ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obdobie mojich študentských liet živo mi je v pamäti, vďačne pamätám sa naň. Keď tieto okolo mňa, keď duma zjaví sa v mysli, môj duch tak rád sa zastaví u doby, kedy s knihou a perom v ruke stál som v radoch ctiteľov múz a robil im poklony, tu geometrickými sadami všemožných hypotéz, tam skandovaním Ovídiových distichonov alebo učením sa zpamäti veršov Vergiliovej Aeneidy.

Tak sú mi tie časy ako čarovný prelud, ako sviatok, pri ktorého spomienke zabaví, pohostí sa duša, ako baví a hostí sa oko na zjave pestrej, bujarej lúky, plnej vône a farieb.

Rozprávam.

Prišiel deň odchodu. Na tvári každého študenta úsmev, v srdci radosť. Klopoty skúšok a strasti školského roku ako by ich hodil do vody, a slasti prázdnin — len rukou čiahnuť po nich. Čím bližšia hodina odchodu, rozčulenie tým väčšie. V predvečer rozlúčky nastalo pakovanie a pre študenta jedna veľmi ťažká záhada: zriadenie cestovnej toalety. Ale kde by i nie! Jeden kabát nemá lakťa, druhý podšívky, nohavice nárokujú na múzeum, a botky — ani tá moderná sloboda, deravé, vykrivené. A z tohoto všetkého sosbierať potom oblek! Nožnice, ihly, nite, kefa — veci to, za ktoré nijaký poriadny študent nedá inokedy ani fajku tabaku — prišly do ceny; a keď konečne i tieto prekážky boly nám za chrbtom, čo z jedného kraja skupili sme sa do hlúčku, potom zahvízdal rušeň a na sklonku večera vystupovali sme z vozňov a vítali sa s usmiatymi tvárami našich dobrých, našich milých…

A zasa znovu sadli sme na voz, veľký ani loď, a uháňali do dolín medzi vrchy, do toho teplého, sladkého rodného hniezda. Večer pomaly schýlil sa na okolie, na hory, a mesiac vykukol tam v diali zpoza černavých skál. Čím diaľ, tým známejší každý dvorec, každá cestička, potôčik, úvrať a stráň. A všetko to pláva v tom namodralom, ovzdušnom, priesvitnom závoji, v tom trasľavom kmite pozdných chvíľ. Až konečne tu sme pri bielučkom známom domku, pri drahom hniezde drahých pamiatok, a čosi kamsi v náručí uradostenej matky, tam už u prameňa lásky a jej zlatého srdca. Hladká mi vlasy a díva sa mi do očú. Tvrdé ťahy študenta zmäknú, sladkosť rozleje sa mu po tvári, a je zasa dieťaťom, a díva sa a díva na drahé ťahy rodičky, do jej nevýslovné dobrých očí…

*

Zobudil som sa po sladko prežitej noci a vyšiel von. Díval som sa hrde, sviatočne vôkol seba. Príroda žiarila v plnom rozkvete krás, hory kynuly mi pozdravom, lúky priateľstvom. Ako by aj nie, veď boli sme starými známymi od mala, a veru radi sa mali, ako brat so sestrou, keď zjavil som sa uprostred nich. Jedni vítali dakedajšieho druha v hrách, tí starí, tí tešili sa, že tak dobre rastiem a „triebim“ sa medzi svetom. Že tu bol kabát, tam halena, to nebolo nikomu na závade. Bohužiaľ, tieto rozdiely rodia sa v ľuďoch až neskôr pri treniciach a ťažkostiach života, a preto sú potom i tak ostré.

A minuly sa pomaly sviatočné dni príchodu a život vchádzal do koľají všedností, ak totiž tú bujarosť mladých liet možno nazvať všednosťou. Pero, kniha, výlety s puškou, s chlopcom alebo udicou bývaly stálym programom bezstarostného študenta. Do toho sa zamiešala návšteva druha alebo člena rodiny, a deň míňal sa za dňom ticho, nepozorovane. Prečastým druhom mojich zábav býval hájnik Brheľ. Býval hore, vyše dediny, tam na krížnych cestách, aby každý, kto ide z hory, musel mu popred zelené obloky. Už tomu asi pätnásť rokov, a jednako, ako by i dnes živý stál predo mnou. Vysoká postava s vykrútenými fúzmi, rovným, odmeraným chodom, nezbytnou puškou na pleci a s hlucháňovým perom za klobúkom. Starý vojak zpod Milána a Verony, prudký, no dobrák až po posledný halier. On bol mojím prvým učiteľom, keď bral som do ruky pušku, učil ma z hniezd vyberať vtákov, chovať drozdov a skalných vrabcov. Celé poldne túlavali sme sa spolu po horách za divinou, po ostrých, neschodných skalách za vtáčou. Jemu patrila tá prvá z mojich návštev, ba priznám sa, čím viac klopaly mi na dvere prázdniny, tým častejšie myslel som na neho. Tá osmahlá tvár a ostrý hľad kukaly z každej litierky, z každého riadka na mňa a vábily myseľ ta v chlad ihličnatých hôr za srnkou, alebo na neschodné skaly za mohutným dravcom ovzdušia, rýchloletým orlom.

Hneď na druhý deň sišli sme sa s Brheľom pod našimi lipami. Zavolal som na neho, idúceho po ceste, obzrel sa a na tvári zrodil sa mu úsmev. Sľúbil som mu, že prídem, a deň potom, za jasného podvečera vybral som sa k nemu chtiac s ním pri najbližšej príležitosti do hôr. Malá záhradka na preddomí, zelené okienka s kvetúcim muškátom a veľké jelenie parohy tak milo kynuly mi. Po stenách v klietkach čŕkali mladí drozdi, pohvizdovali skalní vrabci, na topoli rapotala a hojdala sa straka a za domom žblnkotal čerstvý potôčik.

Odhačkoval som malé dvierka a vošiel dnu. V domku ticho, Brheľa nebolo doma. Žena jeho, Terezka, sedela na lavičke pri dverách a vyšívala. Kroky zavznely, postál som; starenka pozdvihla hlavu.

„Pánboh daj dobrý večer, Terezka!“

Terezka pomknula si okuliare na nose a skočila ako mladica.

„Ach, Bože môj, veď sa len dívam, dívam, kto to, ale kto by sa nazdal, že si to ty kurka moja; z teba je už celý mladý pán…“ A dívala sa, či sa nenahnevám, keď mi len tak po starom zvyku hovorí. Ja usmieval som sa a krútil si malé fúziky.

„Nič nerobí, Terezka, len sa vy nedajte mýliť,“ hovoril som. Ona usmiala sa potom, a trochu bokom sa pohybujúc, s rukama pod zásterkou ukrytými, blížila sa ku mne.

„Veď si aj ja myslím, že dobrým slovom hlavy neprebiješ. My starí to už len tak hovoríme, ako nám srdce na jazyk donesie. Ale vidíš, aká som zábudlivá, ani som ťa neponúkla, aby si si sadol,“ hovorila ďalej, a zvrtnúc sa utierala záponou lavičku; „no, tuto, alebo ešte lepšie, keď pôjdeme do izby.“

„Nie, Terezka, lepšie je vonku.“

„Dobre, dobre, ale ponúkla by som ťa niečím. Budeš, dieťa moje, smotánky? Taká je ako maslo.“

A skočila do izby, nečakajúc odvety. Na tvári, v reči, v pohyboch žiarila jej taká srdečnosť, prívetivosť, že milo mi bolo dlieť blízko nej.

„Rozprávajteže, Terezka, ako sa vám vedie,“ riekol som, vezmúc za vďak jej dárok.

„No, Bože môj, len tak, ako my, ako nám kedy príde. Raz dobre, raz zle.“ Potom dívajúc sa po mne, doložila; „kto by to bol povedal, že tak vyrastieš. Keď som ťa pestovala…“

„… bol som maličkým, však?“ pretrhol som ženičku s úsmevom.

Pomýlená, nevedela chytro ako vetu zakončiť, hovorila: „Veru, málo čo väčší ako tento palček.“ Po malej prestávke pokračovala: „Vidíš, my to len tak onakvo rozprávame, ako nám na jazyk príde. Ale zabudol si mi povedať, ako sa ti vodilo na školách,“ a pozrela mi do očí.

I pohovoril som jej všetko, čo som vedel, potom pýtal som sa po Brheľovi.

„Hm, čo by ten robil, chodí s tým flintiskom od rána do večera. Aj sa s ním dosť nahúznim, ale potom si pomyslím, keď je v službe, musí robiť, čo mu kážu a nechám tak.“

„A zdravý je?“

„No, neponos Bohu, len aby horšie nebolo. Keby tých nôh nie, ale sa ponosuje, ako by mu olova na ne prikladal.“

„Len ho opatrujte, Terezka, aby vám dlho požil.“

„Veď ho ja, veru, opatrujem, kurka moja, ako oko v hlave. Každé ráno má mrvánkov v sladkom mlieku, koľko chce, na obed tiež mu neumálim, a na večer ani nejedáva okrem kúsok slaninky s chlebom. Ale keď je on tiež čertova zelinka. Ani by človek nepomyslel…“

„A neposlúcha vás?“

„Hja, ako mu kedy príde. Keby len nie ten nešťastný trúnok, ale ten mi odoberá môj pokoj.“

„No?“

„Hja, prosím ťa, zlé kamarátstvo. Zvábia ho do krčmy a potom, pane Bože, pomôž. On je mäkkého srdca, napája, koho vidí, a potom stone. A ty sa s ním tráp, sužuj. A keby si ti chcel dať povedať…“

„A čože vám ukrivdil?“

„Oh, Bože chráň, škaredého mena mi on nedá, ale keď už má niečo v hlave, to je s ním hotová muka. Toť kedysi som sa mu skoro do vlasov nanosila,“

Hľadel som na ňu; starena rozprávala.

„Prišli z poľovky, polesný dal im čosi vypiť. I vyčkávam ho až do tuhého večera, už nikde nesvietili. Zrazu šuchne mi niekto u okna. Dívam sa a vidím, že stojí pri obloku, klope a volá: „Doma je pán Brheľ, vyslúžený kaprál a sínajského panstva hájnik?“ Ako by žeravého uhlia do mňa nasypal. Vyskočím; „veru doma, pekne doma,“ rečiem a chľapnem sa od čuda po kolenách, „túla sa po krčmách a druhí statoční ľudia spia už doma.“ I chcem mu otvoriť dvere, ale on sa zvrtne a povie: „No, keď pána Brheľa niet doma, nemám tu čo hľadať“ — a hybaj zasa do krčmy. Predvčerom zasa ho sviedli do krčmy. Čakám a čakám. Príde kedysi o desiatej, a zasa klope: „Doma je pán Brheľ, vyslúžený kaprál a sínajského panstva hájnik?“ „No, doma, doma,“ volám ticho, „len už poď spať, už je čas!“ Ale mrcha, čo mi nevyvedie? „Keď je doma, nemusím ísť domov ja,“ obráti sa a hybaj preč! Div som sa nestratila od hnevu, ale predsa mi potom prišiel onedlho domov, a smial sa, čím som sa ja viac hnevala.“

„No, vidíte, to si on len žart robil,“ vyhováral som, hľadiac utajiť úsmev.

„Veru, zastávaj ho; také darebnice vystrájať, a to starý chlap. Veď už má…“ dala si hlavu dolu, potom hore, a pýtala sa sama seba: „ale koľko je, čo sme spolu? Po sestrinej smrti štyri roky, čo sme sa sobrali, a tá umrela v ten veľký hlad… bude už na dvadsať štyri roky, teda už bude mať dobrú päťdesiatku na chrbte, a nelení sa mu pletky stvárať, ako by po fašiangoch chodil.“

„Veď vám on to každý deň neurobí…“

„Tak, ešte to by mi bolo treba; veď by som sa mu ozaj do vlasov nanosila…“

A mykla rukou, trhla hlavou, ako na dôkaz, že je odhodlaná svojmu úmyslu platnosť získať, ak by jej muž ešte raz „pána Brheľa“ hľadal pod svojimi vlastnými oknami.

Slnko už zapadalo; nachová žiara rozlievala sa po hrebeňoch zelených bŕd a dolinou vial čerstvý chlad.

Brheľová išla skladať oheň, odbývať statok, ja bol som v záhradke sám. Bavil som sa tu vtačou v klietkach švitoriacou, tam kopovom pri nohách mi driemajúcim, alebo smial sa veverici v bubne svoje ostroskoky prevádzajúcej. O chvíľu došiel i Brheľ. Z očí svietila mu radosť uvítania. Vykrúcal si fúzy, behal sem tam, ukazoval vábniky, pušky, náboje, srnčie parožky, natiahnuté kože z jazvecov chytených do chlopca, orlie perá, drapy a zobáky, ktoré nosieval do úradu, aby si vyzdvihol patričnú odmenu za postrel. Až v noci vrátil som sa domov, radujúc sa v duchu sľubom hájnikovým, že pôjdeme nastaviť tam a tam na jazveca, postriežiť na srnu, zastať si na orla alebo rýchloletú kaňu. Chodníky, pirte a lazy čiernych hôr môjho rodiska oživly v mysli mojej, a ja z duše radoval som sa každému výletu do jedľových alebo bukových tíšav čiernych Beskýd.

Asi o týždeň stretol som ho na krížnych cestách vedúcich cez vrch Korchan do Lieskovca. Šiel som od svojich. Sedel pod krížom, ustatý, pušku majúc preloženú cez skrížené nohy. Odpočíval. Ja bavil som sa chvíľu s ním, potom išli sme spolu domov. Pri rozlúčke mi povie:

„V pondelok na noc pôjdeme do hôr; pôjdete?“

„A našli ste čo?“

„Našiel veru ja…“

„Nuž?“

Nehovoril nič, len sa usmieval. Ja nedotieral som na neho, bol som rád výletu. Rozišli sme sa pred našimi.

„Ale na obed sa pohneme!“ volal na mňa obďaleč, a zmizol vo tmách. Potom do nedele som ho nevidel; no sotva sme v pondelok odložili lyžice, Brheľ už čakal na mňa a môjho priateľa.

„Tu sú svorky,“ hovoril som Brheľovi vyjdúc von, „psi sú zavretí.“

„Teraz nebude ich treba; len pár ostrých nábitkov aby sme mali pri rukách.“

O malú chvíľku kráčali sme k horám.

Pohorie Beskýd sú azda najmenej známe brdá našej domoviny. Ležia na severnom pomedzí nášho rodiska a delia naše kraje od Poľska a Sliezska. Málokomu octnú sa v ceste. Život Slovenska prúdi najviac korytami Moravy, Váhu, Nitry, Hronu, Ipľa a Slanej. Čo leží v druhé strany, to odľahlé, zabudnuté, neznáme. A predsa nikto nebanoval, kto zavítal v lono Beskýd. Tá tajomná tichosť slúčená s mohutnosťou, veľkoleposťou foriem, romantikou výhľadu, bohatstvom rastlinstva vyrazená je tu tak vypukle i na sebe menšom útvare celku, že s istou nábožnou bázňou kráčaš v tomto chráme večného ticha a bojíš sa vzbudiť hluk hrmotom prudkého kroku a vzrušiť ozvenu hlasom náhle vyrazeným z pŕs. Čerň jedlín, zeleň bučín pretkaná lučinami, hlboké doliny s potôčkami plnými pstruhov, prudké svahy plné malinia, zimolúzu a jemelia s kamennými rebrami tam vo výši, v dolinách a na pätách bŕd malé domky, úzke hony s chudým osením; to všetko spája sa ti pred očami v idilický celok a ostáva príjemnou upomienkou na celý rad rokov neskôr.

Povyše dediny obrátili sme sa vľavo. Brheľ kráčal pred nami a stúpal lučinou vždy nahor. Ja s priateľom za ním.

„Dnes si vystreme nohy,“ riekol čakajúc pár krokmi napred a utierajúc si pot s čela.

„Ale nám už len môžete povedať, kam pôjdeme,“ prihováral som sa mu, obracajúc svoj zrak na kraj.

„Až za Raču…“

Roztvoril som oči. Rača je asi štyri tisíce stôp vysoký vrch, deliaci chotár Starých Bystríc od poľskej obce Rajcze.

„A čo tam bez psov?“

Brheľ odfukoval a usmieval sa. My obrátili sme sa k nemu, chcejúc mu z tvári vyčítať tajnosť. Čakali sme.

„Budeme hľadať vlčie hniezda,“ riekol hájnik a díval sa na nás, ako by stopoval, aký účinok bude mať na nás táto, i v poľovníckych kruhoch zriedkavá udalosť.

Pravdu rečiem, nie práve najkrajšie mi znelo, keď počul som, že máme až za Raču. Bol som tam už raz, no nezabudol som posiaľ na námahy s tým výletom spojené. A vtedy pohli sme sa z domu hneď po polnoci, a dnes sála tá horúčosť ako z vykúrenej pece. Iba novota zriedkavého podniku účinkovala na mňa príjemne. Statne kráčali sme hore. Cez oblú stráň viedol chodník na proťajší nižší hrebeň hôrneho výbežku a zmizol v lese. Octli sme sa v chlade. Ihličie jedlín ševelilo nám nad hlavami. Ráz prírody zmenil sa očividome; ostrý výraz samoty, opustenosti zieral z každej skaly, z každého pňa. Naše postupovanie potkávalo sa vždy s väčšími ťažkosťami. Tu v cestu povalený ohromný peň, tam poprieč ležiaci strom alebo šíp hroziaci oku šibnutím, to všetko prekážalo nám v pochode. Dovôkol ticho, iba ak ti pri nohe zašustí, zachrestí utekajúci had, bojazlivá jašterka, alebo pukne a rozhodí prach biela, čertovým mieškom zvaná jedovatá huba. A v šír i v diaľ blúdiace oko nevidí nič iba horu a horu a ucho nečuje okrem občasného škreku sojky len tupý chropot vlastného kroku. I zahľadíš sa; duma z tej čiernej hory sadne ti na prsia, do srdca, tajné rozochvenie spojené s nádychom samoty vezme nad tebou vrch, a oko tvoje tekavo sprevádza tie hmlisté obrysy modrastej diale, ako tratia sa a miznú na pokonných čiarach obzoru.

Vyšli sme na lúku. Pod nami perspektíva čiernej doliny, nad nami zlatočervené jahušky, vprostred vápenisté temä výšiny a na pár krokov čistý pramienok vody.

Tuhou chôdzou krupaje potu zjavily sa nám na čele. Čerstvý chlad ovial nám tváre.

„Aby sme si odpočinuli,“ vyzýval súdruh a položil sa vedľa studienky na trávu.

„Mladí páni, tu odbavíme i večeru!“ rozkazoval Brheľ rozväzujúc nošu.

„Hádam až na temene?“

„Obídeme ho; musíme tadiaľto vbok cez úval k Senkovu.“

„Ako ste prišli na to hniezdo?“ pýtal som sa medzi jedením.

Brheľ sa sebavedome usmial. „To mám ešte od nebohého otca.“ Potom doložil: „Možno, že ešte pôjdeme zpäť aj naprázdno. Mne sa len zdá, že tu musí niečo byť; iste neviem.“

„A po čom súdite?“

„Podľa zdania. Tu — ukázal na svahovité, ovciam na salašoch letujúcim za pašu slúžiace lúky — najviac napádajú lichvu.“

Počúvali sme pilne; hájnik rozprával:

„Na Blatách za nedlhý čas už šiestu ovcu urvali; siedmu som im len pred pár dňami z hrtana vytrhol.“

„A, prosím vás, čo vás sem donieslo?“

„Kdeže by sa hájnik nezatúlal. Ja som aj v týchto horách ako doma. Moja obora siaha až po oščadnícke hory. A jako tu už býva, že horári radi zamiešajú cudziu kašu, nuž i ja chtiac nechtiac každý týždeň vyjdem na temä Rače, či nám kto divinu nekosí…“

„A chytili ste už kedy niekoho?“

„Ó, to sa tu stane; najmä tu v Oščadniciach máme takých dobrých súsedov.“

Po chvíli pokračoval:

„Pozajtre bude týždeň, vybral som sa hore a sadol tam hore na stráň k valachovi. Rozprávame sa, až keď psi začnú brechať. Keď to trvalo dlhšie, upriamil som pozor a načúvam. Čo to? Ale ovce sbily sa dohromady, strachom dívaly sa sem tam, a psi len brešú a s hrozným skokom šmykli do húšťavy. To bude vlk, kričím valachovi a utekám k ovciam, a jemu kývam, aby s valaškou zastal na tom mieste, kde psi zmizli v húšti. Netrvalo dlho, pokraj lesa plúžila sa vlčica rovno k ovciam, ale som jej pustil olovo do kožucha, že skoro nemala sa ani ako vrátiť.“

„Nuž a psi kde boli?“

„Psi brechali hlboko v lese.“

„A to je ako možné?“

„Boli za vlkom.“

„Veď rozprávate, že plúžil sa pozdĺž húšti.“

„Hja, to má svoj fortieľ. Práve z toho súdim, že tu kdesi budú mladé.“

Brheľ sa usmieval ako človek, ktorý dáva hádky a rád je, že nemôže mu ich nikto uhádnuť. My so súdruhom čakali sme vysvetlenie.

„Keď vlčica vrhne a nosí mladým žranicu, vtedy nechodí sama, ale jej pomáha i vlk. A potom človeku by sa ani nesnívalo, čo títo dvaja majú fígľov. Kde začujú korisť, idú a pozorujú z blízkej húšťavy, čo sa robí. Keď neni nič povážlivého nablízku, vyskočí najprv vlk; ale keď psi alebo človek pustia sa do neho, uhne do húšťavy a vábi za sebou, láka čím hlbšie do lesa. Ale vlčica je zatým v zálohe a striehne; keď vidí, že lesť sa podarila a psi sú ďaleko, vrhne sa na osamelé stádo, chytí ovcu a odvlečie ju mladým.“

„A inokedy nechodia po dvoch?“

„Nie, len keď majú mladé!“

„Hm, myslím, hľa niečo z poľovníckych skúseností, o ktorých nedočíta sa človek z kníh.“ Môj priateľ sa pýtal:

„A kedy vlčica obyčajne vrhá?“

Začiatkom mája, niečo po Ďure, ale beda tomu okoliu, kde peleší. V prvých dňoch sám vlk zaobstaráva potravu a vtedy nezná žartu. Je slepý, hluchý. Neminie týždňa, aby nezmizla ovca, jahňa, teľa a čokoľvek, čo dostane sa mu blízko drapov. Ale je to aj práca nasýtiť tri až sedem nadmier hltavých, pažravých, vždy hladných hrtanov. A čím ďalej, tým viacej spotrebujú títo hltavci, až konečne, ak nepodarí sa zničiť hniezdo jedom alebo olovom, ľudia veľkými škodami rozhorčení, shluknú sa v tlupu, a horu za horou, dolinu za dolinou prekutajú, aby zničili pažravú divinu.“

„A podarí sa to niekedy?“

„Ťažko; vlčica je pri vrhaní veľmi obozretná. V skalách, úžľabinách ustiela si pelech.“

Slnko tam na západe kládlo už na hrebeň hôr svoj zlatý účes. Okolo neho nach zory a zlatých obláčkov na tisíce. Hora i dolina, les i stráň skvely sa v pokonnom ožiarení. Tiene sadaly na doliny a šírily sa po pätách hôr.

Brheľ zastal. „Kam teraz?“ pýtali sme sa.

„Ku Senkovu pod ostré Úžľabiny.“

Zavznel chrup kroku. Čerstvý prúd vetra zavial z hôr. Mrak stlal si i po výšinách. Takmer znať bolo, ako uberá sa príroda na odpočinok. Postupne zamieral život dovôkol, koruny stromov černely sa nad našimi hlavami, okolo nás vždy väčšia tma. Len kde tu vidno kus tmavomodrej oblohy a hviezdy — ako keby množstvo zlatých svetielok zavesil na vrcholce štíhlych jedlíc.

Brheľ stúpal popredku, my šli sme tíško za ním. Len ak kedy tedy suchá haluz praskla nám pod nohami. Dovôkol ticho ako v chráme a šepot húšťavy ako vzdych vrúcej modlitby. S vrchu do doliny a zasa hore viedol nás chodník. Náš vodca stúpal iste; mal všetky schádzky a križovatky v malíčku. My sme ho slepo nasledovali. Konečne vyšli sme na lúku; celý skvost letnej noci vznášal sa nad nami. Mesiac zjavil sa na čiernom chobote príšernej Babej Gory, povetrie bolo plné vône z húb, materinej dúšky, hôrnych travín, a zdalo sa, ako by z kmitu striebristých lúčov utkaný závoj visel na černi lesných priehlbín a tichu veľkých hôr.

Hoci sme boli ustatí po tvrdej chôdzi, jednako tak sladko mi bolo u srdca. V tom tajomnom mieri uprostred nočného ticha, v susedstve toho tajného šumenia, ďaleko od záští a životných búr cítil som sa ako dieťa v mäkkej, čistej kolíske.

Po namáhavom, asi tri hodiny trvajúcom pochode octli sme sa na lúčnatom sedle. Pred nami vrch Senkov, vpravo hlboká, Čiernym potokom zvaná dolina, vľavo hory Rajcze a za nami vysoká Rača.

Brheľ zastal; zdalo sa, že váha. Pýtali sme sa po príčine.

„Neviem, kde vábiť. Možno, že sú i za chotárom v Poľskej.“

Trvalo chvíľu, kým hútal. My stáli sme nemo vedľa neho.

„Oprobujeme tu,“ rozhodoval konečne. „Všetko tak vyzerá, že budú v Úžľabinách.“

Postúpil pár krokov napred a kynul nám.

„Ja idem do húšťavy, vy sadnite si tu na pne. Natiahnite kohútiky, ale potom s výstrelom pozor, lebo neprišli sme dnes strieľať.“

Sadli sme si na starý vyvrátený strom, pušky odpočívaly nám na kolenách. Pod mesiac vkradla sa mrákava, sotmelo sa. Na horách plával ohromný mrak. Z doliny vial chlad rovno do tvári, o nohy pokúšala sa studeň rosy. Čakali sme.

Brheľ zmizol nám pred očami v húšťave. Chrup kroku unikal v diali, až zanikol. Minul okamih, dva, potom chvíľa. Nič… iba jemný tajomný šum vetra v korunách a miliardy iskrivých svetiel nad nami. Ale zrazu z húšťavy, tam z hlbiny došiel nám do uší zvuk, nie, istý odtieň zahučania ako zpod zeme. Znel tiahle, temne, tupo a vytiu až po možnosť sa podobal. Mimovoľne stisol som hlaveň pušky, mriavky behaly mi po tele, lovecká triaška sa ma chytala. S vlkom nestál som ešte zoči voči, a v pamäti ožily mi všetky tie rozpomienky, ktoré si ľud o tomto hroznom dravcovi za zimných časov rozprával a mne ho v takých čiernych ťahoch predstavil.

Môj priateľ sedel tesne vedľa mňa. Ruky oboch spočívaly na puške a zrak náš namierený bol do lesa, či skoro zjaví sa čakaná šelma…

No ani haluz sa nehla, len mesiac svietil nepremenlivo nad nami a ticho bolo zasa ani na cmiteri.

Vytie v húšťave vzniklo znovu, tak iste, tak ťažko ako predtým. Ozvena zamrela v skalách, v dolinách a na tmavom priestore hôr zasa nebolo počuť iné, iba ten tajný nočný šum.

Ale zrazu ako by elektrická iskra prelietla naším telom. Hľadeli sme, odkiaľ to. Kňučanie, tiahly, brechotu podobný štekot, plač, škrek, vrčanie, funenie ozvalo sa z Úžľabín. Ako koncert papagájov, alebo ako keby človek ďasov z reťazi popúšťal, taký škrek otrel sa nám o uši.

„Čo to?“ rečiem a skočím na rovné nohy.

Onedlho zjavil sa Brheľ; úsmev žiaril mu z očí.

„Čo to?“ opakoval som, pristúpiac k nemu.

„Uhádol som. Vlčica peleší v Úžľabinách. To vĺčatá zavýjajú.“

Znovu sme si sadli a dávali pozor na koncert vlčích šteniat, no netrval dlho. Zrazu utíchlo všetko a so strany Rače ozývalo sa vytie, ako nedávno z húštiny. Hlas ten istý, no trochu plačlivejši, zosilený hlbokým zavýjaním vlka samca, do ktorého v krikľavejších prieťahoch miešal sa štekot samice. Štence potom utíchly a neozvaly sa viac.

„Aha!“ zvolal Brheľ, „dávajú výstrahu.“

„Kto?“ pýtam sa.

„Vlk s vlčicou, aby štence nekňučaly.“

„A tu v húšťave?“

„To lákal som ja, chtiac sa dozvedieť, kde je hniezdo.“

Teraz sa mi vysvetlilo, čo znamenalo vytie v húšťave. Brheľ napodobňoval hlas vlkov, aby štence priviedol do omylu a zvedel, kde pelešia.

Po malom čase vybrali sme sa zpäť a zbývajúcu časť noci strávili sme na salaši. Tu nám Brheľ vyprával, že vykutanie vlčieho hniezda patrí medzi najťažšie lovecké kúsky. Lovec musí tu znať, kedy sú starí ďaleko od hniezda, a to stane sa len v čase, keď sú na lupe. Najpríhodnejší srok na to je stred júla. Vĺčatá už vyspely natoľko, že okolo hniezda môžu sa pohybovať, a preto samec so samicou odvažujú sa i vzdialenejších podnikov.

„Nuž a čo z toho, keď vlci sú ešte v hore?“ hovoril som.

„I na to príde čas. Keď sa vie, kde je hniezdo, v najbližších dňoch sobereme sa na Úžľabiny a s honcami obkľúčime i mladých i starých a postrieľame ich.“

Ustatí prišli sme domov. Dobre padlo nám vypočinúť námahy prebdelej noci. Cenu za únavu obsiahli sme potom o týždeň, keď po vydarenom hone, chvojkami okrášlení, dovliekli sme domov šesť vlčích šteniat i s vlčicou, rozumie sa, zastrelenou.