ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čakala sa už zima.

Sľúbil som sa Ďurčiakovcom chystať drevo na dom, ale že bol taký nepodarený deň, vtiahol som sa radšej do kôlne strúhať šindle. Od predošlej jari mi tieklo do kuchyne, nuž aj táto robota ma súrila. A myslel som, že ani Ďurčiakovcom sa nebude chcieť do hory v taký čas, keď si sotva nohy vidíš. Dal som sa teda s chuťou do roboty. Nôž mi zaberal dobre. Biele stružliny zpod neho odskakovaly ani oceľové struny. Za chvíľu ich bolo okolo mňa kopa. Zaváňaly sviežou jedlinou. A to ma udržiavalo pri chuti. Už som sa aj nazdal, že ten deň prejde v poriadku, ako všetky ostatné, a že sa večer budem môcť spokojne prežehnať a poďakovať sa Bohu za ochranu, ale pred poludním zastala vo dverách moja sestra.

So sestrou som sa málo vídal. Boli sme nakríž od tých čias, čo sa vydala za starého, vyše šesťdesiatročného Ďurčiaka. Neviem, čo jej to prišlo na um. Bola ešte švárna, mládenci ju neobchádzali, mohla sa dočkať rúčeho chlapa, ale ona nie. Daromné boly moje reči. Mohol som jej aj živého Boha ukázať, nebola by ma poslúchla. Hádam sa zlakomila na Ďurčiakove grunt, ktorý, len čo je pravda, bol z najlepších a z najväčších v našom chotári, lebo starý Ďurčiak sa jej nemohol páčiť. Bol síce ešte chlap na mieste, chodil niekedy aj do hory, robil za dvoch a nikdy sa neponosoval na lámku alebo na srdce, čo u takých starcov býva často, ale cez dvanástu mu už muselo dávno prejsť. Vedel som, že sa žení len preto, aby si zadovážil nové ruky do gazdovstva. Svojimi už na všetko nestačil a deti sa mu veľmi nevydarily. Starší, Maco, môj rovesník, kupčil s kravami, doma sa ukázal len o fašiangoch, keď sa teľce maly kotiť, a mladší, Jano, nebol na nič, lebo ho držala zráca. Mali s ním trápenia vyše práva. Starý sa triasol za každým krajciarom, slúžku nechcel platiť, nuž hľadal mladú ženu a moja sestra mu sadla na lep.

Oj, ako som to všetko predvídal a koľko som o tom sestre navravel, ale ona bola slepá a hluchá ako srnča, keď začuje vábenie jednoročiaka. Išla do nastaveného osídla mne navzdory.

Sotva zaniesla periny do Ďurčiakov, už sa začalo nešťastie na ňu valiť. Starší syn Ďurčiakov zdržiaval sa od tých čias viac doma, ako bolo u neho vo zvyku. Možno nahrabal po jarmokoch peňazí, nuž sa chcel porozťahovať na otcovskom, ale ľudia si také počínanie inakšie vysvetľovali. A ani mne neprichodilo inakšie, keď od istého času u Ďurčiakov bolo počuť zvady a plač. Starý iste niečo vybadal; vzbĺkla v ňom ukrutná žiarlivosť. Mne vrela krv zakaždým, keď som sa dopočul o výčinoch zúrivého starygáňa a jeho nemóresného syna. Neraz som sa ja vychytil, že sa idem porátať so všetkými Ďurčiakovciami, ale nemohol som odpustiť sestre prenáhlenosť. Začal som vzdorovať, hoci ma hanba zožierala.

Po smrti starého Ďurčiaka som sa so synmi trochu udobril. Našli sme sa vedno niekedy aj pri robote, ale so sestrou sme sa kolesili. Bolo mi teda divné, že zastala vtedy vo dverách, ako by mi chcela niečo dôležitého prezradiť.

Zbadal som ju hneď, ale mi nebolo pozrieť do jej očú, nuž som len strúhal, strúhal naverímboha. Nôž zaberal hlboko, lebo mi do rúk pribudlo sily. Drevo povoľovalo. Neviem veru, koľko som takto nemilobohu zašantročil dobrých polienok, a neviem, koľko by som ich ešte bol zašantročil, keby som bol čakal, kým sa sestra neozve. Ale mne sa uľútilo márnivej roboty, začal som sám, aj keď sa mi ťažko hovorilo:

— Či išli?

— Išli.

Odpovedala ako ďaleká ozvena. Sotva som ju počul.

— Myslel som, že v takomto čase sa nebudú rušať.

— Poslala som ich.

Podvihol som oberučný nôž nad oči a proti svetlu, ako by som chcel pozrieť na jeho ostrie, ale to len očistom. Sestrine oči ma priťahovaly k sebe.

— Pod Bachráčku?

— Na Príslop.

— Veď sa chystali pod Bachráčku.

— Horár mi vravel, že sa tam na stavivo nenájde.

Vtedy som už nezniesol pretvárku. Zamieril som oči rovno na ňu. Ťažko jej bolo, badal som hneď, ale vydržala. Robila sa ako dieťa, na ktoré sme sa obrýkli, ale ktoré nechápe svoje previnenie.

Neviem, kedy potom odišla. Pustil som sa chvatom do roboty, ale neviem povedať, čo som robil a ako som robil. Alebo sa naozaj utopil celý svet vo hmle, alebo mi oči neslúžily, alebo som zamrel, lebo čo budete do mňa aj rúbať, nepoviem, čo sa potom robilo okolo mňa a vo mne. Prebralo ma len poludňajšie zvonenie. A vtedy odhodil som oberučný nôž medzi stružliny a pobral som sa von, lebo som bol rozhodnutý ísť na Príslop za Ďurčiakovcami.

Hmliská sa ešte nerozišly, len zvlhly väčšmi, oťažely a smrdely ako perina, keď nasiakne potom. Mňa to už nepomýlilo. Dal som si žene prichystať týždňovku a pred štvrtou som išiel.

Dobre viete, ako sa kráča horou, keď idete sami a keď hláska nepočuť. Človek si je nie istý ani pri jednom kroku, stále musíš pozerať za chrbát, lebo sa ti zdá, že ťa niekto stopuje. A mne bolo tým horšie, lebo som už nemal čisté svedomie.

Pri vode pod Príslopom som shodil s chrbta batoh a sadol som si na skalu. Nebol som unavený, ale chcelo sa mi byť ešte trochu osamote, lebo odtiaľto na sedlo ku kolibe ide sa už jedným dúškom. Po chodníku trvá to síce ešte dobrú štvrťhodinku, ale hore úžľabinou mladému človekovi niekoľko minút, a ja som sa tade chystal.

Sedel som hodnú chvíľu bez pohnutia na skale. Pri nohách mi žblnkal potôčik, čo vyvieral priam nad chodníkom zpod koreňa starej svrčiny, ktorá mala v kmeni s hornej strany takú dutinu, že sa mohol do nej chlap postaviť. Za celý ten čas som uvažoval o tom, že by moja sestra mala ísť túto noc k nám spať, aby jej nebolo smutno a aby sa nebála, hoci som si nemohol jasne uvedomiť, prečo má byť sestre tejto noci smutno a čoho sa má báť, ale uvažoval som o tom a trápila ma najviac okolnosť, že som jej to nepovedal, keď stála vo dverách a keď sa naše oči stretly.

Po chvíli ľahol som si naznak cez chodník a chcel som sa z potôčika vody napiť, ale len čo som si pery omočil, zazdalo sa mi, že niekto vyskočil z dutiny starého stromu a namieril širokým obuškom sekery na moju hlavu. Najprv mi zmeravelo celé telo. Nedýchal som a aj krv sa mi iste zastavila, lebo ma zalial studený opar. Iste sú hrozné posledné chvíľky pred smrťou. Hrozné sú zaiste najmä vtedy, keď ich človek prežíva pri jasnom vedomí. Potom ma zachváti zúrivosť. Jedným šmahom prehodil som sa na chrbát a zahľadel som sa ta, odkiaľ mal padať smrtiaci obušok. Nič sa však nepohlo. Tma bola taká tichá ako pred chvíľou, len jej bolo o máčik viac a tak, ako mne bolo vtedy na ňu hľadieť odspodu, zdala sa nebezpečnejšia, lebo padala svrchu, nuž pridúšala a mliaždila. Tuhla navidomoči, ale mala ešte toľko bieleho svitu v sebe, že sa do nej zblízka dalo hľadieť. Nič sa v nej nemihlo. Ani sa nebúrila, ani sa netriasla, ani prievan v nej nebol. Vo mne však rozprával strach: vrah sa mohol zháčiť a vtiahnuť zpät do dutiny. Jedným skokom som bol tam. Neviem, kde sa vo mne brala toľká odvaha a toľká sila. Triasol som sa od rozčúlenia. Zápas so smrťou je doista urputný na oboch stranách.

Dutina bola prázdna.

Vtedy ma ani to neuspokojilo, nazdal som sa, že ma klamú vlastné smysly a že smradľavá hmla a hustnúca tma sprisahaly sa s vrahom proti mne, preto som sa aj rýchlo pobral z toho miesta, ale dnes už viem, že som bol obeťou strašného sna, lebo sny na človeka neprichádzajú len vo spánku.

Na tom mieste skonal aj starý Ďurčiak. Našli ho s rozštiepenou lebkou. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že spadol na ostrú skalu, keď sa chcel vody napiť. Človek je krehký tvor.

Ďurčiakovci mali už kolibu vyriadenú. Iste došli ešte predpoludním. Stará, uschnutá čečina bola vynosená pred kolibu, posekaná a poukladaná na hŕbu, aby bola poruke na rozkladanie. Na ležovisku bola nová, čerstvá, zaváňala mladinou. Ohnisko malo aj klietku, poskladanú starostlivo z hranatých skál, aby sa jedlo dalo ľahšie prihriať alebo uvariť; za ňou bol navalený nový, azda od prameňa donesený tľapkáč na sušenie onúc. Pre tmu som dobre nevidel na kolibu, ale istotne aj strechu ponaprávali, lebo od dvoch rokov, ako tu ležal mŕtvy Ďurčiak, nerúbalo sa v tomto grúni, a ako sa pamätám, už vtedy premokalo dnu. Bolo treba preložiť niektoré spráchnivené štepy a aj diery brlinami a novým machom poupchávať.

Nečakali ma. Nemysleli, že by som sľub splnil aj v takom čase a sestra im sotva povedala o našom stretnutí. Keď som otvoril dvere a povedal pochválen, vyhladily sa im tváre od prekvapenia a sotva čosi zamrmlali na odpoveď. Ďalšia vítačka by nebola išla ani im ani mne od srdca. Rozumeli sme sa dobre, nuž čušala aj jedna druhá strana. Rozložil som sa bez slova tam, kde mi nechali prázdne miesto, ako by som nebol z tej dediny, čo oni, a ako by som prichádzal za celkom inou robotou. Nezadivil som sa tomu. Spomenul som už, že od pohrebu starého Ďurčiaka som sa so synmi trochu pomeril, ale len preto, že som si predstavoval usporiadanie rodinných pomerov u Ďurčiakov celkom inakšie, ako sa ony potom vyvinuly. Myslel som, že smrťou starého rozviaže sa manželstvo, ktoré omínalo ľudí a iste aj Boha, a Maco, ktorý, len čo je pravda, bol svojmu otcovi sokom, bude už vedieť, čo je jeho chlapská povinnosť, ale ja som zabudol, že Ďurčiakovci sú už prekliati vo svojich predkoch. Hoci som niekoľko ráz Macovi zjavil svoje smýšľanie, aj pán velebný mi v tom pomáhali, nebudem tu menovať všetkých ľudí z dediny, čo sa toho zaujali, ale Maco robil sa hluchým, a najmä nevinným. Zdedil celý majetok po otcovi a podľa naničhodného ďurčiakovského rozumu rátal, že k nemu patrí aj moja sestra. Darmo som mu to z kotrby vytĺkal, darmo sa spomínaly svetské aj božie zákony, nespúšťal zo svojho ani byľu a nechcel prevlastnenie potvrdiť nijakou smluvou. Sestrin stav nebol na závidenie. Čušala síce, ale chradla navidomoči. Ja som horel od hanby a niekedy sa mi zdalo, že od zlosti puknem, ale pomer s Ďurčiakovcami som nechcel prerušiť, lebo som čakal, že prinesie sestre vykúpenie. Na seba som prestal myslieť.

Nuž, hľa, posúďte sami, aké priateľstvo bolo medzi mnou a synmi starého Ďurčiaka.

Veru fajku dymu nestálo.

Starší, Maco, sedel na klátiku pri ohnisku a nasádzal novú sekeru na porisko. Hoci sme boli rovesníci, vzrastom som sa nemohol s ním rovnať. Odkedy gazdoval na otcovom grunte, hodnel. Bol najväčším chlapom v dedine. Mladší, Jano, čo ho zavše zráca pochytila, ležal na čečine s rukami, položenými vedľa tela, a s tvárou, obrátenou do strechy. Zdal sa ako mŕtvola na doske. Očami niekedy skrútil aj k ohnisku a vtedy mi bolo priznať, že je na pohľad veľmi pekný. No vedľa svojho ozrutného brata bol len vyliahnutý, hádam ani neochlpený chrústik, ktorý by sa ešte zpoľahky vopchal do materinej odedze. Keď bol v hunke, nuž bol aspoň ako vyhúknutý mládenček s peknou tváričkou a s ostrými dievčenskými kolienkami. Robil tak potešenie očiam, ale keď bol len v košieľke, ako vtedy, nuž človekovi sa bolo zle naň dívať. Pliecka mal srazené a prsia zdlávené ako prešliapnutá škrupinka. Jano Ďurčiak žil, a keď sa niekedy usmial v peknej tvári, nuž sa zdalo, že má aj vôľu žiť, ale každý si potajomne prial, aby toto veľké dieťa, zmordované strašnou chorobou, čím skôr odišlo medzi anjelikov.

Sadol som si k ohnisku tak, že som mal oboch stále pred očami, vytiahol som z batoha baraninu, čo mi na dnes prichystala žena, a dal som sa s chuťou do nej. Keď človek prejde toľkú cestu a skoro na dúšok, nuž mu poriadne zredne v črevách. Ponúkol som očistom aj Ďurčiakovcov, nevedel som, že sú už po večeri. Mladší odoprel, hádam mi nedôveroval, ale starší si zahryzol, povedal len, že baranina býva veľmi slaná a že sa za ňou veľa vody vypije. Aj som mal na jazyku, reku, prameň je blízo, ale som sa udržal. Začal som o robote.

— Vraveli ste, že pôjdete pod Bachráčku.

— Mater takto rozhodli, — vravel Maco. Nevľúdne hovoril a nepozrel od svojej roboty.

— A kde začneme?

— Jeden hneď tu na sedle a ostatné pod prameňom…

— Na dosky si mal vybrať rovné…

— Dosák už nachystal otec, toto bude viac na staviská. Rozhodli sme sa múrať.

— Veď tak chcel aj nebohý. Chudák, nachodil sa sem, nachodil a veru nikdy nepomyslel, že sa tu aj naposled vyspí…

Maco práve vbíjal železný cvik. Jeho mocná a chlpatá ruka mihala sa mi rýchlo pred očami. Jasný cvengot železa napĺňal priestor v kolibe a zaľahýna do uší. Myslel som, že ma ani nepočuje, ale keď som spomenul smrť jeho otca, pridržal pucku a tmavými očami, ktoré sa veľmi prenikavo dívaly, lebo ležaly hlboko v tôni hustého obočia, pozrel vyčítavo na mňa, ako by chcel povedať: — divím sa ti, že s tým začínaš.

Ale ja som sa urobil náročky sprostým a pokračoval som:

— Vyležal si celé dni práve na tom mieste, kde je teraz Jano.

Janovi sa zaostrila tvár. Chorľaví ľudia sa hneď ľakajú. S tým som nepočítal. Maco búchal celou silou do cvika. Jeho robota ani nevyžadovala toľko námahy, ale dával tak najavo podráždenosť, ktorú som v ňom vzbudil prílišnou shovorčivosťou.

— Dokončovali sme ten chvost, čo sa začína hneď tu za úžľabinou, — vravím, ako by nič. — Faktor nás hnal s robotou do soboty a váš otec s ním držal, lebo sa chcel pustiť z pondelka do kosby, ale sa toho už nedožil. V piatok nad ránom ho našiel faktorov chlapec, čo nám vodu nosieval, vyvaleného pri prameni. Hádam ho v noci posmädilo, sišiel dolu, skaly sú okolo prameňa vlhké a klzké, ľahko sa na nich noha svezie a starému človekovi veľa netreba. Ležal horeznačky a na temene mal takú dieru, že obušok sekery mohol zpoľahky do nej zapadnúť.

Macovi sa zdalo, že sekera už dobre sedí na porisku, nuž pobral sa do druhej roboty: Vybral zo svojho batoha črep osličky, jednou rukou podchytil v hrdle sekeru, obušok zaprel do stehna, aby lepšie sedela, a začal rýchlo ostriť. Nebol vo svojej kožke. Badal som to na jeho tvári, čo sa ustavične mraštila ani po psiarke.

— Ja s faktorom sme ho vyniesli sem, a ako vravím, vyležal si tu potom celé dva dni. Očernelo mu len pod nechtami. V tvári ostal biely ako sneh.

Jano začal balušiť. Vyrážal nesrozumiteľné slová, ako by ho tlačil ťažký sen. Oči mal stále vyvalené. Niekedy ním aj nemilosrdne myklo. Mal som už zato, že ho zráca berie, ale keď jeho brat nemal pre neho ani jediného pohľadu, nuž som sa aj ja uspokojil a menej som si všímal kút, kde ležal.

— Povrávalo sa potom v dedine, že ho mohol aj niekto zabiť a…

Chcel som ešte povedať, že aj ja som tej mienky, ale Maco sa vtedy porezal do dlane. Hádam ma priveľmi počúval a zabudol, že má pod dlaňou ostrie. Zavalašil si poriadne. Krv mu zaliala celú ruku. Musel ju obviazať šatôčkou, nuž sekeru pustil na zem. Očistom vzal som ju ja do rúk.

— Je priťažká a má široký obušok, — vravím.

Maco hojdal poranenou rukou a osŕkal. Pálila ho rana alebo sa bál krvi.

— Do kmeňa bude, ale na kliesnenie je priťažká.

Maco čušal. Zlosť v ňom vrela. Nechcel som ho ďalej podhuckávať. Radšej som si pripálil na zapekačku, a keď som ju vyťahal, šiel som vomenobožie na odpočinok.

Neviem, koľko bolo vtedy hodín, ale musel som spať so dve-tri hodiny, a potom sa mi snívalo toto:

Vracal som sa okolo poludnia z poľa. Slnko bolo za mnou, nuž pražilo ma poriadne do chrbta. Telo sa mi pod košeľou parilo. I únava ma prevládala i na spánok ma bralo. Chcel som sa už na cestu vyvaliť, ale som len šiel. Dedina bola ako po vymretí. Nikde živej duše, dvere na domoch pozatvárané, obloky plachtami pozastierané, hláska nikde nepočuť, len od potoka sa rozliehal trepot piesta. Niekto pral. „Nie je dobre nechávať takto celú dedinu naverímboha,“ myslím si a vtedy mi už bolo pozrieť na náš dom, o ktorom som mal istotu, že bude tiež taký zadebnený a pustý ako tie ostatné, lebo ženu so synom som nechal v poli, ale tam boly dvere na pitvore otvorené a na prahu ktosi sedel. Bol obrátený tvárou dovnútra, tak isto, ako ja sedávam podvečer, keď na ohnisku práska oheň a žena chystá večeru, možno, že mal aj ruky sopäté pod kolenami, ako mávam ja. Nemal som tušenia, kto to môže byť, a ani mi na um neprišlo o tom rozmýšľať. Kráčal som lenivo ďalej i so svojou tôňou, ktorá ma predbiehala a o ktorej som myslel, že je kratšia alebo aspoň taká ako môj krok, ale keď som ju chcel prekročiť, zbadal som, že sa mýlim. Tôňa bola dlhšia, posunúvala sa vždy o kúsok pred mojím krokom. Bolo toho málo, ani nie na dva prsty, ale robilo mi to protiveň. Došiel som až pod strechu chalupy, ale sa mi nepodarilo poznať neznámeho. Lež tam, keď som ho chcel pomyknúť, aby ma prepustil dovnútra, zbadal som, že má na hlave šatôčku. Šatôčka presiakla krvou, ako by bola pod ňou hlboká rana. Do jedného rožku sa krv ešte nedostala. Bol biely, nuž mohol som v ňom zpoľahky prečítať dve vyšité litery. Boly to začiatočné litery môjho mena. Zháčil som sa, ako by na mňa had zasipel: Tú šatôčku som priložil starému Ďurčiakovi na hlavu, keď sme ho priniesli od prameňa, aby mu muchy na ranu nesadaly. Neznámy nemohol byť nikto iný, len starý Ďurčiak. Kamenel som od hrôzy, nohy mi vrastaly do zeme ani korene stromu. Nemohol som sa hnúť, hoci mi všetky žilky hraly do úteku. A vtedy neznámy pomaly obracal hlavu. Drevené bábiky tak meravo obracajú hlavy. Na chrbte sa mi robil srieň. Nedýchal som, kým sa mu tvár celkom ku mne neobrátila, a potom sa mi už hrdlo sťahovalo na výkrik, lebo to nebol starý Ďurčiak, ako som si do poslednej chvíle myslel, ale jeho starší syn Maco.

Na to som sa prebudil.

Plamene šľahaly až ku streche. Bolo horúce na nevydržanie. Blízko pri plameňoch stál ozrutný Maco, díval sa blyštiacimi očami na mňa a ruky otŕčal do ohňa. Pravú mal poviazanú šatôčkou, ktorou presakovala krv. Jeden rožok šatôčky visel voľne a bol osvetlený plameňom tak, že sa daly zreteľne aj zďalej čítať vyšité začiatočné litery môjho mena. Nevychádzal som zo strachu, ktorý ma držal vo sne. Na čelo mi vystupoval studený pot.

Maco sa trochu zaknísal, vyvalil ešte väčšie oči na mňa, a keď videl, že aj ja také vyvaľujem na neho, povedal:

— Ty si zabil môjho otca!

Možno, že to Maco ani nepovedal, možno, že to povedal ten, čo sedel na mojom prahu, lebo ja som azda aj vtedy sníval, ale počul som to jasne, súčasne s divým praskotom iskier, čo vyletovaly vysoko a priliepaly sa ani hviezdičky na začmudené štiepy. A to ma prekvapilo tak, že som sa celkom poplietol. Prisadol som si rýchlo k ohňu a zažíval som zdĺhavo, aby sa zdalo, že ma spánok dlávi, lebo ozrutný Maco naozaj stál ani hroziaca hora nad ohňom. Bolo mi ako malému chlapčiskovi, ktorého mater zastihla pri nedovolenej robote.

— Čože máceš? — vravím napochytro, aby som zastrel zmätok.

Maco sa znova zaknísal. A bol taký ako balvan, čo sa uvoľnil vo svojom základe a chce sa pustiť dolu bokom, aby zavalil niekomu cestu.

— Smädí ma za tvojou baraninou, — mrmlal neochotne. A nebolo badať po jeho hlase, že by bol ospanlivý.

— Mám v ľagvičke cmaru.

Dlhú chvíľu nehovoril na to nič a neviem ako a kde pásol oči, lebo mi bolo ťažko naň pozrieť. Sťahoval som hlavu medzi plecia, aby ma bolo čím menej, aby som nikomu nezavadzal. Po chvíli sa však ozval. Hovoril pomaly, preťahoval každé slovo a robil veľké prestávky.

— Sídem dolu k prameňu!

Alebo ma chcel naľakať, alebo ma chcel vyzvať. Neviem si podnes vysvetliť jeho počínanie. Ale hovoril tak istotne náročky, aby som rozumel a aby som si vybral.

Bol som v pomykove a bolo to iste aj na mne vidieť. Neostávalo mi iné, len vyvaliť sa znova na čečinu, zatvoriť oči, urobiť sa sprostým a ukázať, že mám čisté svedomie, že ma nemusí nikto striehnuť a podozrievať. No mal som sa na pozore. Čo som stratil očami, nahrádzal som ušami. Veď sa všetko malo zvrtnúť na tom, ako sa rozhodne Maco.

Iskry práskaly. Zavše jedna, zavše dve a niekedy sa nedalo ani spočítať, aj voda mi za hlavou šumela, ale len tichučko, ako by mi chcela voľačo do ucha pošepnúť. Mohla to však byť aj noc, čo sa tisla škárami do koliby. Okrem toho práskania a šumenia nebolo dlhý čas nič počuť, len moje oddychovanie, v ktorom bolo badať nepravidelnosť, i keď som sa to snažil napraviť a utajiť. Maco zaiste stál pri ohni tak, ako som ho zazrel posledným pohľadom. Nenáhlil sa s ničím, alebo sa ťažko rozhodoval. Zdalo sa, že mu toľko neprihára ako mne. A len čo je pravda, už som sa skoro dusil. Sluchy ma pálily, ako by mi na ne prikladali žeravé železá. Úzkosť aj hrôza ma napádala. Zavše sa mi zdalo, že ma ktosi chytá za pažerák, inokedy že sa na mňa váľa koliba alebo že ma plameň chytá. Bol som poriadne vystretý, aj ruky som mal založené za hlavou, ale stále sa mi zdalo, že sa krčím do klbôčka, aby ma nebolo vidno, lebo, poviem vám číru pravdu, chlapskej priamosti som sa vtedy najviac ľakal. Neviem, čo by sa so mnou bolo stalo, ak by mi bolo treba vtedy pozrieť niekomu do očú. Divím sa teraz sám sebe, ako som mohol tak upadnúť, a len čo je pravda, hanbím sa teraz najviac za to.

Človek niekedy za seba nemôže.

Po chvíli narušila sa tichosť, ktorá sa mi stávala neznesiteľnou a nebezpečnou. Nado mnou vznikol neurčitý šum. Mohly to spraviť aj plamene, ak sa otrely o štiepu a priškvŕkly sadzu, alebo vietor, ak sa predrel cez škáru a ošuchoval spráchnivené drevo, ale keď do tých čias o vetre vonku nebolo ani chyrovať a ani plamene nemohly už byť také vysoké, nuž mohol ho spôsobiť len Maco Ďurčiak, ktorý sa buď v páse rozknísal, buď si prešiel tvrdou dlaňou po hranatej tvári ako človek, ktorého voľačo trápi a je ukonaný. A mal som pravdu, lebo potom sa aj jeho ťažké nohy pohly. Urobil niekoľko krokov. Vrzly dvere, raz, dva a zas bolo tichučko.

Roztvoril som oči a musel som ich veľmi, lebo som videl celú strechu aj so sadzou, ktorá niekde drevo prifarbúvala len trochu dohneda, že sa zdalo krajšie a trvanlivejšie, a niekde celkom začiernila, že bolo ako noc. Bolo mi treba takto pozrieť, i keď som bol ako zrácou posadlý Jano Ďurčiak, lebo som sa musel presvedčiť, kade sa pohne Maco.

Nešiel dolu úžľabinou. A kdeže by aj. Bola noc s takou hustou hmlou ako mledzivo.

Bože môj, Ty vieš o všetkom. Tebe sa nemusím spovedať.

Si veľký, väčší ako naša hruška, čo stojí vedľa domu a ktorá musí mať istotne vyše sto rokov, lebo už starý otec spomínali, že na nej za chlapca pestvá vystrájali. Si múdry, múdrejší, ako boli môj starý otec, čo do posledného dňa svojho požehnaného života okuliare s nosa nesložili, čo vedeli také lekcie z Písma dávať, na ktoré ani sám pán dekan nevedeli niekedy odpovedať. Aj to viem, že si dobrý, istotne ešte lepší ako moja žena, ktorá mi ešte jedinkým slovom neprotirečila, hoci ja som sa k nej niekedy grobiansky zachoval. Viem, že Ty si ma zodvihol z tmy, kde nebolo teplo, lebo bolo vlhko, viem, že Ty si ma ukázal svetlu, ktoré žiarilo a hrialo, viem, že si ma kŕmil pravdou. Korím sa Ti a ďakujem Ti za to, ó Bože môj! Neopovrhni však mnou teraz, keď si zbadal, aký som prašivý nielen na tele, ako bol Tvoj služobník Lazár, ale aj na duchu, ako bol divý Kain, lebo hrozím sa tmy, keď som už poznal teplotu svetla.

No nie moja, ale Tvoja nech sa plní vôľa. Amen.

Potom som tuho zaspal a prisnilo sa mi toto:

Sedel som na strome zkraja čistinky, na ktorú opieralo sa tuho slnko, ako sa vie oprieť len vtedy, keď dozrievajú maliny. Neviem, ako som sa na to miesto dostal, ale podľa úzkosti, ktorú som v sebe cítil, mi bolo ľahko uhádnuť, že som na úteku pred hrôzou. Na všetkých stranách okolo mňa zelenalo sa husté ihličie. Robilo z môjho miesta skrýšu a rozširovalo do okolia smolnú vôňu ani kadidlo. Táto vôňa ma osviežovala ani príjemný kúpeľ. Zastierala mi okrem toho aj priehľad, čo mi bolo len na osoh, ak za mnou niekto sliedil. Ale keďže som bol zvedavý, čo sa bude diať na čistinke, musel som sa zriecť tejto výhody. Odhrnul som konár, aby nezavadzal očiam.

Najprv sa na čistinke nepohlo nič. Ani vtáča nezapišťalo, ani ovad nezabzučal. Kde ležala tôňa, tam bol vzduch belasý, kde pršalo svetlo, tam sa vzduch blyšťal ako zlato, ale nikde sa nič nepohlo, lebo chýbal vietor. No potom z ktorejsi tône vyplašil sa veľký, čierny vták. Letel ozlomkrk, ale nezaskrečal, hoci mal iste veľký strach, ani sa nevtiahol do niektorej húštiny nablízku, ale letel ďalej. Bolo to dlho počuť, ako sa namáhavo prediera lesom. A hneď zatým vynoril sa zo zeleného a hustého podrastu naproti mužský. Bol to starec, lebo vlasy sa mu na slnku zablyšťaly striebrom. Keď si zastal napolo v tôni a napolo vo svetle, prezrel bielymi očami celú čistinku i oblohu, ktorá v týchto miestach mala najtuhšiu belasú farbu, a keď sa s tým, čo videl, uspokojil, vnoril sa zpät do zelene, ale len na chvíľu. Vyšiel hneď a ťahal za sebou akési bremeno. Bremeno bolo doista ťažké. Starec ho len s veľkou námahou vliekol. A nebolo sa čo diviť. Na kraji lesa je vždy dosť raždia, ktoré sa stavia do cesty všetkému.

Keď sa starec prvý raz zjavil, naľakal ma, lebo som si myslel, že jeho pátravý pohľad hľadá mňa, ale keď vytiahol z hory to bremeno, vzbudil vo mne podozrenie a zvedavosť. Odhrnul som zpred očú všetko ihličie a díval som sa celkom smelo.

Hneď som nemohol zistiť príčinu starcovej námahy. Kráčal cez hustú a širokú šarinu, no keď ju prešiel a dostal sa na mach, zjavilo sa za ním bezvládne a do pása nahé telo. Starec ho ťahal za ruky a nebol k nemu dosť opatrný, lebo hlava sa mu podvracala a zarývala do zeme. Šťastie, že bol všade mach. Vprostred čistinky starec zastal, podchytil telo v páse a obrátil ho tak, že ležalo nohami ku mne. Potom mu ešte složil ruky na bruchu, ako sa to robí pri nebohých, keď ich kladú do truhly, a vrátil sa do hory.

Telo ostalo ležať na čistinke a veľmi rušilo okolie, i keď bolo pokojné. Bolo nepomerne veľké, ba mne sa zdalo ako telo obra. Slnko ho priveľmi vyjavovalo očiam. Budilo vo mne úžas. Vychádzal z neho opar desu, ktorý ma začínal dusiť. Nútilo ma už do kriku, ale vtedy vyšiel zasa starec pod stromy. Aj teraz vliekol do pol pása nahé telo, ale toto bolo omnoho menšie a chatrnejšie ako prvé, nuž ho mal len na rukách ako dieťa. Aj toto bolo bezduché, lebo hlava mu previsla popri starcovom ramene, ako by bola podrezaná, a ruka, čo bola od lakťa tenšia ako stebielko a len slabou kožtičkou pridržiavala sa pri pleci, hojdala sa mu ako odčesnutý konár. Položil ho k prvému. Potom rozpriahol ruky. Chcel hádam vykonať nad mŕtvolami nejaké ceremónie alebo chcel zavolať niečo do oblohy, neviem, ale mňa to zmiatlo: zaskučal som ako pes, okolo ktorého prechádzajú s pohrebom. Starec sa vyrušil a pozrel náhle ta, kde som sa ja skrýval. Naše oči sa stretly, lebo v strachu som sa zabudol zakryť ihličím. Jeho boly prenikavé, pálily. Najprv boly prísne a zapichly sa bezohľadne do mňa, a keď videly, že im už nemôžem uniknúť, zablyšťaly sa od škodoradosti, ako by chcely povedať: — Ale ťa už mám, vtáčik!

Iste som veľmi zakričal, lebo som sa počul aj vtedy, keď som mal už oči roztvorené.

Našiel som sa vo tme. Ťažko mi bolo poznať, kde som a čo sa so mnou robí, a keď som si to uvedomil, ešte väčšia hrôza ma pojala. Zakričal som celým hrdlom:

— Jano, Jano, či spíš?

Nikto sa neozval. Tma sa na mňa valila shora i zdola a nebolo v nej zmilovania.

Vybehol som predo dvere, nabral suchej čečiny, navalil na horúcu pahrebu a rýchlo som ju rozduchoval.

Vyrútily sa prudko plamene. Boly hneď mocné, ale každou chvíľkou rástly. Načahovaly sa za sadzou ku streche. A ja som im v tom neprekážal. Urobily mi svetlo, v ktorom som našiel Jana, lebo samota ma začala gniaviť. Ležal v kúte horeznačky a mal rozpleštené oči ako večer.

Zakričím naň znova:

— Jano, nespíš?

Nehýbal sa.

Skočím k nemu, chytím ho za košeľu na prsiach a mecem s ním sem i ta.

— Jano, Jano, veďže sa nerob takým!

Nemohol za to. Bol už studený ako ľad.

Podišiel som k ohňu, lebo triasla ma zima.

Plamene besnely. Spájaly sa v jediný stĺp, ktorý už strácal začiatok i koniec, lebo na streche chytila sa od neho sadza. Mohol som ju ešte udusiť aj čiapkou, ale mne by to už nebolo pomohlo.

Vybehol som pred kolibu bez batoha aj bez haleny a pustil som sa naprieč cez najväčšiu chrabač.

Pri žene som našiel sestru. Nespaly celú noc. Čakaly ma, a keď som otvoril dvere, pustily sa do plaču, ako by im len moju mŕtvolu boli priniesli. Vtedy som sa ľakol sám seba.

Teraz sa už nebojím. Som spokojný so sebou. Ľutujem len ženu, ktorá bola veľmi dobrá ku mne a ktorá si také nešťastie nezaslúžila. Chudera často príde za mnou, ale nemôžem sa s ňou porozprávať. Stále plače. Aj syna niekedy prinesie. Má veľké oči, z ktorých srší strach aj vtedy, keď mu hladkám belavé vlásky. Za to ja hádam ani nemôžem.

So sestrou som sa pomeril. Chodí ku mne každý druhý deň. Sverím sa jej so všetkým, lebo sa ukázala rozumnou. Presťahovala sa už k nám a stará sa o ženu a syna. Chválim Boha, že mi dal takú sestru.

Na súde som sa priznal ku všetkému: Starého Ďurčiaka a jeho syna Maca som zabil preto, že zhanobil moju krv, ale Jana som sa nedotkol. Za toho budem nevinne trpieť.

Jana som ja nezabil, a to je pravda, ako že je Boh nado mnou.