ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každý sa ho bál, ešte i najväčší zurvalci ho obišli i na sto krokov. Okrem pitia bola jeho najväčšia pasia zapárať do každého a, ak len bolo možné, pobiť sa. A keď sa biť, nuž sa biť, isťu! Ale nie tak, ako to mládenci robia: mnoho vravia, málo spravia, ale tak, že ťa musia zatým lekári plátať a súdy súdiť.

Dnes už včasráno sedel v krčme s Holomčekom, ktorého tam našiel pálenku brať pre chlapov, lebo staval humno. Holomček bol chlap opatrný, nezveril takú vážnu, s veľkou zodpovednosťou spojenú prácu, ako je kupovanie pálenky pre tesárov, na iného. To musel sám urobiť, čo by sa mu ako nechcelo, lebo len on bol v dome znalcom.

Ani starého Kubasa, ani Holomčeka nebolo celkom nič do Heľových koní, a jednako sa tak povadili pre ne, len tak hučalo.

— Podsebného kúpil od Miša Túrňovho na veličianskom jarmoku a dal dve stovky zaň, ty chalan akýsi, ty! — reval Kubas.

— Bah…! Náručného, ty kopyto staré, ty! — vrieskal mu nazad Holomček, tiež chlap, ktorý sa neľakal svojej tône. — Veď som tam bol, ty hlucháň sprostý!

— Juj, ale to sa mne opovážiš takto nadávať, ale mne? Hneď ti tu črevá vypustím! — kričal Kubas a, trochu sa tackajúc, vstal z lavice a poberal sa ku Holomčekovi, ktorý tiež vyskočil a keď odhrnul opatrne svoju pálenku naprostred stola a vyložil zapekačku, popľul si dlane. — Len dotiaľ dýchaš, kým sa nepustím do teba.

Kubas, hoci starší a slabší, jednako sa nezľakol Holomčeka; jeho vrodená srditosť a podnapitosť ho hnala do bitky, hoci vedel, že podľahne. Myslel si, jednako ho zachytí, čo len raz, nech sa potom deje, čo chce. Pochytil svoju na stole ležiacu hrubú kvaku a zaťal ňou Holomčeka po hlave, že to prasklo, ani keby hrubý konár zlomil. Tomu nebolo viac treba: vykrútil mu palicu z ruky a mlátil ho ňou nemilosrdne, kde ho zachytil.

Žofa, krčmárka, vbehla na krik do krčmy a durila svojho muža, aby ich rozdvojil. Ale Mancel bol najľahostajnejší človek na svete, hovoril pomaličky, s priateľským úsmevom, ktorý mu bol ani vrytý do tváre. Teraz usporadoval tichučko fľaštičky vo svojej ohrade a ani sa veľmi neobzrel na dvoch korheľov.

— A veru, dcéra moja, dajže mi ty pokoj. Čo si navarili, to nech si zjedia. Mňa na tú hostinu nevolali. Ešte by sa i mne mohlo zomlieť. Nech sa cvičia, nech sa cvičia, keď sa im páči.

Žofe však nedalo, aby sa nezamiešala do bitky. Vyskočila z ohrady, trhala Holomčeka za široký rukáv a kričala:

— Sváko, dajteže mu pokoj, veď iba opletačky budete mať!

Holomček na ňu zakričal:

— Nabok, ty suka! — a kopol ju do ťažkej jančiarky obutou nohou.

Trafil ju do píšťaly a Žofa, zjajknúc, pustila rukáv a šúchala si nohu.

— No, vidíš, — tešil ju muž, — ako si chytro našla, čo si hľadala. Bolo ti to treba? Teraz ti už bude duša na mieste?

Pre túto reč Žofia nadávala mužovi, nie žeby sa bola do Holomčeka pustila. Vedela nadávať pekne, ale Mancel na jej reči ani uchom nekývol. — Len sa vyhovor, dcéra moja, bude ti ľahšie.

To bolo všetko, čo jej povedal.

Kým Žofa vrieskala, vyhodil Holomček Kubasa z krčmy. Vytisol ho ku dverám a posotil dolu schodíkmi, ktoré viedli na ulicu. Kubas následkom kopnutia vymeraného na patričné miesto, voľky-nevoľky zoskočil dolu schodmi a zvalil sa, aký bol dlhý, do riedkeho blata.

Holomček sa vrátil k stolu, vypil tú slzu pálenky, ktorú ešte mal v poháriku a nadával na premoženého nepriateľa.

— Veď je to len mandraga nepodarená; veď ti to nikomu na svete nedá pokoj. Celá dedina sa ho bojí, ale ja ho naučím!

Mancel, ktorý v tichosti plnil fľaštičky špiritusom, pomyslel si, že by veru bolo dobre i Holomčekovi trochu zakúriť, i riekol mu priateľsky:

— Toho ste veru poriadne doriadili. Ja šacujem aspoň na dva mesiace, čo za svoju prácu od súdu zliznete. No, ale to nič nerobí, aspoň si oddýchnete. A potom, aká je Kubas mršina, ten vás môže ešte i podpáliť. Čosi vám len vykáže na protiveň, to môžete byť istý.

Holomčeka Mancelova reč pichla do živého.

— Zabijem ho, nech sa opováži!

— A veru je to taký, však Žofa? — pokračoval Mancel. — To je človek ani vlk. Toho môžeš zabiť, nedbá, len keď ťa i on uhryzne. Veď viete, že už sedel v hárešte zo desať ráz.

Holomčekovi začalo byť nevoľno. Pohladil si hlavu, na ktorej mal hodnú opuchlinu.

— No, ale kto to kedy slýchal, človeka takto pokúšať? Ešte ma tá potvora ozaj do nešťastia môže doniesť. Bohdaj ho tam parom uchytil!

Skočil zo stolice, zaplatil, pochytil fľašu okovitky a utekal, ako keby mu ozaj už strecha horela.

Mancel šiel za ním a vyzeral na cestu, čo je s Kubasom. Kubas ležal v blate, tak, ako sa zavalil, keď ho vyhodil Holomček. Krčmár zišiel k nemu a drmal ho za rukáv:

— Sváko Kubas, nože sa hore na nohy! Neležte tu sťa zdochnutý pes!

— Nevládzem vstať. Polámal mi všetky kosti. Tu skapem. Nedbám, nech ho za to obesia.

Mancel sa pokúsil postaviť ho na nohy, ale Kubas sa tak opustil, že si nevedel s ním dať rady. I šiel po Žofu a spolu ho potom zaniesli za vráta a hodili na zem, že len tak heklo v ňom, a nechali ho tam ležať.

— Ešte by si ľudia mysleli, že sa to v krčme tak opil, — odôvodňoval Mancel svoje pokračovanie. — Tu sa môžete vystrieť, tu vám bude komótne a lahodne ani v sláve nebeskej, — riekol mu hlasom takým milým, ani matka najmilšiemu dieťaťu.

Ale Kubasovi boli i pri Mancelovom nahováraní kamene pritvrdé, nesladilo sa mu ležať na nich s otlačeným telom. Na ulici by bol zostal ležať, aby videli ľudia, aký je skaličený, ale za vrátami to nemalo zmysel. Ako odišiel Mancel so svojou krivkajúcou ženou, zozbieral sa po biede a, badkajúc a kadejako sa krčiac, vykrivkal zo dvora. Šeredne nadával na Holomčeka. Išiel domov, chytajúc sa plotov, z ktorých kde mohol vylamoval kusy lát alebo haluzí; stretol opusteného psa, ktorý sa smutne naňho díval; toho kopol, že zaskučal a odbehol, ani keby ho bol vystrelil.

Cestou pobadal, že slnce akosi strečkuje: raz pražilo, že išla na človeka až mdloba a zasa zmizlo za hustými oblakmi a nastal chlad a vietor podúval. Popri ňom hučal potok, naplnený snežnou vodou valiacou sa z vrchov. Rád by už bol býval doma, aby si mohol ľahnúť do záčina a vyspať opitosť a bolesti. Ale keď prišiel do dvora, počul zo stajne bučanie a nezvyčajný buchot. Zavolal na nevestu:

— Zuza, kdeže si v pekle, Zuza?!

Neozval sa mu nikto. Vrieskal a bohoval, a až na ten vresk prikvitol zo záhrady šesťročný vnuk Pavko, zafúľaný ako prasa, lebo staval kanál z blata vo vode zurčiacej dolu záhradou.

— Mater išla s volmi orať na záhumnie, — oznámil chlapec z hodnej vzdialenosti.

Bol to ešte malý človiečik, ale opatrný.

Kubas zaklial špatne, že netrčí doma. Musel sám vojsť do stajne pozrieť, čo sa tam robí. Videl, že jedna z dvoch kráv sa zaplietla do retiazky, na ktorú bola priviazaná k válovu. Odviazal ju a upravil reťaz. Zatým od jedu pochytil tiesk a pral ním zdivený dobytok. Pavko sa chvíľu díval, čo robí. Keď sa mu rozležalo v hlave, že bez príčiny trýzni statok, s plačom zakričal:

— Starý otec, čože sa šaliete? Nebite tie kravy!

— Ty papľuh, ty šteňa! Čože ešte i ty zapáraš do mňa! — i chcel chlapca ovaliť tieskom.

Chlapec však nečakal na úder, ale uhol za dvere a Kubas trepol drúkom o rám a zlomil ho, čo ho ešte väčšmi rozpaprčilo. Chcel chytiť chlapca, lenže ho chlapec nečakal, ale vybehol s krikom na ratu na ulicu.

Kubas vyšiel naprostred dvora a tam klial a nadával, ani diablom posadnutý. Zo susedných domov vše vykukla oblokom alebo spoza dverí zvedavá hlava, ale tá sa ihneď schovala, lebo sa so starým zbojníkom nikto nechcel púšťať do hádky alebo do bitky.

Keď sa do božej vôle naškriekal, odišiel krivkajúc do humna a, hodiac sa na slamu, zaspal. Ako človek nespravodlivý by nebol mal spať, ale jednako spal ani najspravodlivejší, lebo boh vie, ako má koho potrestať i tým, že mu polahodí. Niekedy tresce neskoršie, niekedy zasa ihneď. Tentoraz, tak sa zdá, bolo mu náhlo.

Aprílové slnce statočne rozpúšťalo sneh po kopci, pod ktorým stála Kubasovie chalupa a voda sa chytro ponáhľala dolu záhradkou a dvorom rovno do pivnice, kde boli v hŕbach zemiaky. Skúsenejší ľudia vravia, že je zemiakom nie na osoh, keď moknú v pivnici vo vode.

Pavko chvíľu pozeral, rozmýšľal sťa inžinier, ako voda steká, kde by nemala, a keď si urobil plán, začal ju odrážať. Ale jeho prostriedky boli nedostatočné na dielo, na ktoré sa podujal. Staval odraz z blata a ukladal ho po hrstiach na miesto popredku ustálené. Keď mu ho prudká voda brala, ako ho vložil, nevedel si inej rady, akože začal nariekať a biť vodu palicou. Dobrí susedia videli, čo sa robí, a smiali sa. Tak im dobre bolo, že starému lotrovi natečie vody na zemiaky! Hja, v krčme sedieť a popíjať si, to trafí každý. Ľahko mohli odraziť vodu, bolo treba len dosku postaviť pred pivničný vchod, ale nik by to nebol urobil za nič na svete. Len totka Kepštovie sa zmilovala nad plačúcim chlapcom, zavolala ho a dala mu kúsok poplana, aby sa utíšil. Takto múdro uspokojila svoje svedomie a mala i potešenie, že Kubasovi zamoknú zemiaky.

Kedy-netedy šiel popred dvor pán farár a zbadal, ako tečie voda do pivnice. Vošiel do dvora a obzrel sa po susedoch, či niekoho nevidí, kto by mohol pomáhať. Ani za dukát nebolo vidieť človeka, všetko sa pokrylo, ani sysle do dier. I vzal sám dosku z hnojničiaka a usiloval sa ňou odraziť vodu. Ale mu to akosi nešlo od ruky. Len Juro Habánov z dolného konca, keď išiel okolo, zazrel pána farára, i priskočil a položil dosku, ako bolo treba. Keď bol odraz hotový, vyšli po jednom i susedia a obzreli všetko, čo sa porobilo. S uspokojením sa presvedčili, že zemiaky boli celkom zaliate. Veď i ako by nie, keď celý potok tiekol na ne hodnú chvíľu.

— No, no; óvi, óvi, že to nepobadali, no, — vyhovárali sa pred pánom farárom, ktorý im veru vstupoval do poctivosti. — Veď, dajsamibože práce, doštičku preložiť! Akože by to neboli urobili! No, no…

Pán farár si pomyslel po latinsky: „Homo homini lupus“ (človek je človeku vlkom). Po latinsky preto, lebo sa mu to v tej reči zdala tuhšia pravda. Nato hodil rukou a odišiel, keď bol najprv ešte ľudí napomenul, aby aspoň teraz pomohli tým neborákom vodu z pivnice vyčrpkať.

Keď odišiel, ustálili sa susedia svorne na tom, že je pánu farárovi ľahko hovoriť a že pre Kubasa veru nikto nebude moknúť. Jednako, aby ukázali, že pána farárove slová sú nie hrachom, hádzaným o stenu, išli ku humnu, zobudili Kubasa a oznámili mu príjemnú novinu, že mu voda zatopila zemiaky. Ešte i tak dlho počkali, kým sa Kubas zozbieral a šiel pozrieť, čo sa vlastne stalo, lebo nechceli prísť o pôžitok počúvať ho, ako bude stobohovať na ľudí a na celý svet.

Keď Kubas zostal sám, tak zaťal holé ďasná, že mu brada vyskočila až po nos, lebo nemal ani jeden zub, všetky mu naraz vypršali sedemdesiateho ôsmeho roku v Bosnii následkom výbuchu granáta. Bol to chlap srdnatý i vtedy a dostal i akési vojenské vyznačenie, pre ktoré „ťahal“ mesačne od štátu 11 rimských striebra, čo bola veľká suma pre človeka, ktorý mal doma všetko, čo potreboval. Jedenásť rimských mesačne! I pomyslieť bolo mnoho! A Kubas nedal z tých peňazí nikomu ani fuka. Nie, ani zaboha! Bolo by sa mu zdalo, že si dal zdravý zub vytrhnúť, keby bol z tých peňazí, ktoré za svoje zuby dostal, niekomu čo i len poldeci pálenky kúpil. Statočne prepil sám každý mesiac všetky svoje groše, až na jedinú zlatovku, ktorú odložil do mechúra, čo mal skrytý parom ho vie, kde? Jeho nevesta, Zuza, sa ho dosť nahľadala, keď prišla na ňu tvŕdza, ale ho veru nenašla. Tieto rimštiaky si odkladal už od niekoľkých rokov na pohreb. Chcel mať taký, aby celú obec porazilo od závisti. Myslel si, môžu naši hromžiť, zazerať, ako chcú, ale pohreb jednako bude mať ani biskup. Taký ešte v dedine nebol. Traja kňazi v najkrajších pluviáloch ho budú vykrápať a štyria rechtori mu budú vyspevovať. Truhla bude z mesta, nezbúcha ju zo surových dosák dedinský mlynár, ako to urobil i pre Pavúka, najbohatšieho gazdu z dediny. Zo svojho pokladu, odloženého na tento cieľ, by nebol vydal niečo, už ozaj nie, ani keby remene z neho párali.

Ale teraz, keď videl pivnicu naplnenú vodou, ani myšlienka na pohreb ho netešila. Nadával na Zuzu, čo nesedí doma; ale akosi nie s veľkou chuťou, lebo cítil, že sa tá osoba nemôže roztrhať, keď on skoro nič nerobí. Orať by bolo či tak, či tak jeho povinnosťou. Sprvu myslel, keď zalialo pivnicu, nech si ju vyčrpká Zuza, ale mu chytro chľuplo do hlavy, že bez zemiakov nemôže byť ani on. Voľky-nevoľky stiahol obuv, vysúkal nohavice po kolená a hybaj s putňou do vody. A čo to toho vodiska bolo! Ani za tri dni ho nevyčrpká! Juj, ako by sa chytil do niekoho! A keby ho aspoň ten lotor nebol tak vymlátil! Veď všetko vŕzga v ňom, ako sa rušia. Jedinú radosť mu robilo, že mohol vše niekoho ofľusnúť, keď prechádzal popred ich dom. Do poludnia sa i tým tešil, že sa zastrájal na Zuzu. Myslel si: „Nadám jej, čo šla už záhumnicu orať. Kto to kedy slýchal?“ Ale tentoraz nemal z vadenia mnoho radosti, lebo keď Zuza prišla domov a videla, čo sa porobilo, bola zlá ani všetci čerti. Položila si ruky na bedrá a povedala mu razom svoju mienku:

— Počujete, ak budete do mňa zapárať, oparím vás v noci. Boh mi je svedok, že to urobím. Nedbám, nech sa potom robí, čo chce!

K tomuto výroku pridala i odôvodnenia, čo pozostávali z opisu jeho „kaľakteru“.

Videl, že má dnes zlý deň, keď ani so Zuzou nepochodil. Obrátil sa rozľútene a vylieval vodu z pivnice ďalej.

Prechladil sa a večer mu preskakoval hlas ani mastné koleso na voze, a na druhý deň zachrípol, že len tak sipel. Podvečer ho malo zadusiť, bol by mu dušu vlasom zapchal, obelasel ani tlačenica. Zuza ho parila a obložila mu hrdlo horúcou kašou; malo ho poraziť, ale ho nepopustilo. Na druhý deň mu bolo tak zle, že bol blízko smrti a ani pomyslenie na skorý parádny pohreb mu nemohlo urobiť radosť.

Zuza si myslela: „Zle s mrchou, horšie bez nej,“ preto ho nahovárala, aby si poslal po doktora, veď ho má čím zaplatiť. O tom Kubas nechcel ani počuť, lebo si myslel, že ak má už raz umrieť, že mu doktor nepomôže; ten by urobil len hodnú dieru v jeho mechúre.

— Proti smrti niet lekára. Ak mi je súdené skapať, skapem. Za moje peniaze nebude si ani jeden z tých vydriduchov brucho pásť.

— Keď nechcete, nechcete.

Zuza mykla plecom a vyšla zasa s volmi do poľa a nechala tesťa na opateru malého Pavka, ktorá nebola prvotriedna, už ani preto nie, lebo starý Kubas stále stonal: — Mriem, skapem, zdochnem, — a šeredne klial, hoci chripľavým hlasom. A toho sa Pavko bál. Ukrutne sa bál vkročiť do izby, a už vyfrkol do dvora, kde ho čakali kamaráti, ktorým rozprával, že starému otcovi stojí smrť s kosou pri hlave a že sa jej z úst svieti, akoby jej v nich sviečka horela. Kraťoši potom pozerali oblokmi i spoza dverí na tú smrť, a veru ktorýsi i zazrel, že mala na hlave starú baranicu a odetú potrhanú halenu. V takomto úbore ju ešte ani jeden maliar neodmaľoval, bolo by to niečo nové.

Čeliadka si práve v pitvore šepkala, keď Kubas začal volať:

— Pavo, Pavo, poďže sem!

Pavkovi sa nechcelo, ale kamaráti ho nasilu vtisli dnu. Zastal pri dverách.

— Čo chcete, starý otec? — spýtal sa, prichystaný na útek.

— Podaj mi trochu mlieka.

Pavko vedel, že je mlieko na polici, ale hrnce boli veľké a polica bola tak vysoko na stene, že musel si stať na lavicu, a i to na prsty, keď ho chcel dočiahnuť. I privliekol lavicu a stal si na ňu, a veru len po biede dočiahol hrniec. Volal Jurka Kepštu, ktorý bol väčší a mocnejší, aby sňal hrniec. Ale Jurko len plecom mykol, že on nejde. Či chcel, či nechcel, musel sám skladať nádobu. Nechytil ju dobre a bola i priťažká, a tak bol prirodzený následok jeho námahy, že mu spadla na hlavu a chlapec sa prevrhol i s lavicou i s hrncom na zem, zaliaty mliekom a krvou, lebo mu hrniec prebil kožu na hlave. Kubas prestal chvíľu stonať, že skape, a nadával chlapcovi do lotrov a faganov a hrozil mu, že keď vstane, zoderie z neho deviatu kožku, lebo že vraj mlieko naschvál vylial.

Chlapci zabudli na strach, vbehli do izby, zozbierali Pavka a vliekli ho do Kepštov, kde revúcemu Pavkovi Kepštová priviazala handričkou fukalo na ranu, aby zastavila krv.

— Starý otec vedel, že som malý a kázal mi sňať hrniec, — reval Pavko a utieral si opakom ruky oči a nos. — A teraz ma ešte vymláti za to, že som spadol!

— No, len neplač, veď ti on neurobí nič, keď beztoho umrie, — tešila ho Kepštová.

— Ten vám neumrie. Mater povedala, že takých laganov ani čert nevezme. A keď vstane, ma vymláti! — žalostil Pavko ďalej.

Kepštová naliala do hrnčeka mlieka a núkala ho Pavkovi.

— Choďže ty, chlapče, s tým mliekom k nemu. Možno, že sa uspokojí a že ti neublíži, keď i vstane, ak nebodaj vstane.

— Ja nejdem, ja sa ho bojím, — vzpieral sa chlapec.

Ale Kepštová ho jednako vypoďkala i šiel aj s ostatnými chlapcami, ktorí boli zvedaví, ako sa skončí boj medzi Pavkom a Kubasom. Jedni ho strašili a iní mu dávali dobré rady, čo má robiť, keby ho chcel ubiť. Pravda, rady neboli nič hodné už i preto, lebo ani jedna sa nedala vykonať.

Nuž, ale nič sa nestalo. Pavko opatrne podal hrnček Kubasovi, ktorý mlieko bez slova vypil. Na chvíľku utíchol, ale zasa len začal stonať, že skape a zdochne.

Kepštová poradila chlapcom, aby zavolali pána farára k chorému, čo i vykonali. Pán farár prišiel pozrieť, čo je s Kubasom. Videl, že je s ním zle-nedobre, i odporúčal mu čo najdôraznejšie, aby si poslal po lekára, lebo vraj i lekár pomôže, „keď je taká vôľa božia“. Veď vraj niekedy i motyka vystrelí.

Kubas na dohovárania pána farára začal váhať, ale keď si pomyslel, čo by stál voz, lekár a liek, zaťal sa a povedal:

— Nie, nechcem ho ani vidieť. Všetci, pri ktorých bol doktor, umreli. Umrel Balčík, Brna, Pavúk. Ak mám skapať, skapem i bez neho.

Pán farár mu vykladal, koľkým lekári pomohli, na čo Kubas odvetil, že tí by sa boli i bez nich vyliečili. Kto mal umrieť, umrel tak či tak. Keď videl pán farár, že sú jeho reči daromné, odporúčal mu, aby sa dal zaopatriť, že ho to nič nebude stáť, a že sa mu veru zíde, keď sa s pánombohom vymerí. Má vraj za čo.

— To nedbám, — povedal Kubas, mysliac si, že keď za to nebude nič platiť, nech má farár radosť. — Ale ešte nie. Ešte mi je nie tak náhlo; počkajte do večera, čo sa bude so mnou robiť.

Farár pristal na to a odišiel, ale krútil hlavou.

Keď večer prišla Zuza, našla tesťa s holengajúcimi nohami sedieť na posteli. Vraj nič mu nepomohlo, len to mlieko, čo mu Pavo doniesol. Keď ho vypil, ani keby bol ramár z rúry vytiahol, tak mu pustilo v gágore.

Pavko jednako zasa začal revať, keď prišla mater. Reval z opatrnosti, aby ho nevyprala, že zabil hrniec. Nuž nestalo sa mu nič, lebo ukonaná mať bola rada, keď mala pokoj.

Na veľké poľutovanie obce Kubasa diabli tentoraz ešte nevzali. A veru nejeden občan i oferu sľuboval sv. Antonkovi, ak ho pojme. Ale zdá sa, že sv. Anton nemá s diablami nijaký styk a Kubas ešte zostal. A čo ako, bola to škoda: boli by sa striasli zbitníka a boli by videli i pekný pohreb.

Kubas ďalej budil závisť spoluobčanov, a to ešte väčšiu ako predtým, lebo mu penziu povýšili o tri rimské striebra, čo každému rozprával, kto ho chcel počúvať, už i preto, aby sa jedoval. Pravda, že ľudia kliali i na kráľa i na takú krajinu, ktorá takých darebákov podporuje z mozoľných groší statočných ľudí.

Leto bolo mokré, dažde zdvojnásobili roboty na poli a pri všetkom drhnutí zvážali domov len porastené a stuchnuté obilie. Prorokovali hlad a biedu. Ešte kto mal pomoc, ten si čosi zachránil, ale ako Zuza, tá sa veru i naplakala. Robotiska bolo, a tesť ju iba jedoval. Keď i vyšiel do poľa, nebolo v tom vďaky, lebo bol opitý a najviac len chrápal pod kopami, alebo v garáde pod stromom. A keby bolo bývalo groša najať ľudí, ale zo starého si nedostal grajciara ani prešom. Vadiť sa, nadávať, to vedel od rána do noci, ale pomoci si sa od neho nedožil. Všetci ľudia len odpľúvali, keď o ňom hovorili: A keby aspoň bol dal svetu pokoj, ale ani to nie.

Prišla jeseň a deti a čo hlúpejší chlapi a ženy pozdraveli z červienky, keď už nebolo nezrelé ovocie (múdrejší ho nejedli). Ale zasa prišli zimy a s nimi iné choroby. Deti odŕhali a rodičia kliali, keď nemohli v noci pre faganov spať. Prišli i ťažšie choroby. Tu, hľa, i Jurko od Kepštov dostal záškrt a bolo už s ním veľmi kadejako, len doktor ho zaštepil, a tak mu choroba akosi prešla. Pravda, keď sa vyliečil, otec ho mrzko vymlátil, že nedal na seba pozor, lebo ho liečenie stálo do sto zlatých.

Sto rimských! Ani je ich nie hoden. Toľké peniaze! Veď za to mohol kúpiť kravu, a dobrú. Juj, keď na to pomyslel, bol by ho v zuboch roztrhal! Dlho trvalo, kým Kepšta prestal zazerať a bohovať na chlapca, keď ho videl. Darmo sa Jurko oháňal, že sa ani neprestydol, ani nijakých „hubiek“ nenajedol. Podľa Zuzinej mienky ho pánboh pokáral, lebo nechcel hrniec sňať z police. Nuž ktože ho tam vie, kto mal pravdu?

Jedného dňa prišiel Pavko pred časom zo školy. Bol celkom premenený a bolo mu ukrutne zle: vracal, triasol sa, hlava ho bolela a žaloval sa, že ho v hrdle driape. Starý otec sa neobzrel oň, ale mater ho už len položila do svojej postele a ukryla ťažkou perinou, že sa mu kačka parila od znoja. Uloženie chlapca do svojej postele pokladala za prvotriedny liek, ktorý vždy pomohol. „Vyspí sa do rána, vypotí sa a prejde mu to,“ myslela si. Ale tentoraz neprešlo. Naopak, bolo mu omnoho horšie: začal chripieť, hrdlo mu napuchlo, spadli mu, vraj, mandle. Kepštová prišla naňho pozrieť, ako aj iné susedky, keď nebolo Kubasa doma. Všetky sa pridali k mienke Kepštovej, že veru i Pavko má záškrt, tak ako ho mal Jurko. Tu neostáva nič iné, ako poslať po doktora, aby ho zaštepil.

— Ale kdeže ja, úbohá stvora, vezmem toľké peniaze, — žalostila Zuza, — veď skoro ani grajciara nemám.

— Možno, že mu i od domácich liekov prejde, — mienili ženy, keď to počuli, a radila každá, čo vedela, radšej, ako by boli vyrukovali s grošmi, lebo boli medzi nimi i také, ktoré by to boli mohli urobiť.

Chudák Pavko s ustrašene vygúlenými očami hľadel na totky a s ťažkým namáhaním chytal povetrie.

— Nič mi nie je, — šepkal, — len tu v hrdle ma stíska.

Starý otec prišiel v ten čas čosi včašie z krčmy a Zuze sa tak videlo, že nebol ani taký opitý. Zapálil si zapekačku, a hoci dym chlapca škrtil, pukal si, sediac na lavici. Zuza sa vše naňho obzrela. Čože ten človek zmýšľa, že už doma sedí. A mohol s tým fajčiskom radšej tam zostať, kde bol!

— Zuza, nuž zle je s tým chlapcom? — povedal Kubas kedy-netedy.

— Nuž veď vidíte, čo je s ním. Čím ďalej mu je horšie, toho veru zadusí. — I utrela si zásterou oči a nos. — Keby bolo za čo po doktora poslať. Ale, kdeže ja vezmem ten márny groš? Chcela som požičať, ale každé sa vyhovára, že nemá a nemá.

— Predaj si kravu, — radil tesť.

— A keď predám kravu, čože si počnem? Môžeme hladom pokapať. Vy byste mi mohli požičať, viete, že vám statočne vrátim. Jednako je škoda už odchovaného chlapca.

Kubas vyňal zapekačku z úst a odpľul:

— Nedám.

O chvíľku zasa riekol:

— Nedám ani bohovi, — a vyšiel von. — Nech skape.

Postál predo dvermi vo dvore. Čosi ho stále pokúšalo, aby nedal tomu chlapcovi umrieť. Miatli sa mu hlavou obrazy, aké mal vše z dieťaťa potešenie, keď mu dal fajku do úst a ono sa dymom dusilo, alebo keď ho odel do svojho kožucha, ktorý sa mu po zemi vláčil.

Ale zasa si len odpľul a sotil baranicu do tyla: „Nedám.“ Zobral sa a vošiel do stajne, na ktorej dobre dvere za sebou zavrel. Obzrel sa, či je ozaj sám, a zatým išiel do kúta a, stanúc si na stolicu, vyňal spoza hrady z hlbokej diery — až po lakeť mu vošla do nej ruka — hodný a ťažký mechúr. Išiel s ním ku oblôčiku, od prachu celkom slepému, a čítal rimštiaky najprv do dlane a zatým ich kládol na obločnú dosku. Načítal ich vyše päťsto. „To by malo byť dosť na pohreb,“ pomyslel si a vsypal groše z obloka naspäť do mechúra a vložil ho zasa ta, kde bol. Pokročil zo stajne a rozväzoval motúz na dverách, ktorými ich bol priviazal o klinec, aby ho niekto neprekvapil pri jeho robote. Akosi sa zle rozväzoval ten motúz, a či prsty nezručne a nevoľno pracovali. Parom ho tam vie. Medzi tou robotou mu prišlo na um, ako mu to chlapčisko donieslo mlieka. A čo kto povie, len to mlieko mu pomohlo! Udrelo mu do hlavy, že keby tak ochorel, mohol by zdochnúť ako pes, nemal by mu kto ani vody podať, ak toho chlapca nebude. Zuza, tá len stále sliedi. „Hm. Veď uvidím, ako bude. Už len vezmem ktorúsi tú zlatku. Azda to ani nebude toľko stáť. Možno, že Juráš lacnejšie pôjde na jednom koni po toho doktora. A i s tým sa zjednám. Možno, že ešte požijem rok-dva a nahradím, čo som vybral.“

Kubas ľutoval dieťa, ale sa hanbil sám pred sebou za tento nezvyčajný pocit a takýmto spôsobom si vyhováral, že je nie starou babou, ako si myslel. Nevoľno, ani keby ho niečo tislo, išiel naspäť a vytiahol zasa mechúr. Vyňal z neho rovných sto rimských a zaviazal ho. Ale ešte si vec raz rozmyslel a vložil najprv desať a potom ešte päť rimských naspäť.

„Nedám viac. Ak ho za to nevylieči, nech všetko parom uchytí. Nedám viac, čo sa bude čo robiť!“ Vložil peniaze do rázporku, upratal mechúr a vyšiel na dvor.

Možno, že sa v celom živote necítil tak čudne ako teraz. Sám pred sebou sa hanbil. Aby on, Ondro Kubas, vydal toľké peniaze, čo si od úst odtrhol, pre takého fagana. Keď sám skapíňal, nevedel si ich odtrhnúť od srdca, a teraz ich má nemilobohu vyhodiť pre iného.

— Nedám, bohuprisám, nie! — zahundral i vracal sa do stajne.

Veru len na máčnom máčku obstálo, že Kubas pre parádny pohreb nenechal vnúča zahynúť.

Ale nohy mu boli jednako akési ťažké, keď sa šmotlal do stajne, a vtom vyšla Zuza na dvor. Zasa plakala.

— Že sa to tie baby vždy smoklia, — jedoval sa Kubas.

— Počujete, ňaňo, choďteže po farára, nech sa aspoň príde nad ním pomodliť, aby mu pánboh skorej pomohol. Nemôžem sa už dívať na jeho trápenie, — poprosila ho Zuza pokorne.

— Nejdem. Pošli si koho chceš, ja ti poňho nepôjdem, — odpovedal jej surovo, ale keď sa obrátil od stajne, vyšiel na ulicu.

— Keď je už tak zle, tak len pôjdem po toho doktora.

I vykračoval ku Jurášovi bývajúcemu obďaleč.

Juráš sa dal chytro nahovoriť, že pôjde do mesta po doktora; pilnej práce nemal, a ktorási tá zlatka sa v dome vždy zíde. Urobil si voz, zapriahol koňa a čosi-kamsi vyhrmel i s Kubasom po skalnatom dvore na ulicu. Kubas Zuze nehlesol, že ide po lekára. Hanbil sa jej to povedať, lebo pokladal celé svoje konanie za mrzkú slabosť.

Juráš ho bokom obzrel, či to ozaj starý Kubas ide po doktora ku vnukovi.

— Nuž to len jednako idete po toho doktora? — krútil nedôverčivo hlavou.

— Idem, čo by to parom uchytil! — zahundral starý. Dlhým rečiam krátky rozum: doktor prišiel a zaštepil chlapca, pričom robil takú múdru tvár a trúsil také rozumy, akoby prinajmenej on bol vynašiel medicínu. Ale mohol sa nadrapovať ako chcel. Kubas mu jednako hodne odtiahol z jeho mzdy. Takým spôsobom mu ešte i z tých peňazí, ktoré vyňal z mechúra, dosť hodne zvýšilo. Pravda, tie už naspäť nevracal. Pokladal ich za zvláštne vyrobené groše, ktoré môže prepiť. Nuž ale, čo je pravda, to je pravda, i Pavkovi kúpil z nich až tri cukrové píšťalky po grajciari.

Pavko sa dosť chytro vystrábil.

Starý Kubas ho neprenasledoval pre chorobu ako to bol urobil Kepšta s Jurkom. Ale jednako sa netešil, keď ho niekto pochválil, že zachránil dieťaťu život. Nadal mu, že robí iba posmech z človeka.

Zatým požil ešte niekoľko rokov a naodkladal tých rimštiakov, takže to už stačilo i na piatich farárov a šiestich rechtorov.

Ale ho jednako len pán dedinský farár sám pochoval a len jeden rechtor vyspevoval za ním i to dosť omrzene. Truhlu mu len mlynár Mišačka zbúchal, veru z dosť zadných dosiek. I kar bol len taký chudopaholský. Veru taký. Zuze naskrze nestačilo na zbytočné výdavky. Pánboh Kubasovi prelial olovo: porazilo ho v krčme, takže nevedel ani poriadky porobiť, ani povedať, kde má peniaze schované. Darmo poprehadzovala Zuza každú slamku v dome, groší raz nebolo. Vedela, že má peniaze, veď sa dosť naspomínal svojho pohrebu, ale kde nič, tu nič.

Iba rok po prevrate doniesol jej muž Števo vyše tritisíc dolárov so sebou z Ameriky. Myslela už, že zhynul, čo nedal o sebe zvesti, a tu ti naraz prikvitol. Očiam neverila, keď ho po príchode z poľa našla vo dvore!

Tritisíc dolárov bola ukrutná hŕba našich peňazí! Keď sa rozhľadel Števo po gazdovstve, bola prvá vec, že dal pováľať otrhanú stajňu a vystaviť novú, kamennú. A vtedy vyletel z bútľavého trámu mechúr s rimštiakmi.

I Zuza i Števo len ta zboku hľadeli na hodnú kôpku strieborniakov:

— Dajsamibože, jest to peňazí!

Ale keby sa boli zišli ako med, nebolo ich.

Divné má cesty pánboh. Ktože sa v nich vyzná?