ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozprávajú každému. Známemu i neznámemu. Prihovárajú sa ochotne, bez vyzvania a zrozumiteľnou rečou. Aj jemu teraz. Zbystruje sluch a priliepa oči na biele steny skalísk. Zvuky sú sprvu nejasné, no čoskoro sa zaostrujú a môže z nich vybadať mrvenie štrku pod ráfmi ťažkých vozových kolies a dupot konských kopýt. Blíži sa voz. Tento nečakaný objav ho prekvapuje a tiež i ľaká, lebo predvída stretnutie s akýmsi známym, a s tým nerátal. Známy človek so známou tvárou, so známymi pohybmi, so všetkým, všetkým známym. Zdá sa mu to nezvyklé a neuveriteľné. Prestal dávno, veľmi dávno na to myslieť, lebo dosiaľ sa stretával len s chladnou nevľúdnosťou neznámych pohľadov. Pre neho teplá kúpeľ známej tváre dávno zamrzla. Ba či bola dakedy. Nevie. A tu hľa: Ktosi uteká za ním, pretepľuje prítomnosť radostným vzhliadaním, čaká na priateľské slovo, odvolávajúc sa na dávnu známosť. Kto to len môže byť? Poberá sa vláčnejším krokom ďalej a otvára zvedavo zmachnateným prachom zabudnutia zasadnutú minulosť, vyťahuje z nej mŕtvolné tváre v tom poradí, ako sa kedysi s nimi stretával, dvíha si ich pred zunované oči a hľadí, skúma, háda. Všetky sú staré, ošúchané, vyblednuté a rozpité v opustenom čase. Žiadna nevie oživiť svoju meravosť horúcejšou zorou. Hľadia ticho, strnulo a chladno, vtesávajú sa do hlbokého mlčania ani tajomné sfingy. Bolo by ich treba zdĺhavejšie a pozornejšie renovovať, lež on to nemôže, nemá na to síl a trpezlivosti. Považuje to tiež za bezvýsledné, lebo dobre vie, že ak by to chcel s úspechom previesť, musel by sa skôr sám podrobiť nebezpečnej a dlhej operácii. No a suma tohto zákroku presahovala by vysoko nad hodnotu jeho života. Preto vzdáva sa rýchlo námahy.

Voz ho dobieha. Môže už celkom zreteľne rozoznať zvonenie reťazí.

Niekedy mu na uši zalieha i hlasné hijókanie gazdu. Musí už byť starší, lebo hlas má chripľavý. Ba či pozná Paľa Klieštika, vracajúceho sa po dvanástich rokoch z Ameriky. Naozaj, či pozná? Táto myšlienka prudko naň dolieha a nevie sa jej ubrániť, nevie ju zaprieť, lebo tu sa jedná o neho, o Paľa Klieštika. Má dokázať, že Paľo Klieštik má ruky, nohy, vie sa ešte hýbať, vie vidieť i rozpoznávať, má na tvári záujem, smiech, radosť i smútok, má hlas, čo aj prislabý, sipľavý, prischýnajúci, ale predsa hlas. Má dokázať, že Paľo Klieštik nehnije medzi mŕtvymi. Táto potreba rastie v ňom, lebo ľaká sa veľmi možnosti, že je len duchom, bez kostí, bez mäsa, že ide ľudí strašiť do rodnej dediny. Musí sa rýchlo presvedčiť o svojom jestvovaní. Na to už nestačí sám, na to už potrebuje i toho na voze. Vyčkáva ho. A kone akoby vybadali jeho myšlienky, ponáhľajú sa, dobehujú ho rýchle a ustávajú v cvale vedľa neho. Paľo Klieštik vykerúva sa im úctivo na kraj cesty a zbiera odvahu na príhovor. Mal by sa teraz pozrieť hore. Áno, aj pozdraviť by sa mal. Patrilo by sa, veď ináč nedôjde k ničomu. Vie o tom, lenže žily na krku mu drevenejú, hlava oťažieva centom, chrbát sa zmrašťuje a zakrúca ako suchá kôrka, oči zastiera mu pálčivá záplava sĺz a darmo hľadá pod jazykom hlas. Zahlušuje celkom svoj prejav, láme sa v poly akoby klesal do blata, nad ktorým práve rozmeral neistý krok. Neurobí nič, celkom nič, vie to už iste, ale nevzdáva sa nádeje, lebo ten na voze zabodáva do neho svoj pátravý zrak. Cíti to celým telom. Prezerá si ho pozorne ani detektív. Na niečom sa zastavuje dlho, k niečomu sa vracia niekoľko razy, skúma, zrovnáva usilovne, keď sa mu darí, zaodieva ho príjemnou teplotou, keď nie, preniká ho nemilosrdne chladnou oceľou, akoby rezal nožom. Ani oči nenecháva na pokoji. Ba tie si najdlhšie vypožičiava. Policajt je to a nehanblivec tiež. Iný by naň jazyk vyplazil. No Paľo Klieštik to nemôže urobiť. Paľo Klieštik znáša to trpezlivo, lebo prebúdza sa v ňom nádej, že ho predsa len poznajú, a to je veľmi cenná náhrada za nepríjemnú prehliadku. Preplňuje sa radostným pocitom zhmotnenia. Má dojem, že len teraz nachádza cestu domov. V očiach sa mu rozjasnieva svet dosiaľ tmavý, upľačkaný, smutný, chystá sa doň nazrieť s rozohriatym, živým úsmevom, len ešte čaká hlas, chce počuť svoje meno vyslovené ústami toho druhého. Ale nadarmo, lebo práve vtedy, keď v sluchu začína sa mu rodiť radostné stvorenie čakaných zvukov, kone púšťajú sa do cvalu a odnášajú všetko preč. Nepoznal ho. Paľo Kliešlik je medzi mŕtvymi.

Malé svetielko, čo sa v ňom pomaly zapaľovalo, teraz klipká a zhasína. Keď dvíha sklamaný zrak, stačí ešte vidieť široký chrbát kohosi, vklinený medzi dva pariace sa konské zadky a uháňajúci za obzor. Potom už šerí sa okolo neho len čierna, dusivá tma zármutku. Zapadá do neho ticho bez ozveny. Tupý hrot trpkého sklamania dlabe sa mu krvavou ranou do mozgu, v ktorom i keď vždy ležiavala ťarcha neprekonateľnej únavy, predsa našli sa malé citlivé telieska, čo občas zažiarili teplou, rozprsknutou žiarou vianočných sviečok. Teraz i tieto vyhasli. Ostali po nich len akési náznaky prázdnych ložísk, ktoré omínajú tvrdými výčitkami. Z nich vrastá bujne doň poznanie, že táto púť je zbytočná. Nemala sa uskutočniť. Mohla ostať len túžbou, na ktorej by bol spľasol jeho život, mohla byť len vysneným horizontom, ku ktorému by sa bol pripäl posledným pohľadom. Áno. Tak by bolo bývalo lepšie. Tú úlohu, čo má pred sebou, mohol vykonať tam. Príležitostí bolo dosť, až veľa. Potkýnal sa o ne. Mohol sa v nich preberať ako medzi cifrovanými medovníkmi pod šiatrom. Každá núkala rozkoš zabudnutia iného druhu, každá prelínala ho opravdivou vášňou a strhávala do odovzdania sa vytrvalosťou ženských žiadostí. A vždy za nepatrnú, nízku cenu. Bolo sa treba len rozhodnúť. Ale on to nevedel.

Raz v kameňolome rútila sa na neho skala. Bolo zrejmé, že si vybrala len jeho za terč. Vedel to sám, vedeli to s hroznou istotou i ostatní. Nepotreboval rozvažovanie, skôr chvíľkové zmyslové otupenie, v ktorom s malým oneskorením bol by počul výstrahu desatoro rozrevaných úst. Všetko by bolo trvalo len niekoľko sekúnd a nikto by nebol hľadal v nešťastí úmysel, ale on sa vtedy vyznamenal pohotovosťou a nečakanou šikovnosťou. V poslednom, skoro beznádejnom momente podbehol ku skalnej stene, ktorou dolu letel balvan, pritlačil sa do výklenku, nechal sa doráňať a zasypať štrkom, ale zachránil sa pred rozmliaždením. Nevie, prečo to urobil. A mnohé iné prípady nevie si vysvetliť. Zdá sa, akoby ho bola smrť vynechávala. Neverí tomu, ale tak sa zdá, lebo Paľo Klieštik už mal dávno zomrieť.

Únava ho podlamuje. Nerád už akosi ťahá nohy z blata. Ťažko mu je. I na malý pohyb musí sa odhodlávať a siliť. Najradšej by sa tu niekde v garáde stúlil a zaspal naveky. Cíti tupú bolesť v každom úde, mrví ho zima až v kostiach a zadúša ho zápach plesnivej starizny.

Okolo neho zatúlaný pozostatok nevľúdneho dňa chystá sa na nocľah. Osuhľou prevlhnuté šero zamútnieva sa drapľavou hmlou, čo postranné grúne premaľúva na čierne kulisy a ojedinelé stromy na mátožné podoby menlivých tvarov. Je ich plno. Sadajú vedľa seba ani kŕdle duchov k nemej modlitbe, zastierajú vždy temnejším závojom priehľad a zatvárajú svet v nepatrné okolie, v ktorom sa ťažko dýcha. Nieto zeme ani oblohy. Je len blato, riedke, mrazivé, všade blato, hnusné, mľaskavé a nad ním zátopa špinavej mútňavy, ktorou machnatejú oči. Všetko sa v nej rozmáča ani tôňa riedkeho mráčika. Paľo Klieštik by nedbal, keby sa aj on tak rozmočil, lenže jeho púť sa už končí. Tuhľa po pravej strane minul kríž a teraz mal by vidieť rad domcov, vysádzaných popri hradskej ani pestro pomaľované drievka stavebnice a zakrúcajúcich sa hadito vľavo za kopec. Nevidí ich pre hmlu. Namiesto toho roztiahnutá procesia smutne žmurkajúcich svetielok ponáhľa sa mu v ústrety. Už nemá ďaleko. Prejde ešte cez most, potom sa pustí doľava brehom popod staré topole k murovanému domčeku s jednoduchou orýpanou ozdobou okolo okien a s malým, prázdnym výklenkom v stene, kde voľakedy za sklom stával svätý s veľkou plešinou na hlave. A bude doma. Preto je už neskoro uvažovať o inom východisku, neskoro je hľadať inú cestu, môže ísť len dopredu, môže sa už len zbližovať s tým druhým pólom svojho života, lebo i čas mu vypovedal úver.

Ide. Zdá sa, že skacká ako kameňom trafený vták. Kabát, prevesený cez ruku, zmáča sa mu v barinách. Nedbá. Nemyslí na nič. Je prázdny, vycivený zdnuka ako tá noc vôkol. Dotykom vonkajšieho diania narušené zmysly ho síce plnia akýmsi ruchom, ale sú to len tupé údery, ktoré nevedia v ňom vyvolať ozvenu. V tom nahluchlom stave míňa ostatok cesty bez jediného vzrušenia. Ani dravý čľapot vody pod mostom nevie sa vliať hukotom do zátišia jeho onemenia, ani čierne siluety vysokých topoľov nevedia preťať tieňmi sivé beľmo jeho slepoty. Nehľadá, nepoznáva, mieri rovno k výklenkom označenému domcu, chytá sa bránky, otvára ju istým pohybom, akoby to bol jemu celkom známy spôsob. Akoby to robil každý deň. Len tam dnu upadá do obáv. Ľaká sa toho, čo vykonal. Toto votrenie sa do cudzieho dvorca zdá sa mu veľmi smelé a ničím neodôvodnené. Je síce pravda, že tento dom patril kedysi aj jemu, ale dnes už nie, dnes je v ňom cudzincom, nemá tu čo hľadať, iba ak by chcel žobrať. Dávno predal svoj nárok cítiť sa tu doma. Dnes môžu ho odtiaľto vyhodiť ako nepohodlného a nevľúdneho vandrovníka. Áno. Azda by bol lepšie urobil, keby nebol sem ani vkročil, mohol sa len pozrieť, mohol sa len pohľadom odobrať a ísť. No hrdzavé vrznutie vrátok zadiera sa za ním zdĺhavo do noci ako upozornenie konca dejstva a pred ním malé, staviskami stisnuté priestranstvo dvorca chystá sa byť dekoráciou pre dohru. Doba pre posledné vypätie tragédie sa napĺňa. Musí vystúpiť.

Pod kôlňou ktosi rúbe drevo. Iste je to brat. Bolo by dobre zájsť najprv za ním. Nie kvôli dohovoru. Nemajú sa čo dohovárať, lenže tak sa patrí z príbuzenstva. Veď sú bratia, jedna krv, skôr sa pochopia i odpustia si. A o to odpustenie mu azda ide, lebo cíti, že sa proti čomusi prehrešil. Potrebuje rozhrešenie, potrebuje zhovievavé oči, mäkké pohladkanie, teplý a vlažný vánok dobrotivého úsmevu, ktorý by zalial voňavou a hojivou masťou jeho biedu. Potrebuje posmelenie prvým dojmom, aby sa mohol odhodlať k ďalšiemu. A to u brata môže predpokladať.

Prichodí k nemu s pokorným pozdravom. Brat sa zastavuje v robote a neochotne, namáhavo vlečie sa pohľadom k nemu. Nie dlho, lebo ho hneď poznáva. Dáva to najavo lenivým hlasom. — Ty si to, Paľo? — Paľo myslí, že sa teraz niečo stane, niečo veľmi dôležité a prepotrebné, ale nič sa nestáva. Brat sa nemá k žiadnemu údivu, akoby to stretnutie bolo pre neho celkom obyčajné, každodenné. Zohýna sa po nový klátik, zasekáva doň prudko sekeru a rúbe ďalej, akoby sa nebolo celkom nič stalo. Jeho veľká biela postava raz sa vysoko vypne, prehne ďaleko dozadu ani víchrom navalený dub, raz zas celou silou šibne dopredu, prelomiac sa v páse. Stále tak. Rovnako. Polienka pritom lietajú do všetkých kútov, zvoniac drevom. Sú poslušné a pokorné, lebo ani jedno neodváži sa ho tlknúť do čela. Paľo Klieštik hľadí ticho, bez slova a smutne, cíti sa ako vypudený pes, čo po dlhých, pretúlaných, hladných dňoch vracia sa k svojmu gazdovi po zľutovanie alebo po nový výprask. Bojí sa načať rozhovor. Bojí sa i odísť. Sleduje mihot ťažkej sekery v oblúku a veľké rozmachy rúk. A tak sa mu zdá, že to nad jeho hlavou, že brat jeho rúbe. Úzky, blýskavý pásik ostria sekery mihá sa mu medzi očami, mieri stále presne na čelo, kosti sa štiepia, črepy odfrkujú. Jeho kosti, jeho črepy. Necíti bolesť, celkom spokojný hľadí na svoje zavraždenie. V skrvavených a domliaganých kusoch mozgu pučia ešte akési myšlienky, chceli by sa sformovať a skĺznuť dolu na jazyk, lenže ten sa už čliape v hustej krvi, preto snaží sa ich vtlačiť do posledného zakaleného pohľadu, aby brat stačil prečítať: — No vidíš, bratku, predsa si ma len ty dorantal. — A brat, i keď neštiepa Paľovu hlavu, ale polienka, i keď sa nedíva do Paľových očí, badá výčitku, lebo akosi náhle necháva robotu, spúšťa ruky hlboko pod kolená, poberá sa ťarbavým knísavým krokom do domčeka, zvúc i jeho. Ide, podivujúc sa šírke bratovho chrbta, mocnému byvoliemu krku a veľkej spurnej hlave. Taký bol i jeho otec, takto žije mu v pamäti i starý otec. Celá fajta klieštikovská vyznačuje sa takýmto bujačím vzrastom. Nestačí už konštatovať, že len on sa na nikoho nepodal, že len on z celej famílie je nepodarkom, netvorom, nedochôdčaťom, lebo z otvorených dvier ponad bratovo plece oslepuje ho snopček teplého svetla z izby. Vchádza neisto a so zlou predtuchou. Z detských rokov známa izbietka s nízkou povalou a s jednoduchým, najnutnejším nábytkom, zatarasená neporiadkom, predkladá sa očiam. Je tu všetko tak, ako pred rokmi bývalo. Pri oblôčku s červenou záclonkou nad korýtkom nakláňa sa žena. Až po pazuchy nahé, hladko zaoblené a úbeľom presvietené ruky zabára hlboko do cesta. Zarába na chlieb. Mohla by to byť jeho matka. Ale nie. Tá sa už dávno odpratala a schúlila do zeme. Táto je ešte mladá, svieža v pohyboch, s pružným nepokojným telom a iste i s horúcimi bokmi. Je celkom vhĺbená do svojej roboty. Ani nebadá, že sa otvorili dvere, že ktosi cudzí vošiel do izby a teraz stojí tu ticho a díva sa na ňu prosebne a bojazlivo. Nevie, že v tomto okamžiku stáva sa predôležitou, vplyvnou osobnosťou, ku ktorej pripínajú sa posledné odvolania, nevie, že každý jej pohyb berie na seba vážnosť a zodpovednosť rozhodujúceho gesta, čo buďto s konečnou platnosťou povznáša nad všetky hodnoty alebo ničí, zavrhuje do poslednej kasty. Nevie nič alebo náročky robí sa nečujnou, len keď brat ju neochotne informuje, že prišiel švagor z Ameriky, zvŕta prudko hlavu, až žily na bielom krku jej vystupujú do ostrých, modrinou tienených hrán, a zmeriava si ho pozorne a dlho. Oči sa jej pritom premieňajú v oceľové hroty a pichajú nemilosrdne do najcitlivejších miest. Zdá sa, že svoju obeť chce otráviť už jedom svojho pohľadu, ale čím ďalej hľadí, tým istejšie sa uspokojuje akýmsi zosmiešňujúcim objavom, ktorý nakoniec utkvieva v pohrdlivom úškľabku tváre. Potom sa zase odvracia ku korytu s cestom. Púšťa sa do miešania, akoby tu už nebolo iné, čo robiť. Mizne do pozadia z nastrojenej situácie ako herec, čo skončil svoju úlohu. Zdá sa, že i myšlienkami sa odopäla z reťaze riešenia Paľovho prípadu. Pre ňu všetko toto je celkom jednoduché, vôbec nie problematické. Paľo ako prišiel, tak i odíde, len mu treba ukázať chrbát. Paľo Klieštik stojí vyjavený a celkom nesvoj. Vie, že počínanie tejto ženy vychádza z omylu, lebo on nepotrebuje vidieť ničí chrbát. Neprišiel sa sem usalašiť, chcel tu nabrať len posilnenie, posledné pomazanie, po ktorom by sa mu bolo ľahšie odchádzalo. Nepriberá sa však do vysvetľovania, hoci vie, že bez neho pôjde odtiaľto s prázdnymi rukami, ozbíjaný i o poslednú úfnosť. Prestupuje len z nohy na nohu na tom istom mieste, akoby mu bolo zima, ale nie je mu zima, len vedomie, že vec je už celkom skončená, robí ho nepokojným a nedočkavým. Tu už nemá miesta. Sem sa podaromnici votrel. Tu všetko už dávno prischlo v predsudkoch zaostrených proti nemu. Tu jeho námietky sú nevítané, vzbudzujúce chaos, odpor, vzburu. Bude lepšie, keď tu nepovie nič, bude lepšie, keď odtiaľto čím skôr zmizne.

Pri peci na lavici sedí zamĺknutý brat. Ruky má nečinne zložené medzi kolenami a hlavu zvesenú hlboko pred prsia. Kedy-tedy prezrie nevľúdnym, čiernym pohľadom cez husté obočie, akoby sa chcel presvedčiť, či ešte stojí tu brat, a vtedy môže Paľo celkom zreteľne čítať: — Tak vidíš, bratku, nadarmo si sa sem ustával. — Naozaj, nadarmo. Izbietka, o ktorej si myslel, že bude teplá, chladne, vytvára ho stále viac zo svojho prostredia, na čokoľvek priloží svoj bojazlivý zrak, všetko sa odťahuje, akoby prenášal smrteľnú nákazu. Nič sa k nemu nepriznáva, hoci medzi týmito stenami vyrástol, na každej veci tu položenej prischýna jeho hmat, dych, každá vec prevzala trošku z jeho vône, ale teraz žiadna si to nechce priznať. Všetko ním pohŕda. Nad stolom v ošúchanom starom rámčeku visí fotografia matky. Sám ju tam kedysi po matkinej smrti zavesil. Tá fotografia, na ktorú sa tak často potom dívaval, ktorá i v snoch bývala mu pred očami. Mal by si ju ísť pozrieť. Ešte raz. Nakoniec. Ale nie. Nedovolili by. Neurobí už tu nič. Radšej pôjde.

Dlho sa neodberá. Nemá od čoho. Jeden pohľad stačí obsiahnuť všetko. A ide bez pozdravu. Z dvier vyplazuje sa za ním mláčka ufúľaného svetla. Potom sa zasekáva do ťažkej tmy, čo sa mu lepí na sluchy i na viečka. Pri vrátkach zakvačuje sa mu do pleca olovená ruka a spoza chrbta pritiera sa bratov hlas:

— Paľo, ja ťa nevyháňam —

— Viem, — myslí si.

— Ale sa pamätáš, že som ťa riadne vyplatil —

— Pamätám —

A ostáva sám.

Hlboká noc už po prvých krokoch si ho prisvojuje. Zdalo by sa pri letmom pohľade, že splynie s ním na večnosť. Ale na moste vymyká sa i jej akosi náhle, bez pochybností — už nestačí ho žiadne opatrenie zadržať, a potom len mútne a splašené vlny zanášajú zvesť o ňom do bahna.