ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prelial sa nový deň, ale nebolo ho badať ani toľko, ako keď blcha napľuje na buravý kapec, lebo to bolo pred Vianocami, keď dňa nebýva ani za náprstok, a sotva sa vyleje, vsiakne do zeme, alebo ho vychlípe osuheľ, čo sa od rána do večera a od večera do rána neprestajne rozvaľuje po dolinách, vrchoch a priehyboch medzi nimi ani ovčí kožuch za pecou, nuž keď sa aj prelial a mal sa roztekať dolu popri potoku, ktorý hrkotal medzi studenými skalami, chýbal svit, čo ho sprevádza a čo odliepa s očí pleseň vlhkej slepoty, a tak všade čupela ešte skrahnutá noc, pri zemi brnavá, neurčitá, zažratá do útrob, hrozná a zákerná ako roztečená marasť s utajenými priepadliskami, hore na oblohe šedivastá, s náznakmi čierneho hlienu, čo sa zavše maril ani hrčky masla v cmare alebo žlté žily v mledzive. Dedina s rozváľanými záhradami, sošuchnutá k potoku ako hŕba obludných skál, zatarasúvala sa v nej úplne, len vršisko povedľa vytesávalo sa určitejšie. Keby na stráni ležal sneh, rozprskúval by dookola jagavý lesk, nuž bolo by veselšie, ale sneh zdržiavala vo výškach už mesiac studená osuheľ. Tma sa teda hostila po chotári nerušene.

V tento čas prikrádal sa domov Bernard Plžúch, vnuk starej Cinduľky, čo bola voľaktorú zimu primrzla na Vrchdolín.

Aj temnota má svojich milencov. Nepýši sa síce nimi ako ostatné ženy, ale má ich rada. Každú noc ich vábi k sebe, každú noc ich berie do náručia, a predsa nevie sa nasýtiť láskou. Je náruživá, a kto raz jej slasti okúsi, neodolá jej zvodom, priliepa sa k nej celým telom ako dieťa lačnými ústami k materinskému prsníku. Je žiarlivá a ukrutná vo svojej pomste, ale kto si získa jej priazeň, nemusí sa ľakať nástrah, lebo ona strežie nad jeho životom. Bernard Plžúch si už dávno zadovážil jej priazeň. Sám by sa možno na to ani nebol odhodlal, lebo detské roky zanechávajú v človeku určitý strach pred takýmto priateľstvom, no Bernarda k tomu priviedol a posmelil dedičný zvyk. Jeho dedovia brúsili po nociach, nuž on vyhľadával len ich chodníčky. Cez deň šíjaval sedliakom kožuchy, večer sa stratil za humnami, nad ránom sa vracal, a nikdy sa mu ešte zem pod nohami nezakolísala. Bol istý v kroku aj v reči, ani s jednej strany nečakal úskok.

Nuž hoci sa noc ešte vyškierala, Plžúch sa jej nebál. Schádzal pokojne od Príslopu po novej ceste, ktorú len v jeseň furmani vyryli. Cesta bola hlboká, prelomená vo dve koľaje, ktorými stekaly jarčeky, skalavá, nerovná, to klesala, to sa dvíhala, podľa toho, či sa spúšťala do priehlbiny alebo prestupovala bachor grúnika. Bernard nebadzgal. Poznal ju ako svoju krivú ihlu, ktorou prešíval sedliakom kožuchy. Neurobil ani jeden mylný krôčik, nezakopol do skaly, nestúpil do jarčekov, ktoré ho sprevádzaly ako verní psi. Išiel síce pomaly, ale iste, ako by mu permoníci maličkými lampášikmi svietili pod nohy. Hľa, už je na sihoti pri potoku, kade sa voda každej jari vylieva, lebo v týchto miestach má potok plytké koryto. Môžeme sa k nemu so strany nebadane priblížiť. Opovážime sa ho aj rukami ohmatať, aby sme poznali jeho tvár vo dne, keď vyzerá malými okienkami svojej múranice na oblohu a háda, aká bude noc. Nuž toto, aha, je Bernardovo obočie. Namlaceš ho na skorej, lebo je husté, naježené a pichľavé ani ihličie mladého borievčaťa. Pri nose nemá priedelu. Je v jednom kuse, divé, široké. Pod ním sú oči vpadnuté do tmavých hranatých jám. Vo dne ich sotva vidíš. Sedia ani dva čierne dravce, neprívetivé, zachmúrené. Ale v noci sa roziskria ani zbojnícke ohne, prenikajú tmu a neuhýbajú z cesty ani vtedy, ak by sa ich niekto chystal prepichnúť. Aha, a toto je jeho jastrabí nos, toto ústa, vysušené a zamknuté, toto zas líca poskrúcané a tuto ešte brada, rozvalašená naprieč voľakedy azda nožom, toto krk, žilovatý a tvrdý ani kriak. Po pleciach sa ho nikto neopováži priateľsky potľapkať, jednak preto, že Bernard nemá priateľa, aj keď od neho nosí celý vidiek kožuchy, a jednak preto, že Bernard Plžúch je privysoký na také priateľské potľapkávanie. Povráva sa o ňom, že je od členkov až po hrdlo zarastený takou hustou a divou srsťou, ako má obočie. Teraz táto srsť na prsiach, na rukách a na nohách je iste šedivá, lebo Bernard má už syna, ktorému pomaly bude hľadať ženu, nuž ak by sa napríklad v ten čas plúžil domov nahý, vyzeral by iste ako zviera. Hádam ako starý vlk, čo sa chotárom potĺka.

Hej, takto by vyzeral, lebo mal naozaj voľačo zo starého vlka aj na tele, aj v povahe.

Keď prešiel priestranstvo a prebrodil aj potok, vystupuje násypom na hradskú, ktorá bežala do dediny. Tu mu srdce už pokojne bilo, hoci sa nevyplašilo ani vtedy, keď stával vo smeriečku uprostred stíchnutej hory a skúmal zaostreným zrakom, či sa niektorý kmeň smereka nepribližuje k nemu, alebo či sa tôňa zvieraťa nemihla na poľane. Temnota sa s ním láskala, ovíjala mu telo dôverčivo so všetkých strán, chcela ho ešte vydráždiť:

Och, milý, milý, si ohnivý ani Perún a hrozný ako Moloch. Krv ti vrie a telo sa ti praží aj v najväčšom mraze, keď skaliská pod machom pukajú, keď žeravé kozuby pod zemou hasnú, keď miazga pod kôrou jedlíc ľadovatie. Pod tvojím pohľadom srdcia sa pukajú ani škrupiny vtáčieho vajca. Tvár ti zohavily ukrutné kŕče, ale vieš sa škľabiť ani bláznivý faun, čo na svojej fujare vypiskuje pri mesiačiku nahým žienkam omamné melódie, keď podstrelené srnča, klesajúc do machu, stone ako umierajúce dieťa. Och, ty môj pán, môj boh. Teba mám najradšej zo všetkého toho množstva, čo túto noc vzťahuje po mojom závoji ruky, lebo ty si z nich najsmelší, najukrutnejší, najohavnejší. Viem, v tebe by sa ani najmenšia žilôčka neroztrhla, keby si mal zabiť človeka. Viem, že máš na jazyku pálčivú chuť oblizovať horúcu krv, keď v mladine páraš bachor divine. Och, milý, milý! Chcela by som byť tvojou košeľou, aby som mohla častejšie aspoň tvoj pot piť. Och, milý, milý, prečo nie je stále noc, prečo ťa musím takto odprevádzať? Oj, milý, milý. Aha, máš na obočí ešte rosu a na kožuchu ihličie, nezabudni ho striasť so seba, keď budeš vchádzať do izby, aby tvoja žena nevedela, že si so mnou spal.

Plžúch zodvihol čelo a vyškeril sa do tmavej noci, lebo mu blaženosť zalievala srdce. Haha, kedy on mal pred ženou strach. Haha, aký by to bol len chlap. Oj, nikdy sa on veru neopytoval ženy, či môže urobiť to alebo ono. Veď by ho to ani nectilo. Jeho žena je ako smidka chleba. Boh jej nadelil veľa skromnosti a dobroty. Nepovie Bernardovi krivého slova, nevyzvedá sa ho na nič… Keď ho nad ránom zacíti pri sebe v posteli, pomkne sa, prepúšťa mu ochotne svoje vyhriate miesto, aby ožil jej teplotou, a na svitaní mu pokorne a ticho čistieva umazané šaty. Oj, nieto s ňou starostí ani toľko ako s vlastnou onuckou.

Hradská bola tvrdšia nad kameň. Bernard nemohol na nej utlmiť svoje kroky, nuž bolo ich počuť ďaleko, hoci vedľa hradskej čliapala do studených skál a brehov voda. Ale Bernard sa toho veľa neľakal. Išiel smelo a počúval temnotu, ktorá sa ho ešte nespúšťala.

Odprevadím ťa, milý, odprevadím aspoň po most a poviem ti niečo pre skrátenie chvíľky o tvojich predkoch, lebo, ako viem, narodil si sa tri týždne po tom, čo zahrabali tvojho otca. Nuž slávni boli Plžúchovci, slávni vždy, aj po chlapoch, aj po ženách. Mohla by som začať hoci od koreňa, ale tvoja pamäť by nestačila na také množstvo, lebo ich bolo veľa. Viem, nehanbil by si sa ani za jedného, keby ti teraz ruky podávali. Tak sa mi vidí, že prišli sem od južnej strany, lebo voľakedy mávali hniezda tam dolu na morských brehoch, odkiaľ striehli na tučných, zlatými reťazami opásaných benátskych kupcov. Ako sa pamätám, raz ich bol voľaktorý ukrutný dóža vysliedil, zlapal a pred svojím palácom vo vriacej smole varil. Len tvojmu dedovi sa podarilo uniknúť strašnej smrti, ušiel a osadil sa ani orol-samotár v týchto horách. Vtedy ešte Hugáni nosili v kožených vreciach z Mlynej zlatý piesok, čo vraj tam z potoka navyťahovali, a tvoj dedo vyberal od nich na Prielome mýto. Našiel si dobrú náhradu za benátskych kupcov. Oj, bolže to orol medzi orlami, neviem, či tieto hory poznaly niekedy ešte takého. Regiment pandúrov na neho striehlo, a on sa s nimi hral ako s drevenými vojačikmi. Jednému tupým kameňom oči vytĺkol, a keď ho ešte aj vyzliekol a na hrdlo priviazal veličizný trepáč, čo voliarom ukradol, pustil ho dolu horou, aby strašil ostatných, alebo aby si kotrbu roztrepal o voľaktorý buk. Iného obesil za nohu na konár. Dva dni sa tam hojdal ako mačka v povetrí, vyvaľoval oči na svojich kamarátov, čo sa práve utáborili pod tým stromom a mastili si ústa upečenou slaninou. Nemohol kričať, lebo mal na jazyku uviazané vlastné čižmy. Mestskí páni vypísali na jeho hlavu funt zlata, ale nikto si za to remeň na krpce nekúpil. Zabil ho za jasného dňa ožratý valach z Beňuša pri pijatyke. Tvoja deduľa vykúpila si jeho mŕtve telo od mestskej rady za meru zlatých dukátov a pochovala ho pri mesiaci, tam hore na Skalke. Často potom dlho do noci pri ňom vykladávala hviezdam, ktoré nad ňou ronily slzy. Starému otcovi ti Valašťania kríže dolámali, lebo im pol čriedy juncov na holi rozkradol a popredal v Liptove. Stará Cinduľka nebola hodna, aby mu prach s podošiev lízala. Tá vašu rodinu iba zochabila. Zasiala do nej plevu. Tvoj brat Karo je z jej plemena. Hnusoba! Boh ju za to potrestal. Zbláznila sa a zamrzla, ako vieš. O tvojom otcovi roztrusujú zlé jazyky, že bol svätúch. Ale ty never. Dal síce postaviť tuto pri moste kríž a primliaždil ho hrčavý buk, keď si pokojne sekeru v hore ostril, ale nejednu noc sme spolu presedeli na postriežke pod bachorom v Kunštovej. Jarabského horára poslal k anjelikom sviečky páliť on, a nie Jurina, ktorému potkany kosti obhrýzly v temniciach ilavského väzenia. Nuž, hľa, vidíš, že som ťa neklamala. Plžúchovci vždy nosili na srdci talizman odo mňa tak, ako ho nosíš ty, a tak, ako ho už nosí i tvoj syn Peter. Veru, milý! Zašla by som s tebou až na tvoj dvor, ale musíme sa rozlúčiť, lebo tuto za mostom netrpezlivo vyčkáva na teba tvoj bláznivý brat Karo. Ponáhľaj sa k nemu, aby nezamrzol ako stará mater Cinduľka. Ponáhľaj sa len a vypočuj ho, istotne ti bude zas tárať o nej. Len ho vypočuj, má pre teba novinu.

Bernard sa zahľadel na ľavý bok mosta, ta, kde sa zábradlie malo končiť cementovým stĺpom. Rozpoznával ho. Najprv sa mu však zdalo, ako by sa stĺp sám od seba pohyboval, nakláňal k potoku a išiel sa vyvrátiť, ale keď sa mu oči lepšie pristavily a bol tak blízko, že tackajúci sa stĺp vhupol celkom do priesvitnejšieho priestoru, čo sa s Bernardom šinul ani škamravé svetlo neviditeľného lampáša alebo svit niektorej hviezdy, čo odkvapol dolu s oblohy, zistil, že stĺp stojí pevne na svojom starom mieste, pridržiava zábradlie, ale zpoza neho vystupuje postava, najprv neurčitá, roztečená v osuhli, ale čím ďalej vykresanejšia, pevnejšia, ako by sa na ňu lepily hrče tmy. Aha, má dlhý kabát, ktorý je vpredu rozopätý, alebo má taký strih, alebo nemá gombičiek, prednými koncami vlečie sa po zemi, ako by v nich mal ťažké želiezka. Poznáme dobre tento kabát. Mohli by sme mu určiť aj farbu, lebo visieva niekedy na klinku pred dverami, keď Karo rúbe v kôlni drevo. Je to naozaj Karov kabát. Aha, a teraz sám Karo vykročil. Vytŕča ruky, ako by chcel niekoho pred voľačím vystríhať, nahýna hlavu a hľadí dohora, lebo je malý a v chrbte ohnutý ako žobrácka palica.

— Už ideš? — vrčí.

Bernard pritiahol nadol husté obočie a robil sa, že nepočuje a nevidí. Nemal rád svojho pochabého brata ani vtedy, keď rúbal v kôlni drevo, nie to ešte tuto za dedinou uprostred noci, ale Karo sa k nemu prilepil a už ho nebolo možno odohnať.

— Videl som ťa na mrkaní vychádzať z domu aj so synom, — vravel a dotkýnal sa ho lakťom, aby upozornil na seba.

— Berdínko (takto volal Karo svojho mladšieho brata), Berdínko, kdeže si nechal Petruška? Vyšli ste spolu do hory, a vraciaš sa sám. Berdínko, čo si mu urobil? Nebožká Cinduľka mi vždy vravia, aby som Petruška chránil, aby sa mu niečo nestalo, nuž sa ťa preto opytujem, Berdínko. Aj dnes boli pri mne. Chuderka, zima im je. Nohy mali na ľadové cencúle. Sadli si na žeravú platňu a musel som pod nich kúriť samou bučinou. Keď byľôčku okriali, vraveli: Počúvaj, Berdínko, ako vraveli stará mater. Vraveli: Len podkladaj, syn môj, len podkladaj, ušijem ti papučky zo samej cintarky, zo samučkej ružovej cintarky — celkom takto vraveli. Aj Petruškovi ušijem. Počúvaš, Berdínko? Počúvaj, čo tá Cinduľka vravela. Aj Petruškovi ušijem. Tebe ušijem z ružovej cintarky a jemu z bielej. Tomu z bielej, lebo je ešte dieťa. V očiach mu plávajú biele obláčiky ako po božom nebíčku, má mäkušké nôžky a musí lietať po hore. Oj, ten bezbožný Bernard, podrezal mu žily, vieš, že mu tejto noci podrezal žily pri Jančekove kolibe na Vrchdolín? Chúďa, skučalo ani psíča a teraz lieta po hore, krvička sa mu leje na zamrznutú zem a skučí. Keby si len vedel, ako strašne skučí. Oj, skuč len, skuč do ušú toho bezbožníka Bernarda. Celkom takto vraveli, Berdínko, aby len Petruško skučal do tvojich ušú, a mne prikázali, aby som ho išiel strážiť. Nuž, hľa, preto som ťa tuto čakal a vidím, že Petruško s tebou nejde. Och, ty zbojník, Berďo, čo si s Petruškom urobil, žily si mu pri Jančekove kolibe podrezal, hej? Vrav! Povedz mi tu hneď. — Hlas mu chrčal, lebo sa priveľmi namáhal kričať, a chytal Bernarda za lakeť, ako by ho chcel pristaviť. — Vrav, Berďo, čo je s Petruškom, kade, chúďa, lieta, kde ho hľadať, — frfotal a poskakoval za Bernardom, lebo mu nestačil. Bernard uháňal, mysliac, že sa ho zbaví. Karo robí krôčiky ako dvojročný chlapec a celý sa pritom v kolenách trasie, ako by šiel každú chvíľu na papuľu padnúť. Ale vtedy sa pätil a držal sa. Bernard zatínal zuby a mraštil tvár. S oboch strán cesty vystupovaly proti nemu mátožné obrysy rozložitých stavísk. To sa už začínala dedina. Osuheľ liezla po strechách, pchala sa medzi ploty a visela so stromov. Bola tuto trochu belšia ako tam von medzi horou. Ako by boly ženy do nej zvečera mlieka vylialy. Smrdela hnojnicou. Keby bol Bernard Plžúch stretol svojho brata trochu obďaleč, bol by býval k nemu zhovievavejší, azda by sa bol s ním aj poshováral priateľsky ako brat s bratom, lebo Karo za to nemohol, že bol pochabý, ale tu pri domoch to nebolo možné. Cez drevené steny presakujú myšlienky, nie to hlasné slová, nuž mal vôľu skončiť toto nepríjemné stretnutie, lež vtedy do noci kvaply prvé údery zvona.

Bernard Plžúch zastal, vyvrátil tvár do oblohy, ako by chcel, aby mu tieto kvapky padly na čelo.

Temnota sa splašila. Bolo vidno, ako sa potrhala. V kúdliskách utekala popri zemi preč. Niekde sa pozvŕtala, ako by chcela vo víre vystúpiť do výšok, ale zas odkväcla dolu. Bola priťažká.

Zvon zvonil.

Nebol to ten veľký, na ktorom pravidelne každý večer, každé ráno a každé poludnie zvonievajú, ale ten najmenší, ktorého Demiankom volajú. Sám Boh vie, kto ho takto nazval. Málokedy sa ohlási, ale keď ho počuť, ľudia sa prežehnávajú, lebo Demianko odprevádza ľudí s tohto sveta.

Kohože Boh povolal zasa?

Toto Demianko nikdy nepovie. Má trochu neumelú reč. Opakuje vlastne len jedinké slovo, ktoré sa skladá z troch slabík — z troch úderov. Z jedného silnejšieho a dlhšieho a zo dvoch slabších a kratších. Ten jeden silnejší odzneje vždy na jednej strane a tie druhé dva na druhej. Toto je všetko. Nuž veru z toho nemôže nikto vyrozumieť meno nebožtíka. A to je najhroznejšie u Demianka. Veď môže práve teba volať.

„Hádaj, len hádaj, a ja viem, že neuhádneš, čože by si ty, boží človiečik, uhádol. Radšej sa modli za toho, koho už niet, ale aj za seba, najmä za seba, lebo aj tvoja hodina príde a ja budem zvoniť tebe: jeden úder na jednu stranu a dva na druhú. Bam, bim-bim. Bam, bim-bim. Stále takto. Nikomu inakšie, ani kráľovi, ani Cigánovi. Pre mňa ste všetci rovnakí. U mňa nemáš zapísané ani krstné meno, ani priezvisko. Nuž hádaj, boží človiečik, len hádaj.“

Bernard stál bez dychu. Snažil sa lepšie vidieť, ale príliš zarastal tmou. Zvon mu zaliehal na uši.

Och, kdeže doparoma zvoní? Raz sa ti zdá, že tuto vpredu, ale to len preto, že si sa ta zadíval. Keď obrátiš hlavu inakšie, aj on prichádza s inej strany. Všade je, a nikde ho nevidíš. Či ich je viac, či je len sám? Och, a zdá sa, že celý svet sa pristavil a počúva len jeho. Kdeže ste, hory, prečo nehučíte, ako hučievate? Kdeže odbočil ten potok, čo donedávna hrkotal? Či je naozaj v tento čas len Demianko na svete?

Bernardovi sa ježila na prsiach vyšedivená srsť a pod lopatky vkĺzol mu tupý bôľ, ako by sa mu v tých miestach otvárala živá rana.

— Petruško! — ozvalo sa mu za chrbtom. Zaiste to skučal do noci pochabý Karo. Hlas utekal ku staviskám, búšil sa o ich drevené steny a stíchol, ako by ho boly vlny zalialy. Istotne to volal Karo, ale Bernardovi sa celkom tak zdalo, že to vraví Demianko. Tupý bôľ zpod lopatiek vlial sa mu do všetkých údov.

Petruško je jediný syn Bernarda Plžúcha. Keď mu baba odstrihla pupok od materinského tela, Bernard ho vzal ešte takého zatečeného, smrašteného na ruky, utekal s ním do pitvora, kde nebolo vtedy ani živej duše, rozlepil mu oči, díval sa dlho na neho a vravel: — Aha, ja som tvoj otec. — Potom vbehol nazad do izby a vravel ženám: — Ľaľa, toto bude Petruško. — A bolo potom tak, ako si on prial. Chlapec vyrástol. Mal pritenké nohy, ale Bernarda to nemýlilo. Vzal si ho pod svoju ruku. Už rok chodia spolu do hory. Určil mu aj vlastný revír. Z Petruška je chlap, ako sa patrí, vravia to všetci, čo naň hľadia, aj otec to verejne priznáva, ale v srdci tají obavu. Zdá sa mu zavše, ako by jeho chlapec mal ešte vždy zalepené oči voľajakým hlienom, ako vtedy, keď ho mal prvý raz na rukách.

Zvon neprestajne zvonil.

— Petruško! — vykĺzlo sa samému Bernardovi nenazdajky z úst, ako by vzdych vnútornej úzkosti, ktorú nebolo možno utajiť, a zamieril strmo domov, nechávajúc pochabého brata ďaleko za sebou. Nešiel poza humná, kade sa obyčajne vracia, lež priamo cestou, pomedzi domy. Krok mu dunel a plieskal do stien. Tmavé okná naň nechápavo hľadely.

Hľa, tuto je už jeho múranica. Jedným oknom hľadí na cestu a druhým do záhrady. Obe sú hlboké a malé. „Zaklopem na okno. Žena vstane a povie mi, či je doma,“ myslel si, keď stál nerozhodne pred dverami, ale potom sa náhle preškriabal cez plot na záhrade a vošiel kôlňou do pitvora. „Sám sa presvedčím. Nebudem plašiť.“ V pitvore ho zarazil dym. Bol otvorený šop a tam sa údilo mäso. Prešiel po pamäti vedľa ohniska a nahmatal kľučku, ale nebol dosť opatrný: dvere vrzly. V izbe ho obarila príjemná teplota. Pec ešte hriala a ženino telo voňalo. Chvíľu postál, aby sa rozhliadol. Aha, tamto spí žena. Ruky má rozložené na perine, nuž jej do tmy svietia. Aj okrúhle plecia sa jej vynárajú ako bielušké klobúčiky peny. Tamto je okno do záhrady. Niet pri ňom ani najmenšej stopy po svetle, ale to nás nemýli, lebo my i bez svetla nájdeme Petruškovu posteľ. Je naľavo od okna. Aha, tam je. Podlhovastá, tmavá. To neurčité, belavé budú periny. Bernard vykročil — dlážka zavŕzgala — a siahol práve na miesto, kde by mala byť Petruškova hlava. Toto, čo sme chytili, je hlavnica. Ešte nebadať, že by vpila vlhkosť mladého tela. Perina je odhodená a z postele vychádza chlad. Bernardovi stiahlo hrdlo. Azda je v izbe mála vzduchu: povala nízko a steny hrubé.

— Bernard!

To je ženin hlas. Poznala ho po kroku. Petruškov je ľahší.

— Aha.

— Petruško ešte neprišiel.

— Vidím.

Bernard Plžúch zastal, vyvrátil tvár do oblohy, tami prehnitá, nuž človek sa na nej necíti bezpečne. Ženine oči sa z tmy prepaľujú. Kotúľajú sa ani hrášky. Dotýkajú sa citlivých miest na tele a režú, och, ako režú do živiny.

— Nemáš sna?

— Ba.

— A?

— Rozmýšľam!

— Nuž?

Obrátil sa celý k nej. Voľačo ho k tomu nútilo. Bolo sa treba na niečo pevného oprieť, lebo človek nemôže stále do tmy hľadieť. Tma dusí. Všetko sa v nej topí: steny, pec, okná, stôl, povala i dlážka, len ona s posteľou má pevné postavenie, nehýbe sa a vyniká z tmy ako biele bralo z mora. Môžeš bezpečne u nej hľadať záchranu.

— Ale hájnička z doliny zas porodila, — vravela a hlas jej tiekol pokojne a pomaly ako hustý med z plásta.

— Tak?

— Toto už tretí raz.

— Veď hej.

— Dva razy porodila mŕtve.

— A teraz?

— Žije!

— Aha.

— Ale ona zomrela.

— Tak dieťa žije a matka zomrela.

— Hej, teraz jej zvonili.

Bernard pocítil vôňu ženinho tela celkom blízko a prsami sa mu preliala vlna vďačnosti, lež povedal:

— Pozriem sa za Petrom, — a vyšiel. Demianko ešte zvonil, ale slabšie, lebo zvonica bola kdesi na druhej strane za Bernardovým chrbtom a za múranicou. Ak sa chcel Demiankov hlas dostať k Bernardovi, musel sa preškriabať cez strechu, a to bolo ťažko, lebo strecha bola stará, prehnitá, plno čiernych dier a hrdzavých klincov. Možno sa Demiankov hlas zakvačil práve o takýto vyčnievajúci klinec, nuž visí a kavčí tam na druhej strane. Tuto pod kôlňou, kde stál Bernard, bolo ho sotva rozpoznať. Aha, veď sa aj hory ozvaly, aj potok čuť.

Bernardova tôňa sa zaklátila. Vonku ešte nesvitalo a tmu pod kôlňou si mohol natierať na chlieb miesto lekváru. Bernard sa noril do nej. Vedľa neho bol štôs jedľových polien. Zapáchal hnilobou, lebo vlhol od zeme aj od povetria. Strecha sa snižovala až k jeho čelu. Keby chcel vystúpiť von, musel by sa uhnúť. Ale on sa nehýbal. Nepotreboval to. Videl dosť a i tak obzor bol jediná smradľavá barina, nepriehľadná, neohraničená, roztečená na všetky strany, aj do hĺbky, aj výšky. Ak sa chceš orientovať, nuž len po pamäti. Za záhradou je medza farárovho poľa. Tá sa ešte brnie ako roztiahnutá čierna odedza. Potom už nebadať nič. Lež svet je väčší. Tam za roľou začína sa popretŕhaná hora. Zápačou ju ľudia nazvali. Za ňou iná: Kúty. Potom Lomisko a Morová, nad ňou Skalka; s druhej strany Vrchdolín a potom zas hory a hory. Jedna ku druhej sa tisnú ako sestra k sestre. Jedna druhú prenikajú. Vo dne sa rozjasajú, lebo spieva v nich vtáctvo o Bohu, a v noci sa ponoria do nepreniknuteľnej tmy, lebo treba ukryť a utíšiť bezbožné deti, čo prišly sem skrotiť svoju divú krv.

Toto bol Bernardov svet.

Nemá konca, lebo hory nie sú ohradené plotmi ako záhrady, ani kamene nenájdeš ako po medziach na poli, iba ak kôpočky s kolíkmi, ale tie v noci nevidíš, môžeš prechádzať slobodne z jednej do druhej, nemusíš žiadať o povolenie. Nijaké zákony ťa neviažu.

„Ak sa mi zachce, vybehnem na Skalku, pustím sa priam dolu bokom, a som v Borovej. To je už v breznianskom chotári. Podo mnou drieme mesto. Žmurká nepokojnými svetielkami ako driemajúca mačka na peci. Azda ma aj vidí, ale mešťania sú pohodlní. Kým by pribehli sem, moje nohy by už preskakovaly vývraty v Komôrkach pod Gápľom, čo je skok na Krupovú, odkiaľ vidieť slizké telo dlžizného Váhu. Nuž, zvoň si len, Demianko, zvoň. Vyratúvaj hriechy týmto sedliačikom, čo teraz práve rozohrievajú svoje zažltnuté telá pri ženách, len im vyrátaj a straš ich Luciferom, peklom, ale ja a môj syn pod tvoju farnosť nepatríme. Tvoj hlások je slabý, nedobehne nás. Aha, stojím len za svojím domom, a nevládzeš sa ku mne preškriabať, chrčíš, ako by si mal na pľúcach chrasty. Oj, Demianko, len si cengaj. Našu nôtu ty nepolahodíš. Môj syn ťa nepočuje, a ja sa ťa nebojím. Keď budú tie hory plakať, čo sú teraz prikryté osuhľou, potom sa budem modliť, vtedy už naozaj sa mi bude treba lúčiť buď so synom, buď so svetom. Vidíš, Demianko, takto ja smýšľam. Ak som sa naplnil pred chvíľou zlou predtuchou, to spôsobil ten pochabý Karo, ktorého hlas sa človeku pri uchu trasie ani pišťanie suchej šariny a ktorého oči vyvolávajú zmätok ako olovené škvrny na nebi pred búrkou. Môj syn teraz brúsi Richtárovým, alebo divinu vešia na starú jedľu pod Maríkovými skalami, ak si už ruky neumýva od teplej krvi v Čiernom potoku. Nuž tak, len zvoň, Demianko. Treba odprevadiť nevinnú hájničkinu dušičku do neba, a treba utíšiť jej hladujúce dieťa.“

Ale zvon sa upokojil. Zatíchol razom, ako plač dieťaťa, keď mu mater vstrčí mliekom navretý prsník do úst. No vo vzduchu visela ešte voľajaká roztrhnutá struna. Hompálala sa sem-ta. Bernard ju sledoval, lebo sa mu zdalo, že v osuhli čarbe nesrozumiteľné kráže. Potom sa mu ešte zdalo, že koniec tejto roztrhnutej struny sa spustil dolu a šľahol ho po tvári. Ach, nie, to bola pavučinka, na ktorej sa spúšťal pavúk so strechy a ktorej sa on ľavým lícom dotkol. Hej. Ale tento neurčitý šum, ako by niekto striasal srieň so zmrznutej trávy, nepochodí už od pavúka.

Bernard rozpoznával a naozaj počul kroky.

Zdalo sa, že niekto ide od potoka. Srieň sa trúsil a zvonil ako sklené piliny. To by mohol byť Peter, ale zdá sa, že nejde sám. Jeden krok by bol zreteľnejší. Srieň by sa len v prestávkach trúsil ako šušťanie trávy, keď sa kosou zaháňame, a tuto nieto prestávky. Srieň sa sype neustále a zvoní, ako by cupkal po ňom kôň. Možno, idú dvaja.

Bernard sa pohol so svojho miesta a dal pozor, aby triesky pod nohami veľmi nevržďaly. Urobil krôčik doľava a oprel sa o štôs polien. Drevo sa trochu pohýbalo. Zapadlo tuhšie do seba. Potom znehybnel ako buková štiepa. Nebolo ho rozpoznať od prostredia, v ktorom stál. Priechod do pitvora mal pred sebou. Kto bude tade prechádzať, môže mu pozrieť do tváre a do očú zblízka. A toto Bernard chcel.

Zo záhrady sa ozvaly hlasy. Boly dva. Bernardovo ucho sa nemýlilo.

Prvý hlas vravel: — Videl som vás oboch na Zvadovom poli medzi horou. Ty si šiel hore Zápačou a tvoj otec vchádzal do hory.

A druhý hlas: — Nuž myslite si tak, keď si nedáte povedať!

Prvý hlas: — Zapieranie sa ti nevyplatí.

Druhý hlas: — Ja sa nebojím.

Prvý hlas: — Hneď sa presvedčíme.

Druhý hlas: — Môžete!

Buchla doska, lebo prechádzali popri chlievcoch, a to bolo na niekoľko krokov od kôlne. Bernard si pripamätúval hlasy, aby zistil poradie prichádzajúcich. Druhý hlas bol synov a prvý mohol byť len hájnikov.

Prvý hlas vravel: — Pôjdeš predo mnou, neviem, kade sa do vás ide.

A druhý hlas: — Ako chcete.

Išli práve poza Bernardov chrbát. Voľaktorý sa šuchol o drevo, o ktoré bol on opretý, a potom mu už boli na očiach.

Tmavé postavy sa vtisly do bielej osuhle. Išly za sebou v metrovej vzdialenosti. Najprv Peter, potom hájnik. Povetrie sa rozhýbalo a vedľa zahnívajúceho dreva bolo ešte cítiť vôňu surového mäsa a mladej smoly. Ťažký dych chlapských pľúc trepotal vo tme nepravidelne ako blanité krídla veľkého netopiera. Peter urobil náhly pohyb, ako by sa mienil obzrieť, ale potom len vyvrátil doboka hlavu, lebo sa mu bolo treba pod strechou uhnúť. Tvár sa mu zabelela ako ryba, ktorá sa v hlbočine obrátila, a vošiel do tmy. Bernardovi sa ešte zdalo, že jeho oči sa pri ňom zastavily a zažiarily. Lež on sa do nich nestačil dívať. Pod strechou zaknísala sa chatrná postavička hájnika z Doliny. Nuž na túto chvíľu striehol a nemal sa kedy piplať s Petrušovými očami, hoci bol aj na tie zvedavý. Siahol rýchlo oboma rukami za pravé plece, schytil poleno a mieril pozorne ta, kde mala byť hájnikova hlava.

Možno, bolo počuť tupý úder a zavržďanie triesok pod padajúcim telom, ale v náhlosti sa to ľahko preslychne. A nebolo vidieť nič. Tma prehltla aj najnepatrnejšie mihnutie tieňa a čušala ako múmia.

Hľa, nič sa nehýbe.

Zornička sa ešte roztancovala, besne, šialene, ako opitá, ale dostáva závrat. Zastáva a hľadí na jedinké pevné miesto, ktoré je kdesi na streche, alebo visí v povetrí, alebo je ďaleko medzi hviezdami. Najskorej tam. Mihalnice zdrevenely a oko stratilo lesk. Musíme naň priložiť peniaz, aby tak strašne nehľadelo. Hľa, celkom nič sa už nehýbe.

Voľakto privrzol dvere, ktoré už mal odchýlené, a potom bolo počuť:

— Otec!

— No?

— Otec!

— Neplaš sa, aby mať nestratila sny.

Triesky zavržďaly, lebo sa niekto pohýbal.

— Zabili ste ho?

— Nehýbe sa.

— Otec!

— Mal som priťažkú ruku.

Potom zpod kôlne vyšiel Bernard Plžúch a jemu za pätami jeho syn, Peter Plžúch. Zastali pod strechou a hľadeli donútra. Bernardova postava bola ohavnejšia.

— Skočil na mňa zpoza buka v Richtárovom, — vravel Peter. Zápasil s dychom.

— Chcel sa presvedčiť, či ste doma.

Nazdával sa, že musí hovoriť, lebo otec čušal.

— Pri Čiernom potoku ma núkal borovičkou.

Bernard Plžúch sa nahol. Bol pol telom v osuhli a pol tela zapadalo do tmy.

Vravel odtiaľ zdola:

— Črep má prelomený.

A potom ešte:

— Krvi veľa nevytieklo. Azda som mu kožu len na malom kuse predrapil. Vovalila sa mu na mozgy, a tá kvapka, čo vymoká, slepí sa s vlasmi.

Potom sa celý vnoril do tmy. Bolo počuť, ako šmátra a šúcha po kútoch kôlne.

Voľakde zahrkotal železný riad, inde zazvonila žŕdka. A o chvíľu vyšiel. Podával Petrovi vrece.

— Roztvor a zadrž! — vravel.

— Čo?

— Dáme ho dnu, bude tak kaľavnejší.

— Kde s ním pôjdeme?

— Na Vrchdolín. Za Jančekove kolibou je trhlina v skale, nuž tam, aby mu líšky daly pokoj.

Ešte raz vošiel do tmy a teraz niesol jeho — hájnika. Bol malý, nuž niesol ho na rukách ako dieťa. Dával pozor, aby sa mu ruky držaly pri tele a nohy spolu.

— Vhoď dnu skalu.

Pchal ho hlavou.

Peter bol otcovi poruke. Počínal si podľa jeho rád, a na čo sám prišiel, urobil bez napomínania. O chvíľu zaviazané vrece ležalo im pri nohách. Bolo bez formy, len oni vedeli, že to, čo sa vypúča, sú kolená pokrčeného chlapa.

— Vezmi hájnikovu pušku, nájdi si pri hlave skalu, pošuchni ju do rožka, bude sa ti takto lepšie držať, a poď záhradou popredku.

Vyrovnali krok, prešli záhradou, ale za plotom obrátili sa k hájovni a prechádzali potok.

— Tam sa svieti, — vravel Peter, ktorý šiel vpredu a pozeral na drevenicu, čo sa šerila medzi ovocnými stromami. Okná, obrátené na severnú stranu, boly vysvietené. Svetlo prenikalo ďaleko, lebo osuheľ ho rozpúšťala, ale rozpoznalo sa ľahko od okolia, zaliateho mútňavou. Keď sme zastali, stálo aj ono, keď sme vykročili, pohlo sa za nami, ako by nám nedôverovalo. Zavše sa zaplietlo medzi konáre stromov. Niekedy aj skapalo, ako by naň niekto okenicu prichlopil, alebo ako by spadlo do jamy, ale hneď sa zas vyhuplo a hľadelo, hľadelo.

— To hájničku kladú na dosku, — vravel Bernard Plžúch, ale hlas sa mu pozabudol vyhupnúť na jazyk. Znel voľakde pod rebrami, alebo ešte nižšie, nuž Petrovi sa zdalo, že to nevraví otec, ale niekto iný, čo mu sedí v bruchu pod kožuchom. Vykročil strmšie, lebo chcel byť skoro doma.

Za potokom vošli do hory. Pod nohami sa im ozývala skalnatá hôrna cesta. Peter sa obzrel. Chcel sa presvedčiť, či bledé svetielko pustilo sa hore za nimi, ale nie. Nič sa už nehýbalo. Nikto ich nesledoval. Čierne smreky sostupovaly do cesty s oboch strán a tisly sa k sebe. Medzi nimi prezerala len úzučká biela štrbina a v nej sa nepohlo nič, celkom nič. Svetielka ostaly tam dolu za potokom. Blúdia záhradou, okolo domu, zamotávajú sa medzi rozkonárené slivky, chodia popri vode, chcely by na druhú stranu, ale nemôžu. Sú priputnané k oknám. A možno sa ani neznepokojily. Nezbadaly nič, nuž len vyzerajú z mútňavy ako omachnatené oči zabitej ženy v barine.

Nuž nikto o ňom nevie. Naozaj nikto. Ráno ho budú sháňať, lebo bude treba pohreb chystať, a nebude ho, ako by sa do zeme prepadol. Do hory šiel. Hájnička večer voľačo spomínala. Rozídu sa. Jedni smerom na Richtárovú, druhí do Morovej. Oj, hôr je veľa. Na všetky strany sa šíria ako more. Nuž kdeže sa hnúť?

— Hahóóó!

Čierne vtáčisko namáhavo zatrepe krídlami priam nad hlavou a trieli voľakde do pochmúrnych hlbín.

— Hahóóó!

Hlas sa vychytí ako vír. Vznesie sa nad vrcholce a huláka dolu horou. Uchytia ho grúne a hrajú sa s ním ako s loptou.

— Hahó — hahóó!

Ale potom im čľupne do voľaktorej doliny, zatíchne a znovu sa zbojnícka tíšina prikráda poza stromy k tebe.

Toto je všetko. Viac nič?

Aha, so starého stromu sa odtrhla strapatá šuška, alebo ju veverica spustila dolu. Otĺka sa o dokrútené smolnaté konáre, tancuje, poskakuje, šuští medzi ihličím, čupne ešte na zamrznutú zem, a viac nič. Oj, nič. Hora čuší ako zarezaná. Čaká na sneh, lebo je už pred Vianocami, a osuheľ v noci zľahčela. Aha, dvíha sa hore do oblohy, bude padať.

„Môžme ísť vedľa seba. Cesta je tu dosť vyrovnaná a široká. Nebude nám aspoň otĺkať kolená!“

Peter pomeškal, aby ho otec mohol dobehnúť. Ach, naozaj je takto lepšie. On je medzi nami a my môžeme voľnejšie kráčať. Podkovičky na bagančiach im tĺkly do skál. Hora pod nimi sa skúpo ozývala. Povedľa nich zľava i zprava prechádzaly stromy. Vystupovaly z tmy, ktorá bola pred nimi, a vchádzaly do tmy, ktorá bola za nimi. Niektoré boly maličké, pričupnuté k zemi, iné výšavy. Tie malé motaly sa medzi veľkými. Keď maly prísť k nim, pristavily sa a niektoré sa aj nahýbaly nad ich tváre, ako by im nazeraly do očú. Potom sa však naľakaly a mykly preč.

— Dávaj pozor, aby sa priveľmi nehojdal. Ruka zbolí.

Ihličie sa im nad hlavami plašilo.

Už idú.

Už idú.

Videli sme ho.

Aj my.

Aj my.

Tadeto práve prešli. Vlečú ho medzi sebou, nuž tlčie sa hlavou o skaly. Vrecom presakuje krv.

Tamto kvapôčka odpadla aj na mráz.

Starému sa iskria oči ako vlkovi.

Mladému je riedko.

Zatvára si oči.

Tak stará Cinduľka má pravdu.

Veru.

Vravieva, že mladý Plžúch má oči ako obláčiky na jarnom nebi.

Hej.

Bernard sa mu darmo úfa.

Šum sa rozliezal do šírav, ako by sa v týchto miestach vietor prebúdzal, ako by si zobákom rozčuchrával perie, čo cez noc priľahlo k sebe, a rozťahoval stŕpnuté krídla, ako by prestupoval s pazúra na pazúr a zíval. Šum rástol a padal aj dolu medzi stromy ako spŕchnuté ihličie.

Peter mal naozaj privreté mihalnice a kráčal len po pamäti. Naťahoval krok, aby stačil otcovi, ale náhle sa zastavil, ako by mu studená ruka prešla prstami po tvári.

— Otec!

— Čo?

Obzreli sa obidvaja naraz.

— Aha!

Tam to bolo. Za nimi. Na tom mieste, kde sa cesta zahýbala a mizla za stromami. S jednej strany pozerá hrubý kmeň starého smreka a za ním ešte jeden. Medzi ne vytŕča sa strapatý konár. Hej. S druhej strany sú malé stromky. Nuž medzi nimi a prvým kameňom je to. Hľa, teraz oči neklamú. Tma zredla. Hádam sa už brieždi, alebo chumáč osuhle kvapol sem dolu. Možno. Alebo nie. Bolo to také, ako by vypadla hrča z dosky na kolibe, v ktorej spíš. Hádam. Tým otvorom presvitlo kus oblohy. Lež obloha nie je vykrojená ako otvor na doske. Ohnisko totiž ešte nevychladlo celkom. Dym sa valí práve na tento otvor. Nuž obloha sa rozpíja v dyme. Vytvára sa guľa, ktorá rastie. Hej, také to bolo. A uprostred tej šedivej rastúcej gule krútila sa akási hrča vaty. Najprv sa krútila a vrtela ako besná a potom sa schytila, utekala hore cestou za Plžúchovcami, ako by ich chcela dobehnúť, ale rozmyslela si to a vyhupla sa do výšky medzi konáre.

— Svitá. O chvíľu sa zodvihne aj osuheľ, ktorá nám je v očiach, a môžu nás vidieť. Musíme sa ponáhľať, — vravel Bernard Plžúch, aby posmelil syna.

Mýlilo ho už synovo správanie. Pozoroval dávnejšie, že ide ako námesačník a že v ňom trhá, ako by ho niekto do pliec šidlom pichal. Nuž nech je, ako chce, nie je to moja nátura. Hora mu málo ešte pridala. Azda tie oči. Ach, ten chumaj Karo, horkýže oči. Oči sa vybrúsia. Veď mu ešte nepreskočilo. Bude mať dvadsať, nuž chlapča sa musí z neho vytriasť. Materino mlieko ho ešte márni. Ale keď viac ráz ovonia aj človečiu krv a pohrká si ľudskými kosťami, vybije sa z neho rúči chlap.

Prešli hodný kus bez slova. Naťahovali nohy. Ale keď uhýbali konárom, čo sa načahovaly priveľmi k nim zboku, Peter sa zas vzopäl:

— Otec!

— Čo?

— Aha!

Teraz to bolo pred nimi sotva na desať krokov. Sedelo uprostred cesty a čakalo na nich. Voľakde si zaopatrilo aj oči a hľadelo. Rozpoznávalo Plžúchovcov a potom sa ako prv vyšvihlo do konárov.

Niekde medzi stromami bolo počuť rýchle kroky, ako by sa niekto ponáhľal dolu horou.

Bernard zahrešil do tmy.

— Tuto sme ako v kotle. Človekovi môžu britvu nadstaviť k hrdlu, a nevidí ju.

Napravo od nich uvoľnila sa vo výmoli skala a skotúľala sa im k nohám.

— Obráť sa dolu horou. Prejdeme naprieč. Cesta v týchto miestach pritáča sa k poľu, nuž vyjdeme von. Vystúpime už ten kúsok po úbočí. Nemáme ďaleko. Bude sa ti lepšie dýchať, keď uvidíš viac svetla.

Vnorili sa do hory. Išli opatrne, lebo pod nohami sa im prepletaly korene stromov a do očí ich šibala čečina.

Boli radi, keď vyšli na priestranstvo.

A naozaj svitalo. Temnota hádam dierami a škulinami, ktoré nájdeš pod hociktorým kriakom alebo hŕbou skál, vošla do útrob zeme. Stúlila sa do jaskýň a posadala na skalné steny podzemných priepastí. Tam v hore ešte čupela, ale tuto na priestranstve sa neudržala. Mrazivé ráno pretiahlo si cez hlavu bieluškú ľanovú košeľu a chystalo sa vykročiť dolu do dediny. Osuheľ bola celkom biela, len na tých miestach, kde stál strom alebo kruh, šedivela a otmavievala. Bola drobnejšia, ľahšia a ostrejšia. Podobala sa veľmi hmle. Nesedela na doline, ale dvíhala sa hore. Po pažiti sa jej lepšie šmýkalo, nuž hnala sa rýchlejšie ako ponad horu. Nepostupovala rovnako. Po čistine nadbiehala a pri stromoch sa pristavovala. Tam, kde príliš poskočila, vznikaly trhliny, v ktorých sa brnela nahá zem, tam, kde zmeškala, sbila sa do hrče a kolembala sa na mieste, kým sa jej nepodarilo uniknúť niektorou stranou. Ak jej v ceste stál smrek, tu sa pustila cez ihličie a šumela ani peny na mlieku. Niekde sa svaľkala do kúdele, inde bola strapatá ako Cigánova hlava.

Pustili sa dohora.

Išli vedľa seba tak ako po ceste horou. Svah bol príkry, pôda pod nohami tvrdá, zamrznutá. Miestami, kde voda presakovala zo zeme, bola ľadovica. Tú obďaleč obchádzali, a ak sa predsa na ňu dostali, museli len pošmykúvať nohami, hľadať také miesta, kde štetiny trávy sa ešte udržaly nad ľadom, aby sa udržali. Na zrnkovitom srieni nechávali stopy. Ale Bernard vravel, že bude zaiste padať sneh, nuž ich zakryje.

Zima im oblizovala kosti. Ach, za rána zima nemá zmilovania. Ešte je hladná, pchá sa pod kožu a pije krv. Kým šli horou, chránily ich stromy, boli v zátiší, ale tuto sa do nich so všetkých strán zažiera zamrzlina.

Prechádzali pod jedľu. Pred nimi sa valila ozrutná kúdeľ osuhle. Videli ju obidvaja. Dívali sa na ňu. Sledovali ju pozorne očami, lebo to bola nezvyčajná. Nevalila sa po šírke obliny, ale pokonča a vrtela sa, tancovala, ako by v nej bol niekto zamotaný, a potom sa naraz pred očami oboch rozkrútila. Aha! Ale nie, to je nemožné.

Peter zjačal, pustiac vrece, skrčil sa k zemi, ako by ho chytaly kŕče, a tvár si kryl medzi kolená.

— Peter!

Nedával o sebe znať.

— To za hrsť svetla sa vsypalo do osuhle.

Čušal.

— Peter!

Zodvihol hlavu. Mal vybielenú tvár a do úst sa mu tisol úsmev.

— Čo si videl?

— Stará Cinduľka mi doniesla papučky zo samých bielych cintariek.

Bernarda pochytila zlosť. Skočil k synovi a zdalo sa, že ho ide nemilosrdne kopnúť tvrdou bagančou do vyjavenej tváre, ale vtedy ho zmrvilo náhle počatie.

— Počujete, otec!

— To hora skučí, — vravel pokorne a ticho. — Vstaň, syn môj, vyjdeme na priehybu, a sme na mieste.

Peter poslúchol, ale bolo vidieť, že mu pamäť voľakde uniká. Chytili vrece a vykročili.

— Toto hora skučí, — presviedčal aj seba, aj syna Bernard Plžúch. Hlas mu mäkol.

Hej, to hora skučí. A nie jedna. Desať. Všetky, čo pozná Bernard Plžúch: Kúty, Borová, Komôrky, Richtárovo, Vrchdolín, Skalka, všetky, ako kŕdeľ plačúcich žien. Jedna ticho, ako by sa pridúšala starým machom, iná trasľavo, lebo sa jej hlas o skaly trie. Povetrie sa vlní. Skučia to vo sbore, to všetky stíchnu a len jedna ujúka. Medzi tisícami môžeš rozpoznať kvílenie starej jedle pod Maríkovými skalami, na ktorú vešiava Bernard Plžúch a jeho syn divinu. Má vrcholec rozčesnutý. Hrom bol do nej udrel. Hrčavé konáre dvíha k nebu aj so strapcami šedivého lišajníka, ako starý, bradatý pútnik. Nemá už hlasu, všetok si vykričala, lebo pod Maríkovými skalami neustále vietor hučí, a predsa ju počuť vykladať.

— To hora skučí, — opakoval ako dieťa.

Boli na priehybe. Osuheľ tadeto utekala a pišťala ako kŕdeľ myší. Za kruhmi černela sa Jančekova koliba. Dvere mala rozplazené. Bolo vidno donútra, aj na druhú stranu pomedzi sruby. Obrátili sa v tú stranu a skučanie im šlo za pätami.

„To stará jedľa pod Maríkovými skalami,“ chcel povedať Bernard, ale nepovedal nič. Jedným trhnutím uvoľnil vrece z Petrovej ruky, prehodil si ho cez plece, chytil syna pevne za ruku, a prebehnúc ostávajúcu vzdialenosť, zaplesol za sebou dvere, ako by sa bál, že mu syna niekto uchytí.

Dnu premkla ich tma. Bernard složil s pleca bremeno a načúval. Tamto je to na druhej strane. Zaďavčalo ako dieťa v kolíske a ide sem. Počuť kroky, ale veľmi slabo, ako by malo na nohách papučky. Prešlo popri zadnej stene. Malo by ho byť vidno, lebo v tých miestach sú medzi srubmi najväčšie diery, ale nič nebadať, len osuheľ sa chumelí. Aha, a teraz sa plúži po pravej strane, chce prejsť ku dverám.

Bernard schytil hájnikovu pušku, ktorú niesol Peter, prikľakol k stene a vopchal rúru cez škáru. Chvíľu bolo ticho. Potom zaľahol na uši strašný výstrel.

— Hájnikova suka, — vravel Bernard.

— Stará Cinduľka, — vravel jeho syn.

Bernarda hrdúsila hrôza. Nemohol už váhať. Pristúpil k synovi. Jednou rukou ho oblapil pevne za krk, druhou mu vyvrátil hlavu a díval sa mu zblízka do očú, ako vtedy, keď ho vzal s rúk babe a utekal s ním do pitvora.

Peter bol ticho. Hľadel na otca pokojne. A hľa, v jeho očiach plávaly biele obláčiky ako po jarnom nebi.

Nikdy nebolo Bernardovi Plžúchovi tak chladno pri srdci, ako keď sa díval druhý raz do synových očú.

— Tu ma počkáš, kým sa vrátim, — vravel. Prehodil si bremeno cez plece a vyšiel dverami. Bolo vidieť, ako sa vzďaľuje.

Myslel len na robotu a náhlil sa. Osuheľ mu primŕzala na obrvách a mihalniciach. V kolenách mu vŕtal vetrisko, ale nedbal. Všetko robil dôkladne, nič nezabudol. A keď už bol hotový, utrel si ruky o kožuch, ako mal vo zvyku po každej robote, a chcel sa pustiť za starou stopou do koliby, lež oči sa mu pristavily úžasom. Len na skok pred ním rozkrúcala sa taká istá kúdeľ osuhle, ako videl nedávno tuto dolu pri čiernej jedli. Aj táto stála koncom do výšky a krútila sa, tancovala. A hľa: hrsť svetla sype sa shora na ňu a z prostriedka vychádza postava. Obracia sa k nemu chrbtom, ako by bola svedkom toho, čo Bernard robil, a odchádza. Počuť zvoniť srieň, aj stopy vidieť za ňou. Vzďaľuje sa k hore pomaly, iste, nezadržateľne. Čierna hora vzťahuje proti nej strapaté konáre. Postava sa norí do nej a pištiacu osuheľ pretína strašné, dlhé a ľadové zavytie.

To nezavyla stará jedľa pod Maríkovými skalami. Och, to nie. Bernard Plžúch mal zašibané oči ukrutnou zimou, ale preletel k hore ani orol a chcel preniknúť zrakom husté šero voskrz. Postava sa mu niekoľko ráz mihla medzi stromami, ale hneď sa stratila, ako by sa bola rozťahala na vlákenká pavučinky, ktoré pochytal vietor, len hrozné zavýjanie nieslo sa horou a rezalo Bernardovo srdce.

— Petruško!

Hora odpovedala:

Petruško!