ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Obrázok z nášho folklóru)

Stalo sa to znenazdania, tak, ako keď sa slama chytí a v druhom okamihu už blčí. Tak to bolo aj s Ondrom Suchárom. Už bol na ženenie súci, šlo mu už na dvadsať, a mať chcela svojho jedináčka vidieť už v stave manželskom a pritom chcela si získať aj pomoc do roboty, lebo ona na všetko už nestihla, keďže sa robota s dorastom synovým rozmnožila. A potom vieme, že mladosť je pochabosť a matkine časté nahováranie a posmeľovanie, aby sa vraj nič nebál, len aby si vybral, ktorá sa mu zapáči („Ja sa už o to postarám, aby bolo po tvojom. Viem ja spôsob a liek, aby som tú, ktorú si si vybral, pritiahla k tebe“) — urobili svoje, vlastne Ondrišovi pomútili rozum a odňali mu pokoj, i začal hútať, ktorú by a ako by.

Ľahko sa to povie, ale ťažšie je to vykonať. Dievky majú tiež svoje vrtochy, chcú sa trochu múdriť, dajú sa aj proskať. Bože môj, nemôže sa hneď prvému zakvačiť na krk. Chcú ony, keď sa im len podarí, nejedného aj za nosom vodiť, len aby boli cennejšie, hrdšie a aby mohli čím súcejšieho mládenca chytiť.

Takto bolo aj s Katou Kušniarovou. Kdeže by Ondrišovi nebola padla do očí, keď bola pravá krásavica, ani struna hybká a k tomu veselá. A čo vedela očami šibnúť mládencov a pritom šibalsky ústami mrdnúť. Veru beda tomu mládencovi, na ktorého sa upla. Už nejednému aj ručník vrátila, keď jej niečo udrelo do hlavy a keď ju dobré a starostlivé ňaničky odhovorili. Čo malo iné, úbožiatko, robiť, ako zbehnúť a verenca nechať tak. Pravdu rečúc, preto z nich sa ani jeden nezmárnil a ani jeden nezostal starým mládencom, veď nebol hádam blázon, keď dievok na výber aj tak ostalo dosť a dosť.

A keby bola, potvora jedna, aspoň bohatá. Veď jej rodičia okrem troch kúskov zemičiek a chyže nemali nič iného, okrem hydiny a statôčku, len štyri dievky.

Dve už, pravda, vydali, ale dve, medzi nimi Kata, im nemalú starosť robili.

Teraz, hľa, na Katu mozolia a zarábajú.

A hľa, čo pri všetkej biede nevystrája. Pravdu rečúc, nešlo len tak to zbehnutie. Bolo k tomu aj viac príčin. Jedna z nich, že nedochodila päta k uchu, nuž čo mala robiť?

A čo vedela spievať! To bola len milota. Akoby strieborná trúbka zaznela, tak sa jej hlas niesol večerom po dedine.

Kdeže by Ondrišovi nepadla do očí? — Pravdu rečúc, tiež nebol z gazdovského domu. Jeho rodičia tiež nemali okrem domu a jedného kúska zeme nič, ale mali zdravie a práce sa nebáli a tiež zhŕňali ako mohli. O biede veru nevedeli a komora im nikdy nebola prázdna. A keď pripomenieme, že okrem Ondriša nemali ani väčšie, ani menšie, tak hneď pochopíme, že bol i naoko takto neúrečný.

Začal sa okolo inej vrtieť. Sprvu to išlo len tak obďaleč, na priadkach, potom v lete na hlavnej ulici, kde sa mládež večer schádzavala. Vše sa o ňu šuchol, akoby znenazdajky, — potom slovo za slovom, reč za rečou, nuž ako to už býva.

Ona sa mu smiala do očí, raz príťažlivo, druhý raz odmietavo. Niekedy zbadal náchylnosť, druhý raz výsmech. Bol ako zjašený, nikde nemal pokoja. Deň a noc mu vrtela v hlave.

Keď mu konečne bolo už nad sito, dodal si smelosti a povedal jej:

— Kata, vieš, že ťa chcem. Nebuď taká.

— Aká? — a oči jej iskry mecú a smeje sa, až sa má zájsť, — a zuby od vlahy sa jej lesknú ako najjemnejší porcelán.

— Nuž taká, — odvetí jej zmätený. V prvom okamihu nevie, či sa vysmieva a či sa len pretvaruje.

— Čo chceš?

— Teba, — zašepce od rozčúlenia a urobí pohyb, akoby ju chcel objať.

— Mňa? — tvári sa, akoby nerozumela.

— Teba.

— Ale mňa? — opakuje, akoby sa divila jeho smelosti.

— Čo ti to len napadlo? — a potom tichším hlasom, trochu zamyslene dodala: — Niečo takô. — Sklopila oči, ale v druhom okamihu už figliarsky pozrela naň.

Ondrišovi udrela krv do tváre. Taký posmech. Od nej. Či je gazdovská? Chudobnejšia od neho, a predsa, ako sa mu posmieva, akoby bol ten najposlednejší.

— Dobre, keď nechceš, nemusíš, ale od teba som si posmech nezaslúžil. Vyber si inakšieho. Môžeš si, aj tak si už nejedného zbehla. — Pozrel na ňu len tak letkom.

Nesmiala sa, ba práve naopak, zvážnela. Akoby jej zrazu umom prelietlo, či si v tomto okamihu neprepásla šťastie. Pohla ústami, akoby chcela niečo prehovoriť, ale na to už nemala času, lebo Ondriš sa zvrtol a ponáhľal domov.

* * *

Nasledujúce dni pre Ondriša neboli príjemné. Ustavične mu bola pred očami. Videl jej posmešnú tvár a v uchu mu cvendžal potupný smiech a tiež aj jej slová: „Ale mňa? Čo ti to len napadlo?“ Či on nemá právo na ňu? Hneval sa veľmi na ňu, bol by ju vstave aj vymlátiť, keby mu prišla pod ruky, ale cíti aj bôľ, veď mu bola veľmi prirástla k srdcu.

Za niekoľko dní, vyjmúc robotu v poli, nepohol sa z domu. Nešiel ani medzi mládež, hanbil sa a bál sa posmechu. Myslel, že Kata už všetko vyklebetila. Ako by bol mohol zniesť škodoradostné a zvedavé tváre dievok a mládencov?

— Čo ti je? — spýtala sa ho mať jedno ráno, keď videla, že je bez chuti.

— Nič.

— Čo tajíš, veď nie som slepá. Len sa tak potuluješ, ani sa nenaješ, ako sa patrí, ani si nezahvízdneš, ani nič…

— Čo by mi bolo? Nemôžem byť naveky…

— Len netaj, vidím ja dobre. Muselo sa ti niečo pridať.

Mlčí.

— Či ťa nechytili niekde?

— Ale čo tárate, či som bol niekedy?

— A potom prečo? Či si sa s niekým nepobil?

— Ani to.

— Tak čo? Ktorúže chceš? Už viem, kde je háčik. — Usmiala sa, keď videla synovu zapýrenú tvár.

Mlčal.

— No, veď na tom nič takô. V tom veku si. Veď ťa už od roka nahováram, aby si sa oženil. Ktoráže ťa omína?

Mlčí.

— Povedz už, Či Mara Tkáčová?

— Nie.

— A ktoráže?

— Kata.

— Čia?

— Nuž, či neviete? Kata Kušniarová.

— Ale tá? No hľaďže ho. A kde ste sa spoznali?

— Ale len tak, veď viete ako…

— Hm, — a si jej povedal niečo?

Povedal.

— A čo takô?

Videlo sa na nej, že užíva. Možno, prišla jej na um mladosť, keď sa okolo nej vrtel jej terajší muž. Neraz buchol ju do chrbta, len tak z lásky.

— Čo sa toľko spytujete? Povedal som jej, že ju chcem.

— A ona?

— Smiala sa ako pochabá.

— A čo ti potom povedala?

— Že čo mi to vraj napadlo.

— A potom nič inšie?

— Nič. Čo ja viem, čo ešte zašomrala…

— Veď je to nič takô, čo ti povedala, veď ti hneď nemohla padnúť do náručia. Na dačo súca musí sa trochu pohrdiť, múdriť, a len potom…

— Ale sa mi vysmiala.

— No, nič je… A chceš ju aj teraz?

— Keby…

— Už vidím, že ju chceš, — skočila mu do reči. Neboj sa, všetko dobre bude. Buď dobrej mysle. Stane sa ti po vôli.

— Ale naozaj? — Oči mu zasvietili nádejou.

— Blázon, — zasmiala sa. — Teraz už viem, prečo nechodíš medzi čeľaď. Dnes večer pôjdeš. Rozumieš? Vezmeš si čistú košeľu, tú vyšívanú a potom na Katu ani nepozrieš, ale sa maj okolo Mary.

— Veď, ale ja Katu.

— A kto vraví, že by si ju nie?

— No a?

— Ach, či si len netrebný. Či nevieš, keď sa budeš vrtieť okolo Mary, tým Katu trafíš. Nazdáš sa, že jej to bude milô, keď vidí, že ju už nechceš?

Svitla mu nádej — Dobre, urobím.

— Len sa ta do toho. Nič sa neboj, všetko bude dobre, len smelo a veselo.

* * *

Kata, keď sa rozišla s Ondrišom, nešla spievajúcky domov. Mrzelo ju niečo. Badala, že sa prenáhlila. Nemala s ním tak zaobchodiť. Ale keď bol taký smiešny. Čo mohla? A veď to bol len žart. Prečo hneď odišiel? Hnevala sa, keď jej na oči vyhodil, že už viacerých zbehla. Či ona môže za to, že ju chcú? Ale jej Ondro predsa nedá pokoja. Hneď sa nahneval. Takéto asi myšlienky kolovali jej v hlave. Ľahla si k Iľke, najmladšej sestre, na posteľ, ale zadlho nemohla zaspať.

Ondro urobil tak, ako mu mať radila. Večer išiel medzi čeľaď. Len ukradomky pozrel na ňu, ale sa k tej skupine, kde ona bola, nepriblížil. Šiel k Mare Tkáčovej a zhováral sa s ňou a s druhými. Zúčastnil sa žartov, ozval sa smiech, zase spev. Usiloval sa všetkých prehlásiť.

— Trucuje, — pomyslela si Kata. Ona tiež napriek začala sa smiať a potom aj spievať, až sa široko-ďaleko hlásilo.

Ondra to bodlo do boku, ale vydržal. Všetci sa mu čudovali, kde sa zrazu taký veselý vzal.

Už desať na veži odbilo. Mládež sa tratila domov. Ondriš odprevadil Maru až k ich dverciam. Kata to zbadala.

— Čo si zamĺkla? — spytuje sa jej priateľka Zuzka.

— Nič. Nemôžem naveky spievať. Už som aj zachrípla, — a vbehla do domu bez toho, aby len na chvíľku postála s ňou.

Takto trvalo tri, štyri večery.

Ondro medzitým svedomite pokračoval vo svojej úlohe. Badal, že sa s Katou niečo deje, keď nepočuje jej smiech a spev. To ho trochu znepokojilo, ale zase prišlo mu na um, ak by bola už obanovala. To ho uspokojilo, ba pocítil isté povedomie, že si nedá zahrávať, áno, ešte jej vracia naspäť, čo mu požičala. „Nechcem, aby sa ihrala so mnou ako mačka s myšou, veď ona to ešte obanuje,“ — posmeľoval sa.

Ako predtým, tak aj teraz odprevádzal Maru domov. Pri uličných dverciach zastala a zhovárali sa. O chvíľu, ani nezbadali, keď prišla k nim Kata.

— A vy ešte tu?

— Len na chvíľočku, — odpovedal Ondriš.

— Odprevadila som Anču, — vysvetľovala Kata, — a teraz sa ponáhľam domov. Či máte vážny rozhovor? — spytuje sa položartovne a pristúpila bližšie k nim.

— Čo by sme mali, — odvetí Mara chladno. Nie jej je voľno okolo srdca, ako Kata prišla, — len tak, čo príde.

— Musím sa ponáhľať, už je pozde. — Zvrtla sa. Sukne sa jej pritom rozšírili a šibli Ondra po nohe. Pozrel na ňu. Stretli sa im oči.

Akoby bol po ňom preletel silný elektrický prúd, tak ho to prejalo.

Kata v druhom okamihu zmizla a Mara smutne a s výčitkou pozrela na Ondriša.

Mlčal.

Obrátila sa a vošla do dvora. Za ňou klepli dvercia.

Ondro šiel domov. Vše zastal. Poďkalo ho niečo naspäť. Ak by ho Kata čakala? Už sa obrátil. „Ale ak ma vysmeje? Nie, nech ešte počká, musím sa presvedčiť“. I vrátil sa domov, ale zato Kata mu vrtela v hlave.

* * *

— No čo je? — spytuje sa ho ráno mať. Bez obalu povedal jej všetko. Ostýchavosť prestala a vznikol medzi nimi dôverný, takmer kamarátsky pomer.

— Dobre je, — odvetila. — Ide všetko ako po masle, — usmiala sa, prišla jej na um mladosť, keď si aj ona zavádzala a hádzala udicou na mládencov, kým sa na ňu nechytil terajší jej starý. Dobre ho chytila a občankala, veď ona vedie domácnosť a jej je posledné slovo.

— Dnes večer nejdi hneď k nej, ale len potom, aj to, akoby náhodou. Nepusť sa veľmi s ňou do reči, ale len tak, — a potom hneď vráť sa domov. Ja sa za ten čas pozhováram s jej materou.

— Aleže nevravte…

— Blázon, — usmiala sa pohŕdlivo, — nechaj ty to na mňa. Viem ja, čo mám vravieť. Neboj sa, nepôjdem s bubnom na zajace. A keby aj, nuž čo je? Nie si na zahodenie, tvoja budúca sa nemá čo hladu báť. Ale teraz každý po svojom. Otec ti je už na záhumní, choj mu pomôcť.

* * *

Na tretí deň zišla sa Suchárka tak „znenazdajky“ s Katinou materou. Obidve boli na raňajších modlitbách v kostole. Z kostola idúcky Suchárka sa pridružila ku Kušniarke a hneď nadpriadla s ňou rozhovor. Išli pomaly len tak z kroka na krok. Na rohu ulice, kde sa im cesty rozdvojovali, zastali. Sťažovali si na starosť, potom Kušniarka sa pochválila, koľko Kate už uterákov natkala. Suchárka zase spomenula, aký je jej Ondriš robotný a poslušný.

— Treba by ho bolo už aj oženiť, vieš, ako je: ja všade nestačím, tu treba ísť na pole a za ten čas mi robota stojí v dome. Nemá mi kto poriadiiť, hyd, statok nachovať. Dosť vravím môjmu Ondrišovi: ta sa do toho, ožeň sa. Ale on vždy, že má ešte dosť času, a prečo mu vraj nedám pokoja.

— A ver’ by sa mu svedčilo oženiť. V tom veku je už aj nie na zahodenie.

— Čože? Na zahodenie? Nie zato, že je môj syn, ale či si ho videla dakedy opitého? Počula si niečo zlé o ňom? Či je bitkár alebo kartár? A ako robí. A potom, od neho nikdy som zlú reč nepočula. Ej, ver’. Alebo či zgáďa? To už nie. A keď sme aj nie bohatí, ale máme, čo nám načim a to všetko jeho bude. Ale teraz by sme mohli čo len jedny kvadráty kúpiť, ale ich nechávame, keď budeme svadbu robiť.

— Veď ja som nie zo zlého, čo by, veď ja Ondriša poznám. Keľavný je čeľadník, ale aj moja Kata je do roboty ako osa a vie už aj zamiesiť, oprať, tkať, len som ju ešte nestihla priadzu navíjať, do brda a niteľníc nabrať, nuž ale to ju už ľahko naučím. Netreba tú ráno duriť z postele. Keď vstávam, ona už preddomie zametá a kravu dojí.

— Poznám ju. Dievča je na mieste a čo má hlas, po celej dedine sa jej rozlieha a už ho každý pozná.

Kušniarka sa spokojne usmiala.

— Hľaď, aj tvoja Kata je už na vydaj súca.

— A ver’, a koľko mala pytačov. Ale vieš, len onehdá sme Zuzu vydali, tak sme ešte všetko nestihli jej nabaviť. Musí ešte trochu počkať.

— Čo len to, máš, čo jej najpotrebnejšie a ostatné môžeš pozdejšie dokúpiť.

Nie že by nemala, ale vieš, ako je, má ešte času, — múdrila sa, ale zato jej hlas znel nežne, posmeľujúco.

— Veď je tak, ale netreba odkladať, keď sa šťastie kiaže, — a pozrela výrazne — treba ho za šticu chytiť, aby neutieklo. Ťažko ho potom doháňať?

— Tak je, ako hovoríš, ale kde je, keď nikto nevie, ako bude časom. Jaj, ale som sa zahovorila, hľa, veď je už blízko desať. Ako ten čas uteká a robota stojí. Zbohom, — a už sa ponáhľajú každá na svoju stranu.

Na druhý deň sa zase stretli a zase sa zhovárali.

* * *

Kušniar sa práve ukladal so ženou na odpočinok, keď mu žena povie:

— Ďuro, máme novinu.

— A čo takô, hádam len nie dáku škodu.

— Bože chráň. Katu našu prídu pýtať.

— Ľa zas, čo im prichodí na um, len teraz sme odbili jedného, a tu druhý. A ktože je ten pochábeľ?

— Čo za pochábeľ? Či je to pochábeľ, keď vám príde dievku pýtať. Hádam ju len nechcete nechať na ocot? — dudre urazená žena. — To je nie pochábeľ, ale Ondriš Suchár. No, čo vy na to?

— Kata sa teraz nemôže vydať.

— Prečo?

— Sme vytrovení. Nedávno Zuza, a teraz zase Kata. Kto na to nastačí? Nech čaká.

— A ak nedočká? Teraz jej je čas.

— Nájde vrece záplatu.

— Nie je tak. Dievku treba dať, keď ju pýtajú. O ostatné sa už postaráme.

— Eh, bodaj ich aj s dievkami, celý kŕdeľ ich je. Či nemohol byť z nich aspoň jeden chlapec?

— „Proti bohu nič nemohu“. Už sú tu, a to podarené. Nemáme sa čo za ne hanbiť, veď sa každý, či mladý, či starý za nimi obzrie.

— Čo je veľa, to je veľa. Zase budú starosti po krk. Čo, kde, skade a ako?

— Pán boh pomôže.

— Ľahko sa to povie.

— A čo môžeme, keď ju už zajtra prídu pýtať.

— A už? No tým je to už tiež nad sito.

— Pravdaže. Suchárka nemôže všetko sama. Aby ste potom nešomrali a nezazerali na nich ako byko.

— Ale, ba…

— A dajte im pekne vyzhovárať sa. Neprídu pozlotky. Predsa je to pre nás počestnosť.

— Veď hej, ale…

— Čo za ale…? Máme času rozhodnúť sa, lebo tak, lebo inak.

— Dobre. Ja si hneď zvečera ľahnem a počúvaj: Ak sa potom obrátim k stene, tak Kata nech nedá ručník, ale ak sa obrátim tvárou k vám, tak môže. Ale teraz už dosť o tom.

* * *

— Mama, ja už nevydržím, už nedbám, nech sa stane, čo chce, len nech som už raz načistom.

— A ona ti čo?

— Čo ja viem? Raz tak, raz inak. Kto by sa v nej vyznal? A ja jej nemôžem všetko, bojím sa, aby ma zase nevysmiala.

— Dnes večer pôjdeme do Kušniarov a vypýtame Katu.

— A už?

— A kedy? Teraz si vravel, že nevydržíš.

— Čo ja viem. A s otcom ste sa pozhovárali?

— Ten už všetko vie.

— A on čo?

— Nuž nič. Nech si vraj robí, čo chce, len nech bude dobre. A teraz do roboty. Ja idem do záhrady. Krtica mi ryje hriadky, musím ju vykopať. — Vzala motyku a išla ju loviť. A ozaj, medzi hriadkami videli sa čerstvé naryté kôpky.

— Hm, potvora, toľkú škodu mi narobiť. Aj to je šťastie, že práve teraz. To tiež značí niečo. — Medzitým uprene pozerá na hriadku. Zrazu vidí, ako sa zem hýbe a kôpka rastie. Zaťala do nej, a hľa, vykopala krticu. Vzala ju a vlastnými zubami odhryzla jej jednu labku. Krv vypľula a labku starostlivo zabalila do ručníka.

— Tak, to je už isté, že sa neodbaží, — zašomrala a vrátila sa do izby.

Už bola tma, keď Ondriš s matkou prišli do Kušniarov. Urobili to z opatrnosti, aby ich návštevu nik nezbadal, lebo by bolo hneď plno rečí. Kušniarka sedela na lavici a voľačo prplala. Iľka sedela pri stole a vyšívala. Bola zohnutá nad plátnom, a preto sa jej tvár nevidela. Po pozdravení bol Ondro ako v tŕni. Nazdal sa, že za stolom sedí Kata a už chcel začať, keď mu mať stúpila na nohu a mihla mu, aby mal strpenie.

— A kde vám je Katka? — spytuje sa Ondro, keď zbadal, že je to Iľa. Zmiatol sa, keď videl, že ho Kata nedočkala.

Mať mu zase stúpila na nohu a povedala, hádam, čo by Iľka išla po ňu, veď je to nie ďaleko.

Iľa nedala sa núkať, odišla.

— Či ste už vymočili konope? — spytuje sa Suchárka.

— Už, chvalabohu, a vieš, také sú biele a vlákno mäkkušké, teraz ich práve trieme.

— Aj ja by som už bola hotová, ale ťažko to ide: bež sem, bež ta, chyť to, zas druhô, — a to už aby bolo. Nestačím na všetko, ani čo by som mala sto rúk.

— Veď si ešte mladá.

— Horká moja mladosť. Mladí ľudia ako rosa na poludnie, — nuž tak. — Daj pokoj, sama nestačím, treba nám do domu pomoc.

— Ľahko tebe. Tebe do domu, ale nám von z domu.

Takýmto prúdom asi tiekol rozhovor a obchádzal predmet príchodu, ako mačka vriacu kašu. Ondriš nepočúval, čo sa ženy zhovárajú, ale sa uprene díval na dvere. Vše sa pohol netrpezlivo, a vtedy mať pozrela naň a dotkla sa mu nohy, aby mal strpenie. Starý ležal nehybne na posteli a tváril sa, akoby spal.

Konečne sa dvere otvorili a vošli dnu Iľa s vydatou už sestrou Zuzou. Za nimi prišla Kata. Ako išla popri Ondrovi, zvrtla sa náhodou trochu a jej sukne zase šibli kolená Ondrove.

— Čo ste nám dobrého priniesli? — spytuje sa Zuza po privítaní.

— Prišli sme, — začne Ondriš, a hlas mu je taký neistý, — ako na videnie, ale aj ako na pýtanie. Či sa ty, Katka, vydáš za mňa? — Vzdychol si, akoby mu ťažký kameň bol spadol z pŕs.

— Ja sa nevydám.

— A prečo?

— Preto, že som sa vydala za iného a toho som zbehla, teraz sa nevydám. Nebudem sa každý deň vydávať.

— Ale, Katka, prečo by si sa nevydala za mňa? — vykríkol a zúfale zalomil rukami.

— Povedala som ti, že sa nevydám. Počul si a netráp ma s tým.

— Keď sme už sem prišli, chceme vedieť, na čom sme, a ty nič nehovoríš, — nedá sa Ondro.

— Dobre ti bude u nás, — pomáha mať Ondrišovi. — On je dobrý. Nikomu ešte krivdu neurobil. Môžeš slobodne ísť zaňho.

— Veď keby, — začne Katina mať, — ale ťažko je to. Každé dva roky máme starosť. Už sme dve vydali, a teraz ešte nemôžeme všetko pripraviť…

— Všetko dobre bude, — pretrhne ju Ondro. — Čo má, má, — a čo nemá, to si potom pripraví.

Otec mlčí, len sa díva z postele a študíruje, čo ďalej bude.

— Ale neodkladajte, — prosí Ondriš netrpezlivo, — povedzte už raz, že sa vydá.

Suchárka vytiahla z ňadier poskladaný ručníček a vybrala z neho opatrne, aby nikto nezbadal, krtičiu labku. Prišla potom ku Katke a začala ňou Katku škrabať po pleci a pritom Ondrišovi stúpila na nohu.

— Všetko bude dobre, Katka naša, — prihovára sa jej pološepky, — všetko dobre bude, nič sa neboj, ani neobávaj.

— Ale veď som povedala, že… sa… nevydám, — hovorí Kata ticho a dákosi nerozhodne.

— Prečo by si sa nevydala, keď ťa tak veľmi chcem.

Medzitým Zuza vyšla do pitvora. Vo dverách zastala a kývla na Katu. — Poďže von trochu, — volala ju.

Kata vyšla za ňou.

— Zuzka, sestrička, poraď mi, čo mám robiť, keď mi tak vraví, že ma veľmi chce. Čo mám urobiť, keď sa vrátim dnu?

— Vyzerá dobrý, statočný a je aj na oko čeľadník. Nefajčí a do krčmy nechodí, tak sa len vydaj zaňho. Tento je inakší ako ten, čo si ho zbehla.

Hneď zatým obidve vošli dnu a usmievali sa.

Keď Ondriš videl úsmev na tvári Katinej, pocítil veľkú radosť a spýtal sa už celkom slobodne:

— Ako ste ostali, či ste sa už poradili? Ako som ti už povedal, bude ti dobre, môžeš sa slobodne spýtať kohokoľvek, že kto som. A prosím ťa už tisíc ráz, aby si išla za mňa, lebo ťa priveľmi chcem. Nech je tak, ako som hovoril a daj mi ručník, dosť som ti už povedal.

Otec Katin, keď počul spomínať ručník, obrátil sa rýchlo k stene.

Ale Kata, akoby nezbadala, usmiala sa a išla ku skrini, vzala z nej ručník a podala mu ho. — Nech sa páči.

Ondriš potom vytiahol desaťkorunák a dal jej ho ako závdavok za ručník.

— No, chvalabohu, len že sa dobre zvŕšilo, — vzdychla si Suchárka a dodala: — veď som ja hneď vedela, že bude dobre.

Ešte niekoľko rečí prehovorila a potom pobrala sa domov. Ako vychádzala, tu niečo pod posteľou zašuchotalo.

— Čo je to? — zvolali.

— Ľa, ľa, veď je to náš Dunčo, — zasmial sa Ondriš a za ním všetci.

— Kde sa tu vzal? — a pohladkal ho. Dunčo krútil chvostom a od radosti zaskučal, keď jeho gazdiná Suchárka išla domov.

— Že sme ho nezbadali, keď prišiel, — smial sa Ondro — hľa, aj on bol na pytačkách.

Ondro sa tiež pobral domov. Kata ho až na ulicu vyprevadila. Pri dverciach zastali. Pristúpil k nej, objal ju okolo pása a zašepkal jej do ucha:

— Ach, či si ma len natrápila, či si mi to nemohla skôr povedať. — Chytil jej tvár. — Pozri na mňa. Veľmi, veľmi ťa chcem.

Nežný úsmev prelietol jej okolo úst a oči jej nabehli slzami.

Kata pozerala za ním, a keď už zmizol, zaspievala:

Hlas sa jej niesol po tichej, tmavej noci na široko a ďaleko.

— To Kata Kušniarová vyprevádza spevom svojho milého, — šepce si pred uličnými dvercami jedného domu zaľúbený párik. A Mara od zlosti, hanby a bôľu zarýva si tvár do vankúša a zmáča ho slzami.

* * *