Zlatý fond > Diela > Pokuta za hriech


E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Pokuta za hriech

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov


 

Pokuta za hriech

Je krásny deň. Keby už napozajtre nezvestovali deti a Cigáni pod osvetlenými oblokmi domov, že sa Spasiteľ sveta narodil, nuž by si človek myslel, že je nie deň v predvečer Vianoc, ale jeden z tých milých dní babieho leta. Takéto dni, áno počasie trvajúce až do Nového roku, nie je zriedkavé na žírnych rovinách požehnanej Dolnej Báčky. Aj teraz nebo bolo ani sklo jasné. Fruška gora, pohorie to, neďaleko Sriemu, príjemne sa vlnila, vše nižšie a nižšie sa skláňala, aby zanikla v ďalekej rovine.

Z druhej strany, kde len oko zasiahne, rozprestiera sa ani dlaň rovina, posiata už zelenou oziminou. Zelené lány pretrhnuté sú širokými tablami teraz zúhorenej zeme. Do tejto budú sadiť na jar kukuricu. Kde-tu zabelie sa kostol. Hľa, sprava počuť tiahly spev oráča. Koníky mu bystro stúpajú, aby vyorali ani šnúru rovnú brázdu. Ináč pokoj panuje v prírode, len niekedy je pretrhrnutý hrkotom voza, alebo kvákaním vrán.

V takýto deň putoval zo Sriemu Ďuro Pavnica po širokej, z oboch strán morušami vysadenej ceste. Bol už dobrý štyridsiatnik. Klobúk mu bol pošinutý do tyla. Na pleci mal pohodenú už hodne obšúchanú širicu. Na ľavom boku visela mu od prázdnoty spľasnutá kapseľa, nad ňou kolembala sa na motúze prehodená veľká píla, ktorej zuby boli do žliabku lieskového prúta vnorené. Na pravom ramene mal zakvačenú sekeru, ktorej hrabové porisko pohybovalo sa z boka na bok podľa kroku majiteľovho.

Ako vidíme, Ďuro Pavnica je drevorubač, a to zo Slivnice. Jej obyvatelia sú chýrni drevorubači a v zime zájdu ďaleko do Chorvátska, áno, až do Bosny, aby tam vytínali les, určený či na ohrev, a či na chýrečné sudové dúhy.

Pavnica teraz samotný ponáhľa sa, ako totiž môže, lebo mu je krok nie istý. Často sa potočí, a to nie tak od ustatosti, ako od užitého nápoja.

Nuž ale ťažko si to aj ináč myslieť. V Srieme, tam v Iloku, vypil si dobrej rakije (slivovice); zatým zajedol si kúsok slaniny, jednu cibuľu k tomu aj okruštek chleba, čo mu ešte žena bola poslala. Kým sa preplavil cez Dunaj do Palánky, veru za ten čas hodná chvíľa prešla. Cibuľa a slanina smädí, nuž kdeže by mohol starého, dávno známeho krčmára obísť. I zašiel k nemu, vypil si pollitrík a pohol sa ďalej. Potom v najbližšej dedine, zase v druhej, všade má známych a všade dobrý nápoj točia, tak čo len po dva deci, už sa pozná na človeku. K tomu ešte zakaždým si pomyslel, keď prišiel k nejakej krčme, aby sa sám pred sebou ospravedlnil: „Nuž a čo? Veď môžem! Či všetko prepijem? Hľa, pekných pár korún mám v mešteku, a čo strovím tú korunku, lebo dve, to aj zaslúžim, dosť som sa narobil, aj nazimil.“ A tak, keď si uspokojil svedomie, spokojne hasil smäd a ani nezbadal, len keď už bol, ako sa hovorí, hodne dotrundžený. Medzitým, ale nezabudol deťom kúpiť promincle a žene kilo orechov, aby bolo v dome čo rozbíjať na Kračún.

Už sa biela veža slivnická dávno Pavnicovi ukázala, ba čo viac, zdalo sa, že sa pri každom kroku uhýna a kýva, akoby ho pozdravovala. Keď ju zazrel, usmial sa, podvihol klobúk a pozdravil ju.

„Tu je už, chvalabohu, dávno Slivnica,“ zvolal veselo a potom doložil: „Hej, predsa nikde na tom šírom svete nie je tak dobre ako v Slivnici!“ a popchol strmšie kroky.

Ovzdušie netrvalo zadlho. Nohy ho nechceli niesť a hlava mu tiež ako cent ťažká sedela na väzoch. Na oči mu išli driemoty. Zdalo sa mu, že každý krík vábi ho k sebe, aby si šiel podeň oddýchnuť.

„Nie,“ zvolal odhodlane, „a ešte raz nie. Nepôjdem, hoci som aj ustatý. Už sa len dákosi dovlečiem domov. Do paroma, už som mnoho ráz aj po horšej ceste išiel a s väčšou ťarchou, akže by bol tak vystál, to sa mi ma môj hriešnu dušu nestalo!“

„Ej, už je len tým ženám dobre! Sedia si pod pecou a chrbát si hrejú od rána do večera… A čože robia? Len čo s tým kolovrátkom vrždia. Ale my, čo sa musíme nalopotiť. Ozaj, čo len tá moja Zuza robí? Či ma čaká, a či nie? Keby len nebola taká spurná. Ale ona? Keď sa človeku niekedy pridá, že viac naberie… ako teraz. Čo teraz? To ni je pravda, že by som sa bol opil! Čože som aj? Čo len trochu cestou, či je to voľačo? Ej, starneme Ondriš, starneme, už ťa ani nohy nevládzu, ani hlava už nevydrží. Len tá Zuza! Ako ma len privíta? Ja sa jej zavďačím… Keby len taký hurt nenarobila za každú maličkosť, čo sa hneď susedia zbehnú.“

Asi v tomto zmysle zhováral sa sám so sebou a hrdinsky kráčal k domovu. Už prišiel do dediny. Zďaleka zazrel i kmotru Šulíčku ako niesla v kante vodu z pitnice. Už sa ho aj Martin Brkoš stačil, idúcky z vyhne, opýtať, že ako sa mu vodilo, a on zase, čo je nového v dedine.

Keď sa priblížil k svojej chalupe, videl uličné dvere otvorené. Na dvore bolo ticho, len čo kohút medzi sliepkami hrabal ma smetisku a mačka mu prišla miačkajúci oproti. Zložil sekeru a pílu pod stenu a vstúpil dnu. Pitvor bol prázdny, taktiež aj izba.

„Čože je to?“ myslí si, „ani detí, ani ženy niet doma, a všetko je pootvárané!“ zhodil širieň, kapseľu s orechmi zakvačil na klin k dverom, sám sa ale vyvalil na lavicu. Dobre mu bolo okolo srdca pri pocite, že je už doma. Izba bola čistá, vyriadená; všetko ani sklo. Dvor bol tiež taký. Videl, že gazdiná v poriadku držala domácnosť.

„Hm, kde len môže byť za toľko,“ šomre si. „Predsa je to nie v poriadku nechať dom len tak.“ Medzitým obzerá sa dookola. Zrazu vidí na polici litrovku a v nej nejakú tekutinu, žltkavú, čistú a priezračnú; leskla sa ani zlato.

„Hľaďže ti ju! To je hotová paráda! Keď som nie doma, čo si ona nedonesie! Maj sa potom dobre, človeče hriešny, keď žena nesie za chrbtom. A vraj nechce! Vždy odtíska, keď ju niekto ponúkne. A tu! Ozaj, aké je to víno? Dochodí ho ochutnať.“

Horko-ťažko sa zodvihol, vzal sklenicu z police, pozrel na ňu proti svetlu. „Len sa ma opováž ešte hrešiť, veď ja ti vyčítam,“ zašomral a priložil ju k ústam. Potiahol z nej poriadne dva glgy.

Len čo sa napil, už štrkli uličné dverce. Strhol sa, položil sklenicu na oblok a utrel si rukávom ústa; boli mu mastné. Odpľul si. Len čo si sadol na lavicu, tu žena i s deťmi vstúpila dnu.

— A už ste prišli? — privítala ho.

— A ver’, a ty nie si doma. Všetko si nechala dokorán otvorené. — Bol rád, že jej mohol niečo vyčítať.

— Veď som len pred chvíľkou odbehla do susedov a tam len čo som niekoľko rečí povedala, — a tu vy!

— Bola to za chvíľka, mohli nás za tú chvíľku aj hvízdajúcky — a zaštikútkal. Dáko ho začala mdloba obchádzať.

— Ale čoby, nebývame hádam medzi zlodejmi. A čo len za minútku. Ale mne sa zdá, že ste sa vy poriadne ochľastali.

— Daj mi pokoj, Zuza! — a zase si odpľul.

Najmladšie z detí priplichtilo sa k nemu a začalo sa mu driapať na koleno.

— Čo ste mi doniesli?

— Čakaj trochu, — a vyťahoval s patrnou námahou z vačku v papieriku zaobalené promincle.

— Tu máš, Zuzka moja, — oddelil malej, — a ty Ondriš tiež — podával zbytok väčšiemu chlapcovi.

Medzitým dozvedel sa vyšný aj nižný sused o príchode Pavnicovom. Prišli ho teda vidieť a spýtať sa ho, že ako sa mu vodilo.

— A ostatní kedyže prídu? — spytuje sa ho jeden zo susedov.

— Neprídu len zajtra pred obedom. — Ťhú. — odpľul zase, — dákosi mi je nie najlepšie!

— Ako vám môže byť dobre, keď vždy preberiete, — podotkla Zuza.

— Ale nieže nie, to je nie od toho. Ale, — vtom sa zasekol. Nechcel pred susedmi potvárať si ženu. — Tak ver’, kamarátov len dnes popoludní vyplácali. Mňa vyplatili s Lišovanmi. Pomyslel som si, čo budem tam do zajtra, tak som sa… — Tu zrazu vyskočí, akoby ho bol niekto podstrelil a skríkol zostrašene:

— Čo je to?! V hlave nečujem a od spodku vlhnem! — a utekal von, čo mu len para stačila.

Žena naľakaná pozerala, čo sa to stalo s jej mužom. Nevedela, čo si má pomyslieť. Susedia tiež zdúpneli. Už chceli za ním utekať, keď ich zavial teplý vetrík, od ktorého si každý nos zapchával a tratili sa pomaly domov. Idúcky dusili v sebe smiech, ktorý len-len že nevybuchol z nich celou silou.

„Čo sa stalo?“ — myslí si Zuza, keď tu zazrela sklenicu na obloku. Vzala ju. „Kde sa tu vzala?“ šomrala si pod nos, „veď bola na polici. A ho je aj menej. Kde sa mohol podieť? A snáď len nie on?“ — svitlo jej v hlave a pri tejto myšlienke začala sa smiať, až jej oči nabehli slzami.

„No ten si dal,“ zvolala a za boky sa chytala. Veď ten nešťastník vypil takmer tretinu zo stolového oleja, čo som si k pôstnym dňom prihotovila. „Ha, ha, ha!“ smiala sa, až sa zachodila a odložila sklenicu na jej bývalé miesto.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.