ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará Cigánka Hana bola známou osobnosťou v Horných Morušovciach. Slúžila tam so svojím mužom už tretiu kapituláciu a to, veru, v dosť premenlivých pomeroch. Sídlila pod vŕbou na kutrisku a starosť o zajtrajšok sverúvala v neklamnej dôvere Pánu Bohu a štedrej súsedke na hornom alebo dolnom konci, alebo súsedovi, ktorý s podkovou či s retiazkou prišiel a dokázal, že kde je bieda najväčšia, tam je pomoc najbližšia.

Keď sa však počal valiť sneh, ani to sa starej Hany nedotklo. Našli sa ľudia, ktorí ju pritúlili nocľahom, varivom a keď prichádzalo Jozefa, zasa jej bolo až hej. Súsedia chodili s retiazkami, ráfami, so železivom, na klince, babám robila štetky a tu i tu uliezlo sa jej i za veštenie, lebo ona sa vám rozumela do všetkého „čo ľuďom osoh a úžitok prináša.“

Práve si kráča dolu dedinou pomaly, no, ako sa na ňu svedčí. Napriek jej veku nemá jedného sivého vláska. Vonku mrzne, div že klince nestrieľajú zo striech, no počasie nepatrí do rámca jej starostí. Odetá je v špinavú, modrú, kedysi bielymi hviezdičkami vybíjanú plachtu až niže kolien a nohy zašila si do zrebných handár. Na pleciach drží domáci priemyselný výrobok, štetku, a pozorne blýska očima, či nieto na preddomí gazdinej, lebo ona pozná svojich ľudí a rovno z nosa uhádne, ak niekto chce niečo od nej kúpiť.

Dnes však sa jej akosi nepriam dobre vodí. Na preddomí niet živej duše a dievča, strapaté chlapča tiež neuteká za ňou, že matka potrebuje to a otec zasa druhé. Obráti sa teda vľavo. Na pol strelenia od cesty belie sa obšírne murované stavanie s komínom a čiernožltou tabuľkou „Orts-Richter — tu bydlí rychtár“ na stene. V úzadí je dvor, záhrada, tam ďalej vŕšok posiaty husto chalúpkami, nazadku zasnežený svah bučiny.

Túto návštevu necháva si Hana v rezerve a ide tam až vtedy, keď sa jej remeslu nedarí, alebo keď ľudia nezdajú sa mať smyslu pre jej vezdejšie potreby.

Kráča opatrne. Za tri svety by nedala teraz štetku na plece, ale drží si ju v ruke, lebo rychtár Belín má veľkého psa a ten nezdá sa oproti Hane kus priazne preukazovať, tým viac, keď ju privíta obďaleč dvier a domáceho niet naporúdzi, ktorý by ju pred štvornohým strážcom domáceho ohniska obránil.

No dnes nebezpečenstvo vystalo. Pracovné sily cúdily na holohumnici viatku a chlapi shadzovali zo záčina snopy pod cepy. Z maštale zanášal sa cengot zvoncov, eržanie koní a bučanie kravičiek. Na strechy sadali a obletovali holubi, hrkútajúc a okolo samičiek sa krútiac.

„Nemáte tam nikoho, Hana,“ kričal náhodou sa obozrevší paholok Martin a mával jej zpäť klobúkom.

„Mhm, chčel by ši,“ riekla Hana, nahrbene s kameňa na kameň podskakujúc. Hodila ostrý pohľad na mladého šuhaja, a obrátila sa k pitvoru.

Dvere na izbe boly otvorené. Nebolo tam nikoho okrem dievočky zamestnanej mútením mlieka.

„Pomáhaj Pán Boh a daj ždravia, šťastia a hojného božského požehnania. Neopúšťajteže štarú Hanu…“ riekla, napnúc hrdlo vopred a prízvukujúc spevne každú predposlednú slabiku.

„Nemáme vám čo dať, príďte druhý raz. Ani gazdinej niet doma,“ odvrávala dievočka z izby.

„No, len no, dievka moja, štará Hana vežme aj od teba… Neuč ša tak žle na chudobu. Budeš ša ťažko vydávať.“

„Dajte pokoj, nezabávajte ľudí. Len predvčerom ste tu boli. Muselo by sa nám liať. Iďte robiť…“

„Daj mi ty, aj ja ti potom dám. Veď ťa to nebolí, dievka moja. Štará Hana ťa bude chváliť… Trochu toho mliečka, kúštik chleba… aby ťa Pán Boh požehnal.“

Vtom vstúpila rychtárka s dcérou a šuhajom Martinom. Hana ustúpila na tri kroky a čakala. Boriška, dcéra, dosť skoro chytila topárku a pomáhala dievke mútiť.

„Aj ša pomodlím ža váš Pánu Bohu,“ začala o chvíľku prosebným hlasom a zaujala staré miesto.

Dvere ostaly otvorené. Martin sa rozchichotal plným hrdlom, obrátil sa k sľubujúcej Hane a hovoril:

„Ale ozaj tak zle by ste to mysleli s našou gazdinou?“

Stará Hana naň zagánila. Mala sto chutí pustiť sa do neho. Hodil jej bol kedysi do hrnca žabu. No, pamätala na seba, zohla hlavu a ostro zvučal jej hlas.

„Ale čo ty len žo štarých ľudí pošmechy robíš? Iď a rob ši švoju robotu!“

„No, len no, Hana, veďže sa len nesrďte. Sama ste hovorili, že len na výročité sviatky chodíte do kostola.“

Domáci pustili sa do smiechu. Sama gazdina utierala si zásterkou kútiky na ústach.

„A ráno ša ľudia nemodlievajú, ty múdry?“ piskľavo kričala Hana.

„Ba veď, ale vám ešte nesvitalo. Zabudli ste sa umyť a učesať.“

Cigánke to už bolo moc. Oprela sa na štetku a pustila sa na neho plným hrdlom. „Ty figliar, mušky ti hrajú, dočkaj, veď ty štúpiš na želežo, vyšmeješ ša. Umy ša, umy,“ a prikyvovala hlavou a klaňala sa celým telom.

Potom, keď sa zasa smiech utíšil, začala:

„Aj dobrú štetku vám predám, pani rychtárenka dobrá, žlatá. Udeľteže, udeľte starej Hane tú božiu almužnu.“ A vopchala celú hlavu do izby.

Darúnok však nechodil. V izbe rozprúdil sa rozhovor tak, ako by ani starej Hany tam nebolo. Treba bolo teda zvrtnúť cepy a obrátiť inú. Starej o to nešlo. Mala toho na sklade až nazbyt.

„Ej, veru takej gaždinej neni na tejto doline. I majú i dajú. Ja nikde nejdem tak rada ako šem. Chudoba ša tu vždy obživí… Ale ša i požnáme od mladi. Aby vám dal Pánbožko na dietočkách požehnania, na štatočku rožmnoženia, aby šte mali i dali a chudobného neopúšťali a po šmrti kráľovštvo nebešké…“

„Robiť, robiť,“ naberal ju šuhaj, ale prv než Hana stihla odpovedať, vyniesla jej Boriška mlieka a za hrsť zemiakov a vysypala jej ich do plachty.

„Veď ja viem, že Boriška má oproti chudobe dobré šrdčo… ale ju Pán Boh aj požehná…“ hovorila teplejšie stará Hana, páliac očima po almužne. „V čelej dedine ťa budem chváliť, dievka moja, a pôjdem aj do Bartekov a budem rožprávať…“ No, majúc svoju misiu za dokončenú, odišla, nedopovediac.

Belína nebolo doma. Chodil po povinnostiach v meste. Rychtársku palicu nosí už na deviaty rok a taký človek musí sa dostaviť, kedy je rozkaz, i keď si práve zamešká svoju prácu. A veru práce u Belínov nadostač. Rolí nazbyt, statku hŕba a okolo domu toho oplevadla, že sotva stačia domácim ruky. Ešte je šťastie, že Belín má sa na koho spoľahnúť. Pred dvoma rokmi „priviedol syna do človečenstva,“ jemu na starosti ubudlo, že môže si kedy tedy i odpočinúť, lebo i nevesta je poriadna a i Boriška dorástla, nezdolá ju dnes ani jedna dievka, čo by hneď mala plecia ako kladu a ruky sťa vály. A i keby to všetko nie, na gazdinu smie sa on spoľahnúť, hoc by mu v dome robota rástla ako huby po daždi. Prešli obaja cez tvrdú školu života a to, čo majú, majú zo svojej usilovnosti a pilnosti. A keď potom človek naučí sa drieť za mladi, na starosť neobsedí so založenými rukami, čo by ho priam povrazmi odťahoval od práce. I rychtárka, hoc jej závidí pol dediny, sa nezmenila. Ruky má ako podošva a krúti, hmoždí sa od rána do večera, že keď poberá sa na ten boží odpočinok, nohy sa jej trasú ako osika. Potom už pristúpi k nej Boriška, polaská svoju mamičku, vezme jej varechu, odpáše zásteru a čosi kamsi navarená večera parí sa na stole. A medzitým mamka sa vždy dohaduje s dcérou, ako by sa jej to neľúbilo, ale napokon sa len udobrí, no oči, tie oči, ustavične tekajú sem i tam.

„Takto si to rob, Borka, a toto takto, a toto zasa takto,“ obracia ju, ale nie preto, ako by to ona nevedela, ale len aby mohla čo povedať, keď to tí starí vždy majú niečo obzvláštneho za lubom a málokto im vyhovie.

A zasa keď ich prikvačí žatva, ľudí sa nahrnie ako na púť a gazdina strojí chovu pre všetkých, tu veselé dievča pritre sa ku starkej a vymaní jej z ruky varechu a potom nastáva rozhovor:

„Ale prosím ťa, dajže pokoj; ešte ti to nesvedčí, dosť sa okolo toho naštucháš; nechaj…“

„Akože by to bolo, mamička, už vy to len nechajte, ja to odbavím za vás. Ani by mi to nesvedčilo pri vás len divákom stáť,“ odpovedá dievča.

„Oheň je prudký, páľa ti oči vytiahne, si ešte mladá,“ drží matka a potom povie: „ja som už privyknutá, mne to ujde.“

Lež dievča neotáľa. Zasmeje sa, obíde zprava zľava a matka voľky nevoľky ustúpi. Potom sa začne rozhovor.

„Tú panvičku si odstav, zhorí ti masť, a na vodu daj pozor, aby ti nevykypela. Nezabudni osoliť, tam v kúte máš ocot, a polievku pripraž s petruškou.“

V každodenných potykoch je pomer medzi nimi celkom taký, ako vo vieskach, kde celá dedina sa švagruje a kmotruje, býva. Lenže Boriška je jedináčka, a tak poklad a hrdosť matkina. Ona ju — keď sa sama so sebou shovára (táto vlastnosť je u našich starších ženičiek nie poriedku) — volá „moje dievča“ a len pred ľuďmi Boriška, Borka. A keby jej to všetko tak nešlo, ako si to ona vypočítala, pohundre, pohundre i na ňu, no pozrite jej do očú a neujde vám tá teplá žiara, ktorá v nich svieti a slová celkom ináč kradnú sa jej z úst, že nepovie zlého i keby sama chcela.

A keby ste vyšli na sýpku a videli tie skrine pláten, čo mamička dcére naodkladala, to by ste zhýkli a zalomili rukama. Tak sa to belie, sťa pláteníkovi z Moravy na trhu. A šiat nemá ani troje neviest toľko, čo Boriška sama. Mamka nevie ich, chudera, ani na prstoch spočítať, ale musí vziať „gliedu“ a krížiky písať a čiaročky, keď chce vedieť, koľko toho má jej dievča nazdobené.

Že pri takýchto pomeroch prikrádalo sa zprvu do Belínov šuhajov ako plánok, rozumie sa samo sebou. Ale dosť skoro rozpŕchli sa ako deti, keď zazrú kominára. Začali si ľudia povrávať, že Pavel od Bartekov škúli na Borču a medzi starými že už len dlaňami potvrdiť, aby sa strhla svadba. I čo bolo počať? Každý sa musel uspokojiť, k trpkej hre urobiť peknú tvár, usmiať sa — tak asi — ale veď viete, ako to vo svete býva, škoda o tom hovoriť, — alebo teda, ak už chcete, teda tak, aby bol i vlk sýty i baran celý, to jest neukázať, že to koho mrzí, i trochu obďaleč sa zadržať, ako keď prechádzajú kupci okolo tovaru, ktorý je už sjednaný, predaný.

A ten sjednaný tovar hodil sa mladému kupcovi úplne. I kmotričky, ktoré ináč nerady nechávajú to alebo ono nepovšimnuté, nemohly si teraz uľahčiť a dosvedčily, že, veru, pristanú a svedčia si k sebe ako Pán Boh prikázal. A skutočne, zdalo sa, ako by mladí ľudkovia jeden pre druhého boli stvorení. Od mladi sa to tmolilo spolu. Paľko zavracal malej ešte Borči husi, dával neskôr pozor na jej kravy, bránil ju, takže oheň bol na streche tak prirodzene, rovnou cestou, že švitorenie, laškovanie a časté šušu dvoch mladých prišlo do zvyku a nikto sa nečudoval, neotváral očú, keď Belínovia s Bartekovci mali sa sošvagriť.

Mládencom bolo síce nie priam po vôli. Boriška bola driečna, že jej bolo treba páru hľadať v dedine.

Černooká, rumenných líc, šibká ako osa, usmiata, veselá a dobrého srdca ako vtáča. Lež v protivnom tábore neurobil chýr tento dobrý dojem.

Paľko bol šuhaj bez výtky. Vyrastený ani jedľa, s otvoreným pochopom, obľúbeného otca syn, dobrý gazda, vľúdny, a to všetko sú vlastnosti, ktoré strasú mnohým srdiečkom, a nie jeden vzdych vylúdia z pŕs, kde to nikto nepočuje, v tmavej komôrke, v rozmluve so svojím vlastným srdcom.

V jeseni vyvážajú naši roľníci na vršnaté role návoz. Sane idú ľahšie, roboty odbudne a statok nežerie darmo v maštali. Za dobré slovo a súsedskú lásku pomôže dobrý Slovák blížnemu svojmu a Belín mnoho ráz potreboval výpomoci, keď na málo rúk bolo mnoho obchodiska okolo obšírneho hospodárstva. I stalo sa častejšie, že Bartekova zápraž obracala sa na jeho dvore. I dnes mladší brat Pavlov pomáha pri vyvážaní návozu, vesele si pospevujúc a obháňajúc tučné sivky. Starostlivá gazdina usiluje sa pohostinnosťou odplatiť úslužnosť kmotra i praží, smaží, že to až tak vrčí okolo ohňa. Boriška miesi na koryte cesto, matka uhrabuje v peci uhlie a nevesta je vonku, pomáha nakladať. Každý by mal čím zahnať dlhú chvíľu, len malý, buclatý šuhaj vrieska v kolíske, že časom všetky odbehnúť musia od roboty, aby ho utišily. Čas plynie, vôňa pečiva zajde izbou, chýli sa k obedu. Jedna druhá zo ženských stratí sa občas von, no a keď to urobí Boriška, tej môžeme dovoliť, aby nazizla i na cestu, lebo mladosť — radosť, a také mladé oči do všeličoho pichnúť musia, aby si po vôli urobily.

Vo dvore neni už voziarov. Dievča šuchne zpoza sypáreň a obzerá sa hore dolu cestou. Zrazu postojí, tvár sa jej usmeje a díva sa uprene nahor a potom pokročí trochu napred. Čakala šuhaja. Bol to Paľko. Uberal sa odniekiaľ domov.

„Odkiaľ, Paľko?“ riekla s úsmevom.

„Bol som u tetky. Ujec čosi chorie; pomáhal som mu pri viatke.“

„A vy čo porábate?“ — pýtal sa neskôr.

„Len tak okolo kuchyne.“

„Práve som chcel kuknúť, ako vám to ide s návozom.“

„Hm, vidíš, a čože si dnes takej dobrej vôle?“ smialo sa dievča.

„A prečo?“ — opýtal se zadivene šuhaj.

„Včera bola nedeľa. Ja som myslela, že sa učlovečíš, a ty si sa ani neukázal.“

„Bol som v meste, Boriška, otec tam mal robotu, prišli sme až v samý večer.“

Potom sa usmial a pristúpiac bližšie, riekol:

„A ozaj, bolo ti smutne bezo mňa?“

„No, veru, daj ti mi Bože,“ riekla deva, zapýrila sa a odvrátila sa trochu v bok, „malo by mi byť aj bez koho. Ani my len na myseľ neprišlo.“

Dokončila a dívala sa mu veselo do očú.

„A keď si teda bol v meste, čo si mi doniesol?“

„A ty si mi čo nachystala?“

„Ja som ti, ale najprv mi ty povedz, čo si mi kúpil?“

Šuhaj skutočne siahol pod halenku a vytiahol darček.

„No, a teraz je na tebe rad“ — hovoril s úsmevom. „Ukáž!“

Dievča sa zvrtlo bez slova, zabehlo domov a o chvíľu donieslo Paľkovi veľkého, z cesta ušúľaného panáka na koni.

„No, pozri,“ hovorila „čo som ti nastrojila ja. Taký je, ako by ho z formy vytiahol.“ A so smiechom pokračovala ďalej. „Ba že ho potom opatríš?“

Šuhaj vesele vzal na červeno vypečeného koníka a obracal ho sem a tam.

„Pozri, aj šabľu má,“ vysvetľovalo dievča.

„Aj fúzy,“ hovoril šuhaj.

„Vidíš ho, on sa len vysmieva; počkaj, prídeš ho, druhý raz ti nedám nič,“ bránilo sa dievča. Neskôr však doložilo: „No a nenazreš k nám?“

„Načo; darmo by som zavadzal. Máte i tak krútenia dosť.“

„A otec čo robi?“ opýtal sa.

„Má akýsi súd. Kača Trebuľa sa fiškáluje o plot.“

„Tú tiež vždy čosi kúše.“ Potom sa opýtal: „Čo budeš robiť, Boriška?“

„Nevesta musí popoludní do mlyna; ja budem pri návoze.“

„A večer?“

„Budeme priasť.“

Dievča sa zvedavo pozrelo na Paľka a pýtalo sa:

„A na pôsedky prídeš?“

„Áno…“ riekol figliarsky, s úsmevom… „ak…?“

„Nuž?“

„Ak ma rada?“

„No, to by sa mi aj spodobalo“ — vracala mu Boriška a ukázala na vyšný koniec prstom.

„Pozri, ide ti otec, ponáhľaj sa, lebo ťa bude hrešiť.“ Potom sa zvrtla a zmizla za sypárňou vo dverách.