ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je daždivý deň, začiatok septembra. Hrebene magurských vrcholcov zahalené sú hmlou. Hmla zaľahla i do dolín a ich pestrý šat zakrytý je nedvižnou rúškou. I obloha je plná dumy. Olovené oblaky preháňajú sa ponad samú zem a na jej povrch prší dážď, ostrý ako ihlice.

Po dvoroch je, ako by tam živej duše nebolo; i pole je pusté, žatva stojí. Aj veselé slovo väzí v hrdle; na celej doline nepočuť piesenky, hoci inším časom zdá sa, že každý kríčok vie spievať, toľko citu chová v sebe srdce šumných pohorských diev.

Vyše majera asi na dohodenie, medzi lieštím a ovocným stromovím vidno dvorec. Pozostáva z troch chalúp. Okná každej hľadia na dolinku. Z prostredného vykukne občas hlava, potom schytí ruka zasa praslicu a pradie. Vreteno veselé jej fŕka od ruky. Oproti nej sedí obstarná ženička, súseda; shovárajú sa.

„Ale je to za čas,“ rečie súsedka a odhodí frndžiace vreteno, poťahujúc niť.

Dážď zašplechoce na malom okienku, ženičky pozrú von a pokývajú hlavami.

„Len aby tých našich nezastihla táto pľušť na ceste.“

„A kedy sa vybrali?“

„Hneď zavčas rána; ani som ich nechcela pustiť, ale môj nedal sa zdržať, aby sa neoneskoril.“

„Ja, veru ono s tými pánmi neni čo žarty vystrájať. A najmä keď treba platiť.“

„Ej, veď veru nie! Len keby sme stačili, ale s roka na rok to ide horšie.“

Gazdina zasa vstala a dívala sa okienkom na chodník.

„Veru aj ten tvoj mohol už tu byť,“ riekla súsedka, dívajúc sa na gazdinu.

„Veď veru mohol; ako by ste mi z úst vyňali…“

„Len aby sa mu čo neprihodilo…“

„Priam myslím,“ odpovedala gazdina. „Ten šafár, to hotové čudáčisko…“

„Tak; kto môže, veru nech ho obíde ako zlého ducha. Ale čo? cudzár ako cudzár, všetci rovnakí…“

Na pitvore zavznely kroky. V najlepších rokoch muž, vysoký ani jedľa, vošiel do izby.

„Keď si už len tu,“ hovorí gazdiná, ale potom umlkne, ako by uťal. Mužova tvár dýcha rozmrzelosťou, hnevom.

„A kôš kde si nechal?“ pýta sa neskôr.

Gazda svliekol huňu a sadol si na podpiecok. Ženičky čakaly, čo bude hovoriť. Keď si odfúkol, sobral sa:

„Ani človek nevie, kde ho mrzutosť čaká; skoro by som bol do hriechu prišiel…“

Prestrašená žena pozrela na muža úzkostlivo. Tento obrátiac sa trochu k súsedke pokračoval: „Mal som pár hrudiek pekného syra; eh, myslím, strasiem si aspoň šafára s krku. I poviem žene, že zanesiem na majer od oviec. Našiel som ho práve na dvore. Pán šafár, reku, doniesol som vám od tých ovečiek. Vošli sme do izby. Zakašle, chodí sem tam a vykrúca si fúzy a len chodí, ako by ma tam ani nebolo. Potom si sadne a chytí lajster.“

„Máš mi dať šestnásť funtov?“

„Tak je, šestnásť, tu sú, pozrite si,“ hovorím odväzujúc košík.

Chytí hrudku a obzerá ju. Ja len čakám.

„To si sober domov, ja takého syra nevezmem; čo myslíš, že som vrecom okadený?“ povie mi. „Veď je to samé blato!“

„Ale prosím vás, pán šafár, čo máte proti tomu syru? Veď je ani sneh a odtečený, že sa až mrví. Do kaštieľa ho posielam koľko rokov, a nikto mi nedal viny…!“

„Mlč!“ skríkol na mňa a oči mu vystavilo navrch — „v kaštieli si robia, ako vedia, a ja si robím, ako sa mne ľúbi. Čo mi ty budeš rozkazovať?“

„Oh, Pánboh chráň, ale kde ja inakšieho syra vezmem, keď sa ani tento neľúbi.“

Potom, keď sa nahundral, vzal kúsok a okoštoval ho. Ani tak sa mu neľúbilo. Že som ho pomiešal s kravským, že takto onakvo, až horko ťažko doniesol váhu. No, meraj, hútam si, ale div som nezašiel od divu. Váha ukazovala pol pätnásta funta!

„A takto ma ty chceš vyplatiť,“ osopil sa na mňa, ukazujúc na váhy, „i donesieš blato i chceš ma oklamať na váhe?“

„Na mojej váhe váži ten syr pol sedemnásta funta, pán šafár,“ hovorím mu.

„Ba povedz, že dvadsať,“ kričal, červený ako kohút. „Aj, znám vás dobre vy… vy… vy…! Keď beriete, ste sladkí ako med a krčíte sa poníženosťou ako otroci; ináč však sdriapali by ste i kožu s človeka!“ A zahrešil do zaňátov, a Boh vie ešte do čoho, až som myslel, že sa tá izba zrúti na nás.

Ja som len stál. Chcel som sa ozvať, ale potom nechal som tak. Čo sa budem, hútam, s tebou zarážať, veď sa len kedysi vyfúkaš. Doženiem ti na jeseň ovce a nech sa rohatí s tebou kamarátia a nie ja. Ale odrazu mu čosi pobehalo po hlave, nechal syr tak a bežal k stolíku.

„Počuješ, a s tými peniazmi čo?“

Mňa to už domrzelo: čo sa budem cudzárovi podkladať, myslím si. I povedal som mu: „Nemajte starosti, šafárko, zaplatím i to, len mi to spočítajte, koľko je toho dohromady.“

„Mal si vlani na Michala 30 dvadsiatnikov… od tých ti príde interesu 15.“

„Nuž, tak je, veď ako sme sa spravili, netajím…“

„Potom som ti požičal tri toliare…“

„Ej, mýlite sa, šafárko… len dvadsiatniky.“

„Ale kedy to bolo?“ pýtala sa žena zrak do povaly uprúc, ako by rozmýšľala.

„Okolo Turíc, vieš, išla si za ne Zoríkovej kmotre do kúta nakúpiť.“

„Veru, veru, pamätám sa; akosi podvečer si ich doniesol,“ hovorila žena.

Keď som mu to povedal, ani čo by mu bol dal zaucho.

„Čo sa opovážiš?!“ skríkol a vyskočil zpoza stola.

„Mám na to svedkov…“

„Veď ti ja dám svedkov; zaplatíš, alebo prídeš o chalupu.“

Čím diaľ, tým bol posadlejší; sotva som mu rozumel, chodil, behal sem i tam, rozhadzoval rukama.

„Aj interes aby si mi hneď a hneď doniesol; ani hodinu ti nečakám… za moju dobrotu! Vy nevďačníci vy… vy…“ a len tak sa mu sypaly z úst nadávky. Myslel som, že ho porazí, ale keď sme už tak ďaleko prišli, ani ja som nemlčal.

„Pán šafárko, na ten interes mal by som mať už tu niečo odrobené.“

„Áno máš, máš… hahaha! Odrobil si si už i kapitál, ba ti ja musím už doplatiť!“ kričal a zasa sa smial.

Až ma mráz prechádzal. Taký bol, len mu rohy chýbaly. Ej, myslím si, keď si pred rokmi otrhaný prišiel do majera, nikto nevedel, čo v tebe trčí. Ale potom mi prišlo na um, že každý si môže pýtať svoje a rečiem mu:

„A neviete, že na Turíce vzali ste si zo salaša dve jarky, žena vám doniesla dve kvočky po ôsmich kuraťoch a na jar oral som vám dva dni?“

I nebolo mu viac treba; kôš so syrom praštil o zem a mňa chytil za huňu a hnal von. Len som sa díval, či nechytá palicu, a dával pozor, aby som sa mohol chytro zvrtnúť, ak by mal vôľu do bitky.

Žena počúvala ako primrazená. „Mal si mu, pre Boha, dať pokoj,“ riekla so strachom. „Vieš, čo starým Ondráškovcom vyviedol? Doniesol ich o všetko.“

„Neboj sa ani mak, Hana, nedám sa ja tak ľahko komu pod cepy. Veď pravda je ešte aj pre mňa. Dosvedčím mu svedkami; však dosť sa už nasdieral našej chudoby.“

„No, veď len aby bolo,“ hovorila opatrnejšia žena, „ale keď sa je to s takým svetárom ťažko za prsty chytať.“

Gazda zahovoril a o chvíľu vyšiel von. „Kto mu len dá rady,“ šepkala stará súseda, „lebo celý svet nanivoč privedie“ a nachýlila hlavu k praslici.

Je predmichalský týždeň; chudoba tohoto kraja teší sa na tento čas, ako Pánboh na dobrú dušu. Dnes, keď náš na seba ponechaný ľud v ďalekej cudzine musí hľadať kus horkého chleba — o Michale vracia sa v kruh svojich drahých, a i v ten čas, keď dej tejto poviedky odohrával sa v zákutí magurských bŕd, michalský a predmichalský týždeň bol každému dňom úfnosti. Zdola zo Žiliny, Čadce, Bytče prichádzavali do dolín bohatí mäsiari a zakupovali ovce na priekup a najviac na soleninu pre pltníkov z Oravy a Liptova. I Varín stál za tých časov v lepšom chýre než dnes. Bol obchodným strediskom medzi severom Trenčianska a juhozápadom Oravy; Zázrivou, Erdúdkou až po Kubín. Lysičani, Belani, Riečničani, Ľutyšani, Vadičovci, Strážani, Gbelanci, Tižinci a Strečňani mali tu svoj obchodný stredobod a donášali na jarmoky zbožie, ovocie, krásne, ešte dnes málokde videné útvary z ovčieho syra, hydinu, lykové koše, domáce plátno, valaské súkno a rozličné druhé obchodné a priekupné články.

Niže majera na obidvoch brehoch potôčka leží dvor pozostávajúci asi z ôsmich chalúp. Slnko sklonené je nad Čiernou Ľutyšou a osvetľuje vŕšky terchovských horalov kosmo dopadajúcimi lúčami. Na dolinách i stráňach už všetko sožaté, iba hrebene výšin belejú sa pomaly zrejúcim ovsíkom.

Asi uprostred dvorca pri úžľabine na klátoch sedí pár mužov. Hune majú remeňmi pripásané, na hlavách široké klobúky. Shovárajú sa.

„Boli ste dnes v kostole, Adamko?“

„Bol i s deťmi; mal som trochu vykonávania, v robotný deň sa nedá, nuž človek si to v tú božiu nedeľu rád odbaví pri jednom.“

„Čo tam slýchať…?“

„Veru neviem, Ďurko náš, nemal som ako medzi ľudí…“

„Ale že starý dvorský pôjde preč?“

„I ja očúvam; škoda, že sme mu boli privyknutí.“

„Že dostaneme kohosi z Dolniak?“

„Ak sa podá na tamtoho cudzára,“ sedliaci hodili hlavami na majer, „nebudeme si mať čo závidieť.“

„Ale ľudia boží, čo som vám dochýroval?“

Sedliaci obzreli sa na sedliaka hlasne otázku položivšieho a zvedavo sa naň dívali.

„Že sa náš mladý „osviecený“ má ženiť.“

„Nehovorteže, teda ženiť.“

„Ja, veru ženiť: a že si bude brať až z Novohradu.“

„A kto vám to doniesol?“

„Včera idúcky z lúk rozprával mi to šnúrkár Jakub.“

„Hja, budeme sa teda mať podarkov čo nasnášať.“

„Hm, ináč nemáš; môj otec hovoril, že keď páni tancujú, chudoba platí za muziku.“

Sedliaci zahľadeli sa pred seba, rozhovor utíchol. Za uhlom stavania zjavily sa dve postavy. Barančie čierne čiapky, po kolená kožuchy, dobre chované telá a v úzadí veľkí psi prezradzovali mäsiarov.

„Pánboh daj šťastia, susedia!“

„Uslyš Pánboh, vítajte, páni majstri, ej dávno sme vás nevideli. Ale čo i po vás, vy len vtedy k nám, keď vám voňajú košiare.“

„Ale zato kapsa mi pamätá, kedy sa zatúlam na terchovské choľvarky,“ odvetil so smiechom mäsiar. Potom neskôr dodal:

„A jako sa máte, Adamko?“

„No len tak ako v horách… vy sa pochváľte?“

„Ďakovať Bohu, ešte by sme boli; a deti?“

„Deti ako deti, len aby bolo chleba a rychtár nad nimi.“

„Veru to máte všade tak; Ivka, žena čo porába?“

„Jo, čo by tej, má už druhé zuby, ale len prvý rozum.“ Chlapi sa smiali i mäsiar.

„Veď, veď,“ pochleboval o chvíľku tento… „nedávno vidím vám ju vo Varíne na trhu. Taká bola červená, vysmiata, vyčipkovaná… ale ktože si? hádam, kukám, až potom prišlo mi na um, že to gazdina Adama z terchovských choľvarkov. Kričím na ňu: Ivka, Iva! ale stratila sa medzi ľudí. Ani som ju viac nevidel.“

Adam sa samohrde usmial. Vedel, že mäsiar si podkladá pod kúpu; ale i reč nebola planá a s dobrým slovom nikomu hlavy neprebili.

Po podobných vítankách mäsiari prisadli si k horalom. „Azda ovečky ste prišli pozrieť, pán majster?“ pýtal sa jeden z nich.

„Máme chuť; jeseň už predo dvermi.“

„Oj, však kúpite dosť, mali sme, neponos Bohu, žičný rok.“

„A svetu groša treba.“

„To chýba všade,“ riekol jeden z mäsiarov a po chvíli sa pýtal:

„Budete doma podvečer? Ešte by sme chceli tu hore — a ukázal — na okolité dvory kuknúť.“

„I budeme, len sa pojednajte, dočkáme vás.“

Mäsiari odišli a zahnúc na majerný dvor zmizli.

„Ten šafár bude toho mať zasa hodný kŕdeľ na predaj,“ hovoril Adam gazda k súsedom.

„Tak, len čo ja viem má na predaj asi 60 kusov. A koľko mu ešte ostane!“

„Aj ja mu veru pozajtre doženiem dve ovce.“

„Čože, dlžen si mu i ty?“

„Pokrýval som srub; voľky nevoľky musel som i ja obutý do vody.“

„Bože môj, neni skoro človeka, ktorý by mu nevliezol do pasce… a keď sem prišiel!“

„Veru nemal háby celej na sebe. Len tá červená brada sa mu blyšťala zďaleka. Ale ja som hneď povedal: počuješ, žena, mne sa ten človek neľúbi. Má fúzy ako líška — celý Judáš.“

„A bol rád, keď mu kto do hrnca kapusty podaroval, a teraz ide nám pri ňom o hrdlo.“

„Ba o hrdlo; som len zvedavý, čo svedie s tou Panákovou vdovou?“

„Dnes ráno dal zasa volať pre ňu rychtára.“

„Že vyhral proti nej to právo; bude ju chcieť zálohovať.“

„Veru málo čo nazálohuje; už ju o všetko doniesol.“

Shovor vedúci náhle zastali. Shora prudkým krokom spiechal okolo nich šafár sprevádzaný panskými paholkami a rychtárom.

„Kam len idú?“ šepkal jeden.

„Však uvidíme.“

Šafár obracal sa chodníkom do vŕšku. Sedliaci zvedavo dívali sa za ním.

„Azda do Panákov?“

„Veru i mne sa zdá; dočkajme, keď prídu k plotu.“

„Pozrite, už sú pri studni…“

„Idú k vdove. Chudera, tiež by som nechcel byť v jej koži,“ riekol jeden.

„Poďme pozrieť, čo bude s ňou robiť,“ mienil najmladší.

„Iď, ak chceš, aby ťa za svedka po súdoch vláčili, ja veru mám pokoj.“

V malej, plotom okrúžlenej chalúpke na predku dvora bývala vdova Panáková s jedinou dcérou Borčou. Po smrti mužovej dala si roličku do árendy a živila sa vyšívaním, kým dcéra, keď nebolo v dome roboty, zašla i na zárobky do susedov alebo kamkoľvek, kde sa práca trafila. Živily sa ako mohly, až pred dvoma rokmi šafár kúpil roľu súsediacu s jej záhonmi a dovolávajúc sa, že dva, podnes vdovou užívané záhony patria jemu, chytil ich do práva.

Časy utekaly; vdova sa bránila, no obhajoba mala pažerák bez dna. Bieda zjavila sa okolo domu, klopala na okno, na dvere a konečne sadla si za stôl. Ale ešte nebolo najhoršie; štvoro zdravých rúk nie ľahko poddá sa hladu, no nešťastie nespí. Šafár podplatil súdy, vdove odobrali najcennejšiu časť poľa a okrem toho i útraty zavisly jej na krku.

Rozžialená nad nešťastím obľahla. Na Borču svalily sa všetky ťažkosti zápasu o udržanie seba a nemocnej. So zdvojenou silou pracovala, aby poskytla chorej, čoho potrebuje, a pomohla jej na nohy.

Práve sedela pri posteli a dívala sa v žiaľnom zadumaní na bledú matku, keď v pitvore zavznely kroky a šafár s rychtárom i posluhmi vošli dnu. Nemocná strhla sa, klesla a triaška prebehla jej telom, Borči šitie vypadlo z ruky…

Rychtár složil klobúk; šediny zabelely sa staríkovi na hlave. Bojazlivo, ako keď niekto len najväčším tlakom nútený odhodlá sa na niečo — chodil očami po nemocnej, dievčati a šafárovi. Čakal, že svedomie sa pohne v cudzárovi, no darmo. Kašľal…

„Vdova Panáková, máte zaplatiť 25 rýnskych pánu šafárovi na súdne útraty. Vyrovnajte sa, alebo musím vás zazálohovať.“

Na posteli hnutie, vzlyk, plač…

Dcéra Borča zakryla si rukama tvár. Tíšila matku a hladila ju po šedivých vlasoch. I kameňu by ťažko bolo sa dívať na úbohé ženy. Len šafár díval sa tvrde na svoje obeti.

„Ale veď nám to ešte neoznámili od súdu,“ bránila sa starká.

„Tak inštancie ti budú vypisovať, aby si zaplatila,“ osopil sa škodoradostne šafár na vdovu.

„Teda, čo budete robiť?“ pýtal sa neiste rychtár.

„Čo, Bože môj, keby ja vedela čo?“ zaplakala nemocná.

„Pre Boha, majte s nami milosrdenstvo, pán šafár!“ prosila deva.

Tento stál ako soľný stĺp. Konečne riekol:

„Načo ste sa púšťaly do súdov. Máte zaplatiť?“

„Kde by sme vzaly, pán šafár; veď vidíte, že mi matka na smrteľnej posteli. Však keď ozdravie, zaplatíme.“

Cudzár zdal sa nepočuť prosbu devy. Kynul rychtárovi, aby zálohoval; ale tento váhal. Zápas ľútosti s povinnosťou jasne zrkadlili sa mu na tvári. Riekol:

„No, proste ešte pána šafára, veď vrelá prosba až k nebesiam dosahuje.“ A sám pristúpil k nemu a pomáhal úbohým.

„Ja nemôžem urobiť nič, bolo sa im neprieť, teraz je už neskoro. Nech sa učia poriadku!“

„Aspoň im dočkajte, pán šafár.“

„Nebudem čakať. Ja som sa im nakázal chytať za prsty.“

„Ja sa vám zaručím za ne.“

„Ani tak. Zálohujte!“

Rychtár díval sa ako v nedorozumení. Krútil hlavou:

„Teda nech sa stane vôľa božia. Ukážte truhlu!“

Hrozný plač bol odvetou na tieto slová. Dievča nechcelo dať kľúča, boženík so sekerou musel otvoriť veko. Nemocná zalomila rukama, z hrdla sa jej vyrážaly výkriky úzkosti, zúfalosti a rozhorčenia. Zdvihla ruky ako k hrozbe, oči vystúpily z jamiek.

Prišiel rad na komoru. Rychtár znovu pokúsil sa vyrovnať rozdiely, no darmo. Boriša behala sem a tam ako rozumu zbavená. Úzkostlivo zierala do kúta, kde v malej truhličke bolo jej všetko: sviatočné šaty. No zúrivcovi padla do oka i táto skrinka; kázal ju von.

„Pán šafár, pre všetko na svete, neberte mi to! Štyri roky som sa trápila na to. Pre božie milosrdenstvo!“

Rychtár s paholkami bol vonku. Šafár ostal s devou samotný.

„Hahaha, divý holúbok, už krotneš? No, pekne, to je už iná…“ a pristupoval s mraziacim smiechom ku nej. „Neboj sa, poď ku mne… neboj sa, veď som ja nie zlý človek. Ak chceš, ani sa toho netknem…“ a urobil krok, obojmúc devu okolo pása.

Tejto udrela do hlavy krv. Napriahla päsť a búšila zúrivcovi celou silou do tvári.

Nasledoval výkrik, kliatba; pribehlí našli šafára v krvi; nevedeli, čo to znamená. A ešte väčší úžas sa ich zmocnil, keď šafár vrhol sa na dievča a počal ho biť, že až spadlo na zem.

„Pán šafár, čo to stvárate, veď zabijete úbohú,“ skríkol rychtár a hodil sa medzi nich.

Zúrivec zastal, no tým väčšia zloba ho podišla, keď videl, že mu starec zastúpil cestu k Borči. Chcel ho odsotiť; zatým paholci zdvihli údermi omámenú devu, ktorá ako smyslov zbavená pustila sa do úteku, tam k horám.

Nadišiel večer. Jesenný, ostrý vietor plával dolinou i horami a tieto hučaly, že až úzko prichádzalo v tých čiernych, samotných horách. Na Maguru sadla hmla, iba na úpätí bŕd a v dolinách zreje tma. Trápne vyjíma sa temné desno v podruží tých žulových balvanov, hučiacich hôr, čerňou sýtych dolín.

Všetko sedí doma. Vonku len bosorky, škriatky a zloduchovia. Ľudia postúpili im právo a utiahli sa v štyri kúty svojej izby. Ba i v tú chatu vtiahol kráľovič na zlatom koni, potom šarkan s dvanástimi hlavami a pred tvárou uprene načúvajúcich diev — priadok a šuhajov vzplanie boj o zlatovlasú pannu, i izba naplní sa pomaly divotvornými bytosťami, že mnohá vretenom vrtiaca poslucháčka sedí ako na špendlíkoch a každú chvíľku je hotová vyskočiť, ak by ju prípadne rozpravou oživený černoduch za suknicu trafil potrhnúť.

Ale predsa nie to tak pusto, samotne vonku. Na vrchu sedla, ktorým prevaľuje sa chodník okolo majera vedúci, jedľová hora siaha až po samú pirť. Zdá sa, ako by sa orážal o uši zvláštny ruch, ba kroky a kedy tedy neurčitý ľudský zvuk.

Z okraja hory otvára sa spád vrchu až do doliny. Kde tu kmitá slabé svetielko; azda z okien tmou obkľúčených dvorov.

„Ale tu si už pohovieme,“ zavznel hlboký hlas na chodníku a čierne postavy vyrútily sa na okraj hory.

„Zajdime trochu vbok, tam je studienka.“

„Veru; nebude nám treba po vodu.“

Tlupka obrátila sa vpravo. Na samom konci hory zastali.

„Chlapci, složte oheň!“ znel povel.

„Veru sa zíde odpočinúť. Pred polnocou by sme na Koziu skalu jednako nedorazili.“

Žiara osvetlila vatrové ložisko. Okolo ohňa na huniach oddychovalo si asi dvanásť chlapov ani jedle. Povedľa pušky, za pásmi nože a pištole. Tváre zosobnená divá odhodlanosť a smelý vzdor.

Na štvrť hodiny od majera a roztratených dvorov rozložil sa nocľahom postrach okolia, krkolomnou smelosťou a chýrom až v nadčloveka vyvýšený Jánošík.

„Ďuro, ukáž, čím ťa to v Ľutyši žid podaroval,“ rozkazoval Jánošík, kývnuc otázanému rukou.

Oslovený vytiahol malý, drevenou zátkou opatrený súdok.

Vodca kynul zasa v druhú stranu a velil: „Jano, prelej si gágor, a tu máš tento žlták, nech ti švagor Adamčík dá ovcu, a povedz mu, že ak chce, nech príde medzi nás.“

Tento vstal a bez slova zmizol v tmách; súdok zatým koloval vôkol vatry.

„Kde je Harko?“ ozval sa posledný v kole držiac súdok na ďalšie podanie.

„Nevieš, že má deň?“ ozval sa ostrým hlasom ďalší súdruh i pozrel s nevôľou na opytujúceho sa, ako by mu vytýkal.

Niektorí z hôrnych chlapcov medzitým vstali a hotovili drevo na vatru; druhí čistili zbroj alebo vyťahovali a presúšali pušný prach na papieroch.

„Zajtra sa pozreme do Oravy, chlapci,“ hovoril Jánošík, „aby sme chodníky nepozabývali.“

„Aj valaškou nebude škodno zazvoniť kde komu,“ mienil jeden zavalitý, divého výzoru šuhaj.

„To, to…; na Starých Bystriciach stretol som sa na trhu s Oravcami. Žalovali, že zákamenoklinskému krčmárovi rohy rastú.“

Vtom zavznel hvizd; znel hlboko, ku koncu ostro. Potom v troch krátkych sekoch sa stratil.

„I u sto hromov! Azda v Terchovej opováži sa kto na nás i do hory!“ skríkol Jánošík a celá tlupa skočila na nohy a chytala valašky, pušky.

Hora hučala, zbojníci striehli každý šust. Dvaja-dvaja dívali sa vo všetky strany sveta.

V napnutom položení zavznelo hvízdnutie druhé. Onedlho ihličie zašustilo, na pirti zjavil sa strážnik, vedúc devu Borišku, trasúcu sa od zimy, s nohama tŕním skrvavenými.

„Ale čo vedieš za mátohu?“ kričali hôrni chlapci, hrnúc sa zvedavo oproti nim. Kde tu zavznel i smiech, no len nakrátko. Ako sa dostala deva v kráž žiare, vidno bolo, že lejú sa jej slzy dolu tvárou a ťahy sú rozryté bôľom a vzbudzujú milosrdenstvo.

„Ale ký rohatý ťa sem vyštveral, dievča?“ pýtal sa Jánošík, hľadiac udivený na Borišku.

Dievča pustilo sa do plaču. Strach i zima chodily jej po kostiach.

„No, no, len nie z babských fňukov; ty si akási divá hrdlička, neboj sa, zima ti je? no poď sa zohriať,“ hovoril priateľskejšie vodca. Potom sa jej pýtal:

„A jako ťa zovú?“

„Borou Panákovou.“

„Toho nebohého, čo tu vyše majera býval?“

„Toho.“

„A jako si k nej prišiel, Horko?“ zamiešal sa do reči Adam. Horko rozpovedal priebeh lapenia a Jánošík vyzviedal sa potom devy:

„Kde si sa tu zatúlala?“

Dievča vyrozprávalo, čo sa prihodilo medzi matkou, ňou a šafárom.

Hlasité výkriky nevole, zloby a hnevu sprevádzaly rozpravu devinu. Sám vodca za reči viac ráz smraštil čelom a tvár jeho nadobudla hrozivého výzoru.

Hôrni chlapci umĺkli; neradno bolo rozprávať, keď vodca sa chmúril. Po chvíľke pýtal sa:

„A už dávno, čo tento holomok sa tu skrýva?“

„Už skoro desať rokov.“

„Ale keď tak málo počuť o ňom?“

„Ľudia sa boja rozprávať.“

„Hja, veď je to tak! Ten svet dá si radšej pásy rezať s chrbta, než hľadel by si spomôcť.“

Jánošík zasa sa zamlčal; len hrozivý výzor tvári prezradzoval, že je pobúrený. Prechádzal sa s priklonenou hlavou; potom riekol:

„Chlapci, viete čo? Po večeri pôjdeme do majera!“ Povel odznel bez poznámky, vodca rozkazoval ďalej:

„Ty, Matej, po večeri soberieš sa obzrieť miesto. Vráť sa čím skôr, my ťa tu budeme čakať.“

*

A zavisla nad terchovskými horami a dolinami tuhá noc. Na nebi sa pohybovaly čierne, nedvižné oblaky od severu a ťahaly sa ponad Váh k pustému Starému Hradu, šedivému Strečnu a k strašným krúťňavám Besnej. Obloha spustila víčka, jednej hviezdičky nebolo na nebi, a hora i les, vŕšok i dolina zmizly v ťažkých tmách pozdných chvíľ.

Hlásnik tiahlym zvukom oznamoval jednu po polnoci. Okolo majera pusto ako na cmiteri. V každej chalúpke už tma, iba ak vietor zašustí v krovinách, zakňučí v stromoch, až vtáčik zdvihne bojazlivo hlávku, zajac učupí sa pod medzou a zo sna vyrušený človek so strachom načúva, či neblíži sa nebezpečie.

Šafár po výstupe s vdovou vrátil sa domov. Mimo obyčaja nemohol sa zbaviť myšlienok na výstup. Tá bledá nemocná vdova a dobité dievča väzily mu v hlave. Inokedy tak mu bolo dobre, keď dal pocítiť svoju moc, no dnes nijako nemohol sa vžiť do toho pocitu. Prudkým krokom meral izbu:

„Ah, čo! chrapúni, chrapúni ani nemrknú,“ mávol rukou a sadol si za stôl.

Už bol večer, hodina za hodinou sa míňala, v šafárovej izbe tma, dovôkol majera ticho. I vietor zastal. Za uhlom však vynoria sa zrazu postavy; kráčajú opatrne, obzerajú sa.

„Vy dvaja pôjdete zahaspriť maštale,“ znel tichý hlas, „dvaja si stanete na uhly, ostatní rovno na dvere!“

„Zavŕtaj pod rígeľ, Ďuro, a ty maj nastrojený sochor.“ A práca šla ticho; vietor oprel sa do stromov a hučal ovzduším. Ani najčuvnejšie ucho nebolo by nič podozrivého zbadalo.

Konečne nastal zápas kovu s kovom; sochor zvíťazil, dvere schrapäly, vchod bol voľný.

Šafár sa na buchot zobudil, skočil prestrašene s postele, zažal svetlo a schytil pištoľ.

Na dverách zahrmel silný buchot.

„Kto si, čo chceš?“ znelo z izby.

„Otvor!“

„Neotvorím, a kto prvý vkročí do dverí, zastrelím ho!“

„A s ostatnými jedenástimi čo potom počneš?“ znel hlas zvonku.

Šafár zbledol, išiel k obloku, rozbil ho úderom pästi a kričal: „Kto z Boha, daj radu, zbojníci!“

Ale rýchle cúvol. Zvonku zavznel výstrel a guľa zaryla sa mu pred samým nosom do múru.

Vtom však popustily i dvere. Na smrť preľaknutý šafár ani nevedel, keď bol na zemi a jeden zo zbojníkov ležal mu na prsiach.

„Ak sa hneš, preženiem ťa olovom!“ znela hrozba brániacemu sa šafárovi a druhý oprel mu pištoľ na čelo.

„Čo chcete, čo prepadáte pokojných ľudí?“

„Hľa ešte i pokojným ostane! Však si ako ovečka?“ kričal naň Adamčík, „ani vody zakaliť nevieš, čo?“

Jánošík, ktorý dosiaľ len rozkazy vydával, obzrel sa. Tesne za ním bola postava zakrútená v čiernej huni. Kývol rukou, druhovia ustali. I chytil postavu za ruku, doviedol ju pred šafára a riekol:

„Chlape, vediem ti mátohu!“ zpod hune vykĺzla postava strhanej devy.

Šafár odvrátil hlavu; zbledol, zaklial.

„Poznáš ju?“ pýtal sa vodca hôrnych chlapcov.

Nijaká odveta.

„Sviažte mu ruky!“ znel povel. „A teraz, divoch, ukáž, čo si nalúpil!“

Dostrkali cudzára k truhle a odtrhli veko.

Jánošík vytiahol papiere a prezeral.

„Blesky božie, čo tento divoch už posvádzal!“ skríkol nahnevaný. „A ja som o tomto nevedel. A tu skoro pol truhly zlata. Potom vzal sám hrsť triesok a založil na kozúbku oheň. Vyťahoval z truhly papiere a hádzal ich do plameňa.“

Šafárovi vyvstaly oči z jamiek; zareval. Oheň trávil zápisy a iné listiny desaťročnej úžery!

„Vidíš, pánko, čertu slúžil, čert ho vzal,“ smial sa zlostne vodca. Potom obrátil sa k druhom a riekol:

„Chlapci, čo nájdete, vezmite sebou. A tohoto tu do kozla!“

Rozkaz byl vykonaný vo chvíľke. Do klbka sviazaný divoch sekal zubami zúrivosťou a bôľom.

Zbytoční roztratili sa po izbách, komorách, a kde čo bolo, brali. Jánošík zatým chodil po izbe, v ktorej zastihol trest šafára. Tu tam postál a prizrel ku kozúbku, či všetky papiere zhorely. Keď sa hôrni chlapci shromaždili, prišiel rad na obsah železom obitej truhly. Lup bol prevedený chytro. Horská chasa bola hotová na odchod. Jánošík obrátil sa k poviazanému šafárovi a hovoril:

„Chlape, prišiel si sem a cical našu chudobu až do krvi. Čo ušetril pán, to dobil si ty. Ale kára ťa pristihla. Bol si, ako keď vlk zatára sa medzi kŕdeľ oviec. Ale táto — ukázal na devu — a jej nezdravá mater boly posledné ovce, ktoré si strhal. Zajtra sa daj odvliecť preč, neukáž sa tu viac, lebo — pri pamiatke svojej matky ti prisahám! — túto valašku zamočím ti sám do hlavy, ak kedy do týchto dolín vkročíš! Mal by som vôľu strestať ťa ináč, no teraz nechám ťa ešte tak. Aspoň keď sa sídeš s tebou rovnými vlkmi, porozprávaš im, akými rífami meria sa v našich horách pravda.“

Zbojníci vyšli von; tam bolo tak ticho ako predtým.

„Chlapci, čerstvo na Koziu skalu, oddýchneme si len tam,“ velil vodca a tlupa povestných zbojníkov zmizla v tmách.

*

Na druhý deň ľudia s utajenou radosťou rozprávali, čo sa stalo so šafárom. Väčšie bolo ich prekvapenie a radosť, keď tento zmizol bez stopy.

Úrady darmo sliedily po páchateľoch, nebolo nikoho, kto by vysvetlil vec, kto by bol podal objasnenie. Len Borča a jej mať vedely všetko, tie tešily sa podarúnku Jánošíkovmu, no rozprávať o tom nechcely nikomu, ani za svet nie!