ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Uvidel ju po dvadsiatich piatich rokoch istého neskorého letného popoludnia v kaviarni na Okružnej triede. Prišiel sem zo zvyku, lebo mal toho dňa voľno, mohol zobliecť uniformu a cítiť sa aspoň raz do týždňa človekom. Sedel pri svojom stolíku v kúte, aby sa mohol dívať na ulicu. Fajčil jemnú cigaretu, ktorú dostal od ktoréhosi stáleho hosťa hotela Esplanad. Cítil sa sviatočne a povznesene, hoci pre meštiakov bol to obyčajný robotný deň.

Ona sedela o kúsok ďalej s fúzatým dôstojníkom. Bola dosiaľ pekná, možno o trochu ťažšia, ale ešte útla, s nežným úsmevom na ústach. Áno, dosiaľ to bola „pekná Karolína“, hoci zrejme začínala mať starosť s udržiavaním štíhlej línie a s pestovaním panenského peľu na lícach. No jednako peľ tam dosiaľ bol. Díval sa pozorne, spočiatku nedôverčivo, trošíčku sa chvejúc vzrušením, ale napokon musel uznať: peľ tam dosiaľ bol. Dôstojník (starý, plešivý dedko, lalokatý, podnikal zrejme posledné beznádejné výboje v mene svojej mužnosti) čítal nezúčastnene noviny. Mal všetky znaky podareného paroháča. Ona si pozerala módy, žurnál za žurnálom, s dôkladnosťou vedeckého pracovníka. Mohol si ľahko vyrátať, že strávila veľa a veľa hodín v podobnom zamestnaní, kým sa rozhodla pre istý model. Bolo to vidieť i na šatách, v ktorých práve bola oblečená. Ako jej tie šaty svedčali! Keby jej bol mohol kúpiť také šaty pred dvadsiatimi piatimi rokmi, bolo by sa azda všetko obrátilo ináč. Keby bol býval vtedy bohatý…

Pošúchal si čelo a vzdychol potajomky nad všetkým, čo premeškal a nedohonil. Privrel oči a na pozadí mramorovej dosky kaviarenského stola zjavila sa mu jej priezračná, útla figúra. Štíhle nôžky v baletnom postoji, ružové črievičky a ružová naberaná suknička. Nahé bruško a hlávka šibalsky vyvrátená na stranu. Pravá ruka je koketne odchýlená od tela, dlaňou obrátená k zemi, ľavou posiela mu bozk. Zavrel oči a znova vzdychol.

Áno. No, áno, lenže čo teraz? Môže tu sedieť niekoľko krokov od nej, nevstať, nejsť k nej a nepovedať jej, čo jej zabudol povedať pred dvadsiatimi piatimi rokmi?

Vstal.

Vtom sa ona obrátila, priložila si voľným pohybom k očiam lorňon a nezúčastnene, chladne ho premerala.

Chcel čosi povedať, oprel sa prstami o stôl, nemotorne sa nahol vopred, akoby sa jej chcel ukloniť, ale vtedy sa ona odvrátila a on sa v rozpakoch začervenal a pomaly, sklamane klesol na stoličku.

Nie je to teda ona. Ťažko uveriť, že by ten pohľad, ktorým ho premerala, patril jej, peknej Karolíne.

Bol veľmi rozrušený, prsty sa mu chveli a musel sa z celej sily ovládať, aby vydržal dívať sa pokojne stranou, na ulicu, kde chodili ľudia, kde v oblokoch naproti slávnostne dohárali ostatné lúče zapadajúceho slnka, kde všetko bolo obyčajné a isté vo svojom cieli. Kútikom oka videl, že dôstojník medzitým vstáva, odoberá sa a odchádza. A potom nevydržal a znova pozrel na ňu. Ale teraz s rozhodnutím a s pevným predsavzatím zvedieť naisto, či je to ona alebo nie. Obrátila sa k nemu, a tu videl na jej ľavom líci materinské znamienko. Náhle ho naplnila divoká, plesajúca radosť. Tvár sa mu rozžiarila, odstrčil výbojne stoličku, zastal pred ňou a bozkáva jej gavaliersky, s veselým úsmevom ruku.

Díva sa na neho nechápavo veľkými belasými očami. A on sa na ňu usmieva — usmieva sa s prižmúrenými očami a so zaseknutými perami.

— Karol!

— Karolína!

— Podľa toho úsmevu… podľa toho, ako sa smeješ, so zaseknutými perami a s prižmúrenými očami, ťa poznávam.

— A ja podľa toho tu, — ukazuje šetrne na jej materinské znamienko. Ale chytro dokladá: — A, pravda, i podľa toho, že si dosiaľ driečna, celá útla a nežná ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi. — Potom sklopí oči a povie: — Videl som ťa pred chvíľou v krinolínke okolo bokov, v baletnom postoji, na prsiach s dvoma ružami namiesto živôtika…

— Choď, ty, — robí sa zahanbenou. — Už pol storočia nemala som na sebe nič také. A potom… — díva sa rozpačite na svoje prsia… — dnes by už dve červené ruže boli…

Skáče jej do reči.

— Pamätáš? — a ticho zanôti: „Dve červené ruže…“

Obaja sa rozosmejú, akoby to bolo včera, keď ona na parkete dancingu spievala túto pieseň. Hovoria potom dve na tri, predchytávajú si myšlienky, smejú sa a ona mu kladie dôverne ruku na plece. On objednáva koňak. Najprv len pre seba, potom dostane chuť i ona a povie mu to s takou rozkošnou srdečnosťou, že sa musí až zavrtieť na stoličke od samého šťastia. Vypína hruď (najradšej by priam kikiríkal od nazhromaždenej mužskej hrdosti) a objednáva ponad celý lokál:

— Pán hlavný, koňak! Jeden koňak! A potom ešte jeden a ešte jeden.

— Chichichi, už som opitá, — smeje a chichoce sa Karolína, nakláňa sa nad stôl, vyvracia koketne hlavu a usmieva sa na neho šelmovsky: — Pamätáš sa, ako nás vtedy volali?

— Duo Charlie.

A ona kladie dlane k ústam a oznamuje pomedzi ne ako cez trúbu celej kaviarni:

— Duo Charlie tancuje Danse acrobatique.

Takto to robil kapelník, keď oznamoval ich číslo.

— Hahaha, hahaha. Danse acrobatique! Duo Charlie tancuje Danse acrobatique. Duo Charlie tantzt Danse acrobatique. Hahaha, hahaha!

Potom náhle obaja zvážnejú a pozrú skúmavo na seba. Je to pravda, že oni dvaja…

— Je to pravda, že my dvaja sme tancovali kedysi tento tanec? — spytuje sa on hlasom čudne skleslým a nedôverčivým.

A ona koketne vzdychá a prevracia hlavu k povale:

— Ach, jaj, je to pravda?

— Je to pravda? — spytuje sa on ešte raz vážne a upiera na ňu skúmavo oči, akoby naozaj pochyboval, že je to pravda.

A ju nepríjemne zamrazí, cíti v jeho hlase výčitku a obvinenie, že všetko to, čomu sa práve smejú, nie je naozaj pravda, lebo to, čomu sa smejú, nie je ani zďaleka to, čím vtedy žili, pred čím sa chvela a čo zostalo nevypovedané, naveky zamlčané.

— Teba vtedy odobrali, musel si na vojnu, — hovorí skrúšene, akoby sa mu ospravedlňovala, ľutovala i seba i jeho, a odprosovala ho. — A bol si tam štyri roky.

— Päť.

— Ostatný lístok dostala som o štyri roky po tvojom narukovaní.

— A potom… a ty?

— Ja?

Bola to dlhá pauza. Prežil v nej celé štyri roky. Ona sama… Cez vojnu… keď „mravy boli uvoľnené…“ on jej zriedka písal…

— Ja?… Ja som sa vydala.

Čmáral prstom po stole čudné háčiky a zákruty, slučky minulosti. Potom to všetko rozhodným pohybom zotrel, prevalil sa na stoličke a uprel zrak do povaly.

— A ty? — spýtala sa nesmelo.

— Ja?… Ja som sa vydala.

Čeľusť mu bezmocne odvisla, akoby sa bola uvoľnila v pántoch, a jazyk mu zaliezol niekam do hrdla.

— Vrátnikom v hoteli Esplanad? Chudáčik.

Nahla sa k nemu a pohladila ho mäkkou dlaňou po vlasoch.

Strmo sa prevalil nazad:

— Nie… veď je toto sentimentálna história. Obyčajná sentimentálna história. Už nie sme deti… Ale chcel by som s tebou stráviť jeden večer.

Prekvapene na neho pozrela.

— Máš pravdu, je to sentimentálna história. Ale jeden večer?…

— Jeden večer, dnešný večer.

Prečo váha? Nie je to prirodzené, že chce s ňou stráviť večer?

— Šli by sme vedno na večeru a potom niekam, kde sa tancuje, hoci do toho lokálu, čo sme v ňom pred rokmi vystupovali.

— Ach, môj milý, toho už niet.

— Že niet? — Ako môže nebyť? Či sa už naozaj vo svete toľko zmenilo, že zmizol i lokál, v ktorom sa ľudia vedeli tak veselo zabávať?

— Totiž, aby si vedel, ten lokál ešte existuje, ale nie je viac tým, čím býval. Dnes je to obyčajná krčma s jedným muzikantom a s jedným čiernym kocúrom.

— S jedným muzikantom a s jedným… Výborne, moja milá, práve ta pôjdeme; budeme sami.

— Sami s čiernym kocúrom a so slepým muzikantom.

— Slepým? Je naozaj slepý? Tým lepšie. Teším sa na to, moja milá.

*

Krčma bola prázdna. Čierny kocúr naozaj ležal pri peci a muzikant bol naozaj slepý. Udrel na klávesy, keď zbadal, že vstupujú hostia, a zabrnkal na rozladenom staručkom piane predvojnový marš. Potom čakal chvíľu na ozvenu, čudne nehybný, s neprirodzeným držaním tela, s rukami pozdvihnutými nad klávesami. Zdalo sa, že sa namáha vytušiť náladu hostí a poznať, ktorá pesnička bola by im milá. A potom nesmelo, zľahučka, akoby si netrúfal, dotkol sa klávesov.

Ozval sa jemný sentimentálny valčík.

Piano, napodiv, znelo teraz súladne. Akoby sa bolo vzchopilo, narovnalo staručké údy pod známymi dávnymi údermi. Melódia bola čistá, svieža, ako uplakaná tvár slúžtičky ktorá si v nedeľné popoludnie vyšla za Dunaj, kde ju mal čakať fešácky vojak. No, pravdaže, práve o tomto vojakovi bola v pesničke reč. O tom istom vojakovi, čo zradil svoju milú, malú viedenskú slúžtičku, a potom padol vo vojne na rovinách rusko-poľských.

Pritúlili sa k sebe. Objal ju okolo pása. Cítil pod dlaňou kyprosť jej bokov. Za tých dvadsaťpäť rokov nazbieralo sa na nich trochu tuku. Ale nepocítil sklamanie; naopak, neha zmierlivého pochopenia hriala ho v žalúdku. Vítal tento nový pocit, znak usadlých rokov, láskavo, skoro s radosťou. Bol to pocit oveľa menej vzrušujúci ako ten, čo sa bol v ňom kedysi ozýval.

A ona sa k nemu pritúlila, vzala jeho dlaň do svojich, nežne a s dôverou. Obrátila k nemu tvár s ústami dôverčivo pootvorenými.

Bozkal ju mäkko a zľahka.

— Je to… môj prvý bozk. — Chcela povedať: „náš prvý bozk,“ ale potom sa zháčila a povedala: „Je to môj prvý bozk.“

A doložila na vysvetlenie:

— Čo bolo predtým, bolo len závdavkom na tento prvý bozk.

— Áno, máš pravdu. A toto je náš druhý bozk. — A bozkávali sa v opustenej krčme nežne, vrúcne, ale bez náruživosti, čisto, akoby ona mala osemnásť a on pätnásť rokov.

— Poznáš toto?

Vytiahol z náprsnej tašky obrázok s polámanými, obšúchanými rohmi. Bola to reklamná pohľadnica podniku, kde kedysi vystupovali. Dolu bolo vytlačené: „Duo Charlie“ a nad tým obrázok: on a ona zachytení pri vrcholnom výkone svojho parádneho čísla. Práve na tomto mieste ozval sa v sále zakaždým búrlivý potlesk. Hudba zahrala vtedy tuš a oni, trochu zadychčaní, ale s príjemnou maskou úsmevu na tvárach, ukláňali sa vpravo i vľavo a zbierali ovácie obecenstva.

— Koľko ti dalo roboty, kým si ma to naučil. Čo som sa natrápila. Býval si hrozne mrzutým partnerom.

A pritúlila sa k nemu bližšie.

Držali obrázok každý za jeden roh a dlho sa naň dívali. Ostatný raz tancovali toto číslo v deň mobilizácie. Podnik bol nabitý ako nikdy predtým. Šampanské tieklo prúdom. Každú chvíľu vyletela zátka s dunivým výbuchom ako zlá — ale vtedy sa im zdalo ako veselá predzvesť výbuchov, ktoré ich o niekoľko dní mali privítať na frontoch. Toho večera mali so svojím akrobatickým tancom mimoriadny úspech. Za ich vystúpenia vyvrcholila zábava v lokáli. Dva razy museli opakovať svoje číslo. A potom i oni pili šampanské s hosťami, najprv z pohárov, potom z jej črievičiek. Bohvie, kto všetko ju v ten večer objímal a bozkával. Ale nebola opitá. Keby bola bývala opitá, bola by musela usnúť, keď si potom ľahla v šatni na diván. No neusnula. Čakala. Čakala od štvrtej až do bieleho rána. Spočiatku so vzrušujúcou istotou a s troškou strachu z toho, čo verila, že malo prísť, potom s pochybnosťami, potom s urazenou hrdosťou a napokon v zúfalstve, s mučivou bolesťou, v slzách. Čakala až do rána, ležiac nezoblečená na diváne a hryzúc do vreckovky celkom mokrej od sĺz. Ráno sa umyla, upravila si zovňajšok a vošla do lokálu. Lokál bol prázdny.

A toho dňa narukoval on s prvými rovno na front.

Potom jej, pravda, písal a ona jemu, ale nikdy o tom, čo sa nestalo tej noci. On jej dával v listoch múdre rady, a ona mu posielala balíčky z nasporených peňazí. V prvý čas dlho bola bez miesta, lebo sa jej nezdalo možným starať sa o miesto. Potom ju na to donútila bieda. A potom všetko išlo v koľajach, ktoré našla vymerané, ako sa jej zdalo, od stvorenia sveta. Najťažšie bolo začať, potom už všetko bolo ako naučená úloha. Nakoniec prišiel generál, čo sa práve vrátil z frontu, chromý na jednu nohu. Možno sa mu zdalo, že sa už dosť napovaľoval po starých vyzbíjaných, nepohodlných rusko-poľských kaštieľoch: zatúžil po manželskej pohode.

— A tak si ma našiel s ním popoludní v kaviarni na Okružnej triede. Je to dobrák, nemôžem sa žalovať.

Vyrozprávala mu všetko vážne, akoby mu bola tak povinná, do najmenších podrobností, nevynechávajúc a nezamlčujúc celkom nič. Trochu sa čudoval, že ho jej úprimnosť nepohoršuje, ani že mu nie je trápna; naopak, že sa cíti očistený i on sám.

Obrázok dosiaľ ležal na stole. Dívali sa naň chvíľami, akoby v ňom hľadali povzbudenie a ospravedlnenie toho, čo práve cítili. Neboli si blízki? Nebola medzi nimi dávno táto dôvera? Ako mohla nebyť? Hľa, obrázok je dôkazom. Vtedy, keď tancovali toto číslo, stačil chybný pohyb, oneskorený alebo predčasný hmat, a ona by mu bola ležala s rozlámanými údmi pri nohách. Musela mu už vtedy dôverovať tak ako dnes. Aj on jej. Inak by sa nikdy neboli opovážili na tento krkolomný tanec.

— Čo myslíš, vedeli by sme to ešte dnes? — spýtal sa jej s pochybovačným, zasneným úsmevom.

Pozrela na neho vážne a potom odvetila s hlbokým presvedčením:

— Ak by si ty vedel, ja áno, môj milý.

A predstavila si, ako leží po tanci ustatá, trochu zadychčaná v šatni na diváne.

Opakovala:

— Ja áno.

— A ja tiež, — povedal s náhlou istotou, ktorej sa vzápätí obaja zľakli.

A tu muzikant, akoby naozaj bol poznal tajomným čutím slepca ich ľúbostné rozochvenie, vzal do rúk husle a spustil tuš. Ten tuš, čo ich vždy volal vystupovať.

A potom sa ozvala melódia. Tá istá, pri ktorej tancúvali svoje zvláštne, senzačné číslo.

A potom — teraz už naozaj stratili samovládu a zmysel pre všetko dookola — počuli celkom zreteľne známy hlas, ktorý vznikne, keď sa priložia dlane k ústam a ktorý oznamoval:

— Duo Charlie — Danse acrobatique.

Ako zhypnotizovaní vstali obaja naraz, uklonili sa a groteskným tanečným krokom vstúpili na parket. Na ich tvárach zjavili sa dvadsaťpäťročné masky úsmevu. Svaly samy od seba stiahli sa tak, ako boli vytrénované kedysi: on sa usmieval s gambami zaseknutými medzi zuby a s prižmúrenými očami, ona odhalila tie isté biele zuby nehybným našpúlením perí. Pamätali sa na každý pohyb: najprv tancovali drobnými krôčkami proti sebe, lúskajúc pritom do taktu prstami. Potom sa jemu prišlo zohnúť a ona spravila kotrmelec na jeho chrbte. To bol len malý úvod, navnadenie obecenstva na to, čo malo prísť. A potom zas drobčili proti sebe. Zľahka, bez námahy, usmievajúc sa a lúskajúc prstami. Jej prsia triasli sa mu pred očami (trochu viac ako kedysi) a jej nohy boli rovnako pružné, a keď si ich odhalila nad kolená, zdali sa dokonca i rovnako štíhle ako pred rokmi. Ani na chvíľu si neuvedomili grotesknosť situácie. Obaja vedeli presne, čo v nasledujúcom momente spraví druhý i na čo práve myslí druhý, obaja boli nielen pohybmi svojich tiel, ale i chvením svojich nervov práve tam, kde sa naposledy videli pred dvadsiatimi piatimi rokmi.

Muzikant hral.

Prišlo číslo, kde ju on vyzdvihne nad hlavu, drží vysoko v povetrí a krúti sa s ňou do taktu, kým ona posiela bozky obecenstvu. Ani na bozky nezabudli. On sa pri tomto výkone zadychčal väčšmi, ako čakal, a ona si roztrhla parádnu sukňu nad kolenom.

Ale muzikant hral.

Potom prišlo číslo, keď ju on zručným pohybom má prehodiť pred seba tak, aby urobila nebezpečným sa zdajúci, ale vcelku nevinný premet. Pochlapil sa, presne vystihol čas a ona padla šťastlivo pred ním na nohy bez toho, aby zmizol čo len na chvíľočku úsmev z jej tváre. Ba videl celkom zreteľne cez vírivé mreže čoraz prudkejších pohybov jej nôh, že práve od tejto chvíle stal sa jej úsmev vyzývavejší, mnohosľubujúci, skutočný úsmev pre neho, pre neho samého, nie maskovaným úsmevom pre obecenstvo. Jej oči svietili, hralo v nich odrazu tisíc veselých, roztopašných ohníkov, kým jej žiariaca tvár mu stále unikala šelmovskými, dráždivými pohybmi zo strany na stranu. Celá sa mu dávala a zároveň mu unikala drobnými, ľahučkými skokmi. Krúžila okolo neho, pozorujúc jeho čoraz upriamenejšiu tvár. Tým istým tempom, ktorým stúpalo jeho očarovanie ňou, vyjasňovala sa mu pred očami groteskná situácia. Želal si čoraz nástojčivejšie, aby sa už všetko skončilo, aby ju už mohol zovrieť prostým netanečnym pohybom do náručia.

No muzikant ešte vždy hral.

Uvedomil si, že musí splnenie svojej túžby vykúpiť, že toto má byť trest za onú noc, keď ju nechal na diváne daromne čakať do rána. Musí teda vydržať.

Muzikant ešte vždy hral.

Konečne prišlo posledné číslo. Vyvrcholenie celého výkonu. To, pri ktorom boli odfotografovaní.

Presne, ako pred rokmi, skočila mu do náručia. „Je trochu ťažšia,“ uvedomuje si a odhaduje presné kilá: „Pribrala aspoň osem kíl.“ V skutočnosti len štyri; štyri chýbali jemu. Teraz sa zohol a prehodil ju z náručia na chrbát. A teraz spustila hudba to šialené tempo: bystrými pohybmi oboch rúk má si ju podávať na chrbte tak, aby krúžila veľmi prudko, ale graciózne, aby obecenstvo nezbadalo na nich najmenšiu námahu. A teraz zrazu pocítil v pravej lopatke, kde mu zostala trčať ruská guľka, ostrú bolesť. Pokúsil sa ešte nastaviť chrbát tak, aby zachytil — alebo aspoň zmiernil jej pád. Ale prudkým pohybom spravil pravý opak: odhodil ju ďaleko od seba hlavou rovno na hranu stola.

V tú chvíľu prestal muzikant hrať.

A on si najprv utrel pot z čela a potom sa pokúsil rozhľadieť sa. Hlava sa mu zatočila, nevidel pre pot a nával krvi do mozgu nič. Dotackal sa k nej a podarilo sa mu zachytiť niekoľko slov, z ktorých rozumel vetu: „… s tebou som chcela byť.“ Potom sa mu zahmlilo v očiach, stratil na chvíľu záujem o svet a vzápätí pukla mu v mozgu prekrvená a zvápenatená cieva.

Tak skončilo Duo Charlie svoj Danse acrobatique. Muzikant na pódiu hľadel chvíľu do tmy, ktorá ho okružovala, a ked počul ozvenu, zvolal do prázdnej sály:

— Karol, Karolína, poznal som vás a chcel som vás potešiť vaším Danse acrobatique.