ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozná ho každé dieťa v dedine, zďaleka kričia naňho susedia: „Mišo, kam ideš“, a susedky: „Tarajda, kde ste boli“, on je vôbec širokoznámou osobnosťou v poctivej obci Triesková a predsa, bárs sa mu kloní silno k päťdesiatke, keby si sa ho pýtal po jeho otcovskom mene, dlho by sa musel sužovať, kým by mu prišlo na rozum. Nuž, ale prosím vás, ako by aj on mohol všetko vedieť? V škole ho učili be, a, ba, be, u, bu, potom musel sa trápiť a tĺcť po svete, div že si rozum neprevrátil a nieto ešte, aby sa musel na staré dni všelijakými menami kynožiť a vbíjať si ich do hlavy. Bez toho že sa on ver’ posiaľ obišiel. Prvý raz volali ho po mene, keď bol v odbierke. Doviedli ho tam kdesi do mesta, ktoré poznal len z toho, keď jeho matka rozprávala, že tam maslo za soľ predáva. Richtár ho postavil pred akýchsi pánov (iste to boli Nemci; mali tenké nohy a hrubé bruchá) a tí ho obracali, stavali pod mieru a potom pustili ho preč. Druhý raz nemohol sa dorozumieť s farárom. Prišiel na ohlášky. „Pánko… tento… prišli sme na ohlášky,“ hovoril sviatočne starý svat a poškriabal sa beznáročne za tylom. Pán farár (bol nedávnym) hľadá milého Tarajdu v knihách, ale Tarajdu nič a nič, až keď starý kostolník pomohol z kaluže a povedal, že mladoženích je otcovským menom Kuriš; „veď že sa dobre pamätá… ale akoby i bože môj nie!… veď akoby to len včera bolo, keď s jeho otcom za ovcami preskakovali jarky a šibenice, naháňali sa poza kríčky a valili dolu lúkami kolesá.“ I potom strhlo sa po čase svadbisko a náš Mišo doviedol si do malej chalúpky ženicu mladú, šibnú a živili sa potom, ako vedeli. Ona vedela chýrne prať šaty, bieliť, a keď nebola na výrobkoch, chytila ihlu a vyšívala susedkám podviky, oplecká a čepce. On v tie časy bol honelníkom. K tejto hodnosti však neprišiel tak, ako by sa to mnohým pozdalo. Začal bol s pasením husí, potom ho prijali za kraviara, neskôr chodil na burgyňu a až potom pristavil ho bohatý ďaleký strýko ku ovciam.

Tu sa mu otvoril život celkom neznámy. Bol pod bačom, ktorý pri tomto remesle zostarel. Nevedel orať ani siať, ale zato pri salašoch nebolo ani na troch dolinách takého majstra ako starý bača. Jeho ovce boli sťa lasice a neochorela mu od rokov ani jedna. I priučil sa Mišo počas služby čomu-tomu, a keď pristal za baču sám, vedel si poradiť, keď mu niekto, ako ovčiari hovoria, „do škody vošiel“. Zato prichytili ho potom ľudia, ani sám nevedel k čomu. Pomáhal krave, čo dojila krvavé mlieko, dával od zaškodenia zelinky, naprával vytknuté ruky, nohy a tak postúpil časom vo verejnej mienke za osobnosť vážnu, majúcu medzi ženami vplyv.

I pochytila potom túto Mišovu výsadu vnímavá obec a využila ju vo svoj prospech, vyvoliac ho jednohlasne za hármedzkého. Nemal proti sebe nikoho okrem svojej ženy. Táto v hneve chcela použiť i argument: hrniec vriacej vody, no udatnému predstavenstvu pošťastilo sa predísť i tomuto nešťastiu a Tarajda odvtedy zastáva úrad hármedzkého.

Lež ak milý Mišo nedbal o role čo gazda, ako hármedzký ešte menej staral sa o ne. Inokedy dosť frflali naňho susedia, že keď kosí, vyzerá, akoby žida povrieslom priviazal na koňa, lež jeho Eva predsa ho kedy-tedy vyštuchala do roboty. Lež teraz nedajbože dostať ho ku kose alebo motyke. Tých „Poriadkô“, „zákonvô“ toľko chodí z mesta od „pánvôch“, že nestačí, čo by si chodením nohy zodral po kolená. A ešte koľko musí vystáť preto od sveta! Žena mu ustavične ubližuje, že je leňoch a vo dvore si rozprávajú, že tak je to, keď sa kto po salašoch a pri úradoch zavedie, že ver’ ten nie je k ničomu ani pri dedovizni, ani pri statku a nedbá, čo by mu pokrovisko pod samým nosom zletelo na hlavu.

Lež susedia zle mienia; oni nevedia posúdiť výšku postavenia Mišovho. Vytlčie i on pekný groš medzi svetom, bárs nie motykou, kosou alebo inším hospodárskym nástrojom. Kde-ktorá truhla je zlá, tu ju hneď dopracú Tarajdovi na sánkach, aby ju popravil. A gazdiné čo by robili, keby im nepoopravoval rozsušené putne, hrotky, dieže a nestiahol ich obručami? A súseky, klepce na myši a potkany, potom zbenky, šafle atď. kto robieva? Ba áno. I v poctivom remesle tesárskom nie je nováčkom. Kde sa stavia chalupa, tam on chýbať nesmie; oko jeho akoby inžinier odmeral a keď brnkne do uhlistej vody zamočenou šnôrou, tak mu to strelí, ako čo by bol mal už starého otca tesárom.

Čo mu tak niekedy jeho stará alebo rovesníci ublížia, za to dostáva on dostatočnú náhradu od mladej chasy. V jej očiach je on mnohoznamenajúcou osobou a nikto by sa mu nespriečil, čo by ho priam jedno za druhým tri dni na dedinské vyháňal. Bol on — ako ľudia hovoria — muzikálny, a keď sa strhol v dedine tanec, tu chuchmavý žid nevedel sa dosť okolo neho naobskakovať, aby zozbieral muzikantov a šiel po vôli urobiť tej mladej krvi.

„I oldomás bude, Misko, i dobrú veceru nastrojím a do basy tez sa vám cosi dostane,“ nahováral šušľavým úsmevom chudý židáčik a potom, aby ho ešte lepšie na koňa posadil, doložil: „Já veru neviem, co tí mládenci pocnú, ked vy sa pominete, Misko, ved tí hudci tak rednú ako lastovicky v jeseni a skoda mladej krvi, ked si ani zaskocit nemôze.“

Žid hovoril v metafore; mladá krv zosobňovala tu jeho vrecko. Praktická fantázia. Mišo sa uškrnul; ľúbilo sa mu zaliečanie židovo. Zahundral čosi popod nos, povedal tri razy „čo“, pripomenul poriadky a vypijúc za pol litra tej horkej vody, dal si paličku pod pazuchu, skrčil sa, zatlačil si barančicu na čelo a pomaly ťupkal domov.

Zatiaľ však súmrak bol už nad dolinou. Žena varila večeru a netrpezlivé deti tmolili sa okolo ohňa a robili zhon po izbe a okolo stola. Po chvíli vošiel i Tarajda, sadol si na lavicu do kúta a prezeral v ženinej modlitebnej knižke obrázky.

„Teba tiež aby vyčkával, nikdy nevieš prísť, kedy je čas,“ privítala ho žena obrátená súc k nemu chrbtom a ukladala triesky na ohnisko.

„Však ešte nie je ani navarené,“ bránil sa muž, dívajúc sa do kúta, kde deti robili zhon.

„Ale môžeš pomôcť niekedy i pri statku, vidíš, že nestačím.“

Mišo nechal túto poznámku bez odpovede. Mali tam už taký domáci poriadok, že žena mala vždy posledné slovo.

Prešla zasa chvíľka. Deti robili po izbe lomoz a kričali, až sa im štice parili. Jedno naháňalo druhé; toto kričalo, tamto sa smialo. Gazda však čokoľvek strpel, len vresky nie, okrem toho i žena robila mu výčitku, nuž zmrzútol. Chcel už dávno skríknuť na chasu, no čakal, čo povie mater; táto však pilno porábala okolo ohňa a nechala byť deti deťmi. Zrazu jedno prehodilo sa naprostred izby a začalo kričať.

Otcovi to už bolo primnoho. Vyskočil…

„Ale toto, tieto špaty, veď tú izbu prevrátia. Ej, len sa nestrať niekam do kúta, keď vezmem ten remeň…“

Trochu sa prichýlil, ruka mu zašla za pás a tento argument účinkoval. Detváky rozpŕchli sa po kútoch ani motýle a v izbe bolo ticho.

Po večeri gazdiná začala znovu rozhovor.

„Otec, na zajtra nemáme soli.“

Miša sa zjavne otázka netýkala; sedel pod pecou, díval sa pokojne a ťapkal z fajky.

Žena opakovala: „Počuješ, otec, zajtra ti nemám čím posoliť.“

Muž vidiac, že sa to v tichosti odbaviť nedá, nuž povedal:

„Veď som ti len včera dal dva zlaté, odkiaľže ich vezmem?“

„A porcie teda z čoho vyplatíš? Nevieš, že zajtra príde notáriuš?“

Mišovi svitlo v hlave, že i takéto výdavky sú na svete. Na dva zlaté sa teda už nemohol oprieť. Nemala by žena potom na porcie. Bola ona rodinným pokladníkom.

„Nu, však si včera zmútila,“ hovoril po chvíľke akosi nesmelo, nepozrúc ani na ženu.

„A nevieš, že máme ísť do Harantov za kmotrov?“ hovorila trochu podráždene žena: „za čo potom kúpim múky, čo upečiem?“

Trpezlivý muž mlčal.

„No dáš, či nedáš?“

„Hm, hm,“ hundral tento pre seba. Potom urobil kyslú tvár, siahol do záhrenia a vytiahol plátenné vrecko. „Ani na packu tabaku mi nezostane.“

Gazdiná zobrala zo stola po grajciari vyčítanú sumu na funt soli.

„Veď ja viem,“ kývala proti nemu hlavou, „ty si taký gazda. Žena a deti môžu sa od hladu aj rozutekať po svete, len aby si ty svoju pípu mal plnú. Pane Kriste že ťa prežehnaj, ja neviem, čo to s tým smradom na večné veky máš!“

Zabudli sme doložiť, že Tarajda požíval od obce dve sinekúry: hájnictvo a hlásnictvo. Medzi podobným rozhovorom uhol sa bol už čas silno na noc. Do Tarajdov nadbehol už i tohto kolega a volal Miša po zamestnaní. Tento obliekol kožuch, vzal halapartňu a trúbu a vyšiel na noc. Jeho druh s lampášom šiel pred ním.

Vonku bolo jasno. Kosa a Veľký voz svietili čisto, žiarivo. Naši hlásnici podľa týchto riadia svoj čas. Nepomýlia ani minúty, iba ak len chcú. I dnes hodiny šli značne prv. Mišo mal zajtra deň u obce: chcel si trochu podriemať. Vyzvonil na svitanie, vyšiel na seno a spal ako zarezaný.

Však dobrého nie je nám nikdy dosť; včasráno klopali mu už na oblok. Bol to Ondrej Rolinec. No o tomto vedela tiež len matrika kňazova. V dedine volali ho Bliščiakom, ba v najnovšom čase dostal i meno „Zákon“, bo súc obecným hájnikom, mal vždy plné rukávy zákonov, tak asi, ako keď naši slúžni prídu za roky raz do dediny richtára „vymenovať“ (nechcem povedať: vyvoliť).

„Mišo, brat môj, hore, hore!“ kričal Ondrej; „pán richtár ma vystrojili k vám, aby sme rozkázali porcie. Prídu i pán notáriuš a taký veľký pán len vedia, ako ide zákon. Hore vstávajte!“ a búchal na dvere.

O chvíľu zjavila sa vo dverách Katra; zapálila lampu a za ňou zliezol potom z povaly zo sena i Mišo.

Bol z varty celkom oblečený; kožuch mal naopak, preplnený samými steblami. Na starých nohaviciach na kolene visela mu zvrchu natrhnutá záplata. Čapicu mal vtlačenú až niže uší a žmurkal očami, ako ľudia hovoria, ako žaba z prachu.

Na krik a svetlo začali sa budiť i deti. Najmenšie začalo vrieskať v kolíske, druhé, niečo väčšie, na posteli mu pomáhalo. Na peci a na laviciach začali sa na to dvíhať jedno za druhým plachty a hune a odvšadiaľ vykukla strapatá, kučeravá hlava. V chytrosti nedalo sa spočítať, koľko ich je. „Ako mrvancov“, keby sme ho vari v prísloviach chceli.

Úradskí sa pomaly vytratili. V izbe zostala len gazdiná s deťmi. Bola ona hospodárkou na mieste. Bola z tých, ktorí pracujú nielen rukami, ale i hlavou. V dome bola neobmedzeným vladárom a jej nadvláde podrobiť sa musel i hospodár. A darilo sa jej to dobre. Naše ženy vôbec ďaleko prevýšia mužov. Tento pomer nadobúda tým väčšej pravdepodobnosti, čím hornatejšie kraje berieme do ohľadu. A pre túto príčinu vídame na našich vieskach tak často ženu držať opraty a bič, kdežto muž uspokojí sa obyčajne nejakým vysokým úradom v kráľovstve, v ktorom rozkazuje žena. Mnohí sa nad týmto čudujú, nedržia to za prirodzené, hoci je to najprirodzenejšie na svete. Kde prevaha ducha, tam i moc, zvrchovanosť, kde slnko, tam tmy niet. V takomto pomere k svojmu domu nachádzame ju i dnes. Ako sa muž vzdialil z domu, hneď sa prichytila k robote. Učičíkala malé v kolíske, zakúrila do pece, pozháňala, poumývala deti a šla odbavovať statok. Pod statkom rozumieť sa má síce len kravička a teliatko, no ale kravička mamička, hovoria naši ľudkovia, a u Tarajdov tak si ju opatrovali, tak ju radi mali ako oko v hlave. A teraz práve mnoho starostí leží na hlave Katre Tarajdovie. Najstaršiu dcéru zozvali jej na službu. Je sama. Ale ona to ešte s božou pomocou akosi zmôže. Od mala potĺkala sa po cudzích ľuďoch, starala sa na seba i do seba a nepostojí ešte ani dnes čo by chvíľočku na mieste. I deti si vychováva dobre. Sú viazanejšie než ktorékoľvek na dvore, nosia sa čistučko, bárs chudobno. Dvanásťročné dievča pasie statok a pomáha v dome materi okolo pôroby; menší chlapec zas varuje jej menšie deti a v lete pasie husi. V jej chyži to čisto vyzerá. Muž jej vystavil pri peci sporák, steny sú biele, kde-tu visí obrázok. V kúte pri armárii stojí mocný dubový stôl, najpeknejší v celej dedine, lebo chudobný sedliak nejde za svojím nábytkom do mesta k stolárovi a tuná v dedine nevie to tak nikto pririchtovať ako Mišo Tarajda, zaslúžilý nadháňač, hlásnik, hájnik, tesár, debnár, stolár a v prípade potreby i ránhojič poctivej obce Trieskovej.