba i slečna, pchali sa do obloka, ako videli prechádzať nádherný koč. Len Milka nebola medzi nimi, lebo sa práve poberala domov. Keď spoznala koč, zrýchlila kroky, ale keď sa prizrela tým, čo tamdnu sedeli, zastala a musela sa zasmiať.

Ale ako sa nezasmiať? Veď vidí, ako smiešne vyníma sa tá novopečená pani veľkomožná v tom hrdom, veľkopanskom koči. Sedí si tam rozložená ako kvočka na hniezde; všetko na nej je nové a nádherné, len ona sama je tá stará.

Na jej tučnú červenú tvár praží odpoludňajšie slniečko — napriek tomu, že hrdo drží v ruke svoj hodvábny slnečník. Ale drží ho z opačnej strany.

A dievčatko sa smialo, kým len nádherný koč i so svojím obsahom nezašiel na koniec ulice. A tým smiechom asi spláchla posledný ostatok túžby po veľkopanskom živote, kde tak prečasto namiesto opravdivého šťastia vládne len faloš a pretvárka.