ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neviem si spomenúť bez pohnutia na Evelíninu tvár.

Vidím túto tvár: je zvrátená hlboko nazad, oči sú zavreté a okolo úst — mäkký, trpiaci výraz.

Všetko, čo je tu napísané, je len pokus o oživenie tohto videnia.

*

Tvár leží nevládne na operadle kresla. Otvoreným oblokom vniká k nej únava posledných lúčov zapadajúceho slnka. Deň efektne a trochu divadelne dohorieva nad rampou zelených stromov. Z času na čas odpadne v záhrade pred domom dozretá hruška. A zakaždým, keď doľahne k ušiam Evelíny krátky pridusený úder, cíti, akoby sa jej samej odtrhol vo vnútornostiach kus dozretého života. Kus života, ktorý sa uvoľnil na stopke, čo ho pútala s minulosťou, a odpadol nevládne do vlhkej trávy, kde je odsúdený zhniť, nikým nezbadaný, nikým neužitý.

Tvár Evelíny zostáva pritom nepohnutá. Oči sú zavreté a ruky ležia pokojne na operadlách kresla.

Tvár orámovaná samotou.

Je vyvrátená hlboko nazad a ústa cedia pomalými dúškami pomedzi stisnuté pery bolestný pocit samoty.

*

Evelína je sama. Je sama vo svojej izbe, sama v úrade, sama na ulici. Sama je v bolesti i v zriedkavých chvíľach šťastia.

Áno, Evelína vie byť i šťastná. Mĺkvo a zbytočne šťastná vo chvíľach, keď sa jej podarí podívať sa užasnutými očami na veľký kus cesty, ktorý prekonala od svojho osiroteného detstva. Tvrdo sú v jej pamäti vyryté zastavenia na tejto ceste.

Sedem rokov: Je to naozaj ona? To bledé, chudorľavé dievčatko s priezračnými očami, s dvoma tuhými, odstávajúcimi vrkôčikmi? Sedí na kozlíku vedľa starého Baďu, čo vozí poštu na stanicu. Na kolenách zviera batôžok, s ktorým ju vypravili do sveta. Do sirotinca v ďalekom meste. Nad krajom leží hustá osuheľ: akoby náročky zastiera výhľad do budúcnosti, ktorá ju čaká.

Štrnásť rokov: Vyhúknutá, ešte stále chudorľavá. Oči rozšírené večným údivom nad zmätkom a nepochopiteľnou mnohotvárnosťou sveta. Vtedy sa jej podarí dostať z krajčírskej dielne (kam ju boli bez škrupulí vstrčili) do školy. Potom knihy a knihy. A zasa knihy. A raz, v letné popoludnie pri spoločnom kúpaní v rieke, poznanie. Jasný, drvivý fľak na bielizni. „Umriem,“ myslí si. Mala by kričať, volať o pomoc alebo utekať preč, ďaleko od ľudí. Ale miesto toho schúli sa len na brehu, stranou od ostatných, a myslí si: „Umriem.“ A čaká, kedy sa to stane. Nestalo sa nič. Len v duši zostalo dusivé, skľučujúce tajomstvo.

Dvadsať jeden rokov: Tu sú žemle a žemle a sladké mlieko. Hŕby žemieľ a more sladkého mlieka. Ledva to stačilo, aby sa udržala nažive. Ale udržala sa.

A dnes má päťatridsať. Je prokuristkou v tej istej banke, kde začala pred štrnástimi rokmi na žemliach a sladkom mlieku. Môže si platiť nájomné dvojizbového bytu v modernej štvrti, môže sa dobre obliekať, môže každý mesiac venovať istú sumu na knihy a časopisy. Môže si predplatiť na celú sezónu kreslo v Mestskom divadle. Môže stráviť dovolenku pri mori. Mohla by sa vydať a mohla by mať milenca. Je samostatná, zdravá, dozretá ženská.

Dlhý kus cesty, kým dospela až sem. K plnosti, k samostatnosti a k láske. Áno, ostatnou stanicou bola láska. Na každej predošlej prišlo jej veľa rozmýšľať, vyratovať, odhodlávať sa, aby napokon zvíťazila. Ale na tejto poslednej po všetkých predošlých navalilo sa toho na ňu najviac. Vtedy pred siedmimi rokmi, v dusnej, teplej tme, bolo víťazstvo najťažšie. Bolo to víťazstvo nad niečím, čomu venovala najväčší kus svojho života, víťazstvo nad márnivým, dlhotrvajúcim snom — nádherným a odporným v tisícorakých premenách. Víťazstvo nad chorým, umele nažive udržiavaným srdcom.

Nevie dodnes, kde vzala vtedy odvahu. Aký pud sebazáchovy sa v nej prejavil, keď začala hovoriť potichu, tvrdo do teplej tmy. Tušila v tej tme nehybnú a cudziu tvár človeka, ktorého si bola narúčala ľúbiť a ktorý mnohovravne a trúfale vložil život do jej lona, aby jej ho potom zbabele a slabošsky znova vyrval. Videla v tme žeravý uhlík cigarety, ktorú držali prsty, čo ju boli hladievali po tvári, na viečkach, po čele a popod hrdlo; všade tam, kde sa stretali s pridúšanou ozvenou jej tela. To všetko prestalo už účinkovať. Studený kameň ležal jej na vyrabovanom živote. Cítila v sebe hrob. Dodnes si môže spomenúť na slová, ktorými sa vtedy orosili jej ústa, slová, ktoré bez stopy vsiakli do tichej, teplej tmy.

Do tichej tmy, ktorá i teraz vystupuje nenáhlivo spoza rampy čiernych stromov a do ktorej pochovala vtedy najmocnejšiu svoju túžbu. Túžbu po plnosti, po zmysle života, túžbu po materstve.

Mala vtedy osemadvadsať rokov a vedela, že v tomto veku mala by už byť na vrcholci. Že v duši mala by už mať skladne urovnanú a previazanú hodvábnymi stužkami celú výbavu života. A ona ešte vždy bývala v penzionáte pre slobodné ženské, obklopené nepohodlím, večným hlukom na chodbách, neznesiteľnými dôvernosťami spolubývajúcich a ich upodozrievavými pohľadmi: „Chodí s niekým slečna Evelína? Má slečna Evelína milenca? Môžem vás, slečna Evelína, pozvať dnes na večeru?“

Bránila sa zúfale týmto pozvaniam na večeru. A keď raz pri diktáte sklonil sa šéf nad jej šiju a bozkal ju tam dotieravo, zľahka, akoby na skúšku, chcelo sa jej vyskočiť, kričať a súčasne plakať. Chcelo sa jej volať, že je to omyl, strašný omyl. Zostala však sedieť s meravými prstami nad klávesnicou a s tupým, nehybným videním:

Bola už vtedy druhý mesiac samodruhá. Hlboko v nej odohrával sa úchvatný proces. Podľa zákonov geometrického radu pučili sa bunky; z jednej boli dve, z dvoch štyri, zo štyroch osem. Boli ich už miliardy samostatne živých a spolu organizovaných v zázrak, ku ktorému mierila všetka jej túžba a cedila sa všetka jej krv. Vedela, čo ju čaká, no chcela svoj plod donosiť. Ale človek, ktorého si narúčala ľúbiť, a prostredie, ktoré ju živilo, tak dlho a urputne naliehali na jej odvahu, až jedného dňa — skôr pomätená ako pri zmysloch — vstúpila do ordinácie uhladeného a aseptického vraha.

Vtedy mala osemadvadsať a cítila v sebe hrob.

Dnes má päťatridsať a ešte pred troma mesiacmi, začiatkom tohto leta, čo práve odpadáva s dozretými hruškami do uvädnutej trávy, sa jej zdalo, že kameň z jej hrobu je znovu odvalený, že je účastná zázraku zmŕtvychvzkriesenia svojho tela.

Nie, nie, nezatúžila po dotyku chvejúcich sa prstov. Nedá sa viacej zaviesť na cestu, ktorá sa už raz skončila priepasťou. Uvedomuje si iba, že jej telo je znovu pripravené a túžba, ktorá ustavične bola na stráži, vyháňa znovu upriamené, nepremožiteľné výhonky. Presvedčuje sa o tom jedného rána po kúpeli v zrkadle. Vidí svoju tvár, mladú a ešte vždy peknú, a svoje telo, čisté a dosiaľ vábivé. Víťazne berie do dlaní svoje prsia a zaviera oči pred mocným, žiariacim rozhodnutím:

Bude mať ešte dieťa.

Nejde toho dňa do úradu. Odíde vlakom ďaleko za mesto a chodí celý deň bez únavy po lesoch a viniciach. Chce byť sama. Chce si rozvážiť a vyrátať každý krok, ktorý od tejto chvíle urobí. Všetko je náhle bez miery dôležité a všetko zbytočné stáva sa potrebným. Hľa, ako je potrebné, že tráva rastie a kvety voňajú a v haluzí stromov že šumí vietor. Aké dôležité a potrebné sú tieto klíčky hrozna, vlani zasadené. Aký potrebný je biely oblak na nebi, čo sa rozplýva nad jej hlavou. Bože, aké potrebné je to rozplývanie samo! Aká potrebná je ona sama; jej ruky a ústa, jej zrak, jej plecia, jej driek. Jej topánky, šaty a prsteň na jej ruke. Aký potrebný je teraz úrad, jej plat, izba a miesto v kúte pre detskú kolísku. Zdoláva ju náhly a hlboký cit vďačnosti.

A večer, keď si líha, je Evelína rozhodnutá. Má presný, do podrobnosti vyrátaný plán.

*

Najbližšie nedeľné popoludnie sa ligoce ako vyleštený medený tanier nad holičským krámom. Jej drahé nové šaty priliehajú tesne všade tam, kde sa končí istota videného a začína dráždivosť tušeného. Do jej chôdze pomedzi plavé, lesknúce sa lýtka pletie sa vyzývavosť. Na jej tvári sedí úzkostlivo vyhladená maska diskrétnosti skúsenej ženy.

Park je tej nedele plný zmyslového chvenia a duseného napätia. Ľudia plávajú lenivými pohybmi sem a ta v hustých prúdoch ako ryby počas trenia. Ich sklovité oči utkvievajú na jej postave dlho, nehybne. Cíti sa nahá, vystavená zo všetkých strán ich čudnému, trápnemu záujmu. V altáne pred reštauráciou hrá vojenská kapela. Tu je stisk najväčší. Zastane si na kraji chodníka a vdychuje dráždivé miešanie sa prachu a potu a lacných voňaviek. Srdce jej máličko búši vzrušením, ale maska na tvári sedí pevne. Stojí nepohnute na kraji chodníka, kým sa popred ňu nevymenia všetky tváre. Namáha sa hľadieť na ne pozorne, s chladným a vecným záujmom kupca na jarmoku, ktorý si vyberá najlepší záprah.

„Toto je tvár náročná a táto je hlúpo namyslená. V tejto je únava, v tejto je zatrpknutosť a v tejto sklamanie. Táto je priveľmi bezočivá, táto blazeovaná a v tejto je škodoradosť. V tejto je utrpenie a tiché porozumenie. V tejto odvaha, vyzývavosť, sila. Táto je zahriaknutá a pokorná. Toto je tvár úbožiaka a toto tvár spustlíka… Akú tvár vlastne hľadá? Ktorá je tá pravá?“

A odrazu je tá tvár celkom blízko. Na dva kroky od nej. Je v nej hlad. Rozšírené, hľadajúce zrenice, upreté do jej zreníc.

V očiach sa jej zahmlilo a taštička, ktorú držala kŕčovite v ruke, vykĺzla jej na zem. Počuje hlas a cíti na tvári cudzí dych:

— Vypadla vám taštička. Je vám nevoľno, slečna?

Áno, je jej nevoľno.

— Mohol by som vám pomôcť? Mohol by som vás odprevadiť k stolu, aby ste vypili pohár vody?

Áno, môže ju odprevadiť k stolu; vypije pohár vody.

— Je strašne dusno; nie div, že vám je nevoľno.

Pravda, je strašne dusno. Je strašné, zajakavé dusno.

„Prepáčte… naozaj — nedá sa ani hovoriť.“

Díva sa neprítomným zrakom na tvár pred sebou. Je vzdialená, nekonečne vzdialená. Rozmazaná a neskutočná, ako tvár na nezaostrenom fotografickom obrázku. Neskutočná, tuctová tvár chudáka, ktorý si vyšiel v nedeľu popoludní do parku s pochybnou nádejou na pochybné dobrodružstvo. Náhle sa upokojuje a rozoberá ju skúmavo, črtu za črtou. Potom sa díva na ruky, na plecia, na prsia a cíti, ako sa jej znovu vracia odvaha. Cíti, ako jej krv stydne v žilách a tvár jej meravie ľadovou istotou.

Vstáva.

Nohy sú trochu ťažšie ako obyčajne. Nevie, nevie, či bude môcť vykročiť.

Prosí o prepáčenie, no naozaj musí už ísť.

— Ale smiem vás odprevadiť? Rád by som vás odprevadil; ste celá bledá.

Pravdaže, môže ju odprevadiť.

— Môžeme ísť tramvajou.

Istotne, môžu ísť tramvajou. Bude to aspoň kratšie. Tu je tramvaj…

A tu je už brána do jej domu.

Nevošiel by s ňou pán, pán… — Nevošli by ste so mnou na šálku čaju?

Pán vyvalí oči v nemom úžase, ale vzápätí vyjasní sa mu tvár pochopením. Pravdaže, veľmi ochotne vojde s ňou na šálku čaju. Ďakuje tak úctivo a horlivo, až mu sliny zaskočia do hrtana. Ešte raz pekne ďakuje. Milostivá pani (prečo náhle milostivá pani?) je veľmi láskavá. Milostivá pani sa istotne trochu nudí? Pán manžel je azda na dovolenke? (Ak sa totiž smie spýtať.) Má to tuná milostivá pani veľmi útulne zariadené; ako stvorené pre návštevy, ktoré prinášajú rozptýlenie. Krásny kútik. Sám si už dávno želá mať niečo také vo svojom byte. To človeka osvieži, keď sa unavený a mrzutý vráti domov. Čo iné človek má na tom svete, ak nie to, čo užije. (Hehe.) Sám síce nie je tiež hocikto. (Prosím, prosím, aby nenastala mýlka.) Má stále miesto a zabezpečenú penziu. Ale prestáva ho už zabávať mládenecká samota. Azda to milostivú paniu trochu zaujíma. Milostivá pani má iste svoje názory a svoje skúsenosti. Á… (významná pomlčka, díva sa znalecky na jej profil) milostivá pani iste veľmi veľa trpela. Koľko má milostivá pani vlastne rokov? Ozaj, či uhádne? Jej pleť je hladká a jej oči, jej ústa… jej oči, jej ústa sú vábivé ako, ako… Sú vábivé, vábivé, vábivé… Celá milostivá pani je veľmi vábivá, vábivá, vábivá…

*

O pol hodiny bola oznove sama. Navalila sa na ňu tupá neciteľnosť. Akoby ju celú zmrazili podkožnými injekciami proti bolesti. V izbe je polotma a zvonku sem nazerá desivé, mŕtve ticho. Leží bez hnutia na posteli a posteľ sa s ňou kýva ako čierna rakva, ktorú za tmavej noci hodili z paluby do mora. Rakva sa chvíľu stojato kýva na vlnách a potom začne zvoľna, nečujne klesať ku dnu. Klesá a klesá, ustavične klesá s jej mŕtvym telom. A hore, nad hladinou, ženie sa nepokojná, búrlivá vlna a unáša na hrebeni všetok zmysel jej života a všetku skutočnosť jej života.

Číselník na hodinách pripomenie jej, ako málo času uplynulo od chvíle, keď si ešte trúfala nájsť tento zmysel, keď sa vybrala do parku zúfalo odhodlaná vyrvať ho pre seba. Dravo a bezohľadne chcela ho vyrvať z klieští ľudskej zadubenosti. Nechtami chcela ho vyhrabať spod rumu pokrytectva, pretvárky a nežičlivosti. Nie všetok. Len kúsok. Jediný krvavý franforec, na ktorý mala právo vo svojom ženstve, vo svojom fyzickom uspôsobení, v samej podstate svojho bytia. Aspoň tento jediný franforec chcela uchytiť a utiahnuť sa s ním stranou od všetkých na miesto, kde by nikoho nepoburovala, nikomu neprekážala. Hoci do vlčieho brlohu.

*

Dva mesiace prišlo jej potom vyčkávať v mučivom napätí, skoro na pokraji šialenstva, aby sa napokon dozvedela, že všetko je márne, že je mŕtva zdnuka i zvonku ako bútľavý peň, ako vyhasnutá pahreba, ako rozbitý džbán.

Jej tvár je zvrátená hlboko nazad v kresle pred oblokom, oči sú zavreté a ústa cedia pomalými dúškami tragický pocit samoty…