ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… Kúpil som si zasa jednu knižku: Annu Kareninovú od Tolstého. Na leto si ich poviažem všetky, do takého pekného papiera. Ja sa strašne teším knihám, mám ich už plnú kasničku a stále sa dívam na ne so záľubou, každú chvíľu otváram kasničku, rovnám pekne do radu tých svojich nemých priateľov, ktorí ma ešte nikdy nesklamali a ktorí mi vždy vedia povedať láskavé i múdre slovo. Ony ma tešia, keď trpím, karhajú, keď nerobím dobre, chvália, keď som spokojný sám so sebou. Tento rok som si skutočne zadovážil veľa dobrých kníh, bude to pekná ozdoba pre našu knižnicu. Mám skoro celého Huga. Aj Bídnici mi ostali…

Bratislava 11. V. 1924

… Čítam teraz Zločin a trest od Dostojevského. Veľmi sa mi páči táto kniha; ba neviem sa od nej ani odtrhnúť. Páči sa mi najmä tá hlboká podrobná filozofia. A vôbec zamiloval som si Dostojevského preto, že si vyberá za hrdinov ľudí padlých, s nepokojným a mračným svedomím. Zhoduje sa voľáko to pesimistické nazeranie týchto hrdinov s mojou povahou. Rád obdivujem ľudí, ktorí umierajú, alebo duševne hynú za svoje gigantické, neľudské, hoc i bludné ideály.

Obdivujem týchto heroov aj preto, že hoci padli vo formálnom hriechu tak hlboko, že sú nemožní v spoločnosti, predsa ich zmätené duše, skazené súčasnými heslami doby, vždy sa nakoniec ukážu v pravej, nepoškrvnenej čistote mravnej…

Bratislava 22. X. 1924

… Najviac voľného času venujem budúcemu časopisu slovenských stredoškolákov. Tento týždeň vytlačíme prvé číslo. Máme síce dosť strachu, či ho udržíme, keďže denne vôkol nás toľko časopisov zaniká. No dúfam, že to pôjde, lebo máme za sebou vrstvu stredoškolákov, pre ktorú pracujeme, a ona nám nedá zahynúť. Keď časopis vyjde, pošleme vám číslo. Ja som redaktorom beletrie. Mám skutočne záujem o literatúru a usilujem sa všemožne zistiť, či mám talent pre spisovateľstvo, aby som v opačnom prípade nemárnil zbytočne svoje sily a radšej obrátil k inému. Posielam svoje práce do časopisov, kde ma vôbec nepoznajú, a čakám na kritiku. Tak od začiatku tohto roku dostal som honorár za svoj článok Les, ktorý som bol napísal cez prázdniny. Honorár pozostával zo siedmich kníh v cene Kčs 100,—. Aj v Novom rode bola mi kritika vždy priaznivá. — Pravda, je tu ešte jedna otázka! Ak totiž talent mám, ktorým smerom ho mám obrátiť? Jestvuje toľko rôznych, prerôznych smerov, že ťažko sa v nich človeku vyznať. Myslím však, že najlepšie je písať podľa svojej vlastnej povahy, prispôsobiť sa okoliu a nepoddávať sa šablóne nijakého smeru. Tu by som prosil otca poradiť mi a napísať jeho náhľad, bo má v tom isté skúsenosti…

Bratislava 2. februára 1925

… Ujčekovi som tú slaninu odovzdal… Chodievam teraz k nemu dosť často a rozprávame sa zväčša o literatúre. On sa rozumie dobre spisbe a má v nej, ako sa mi zdá, značný rozhľad. Veľmi rád číta anglického Wilda. Nechal som od neho doma knihu Obraz Doriana Graya, neviem, či ju už otec čítal. Mne sa Wilde veľmi nepáči. Sú to nezdravé, paradoxné úškľabky nad svetskou múdrosťou, poctivosťou a prílišné preceňovanie krásy (v užšom slova zmysle, totiž krásy žien a opojenie láskou).

Rád by som si prečítal ešte Bratov Karamazovcov a Idiota, ale nemôžem sa k týmto knihám dostať. Musíte mať tam doma poriadnu zimu, keď už aj padal sneh.

Túto nedeľu príde sem Hlinka, ľudáci chcú triumfovať po víťaznom volebnom boji, usporiadajú čosi na spôsob národnej (ľudáckej) slávnosti. Nemôžem nikdy pochopiť fanatizmus mojich kolegov-študentov; oni by najradšej všetko, čo je české, postavili hore nohami, alebo rovno ukrižovali. Často sa stáva, že robia nezbedu v noci po uliciach, pokrikujú na „čvachoslovákov“, búchajú na ich byty valaškami, „poriadajú demonštrácie“; miesto toho, že by sedeli medzi svojimi knihami a videli v živote dáku vážnejšiu prácu ako hlúpe opakovanie fráz zo Slováka a nadávania bez rozmyslu. To všetko by ešte nebolo také hrozné, ale keď potom idú v noci pod pamätnú Štúrovu dosku a medzi výkrikmi „Nech žije v nás duch Štúrov“ opakujú: „Sviňa Chaloupecký, sviňa Pražák“, nie je ich možné ospravedlniť. I keď by bol skutočne ten Chaloupecký taký zlý človek, predsa len, keď to prejavia takým spôsobom, dávajú si zlé vysvedčenie z úcty k Štúrovi, k tomu čistému, poctivému charakteru. A nielen to: vzbudia tým v Čechoch zbytočné podozrievanie nás z obmedzenosti a hrubianstva, zostrujú daromne nenávisť. Nevedia, že takýmto spôsobom nedôjdeme k tej lepšej budúcnosti, o ktorej otec v liste píše. Verím s otcom, že všetko sa spraví: spory sa vyrovnajú a spojíme sa v spoločnom povedomí. Ale aby sa tak stalo, treba predsa robiť dačo iné, ako kričať popod obloky.

Bratislava 25. XI. 1925

… Čas teraz trávim učením; matúry sa, pravda, nebojím, ale lepšie je pripraviť sa pekne, po kúsku, jedno za druhým, ako potom všetko odrazu chytať a zháňať a nič poriadne neobsiahnuť. Nebojte sa, že sa dáko preťažujem, som vari od prírody trochu pohodlnej povahy, hoci azda nie priamo lenivej. Je mi väčším pôžitkom prejsť cestu voľným krokom, všimnúť si stromy a riečky vedľa nej, obzrieť sa za neznámym človekom, postáť pri susedoch a pobesedovať múdro s nimi — ako prebehnúť tú cestu cvalom, nevnímať nič vôkol seba, získať len na čase, ale stratiť na vedomostiach, uhnať sa a nakoniec dostať zápal pľúc. Netreba sa, myslím, usilovať vykonať v jednom okamihu čo najviac, ale treba dbať, aby každý okamih bol plný užitočných vecí, nie však tak preplnený nimi, aby nezostalo miesta pre veci príjemné a krásne. Duch ľudský má byť stále rovnomerne zamestnaný premýšľaním, uvažovaním, radosťou, pôžitkom, vierou, láskou, a keď na to príde, i smútkom a sklamaním. Aby však tento nepretržitý tok a vývin schopností človeka mohol byť skutočne rovnomerný, ucelený, treba sa chrániť búrlivých okamihov, citových napätí nezdravého vybičovania síl do ostatného zvyšku; lebo potom sa zrejme dostaví únava, skleslosť, malátnosť, nevšímavosť, dostaví sa potreba nič nerobiť a stratiť viac času, ako sme ho získali v tom prvom okamihu intenzívnej práce a námahy.

Otec dobre vie, aká potrebná vec je čítanie. Aká pravda, aká múdrosť, aká krása, aký pôžitok; keď nás priprával a učil poznávať písmenká ešte pred šiestym rokom a keď hľadel v nás vzbudiť lásku ku knihe, priateľstvo k nej, úctu k veľkým mužom. Čítať a čítať. Každý prečítaný riadok je zažatou sviecou v našom živote. Čím viac prečítame, tým svetlejší bude náš pobyt na zemi…

Bratislava 11. V. 1926

… Neviem, či ste sa už nedopočuli, že v Přítomnosti sa rozvinula debata okolo problému spisovnej slovenčiny, do ktorej som zasiahol aj ja — prvý zo všetkých — pobúrený súc článkom akéhosi V. Štecha, ktorý tu referoval o Hamaliarovej knihe Hlasy nášho východu (na tohto Hamaliara sa iste pamätáte, aspoň otec, kamarátil som sa kedysi s ním, potom sme sa však rozišli, keď on začal písať česky — aj mňa k tomu nahováral). Nuž tento Štech tam tvrdí, že vývoj v literatúre slovenskej smeruje k zavedeniu češtiny miesto spisovnej slovenčiny. To ma tak pobúrilo — a nielen mňa, ale všetkých Slovákov, ktorí to čítali —, že som napísal ten článok, kde som nazval Hamaliara rovno renegátom a jeho snahu po splynutí s češtinou hriešnou defraudáciou mravných hodnôt a citových záväzkov, ktoré mu zverila rodná zem…

Keď vyšla táto moja odpoveď a prišiel som do Detvana, chlapci akurát debatovali o nej, a keď ma zazreli vo dverách, schytili ma za plecia a tak ma roznášali po sále od radosti, že som to napísal. — So mnou si totiž dlho neboli istí, kam vlastne patrím, lebo často som krotil ich nekritické nadávky na Čechov, hlavne však som ich vystríhal, aby Čechov nepodceňovali. Práve tak som sa však posmieval aj „Čechoslovákom“ a menu „Čechoslovák“, ktorým sa označuje akási neživá mátoha majúca nás spájať s Čechmi. Teraz sa im muselo zapáčiť, že som sa tak otvorene a pri takejto príležitosti prihlásil, kam patrím… Možno, že sa ešte niekto ozve aj zo Slovenska (Rázus by sa mohol), dosiaľ totiž odpovedal iba Hamaliar na môj článok a dvaja českí profesori, ktorí učili na Slovensku. Potom, na leto donesiem vám aj tú Poviestku, čo som teraz napísal. Práve čakám na Mladé Slovensko, kde vyjde dokončenie. V Mladom Slovensku zostal som už sám-samotinký zo všetkých tých, ktorí sme kedysi začali v Mladých prúdoch, ani Brtáň, ani Bezek, ani Roháček sa už dlho neozvali. Všetci sa zaoberajú inými vecami. Rudo sa zahrabal do filológie, Bezek spolkári o dušu v Detvane, o Roháčkovi vôbec nečuť.

Chcel by som sa úplne venovať celý literatúre. Nahovárajú ma, aby som zobral rozprávky, ktoré som dosiaľ napísal, a vydal ich na jeseň knižne. Myslím, že by to bolo naozaj tak lepšie, ako keby som debutoval (= po prvý raz vystúpil knižne) románom. Samozrejme, že by som to všetko prepísal a zaokrúhlil v jeden celok…

Praha 27. mája 1929

… Otec bol mal raz doma tú orfanidesovskú kroniku. Ja som ju vtedy nečítal, ale podľa toho, čo otec o Orfanidesovi rozprával, myslím, že to bol na svoju dobu jedinečný človek, bolo v ňom čosi z tých ideálov, čo Štúr zasial medzi svojich vrstovníkov. Myslím, že Orfanides by mohol byť predstaviteľom, typom určitej epochy nášho národného, slovenského bytia a že by bolo škoda, keby to, čím žil a čomu učil svojich žiakov, zostalo nezaznačené pre naše pokolenie. Tragika jeho života (deti mal nevydarené, Janko a Milka neboli normálni, druhá dcéra zostala starou dievkou; majetok vyšiel navnivoč atď.), tragika jeho života robí ho popri tom v mojich očiach skoro hrdinom. Takým hrdinom, akých znázorňovali už starí Gréci vo svojich tragédiách, hrdinom, ktorému už od kolísky bolo súdené biť sa a padnúť. „Pád vznešeného“ je najcharakteristickejšia vlastnosť hrdinstva. — Ale aby som sa dostal k veci: Chcel by som raz napísať životopis Ľudovíta Orfanidesa. Taký životopis na spôsob románu. V živote Orfanidesovom sú všetky predpoklady na to, aby to naozaj vyzeralo ako román. Na to by som potreboval tú kroniku…

… Druhá vec: Nedávno sme sa so Smrekom rozprávali o tom, že by bolo dobre vydať slovenský terminologický slovník, v ktorom by boli všetky slovenské írečité názvy náradia gazdovského, mlynárskeho a pod. Len na voze napr. je spústa názvov, o ktorých sa mestským ľuďom ani nesníva, podobne na salaši atď. Keby sa takéto názvy pozbierali, dalo by sa ich použiť pri tvorení modernej technickej terminológie slovenskej, ktorú nám inak celkom počeštia. Sám by som sa na túto prácu nepodobral. Ale vedno s otcom, ktorý je veci ešte bližšie ako ja, by sme mohli takýto slovníček zostaviť. O honorár by sme sa rozdelili. Vec by vyzerala tak, že by som ja nakreslil povedzme voz, pripísal názvy, ktoré viem, a otec by to doplnil. Podobne napr. krosná a pod. Tieto obrázky by boli i v slovníku, aby ten, čo ho bude používať, videl priam, o čo ide. Bolo by, pravda, dobre, aby slovník nebol len z jedného kraja, ale z celého Slovenska. To by sa už muselo robiť pomocou dotazníkov, rozoslaných do jednotlivých krajov…

Praha 24. XII. 1932

… Mrzí nás, že sme v písaní takí neporiadni. Ale nemusíte mať o nás starosti; sme, chvalabohu obaja^[1] zdraví a nič nám nechýba. Máme sa kde vyspať, máme sa čoho najesť a chutí nám žiť, takže sa nemáme čoho báť. Len keby vám odbudlo tých starostí! Naozaj s tými daňami je to už svinstvo, — nedá sa to inakšie povedať. Šesťdesiatročných ľudí, ktorí už dali zo seba všetko, čo mohli, takto týrať a brať im i tú omrvinku pokoja, na ktorú má právo i zviera, keď doslúži svojmu pánovi. Miesto, aby sa starali o to, ako takýmto ľuďom na starosť pomôcť — veď ste vychovali a dali vyštudovať troje detí z ničoho, z holých rúk — miesto toho zdierajú z nich i poslednú košeľu. A najväčšie svinstvo je to, že takto surovo počína si štát len u tých bezmocných chudákov, drobných remeselníkov a gazdov, ktorí sa mu nemôžu postaviť na odpor (ak sa postavia, pošlú na nich žandárov a odstrelia z nich zopár, ako to urobili v Polomke), kdežto tam, kde by mohol brať, tam sa dá ošmeknúť. Ako nedávno v tej afére, keď odpísali grófovi Pálffymu státisíce na daniach len preto, lebo si tento gróf mohol najať akvokáta, ktorý mal veľký politický vplyv (v národnodemokratickej strane) a mohol mu to vyšvindlovať. Veď náš štát má do 10 miliárd nedoplatkov na daniach. To je toľko, koľko činí celý jeho ročný rozpočet. A z týchto 10 miliárd len asi 7 % pripadá na remeselníkov a gazdov, ostatné nezaplatili boháči. No ide to s celou republikou a s celým svetom dolu vodou. Tá demokracia, ktorej majú stále plnú hubu, ukázala sa za tých pár rokov, čo je u vesla, veľmi naničhodnou gazdinou. Vraj vláda ľudu! Vlada politických strán skôr. Ale ani tých nie, pretože i tie sú skorumpované kapitalizmom, imperializmom a inými pliagami. Najlepším dôkazom, že demokracia je nemožný politický systém, je to, že sa nikde nevie udržať.

Veď Československo je dnes pomaly jediným štátom, kde sa vládne ešte „demokraticky“. Inde je všade diktatúra.

Praha 5. 1. 1933

Moja kniha bola až dosiaľ prijatá kritikou v novinách priaznivo. Ako bude ďalej, neviem. Môžem ešte dostať na kaput.

Najlepšiu a najdlhšiu kritiku dostal som dosiaľ od J. Vodáka v Českom slove. Posielam vám ju. I kritiku zo Slováka. Ale prosím vás, aby ste mi oboje v budúcom liste vrátili. Môže sa mi to ešte dakedy zísť…

Ja, sám pre seba, nemám z knihy toľko radosti, ako píše otec. Našiel som v knihe dakoľko chybičiek a to ma teraz mrzí. V týchto veciach som voľáko prepiate kritický k sebe. Vidím stále pred sebou len tie chyby a trniem stále obavami, že ich objaví kritika ešte viac a pripíše mi ich za golier…

Praha 14. 1. 1933